Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


MRAVNÝ IMMANUEL KANT. ÚVOD. Kto by nepoznal tohto veľkého mysliteľa nielen nemeckého národa, ale aj celej Európy?! Určite každý, kto absolvoval strednú či vysokú školu, ale aj tí ostatní o ňom niekedy dozaista niečo počuli, veď v európskom kultúrnovedeckom prostredí jeho meno už niečo znamená. Preto som si dovolil, pri príležitosti 200. výročia jeho smrti, obrátiť pozornosť čitateľov na jeho myšlienky, ktoré sa nám zachovali, a týmto spôsobom si ho pripomenúť. A to aj napriek tomu, že jeho filozofia potrebuje veľkú sústredenosť pri štúdiu, ale o to viac potom človek prežíva pocit uspokojenia, keď ju pochopí. Túto skutočnosť som si uvedomoval aj pri písaní týchto riadkov. Immanuel K a n t sa narodil vo východnom Prusku v meste Königsberg /dnešný Kaliningrad/ 22. apríla l724. Po skončení tamojšej univerzity, začal pracovať ako domáci učiteľ. Neskôr, po habilitácii prácou O forme a princípoch sveta javov a sveta vecí o sebe, sa stal súkromným docentom. Po l5. rokoch na to, bol menovaný riadnym profesorom Königsberskej univerzity, kde nepretržite pracoval ako pedagóg až do svojej smrti, ktorá ho zastihla tesne pred zavŕšením 80. rokov, dňa l2. februára l804. PREDKRITICKÉ OBDOBIE. Jeho vedeckofilozofické práce sa už tradične delia na dve obdobia: predkritické a kritické. Predkritické obdobie je charakteristické prírodovednými prácami a filozofiou prírody. Význam týchto prác spočíva v tom, že v nich odpovedá na otázky prírodných dejov, ktoré sa odohrávajú najmä vo vesmíre, ale aj biológii a iných prírodných vedách. A navyše to bolo v dobe, kedy sa zdalo, že predkantovské obdobie osvietenstva našlo svojim racionalizmom na všetky záhady sveta riešenie. A zrazu je tu I. Kant, ktorý poukazuje na jeho nedokonalosti. Je pravdou, že i on, tak ako veľa mysliteľov pred ním, svoje myšlienky začal rozvíjať na základe dosiahnutých úspechoch svojich predchodcov. Z nich najviac v tých začiatkoch jeho vedeckej práce ho zaujala Newtonova fyzika: kozmická problematika planetárnej sústavy a teória prílivu a odlivu. Opierajúc sa o tieto práce, Kant sa pokúsil sám odpovedať na niektoré prírodovedecké otázky, ktoré pojednávali o vzniku a existencii slnečnej sústavy a vesmíru vôbec. Tak napríklad vyslovil tzv. nebulárnu /hmlovitú/ kozmologickú hypotézu, podľa ktorej vyvodzoval vznik a evolúciu planetárneho systému z pôvodnej „hmloviny.“ Vyslovil aj hypotézu Veľkého vesmíru galaxií mimo našej galaxie. A rozvinul učenie o spomalení otáčania Zeme za 24 hodín /deň a noc/, čo vzniká v dôsledku prílivového trenia vody morí a oceánov. Pritom vývoj Zeme a celého vesmíru považoval za celkom prirodzený systém sústavných zmien, ktoré v celom kozmickom priestore neustále prebiehajú. Všetky tieto, na tú dobu, skvelé teoretické hypotézy a úvahy rozviedol v práci Všeobecná prírodovedná história a teória neba, /Allgemeine Naturgeschichte und Theorie des Himmels, z r. l755./ Súčasne v tejto dobe sa teóriou pohybu najobjemnejších vesmírnych telies zaoberal aj francúzsky astronóm Pierre Laplace. I on došiel k podobným záverom ako I. Kant, preto