Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


< DRUHÁ SVETOVÁ VOJNA V EURÓPE A SEV.AFRIKE. /Plk.v.v.,PhDr. Július Suja-Žiak/ VÝCHODNÝ FRONT - PREPADNUTIE POĽSKA R. 1939. V roku 2009 sme si v mesiaci september pripomenuli jednu z najväčších tragédií 20. storočia, a to 70. výročie započatia 2. svetovej vojny v Európe. Za osem mesiacov, teda v roku 2010 v máji, to bude plných 65 rokov čo si pripomenieme jej skončenie. Táto, doposiaľ najväčšia tragédia ľudstva vôbec, začala inváziou nemeckých, nacistických vojsk do Poľska. Bolo to 1. septembra 1939, keď hitlerovské Nemecko bez vyhlásenia vojny, hneď včasne ráno o 4,45 hod., silou 5O.divízií, vrátane 8 motorizovaných a 6 tankových divízií s celkovým počtom 2 500 tankov a okolo 2 000 lietediel, vierolomne prepadlo Poľsko. Hitler si na ňom chcel vyskúšať koncepciu bleskovej vojny tzv. Blitzkrieg, čo sa mu aj podarilo, pretože 38 peších divízií a 11 vyzbrojených brigád jazdcov na poľskej strane, nedokázalo účinne čeliť technicky perfektne vyzbrojenej nemeckej armáde. Hitler pôvodne predpokladal, že Anglicko a Francúzsko, zhľadom k slabšej vlastnej pripravenosti na vojnu, budu stáť bokom a do vojny po boku Poľska nezasiahnu. No nestalo sa tak, lebo Anglicko vedomé si zodpovednosti, ku ktorej sa zaviazalo zmluvou s Poľskom, si bolo dobre vedomé, že skôr či neskôr sa nacistické Nemecko obráti aj proti nemu. Preto už 3. septembra 1939 vyhlasuje vojnu Nemecku a popoludní sa k nemu pridalo i Francúzsko. Hneď na to, asi do týždňa, vypovedali vojnu Nemecku aj India a ďalšie britské dominia - Austrália, Nový Zéland, Kanada a Juhoafrická republika. Spojené štáty, tie 5.9.1939 vyhlasujú neutralitu a zintenzívňuju svoju zbrojnú výrobu. Pritom nemecké nacistické vojská už 8.9. 1939 obkľúčili Waršavu a zahajujú boj o hlavné mesto. Poľská vláda opustila Waršavu 6. septembra a cez Rumunsko odišla do francúzskeho exilu. Odpor poľskej armády ale do konca septembra natoľko zoslabol, že 29. septembra 1939 sa obráncovia Waršavy, trýznení hladom a pre nedostatok streliva, vzdávajú a Poľsko kapituluje. V krajine nacisti napáchali počas okupácie toľko zverstiev, že na svoje konto si pripísali až 5,5 milióna usmrtených Poliakov. A keďže z východu Poľsko okupovala aj Červená armáda, tak na Sibír ich bolo poslaných okolo 320 tisíc. Okupácia z východnej strany začala tým, že dňa 17.9.1939 vojska Sovietského zväzu obsadzujú západnú Ukrajinu a západné Bielorusko, prekračujú hranice s Poľskom, a v zmysle dohody Nemecka a ZSSR v Moskve, zo dňa 23.8.1939, ktorú podpísali ministri zahraničných vecí oboch veľmocí /Ribbentrop a Molotov/, si Poľsko medzi sebou rozdelili, čím defacto toto prestáva existovať. K ZSSR bolo tak pripojené územie s 12 milónmi obyvateľov, keď z nich asi 9 miliónov tvorili Ukrajinci a Bielorusi. Na tomto území potom sovietska tajná polícia /NKVD/ u Katyni v r. 1940 zavraždila niekoľko tisíc poľských dôstojníkov a itelektuálov, čo možno považovať za bezprecedentný zločin Stalinovej éry. V rámci spomenutej dohody ZSSR a Nemecka je rozhodnuté aj o osude pobaltských štátov, ktoré sa tak dostávajú vyššie spomenutou moskovskou zmluvou pod tzv. ochranu Sovietského zväzu. Rovnako si Sovieti na základe tejto zmluvy Nemecko-ZSSR nárokujú aj úpravu fínsko-sovietských hraníc. SOVIETSKO-FINSKÁ VOJNA. Sovietský zväz v predchádzajúcich jednaniach predložil ponuku finskej vláde o úprave hraníc medzi obidvoma štátmi, keď od Fínov požadoval asi 150 km územia západne od Leningradu, aby čo najviac oddialil hranice od tohto významného priemyselného a kultúrneho mesta. Ako protihodnotu Sovieti Fínom ponúkli oveľa väčšiu oblasť územia na spoločnej severozápadnej hranici. S touto zámenou Fíni ale nesúhlasili, a tak medzi oboma štátmi nastalo napätie a nevraživosť, čo vyústilo vo vojnu. Tá vznikla 30. novembra 1939 a skončila sa 12. marca 1940. V nej sa ukázala slabá pripravenosť Červenej armády na vojnu, keď z počiatku sa Fíni ukázali viac ako zdatný súper. No postupne s ubiehajúcimi týždňami sovietske vojenské formácie začali preberať iniciatívu, keďže našli na srdnato bojujúcich fínskych, zväčša prepadových partizánskych skupín, vhodnú taktiku. Napokon fínska armáda bola porazená a podľa zmluvy medzi oboma krajinami došlo k úprave hraníc tak, ako to pred inváziou Sovieti požadovali. Sovietský zväz, aby si zabezpečil svoje hranice aj v susedstve s Rumunskom, požiadal aj túto krajinu o navrátenie Besarábie, z ktorej potom vznikla Moldavská zväzová republika. V rokoch 1939-1940 sa tak hranice ZSSR posunuli až o 300 km viac na západ. Napokon po prehratej 2.svetovej vojne muselo i Nemecko uvolniť územie Poľsku až po rieku Odru, čo bola vlastne náhrada za to územie, ktoré si ZSSR privlastnil z východnej strany. ZÁPADNÝ FRONT - PODIVNÁ VOJNA R. 1939. Anglicko a Francúzsko do augusta 1939 zmobilizovali svoje sily a od doby čo vyhlásili vojnu Nemecku, t. z. od 3.9. 1939, sa defacto usadili za Maginotovou líniou kde vyčkávali. Ofenzívne akcie boli sporadické a prevážne mali charakter - drôle de guerre, phoney war, alebo tiež Sitzkrieg, vojna podivná, čiže v sede. Bolo to aj preto, že Anglicko zaviedlo vojenskú brannú povinnosť až na jar 1939, takže okrem 4. divízií toho veľa v zbrani nemalo. Lepšie na tom boli Francúzi, ktorí mali po vykonanej mobilizácii až 100 divízií. Lenže Nemci k pôvodným 30 divíziam začali z východného frontu po podmanení si Poľska, sem na západ presúvať ďalšie divízie. Za takéhoto stavu, keď boli zamestnaní Poľskom na východe, Nemcom istý pokoj na západnom fronte vyhovoval. Ale akonáhle na východnom fronte dosiahli čo chceli, tak polročná vojna v sede - drôle de guerre, phone war, im už prestala vyhovovať, a teraz by Sitzkrieg najradšej premenili na Blitzkrieg, teda vojnu bleskovú. Iná situácia sa odohrávala na mori, kde ponorková presila Nemecka narobila veľa starostí anglickému loďstvu, ktoré sa stále považovalo za najsilnejšie na svete. Nemcom šlo o to, aby Angličanom odrezali všetky plavebné cesty, či už z Indie, Austrálie alebo od Nórska, odkiaľ dovážali pre zbrojný priemysel kvalitnú švédsku železnú rudu. No rovnako ostražite ponorkami strážili aj plavebnú prepravu zbraní z USA do Anglicka, keď Angličanom potopili veľa lodí. OKUPÁCIA DÁNSKA A NÓRSKA R. 1940. Skôr ako Nemecko zaháji odkladaný hlavný úder na západnom fronte, rozhodol hlavný štáb nemeckej armády, že si najskôr zabezpečí severné krídlo. Preto 9. apríla 1940 zahájila nemecká ozbrojená moc útok na Dánsko a ešte toho dňa ho aj ovládla. Hneď nato, aby zabila dve muchy jednou ranou, koordinovaným útokom vzduch-zem, Nemecko zaútočilo aj na Nórsko; čím zamedzilo Anglicku dovoz železnej rudy zo Švédska. A navyše, v Nórsku by rado získalo aj strategicky veľmi dôležité fjordové prístavy s tichými a nemrznúcimi vodami, ktoré dovtedy využívali Angličania. Preto neotálali, a v dobe, keď práve Briti kládli míny na vodnú cestu do Nórska, nemecké vojnové loďstvo sa priblížilo k nórskym vodám, aby čím skôr obsadilo dôležité prístavy. Norský kráľ a vláda o akcii Nemcov vedeli, no napriek tomu pokyn k odporu nedali. Nórsky ľud s tým však nesúhlasil, a tak sa na vlastnú päsť pustil do boja. V ňom sa im podarilo v jednom prístavnom fjorde potopiť aj ťažký nemecký križník. Napriek tomuto odporu sa Nemcom invázia do Nórska podarila, lebo kombinovaným spôsobom zo vzdušnými silami si zabezpečili na zemi dobrú ochranu, keď zoskokom na padákoch pomocou výsadkových jednotiek obsadili aj niekoľko ďalších významných prístavov.Takto si Nemci zaistili prevahu nielen vo vzduchu, ale i na zemi. Tak Nemci už v prvý deň invázie ovládli štyri prístavy, vrátane severného Narviku. Bol to významný manéver, ktorý prekvapil aj samotných Angličanov. Až po tejto akcii si Angličania uvedomili, že ako málo im pomohla ich prevaha na mori, keď Nemci bez väčších strát získali za podpory letectva a výsadkového vojska za tak krátky čas všetko čo si naplánovali. Istý úspech Angličania na severe Nórska predsa len dosiahli, keď pri Narviku potopili 10 nemeckých torpédoborcov. No napriek tomuto čiastkovému úspechu, sa dňa 10. júna 1940, Nórsko definitívne muselo podriadiť nemeckej brannej moci, a Nemci tak na severe Európy získali nesmierne dôležitý koridor v boji proti Angličanom. Táto ofenzíva Nemcov v Nórsku priniesla dôležitú zmenu na poste ministerského predsedu Anglicka, keď neschopného Chamberlaina vystriedal W. Churchill. PREPADNUTIE FRANCÚZSKA A BELGICKA R. 1940. Dňa 5. 