Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Plk. v.v., PhDr. Július Suja-Žiak. PRÍČINY VZNIKU l. SVETOVEJ VOJNY - 90. VÝROČIE JEJ VYPUKNUTIA. PROLÓG. Dňa 11. novembra 2008 sme si pripomenuli 90. výročie skončenia 1. svetovej vojny. V minulosti sa často jej vznik vysvetľoval aj úvahou, že to „bola vojna medzi Germánmi a Slovanmi.“ Je síce pravdou, že bezprostredne bola vyvolaná v dôsledku Rakúskej expanzie do Srbska. Je ale známe i to, že Srbsko tesne pred 1. sv. vojnou v dvoch balkánskych vojnách; v prvej proti Turecku /l9l2/ a v druhej s Bulharskom /l9l3/, si víťazstvami spolu s Čiernou Horou upevnilo na západnom Balkáne a pobreží Jadranského mora svoju moc a postavenie. No a to bolo proti záujmom Rakúsko-Uhorska, lebo tento imperiálny dualistický štát považoval toto teritórium za oblasť svojho mocenského záujmu, teda svojej ríše. Treba preto hneď v úvode povedať, že takýto pohľad na vznik l. svetovej vojny je zúžený a celkom nevystihuje podstatu vzniku tohto svetového vojnového konfliktu. Lebo to boli predovšetkým štáty tzv. Trojspolku /ten sa vytvoril ešte v r. 1882/ na čele s Nemeckom, ktorý mal oveľa rozsiahlejšie zámery a chúťky, čo smerovali do oblastí, najmä západne od Nemecka, teda do Francúzska a Belgicka. Lebo tu sa nachádzali surovinové zdroje pre silňujúci rozmach nemeckého priemyslu začiatkom 20. storočia. Ale nebola to oblasť iba Porýnia a Porúria, či Alsaska-Lotrínska, no boli to aj ďalšie záujmy, na ktorých participovali popri Germánoch a Slovanoch i Anglosasi, Románi, Maďari, Turci a ďalšie národy, ak máme na mysli našu starú Európu. Takže to boli problémy zložité, lebo sa dotýkali aj nemeckých, no i anglických kolónií, ale aj ruských záujmov /napr. o úžiny Bospor a Dardanely, Irán (Perzia), Afganistan atp./ Okrem toho Nemecko sa rozhodlo svoju moc presadzovať aj na mori, a tak oslabiť v tejto oblasti suverenitu Anglicka. Tento akt Nemecka vlastne znamenal pokus o znovurozdelenie sveta a získanie nových sfér vplyvu. NEMECKO ZBROJÍ A EURÓPA SA POLARIZUJE. l. svetová vojna, ktorej 90. výročie jej ukončenia sme si v roku 2008 pripomínali, má svoje korene predovšetkým v mocenských záujmoch vtedajších veľmocí. A to nielen v Európe ale aj v Afrike, Ázii /Japonsko a Čína/ a v Amerike. Pozrime sa preto na toto historické obdobie trochu bližšie, ako sa tieto velmocenské záujmy odohrávali, najmä u nás v Európe. Koncom prvej dekády 20. stroročia politická kríza na starom kontinente vrcholí. Nemecko svojou menovou reformou z roku l909 zvýšilo nepriame dane až o 500 miliónov mariek ročne. Životné náklady obyvateľstva sa pritom v r. l9l3 zvýšili pri porovnaní s rokom l900 až takmer o tretinu. Milióny nezamestnaných sociálnu situáciu zhoršuje do takých rozmerov, že v období rokov l9l0-l9l4 bolo v Nemecku vyše ll 500 štrajkov za zlepšenie svojho sociálneho postavenia. Nemecká vláda namiesto toho, aby tento stav riešila, sa odhodlala rokom l9l2 zvýšiť stav ozbrojených síl armády až o 29 000 mužov. V militarizácii krajiny sa pokračuje