sa dodnes v školách žiaci učia o tzv. Kant - Laplaceovej teórii o vzniku vesmíru. Kantovo učenie o vzniku slnečnej sústavy a vesmíru vôbec, bolo od dôb Koperníka najväčším prelomom v skúmaní prírodného diania tzv. nebeských telies. Pripomeňme, že aj keď Kant považoval celý vesmír ako výsledok evolučných zmien z pôvodnej hmloviny, nepripúšťal si myšlienku, že by celý tento vesmír bol dielom iba chaotického zhluku rozptýlenej vesmírnej hmoty /hmloviny/, ale bol presvedčený, že pri jeho dotváraní zohrávala úlohu /stanovenie programu ďalšieho vývoja/ tzv. metafyzická príčina, za ktorú považoval Boha. Toto Božie dielo vyvodzoval z toho, že príroda zo svojho chaotického prapočiatku by sa sama nedokázala dotvárať podľa určitého zákonitého poriadku, lebo ten môže prebiehať iba s Božov pomocou. Vo fyzike ešte rozvinul aj myšlienku Descarta a Galileiho o fyzikálnom pohybe, keď na základe ich teórie vytvoril svoju vlastnú, novú teóriu o pohybe a pokoji. Rovnako aj v biológii predostrel riešenie otázok genealogickej klasifikácie všetkých životných foriem, ktoré sa vo svete vyskytujú: rozdelenie rôznych živočíchov do tried podľa pôvodu, ale aj ďalších ich špecifických vlastností. Pritom človeka z toho nevynímajúc, u ktorého navyše odporúčal skúmať najmä jeho antropológiu so zameraním sa aj na vývinovú históriu ľudských rás. Všetky tieto úlohy, ktoré v oblasti prírodných vied by vedci mali ešte skúmať, či už anorganického alebo organického pôvodu, boli veľmi významným činom I. Kanta, lebo tým podnietili k vedeckej práci o dvadsať rokov mladšieho J. G. Herdera, ale aj jeho neskorších následovníkov, z ktorých by stačilo spomenúť aspoň F. W. Schellinga. No a bol to práve Herder, ktorý mal veľmi pozitívny vplyv aj na našich kultúrnych dejateľov J. Kollára, Ľ. Štúra a ď. KRITICKÉ OBDOBIE. I. Kant bol univerzálny vedec, ale do dejín sa zapísal predovšetkým ako význačný filozof. V dejinách filozofie sa mu často pripisuje vlastnosť, že je ťažko zrozumiteľný mysliteľ, a že patrí k jedným najťažším filozofom vôbec, čo sa týka chápania. Do kritického obdobia sa Kant svojou mysliteľskou činnosťou nechal ovplyvňovať racionálnou filozofiou svojich predchodcov; Leibniza, Wolfa a ich súčasníkov. Postupom času, najmä po oboznámení sa so skeptickou filozofiou škótskeho filozofa-empiristu D. Humea, si začal ale stále viac uvedomovať, že reálny vzťah dvoch faktov sa dá vyvodiť aj logicky, resp. z logického vzťahu dvoch myšlienkových súdov, keď jeden z nich môže mať i zápornú veličinu. A toto pochopenie o existencii súdov, ktoré naše poznanie umocňujú a dávajú mu vyšší, dokonalejší rozmer, resp. rozširujú ho o existenciu syntetických súdov a priori, je považované za jeho najvýznamnejší prerod v rovine racionálneho uvažovania. Táto myšlienka, o tvorbe syntetických súdov a priori, ho priviedla aj k teoretickým prácam, ktoré už netrpia formálno-deduktívnymi obmedzeniami v prospech skúsenosti, ako tomu bolo do jeho čias. I. Kant sa aj sám k svojmu štúdiu prác D. Humea priznáva, že to bol vlastne on, kto ho vyburcoval z „dogmatického spánku.