6. 1940 Hitler zahájil ofenzívu proti Francúzsku. Podľa jeho predstáv to mal byt začiatok konca vojny, ktorú sám so svojou generalitou naplánoval a vyvolal. Pomer síl čo do počtu divízií bol teoreticky vcelku vyrovnaný na oboch stranách; lebo proti 80 divíziám nemeckých, stálo na opačnej strane tiež okolo 80 divízií francúzskych, 10 britských, 15 divízií belgických a 8 holandských. Aj počet tankových jednotiek bol dosť vyrovnaný, keď na každej strane proti sebe stálo do 3 000 tankov, čo spolu s pešími divíziami tvorilo značnú silu. Zatiaľ čo nemecké tanky boli sústredené do 10 pancierových divízií nasmerovaných do hlavného smeru útoku, teda na Paríž, tak trojnásobná parašutistická prevaha zo vzduchu, podporovaná 3 800 lietadlami, značne prevyšovala sily Francúzska. V celku sa dá ale povedať, že technická vybavenosť, bojový výcvik i taktická pripravenosť veliteľského zboru a jeho schopností koordinovať činnosť všetkých druhov zbraní, bola oveľa lepšia na strane Nemecka. Francúzska stratégia si zrejme neuvedomovala dostatočne dobre tú skutočnosť, že na strane Nemcov došlo od 1. svetovej vojny k prevratným zmenám, predovšetkým v masovom nasadení a využití moderných, najmä mechanizovaných zbraní. - Prvá fáza bojov: Nemecká generálna ofenzíva zahájená na fronte od Maginotovej línie až k severnému moru započala v ranných hodinách dňa 10. mája 1940. Mohutnou, sústredenou silou tankových a motorizovaných zväzov, ktoré boli podporované letectvom, Nemci ihneď získali nadvládu vo vzduchu, čo malo pre začiatok bojov aj silný psychologický účinok na nepriateľských vojakov. Odpor holandskej armády trval iba štyri dni a po prekonaní vodných tokov, fašistické vojska vstupujú do stredu krajiny; obsadzujúc pritom strategické body ako napr. letištia, mosty a po ničivých náletoch na Rotterdam, takže dňa 14. mája 1940 holandská armáda kapituluje. Kráľovna a vláda odišli do londýnskeho exilu a Hitler oslavuje prvý veľký úspech na ceste do hlavného mesta Francúzska. Ostáva ešte prekonať územie Belgicka, ktoré až v deň útoku nemeckých vojsk požiadalo o spojeneckú pomoc. Hneď nato francúzska armáda spolu s anglickými jednotkami vstúpili na belgické územie, keď južne od Antverp zaujali obranné postavenia. Tu sa stretli s nemeckými vojskami, ktoré prelomili belgickú obranu na Albertovom prieplave, aby vzápätí pomocou vzdušného výsadku obsadili belgickú pevnosť Eben Emael a silným tlakom zatlačili spojenecké vojská k Bruselu, ktorý 17. mája 1940 padol do nemeckých rúk. Belgicko sa ešte ako-tak bránilo, ale dňa 28. mája 1940 jeho armáda na čele s kráľom kapituluje. Vláda s tým nesúhlasila, a tak radšej odišla do anglického exilu. Medzitým na južnom úseku fronty, najsilnejšia nemecká skupina armád svojími tankovými zbormi drtí nepriateľa, ktorý nechápal ako mohli Nemci prekonať Ardeny. Línia spojencov dňa 12. až 14. mája 1940 bola na úseku Sedan - Namur prelomená, a už 21. mája nemecké jednotky dorazili veľkým oblúkom k prielivu La Manš. Takto sa obkľúčením spojeneckých jednotiek v Belgicku a v severnom Francúzsku skončila prvá fáza nemeckej ofenzívy. Zdalo sa, že odrezaných 30 francúzskych a 9 britských divízií bude celkom zničených, čo by pre Anglicko znamenalo takmer stratu všetkých jeho pozemných sil. Našťastie pre spojencov, z nepochopiteľných dôvodov Hitler, tento mení svoje rozhodnutie a vydáva dňa 24. mája 1940 rozkaz, aby postup pozdĺž pobrežia bol zastavený. Táto osudová chyba Hitlera, /alebo zámer, keďže rátal s ponukou na mier od Angličanov /?!/ umožnila expedičným anglickým jednotkám a francúzskym vojskám udržať sa na úzkom predmostí okolo francúzskeho prístavu Dunkerque. Takže sa dňa 26. mája 1940, pod ochranou anglického kráľovského letectva, podarilo pomocou 900 plavidiel /od torpédoborcov až po rybárske lode/ evakuovať 340 000 spojeneckých vojakov cez more do Anglicka. A len Britov z toho počtu bolo okolo 220 000 vojakov. Technika, tá padla síce do rúk Nemcov, ale dobre vycvičení vojaci boli zachránení, čo bolo veľmi dôležité. Neskôr sa podarilo z iných lokalít a bojísk ešte previesť ďalších 200 000 britských a spojeneckých vojakov, medzi ktorými nechýbali ani Slováci a Česi. - DRUHÁ FÁZA BOJOV: Druhá fáza západného ťaženia začala 5. júna 1940 vo Flandroch, - a tá smerovala už do stredu Francúzska. Nemecké vojská po dokonalej príprave, skoro prelomili Waygandovu obrannú líniu pozdĺž rieky Somme a Aisne a postupovali k Seine a k dolnej Marne. Dňa 10. júna 1940 francúzska vláda odišla do Tours a neskôr do Bordeaux. Hneď nato 14. júna 1940 nemecké jednotky vstupujú do Paríža a na žiadosť francúzskeho gen. Weyganda je Paríž vyhlásený za otvorené mesto. To umožnilo všetkým Parížanom, ktorí chceli mesto opustiť, voľný odchod. Nemecké vojsko ale prenasleduje aj naďalej francúzske jednotky až k Loir a 17. júna 1940 sa dostalo k Orléansu. Na druhý deň generál De Gaulle vyhlásil rozhlasom z Londýna o pokračovaní hnutia odporu proti nemeckým votrelcom a zároveň sa začal vytvárať Národný výbor Francúzska. Medzitým 9. júna 1940 zaútočila z priestoru severne od Remeša aj jedna skupina nemeckých armád, ktorá sa vydala smerom na juh a juhovýchod, aby vrazila klin do húževnatého odporu francúzskych vojsk pri Verdune. Nemecká tanková skupina pod velením gen. Kleista obrátila kurz postupu od mesta Troyes na Lyon. Druhá tanková skupina pod velením gen. Guderiana sa vydala k východu, aby znenazdajky vpadla do tyla obráncov Maginotovej linie. Ak zvážime, že aj Taliansko vyhlásilo 10. 6. 