Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


RENESANČNÁ VEDA, TECHNIKA A UMENIE. V období renesancie sa prejavuje nevšedný záujem o prírodu, ale aj o prírodné vedy, techniku a umenie. Smelo môžeme povedať, že renesanční vedci a technici, boli nezriedka aj umelcami či filozofmi. Proste, boli to všestrane nadaní ľudia.Tak napríklad taliansky lekár a matematik, ale aj filozof, Hieronymus Cardanus /1501-1576/ prejavoval taký záujem o prírodu, že celý vesmír si predstavoval ako božské dielo, ktoré Boh stvoril z vody, zeme a vzduchu. Pritom živočístvo sa vraj vyvinulo z červov a človek je ovládaný hviezdami. Všetkým kovom prisudzoval oduševnenosť, keď tvrdil, že všade okolo nás je plno magnetických síl, ktoré na nás pôsobia. Z uvedeného môžeme pochopiť, že aj napriek nevšednému záujmu, nie všetky teoretické problémy bol schopný riešiť správne, lebo on jednoducho zastával názory, ktoré v tej dobe medzi ľuďmi prevládali. Veď podobne nazeral na svet aj jeho súčasník, filozof Telesius /pozri renesančná filozofia/. Ale keďže Cardanus bol aj matematik, tak v tomto predmete bol skutočne odborníkom ako sa patrí, pretože do matematiky ako prvý zaviedol imaginárne veličiny. I v technike sa vyznamenal vynálezom cardanu, ktorým sa u niektorých strojných zariadeniach prenáša sila. No a v zdokonalenej forme sa tento jeho vynález, vlastne používa až do dnešných čias. Po objavných zámorských plavbách sa rozmáha, predovšetkým stavba veľkých lodí. To spôsobuje markantné a radikálne zmeny i vo vojenstve a následne aj v celom hospodárstve, lebo si to vyžadovala doba rozmáhajúcej sa výroby, ktorá reagovala na vzrastajúci dopyt. No a na to zareagovala veda, ktorá vzkriesila už skoro zabudnuté diela Pytagora a jeho žiakov, ale aj Euklida, Archimeda a ďalších prírodovedcov antického sveta. Takto sa oživuje matematika, geometria a prehlbuje sa ich teória. Moreplavba spolu so zámorskými objavmi má pozitívny vplyv aj na zdokonaľovanie astronómie, zemepisu a geografie, ktoré následne ovplyvňujú rozvoj ďalších prírodovedných disciplín. Tak vzniká experimentálna prírodná veda, neskorší "prírodospit" a na základe nových poznatkov sa rúcajú aj staré teórie; ako napríklad keď Ptolemaiov nehybný geocentrický systém /2.stor. po Kr./ je vystriedaný až po mnohých stáročiach heliocentrickým systémom Mikuláša Koperníka /1473-1543/. Ten prichádza s novým poňatím vesmírnej teórie, keď na základe hypotetického predpokladu Aristarcha zo Samu, jeho hypotézu vedecky potvrdil. Tak sa zrodila teória nová, kde stredom vesmíru nie je Zem, ale Slnko. V knihe "O obehoch telies nebeských" z r. 1543 píše: Nie Zem, ale Slnko je centrom našej planetárnej sústavy. Tento jeho názor poopravil až o jednu generáciu mladší jeho následovník G. Bruno v diele "O nekonečne, univerzu a svetoch", keď heliocentrický názor Koperníka zdokonalil v tom, že vesmír je nekonečný a preto ani Slnko nie je v jeho strede. M. Koperník ako priekopník heliocentristickej teórie, však ešte nekonečnosť neuznával, lebo bol presvedčený, že celý vesmír stvoril Boh a planéty uviedol do pohybu podľa dokonalého božského