aj v ďalších rokoch, čo si napríklad v r. l9l3 vyžiadalo až 97 miliónov mariek na posilnenie zbrojenia. V tomto roku zároveň Ríšsky snem prijal zákon o zvýšení stavu armády v mieri až o l36 000 mužov. Na finančné krytie tohto stavu bol jednorázovo zvýšený aj rozpočet až o 898 miliónov mariek. Ak si uvedmomíme, že za roky l9ll až l9l3 sa stavy nemeckej armády zvýšili o l75 000 vojakov, čo bolo viac ako 32%, tak Nemecko sa stalo v tomto období jedinou krajinou, ktorá bola úplne vyzbrojená ťažkým delostrelectvom a jej pešie jednotky vlastnili najdokonalejšie ručné zbrane, najmä guľomety, zo všetkých vtedajších armád. Na takúto prudkú a rozsiahlú militarizáciu krajiny reaguje Francúzsko, a to tým spôsobom, že v r. l9l3 dvojročnú vojenskú službu zákonom ustanovuje na trojročnú. To znamenalo, že zvýšila stav svojej armády o polovicu. Pre Francúzsko so svojim 40 miliónov obyvateľstva, oproti 64 miliónov Nemcov, to bol vlastne jediný možný spôsob eliminácie očakávanej vojenskej hrozby. Nemecko, ktoré bolo od roku l882 lídrom Trojspolku, spolu s Rakúsko-Uhorskom a Talianskom, tieto svoje kroky zdôvodňovalo tak, že si vraj takýmto spôsobom vytvára záštitu proti Rusku na východe, a na západe proti Francúzsku. Vojenské posilňovanie Nemecka veľmi znepokojovalo aj Rusko. Ich vzťahy sa naštrbili hneď po tom, čo Bismarck odmietol ešte r. l887 poskytnúť Rusku finančnú pôžičku. Toho využilo Francúzsko, ktoré požadovanú čiastku Rusku poskytlo, a tým sa stalo jeho veriteľom. Zároveň tak Francúzsko spravilo prvý krok aj k neskoršej Dohode. Dotváranie spojenectva v rámci tzv. dohodových mocností sa začalo koncom decembra v r. l893, a to medzi Ruskom a Francúzskom ako tajná rusko-francúzska vojenská zmluva o vzájomnej vojenskej pomoci v prípade útoku Nemecka a jeho spojencov. V roku l904, keď Francúzsko súhlasilo s britskou okupáciou Egypta a Anglicko zas s francúzskou okupáciou Maroka, tak touto britsko-francúzskou zmluvou sa defacto Anglicko stáva aj súčasťou Dohody. No k jej definitívnemu dobudovaniu došlo až l.augusta l907 pri podpise britsko-ruskej dohody, teda pri rozdelení sfér vplyvu v Iráne, keď si Rusko ponechalo svoj vplyv na severe krajiny a juh pripadol Anglicku. Zároveň sa neskoršie v prospech Albiónu Rusko zrieklo aj svojho vplyvu v Afganistane. V dobe vojny sa k Dohode pripojili i USA. To znamená, že tzv. Dohoda sa vytvárala postupne iba ako zákonitá reakcia na vznik „Trojspolku“ a jeho aktivít. SFÉRY VPLYVU A VÝVOJ NEMECKO-FRANCÚZKYCH VZŤAHOV. V prvých rokoch 20. storočia sa vzťahy mocenských štátov v Európe komplikujú aj v dôsledku nových ekonomických sfér vplyvu, a to predovšetkým so stupňujúcim mocenským zápasom o železnú rudu a uhlie v Európe, ale aj o niektoré kolónie v Afrike. Obrovská expanzia nemeckého ťažkého priemyslu vyvolávala stále väčší dopyt po dovoze železnej rudy. Nemecké koncerny najľahšie dosiahnuteľné zdroje videli v Porýni, západne od svojich hraníc vo Francúzsku. Nemecký kapitál skupuje väčšinu rudných baní vo francúzskej časti