“ A zrejme aj to dalo podnet k jeho „prebudeniu“ a ku kritickému prehodnoteniu dovtedajšieho stavu poznania. Preto je od 70. rokov l8. storočia toto obdobie nazývané aj ako - Kantovo kritické obdobie. Čech Vl. Neff, túto jeho pohnútku vo svojom Filozofickom slovníku pre samoukov, opísal takto: „starec šesťdesiatročný, nabrúsil svoj meč a vydal sa na dobrodružnú cestu za záchranu boha, duše a mravnosti.“ No nech sú tieto slová vystihujúce obsahovú štruktúru jeho diela s ironockým podfarbením chápané akokoľvek, jedno je isté, že jeho cesta s mečom slávila úspech, ktorý pretrval už dve storočia. Napokon na inom mieste tej samej knihy to Neff aj sám priznáva, keď píše: „Myšlienkový stav predkantovského európskeho ľudstva bol taký, že vystúpenie muža, ktorý by dokázal existenciu syntetických súdov a priori, bolo výsostne naliehavé a žiadúce. A preto aj ten hromový a revolučný úspech.“ V r. l78l vyšla jeho Kritika čistého rozumu a po nej nasledovala Kritika praktického rozumu /l788/, no napokon aj Kritika súdnosti z r. l790. Vo všetkých je postupne vysvetľovaná „kritická“ teória poznania; etika, estetika a učenie o účelnosti v prírode. V týchto prácach tzv. kritického obdobia, Kant dokazuje nemožnosť vytvárania metafyzických systémov bez skúsenosti. A ako to chápal vtedy on, to sa pokúsime vysvetliť na pozadí jeho prác z tohoto obdobia. I. KRITIKA ČISTÉHO ROZUMU. Hneď v prvej práci Kritika čistého rozumu, sa Kant zaoberá problémom poznania, keď píše aj o tom, že svet okolo nás nám prostredníctvom našich zmyslov empirickú realitu k poznaniu síce sprostredkuváva, ale je to svet zmätený, neusporiadaný, a to všetko potom musí naprávať náš rozum prostredníctvom intelektu. Týmto sprostredkovateľom je tu intelekt preto, že zmysly samy o sebe myslieť nedokážu, tak túto činnosť vykonáva intelekt, ktorý potom v začiatočnom štádiu poznania vytvára pojmy a súdy. Kant tento druh poznania označuje ako prvý stupeň, a nazýva ho analytickým stupeňom poznania. V tomto prvotnom štádiu poznania sa Kant pridŕžal tradičnej metódy, /v zmysle klasickej logiky/ podľa ktorej logika rozoznáva celkom dvanásť možných druhov súdov, ktoré sú známe pod označením kategórie a sú to: l. Kategórie kvantity: jedinečnosť, mnohosť, všetko; 2. Kategórie kvality: skutočnosť, zápor /negácia/, limitácia /určenosť/; 3. Kategórie relácie: substancialita a inherencia /podstata a priľnavosť/, príčinnosť a účinok, spoločenstvo /vzájomnosť medzi trpiacim a konajúcim/; 4. Kategórie modality: možnosť a nemožnosť, súcno a nesúcno, nevyhnutnosť a náhodnosť. Z nich si potom intelekt vytvára predstavy, aby sa tak náš poznatok o určitom jave alebo skupiny javov usporiadal a zjednotil, čiže, aby bol konzistentne jednotný. Kant to nazýva transcendentálna jednota apercepcie /apercepcia = uvedomelé chápanie/ o poznaní zmyslových javov prostredníctvom môjho „Ja“. Je to jednota nielen vonkajšieho javu či skupiny javov, ale identitne s tým aj môjho myslenia, teda mňa samotného. A práve na tomto stupni poznávania - intelekt /môjho „Ja“/, ako sme už povedali, vytvára súdy. Z týchto súdov potom rozum, /ktorý nie je identický s intelektom/ vytvára úsudky. Ale zároveň