kruhu. O poznaní hovoril: zmyslové poznanie sa nemôže opierať len o empirické poznatky, ale musí byť doplňované aj poznaním rozumovým. Pritom poukázal na mylné Ptolemaiove názory v otázke nehybnosti vesmírnych telies. Koperník vesmírne telesá vrátane Zeme a Mesiaca považoval jednoznačne za pohybujúce sa vesmírne telesá, keď všetky dovtedy známe planéty sa pohybujú po kružniciach okolo Slnka. Mechanika pohybu nebeských telies tvorila u Koperníka základný princíp, lebo od otáčania Zeme okolo svojej osy odvodzoval aj striedanie dňa a noci, a otáčania Zeme okolo Slnka zas odvodzoval striedanie ročných období. V jeho diele pokračoval Jan Kepler /1571-1630/. Bol to nemecký astronóm, ktorý sa narodil v rodine chudobných rodičov, ale jeho neobyčajná vôľa preniknúť do tajov vesmíru ho priviedla k tomu, že Koperníkove myšlienky plodne rozvinul, a tak zreformoval aj základné zákony pohybu planét okolo Slnka. Koperníka nazýval človekom najvyššej geniality a slobodného myslenia. On sám ale pohyb planét začal skúmať tak, že im na základe fyziky stanovil prísnu matematickú interpretáciu a celú teóriu očistil od nánosov antropomorfizmu. V diele "Mysterium Cosmologicum" sa Kepler pustil do nového spôsobu, akým by vyjadril pohyby planét jedinou krivkou. No pokiaľ sa pred sto rokmi Koperník držal myšlienky, že planéty sa pohybujú okolo Slnka v kruhu,tak Keplerove pozorovania to nepotvrdzovali. Najmä pri pozorovaní planéty Mars, ktorú si zvolil na overenie svojho prepokladu. Vtedy experimentálne zistil, že to nebude kruh ale elipsa, v ktorej je Slnko ohniskom. A jeho experimenty to aj celkom potvrdili.To bola v astronómii veľká vec, pretože tým definitívne zaniká pytagorejsko-platónsky názor, že na nebesiach môžu byť len dokonalé, t. z. božské, kruhové pohyby, ktorých sa pridržiaval aj Koperník. O niekoľko rokov neskôr, vychádzajúc z Keplerových objavov, to potom umožnilo I. Newtonovi /1642-1727/ vypracovať novú kvantitatívne dynamickú teóriu o všeobecnej gravitácii nebeských telies /pozri osobitný článok - I. Newton/. Galileo GALILEI /1564-1642/, bol synom talianského hudobníka a narodil sa v Pise.Tu aj vyštudoval univerzitu a potom odchádza do Flórencie študovať matematiku. Po skončení vysokoškolských štúdií sa zakrátko stáva profesorom v Pise/1592/. Neskôr pôsobil aj ako profesor matematiky v Padove a potom odišiel prednášať do Flórencie, kde r. 1611 sa stáva členom rímskej akadémie. Bol encyklopedicky vzdelaný vedec; matematik, astronóm, fyzik, filozof, spisovateľ a veľký znalec umenia. Stal sa zakladateľom mechaniky ako vedy, čo do veľkej miery ovplyvnilo vtedajšiu dobu. Keď r.1609 Holanďania vynašli teleskop, Galilei ten svoj čo už vlastnil okamžite upravuje tak, že mu až dvakrát zväčšoval predmety. A to mu umožnilo pozorovať Mesiac, no aj explodujúcu hviezdu supernova. Hneď nato, prostredníctvom svojho zdokonaleného ďalekohľadu objavuje tmavšie škvrny na Slnku a štyri Jupiterove mesiace, ďalej fáze Venuše, tvárnosť Mesiaca a Mliečnú dráhu, ktorú aj popísal, že je zhlukom hviezd. Okrem toho napísal spisy o hydraulike, ale aj o zavlažovacích