Lotrínska, čo v plošnom vyjadrení predstavovalo až 2 l55 hektárov. Obdobná situácia bola aj v Normandii, kde Nemcom pripadlo dokonca až 7 300 hektárov. Do rúk nemeckých podnikateľských kruhov sa tak dostalo až 28% všetkých preskúmaných rudných ložísk Francúzska. Tento stav napokon smeroval k tomu, že nemeckí majitelia monopolov a rôznych pridružených organizácií, ktoré ich politicky zastupovali - postupne začali usilovať o pripojenie týchto rudných oblastí francúzskeho Lotrínska k nemeckej ríši. Po takomto akte by sa politicky jednotné hospodárske teritórium spojilo s rúrskym a sárskym zoskupením uhlia a spolu s lotrínskou rudou by vytvorili jednotný celok pričlenený k Nemecku, a to nielen hospodársky ale aj vojensko-politicky. Toto obrovské bohatstvo železnej rudy francúzskeho Lotrínska, ktoré bolo bezprostredne za hranicami Nemecka, napokon stále viac vyvolávalo separatistické tendencie v Alsasku a v nemeckom Lotrínsku do sporov, ktoré sa už nedali riešiť inak , iba vojnou. A navyše, k takémuto riešeniu bola naklonená aj nemecká vláda. ANGLO-NEMECKÉ SÚPERENIE. To sa začalo vytvárať už od r. l909, keď Nemecko horúčkovite urýchľuje výstavbu nových lodí, vrátane vojnových, nad povolenú hranicu, akú stanovovali dohody a zákony Nemecka ešte z r. l900. Nemci na upozornenie Anglicka, že sa hrubým spôsobom dopúšťa porušovania dohôd a vlastných zákonov, síce prisľúbilo, že bude stavať len toľko lodí, koľko zákon povoľuje, no v skutočnosti ale výrobu ešte urýchľuje. U Angličanov to vyvolalo strach a obavy z toho, že by nemecké loďstvo mohlo po upevnení svojej námornej sily prerušiť tradičné spojenie Anglicka s jeho koloniami, a tak znemožniť zásobovanie britských ostrovov potravinami a nepostrádateľnými surovinami. Nemecký veľvyslanec v Londýne vo svojich správach zasielaných do Nemecka už dlhšie dával nepriamo anglickej strane na vedomie, že horúčkovité zbrojenie Nemecka síce smeruje k vojne, ale vraj v prípade dohody by sa tomu dalo zabrániť. No keďže pre Angličanov boli podmienky Nemecka od samého začiatku neprijateľné, lebo požadovali aj politické ústupky aby tak rozbili dohodové ujednania s Ruskom a Francúzskom, žiadna zmluva sa neuzavrela. Okrem týchto požiadaviek Nemecko rozhnevalo Anglicko aj svojimi záujmami v Iráne/Perzii/ a v Perzskom zálive. Najmä, keď Nemci protestovali proti anglo-ruským požiadavkám o nenarušovaní princípov suverenity Ruska a Anglicka v Iráne, čo Nemecku bránilo postaviť v tejto krajine železničnú trať. Okrem toho sa medzi nimi stupňuje napätie aj v Egypte, najmä o ovládnutie Suezského prieplavu a pri upevňovaní vplyvu v južnej a juhozápadnej Afrike. RUSKO-TALIANSKE VZŤAHY. Taliansko a Rusko mali svoje záujmy na Balkáne. Taliani si robili nároky na balkánske pobrežie Jadranského mora, Čiernej Hory a na územie Albánie. Jadranské more bolo ale zároveň aj v záujmovej sfére Rakúsko-Uhorska, ktorého ambície sa tu krížili s Talianskými záujmami. Navyše Otrantská úžina spájajúca Jadranské more s morom Stredozemným, bolo pre Rakúsko