Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Slovenské povstanie r.1848/49 a porážka Maďarov pri Világoši

SLOVENSKÉ POVSTANIE R.1848/49 A PORÁŽKA MAĎAROV PRI VILÁGOŠI. V roku 2013 uplynie rovných 165 rokov čo pod heslom: sloboda, rovnosť, bratstvo, zahorela túžba v srdciach národov, ktoré povzdvihli svoj hlas v celej Európe v r. 1848/49, lebo ľud prahol túžbou po slobode. Rovnoprávnosť vtedy žiadalo mnoho miliónov občanov rôznych krajín, ktorí túžili žiť ako rovný s rovným v bratskej jednote s ostatnými národmi. Úmysel to bol nadmieru šľachetný, lebo každý túžil žiť v takej dobe a spoločnosti, kde by nebolo utláčaných občanov; bez násilností a príkoria, kde by spoločenské podmienky boli zárukou slobodného rozvoja každého človeka. Bolo to posolstvo, ktoré sa nieslo Európou z Francúzska, keď dňa 22. februára 1848 vypukla revolúcia; vtedy kráľ Ľudevít Filip bol pozbavený trónu a vyhlásená bola slobodná republika. Tento oheň revolúcie sa rozhorel po celej Európe; cez Švajčiarsko jeho iskra preskočila do Talianska, ale i do Nemecka, do Prahy až napokon zapálila Viedeň a Budapešť. Je len samozrejmé, že ani severné časti Uhorska nezostali bokom. Mesto Bratislava, či vlastne vtedy Prešpork, ktoré v tom čase bolo významným strediskom politického života Uhorska, tiež nezostalo mimo tohoto diania; na zasadnutiach krajinského snemu sa tento revolučný pohyb odrazil v tom, že to boli práve mladí ľudia, tzv. juráti z prostredia jurisdikcie, ktorých myšlienky revolúcie najviac nadchli. No, revolučná nálada si skoro podmanila a zachvátila srdcia aj v ďalších oblastiach študujúcu mládež. Samozrejme, lebo akonáhle sa začali zapaľovať srdcia študujúcej bratislavskej mládeže, tak krajinský palatín upozorňuje hlavného dozorcu preddunajského evanjelického dištriktu grófa Karola Zayho, aby urobil medzi študentami prísne poriadky, ktoré by sitáciu utíšili, lebo vraj študujúca mládež by sa s politikou zaoberať nemala. V tom čase bol Ľudevít Štúr zastupujúcim profesorom slovenskej reči a literatúry na prešporskom lýceu.On tieto revolučné udalsti sledoval veľmi pozorne, čoho si bola vedomá aj uhorská vláda, preto proti nemu zaviedla politickú diskrimináciu, a to tým spôsobom, že ho začala vyšetrovať za tzv. protizákonnú činnosť. Následkom toho bol Ľ. Štúr pozbavený funkcie zastupujúceho profesora na katedre. On však zostáva na škole i naďalej, pretože len tu v Prešporku, mohol uskutočniť svoje smelé vlastenecké plány. Predurčovali ho k tomu aj jeho styky s niektorými slovanskými buditeľmi, ako bol napr. srbský biskup Rajačič, ale i ďalší. No najväčšou oporou mu bol predsa len stále revolučne naladený jeho osobný priateľ, Jozef Miloslav Hurban, evanjelický farár v Hlbokom, ale aj M. Miloslav Hodža. Najvýraznejšou požiadavkou Štúra, Hurbana a Hodžu boli tie žiadosti, ktoré Štúr už na prešporskom sneme r. 1847 predniesol ako národnú potrebu pre všetkých Slovákov žijúcich v Uhorsku, a to používanie materinského jazyka v štátnej správe a vytvorenie samostatných národných správ v rámci Uhorska. Samozrejme, že uhorský snem žiadosti Štúra na sneme zamietol s tým, že sa to "protiví národnej jednote uhorského národa." Štúrovci sa preto rozhodli, že sa zídu dňa 10. mája 1848 na ich vlastnom dvojdennom zhromaždení v Liptovskom Sv. Mikuláši, kde spolu s chorvátskymi vlastencom I. Kukuljevičom, iniciátorom aj Slovanského zjazdu, vypracovali a predniesli svojich 14 bodov revolučného a demokratického programu Slovákov. Ústrednou myšlienkou tohto prvého politického programu bolo riešenie