kanáloch a napokon zostrojil i zavlažovací stroj. Zároveň r. 1632 napísal "Rozhovory o dvoch hlavných svetových sústavach ptolemaiovskej a koperníkovskej", kde formou rozhovorov troch besedníkov obhajuje učenie Koperníka. Potvrdil Koperníkovu teóriu, podľa ktorej planéty neobiehajú okolo Zeme, ale okolo Slnka. Roku 1633 vydal svoje hlavné celoživotné dielo o mechanike, kde potvrdil Koperníkovu teóriu v spise: "Rozpravy a matematické dôkazy týkajúce sa dvoch odborov vedy, mechaniky a miestneho pohybu." Zároveň v "Dialógoch o pohybe" dokázal vyvrátiť od Aristotela už tradované učenie, že keď na teleso pôsobí rovnaká sila, teleso sa nepohybuje rovnomernou rýchlosťou, ale sa pohybuje rovnomerne zrýchlene za určitú časovú jednotku. Pritom dokázal, že pohyb udelený akémukoľvek telesu nemôže byť zničený, ale sa uchováva ako rovnomerný a priamočiary pohyb. Táto poučka sa v mechnike stala aj ako "zákon inercie." Potvrdil a dokázal, že všetky telesá vo vzduchoprázdne padajú rovnako. Tiež dokázal, že keď sa teleso pohybuje rovnomerne, nemá to žiaden vplyv na mechanické procesy prebiehajúce v telese. Ale rovnomerný pohyb lode na mori, ten neovplyvňuje pohyb telesa na lodi = Galileov princíp relativity. Ako filozof obhajoval nekonečnosť sveta, ktorý nemá ani počiatku ani konca. V prírode nič absolútne nezaniká ani nevzniká a hmota sa skladá z absolútne nemenných atómov. Pohyb je jednotný, univerzálny a mechanický, no uznával božský popud k pohybu, i keď v ďalšom jestvovaní sa už riadí svojími prírodnými zákonmi. Poznanie začína zmyslami a končí rozumom. Pri skúmaní javov zdôrazňoval, že tento nestačí iba popísať, ale treba odhaliť rozumom aj jeho vnútornú súvislosť a zákonitosť. U planét pohyb chápal tak, že Boh mu pri stvorení udelil priamočiary pohyb, ale v určitom bode ho zmenil na kruhový, ktorý je nemenný. Galileov deistický názor na svet prebrali aj ďalší vedci a filozofi v 17. až 18. storočí. G. Galilei bol zavŕšiteľom renesančného myslenia. V renesančom období však najväčšieho rozkvetu dosahuje umenie: maliarstvo, architektúra,sochárstvo, ktoré sa rozvíjalo v úzkom spojení s mechanikou, astronómiou, fyzikou, medicínou, ale aj z alchímie sa vydeľujúcou chémiou. Zo všetkých umeleckých žánrov snáď najviac vynikalo maliarstvo a sochárstvo, po ktorom bol aj najväčší dopyt. Takže aj preto svoju pozornosť zameriame tomuto druhu umenia. Z veľkého množstva týchto umelcov svojou všestrannosťou obvzlášť vo vrcholovom štádiu renesancie vynikol, Leonardo da Vinci /1452-1519/. Narodil sa vo Vinci v rodine notára, ale vzdelanie získal vo Flórencii, kde bol žiakom vynikajúceho maliara a sochára Verrocchia. U neho si osvojil nielen maliarstvo ale aj sochárstvo. V jeho maliarskom a sochárskom umení sa prelínajú anatómia ako dokonalá znalosť ľudského tela s matematikou, ktorú potreboval k zobrazeniu perspektívy. Ako technik bol nerozlučne spojený s mechanikou, ktorú si osvojoval a rozvíjal po celý svoj život už od detstva. No maliarstvo a maliarská veda /scienza della pittura/ tvorili základ jeho, takpovediac rozumového vedeckého vybavenia, a to od astronómie