aj súdy, no už na vyšom stupni poznania, čiže v tzv. apriornej rovine poznania, ktoré sa tiež nazývaju - súdy, ale logické. Je tomu tak preto, že Intelekt dokáže spracovávať iba látku, ktorú mu sprostredkujú naše zmysly, a aj preto je takéto poznanie vždy ohraničené. No rozum vo svojom poznávacom procese obmedzovaný nie je, lebo okrem toho, že spracúva pojmovú látku čo mu poskytuje intelekt, vytvára si navyše aj sám vlastné pojmy a zásady /súdy a úsudky/, ktoré nie sú ničím podmienené ani ohraničené. Je to tzv. nadzmyslové poznanie. Čiže tento výsledok uvažovania a posudzovania takpovediac čistého rozumu, vytvára už syntetické súdy a priori. A táto dannosť rozumu potom umožňuje, resp. dáva človeku schopnosť vytvárať aj idey. I. Kant poznal celkom tri druhy týchto idey: 1. Idea ducha, ktorú považoval za absolútnu jednotu mysliacého subjektu; 2. Idea sveta, tá bola absolútnou jednotou javov; 3. Idea boha, tú považoval za abslútnu jednotu všetkých predmetov a myslenia vôbec. Týmto ideám sa človek neubráni, hovorí Kant, lebo sú imanentnou vlastnosťou rozumu, teda „čistého rozumu“ môjho „Ja“. Túto subjektívnu činnosť nazval - transcendentálnou dialektikou. A v zmysle Platónovho, resp. Sokratovho poňatia: umenie viesť rozhovory, dišputácie medzi ľuďmi. Ak máme zhrnúť toto jadro Kritiky čistého rozumu I. Kanta, tak treba zdôrazniť, že nás oboznamuje s takým druhom poznania, pri ktorom v tomto procese činnosť subjektu nemožno chápať len ako zmyslovú činnosť, ale aj ako činnosť rozumovú. No pokiaľ Kant označil v tejto celkovej poznávacej činnosti intelekt za mohutnosť vytvárajúcu súdy a rozum za mohutnosť vytvárajúcu úsudky, tak intelekt obmedzený skúsenostným poznaním nie je schopný vraj nič viac, než pomenovať a rozkladať /triediť/ javy skutočnosti, čomu sa bežne hovorí analytická činnosť. Až potom sa začne vytvárať, už akoby čistým rozumom v poznaní aj syntetická činnosť. A tá vytvára celistvosť a jednotu celého systému poznania. Hodnoverné teoretické poznatky vo vedách existujú vďaka exaktným vedným disciplínam, keď jedny zanikajú a druhé vznikajú. Celý tento proces je podmieňovaný a ovplyvňovaný tým, že v našom vedomí existujú apriórne formy zmyslového nazerania, ale aj apriórne formy rozumového poznania. Ich syntézou /zmyslovej rozmanitosti a pojmov rozumu/ vznikajú zákony, ako napríklad: zákon stálosti substancií, zákon príčinnosti, zákon vzájomného pôsobenia substancií, ale aj iné . V nich sú obsiahnuté, už vyššie spomenuté kategórie, a v tomto prípade sú to kategórie relácie, ktorých formy myslenia - podstata a priľnavosť, príčina a účinok, či vzájomnosť - skúmame a špecifikujeme. Podobným spôsobom môžeme abstrahovať aj ďalšie zákony zo zbývajúcich deviatich kategórií. Táto forma poznania pomocou čisto rozumových metód: dedukcia, abstrakcia a ďalšie, napríklad i logicko-matematické metódy atp., žiju už potom akoby svojim vlastným a samostaným životom. A I. Kant sa podujal túto stránku poznania objasniť svojou, tzv. subjektívnou dialektikou. Okrem intelektu a rozumu sa na tvorbe Kantovho pojmového systému podieľa aj ním umele vytvorené slovo