národnej otázky, a to na štátoprávnej útovni; t. zn. vykonať dôslednú rovnoprávnosť všetkých uhorských národov, a ich prebudovanie na federatívne štátnne útvary, ako rovnoprávnych národov celého Uhorska. Pritom požadovali zrušenie podanstva a privilégií šľachty. Ďalej v programe bola otázka, aby sa do života začala uplatňovať aj občianská a politická sloboda, všeobecné volebné právo pre mužov a iné. Medzi nimi - "na základe rovnoprávnosti uhorských národov - požadovali zriadiť jeden všeobecný snem, v ktorom by každá národnosť, čoby ako národ zastúpená svojim vyslancom bola, ktorý by bol zaviazaný vystupovať a rozprávať vo svojej materinskej reči." Žiadosti národa slovenského boli adresované "Jeho cisárskemu a kráľovskému veličenstvu," rovnako tak aj "Krajinskému uhorskému snemu" a zodpovedným ministerstvám Uhorska. S vyhlásením týchto "Žjadostí národa slovenského" oboznámení boli aj ostatní občania. Odpoveďou uhorskej vlády bol ale ostrý protest a okamžité vyslanie do Liptova krajinského stoličného hodnostára a oddaného maďaróna, bystrického rodáka, Karola Sentivániho, ktorý proti "Hodžovi a jeho druhom zaviedol prísne vyšetrovanie." Aspoň tak to tlmočili vtedajšie vládne maďarské denníky. Rovnako prísne vyšetrovanie a zatýkače boli vydané aj na Hurbana a Štúra, ba dokonca aj proti všetkým, "o kom sa vrchnosť dozvedela, že s národnostnými agitátormi stojí v užšom spojení." Tí veru iného východiska nemali, než sa rýchlo pobrať do Prahy, a to každý zvlášť, kde sa už v tej dobe stavali barikády...! No cesta úteku pred maďarskou brutalitou a väzením nebola jednoduchá a autor, ktorý tieto udalosti sdokumentoval, zarytý maďarón, Dr. Adolf Pechány v Dejninách uhorského boja za slobodu z r. 1848-49 * to opisuje takto: "Štúr cestoval s Hodžom dolu považskou dolinou až po Strečno. Tu sa dozvedel, čo ho na ďalšej ceste očakáva, zmenil tedy svoj plán a skryl sa u farára Závodníka vo Veľkej Dvine. Farár dostal práve nového kaplána z Nitry. Štúr použil túto príležitosť a na voze, ktorý kaplána doviezol, on odcestoval do Trenčína. Sotva bol v Predmieri, už ho hľadali gardisti vo fare veľko-divinskej. Pospiechali za ním, ale už ho dohoniť nemohli. V Trenčíne sa Štúr tiež necítil v bezepčnosti, preto sa tu zdržoval len za niekoľko hodín a v noci ďalej cestoval do Modry ku svojmu bratovi. Ale aj tu strávil len jedon deň; v nočnú hodinu musel utekať pred gardistami cez hory do Jablonového a odtiaľ ďalej cez Moravu do Prahy." A podobne Dr. Pechány v spomenutej knihe z r. 1903 popisuje aj cestu, či vlastne útek Hurbana, keď píše: "Hurban odcestoval z Lipt. Sv. Mikuláša o deň neskôr než Štúr. Obišiel stráže gardistov, vyberúc sa bočnou cestou do Súľova, kde jeho sestra bývala. Odtiaľto utiekol 14. mája, údajne preoblečený v drotárskych šatách, lebo ho už gardisti hľadali. Domov ísť sa obával, aby ho nelapili, pospiechal teda za Štúrom na Moravu a spolu cestovali potom do Prahy. Za nimi utekal aj Michal Miloslav Hodža. V Prahe vydržiavali schôdzku takzvaní panslávi, ľudia, ktorí snívali o utvorení jakejsi veľkej slovanskej ríše. Na túto schôdzku pospiechal Hurban spolu so Štúrom a Hodžom. No schôdzka dlho netrvala, rakúske vrchnosti prehliadly panslávom cez prsty a daly im na vedomie, aby hľadeli čím skôr opustiť mesto Prahu. Panslávi sa rozišli na všetky strany. Hurban sobral sa do Záhrebu ku Horvatom a potom ku dolnozemským Srbom. Netrvalo dlho a vzbura vypukla. Povstali Srbi a Rumuni, ohňom a mečom pustošiac celé rozsiahle vidieky. Od juhu Horvati vtrhli do Uhorska čo