VOLTAIRE Francois Marie Arouet /1694-1778/- narodil sa v Paríži ako syn francúzskeho notára, ktorý po ukončení jezuitského kolégia sa stal snáď najznámejším francúzskym spisovateľom. Ale bol aj filozof, historik a do dejín sa zapísal aj ako jeden z vedúcich osobností francúzskeho osvietenstva. Bol súčasníkom iba o päť rokov staršieho, ďalšieho osvietenca Montesquieua, zakladateľa to geografického smeru v sociológii a autora presláveného literárno-filozofického diela, Perzských listov. Český spisovateľ a nadšenec filozofie Vladimír Neff sa o oboch týchto filozofoch francúzskeho osvietenstva vyjadril aj takto; že pokiaľ najváženejším "je jednomyselne považovaný Montequieu", tak Voltaire je určite ten najslávnejší. V. Neff r.1948 o Voltaireovi píše:"...do filosofie byl uveden - to není vtip - roku 1926 Američanem Durantem, který mu ve svých populárních Dějinách filosofie /The story of philosophy, česky pod titulem Od Platona k dnešku/ věnoval více místa než Lockemu, Berkeleyovi, Kantovi a Heglovi dohromady. Nejnovější pisatele dějín a přehledů filosofie přijímají tuto podivnost s velikou vážností a opravují starší názor, podle něhož Voltaire byl pouhý rozšiřovatel cizích idejí a sám nic nového nevymyslil."* Áno, je to tak, ale tu treba zároveň pripomenúť, že Voltaire bol dosť opatrný, lebo ak by bol reagoval svojim satirickým ostrovtipom, napríklad na niektoré dogmy scholastikov, alebo na viaceré výroky Tomáša Akvinského, ako to aj sám Neff na inom mieste v článku pripomína, určite by riskoval možno aj smrť na hranici. Veď za protifeudálnu kritiku bol až dva razy väznený v Bastile /r. 1717 a 1725/, preto si veľmi dobre uvedomoval nebezpečenstvo, ktoré by mu hrozilo, ak by bol aj naďalej vo svojich výsmešných satirách pokračoval. A sám to napokon aj priznáva, keď píše, že je unavený ďalším hľadaním pravdy, lebo ju nenachádza. Tri roky prežil v Anglicku, vraj aj preto,že cítil potrebu vrátiť sa k učeniu Johna Locka ako márnotratný syn, ktorý sa navracia k svojmu otcovi, aby sa mu vrhol do náručia. Späť do Francúzska sa vrátil r. 1733, aby vzápätí vydal svoje Filozofické listy, ktoré boli známe aj pod názvom "Anglické listy." V nich boli obsiahnuté Voltairove názory na sociálne a politické pomery, ktoré vládli vo vtedajšej spoločnosti. Ale keďže boli zamerané aj voči feudálnym pomerom a jej moci, tak boli spálené.
Voltaire sa vôbec dosť upriamoval k anglickým mysliteľom, najmä veľmi kladný postoj mal už tu k spomenutému J.Lockovi, ale i k G.Berkeleymu a ďalším empirikom, ako napríklad k I.Newtonovi, u ktorého obdivoval predovšetkým jeho fyziku a mechaniku.Aj preto jeho ďalšie diela, ktoré napísal, boli: "Pojednanie o metafyzike" a "Základy Newtonovej filozofie" z r. 1738. Empirizmus Angličanov mu bol veľmi sympatický preto, že vychádzal zo skúsenostného poznania objektov tohto sveta, ktoré boli podopreté vedeckým bádaním a exaktným popisom dejov. Pritom uznával aj existenciu Boha, ktorého považoval za "prvého hýbateľa" a ako neodeliteľnú súčasť celého súcna. Čiže ho chápal ako "veľkého geometra" tohto univerza, a teda aj všetkého prírodného diania. Inak sa však staval k náboženskému fanatizmu, ktorý považoval za úhlavného nepriateľa pokroku, a rovnako tak neuznával ateizmus, ktorý Voltaire jednoznačne odsudzoval. Hovoril, že v oblasti svetonázorovej treba ľuďom ponechať náboženskú vieru a nemala by sa im odopierať ani viera v Boha, lebo tá je potrebná. Pritom zavrhoval Descartovo učenie o duši a vrodených ideách, lebo za zdroj poznania považoval pozorovanie a skúsenosť. V otázkach sociálnych zastával názor, že všetci ľudia by si mali byť pred zákonom rovní, i keď priznával, že svojimi schopnosťami a rozumom sú rozdielní. Odmietal kritiku súkromného vlastníctva a sociálnu nerovnosť chápal ako prirodzený stav spoločnosti. Za rozumné usporiadanie sociálnych pomerov však považoval konštitučnú monarchiu v čele s osvieteným panovníkom.
V rokoch 1750-53 žil aj v Prusku a v rokoch 1758-78 aj vo Švajčiarsku.
Poznanie chápal senzualisticky, keď tvrdil, že všetko je v neustálom pohybe. Čiže poznanie vzniká 1./ prostredníctvom pocitov; ďalej 2./ nahromadením pravdepodobností, ktoré sa nachádzajú na mieste určitosti /ako napr. mestá/; 3./ pomocou dôkazu - trojúholníky s rovnakou základňou a výškou sú zhodné.
Voltaire bol aj historik, či správnejšie povedané, filozofujúci historik, pretože podľa neho dejiny môžu písať iba filozofi, lebo história, to nie sú iba suché fakta, ale ak má byť dejepis zaujímavý, mala by byť dejepisná kniha napísaná asi tak, ako je napísaná Lockova teória duše k teóriam Descartovým. Čím chcel zdôrazniť myšlienku, že dejepis by mal byť napísaný ako dobrý román, ktorý vypovedá pravdivo, má duchaplný obsah či už z hľadiska osvety, tak aj z hľadiska kultúry mravov, vlády rozumu na tomto svete a pokroku, ktorý smeruje od barbarstva vždy k vyššej civilizácii. Tieto názory potom objasňuje aj vo svojom diele, ktoré v slovenskom preklade má názov: Pokus o opísanie mravov a ducha národov /1756/; V skoršom období napísal už vyššie spomenuté Pojednanie o metafyzike/1734/; Základy Newtonovej filozofie /1738/ ; Potom ešte Listy o Ciceronovi, O duši, Nevedomý filozof, Dejiny Ruska a i.
Aspoň toľkoto vkrátkosti o jednom z najpopulárnejších mysliteľov Francúzska a priekopníkovi európskeho osvietenstva.
J. Suja-Žiak
* Vladimír Neff: Filosofický slovník pro samouky,
neboli Antigorgias, Družstevní práce Praha,1948, s. 503.