tým, čím boli Dardanely pre Rusko. Ak k tomu prirátame stále aktuálne nároky Talianov na rakúske dŕžavy Trident a Terst, tak tu bolo ohnivko spojenectva Trojspolku najslabšie. Aj preto už od samého začiatku spoločným nepriateľom Talianska nebolo ani tak Rusko ako Rakúsko-Uhorsko. Preto sa v roku l909 v talianskej Racconigi stretáva na spoločnej schôdzke car Mikuláš II. s talianskym kráľom Viktorom Emanuelom III., aby sa dohodli, že v budúcnu budú spoločne čeliť rakúskej expanzii na Balkánskom poloostrove, a zaviazali sa: - že budú zachovávať status quo na Balkánskom poloostrove; - že pri všetkých udalostiach, ku ktorým na Balkánskom poloostrove dôjde, budú naliehať, aby pri ich riešení sa postupovalo v zmysle národnostného princípu a za predpokladu vylúčenia akejkoľvek cudzej nadvlády; - spoločne budú čeliť všetkým akciám, ktoré by odporovali vyššie uvedeným cieľom. Zároveň sa Taliansko zaviazalo, že sa bude vždy zasadzovať za priaznivé riešenie všetkých ruských stanovísk a záujmov v otázke úžin /Bospor a Dardanely/. Ruská diplomacia zo svojej strany zas prisľúbila Taliansku, že rovnaký postoj bude zastávať aj ona k záujmom Talianska v otázkach Tripolsku a Kyrenaike. Zmluva bola tajná, čo bol do budúcna jasný precedens možného odklonu Talianska od Trojspolku. RUSKO-NEMECKÉ A RUSKO-RAKÚSKE VZŤAHY. V novembri l9l0 sa ruský car Mikuláš II. stretáva s nemeckým cisárom Vilhelmom II. v Postupimi, aby vraj upevnili doterajšie vzťahy. Nemecku však išlo iba o to, aby medzi Rusko a Anglicko vrazilo klin. Lebo keď nemecký cisár vyčítal Rusku, že uzavrelo dohodu s Anglickom, odpoveď z ruskej strany bola, že to iba kôli tomu, aby sa zmiernili trenice, ktoré boli na obtiaž obidvom stranám. A že rovnako dobré vzťahy by si Rusko želalo aj s Nemeckom. Po tejto schôdzke na najvyšej úrovni, medzi Nemeckom a Ruskom došlo ešte k stretnutiu šéfov diplomacie Ruska a Rakúska. Keď rakúska strana naznačila, že je žiadúce zlepšiť rusko-rakúske vzťahy, tak ruský minister ZV Sazonov odpovedal, že „priateľské vzťahy k Rakúsko-Uhorsku sa v terajšej etape už zlepšiť nedajú, lebo Rusko sa zaviazalo na Balkáne podporovať status quo, čo Rakúsko neuznáva. Preto sa dohodli aspoň na tom, že Nemecko bude sprostredkovateľom v prípade nových problémov, ktoré by mohli medzi Petrohradom a Viedňou nastať. Pritom obidvaja nemeckí diplomati Bethmann i Kinder len ubezpečovali Sazonova, že Nemecko nebude podporovať Rakúsko-Uhorsko, ak sa toto rozhodne na Balkáne presadzovať svoje expanzionistické plány. Ruský minister ZV však veľmi skoro pochopil, že nemeckej diplomacii ide iba o to, aby sa Rusko dištancovalo od Anglicka, a aby ho prestalo podporovať. Horúčkovitá snaha Nemecka, aby všemožnými spôsobmi izolovalo Rusko od Anglicka a Francúzska, však neslávila úspech. Lebo ruská diplomacia aj keď prisľúbila Nemecku, že mu napokon nebude brániť pri výstavbe Bagdadskej železničnej trati, no odtrhnúť Rusko od oboch spojencov sa mu nepodarilo. V predvečer l. svetovej vojny sa síce v otázke úžin medzi Ruskom a Tureckom odohrávali isté jednania, ale figúrkami na šachovnici ťahali Nemci. Snáď k tomu prispel aj samotný postoj Ruska, keď carská vláda dala prednosť francúzskym koncesiám pred nemeckými. Aj preto sa atmosféra v rusko-nemeckých vzťahoch rapídne zhoršovala a nemecký kapitál o znovurozdelenie sveta naberal na obrátkach do takých rozmerov, že tento bol odhodlaný zničiť každého konkurenta. „Zabili nám Ferdinanda!