útočníci a cez západnú hranicu krajiny vtrhol do Uhorska Hurban." Áno, Hurban so svojim vojskom urobil presne to, k čomu ich vyzval aj gubernátor L. Kossut: /po matke Slovák a otec tiež balkánsky Slovan/ v službách maďarskej moci, ktorý vyhlásil: "Ak chcú Slováci slobodu, nech si ju vybojujú mečom!" Takže nečudo, že po istých letných prípravách a zháňaní zbraní kde sa len dalo, sa na začiatku povstania v tomto meruôsmom roku zišlo až vyše päťsto dobrovoľníkov. Najväčšie starosti, ako to pri takýchto podujatiach býva, nastali s peniazmi, preto sa Ľ. Štúr rozhodol, že hneď z Prahy vycestuje do Záhrebu k chorvátskemu kniežaťu Obrenovičovi. Zoznámil ho so situáciou u nás, až napokon od neho aj získal finančnú pmoc.Koncom augusta odchádza do Viedne, kde sa organizoval dobrovoľnícky povstalecký zbor. Popri tejto udalosti aj Chorváti i Srbi sa chopili zbroje a tiež zorganizovali svoje povstalecké jednotky. Chorvátske jednotky viedol gróf Jelačić a u Srbov sa oranizácie povstania ujali biskup Rajačić so Stratimirovičom. Hlavným vodcom ale srbských povstalcov bol Stratimirovič, ktorý behom krátkeho času získal až 40.000 mužov v zbroji. Jelačić burcoval do boja celý národ Chorvátov a po zložení prísahy do rúk srbského biskupa Rajačića, zvoláva národné zhromaždenie, kde 5. júna 1848 aj prehlasuje, že neuznáva uhorskú vládu. Takýto stav v Uhorsku neveštil pre Maďarov nič dobré. No pokiaľ Srbom sa nepodarilo zvíťaziť a vybojovať si svoje národné práva, tak u Chorvátov k istej satisfakcii predsa len došlo. Adolf Pechány to s hlbokým sklamaním zaznamenal v spomenutej knihe takto: "Uhorský národ účastnými učinil Horvatov vo všetkých právach a výhodách, ktoré aj sám požíva. Všetky práva a výhody, ktoré si národ uhorský nadobudol, poskytnul aj Horvátom. Ich municipálne práva uhorský snem nenaštrbil, ba ešte rozšíril." A ako sa situácia vyvíja na strane Slovákov? Po návšteve Ľ. Štúra u kniežaťa M. Obrenoviča a jeho finančnej pomoci sa Ľ. Štúr koncom augusta 1848 rozhodol, že vytvorí Slovenskú národnú radu ako politický orgán Slovákov, ktorý by bol aj najvyšším orgánom povstania, a to na celom území Slovenska. Aj sa tak stalo, a to 16. septembra 1848, keď sa vo Viedni zakladá prvý politický orgán - SNR. Prítomní si tu zvolili aj vodcu povstalcov, a ním sa stal Moravan Bloudek. Dobrovoľnícky zbor počtom asi 500 mužov a s výzbrojou približne1000 pušiek, prekročil moravsko-slovenské hranice a Ľ. Štúr v mene SNR 19. septembra 1848 vyhlasuje na Myjave slovenskú nezávislosť od Uhorska. Hlavným vodcom povstania sa stal Jozef M. Hurban. V povstaleckom vojsku ďalšími veliteľmi boli bývalí vyslúžilí rakúski dôstojníci, ako napríklad Janeček a Zach, ktorí si rozdelili medzi sebou úlohy tak, že Štúr, Hurban a Hodža mali na starosti politické záležitosti, ale vojenské veci pripadli Bloudekovi, Janečkovi a Zachovi. Posádka riadného uhorského vojska z Myjavy prešla cez Brezovú do Vrbového, aby sa táto o niekoľko dní v sile jednej stotiny /roty/ postavila proti povstalcom J. M. Hurbana, ktorý práve so svojimi povstalcami obsadil Brezovú. Takto nejak z nejasným výsledkom opisuje A.Pechány pohyb ozbrojených jednotiek oboch strán, bez toho, aby uviedol či došlo k bojom a s akým výsledkom. Keď ďalej píše: "Hurban sa na Myjave už nepriateľa nemal čo obávať, celou silou začal pracovať, aby čím viac rozmnožil svoj tábor." Z tohto citátu je badateľné, že Maďari žiadného úspechu zrejme nedosiahli, lebo náš autor ako horlivý maďarón, by to bol s radosťou opísal, že maďarskí gardisti rozprášili