1940 vojnu Francúzsku a Anglicku, tak boje na toľkých úsekoch robili Francúzom veľké starosti, takže iba veľmi ťažko mohli odolávať modernému nemeckému poňatiu boja. Keď sa k tomu prirátajú nespočetné kolóny utečencov, ktorí utekajú pred okupačnými vojskami, a pritom musia znášať neustále bombardovanie cestných komunikácií, tak sú to veľké problémy aj pre samotné presuny spojeneckých vojsk. Navyše, Churchill sa obával aby francúzske loďstvo nepadlo do rúk Nemcom, lebo kapitulácia Francúzska sa ukazovala ako neodvratná. Najmä keď predseda vlády Pétain už 17. júna 1940 prostredníctvom Španielska požiadal Hitlera o prímerie. Hitler sa s odpoveďou neponáhľal, lebo chcel aby jeho vojska obsadili čo najväčšiu časť Francúzska. Takže k jednaniam došlo až 22. júna 1940, a to v Compiégne, v tom samom železničnom vagóne, v ktorom Nemecko po prehratej 1. svetovej vojne bolo prinútené Francúzkom podpísať hanobnú kapituláciu. Takže teraz sa karty obrátili a Nemecko nanútilo tvrdé podmienky pre prímerie zas Francúzom. Francúzsko po uzavretí zmluvy bolo rozdelené na dve časti; okupované a neokupované. Ale až 3/5 krajiny; severné a západné priemyslové oblasti Francúzska, vrátane Paríža, patrili pod nemeckú správu. A Pétenova vláda sa odsťahovala do mestečka Vichy, odkiaľ spravovala zbytok krajiny, t. z. stred a juhovýchodnú jeho časť. No a zajatí vojaci zostali v nemeckých zajateckých táboroch. Keďže Hitler nedovolil Taliansku účasť na okupácii, lebo nechcel pripustiť podiel na delení dobytého územia s Mussolinim, ktorý si robil nároky na Savojsko, Korsiku a Tunis. Aj tak si Mussolini však anektoval Alsasko i Lotrinsko, pozdejšie i Lucembursko a úzku časť Belgicka s mestami Eupen a Malmédy. LETECKÁ BITKA O ANGLICKO R. 1940. Hitler stál na vrchole slávy a svojej vojenskej kariéry; veď sa stal pánom Európy od rieky Bug na východe, až po Atlantik na západe, no a na severe od Severného ľadového oceána až po Stredozemné more. Pre jeho armádu tak pracoval skoro všetok zbrojný priemysel Európy okrem Anglicka a ZSSR. V Európe, ale aj v USA, prevládali názory, že Anglicko nemá silu odolať expanzii Hitlerovho Nemecka. Briti však od samého začiatku dávali Nemcom najavo, že vzdať sa len tak nehodlajú. Churchill najskôr prikázal svojim pyrotechnickým odborníkom, aby zlikvidovali demobilizované francúzske loďstvo, pretože sa obával, aby nebolo Hitlerom použité proti jeho krajine. Po likvidácii loďstva nádej Britov na prežitie vzrástla, a preto si Churchill mohol dovoliť odmientnúť aj ponuku Hitlera k mierovým rozhovorom z 19. júla 1940. Briti tak pred tvárou celého sveta ukázali svoje najlepšie vlastnosti, ako odhodlanie a hrdosť popasovať sa s nepriateľom ako rovný s rovným aj na bojovom poli Hitlerom vyvolanej vojny. Vláda prijala rôzné mimoriadné opatrenia; založila domobranu a za pomoci zámorských krajín svojho impéria s pomocou USA, tento vojnový požiar, ktorý Hitler rozpútal, necháva dohorieť až do konca. V septembri 1940 USA odovzdali Angličanom 50 starých torpédoborcov, lebo nemecké ponorky už značne stačili preriediť anglické loďstvo. Okrem nezištnej pomoci z USA Churchill rátal, že ZSSR tiež neostane bokom a v pravú chvíľu znemožní Nemcom získať hegemóniu v celej Európe. Je pravdou i to, že od Finsko-Sovietskej vojny boli vzťahy ZSSR a Anglicka na bode mrazu, veď Anglicko do Fínsko-sovietskej vojny na pomoc Fínom vyslalo aj svoje expedičné jednotky. Ale realista Churchill veril, že sa to časom urovná a zlepší. Od júna do októbra r. 1940 sa Nemci už húževnate pripravovali na vojenskú inváziu s krycím názvom Seelöve. Hitler dúfal, že Anglicko predsa len po čase pod propagandistickým tlakom príde k rozumu a začne vyjednávať, no to sa nestalo. V nemeckom vojenskom tábore došlo k názorovým sporom, či a ako vykonať inváziu na ostrovy. K 15. septembru 1940 mali byť nemecké invázne vojska pripravené z Belgickej a Francúzskej strany Atlantiku k preprave cez kanál. Stále tu ale boli obavy z možného neúspechu na vode pred ešte vždy dostatočne silným anglickým loďstvom. Preto sa v nemeckom generálnom štábe rozhodlo, že najskôr sa prevedie hromadné letecké bombardovanie východného pobrežia V. Británie, a až potom sa vykoná invázia cez kanál. Prvá etapa: - tá sa odohrala od 8. augusta do 18. augusta 1940, keď celkom desať skupinových leteckých náletov vykonalo nemecké letectvo na územie Anglicka, ktorého úlohou bolo získať prevahu nemeckého letectva vo vzduchu. Göring chcel zničiť naprv britské letectvo a predsunuté letištia, aby v ďalších fázach bojov potom mohol sústredenými náletmi ničiť mestá a priemyselné objekty. Britský letecký priemysel výrabal ale už nové a moderné lietadlá nepretržite takým tempom, že napokon svoj početný handicap oproti nepriateľovi začal rýchlo doháňat. Dňa 16. 8. 1940 vydáva Hitler smernice pre vylodenie v Anglicku. No jeho realizácia bola napokon odložená a zostalo iba pri tom, že proti Anglicku nariadil totálnu blokádu. Týmto zároveň skončila prvá etapa leteckej bitvy o Anglicko. Druhá etapa: - tá sa odohrala od 24.8 do 5.9 1940. Nemecké bombardovanie aj v tomto období vytýčených cieľov nedosiahlo a nervozita Nemcov sa stupňuje. Došlo síce k bombardovaniu pobrežných obranných pozícií, ale aj vďaka tomu, že do leteckých súbojov nad kanálom boli nasadení slovenskí, českí ale i poľskí letci, - ktorí dosahovali vo svojom umení a v chrabrosti rovnakých, a niekedy aj lepších výsledkov ako letci domáci, - takže zámery o prevahu Nemcov vo vzduchu ani tentokrát nevyšli. Tretia etapa: - letecká bitka o Anglicko trvala od 7. 9. do 5. 10. 1940, a v nej malo za úlohu nemecké letectvo zničiť hospodársky potenciál Británie a demoralizovať obyvateľstvo. Tu sa žiadá pripomenúť, že v najvýznamnejšom dni /15.9./ v celej leteckej bitke o Anglicko, stratilo Nemecko až 60 lietadiel! To bolo priveľa a Nemci letecké bombardovanie prerušili. Medzitým ako sa odohrávali letecké súboje nad kanálom, tak dňa 27.9.1940, Nemecko, Taliansko a Japonsko podpisujú v Berlíne, tzv. pakt troch mocností, čím vzniká fašistická osa Berlín-Rím-Tokio. Štvrtá, záverečná etapa: - letecká bitka o Anglicko sa odohrala v dňoch 6. - 31.10.1940. Za toto obdobie bojových náletov tiež nedošlo k získaniu prevahy vo vzduchu zo strany Nemecka a straty na ich strane narastali. Napokon, ak sa tieto straty od polovice augusta do konca októbra spočítali, tak Nemci celkom stratili 1700 lietadiel, oproti 915 lietadlám na strane Anglicka. Po tomto neúspechu Nemci začínali byť natoľko nervózni, že do výroby posielali aj väzňov, len aby čím skôr nahradili tieto straty lietadiel. Po tomto leteckom neúspechu, keď si vyskúšali nielen denné, ale aj nočné nálety, aby bol strach a panika čo najväčšia, sa im vôľu a odhodlanie Londýňanov zlomiť nepodarilo. Nemci sa preto rozhodli pre pozemný druh bojových akcií, lebo v nich doteraz dosahovali iba úspech. Hitler ďalšie bombardovanie pozastavil a odložil na príhodnejšiu dobu. Takže posledný masový nálet na Anglicko vykonalo nemecké letectvo až začiatkom mája 1941. No aj teraz sa ukázalo, že tento nálet nemohol uspokojiť nemecké velenie, pretože ani z ďaleka nedosiahol ciele, ktoré mu boli stanovené. Skôr malo splniť úlohu zastieracieho manévru k ofenzívnym prípravám na inváziu do ZSSR. Vtedy sa dal Churchill počuť aj výrokom, že "Anglicko neprestane odporovať Nemecku najmä preto, lebo jeho nádej spočíva na spojeneckej Amerike a Rusku." Pokus zraziť VB na kolená bol posledným zúfalým činom Hitlera v druhej svetovej vojne. To sa však potvrdilo až neskôr. Teraz sa tento dobrodruh musel sústrediť už iba na východ, do Stredomoria a na Blízky východ. No najviac Hitlera začali znepokojovať Spojené štáty, ktoré postupne stále viac prechádzali od morálnej podpory Anglicka k podpore materiálno-vojenskej. V tomto období v neobsadenej časti Francúzska Pétain sa ešte stále prikláňa k Hitlerovi a netajil sa ani svojími názormi o negatívnych postojoch voči VB, ale aj voči De Gaullovi. No keď USA začali podporovať spojencov aj v bojoch o severnú Afriku, Pétain začína pochybovať o konečnom úspechu fašistickej Osy a prestával veriť aj v krátke trvanie tohto vojnového konfliktu. NEÚSPECHY TALIANSKA V GRÉCKU A V AFRIKE. Dňa 28.októbra 1940 zahájilo Taliansko vojenskú agresiu voči Grécku. Nie najlepšie vyzbrojenej gréckej armáde sa však podarilo zastaviť inváziu Mussoliniho vojsk a v novembri dokonca prebrali Gréci iniciatívu a prešli do protiútoku. Tak sa Grékom podarilo obsadiť takmer viac ako tretinu Albánska. Anglicko 4.11.1940 zas zamínovalo grécke pobrežie, aby zabránilo ďalším útokom nepriateľa na grécku pevninu. Popritom obsadilo Krétu a zriadilo tam svoje námorné základne. Medzitým Taliansko prehráva svoj boj aj s expedičnými vojskami Anglicka na afrických bojiskách, takže pred Hitlerom teraz stojí spojenecká povinnosť zachraňovať Mussoliniho vojska aj tu. Dňa 5. 