rozmysel. Definuje ho tak, že tento sa nevyhnutne snaží o bezpodmienečné poznanie, vyplývajúce z vyšších etických potrieb. Čiže „rozmysel“ je vlastne „rozum“, ktorý Kant v procese poznania chápe tak, že jeho cieľom je zavŕšiť poznanie vždy a bezpodmienečne nejakou etickou potrebou. A preto niektoré preklady jeho obidvoch „kritických“ prác, sa u nás v minulosti prekladali aj ako: Kritika čistého rozmyslu a Kritika praktického rozmyslu. Tu ako vidíme, je nemecké „Vernunft“/ekvivalent pojmu rozum/ chápaný rovnako ako pojem rozmysel. Nemci však ako ekvivalent k nášmu slovu „rozum“ majú aj slovo „Verstand“, ktoré Kant v práci používa vo význame nášho slova „intelekt.“ Aspoň tak to naznačujú niektoré preklady. Nemecké slovo „Intellekt“ v tomto význame nie je používané. I. Kant tým, že si vytvoril myšlienkové apriórne kategorie, o ktorých už tu bola reč, v ďalšom myšlienkovom postupe, pri písaní Kritiky čistého rozumu, tieto apriórne kategórie využíva pri riešení otázok ohraničenosti či neohraničenosti sveta v priestore a čase tým spôsobom, že jeho ďalšie súdy a úsudky sú zauzlené, napr. do podoby kategórie modality. V takejto podobe ich potom využíva k objasňovaniu predmetného sveta na princípe vzájomného pôsobenia, keď tvrdí: svet je konečný ale zároveň aj nekonečný, teda nemá hraníc. Podobne je to s atómom, ktorý má častice deliteľné, ale i nedeliteľné. A túto metódu vzťahuje aj na procesy, ktoré pôsobia buď slobodne, ale sú i také, ktoré pôsobia zákonite. Svet teda Kant chápe tak, že je antinomický, a preto aj náš rozum má rovnako antinomický charakter, lebo jeho súčasťou je aj „intelekt.“ Toto rozdvojenie v protirečeniach chápe tak, že mysliaci človek je súčasne neslobodný, napr. ako bytosť vo svete javov, ale slobodný je ako subjekt nepoznateľného, nadzmyslového sveta; tak napríklad existencia Boha je nedokazateľná pre exaktnú vedu, ale súčasne ako postulát viery v Boha, na ktorom sa zakladá naše presvedčenie o existencii mravného poriadku vo svete, je potrebný v zmysle rozmyslu. A podobné stanovisko zaujal aj pri posudzovaní kategórie kvantity a kvality. Táto jeho stať o neslobode a slobode je dobre známa ľuďom, ktorí sa oddali duchovnej práce a žijú v spoločenských podmienkach, teda v zmyslovom svete, kde úplná sloboda nie je možná. Ale sloboda v myslení, ktorá sa napríklad uplaňuje pri tvorivej práci; u poeta, hudobníka-komponistu, románopisca, filozofa atp., je neohraničená. Kantovo učenie o antinomičnosti sa napokon stalo východiskom pre Hegla, k vytvoreniu vlastného systému dialektiky v rámci nemeckej klasickej filozofie. V nej však Hegel čistého a subjektívneho ducha I. Kanta zobjektivizoval. Okrem toho, že položil základný kameň Heglovej dialektiky, prínos práce, Kritika čistého rozumu I. Kanta je aj v tom, že v poznávacom procese zvýraznil a položil dôraz na činnosť subjektu pri poznaní; lebo svet okolo nás, nám prináša prostredníctvom zmyslov iba chaos a našou úlohou je ho treba tvorivým spôsobom usporiadať. II. KRITIKA PRAKTICKÉHO ROZUMU. V tejto práci, Kritika praktického rozumu, Kant rozoberá oblasť praktickú, a to so zameraním na antinomičnosť