hurbanistov. Nestalo sa tak, takže ďalej iba píše o tom, ako Hurban privítal správu o povstaní Srbov a Chorvátov proti Maďarom, ale aj o jeho verbovčkách nových povstalcov, ktorí sa na myjavských kopaniciach dobrovoľne hlásili do jeho jednotky, keď o tom píše: "A skutočne prišlo k Hurbanovi asi 500 kopaničiarov, ozbrojených cepami, kosami, sekerami; títo prišli v tom presvedčení, že im dovolené bude plieniť a pustošiť majetky statkárov a rabovať sklepy kupcov." Z citovaného je vidieť jeho žlčovú nenávisť k slovenským sedliakom, ktorí už mali dosť nevoľníckej roboty na panskom. Viedeň slovenských dobrovoľníkov slovne síce proti Maďarom podporovala, otvorene ich činy však nikdy nevyzdvihla, a to i napriek tomu, že títo bojovali nielen proti maďarským honvédom**, ale aj proti Viedni. Dokonca viedeňská vláda neprotestovala ani vtedy, keď honvédi stavali šibenice, na ktoré vešali slovenských revolučných povstalcov. Strach mali Maďari z Hurbanovho vojska veľký, čo dosvedčuje aj sám už tu spomenutý maďarónsky autor knihy: Dejiny uhorského boja za slobodu, keď píše: "Slováci! Do boja všetci, do boja každý! Nech povstane každá dedina, kopanica, mestečko a mesto, nech vypovie naraz poslušnosť a odoprie všetko uhorskému ministerstvu a vrchnostiam od neho ustanovených...Nikoho iného nemáte poslúchať, od nikoho iného žiadné rozkazy prijímať, jedine od Národnej rady a jej predstavených..." Na inom mieste zas čítame: "Uhorský domobraný výbor poveril nitrianského hlavného župana baróna Jeszenáka, aby pomocou gárd celého vidieka potlačil povstanie. Počnúc od Nových Zámkov až po Trnavu všetky gardy čakali, kedy sa majú pohnúť proti Hurbanovi... Ministerský predseda gróf Batthyány opäť vydal nariadenie, aby stoličné vrchnosti vyhlásili štatárium a národnostných buričov aby postavili pred náhly súd. Toto nariadenie znelo: ...veľký počet buričov...prišlo po Ferdinandovej železnici do našej uhorskej vlasti tým cieľom, aby slovenských obyvateľov horných stolíc ku vzbúre povzbudili. Následkom toho nariaďujem: I. aby sa na všetkých vrchnostiach sriadili náhle súdy, kam by s najväčšou prísnosťou predvádzať buričov mali; II. nech hlavní župani a uradníci také prísne poriadky zavádzajú...aby naničhodní buriči lapení boli a náhlym súdom na smrť povrazom odsúdení byť mohli; III. každý vlastenec sa vyzýva, aby dal pozor v týchto nebezpečných časoch - a okrem vďaky, ktorou mu vlasť zaviazaná bude - každý, ktorý takéhoto buriča a podpaľača lapí, 50 zl. v striebre čo odmenu dostane. V Pešti, 20. septembra r. 1848, Gróf Lud. Batthyány." Ako vidíme, maďarská vládna moc mala veľký strach z povstaleckých vojsk Hurbana, preto tlak Maďarov na Viedeň, aby zasiahla proti slovenským povstalcom, bol veľký. Cisár Ferdinand I., ktorý bol stále aj kráľom uhorským, v prvom rade chcel, aby si maďarskú odbojnú moc priklonil na svoju stranu, vychádzajúc tak v ústrety ich prosbám - vydal rozkaz na výstrahu voči slovenským povstalcom, "...aby predstavení stoliční takýchto buričov povinní lapiť mohli a súdu odovzdali... za dokázanú nedbanlivosť zodpovedať povinní a trestaní budú. Dané v cisárskom našom meste Viedni dňa 20. septebra r. 1848. Ferdinad, m. p." A skutočne, toto vyhlásenie cisára a kráľa uhorského, ktoré vstúpilo v okamžitú platnosť, prinieslo proti tým, ktorí boli pochytaní a uväznení, neblahé následky. Štatutárny súd v Senici, vo Fraštáku a v Nitre okamžite zasadol a vyniesol aj prvé rozsudky: v Senici boli odsúdení na šibenicu štyria hurbanisti, z ktorých boli dvaja Slováci a síce Karol Holub