11. 1940 je už po tretíkrát za prezidenta USA zvolení F. D. Roosevelt. Hitler vidiac problémy Talianska na Balkáne, sa poponáhľal svojmu priateľovi Mussolinimu ihneď na pomoc, a 13. 12. 1940 vydáva rozkaz Marita, ktorým zahajuje útok nemeckými vojskami na Grécko. V januári 1941 britské, prevážne koloniálne jednotky, zahajujú svoju ofenzívnu činnosť na severe a východe Afriky, aby eleiminovali činnosť talianskych jednotiek, najmä v Somálsku a Etiopii. Úspech týchto bojových jednotiek pod britským velením sa dostavil rýchlo, lebo Taliansko už v prvom roku stratilo všetky svoje východoafrické kolónie. Je pravdou, že Hitler nevkladal veľké nádeje do talianskych ozbrojených síl, ale skutočnosť s akou ľahkosťou strácali v Afrike svoje pozície ho prekvapila. Preto sa rozhodol, že do Afriky pošle svoj expedičný zbor pod vedením gen. Rommela, ktorý mal jednu tankovú a jednu motorizovanú divíziu. Ten sa už vyznamenal pri bleskovom ťažení do francúzska, tak Hitler vkladal doň velkú nádej aj v Afrike. Svoj útok tu proti Britom zahájil 31. marca 1941. Briti oslabení odsunom svojich vojsk na Krétu a na pomoc Grécku, neboli schopní postaviť sa na odpor plnou silou Rommelovi, preto radšej takticky ustúpili až k egyptským hraniciam. Tobruk sa však aj naďalej úspešne proti nemeckej presile bránil. V máji 1941 v Iraku ale vypuklo protibritské povstanie, takže problémov bolo na strane Angličanov viac ako dosť. Našťastie sa ešte ten samý mesiac podarilo povstanie v Iraku potlačiť. Navyše, Britom sa podarilo všetky svoje pozície v Stredomorí a v Afrike si aj naďalej udržať. Medzitým v atlantických vodách, ale dochádza stále k väčším stratám u anglického loďstva, čo znepokojovalo spojencov. Dňa 11. marca 1941, ale americký senát schvaľuje zákon o pôžičke a prenájme aj na dlh iným štátom, a to znovu povzbudilo VB v možnosť nakúpu chýbajúcich lodí a torpédoborcov, keď už aj 13. marca Američania aj odovzdali Angličanom až 99 torpédoborcov. V apríli 1941 začína nemecká ofenzíva proti Juhoslávii a Grécku, takže dovedna tu nemecká mašinéria do bojov vrhla až 25 divízií. Po jej boku bojovali aj Maďari a Taliani, takže po obsadení Belehradu nemeckými a maďarskými jednotkami, si to nasmerovali i proti Záhrebu a Bosne, a 15. apríla sa zmocnili aj Sarajeva. Zbytky juhoslovanskej armády kapitulovali a v krajine sa začínajú organizovať partizánske hnutie na čele s J. B. Titom. Približne v tom istom čase ako si Nemci podmaňujú Juhosláviu, sa Anglicko vyloďuje v Iraku. Nemecko si zvýšenou aktivitou na Balkáne chcelo zabespečiť pred pripravovaným útokom na ZSSR, predovšetkým svoje južné krídlo a rumunskou naftou aj dostatok paliva pre svoje letecké, tankové a motorizované jednotky. Treba ešte poznamenať, že Nemecko si svoje pozície v juhovýchodnej Európe začalo upevňovať hneď po porážke Francúzska, ktoré pre Nemcov prebehlo nad očakávanie dobre. Navyše, okupáciou veľkej časti Francúzska sa anglo-francúzske záruky pre Rumunsko stali bezcené pred územnými nárokmi Maďarska a Bulharska, ktoré sa pridali k fašistickej Osy, no predovšetkým boli začlenení k nemeckým jednotkám a pripravených na vpád proti ZSSR. DRUHÉ OBDOBIE VOJNY - NEMECKÝ VPÁD DO ZSSR. Na úvod: Hitler nikdy nepovažoval pakt o neútočení proti ZSSR z 23. augusta 1939 za trvalé a seriózne riešenie vzťahov medzi Nemeckom a ZSSR, pretože jeho hlavným cieľom bolo získanie životného priestoru pre nemecký národ. A ten on videl predovšetkým na východe svojich hraníc, t. z. na Ukrajine a v rozľahlom Rusku. Preto vo svojom pláne Barbarossa, ktorý podpísal 18. decembra 1940, a stanovil v ňom aj definítvnu smernicu, podľa ktorej všetky prípravy k útoku na ZSSR musia skončiť do 15. mája 1941 tak, aby nemecké ozbrojené sily boli schopné v rýchlom poľnom ťažení rozdrviť Sovietsky zväz ešte pred skončením vojny s Anglickom. Hitler tým dal najavo, že je odhodlaný vyriešiť problém - ovládnutia celého európskeho koninentu za každú cenu ešte v priebehu roka 1941, lebo predpokladal, že ak by sa to pretiahlo, tak je tu nebezpečie, že do tejto jeho európskej vojny by mohli zasiahnúť aj USA. A v takom prípade sa obával, predovšetkým ich mohutného zbrojného potenciálu. No rátal aj s tým, že Japonsko sa plnou silou obráti proti USA, čím by Spojené štáty boli dostatočne dobre izolované od európskych záležitostí. Hitler kôli akciám na Balkáne /v Grécku a Juhoslávii/, síce odkladá o niekoľko týždňov realizáciu plánu Barbarossa, ale koncom apríla stanovuje definívny deň prepadu na 22. jún 1941. Cieľom tohto plánu bolo: - hlboké a rýchle tankové vpády a obchvaty do vnútrozemia Ukrajiny, Bieloruska a Ruskej federácie tak, aby sovietske jednotky nemohli ustúpiť hlbšie do vnútrozemia. Najsilnejšia stredná skupina vojsk mala za úlohu útočiť severne od Pinských bažín, rozbiť sovietske vojská v Bielorusku, a so svojimi tankovými a motorizovanými zväzmi pomôcť severnej skupine armád, s cieľom zničiť severné zoskupenie v Pobaltí, a tým urýchliť obkľúčenie Leningradu. Potom postupovať v smere na Moskvu. Tretia, južná skupina vojsk, mala útočiť južne od Pinských bažín smerom na Kyjev, a potom postupovať pozdĺž Dnepra na juh na Moldáviu s cieľom odrezať sovietske vojenské sily od juzápadnej Ukrajiny, a tak sa zmocniť priemyselnej Doneckej panvy. Konečným cieľom celého tohto plánu bolo dosiahnúť líniu Archangels - Volha. Pritom nemecké letectvo malo paralyzovať sovietsku priemyslovú oblasť na Urale. Plán predpokladal, že tohoto sa dosiahne iba bleskovým postupom nemeckých vojsk, ktorý by mal trvať štyri až šesť týždňov. Hitler a jeho generalita akoby vôbec nebrali pri realizácii tohto plánu v úvahu vnútornú pevnosť štátu, a zrejme ani klimatické podmienky a skutočnú silu Červenej armády /ČA/. Pravdepodobne to bolo i tým, že predchádzajúci konflikt s Fínskom mal dosť pomalý a nie jednoznačne presvedčivý priebeh, čo spôsobilo, že Stalin v Červenej armáde začal robiť veľké čistky, ktoré podstatne oslabili sovietske velenie. Pritom si Nemci boli vedomí, že ZSSR má väčší počet divízií, i viac tankov, no zrejme vo výcviku ich podcenili, a naopak seba na základe predošlých úspechov, hodne precenili. Kavkazská nafta a ukrajinské široké lány obilia však boli veľkým lákadlom. A navyše, Hitler stále dúfal, že USA a Anglicko predsa len v boji proti bolševizmu nebudú až tak dôsledne podporovať Sovietský zväz. Veď ideologicky mali toho viac spoločné s Nemcami, takže to čo ich spájalo, by v konečnom riešení vzťahov kto s kým, sa malo prikloniť napokon k Nemecku. No Churchill ako dobrý stratég a realista videl v Hitlerovi v tomto štádiu najväčšie zlo aké Európu čaká, a vždy ako len mohol, posielal do Moskvy signály o zlepšení vzťahov. A keďže J. V. Stalin bol od mája 1941 už aj predsedom rady ľudových komisárov, jeho právomoc v rozhodovaní mala dostatočnú váhu aj u spojencov. I keď je pravdou, že bezprostredne pred útokom nemeckých vojsk Stalin urobil množstvo chýb, ako napríklad, keď do posledného dňa neveril, že by Hitler porušil zmluvu a ZSSR vraj nenapadne. Túto dezorientáciu Stalina potvrdzuje aj prehlásenie zo 14. júna 1941, keď sa z rádií sovietski ľudia dozvedeli, a to i vrátane armády, že ZSSR neverí aby Nemecko porušilo pakt o neútočení medzi oboma krajinami. Takže rozkaz pre Červenú armádu, aby bola uvedená do plnej bojovej pohotovosti, bol vydaný neskoro, a to až 22. júna v noci, pričom v ňom ešte bolo aj upozornenie, aby sa nedali strhnúť žiadnou provokáciou. /!!!