človeka, teda jeho rozdvojenie v praktickom živote, tak ako sme to naznačili vyššie, i keď tu celý tento problém zauzľuje morálnym imperatívom. Kant tu píše, že mravné svedomie nás núti, aby sme vo svojom praktickom živote sa správali v súlade s našou morálnou bezúhonnosťou, ktorú si síce uvedomujeme, ale napriek tomu všetko robíme pre svoj osobný prospech, lebo sme: sobecký, závistlivý, intrigánsky a necháme sa unášať aj inými špatnosťami plných zla. Robíme tak preto, že na našom bytí vo svete sa zúčastňujeme svojim telesným organizmom, pretože sme súčasťou sveta javov, no svojou duchovnou podstatou sme súčasťou aj sveta o sebe: a v tejto podobe náš vnútorný hlas nás nabáda a nahovára čo máme robiť, čo nerobiť, ako sa rozhodnúť ... atp. Teda, ak tento náš vnútorný hlas sme ochotní dobre načúvať a svojím myslením aj prehodnocovať a jasne formulovať, tak by nám z toho mala vyjsť premisa - konaj vždy tak, aby sa tvoje správanie mohlo posudzovať prijateľne kladne a stalo sa všeobecným pravidlom či zákonom aj pre konanie ostatných - potom takéto správanie pomenoval, že je: kategorickým imperatívom a najvyšším princípom mravnosti a lásky k blížnemu. Inak povedané: konaj vždy tak, aby sa ti to ľudské, ktoré je v tebe, stalo vždy účelom a cieľom, no nikdy nie púhym prostriedkom. Tento Kantov kategorický imperatív, nehovorí: Konaj svoju povinnosť, aby si bol vážený a ctený svojím okolím. Lebo on by mal vyvierať zo samej vnútornej podstaty človeka, ako nevyhnutná potreba môjho „Ja“, mojej osoby. Kant svojou - filozofiou ľudskej dôstojnosti - zdôrazňoval, že táto je možná len za spoluúčasti rozumu, t. z., že človek si má sám uvedomovať, ako by mal konať a prečo má tak konať. Zároveň zdôrazňoval, že človek sa skladá z dvoch protikladov: l./ hmotného, ktorým je telesná schránka a 2./ nehmotného, ktorým je môj duch. No pokiaľ telesná schránka je zmyslová, tak môj duch je nadzmyslový. Tieto „dve veci“ jednej podstaty, zmyslové a nadzmyslové, objavil už vlastne Platón, a u Kanta nachádzajú len svojho pokračovateľa, keď to vyjadril aj touto myšlienkou: hviezdné nebo nado mnou a mravný zákon vo mne. Táto, vo svojej podstate antinomická veta, vyjadruje nerozlučnú jednotu dvoch stránok poznania; tá prvá tvorí zmyslovú stránku poznania hviezd, a tá druhá zas nadzmyslovú, teda racionálnu stránku poznania seba samého, ktorá je umocnená mravným zákonom správania. Takto vyjadrená ľudská mravnosť v človeku obsahuje aj náboženský cit, čiže /metafyzický/ postulát. A tento zauzľuje takouto ďalekosiahlou etickou myšlienkou: Mravnosť ľudskej spoločnosti vyžaduje náboženstvo a metafyziku, lebo to je jej záchrana pred zhubnou empirickou skepsou. III. KRITIKA SÚDNOSTI. V tejto tretej knihe, Kritika súdnosti, Kant rozoberá oblasť estetickú, ale aj ďalšie disciplíny. Tvrdí, že človek mysliaci si vytvára svet nevyhnutností a zákonitostí, ale na druhej strane svojou vôľou chce vytvoriť aj svet slobody. A tu vystupuje „na scénu“ tretí činiteľ, človek citový, ktorý obe hľadiska spája. Týmto problémom sa zaoberá jeho Kritika súdnosti. Ak je do poznávacieho procesu človeka zapojená - myseľ, vôľa a cit, - tak v ďalšej jeho činnosti panuje súlad, ktorý my pociťujeme ako krásu. Táto potom v nás prebúdza ľúbosť, ktorá je sama sebe účelom, lebo neberie v úvahu empirickú realitu krásneho predmetu. Estetický súd sa potom týka iba jeho formy, no nie obsahu, čiže upriamuje sa k obrazu, ale nie k predmetu samotnému. Kant si kladie otázku: je organická príroda, teda život ako taký, slepý nástroj, alebo smeruje k nejakému vyššiemu rozumovému účelu? A problém začína riešiť z dvoch pohľadov: z hľadiska teoretického rozumu, a tu sa prikláňa k vysvetleniu prvému, t.z., že príroda je slepý nástroj, ale praktický rozum ho núti prijať názor druhý, že život ako taký speje k vyššiemu rozumovému účelu. Prečo sa rozhodnúť, keď vieme, že rozum je neschopný obe hľadiska spojiť?! A tu nám pomôže, podľa Kanta, iba estetický cit, ktorý nám prírodu predstaví ako umelecké dielo. A hneď na dokreslenie uvádza príklad: báseň nám nevzniká len púhym mechanickým zostavovaním písmien, ale nevzniká ani podľa vopred zostaveného plánu. Tu génius-básnik pracuje celkom inakšie ako napríklad stolár, keď podľa plánu vyrába stôl či truhlu. Géniovi dielo rastie priamo pod rukami ako živý organizmus, lebo celkom organicky prelína látku s formou. Je tomu tak preto, že génius je inteligencia, ktorá tvorí podobne ako príroda. Tu je vidieť nesmierne veľký vplyv Platónovej filozofie na Kanta, ale poňatie génia je tu celkom nové, teda Kantovo. Dalo by sa toho povedať o jeho Kritike súdnosti ešte oveľa viac, ale skráťme si tieto jeho ponaučenia, napríklad aj týmto jeho kategorickým imperatívom: konaj vždy a za všetkých okolností tak, ako by sa toto tvoje konanie malo stať obecným zákonom. Podobnú myšlienku vyjadril vo svojom etickom učení aj Aristoteles. Žiada sa mi ešte spomenúť aj jeho útlu knížôčku O večnom mieri, kde sa vo svojej dobe odhodlane postavil proti koloniálnej politike niektorých európskych veľmocenských štátov, aby poukázal na presadzovanie ich záujmov a potlačovanie slobody, demokracie i prirodzených ľudských práv. Od tej doby uplynulo viac ako dve storočia, ale jeho slová vôbec nestratili na aktuálnosti. Zacitujme si niektoré z jeho myšlienok: „Sotva boli kolónie objavené, boli ihneď považované za krajiny, ktoré nepatria nikomu. S domorodcami sa nakladalo tak, ako by vôbec neexistovali ... A to všetko vykonávali štáty, ktoré ... sa považovali za pravoverné a vyvolené...“ A na inom mieste môžeme čítať: „V štáte ... kde poddaný nie je spolurozhodujúcim činiteľom, rozhodnutie o vojne je najjednoduchšou vecou na svete, pretože hlava štátu tu nie je štátnym občanom, ale majiteľom štátu ... a preto sa môže rozhodnúť pre vojnu z príčin bezvýznamných, ako by išlo o loveckú výpravu .. No ak by o vojne mali rozhodovať tí, čo majú bojovať, dejiny prestanú byť písané krvou ..., je zločinom na ľudskej dôstojnosti, zneužívať ho ako prostriedok cudzích cieľov.