a Vilko Šulek, no a ešte aj dvaja Moravania. Pritom Michal Hodža, ako vrbický farár v Lip. Sv. Mikuláši, bol okamžite pozbavený úradu. Rovnako aj Ľudevít Štúr a Jozef M. Hurban boli prehlásení za zradcov Uhorska a za ich chytenie bola vypísaná uhorskou vládou aj odmena 50 zl. v striebre. Po tejto krutovládnej uhorskej moci, ktorá cisárskym nariadením zasadila slovenskému povstaniu smrteľnú ranu, nastáva obrat v orientácii slovenskej politiky. Ľ. Štúr sa rozhodol začať hľadať spojencov vo Viedni s tým, že sa priklonil ku koncepcii austroslavizmu, t. zn., že navrhuje prebudovanie monarchie na národné federatívne celky a v podriadenosti Viedne. Ale ani v tejto otázke nenašiel vo Viedni pochopenie. Medzitým sa ešte ako člen SNR zúčasnil aj zimnej výpravy slovenských dobrovoľníkov. Potom na východnom a strednom Slovensku sa orientuje na vysvetľovanie cieľov slovenského povstania, aby tak prebudil u Slovákov národné povedomie. Napokon po odchode Ferdinanda I. z cisárskeho kresla a po nastúpení Františka Jozefa I., ktorý pre väčšiu bezpečnosť proti maďarským vzbúrencom načas odišiel do Olomouca, sa štúrovci rozhodli spraviť ešte jeden pokus, keď napísali cisárovi, tzv. Prosbopis, v ktorom predložili panovníkovi návrh na odčlenenie Slovenska od Uhorska a vytvorenie tak samosprávnej slovenskej korunnej krajiny, ktorá by bola podriadená iba Viedni. Ale ani v tejto otázke nedošlo ku splneniu všetkých slovenských požiadaviek, ktoré by boli uspokojovali slovenskí národ. Maďari v povstaleckých bojoch proti Viedni pokračujú aj za nového cisára Františka Jozefa I. Nový panovník poveril knieža Windisch-Graetza, aby s rakúskym vojskom vtiahol v decembri 1848 do Uhorska a raz navždy pokoril maďarských povstalcov. Začalo to ale na slovenskom území, takže ako prvý cisársky generál Schlik, vtedy napochodoval do Prešova a 9. decembra vstúpil s vojskom už aj do Košíc, kde došlo k bojom, v ktorých zvíťazilo cisárske vojsko. Od Kysúc sa na Žilinu pohlo aj druhé cisárske vojsko pod velením plukovníka Frischaisena a v spojení s Hurbanom operovali v tejto oblasti. Keďže nepriateľa nenašli ubytovali sa na Budatínskom zámku. Honvédi medzitým obsadili budatínsky most, ktorý sa odhodlali zničiť. Tu sa strhla krvavá bitka, čo si napokon odniesli aj tí, čo s honvédmi spolupracovali, ako napríklad farár Jozef Šimonika. V Trenčianskej stolici v tom čase boje neprebiehali, ale v Trnave sa ztrhla bitka medzi maďarskými honvédmi a menšími jednotkami J. M. Hurbana. Dňa 14. decembra 1848 vychádza rozkaz mladého cisára Františka Jozefa I., ktorý napokon ako jedna z mála krajín v Európe, končne oslobodzuje ľud od podanstva a prikazuje všetkým svetským a církevným vrchnostiam, aby svoj ľud v tomto zmysle riadne poučili, že už je navždy koniec s nevolníctvom. Popritom cisárske vojsko pri Košiciach pod velením gen. Schlicka poráža honvédov a vrchný veliteľ cisárskych vojsk Windisch-Graetz zas sľubuje maďarským povstalcom, že ak prestanú s povstaním, bude všetkým odpustené a nebudú stíhyní. Medzitým Ludvík Kossut ako predstaviteľ moci a gubernátor Maďarov 4. januára 1849 prichádza do Debrecína na maďarský Snem. Tu na sneme sa mali prerokovať otázky ako ďalej pokračovať. Názory sa trieštili, lebo jedni chceli v povstaní pokračovať a druhí boli zato, aby sa začalo vyjednávať s novým panovníkom. Zvíťazila myšlienka povstalcov. Domobranecký výbor potom začal celou silou pracovať na zorganizovaní silného uhorského vojska, ktoré by bolo schopné čeliť cisárskym vojskám kniežaťa Windisch-Graetza. Boj sa začal