/ Pritom Rudolf Hess prezradil Angličanom, ktorého lietadlo zostrelili a zajali nad svojim územím, aj začiatok útoku na ZSSR, nehovoriac o ďalších upozorneniach špiónov nasadených v Japonsku /Sorge/. Takže k tomuto už ďalší komentár je zbytočný! ZAČIATOK VEĽKEJ VLASTENECKEJ VOJNY. Útok nacistických a satelitných vojsk na Sovietský zväz začal včasne ráno v 3,15 hod., dňa 22. júna 1941, a to na obrovskom fronte od Severného ľadového oceánu až po Čierné more. Nemecko do týchto bojov zapojilo 152 vlastných divízií a dve brigády /z toho 19 tankových a 14 motorizovaných/.Fínsko prispelo 14. divíziami a 3.brigádami, Rumunsko poskytlo 13 divízií a 9 brigád, no a Maďarsko poskytlo 4 brigády. Aj Slovensko podporilo Hitlera jednou rýchlou divíziou, ktorá sa po Stalingradskej bitke celkom rozpadla a veľa vojakov z nej potom prešlo do vytvárajúceho sa čs. práporu v Rusku, ktorý bojoval po boku Červenej armády. Proti týmto 190 divíziam, ktoré boli podporované asi 3 700 tankami a takmer 5 000 lietadlami, sa postavilo 170 sovietskych divízií piatich pohraničných okruhov, ktoré boli rozptýlené na rozsiahlom území a nestačili sa sformovať pozdĺž predpokladanej línie. Preto aj vo všetkých troch hlavných smeroch si nemecké velenie vytvorilo značnú vojenskú prevahu, ktorá im umožnila hlboké vpády tak, ako to predpokladal plán Barbarossa.Táto značná prevaha nemeckých vojsk za výdatnej podpory letectva, ktoré ovládlo vzdušný priestor, a ešte v prvý deň vojny zničilo asi do 1 200 sovietskych lietadiel, a z toho skoro 2/3 priamo na letištiach. Nemecké jednotky v niektorých prípadoch postupovali tak rýchlo, že na podaktorých úsekoch frontu za deň prešli 50-60 km. Behom mesiaca tak urazili aj 600 km, takže obsadili Litvu, Lotišsko, Bielorusko a západnú Ukrajinu. Skupina nemeckých armád Stred pod velením maršála von Bocka obkľúčila dve sovietske armády v oblasti Bialistoku na západ od Minska, ktoré 28. júna 1941 padli do zajatia. Táto nemecká skupina sa prebila cez Berezinu až pod Smolensk a 10. júla 1941 dorazila k hornému Dnepru. Skupina armád Sever pod velením gen. von Leeba, tiež obsadila veľké územie a 29. júna 1941 sa zmocnila Rigy, čim tak za desať dní prenikla až do Pskova. No väčších obklúčujúcich akcií nedosiahla, lebo sovietskym jednotkám sa zväčša podarilo vždy včas ustúpiť. Podobne to bolo v tejto počiatočnej fáze aj na južnom úseku, kde operovala skupina armád Juh, ktorej velil maršal von Rundstedt. Tá síce po ťažkých bojoch dosiahla iba čiastkových úspechov, keď prerazila na východe obrannú línu v smere na Bardičev a Žitomír, a to v dňoch 7.-9. júla 1941. No podľa plánu Barbarossa sa však nemeckým vojskám dosiahnúť stanovených cieľov nepodarilo, lebo ten predpoklad aj zničenie základnej masy Červenej armády, čo sa nestalo. A nedosiahlo ani plánovanej čiary Dneper - Západná Dvina. Takže postupne v nemeckom velení dochádzalo k poznaniu, že fašistické, precízne vycvičené vojská, narazili vo svojej bleskovej vojne na omnoho tvrdšieho protivníka ako si mysleli pri tvorbe svojich plánov. A aj keď sovietske vojska ustupovali, bol to ústup organizovaný a sprevádzaný tvrdým odporom, ktorý spôsoboval Nemcom veľké straty. Červená armáda sa dokonca aj v obkľúčení vždy tvrdo bránila a za každú cenu sa pokúšala z nemeckých kliešti vyslobodiť vlastným odhodlaním a zbraňami. Ďalším nemilým prekvapením pre Hitlera bolo aj prehlásenie W. Churchilla, ktorý ešte v deň invázie do ZSSR povedal, že neberie "späť ani jediné slovo čo v minulosti povedal ako odporca komunizmu, ale kto bojuje proti Hitlerovi, toho Anglicko považuje za svojho spojenca a bude mu zo všetkých sil pomáhať." Podobné stanovisko zaujala aj vláda USA a Roosevelt, ktorý tiež 24. júna 1941 prisľúbil všestrannú pomoc ZSSR, podobne ako to spravil dva dni pred Rooseveltom aj ministerský predseda Churchill. Obaja títo hlavní predsatvitelia západných mocností síce podporovali Stalina, ale mali strach, že to ZSSR viac ako tri mesiace už nevydrží. Aj preto Roosevelt posiela do Moskvy svojho najbližšieho spolupracovníka Hopkinsa, aby sa presvedčil o vážnosti vojenskej sitácie ZSSR. Vtedy Hopkins nadobudol v Moskve presvedčenie, že by Sovieti privítali materiálnu pomoc /výzbroj, suroviny/, ale že počiatočnému náporu odolajú, a kapitulácia vôbec neprichádza do úvahy. Dňa 30. júna 1941 J. V. Stalin preberá všetkú moc v štáte na seba, a akonáhle je menovaný aj ľudovým komisárom a vrchným veliteľom ozbrojených síl, okamžite vytvoril tri veliteľstvá frontov a to: veliteľom na Severozápadnom smere bol ustanovený maršál K. J. Vorošilov, na Západnom smere maršál S. K. Timošenko, a na Juhozápadnom smere S. M. Buďonnyj. Všetok priemysel začal pracovať iba pre potreby obrannej vlasteneckej vojny, a obyvateľstvo sa začalo organizovať do partizánskych skupín. I keď sa Nemcom nepodarilo to čo si naplánovali, stále boli presvedčení, že čoskoro zvíťazia. Dňa 16. júla 1941, stredná časť frontu prenikla ku Smolensku, a u Mogileva a Roslavle urobila niekoľko obchvatov, ale v dôsledku silnej sovietskej obrany ostali tu na niekoľko týždňov stáť. Po prudkých bojoch začiatkom septembra sovietske vojska získali späť Jelňu. No dlhotrvajúca bitva u Smolenska znemožnila nemeckej skupine armád Stred pomôcť susednej skupine Sever pri útoku na Leningrad, keď tu ostalo iba pri neúspešnom pokuse. Až začiatkom septembra 1941 sa Nemcom podarilo obkľúčiť Leningrad a fínske vojska ovládli Vyborg. Fíni zároveň obsadili pôvodnú čiaru na bývalej finsko-sovietskej hranici až po Ladožské jazero. Medzitým na Ukrajine v oblasti Žitomíra prelomili Nemci sovietsku obranu a donútili vojska Červenej armády k ústupu na južnom krídle. Odesu však sovieti držali vo svojej moci až do 16. septembra 1941. Skupina armád Stred dostala od Hitlera rozkaz, aby držala dosiahnuté pozície pri Smolensku, ale zároveň, aby poskytla tankové zväzy na posilnenie skupiny Juh, s cieľom obkľúčiť vojska Červenej armády a dostať sa do Kyjeva a postupom ovládnuť Krym a priblížiť sa tak čo najbližšie ku Kavkazu. Dňa 19. septembra 1941 padol Kyjev, čo nesmierne pozdvihlo sebavedomie Nemcov, najmä Hitlera, lebo tu padlo do zajatia aj veľa vojakov ČA. No úporné boje, ktoré potom nasledovali až do 26. septembra 1941, znamenali, že nemecká ofenzíva nesplní očakávania. Hitler po dobytí Kyjeva znovu pomýšľal s obnovením útokov na Moskvu. Ale nastupujúca jeseň a zima neveštili pre Nemcov nič príjemné. Ani na južnom úseku fronty u Sevastopulu to nemali fašisti ľahké, lebo obrana Červenej armády tu bola stále pevná. Na severe sa v podstate taktiež nič nemení, pretože Lenigrad ešte odoláva a Nemci sa musia uspokojiť s nedokončeným obkľúčením, ba