až po botaniku či optiku. Túto "rozumovoodbornú výbavu" potreboval preto, že svoje maliarske majstrovstvo považoval za hlavnú umeleckú činnosť, v ktorej mu išlo o čo najvernejšie zobrazenie orgánov ľudského tela, skrývajúcich sa pod povrchom kože. Za týmto účelom, aby poznal dokonale anatómiu ľudského tela, urobil vraj aj niekoľko pitiev. Problémy svetla a tieňa, ho zas priviedli k štúdiu optiky a problémy pohybu k dokonalému poznaniu mechaniky. Bol to naskutku geniálny a všestraný umelec, rovnako tak aj ako vynálezca, lebo vymyslel a skonštruoval rozmanité stroje, ako napríklad pradiací niekoľkovretenový stroj, válcovaciu stolicu, preťahovací stroj, stroje na rezanie závitov, čerpacie stroje rôznych konštrukcií, a navrhol projekt aj na lietajúce a padacie zariadenia, ktoré by boli ľahšie ako vzduch, čím o niekoľko storočí predstihol svoju dobu. Bezprostredné pozorovanie farieb prírody /rastlín, kvetov, stromov, pohorí, lúk, potokov atp./ ho zas priviedlo ku skúmaniu botaniky, hydrológie, geológie a p. Leonardo nemal rád knižnú metódu štúdia, k tej sa uchyľoval len v krajnom prípade. Najradšej mal priame pozorovanie prírodných úkazov, dejov a vecí, ktoré nám bezprostredne poskytuje iba príroda. Bol prvým umelcom, ktorý začal hĺbku priestoru zobrazovať nielen pomocou lineárnej perspektívy, ale aj zobrazením vzduchu, ktorým zahaľoval veci, akoby ľahkým dýmom /sfumato, od slova fumo-dým/. V r. 1485 namaľoval pre milánskeho vojvodu Sforzu jeho milenku ako Dámu s hranostajom. No a r. 1508 namaľoval Madonu v skalách. Potom ešte na stenu milánskeho kláštora Santa Maria delle Grazie namaľoval obraz s biblickým námetom Posledná večera /1497/, ale keď sa vrátil okolo r. 1503 späť do Florencie, začal maľovať portrétový obraz "Mona Lisa" /Goconda/, na ktorom pracoval asi rok. Vytvoril tak obraz rovnako tajomný ako nevšedný, zobrazujúci životnosť a hĺbku duše ušľachtilej ženy. Vo všetkých svojich dielach sa ukázal ako geniálny maliar s nevšednou umeleckou invenciou, čo potvrdzuje aj posledný jeho obraz Madona s dieťaťom a sv. Annou z r. 1510. Leonardo da Vinci zavrhoval plagiátorstvo a kopírovanie majstrov, keď sa vyjadroval o ňom aj takýmto spôsobom: "Kto môže piť vodu z prameňa, nemal by ju piť zo džbánu." Ďalším renesančným maliarom je Rafael Santi /1483-1520/, rodom z Urbina a žiak Peruginov. Niekoľko rokov svojej mladosti strávil vo Florencii, ale najvýznamnejšie obdobie tvorby prežil v Ríme. Sem do večného mesta bol pozvaný vymaľovať vnútorné vatikánske priestory izieb alegorickými postavami filozofie, teológie, poézie a práva. No namiesto nich vytvoril monumentálnu kompozíciu výjavov vsadenú do klenutých miestností, čím divák nadobúda dojem, že maľba je akoby pokračovaním reálneho priestoru. Tak napríklad vo výjave "Aténska škola" je vidieť ako pred monumentálnou budovou vedľa seba kráčajú dvaja najvýznamnejší filozofi starého Grécka, Platón s Aristotelom, debatujúc o filozofických problémoch. Pritom ruka Platóna zdvihnutá k nebesiam, akoby naznačovala jeho životné postoje a svetonázorovú orientáciu.Aristotelova paža, tá je zas natiahnutá