“ Myslím, že k týmto slovám netreba žiaden komentár, lebo sú veľavravné a aktuálne aj v dnešných časoch. ZÁVER. Záverom treba ešte pripomenúť, že Immanuel Kant položil veľmi veľký a významný kameň pre stavbu nového filozofického smeru, v ktorom pokračovali ďalší nasledovníci nielen v Nemecku ale aj v ostatnej Európe. Kant túžil po zdokonalení poznania a správnom chápaní v oblasti myslenia, no v tomto veru jeho odkazy nemali šťastie, lebo každý filozofický smer si z neho zobral iba to, čím by pozdvihol svoju teóriu a svoj systém. Tak napríkld pokiaľ on metafyziku pozdvihol na stupeň nezávislosti a nevyhnutnosti najvyššej formy myslenia, tak niektorí následovníci ako napríklad Schopenhauer, si z nej spravil všemocnú svetovú vôľu, ktorá vládne svetom. Ale už to, že poukázal na význam subjektu s tvorivými prvkami v procese poznania, dal podnet ešte k dokonalejším úvahám ďalším mysliteľom pri filozofickej tvorbe. A v tom spočíva jeho prínos. Tu, v tomto stručnom popise Kantových prác, sme si vo veľmi stručnej podobe poukázali na jeho hlavné prírodovedné, ale aj filozofické práce, ktoré nám budú mať vždy čo povedať, lebo ich aktuálnosť je očividne potrebná aj pre 2l. stroročie. Alebo práve pre toto storočie! Vo všetkých troch jeho „kritikách“ sme videli úpornú snahu po čo najdokonalejšom chápaní sveta a nášho miesta v ňom. V Kritike súdnosti, sme sa znova ponorili do jeho hlboko ľudského mravného zákona, ktorý by mal vyvierať z každej ľudskej podstaty. No ale ako vidíme, v súčasnom svete vládnu akoby vlčie zákony, ktoré sú na míle vzdialené tým jeho mravným a esteticky krásnym zákonitostiam a imperatívom. Jeho duch absentuje, a víťazí ako sa to javí, iba tá jeho hrubá telesná a sobecká stránka rozdvojenej osobnosti, ktorá vládla v istom zmysle aj za jeho života v Prusku, pod vládou Fridricha Vilhelma II. Jeho hlboké myšlienky sú osamotené, i keď aktuálne aj pre dnešok, a to, že nenachádzajú svoje miesto i v širšom spoločenskom uplatnení, to má na svedomí stále nízke uvedomenie si podstaty života, kde ľudská dravosť, chamtivosť a zloba v tých najrozličnejších podobách, stále vládne svetu a obrat k lepšiemu, akoby bol v nekonečne. Július Suja-Žiak Literatúra: / l / Cassirer, E.: Kants Leben und Lehre, Berlin l92l. / 2 / Cassirer, E.: Erste Einleitung in die Kritik der Urtheilskraft, Leipzig l956. / 3 / Cohen, H.: Kants Theorie der Erfahrung, Berlin l87l. / 4 / Görland, A.: Kant als Friedensfreund, Leipzig l924. / 5 / Heidegger, M.: Kant und das Problem der Methaphysik, Bonn l929. / 6 / Herschel, W.: Über den Bau des Himmels, Königsberg l79l. / 7 / Konstantinov, F. V. a kol.:Filozofická encyklopédia /v ruštine/, Štátne vedecké vydav., Moskva l962. / 8 / Krejčí, F.: Kritika čistého rozumu, Praha l930 / 9 / Neff, Vl.: Filosofický slovník pro samouky neboli Antigorgias, Družsteví práce, Praha l948. / l0/ Ratke, H.: Systematisches Handlexikon zu Kant´s Kritik der reien Vernunft, Leipzig l929. / ll / Rickert, H.: Kant als Philosoph der modernen Kultur, Tübingen l92. / l2 / Schmidt, P.: Kritika praktického rozumu /nemecky, Lipsko l956. / l3/ Vorländer, K.: Kants Weltanschauung aus seine Werken, Darmstadt, l9l9. Poznámka: Článok k 200. výročiu úmrtia I. Kanta bol publikovaný vo Vydavateľstve Matice slovenskej, v Slovenských národných novinách, dňa l7. 2. 2004 v č. 4/2004, Ročník l5 /l9/.