sovietske jednotky dokázali vo svojej moci udržať aj Kronštadskú pevnosť, aby tak sprístupnili základňu pre Baltické loďstvo. Jednoducho, boje na severe nadobudli charakteru pozičnej, teda nič neriešiteľnej podoby, ktorá vyústila v iba v odstreľovanie Leningradu ďalekonosným delostrelectvom. BITKA PRI MOSKVE. Podľa plánov Hitlera a nemeckej generality, výsledok celej vojny mala rozhodnúť rýchla ofenzíva nemeckých vojsk na strednom úseku fronty, lebo tadiaľto, podľa plánu Barbarossa, vedie cesta Nemcov do Moskvy. Pritom mali zničiť hlavné sily sovietskych vojsk, ktoré bránia hlavné mesto od západu. Dôraz pri tomto rýchlom, ofenzívnom útoku bol kladený na tankové a mechanizované jednotky. Tie mali v dňoch 30. septembra až 2. októbra 1941 sústredenou silou udrieť na nepriateľa, obkľúčiť a zničiť jeho sily a za podpory letectva vtrhnúť do hlavného mesta. Nacistická propaganda v ruskom jazyku vyhlasuje do obranných pozícií ČA heslá, aby sa všetci obránci radšej vzdali a uchránili si tak svoje životy, než aby zahynuli už aj tak v prehratej vojne. Napríklad 9. októbra 1941 Nemci v rádiu vyhlásujú, že o osude Červenej armády je rozhodnuté a pred hrdinskou nemeckou armádou vraj už Rusko kľačí na kolenách. No v skutočnosti boje sa odohrávali ešte iba pri meste Vjazma, a až 13. októbra 1941 sa priblížili k mestu Brjansk. Je tiež pravda, že niektoré jednotky sa ocitli neraz v obkľúčení, ale viacerým z nich sa podarilo z tohto uzavretia prebojovať a preraziť sa k svojim. Tu pod Moskvou boje viazali na seba veľké nemecké sily, a to si uvedomovali aj miestní obyvatelia. Preto ľudia Červenej armáde pomáhali ako sa len dalo, napríklad aj tým, že sa dobrovoľne hlásili na budovanie obranných opevnení, aby tak vlastným jednotám pripravili čo najlepšie pozície. Vtedy sa do ich budovania zapojilo takmer pol milióna občanov, predovšetkým z podmoskovskej oblasti. Bola to situácia nesmierna ťažká, a vtedy sa Stalin rozhodol na veliteľskej šachovnici spraviť nevyhnutné zmeny: za veliteľa Západného frontu menoval, gen. G. K. Žukova, už s bohatými skúsenosťami z bojov na Ďalekom východe v Mandžusku s Japoncami. Druhým novomenovaným veliteľom Kalininského frontu, bol gen. I.S. Konev. V tomto období to boli najschopneší vojvodcovia, najmä Žukov, ktorý presunul z Ďalekého Východu v bojoch s Japoncami už ostrieľaných vojakov z oblasti Mandžuska. Tí už preukázali svoje vysoké odborno-vojenské kvality v bojoch s Japoncami. Do polovice októbra 1941 mali nemecké jednotky až 2/3 cesty k Moskve za sebou, takže prenikli k línii Volokolamsk - Možajsk - Kaluga. Na južnom krídle nacisti od 8. októbra 1941 stačili obsadiť mesto Orel, a 14. októbra sa na severnom úseku dostali až ku Kalininu. V Moskve sa vyhlásil stav najvážnejšieho ohrozenia, takže z hlavného mesta sa museli vysťahovať aj niektoré dôležité ústredné úrady a diplomatický zbor evakovali do Kujbyševa. Hlavný stan v čele so Stalinom zostal v Moskve, kde sa dokonca oslávil tradičným spôsobom aj Veľký október /VOSR/, keď Moskvou pochodovali vojská sovietskej armády, ktoré po slávnostnej prehliadke na Červenom námestí odišli priamo na front. Tí potom okamžite zaujali obrané postavenia v dobre vybudovaných zákopoch, vzdialených len okolo vyše 20 km pod Moskvou. Nemecké letecké nálety ponad Moskvu boli účinnou paľbou natoľko paralyzované protilietadlovou obranou, že len málo bômb zasiahlo svoj cieľ. Ďalšie pokusy nemeckých tankových vojsk sa v polovici novembra 1941 síce prechodne posunuli zo severu k Moskovsko-volžskému prieplavu, ale tento manéver bol vykonaný za značných strát na životoch a technike. Z juhu pritom postupovala ďalšia tanková armáda, a to pod velením gen. Guderiana, ktorá síce postúpila k mestu Tula, no dobyť ho už nedokázala. Takže oba údery neboli natoľko úspešné ako velenie predpokladalo, i keď na niektorých úsekoch boli od Moskvy už iba 25 km. Dňa 8. decembra 1941 vydal Hitler rozkaz, aby všetky nemecké ozbrojené sily prešli do obrany, lebo straty na životoch Nemcov boli neúnosne vysoké. Tým sa Hitlerov plán o bleskovej porážke protivníka zrútil a namiesto toho sa nemecké vojska ocitli v úlohe brániacich sa zákopových obráncov s nejasným koncom. Je pravdou, že nepriateľ okupoval obrovské územie, na ktorom pred vojnou žilo 40% obyvateľov krajiny, kde sa vyrábalo 68% železa a 58% ocele, hliníka a ťažilo sa 63% uhlia, pestovalo 38% obila a vyrábalo 84% cukru, čo malo za následok, že do začiatku roka 1941 klesla úhrná priemyselná výroba až o polovicu. Je pravda i to, že až 1500 podnikov bolo presťahovaných na Ural a 10 miliónov ľudí evakuovalo na východ k Uralu, do západnej Sibíre a do Kazchstanu. Pritom pred velením sovietskej armády stála neľahká úloha, nahradiť straty na frontoch, či už živej sily alebo zbraní. Medzitým čo pod Moskvou prebiehali iba obrané boje, sovietske vrchné velenie sústreďovalo značné posily, ktoré 5. decembra 1941 sa sformovali do Kalininského frontu. O deň neskôr aj vojská Západného a pravé krídlo Juhozápadného frontu zaujali svoje pozície tak, aby v súčinnosti s Kalininským frontom prešli v pravý čas "D" do protiútoku. Ich cieľom bolo zničiť nepriateľské úderné zoskupenia, ktoré sa nachádzali na severozápade a juhu Moskvy. Údery Červej armády boli tak zdrvujúce, že Nemcom, ak by neboli ustúpili, hrozila už tu taká zkaza, ktorú o rok neskôr podstúpili u Staligradu. Vinu na tomto stave nemeckých vojsk spôsobil sám Hitler, a to tým, že nerešpektoval, keď ho velenie nemeckých vojsk pod Moskvou upozorňovalo na nebezpečenstvo možnej porážky, ak zostanu v tých pozíciach, ktoré dosiahli. Vtedy Hitler jednoznačne trval na tom, že sa presúvať nikam na západ nebudú, ako o to velitelia žiadali, ale tvrdošijne zotrvával na stanovisku, že predtým získané pozície si treba za každú cenu udražať. Túto krízu napokon Hitler vyriešil tým spôsobom, že povymieňal velenie vrátane vrchného veliteľa a sám prevzal 19.12.1941 velenie pozemných vojsk. Aj na iných úsekoch okolo Moskvy, ako napríklad pri Kaluge a inde, došlo k prielomom nepriateľských pozícií, takže sovietske vojska oslobodili k začiatku januára 1942 veľké časti územia, až napokon ohrozili aj hlavnú nepriateľskú skupinu armád Stred. V decembri a januári prešla Červená armáda na celej dĺžke frontu do ofenzívy, a to s cieľom: pri Moskve zničiť armádne skupiny nepriateľského frontu Stred; na severe preraziť blokádu Leningradu; a na juhu oslobodiť Dombas a Krym. Tu treba povedať, že najlepšie sa sovietským vojskám darilo na strednom úseku fronty, kde velil Žukov. Na ostaných úsekoch sa dosiahli iba čiastkové úspechy, no veľký prielom s možnosťou obkľúčenia fašistických vojsk sa ešte stále nepodaril. Podobných čiastkových úspechov sa dosiahlo aj na Ukrajine pri Charkove či na Kryme. Takže všeobecná ofenzíva Červenej armády koncom roka 1941 a v prvých mesiacoch r.1942, síce určitých výsledkov dosiahla, ale v dôsledku predchádzajúcich veľkých strát to nestačilo k účinejšej, frontálnej ofenzíve. No na druhej strane sa potvdilo, že porážka Nemcov je možná. VYTVORENIE PROTIFAŠISTICKEJ KOALÍCIE. Veľká Británia so svojím koloniálnym panstvom a USA, ktoré disponovali najmocnejším hospodárskym potenciálom vo svete, sa v dôsledku toho, že mali spoločného nepriateľa, museli spojiť so socialistickým rivalom, ak sa na to dívame idelogicky. Takto vlastne boli okolnosťami donútení ku spolupraci ak chceli, aby