pred seba a zrejme naznačuje: hľa, zem je živiteľkou života, sem by sa mali upierať naše vedecké snaženia, naše zmysly a rozum. Po stranách sú akoby len tak rozmiestnení ďalší filozofi starovekého Grécka: Herakleitos, Diogenes, Sokrates, Archimedes a ďalší, ktorí sa debatujú o problémoch im vlastných, čiže antických mudrcov. V ďalších jeho dielach, popri obrazoch Madony, vrcholom jeho tvorby sa stala "Sixtinská madona" z r. 1513, ktorú Rafael namaľoval pre kláštor v Piacenze; je zobrazená s dieťaťom, ktoré nesie v ústrety smrti pre vykúpenie ľudstva. Tu Rafael zachytil tragédiu matky v nádeji a odhodlanosti pomôcť i za cenu najvyššiu. Rafael aj v ďalšej svojej tvorbe zobrazoval život z reálnej skutočnosti, i keď niekedy až veľmi pohnutej, aby tak zachytil obraz plný svetskej krutosti, ale i vnútornej šľachetnosti duše človeka. Michelangelo Buonarroti /1475-1564/ bol iba o deväť rokov mladší súčasník Rafaela, i keď od Leonarda bol mladší až o 23 rokov. Narodil sa vo Florencii, a v tomto meste sa stal maliarom aj sochárom. Od samých začiatkov ho zaujímali práce maliarov a sochárov. Upútali ho predovšetkým biblické postavy, takže už v ranom období sa rozhodol do mramoru vytesať obrovitého Dávida, ktorý bol viac ako 5 m vysoký. Socha sa stala ozdobou rodného mesta ako symbol spravodlivosti a odvahy pri jeho obrane. Aj stropné maľby Sixtikej káplnky Michelangelo skrášlil námetmi biblických postáv, ako napr. r. 1508-12 "O stvorení sveta", kde stvárnil Adama, ktorý ukazuje cestu Mesiacu a Slnku, aby tak umocnil heroickú silu človeka gestom, čoby titana. I v ďalších dielach, ako "Spútaný otrok" či "Umierajúci otrok", vykresľuje marné odhodlanie človeka zbaviť sa okovov. Keď rodné mesto Florencia bolo r.1527 obliehané nepriateľom, tak Michelangelo bol poverený obranou mesta. Vtedy, ako inžinier pre vojenské opevňovacie práce, až 11 mesiacov držal nepriateľa pred hradbami, no napriek hrdinskej obrane Florencia nakoniec podľahla. Našťastie jeho život bol uchránený; lebo mu bolo pápežom Klimentom VII. z rodu Medici odpustené, ale s podmienkou, že dokončí výzdobu Sixstinskej káplnky so sakristiou pre Medicejský rod. On to spravil, no spôsobom sebe vlastným, že na kamenných náhrobných postavách ich stvárnil s tragickým výrazom tváre, čo malo predstavovať utrpenie ľudí pri dobýjaní mesta nepriateľom. Od r. 1535-1541 ešte namaľoval oltárnu stenu Sixstinskej káplnke v Ríme, fresku "posledný súd", keď zobrazuje celé masy ľudí a ich správanie sa pred posledným biblickým súdom.Vytvoril ešte aj ďalšie výtvarné a sochárske diela, no napísal i básne k niektorým svojim výtvarným a sochárskym dielam. Toľkoto v stručnosti o najvýzanmnejších renesančných maliaroch a sochároch. Renesancia, ktorú sme si iba v krátkosti priblížili najvýznamnejšími osobnosťami tej doby, zrodila významné diela, ktoré sa stali základom nastávajúcej epochy a ich dôležitosť dokážeme oceniť tým viac, čím sa renesančná doba rokmi vzďaľuje, pretože v nej je najviac ukotvená naša súčasnoť. A kto by nechcel poznať svoju minulosť, keď nám zanechala také bohaté dedičstvo?! Július Suja-Žiak