SKEPTICIZMUS A EKLEKTICIZMUS.
Takmer rovnako so stoicizmom a epikureizmom, vznikol koncom IV.storočia pr. Kr. i skepticizmus. Takže znikol za podobných podmienok ako stoicizmus, t. z. v období úpadku starovekého Grécka;dlhá hospodárska,sociálna a politická kríza otrokárskej spoločnosti na začiatku III. stor. pr. Kr., a jej rozšírenie sa na všetky časti vtedajšieho Grécka, vyústili vo vznik filozofického smeru, ktorý bol verným zrkadlom tej doby - v skepticizmus.
Zakladateľom antického skepticizmu bol Pyrrhon z peloponéskej Elidy /okolo r. 360-270 pr. Kr./ Vychádzal od Demokrita, ale aj megarských dialektikov.Pyrrhon, ako priamy účastník Alexandrových dobyvačných vojenských akcií v Ázii, dobre spoznal indickú kultúru a ich náboženský spôsob života, čo dozaista ovplyvnilo jeho nazeranie na život ako etického ideálu, ktorý mal pre človeka upokojujúce účinky. Začal učiť v Elide a svoje názory podával iba ústne, takže po ňom nezostalo žiadne literárno-filozofické dielo. Jeho filozofickým krédom sa stalo šťastie, teda taký stav človeka, ktorý vo svojom živote uprednostňuje pokoj bez utrpenia. Návod k takémuto spôsobu života nám v troch knihách odporúča Pyrrhonov žiak Timon ešte v dobe učiteľovho života,keďže on sám žiadne dielo po sebe nezanechal. Timon vtedy odpovedal na tri otázky: 1. z čoho sú zložené veci; 2.Ako sa máme k týmto veciam správať; 3. A akú výhodu získame zo vzťahu k nim. Na prvú otázku nemôžeme dať podľa Pyrrhona žiadnú odpoveď, lebo žiadna vec nie je, resp. nemôžeme o nej povedať že je taká alebo onaká, lebo nie je isté či tá vec naozaj existuje; preto aj hovoriť či je to pravda alebo nepravda, je tvrdenie protikladné. Z toho Pyrrhon vyvodzuje premysu, a tým odpovedá na druhú otázku, že jediným vzťahom k veciam, dôstojným filozofa, môže byť iba - zdržanie sa akéhokoľvek úsudku. Pretože len zmyslové vnemy, ako napríklad, že je niečo kyslé alebo sladké - nám nemôžu poskytovať dostatočný dôvod na pravdivú odpoveď.K tretej otázke sa postavil tak, že len to, čo je pre človeka výhodou a čo vytvára trvalý, nerušený pokoj,je najvyššou blaženosťou, - iba to je pravdou. Táto subjektívna skepsa, ktorá akceptuje bezprostredný obsah zmyslového vnemu,tvorí aj jeho základ pri poznaní a konaní.To znamená, že byť zdržanlivým pri tvorbe súdu a úsudku, je podľa Timona spôsob, akým by sme mal dosiahnúť dokonalý pokoj mysle.Po Timonovej smrti sa ďalej škola skepticizmu prestala rozvíjať.Antický skepticizmus vznikol ako produkt najväčšieho úpadku gréckej filozofie v II. storočí pr. Kr. Keďže v tomto období sa prelínajú dve kultúry; zanikajúca grécko-hellenistická a vznikajúca kultúra rímskej spoločnosti. Čiže je to obdobie podmanenie si Grécka Rímom, čo v oblasti vedy, filozofie, umenia, architektúry a atp., je rímska spoločnosť nútená tento vyšší stupeň rozvoja akceptovať; a mladíci z rímskych aristokratických rodín sú odhodlaní učiť sa v gréckych školách.Tu boli oboznamovaní s gréckou filozofiou, ktorá na nich mala veľký vplyv,a aby zotreli priepastné rozdiely medzi menej vyspelou vlastnou a vysokou gréckou kultúrou, preto začali mechanicky spájať svoje idey a názory s gréckymi. Takže takýmto spôsobom vzniká druhý filozoficko myšlienkový smer, resp. učenie, ktoré ale vzniká na platforme spájania viacerých teórií v akási jediný názor či idey, a je to eklekticizmus. Tým, že ho tvoria mechanicky pospájané učenia iných škôl, čiže nie je tvorivé filozofické učenie, tak do dejín vošlo pod názvom eklekticizmus. Takýmto spôsobom myšlienky stoikov, Akademikov, Aristotelových peripatetikov a ďalších, postupne nadobúdajú novú, eklektickú podobu. Tak napríklad Panaitios /okolo r. 185-110 pr. Kr./pôsobil v Aténach, ale už aj v Ríme, kde bol predstaviteľom rímskej stoickej školy. A bol to on,ktorý začal stoickú filozofiu ešte viac prelínať s praktickou etikou Platóna i s Aristotelovým učením o večnosti sveta a delenie cnosti na teoretickú a praktickú.Zárodky eklekticizmu sa uňho začínajú prejavovať práve v tom, že do stoickej filozofii mechanicky vnáša niektoré prvky predchádzajúcich filozofických škôl a smerov, ktoré sú jeho zdrojom.V tejto línii pokračuje aj žiak Panaitia, Poseidonios z Apameie, ktorý žil v rokoch 135-51 pr.Kr.I keď bol Atéňan,viedol stoickú školu v Rhodu, kde sa jeho prednášok zúčastňoval aj rímsky rečník a spisovateľ Cicero. Poseidonios po sebe zanechal niekoľko diel zemepisných a dejepisných, no jeho učenie o duši, vychádzajúc z Platóna, je už preniknuté eklekticizmom.V tomto úpadkovom smere pokračujú aj ďalší stoici ako napríklad Filon, narodený v Thesálii a rovesník Poseidonia. Aj jeho prednášky navštevoval Cicero, v ktorých upriamoval pozornosť na rozpory medzi učením starej a novej Akademie s tým, že ich vraj treba utlmiť a navzájom zmieriť. Pritom sa kriticky stavia k stoickému odmietaniu pravdivého poznania, keď zdôrazňuje, že popieranie poznatelnosti vecí odporuje zrejmosti, ktorá i keď nedosahuje naprostej vierahodnosti, predsa len zaručuje spoľahlivý a dosť pevný názor. Tretím zdrojom skepticizmu sa stáva aj škola Aristotelova. Tá však nikdy nedosiahla takého stupňa a rozmerov eklekticizmu ako u stoikov a akademikov.Sem patrí Andronikos Rhodský, ktorý stál v čele peripatetickej školy v rokoch 70-50 pr. Kr. Po ňom to boli ešte Boethos zo Sidonu a Xenarchos.Boli to najmä kritici Aristotela, predovšetkým v učení o piatom živlu - éteru, "O svete", kde stotožňovali boha a svet a t.p. Doba hellenizmu je dobou úpadku tvorivých sil Grécka, čo sa prejavilo skepticizmom a eklekticizmom, alebo bezúčelovou kritikou. V nich sa odrážala doba taká aká bola; úpadková,odchádzajúca zo scény, a tým aj únikom zo života...
Július Suja-Žiak