novými silami v oblastiach Horného Uhorska, teda na Slovensku u Košíc proti vojskám už spomenutého gen. Schlicka. Ale počase sa tieto boje preniesli aj na Spiš a postupne zachvátili celé Slovensko. Hlavný veliteľ Maďarov bol menovaný A. Görgey. Hurbanisti sa aj naďalej v tomto čase nachádzajú ešte stále v okolí Žiliny a Kys. N. Mesta. Bojujú síce na strane cisárskeho vojska, ale pod svojou vlastnou slovenskou zástavou. Povstalecké honvédske vojsko sa rozšírilo už v tom čase po celom strednom Slovensku a svoje poľné tábory si rozložili v okolí Kremncice, v Turci, Zvolene a B. Bystrice.Tak napríklad v Ružomberku mal hlavný stan gen. A. Görgey, ktorého vyzval rakúsky veliteľ, knieža Windisch-Graetz, že jeho vojsko je obkľúčené, ale ak zloží zbrane, bude omilostený a do smrti vraj bude veľmi dobre zaopatrený. No a keďže Maďarom sa z obkľúčenia medzitým podarilo vyslobodiť, skrsla u nich nová nádej, že v bojoch nepoľavia a budú bojovať až do konečného víťazstva. Takto sa boje so striedavými úspechmi odohrávali na slovenskom území a slovenský národ si vytrpel vtedy najviac od dôb, keď ich južné oblasti pustošili v 16. a 17. storočí Turci, lebo živiť jedných i druhých bolo nad všetky sily. A ako uvádza aj Dr. Adolf Pechány v spomenutej knihe, že z výsledkov na bojovom poli mali najväčší strach vládcovia vo Viedni, preto vraj, aby Viedeň povstanie Maďarov raz navždy a definitívne potlačila, sa v tejto veci obrátila na ruského cára o pomoc. "Mikuláš I. bol náchylný pomocou prispieť rakúskej vláde; nie síce zdarma, lebo aj on očakával istú vďačnosť od nej." Keď v nasledujúcom odstavci ešte píše: "Rakúska vláda Schwartzenberg-Stadionovská začala už pred mesiacmi vyjednávať s ruským ministrom zahraničia Nesselrodeom, za jakých podmienok by bola ruská vláda ochotná poskytnúť rakúskej vláde pomoc ku potlačeniu uhorského boja za slobodu. 20 apríla prišiel do Holomúca adjutant ruského cára barón Berg, aby spolu s rakúskou vládou ustálil plán vtiahnutia ruského vojska do Uhorska. Barón Berg sa vyslovil, že povstanie v Uhorsku musí byť celou silou potlačené a že ruské vojsko musí v prvom rade obsadiť Halič a Bukovinu, aby aj v týchto krajinách ležiace rakúske vojsko mohlo čímskôr tiahnúť do Uhorska. Že koľko vojska bude treba poslať na pomoc Rakúsku, to ukážu okolnosti. Na základe tohoto rozhodnutia rakúska vláda 25. apríla 1849 požiadala ruského cára, aby čím skôr poslal ruské pomocné vojsko." POSLEDNÉ BOJE A PORÁŽKA MAĎARSKÝCH VOJSK PRI VILÁGOŠI. Boje na oboch stranách pokračovali nezmenšenou silou a najväčšie útrapy znášal pospolitý slovenský ľud na dedinách, kopaniciach, ale aj v mestách na celom svojom území. Ruské a Rakúske jednotky bojovoli každá pod svojimi bojovými zástavami a pod vlastným velením. Na čele ruských vojsk stál knieža Paškievič a na strane Rakúšanov barón Haynau. Maďarským povstaleckým vojskám velil hlavný veliteľ gen. Arthur Görgey. Presila bola jednoznačne na strane Rakúsko-ruského vojska. Ruský cár oznámil svoju účasť pri potlačení povstania aj preto, že nepokoje sa začínajú šíriť aj v Rumunsku a Moldavsku, čo narušuje zámery Ruska v blízkosti jeho hraníc. Ďalej spomenul, že pomoc poskytne aj preto, lebo "k uhorskému vojsku sa pripojilo i veľa Poliakov, ktorí sa zúčastnili povstania aj v r. 1831", zrejme mal na mysli, že to bolo povstanie proti Rusku. Ďalej cár pripomína, že Rakúsko už nebolo vstave potlačiť maďarské povstanie proti Viedni, ktorá navyše musela v tom istom čase bojovať aj v Taliansku. Hlavný vodca ruských vojsk, poľný maršál