“ Nemci a Rakušania boli v roku l9l4 presvedčení, že pomer ozbrojených síl sa vyvíja v ich prospech. V polovici júna l9l4 sa na zámku v Konopišti stretli nemecký cisár a následník rakúskeho trónu František Ferdinand. Tu obaja na adresu Ruska spoločne vyhlásili: „Vnútorné rozpory tejto krajiny sú také veľké, že jej nedovolia robiť agresívnu politiku.“ Nemecký cisár Vilhelm II. ešte Rakušanom povedal, aby definitívne upevnili svoje pozície a vplyv na Balkáne, a rozhodnou silou udreli proti Srbsku. Z Konopišťa potom odcestoval rakúsky nasledník trónu František Ferdinand na srbské hranice, kde sa mali konať manévre rakúsko-uhorskej armády. V Srbsku považovali vojenské manévre a príchod Františka Ferdinanda do hlavného mesta Bosny Sarajeva, za zjavnú provokáciu. Navyše to pobúrilo srbskú nacionalistickú mládež, ktorá sa aktívne podieľala na organizovaní všetkých protivojnových protestoch a sama sa zúčastňovala aj na rozmanitých vlasteneckých aktivitách v Belehrade. Keď 28. júna l9l4 pochodoval ulicami Sarajeva ozbrojený sprievod s Františkom Ferdinandom; jeden z členov srbského vlasteneckého spolku „Čierna ruka“, gymnazista G. Pricip na následníka trónu vystrelil a zabil ho. V Berlíne a vo Viedni sa ihneď rozhodli, že sarajevský atentát je vhodnou zámienkou na vyhlásenie vojny voči Srbsku. „Teraz alebo nikdy!“ Takto vyjadril svoje pocity nemecký cisár, čím vyjadril aj myšlienky vládnucích kruhov a zbrojárskych manažérov svojej krajiny. V huckaní do vojny nezaháľali ani žurnalisti, ktorí masírovali verejnú mienku občanov na odplatu. Dňa 24. júla l9l4 zaslalo Rakúsko-Uhorsko Srbsku ultimátum. Prijatie podmienok by pre Srbsko znamenalo úplnú stratu suverenity a nezávislosti. Hneď na druhý deň Srbsko odpovedalo tým, že je pripravené konflikt mierovou cestou urovnať. Rakúska vláda aj napriek tejto ústretovosti, s odpoveďou Srbska nebola spokojná a vyhlásila Srbsku vojnu. Dňa 28. júla l9l4 sa na rakúsko-srbských hraniciach začali vojenské operácie. Na druhý deň je z Londýna vyslaná správa, že britská vláda je odhodlaná vstúpiť do vojny po boku Srbska. Nemecko hneď nato vyhlasuje vojnu Rusku v očakávaní, že Francúzsko vstúpi do vojny po boku Ruska, čoho by Nemecko využilo k ofenzíve proti Francúzsku. Francúzska vláda nechcela vypovedať vojnu ako prvá, preto ju v nedočkavosti vyhlásilo 3. augusta l9l4 Nemecko. Niektoré štáty, a medzi nimi bolo aj Taliansko, vyhlásili po vypknutí vojny neutralitu, ale spolu s Rumunskom sa napokon stali spojencami Dohody. Z neeurópskych krajín vyhlásili neutralitu aj USA, ktoré Nemecku vyhlásili vojnu až 7. apríla l9l7 a Rakúsko-Uhorsku ešte 7. 