Hitler vojnu nevyhral. A po tom túžili obe strany stoj čo stoj, čo patrične dávali pred celým svetom aj najavo. Víťazsvtvo Hitlera si neželal nikto, a už vonkoncom nie Churchill, či Roosevelt, ba neskoršie ani Truman. Je pravdou, že Sovieti od spojencov požadovali vytvorenie západného frontu, lebo ťarcha bojov, ktorá ležala na ich pleciach bola veľká. Táto situácia sa vyriešiť inak nemohla, iba na spoločných rokovaniach, t. z., že sa obe strany stretnú a veci predebatujú, prípadne uzatvoria dohodu. Prvým takým krokom bola dohoda VB a ZSSR zo dňa 12. júla 1941, ktorá sa podpísala v Moskve. V nej sa uvádzalo, že sa obidve strany zaväzujú poskytnúť si pomoc a nevyjednávať s nepriateľom bez obojstranného súhlasu. Podobná zmluva sa uzavrela medzi VB a USA na vojnovej lodi, na brehu Newfoundlandu, ktorá sa stala známa pod názvom Atlantická charta. Tu vo 8. bodoch boli zhrnuté zásady, v ktorých boli vyjadrené ich spoločné priania a túžby: - že ani jedna zo zainteresovaných strán neusiluje o územné zisky; že nepripustia na žiadnom území zmeny, ktoré by boli v rozpore s prianím zúčastnených strán či národov; že každý národ má právo si zvoliť formu takej vlády akú považuje za vhodnú; že budú obnovené zvrchované práva národov, ktoré im boli násilím odňaté. Ďalej sa prehlasuje: - že budú usilovať o lepšiu hospodársku spoluprácu všetkých krajín a že budú uplaňovať rovnoprávny prístup k svetovému obchodu a k zdrojom surovín i o slobodu morí; že si po zničení nacistickej tyranie želajú odzbrojenie agresívnych štátov a nastolenie mieru, v ktorom by všetky krajiny mohli žiť bez strachu a biedy, bez používania sily pri riešní problémov a bez bremena zbrojenia. Ďalej sa obe strany zhodli na tom: - že budú ZSSR pomáhať zbraňami a vojenským materiálom, a navrhli sovietskej vláde usporiadať v Moskve v septembri zvláštnu spoločnú poradu o tejto otázke. Na londýnskej porade všetkých krajín, ktoré boli vo vojne s Nemeckom, pristúpil 24. septembra 1941 aj Sovietsky zväz. Koncom septembra 1941 bola uzavretá v Moskve ďalšia zmluva, v ktorej sa USA a Anglicko zaviazali poskytovať ZSSR materiálnu pomoc; mesačne 400 lietadiel, 500 tankov, 2000 ton hliníka a ďalšie zbrane a suroviny. Na rozhraní r.1941 a 1942 Churchill odchádza za Rooseveltom do Washingtonu, kde určia spoločný strategický postup pri vedení vojny proti Hitlerovi; jednalo sa tam o vylodení v sevnej Afrike a o vytvorení spoločného anglo-amerického velenia. V debate sa hovorilo aj o otázke vytvorenia 2. fronty v Európe v r. 1942. Po vstupe USA do vojny, podpísali 1. januára 1942 zástupcovia 26 štátov, ktoré boli vo vojnovom stave s Nemeckom, Talianskom či Japonskom, že sa prihlasujú k Atlantickej charte, ktorej názov sa podľa Roosevelta zmenil na Spojené národy. Všetci sa zaviazali spojiť sily pri porážke spoločného nepriateľa a zároveň vyjadrili súhlas s dodržiavaním základných demokratických zásad vo svojich krajinách. Ďalej boli uzavreté dohody o utvorení 2. fronty na Západe, keď najskôr bol stanovený dátum na rok 1942, ktorý po nesúhlase Churchilla sa napokon odialil na jar 1943.Pri všetkých, či už dvojstranných alebo trojstranných dohodách bol vždy jenoznačný súhlas, pokiaľ sa týkal porážky hitlerovskych armád. V ostaných bodoch sa nesúhlasné postoje, akonáhle by mali ohroziť súdržnosť a jednotu veľkej trojky, radšej odložili. Takže sa vlastne problém odsunul na neskoršiu dobu, a že čas ukáže..., prípadne sa ponechá až na koniec vojny, a k jeho riešeniu sa prikročí až po úplnej porážke Nemecka. V dňoch 19.-30.10.1943 ministri zahraničných vecí ZSSR, USA a VB rokovali v Moskve o skorom ukončení vojny a povojnovom usporiadaní Európy. Tu sa rozhodlo, že sa vytvorí Európsky poradný výbor. Zároveň bola prijatá Deklarácia o bezpečnosti troch veľmocí a Číny. Tiež sa vyjadrili k otázke Rakúska, z ktorého by sa mal stať nezávislý a slobodný štát. V dňoch 28.11.-1.12. 1943 sa konala v Teheráne konferencia hlavných predstaviteľov veľkej trojky: Stalina, Roosevelta a Churchilla. Bol zamietnutý britský plán, otvoriť 2. frontu na Balkáne, ale uskutočniť inváziu do západnej Európy v máji 1944 /neskôr sa invázia posunula na mes. jún/. Ďalej sa dohodli na pokračovaní vzťahov o spolupráci, a prijali Deklaráciu o poskytnutí hospodárárskej pomoci Iránu a zachovaní jeho nezávislosti. Ďalšia v poradí bola konferencia predstaviteľov troch veľmocí na Jalte /Krym/, ktorá sa konala 4.-11.2.1945. Na nej bolo schválené uznesenie: 1. Porážka Nemecka; 2. Okupácia Nemecka a jeho kontrola; 3. Nemecko musí platiť reparácie; 4. Ustanoviť Konferenciu Spojených národov; 5. Pripraviť Deklarácie: O oslobodenej Európe; O Poľsku; O Juhoslávii; Dohoda o otázkach Ďalekého východu /t.z.oslobodenie Mandžuska, atp./; A dohodlo sa, že: Jednota v organizácii mieru by mala byť rovnaká ako v dobe vojny. NEMECKÁ LETNÁ OFENZÍVA R.1942. Plán Barbarossa a Blitzkreig sa Nemcom nevydaril, lebo pod Moskvou defacto stroskotal. Hitler sa však pôvodného plánu nechcel vzdať i keď vedel, že to nebude v tom období, v ktorom sa naplánovalo. No vzhľadom k tomu, že Nemecko sa už necítilo viesť operácie v takom rozsahu ako na začiatku, t. z. na celej šírke frontu, tak Hitler v hlavnom štábe velenia rozhodol, že sa nemecké vojska pokúsia aspoň zničiť, alebo čo najviac oslabiť silu Červenej armády, a to tým spôsobom, že sústredia najväčší ofenzívny nápor na južné krídlo frontu, a potom mohutnou silou udrú a nasmerujú svoj útok na rozsiahlé poľnohospodárske oblasti smerom k dolnému toku rieky Volhy medzi Saratovom a Stalingradom. Na túto ofenzívu sa Nemci poctivo pripravili a už iba čakali na príhodné, dobré počasie. Pred touto letnou ofenzívou roku 1942 zvýšili sa stavy vojsk, a prípadne straty vo vojenských zoskupeniach boli doplnené čerstvými silami na plné stavy. V máji 1942 sa tak podarilo na spomenutom úseku sústrediť až 178 divízií, 8 brigád, a okrem toho zo satelitných štátov malo byť tam nasadených 40 divízií a 12 brigád. Tejto ofenzíve predchádzali ešte boje u Charkova a na Kryme, takže Nemcom sa podarilo v polovici mája obsadiť aj Kerč, potom zlikvidovali v ťažkých bojoch obráncov Sevastopola, no a tým sa celý Krym ocitol v ich rukách. Ale dňa 12. júna 1942 sovietske vojska prešli do protiútoku a objstranným obchvatom oslobodili Charkov. Tento úspech však nemal dlhého trvania, pretože nepriateľ znova získal stratené pozície. Hlavná nemecká, letná ofenzíva začala 28. júna 1942. A to takým spôsobom, že južný fron Nemcov sa rozdelil na dve skupiny, a to na skupinu A/ a skupinu B/, z ktorých každá mala silnú tankovú armádu. Nemecké vojska skupiny B/ a ľavé krídlo skupiny A/ v tvrdých bojoch s Červenou armádou prelomili jej obranu a po oboch stranách rieky Don sa snažili dosiahnúť Volhy na širokom fronte od Stalingradu až po Saratov. Dňa 17.júla 1942 sa Nemci dostali svojim pravým krídlom až k dolnému toku Donu a Rostovu, ktorý obsadili už koncom mesiaca. Hitler bol nadšený z úspechu svojich armád skupiny B/ a okamžite nariadil kurz postupu zmeniť na Kavkaz, aby bol čímskôr pri prameňoch ropy. Tento cieľ mali dosiahnúť ešte predtým ako armádna skupina A/ dorazí k Volhe, lebo si uvedomoval, že nedostatok pohonných hmôt by mohol v záverečnej fáze bojov spôsobiť problémy. Postup Nemcov v polovici augusta bol v predhorí Kavkazu zastavený a všetky pokusy dostať sa ďalej, t. z. do Grozného a ku kaukazskej rope, im už nevyšiel. Dobyli síce Novorasijsk, ale tam aj zostali. Skupina armád A/, ktorá smerovala k Volhe, sa 16. júla 1942 sústredila na dobytie Stalingradu. No odpor Červenej armády bol na tomto úseku taký tvrdý, že k najbližšiemu ohybu Dona k Volhe, Nemci dorazili neskôr ako predpokladali, teda až koncom júla. Pritom Hitler tu spravil osudovú chybu, keď rozhodol, aby sa z kavkazského frontu stiahla jedna časť vojska a dal ju nasadiť na smer k Staligradu. Tie síce koncom augusta dorazili do blízkosti Stalingradu, ktoré bolo denne bombardované, ale bojové šťastie sa k lepšiemu pre Nemcov už neobrátilo. Bolo to aj preto, že do obrany mesta sa zapojilo i civilné obyvateľstvo, takže celá obrana Stalingradu aj napriek neustálej paľbe nepriateľa, bola ako zákopové bojové mravenisko. Nápor Nemcov bol však húževnatý, /veď sa dobýjalo Stalinovo mesto!