knieža Paškievič zhromaždil v Haliči v mesiaci jún 1849 celkom 198.000 mužov v plnej zbroji. Kupovať potraviny pre vojsko sa malo v haličských vojenských magazínoch, ale pre jeho nedostatok sa mohlo nakupovať aj od všetkých pestovateľov na vidieku atp. Na Slovensko preniklo ruské vojsko na výchoe cez priesmyk Duklu a na severozápade cez Kysucké úžiny, keď 27. júna večer napochodovalo v smere toku rieky Kysuca do Žiliny, aby na koňoch vstúpilo do mesta 140 donských kozákov. Bojové akcie sa odohrávali medzi ruským vojskom a povstaleckými jednotkami maďarskými na celom území Uhorska, ale aj v Halíči a Sedmohradsku, a to v podstate od júna do až do konca bojov, t. zn. augusta 1849. Odpor maďarských jednotiek proti jednoznačne väčšej presile ruských, dobre vyzbrojených a vycvičených vojsk, bol už dopredu odsúdený skoro v každe bitke k neúspechu. Preto sa vrchný veliteľ naďarských povstaleckých vojsk A. Görgey rozhodol, že uhorskej vláde dá na vedomie, že ďalej viesť nerovné boje sa neoplatí, lebo aj tak hlavné mesto krajiny nebude uchránené proti nepriateľskej presile. Vtedy sa vláda v Pešti rozhodla, že svoje úrady a uhorský snem premiestnia do Segedínu. Hlavný predstaviteľ Uhorska L. Kossuth 2. júla 1849 odcestoval do Czeglédu, aby sa tu stretol s hlav. veliteľom vojska a zoznámil sa s vojenskou situáciou. Potom odcestoval do Segedína. Pre Maďarov to bola veľmi ťažká až riešiteľná situácia, preto sa vláda obrátila aj na anglickú vládu, či by tá nedokázala danú situáciu Maďarov nejak pomôcť vyriešiť k jej spokonosti. No, okrem slovných ubezpečení, nič viacej Maďarom nemohli Angličania prisľúbiť. Takže aj v maďarskej vláde nastávajú nepokoje a roztržky; lebo vláda vraj dostala správu, že Rusi by boli ochotní vyjednávať s Görgeyom o pokoji zbraní. Ale zrejme to bola iba falošná zvesť, lebo už 18. júla vtiahli prvé oddiely rakúskej a ruskej armády do Pešti. Na túto správu zo Segenína maďarská vláda reagovala preskupením vojenských posíl v smere na pomoc Pešti. Ale keď medzitým došlo k prudkej bitke pri Šegešvári, kde sa honvédom podarilo vyburcovať jeden druhého do neľútostného boja, i keď nakoniec s dosť smutným výsledkom, lebo ruskí kozáci tu zabili do 1 300 honvédov a 500 ich padlo do zajatia. Veď napokon tu zahynul aj najväčší básnik Uhorska, v žilách ktorého kolovala slovenská krv, Šándor Petöfi /Aleksander Petrovič/. Zomrel síce na bojišti, ale bez zbrane" v ľahkej plátenej attile", po boku hlavného vodcu tejto bitky Béma, takže padol "za hrmenia kanónov a za slobodu Uhorska." Pochovali ho ale Rusi, vraj do "spoločného hrobu padlých hrdinov." Po ďalších bitkách v Miškovci a v Debrecíne maďarský vrchný veliteľ Görgey bol už ochotný vyjednávať s Rusmi, ale od tých dostal jednoznačnú odpoveď, že cár neprijme také podmienky, ktoré by sa "protivili záujmom viedenského dvoru, ktorému ruský cár poskytol pomoc." ZLOŽENIE ZBRANÍ PRI VILÁGOŠI. Gubernátor L. Kossut po prehratom boji pri Temešvári si k sebe zavolal hlavného veliteľa A.Görgeyho, aby sa dozvedel, aké sú ďalšie jeho vojenské plány a úmysly. Görgey rozpovedal aká je situácia, načo mu L. Kossuth položil otázku: "Čo by ste povedali na to, ak by som vymenoval za hlavného veliteľa uhorského vojska Bema? A.Görgey odpovedal, že v takom prípade by okamžite opustil svoje miesto. Hneď nato Kossut urobil svoje vyhlásenie k národu, v ktorom záverom svojej reči povedal, že svojimi skutkami už nič nemôže spraviť pre svoju vlasť a prejav ukončil tým, že by rád obetoval i svoj život, ak by mohol zachrániť Uhorsko. Po