12. 1917. Namiesto Talianska sa k spolkovým mocnostiam pridalo Turecko, takže koncom roka l9l4 bolo vo vojnovom stave Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, Turecko, ktoré tvorili Trojspolok. K nim sa pridalo aj Bulharsko. Na strane Dohody bolo Rusko, Srbsko, Francúzsko, Belgicko a Anglicko /so svojim impériom/, Čierna Hora a Japonsko. Vojenský konflik, ktorý vznikol v Európe sa zakrátko rozšíril aj do Afriky a na ázijský kontinent. No začiatkom apríla 1917 vstúpili doňho aj USA, a Európu tak premenili na svojho veriteľa. Veď pokiaľ pohľadávky USA v r. 1914 boli asi 6 miliard dolárov, tak v r. 1918 stúpli až o cca 9,4 až 10 miliárd US dolárov. Keď USA 18. mája 1917 zaviedli všeobecne brannú povinnosť, čo umožnilo povolať a vyzbrojiť až 9 miliónov vojakov, tak táto sila jednoznačne predurčila výsledok vojny. Spolkové mocnosti už nemohli rátať s víťazstvom, najmä, keď prezident Wilson dňa 8. januára 1918 predložil Kongresu posolstvo ako program USA na ukončenie vojny. V ňom sa stanovilo, že musia byť uzavreté: verejné mierové dohody; slobodná plavba na mori; sloboda obchodovania; stanoviť záruky na vojenské zníženie výzbroje; prehodnotiť riešenie otázok kolónií; vykonať odchod okupačných nemeckých vojsk z ruského územia; obnoviť hranice Belgicka z pred vojny a vrátiť Alsasko-Lotrinsko Francúzku; ďalej prehodnotiť úpravu talianskych hraníc; ustanoviť autonómne usporiadanie Rakúsko-Uhorska; vykonať vypratanie vojsk z územia Rumunska, Čiernej Hory a Srbska, pričom Srbsku umožniť prístup k moru; vytvoriť slobodné Poľsko; Napokon prezident USA Wilson v rokovaniach s T.G.Masarykom sa postavil aj za vytvorenie 1. ČSR. V ásijskej časti sa Wilson postavila aj za osamostatnenie osmanskej ríše s udelením autonómie tam žijúcim národom; a uzavrieť dohodu o vytvorenie Spoločenstva národov. Prvá svetová vojna napokon skončila 11. novembra 1918 podpísaním podmienok prímeria medzi Dohodou a Nemeckom vo francúzskom Compiégne. Záver. Výsledkom l.svetovej vojny bolo, že štáty, ktoré bojovali na strane spolkových mocností vojnu prehrali, čím stratili: Nemecko l2% územia a kolónie. Ďalej víťazným mocnostiam museli zaplatiť 20 miliard mariek na reparácie. A k tomu treba ešte prirátať aj rôzné antimilitaristické opatrenia, ako stanovenie istého obmedzeného počtu ozbrojených síl, zbraní atp. Rakúsko-Uhorsko, ktoré očakávalo upevnenie svojej moci sa po vojne rozpadlo a na jeho troskách vznikli nové samostatné a suverénne štáty. Taliansko, ako sa dalo predpokladať, od Trojspolku odstúpilo a po národnom zjednotení ako štát sa posilnilo. No Turecko, ktoré Taliansko defacto nahradilo, stratilo akékoľvek význačnejšie postavenie v medzinárodných vzťahoch. Európa po l.svetovej vojne stratila ekonomické prvenstvo vo svete a voči USA sa zadĺžila 9,4 miliardami US dolárov. Vojnový požiar zachvátil 4 milióny kilometrov štvorcových územia, na ktorom zahynulo vyše l0 miliónov ľudí a 20 miliónov ich bolo zmrzačených. Július Suja-Žiak