ňom vystúpil aj vrchný veliteľ maďarských povstaleckých vojsk A. Görgey, ktorý všetkých oslovil: Občania! Doterajšia dočasná krajinská vláda viac už nejesvuje. Gubernátor a jeho ministri sa sami zrejkli svojich úradov. Nútený touto okolnosťou prevzal som okrem hlavného veliteľa aj najvyššiu občianskú moc. Svoj prejav ukončil tým, že okolnosti sú mimoriadne ťažké a "každý svoj majetok i seba môžete uchavať iba vtedy ak zachováte pokoj... Boh s nami!" V Ó-Arade, 11. augusta 1849, Görgey, generál. Arthur Görgey si potom zvolal svojich dôstojníkov na poradu. Povedal im, že uhorské vojsko sa nachádza vo veľmi zlom a neúnosnom stave, lebo je bez potravín a nemá ani muníciu. Potom prečítal list, ktorý odošle ruskému vrchnému veliteľovi kniežaťu Paškievičovi. Všetci dôstojníci súhlasili s tým, ža sa vzdajú iba ruskému veleniu, no odmietli sa vzdať Rakúšanom. Medzitým Görgey stiahol svoje vojská k Világošu, ktoré leží asi 40 km od Aradu v aradskej stolici. Sem potom zo všetkých strán sa uhorské vojsko v noci z 11. na 12. augusta 1849 zhromaždilo, aby čakalo na správu, ktorú ich vrchný veliteľ poslal do ruského tábora hlavnému veliteľovi ruských vojsk, Paškievičovi. Ráno, 13.augusta 1849 zhromaždil hlavný veliteľ maďarských vojsk A. Görgey svojich honvédov, aby ich predstavil ruskému generálovi Rudingerovi. Ten sa Görgeya ešte raz opýtal či je ochotný zložiť zbrane a po jeho slove ÁNO, maďarské vojsko na príkaz svojho hlavného veliteľa Rudingerovi zasalutovalo a začalo sa s odkladaním zbraní...! Povstalecké maďarské vojsko, ktoré tu pri Világoši zbrane poskládalo na zem, zároveň sa vzdalo do zajatia v počte: 11 generálov, 1426 dôstojníkov, 23163 peších honvédov, 4830 husárov a 2550 delostrelcov, no a príslušného množstva zbraní, nábojov a 60 vojenských zástav. Hlavný veliteľ knieža Paškievič hneď nato upovedomil svojho panovníka cára Mikuláša I., že vrchný veliteľ maďarskej vojenske a štátnej moci A. Görgey, kapituloval. Rovnako tak spravil aj ruský generál Rudiger, ktorý informoval hlavného veliteľa rakúskeho vojska baróna Haynaua do Temešváru, že došlo pri Világoši ku kapitulácii Maďarov. Keď na žiadosť rakúskej strany došlo k prevzatiu moci nad maďarským vojskom od Rusov, čoho sa všetci Maďari najviac obávali, tak začína rakúska pomsta. Hlavný veliteľ rakúskych vojsk gróf Haynau vydáva nariadenie, aby povstaleckí bojovníci boli rozdelení do 4 tried a to tak, že v 1. triede budú generáli a velitelia jednotiek, do druhej triedy boli zaradení honvédski dostojníci čo predtým slúžili v rakúskom vojsku, do tretej vládni komisári a všetci civili, do štvrtej boli zaradení podvôstojníci a honvédi. Do aradskej pevnosti boli odvezení 14-ti generáli, ktorých koncom septebra predvolali pred vojenský súd. Napokon ich 26. septembra 1849 odsúdili, zväčša na smrť povrazom. Na aradskú pevnosť doľahla hrôza smútku za trinástimi popravenými honvédskimi generálmi. V krajine dochádza k emigrácii aj medzi takými osobnosťami, ako bol aj navyšší predstaviteľ a guvernér Uhorska, Ludvik Kossuth. No, okrem neho aj celá rada ďalších význačných vládnych predstavuteľov. Uhorsko až do ženby panovníka Františka Jozefa I., ktorý uzavrel manželstvo 24. apríla 1854 žilo stále v napätom vzťahu s Rakúskom. To v podstate pominulo až v období korunovácie za kráľa a kráľovnu Alžbetu Uhorska. - koniec - Július Suja-Žiak * poz.: Dr. Adolf Pefány: Dejiny uhorského boja za slobodu r. 1848-1849. Vydal Uhorský krajinský vzdelávací spolok v Budapešti, 1903, s. 319. ** Príslušník maďarskej revoluč. armády.