/, takže od 13. septembra 1942 sa viedli tuhé boje na život a na smrť už aj priamo v uliciach Stalingradu. Hitler v Berlíne so svojou generalitou prežíval eufóriu nadšenia a dokonca aj teraz, tak ako na strednom úseku frontu pred rokom, začal predčasne oslavovať aj samotné dobytie Stalinovho mesta, akoby za odplatu toho, že pod Moskvou sa vytúžený úspech nedostavil. V Stalingrade sa ale tuho bojovalo o každú ulicu, dom, ba aj poschodie či pivnicu. Cesta k Volhe, ktorá východnou časťou mesta preteká, bola ešte veľmi ďaleko, lebo tá pre Nemcov koncom jesene a začiatkom zimy, sa skôr zdala byť iba akosi snehovopúštnou fatamorgánou, než reálnym, dosažiteľným cieľom. Tieto úporné obranné boje vo veľkom meste na Volhe, umožnili sovietskému veleniu čas na prísun čerstvích síl a záloh, ktoré boli dobre vyzbrojené a zaodeté. A aby sa odľahčilo južnému frontu Červenej armády, zaktivizovali činnosť aj jednotky na ostaných úsekoch fronty, aby tak nepriateľ nemohol presunúť sily na pomoc svojim, do tohto stalingradského kotla. VÍŤAZSTVO ČERVENEJ ARMÁDY PRI STALINGRADE. Sovietske velenie na jeseň 1942 pripravilo na juhu krajiny ofenzívu, a to práve v čase, keď sa nemecké jednotky armád A/ a B/ nebezpečne vzdialili od svojich základní a tylových jednotiek, čím sa rozptýlili po ohromných priestranstvách na rôzné smery. K príprave protiúderu Stalin menoval skúseného G. K. Žukova a A. M. Vasilvského. Žukov bol zároveň od konca augusta menovaný aj zástupcom vrchného veliteľa, teda J. V. Stalina. Cieľom oboch generálov bolo naprv obkľúčiť a potom zničiť najexponovanejšie sily nepriateľa v priestore Stalingradu. Jednotky Červenej armády začali rozvíjať útok smerom k Rostovu a k Azovskému moru, teda do tyla nemeckej skupiny armády, ktorá prenikla na Kavkaz. Útok bol zahájený 19. novembra 1942 vojskami Juhozápadného a Donského frontu pod vedením gen. N. F. Vatutina a K. K. Rokosovského, a to z predmostia Donu južným smerom. O deň neskôr vyrazili k útoku z južnej oblasti Stalingradu aj vojska Stalingradského frontu pod velením gen. A. I. Jeremenka, a tí obrátili kurz smerom na severozápad. Už 23. novembra 1942 sa oba kliny sovietskych tankových jednotiek stretli u obci Sovietskij, neďaleko Kalača. Približne 20 nemeckých a dve rumunské divízie skupiny armád B/ sa tak ocitli s 300 tisíc vojakmi v obkľúčení medzi Volhou a Donom. Akonáhle sa soviestke vojsko v tyle nemeckého stalingradského zoskupenia spojilo, ihneď sa obkľučovací kruh rozšíril oboma smermi. Nemci sa zo západu, ale aj ďalších strán z vonka, snažili prísť obkľúčeným jednotkám na pomoc, no všetky pokusy boli neúspešné. A pretože z príkazu Hitlera sa obkľúčené jednotky nesmeli vzdať, ale Červená armáda ich stlačila do užšieho kruhu, čím nepriateľské sily rozdelila na dve časti, ako keď sa delia biologické bunky, a tak jednu po druhej začala likvidovať. Žukov im dal istý čas na rozmyslenie, aby sa bezpodmienečne vzdali, lebo v opačnom prípade začne boj s cieľom ich úplnej likvidácie. V tom južná skupina s veliteľom 6. armády maršálom Paulusom sa rozhodla, že 31. januára 1943 je ochotná zložiť u Stalingradu zbrane. Potom aj Severná skupina, v rámci ktorej bolo začlenené i satelitné maďarské vojsko, spravila to samé, že sa 2. februára 1943 nepriateľské zoskupenie vojsk vzdalo. Vtedy tu v týchto januárových bojoch zahynulo iba na strane Maďarov - na úseku Stalingrad a Voronež - až polovica maďarskej armády – čo bolo 80 tisíc mŕtvych a 60 tisíc zranených. K rozhodnutiu, že iného východiska nie je, než kapitulácia, dospeli Nemci po uváženej úvahe, lebo krutá zima, hlad a napokon aj nedostatok streliva si denne vyberala na životoch vojakov vysokú daň. Červená armáda zbytok vojsk, /teda z tristo tisíc/, ktorí zostali ešte pri živote, bolo ich do 90 tisíc, vzala do zajatia. Na severe sovietske vojska prerazili v zimnej ofenzíve, ktorú zahájili 12. januára 1943, južne od Ladošského jazera blokádu Leningradu, a mesto sa tak konečne mohlo začať zotavovať; obnoviť pozemné spojenie, zrenovovať železnicu a obnoviť zásobovanie. Skutočnosť, že za obdobie, čo bol Leningrad obkľúčený, zahynulo do 600 000 ľudí, je v dejinách udalosť ojedinelá a veľavravná. Hlad a zima v úplne obkľúčenom meste si vybrali svoju strašnú daň na tom najcenejšom, na životoch! Aj na nemeckej strane, v dôsledku nesmiernych strát vojsk pod Moskvou, no najmä pri Stalingrade, sa situácia dramatizuje a naberá hrôzostrašné vízie. Preto Hitler vo svojej ríši dňa 18. januára 1943 vyhlasuje totálnu mobilizáciu, aby ešte zvrátil to, čo sám spôsobil. V dňoch 8.-12. februára 1943 je oslobodený Kursk, Rostov a Vorošilovgrad. Zároveň dňa 8. marca 1943 je aj 1. čs. prápor sformovaný a vycvičený v ZSSR, nasadený do bitky u Sokolova proti nemeckým jednotkám. Zároveň ku koncu marca bol sovietskymi jednotkami zastavený aj útok Nemcov južne od Charkova. PORÁŽKA FAŠISTICKÝCH MOCNOSTÍ V SEVERNEJ AFRIKE. V dobe, keď vrcholili boje o Stalingrad, bola v severnej Afrike zahájena nová fáza vojny s tým, že posilnená psychika spojeneckých vojsk úspechmi na východnom fronte, prinesie aj sem nového, bojového ducha. Na jeseň, ešte v r. 1941, využilo britské velenie skutočnosť, že zhromažďovanie nemeckých síl na východnom fronte neumožní Rommelovi posilniť jeho africký zbor, preto sa britské velenie rozhodlo posilniť svoju armádu v Egypte jednotkami prevážne z britských domínií. Talianske jednotky ako vojenská protisila britským jednotkám nenarobila veľa starostí, pretože väčšinou boli v defenzíve. Až po presunoch nemeckých síl; ponoriek a letectva, začínajú nastávať problémy, lebo stále častejšie dochádza k narúšaniu zásobovacích ciest. No rovnako aj anglické letectvo často prerušuje dovoz zásob po mori z južného Talianska do Líbye pre nepriateľské sily. Angličanom v juhovýchodnej Ázii stále robili veľké problémy Japonci. Toho začiatkom roka 1942 využíva Rommel, keď dňa 21. januára prechádza západne od Tobruku do protiútoku, ktorý ale Briti 7. februára zastavili. Po týchto ofenzívnych aktivitách dochádza na niekoľko mesiacov k utíchnutiu bojov. Až niekedy okolo 26. mája 1942 Rommelova tanková a motorizovaná divízia spolu s talianskymi vojskami zahájili nový útok na Tobruk a 21. júna ho aj dobyli, pričom ku kapitulácii prinútili 30 000 mužov britskej posádky. Rommel vedomí si tohto úspechu, že železo sa má kuť pokiaľ je žeravé, v útokoch pokračoval až hlboko do Egypta k El Alameinu, aby mohol svoju divíziu nasmerovať na Alexandriu, ktorá bola vzdialená iba 100 km. Pretože jeho cieľom bolo dobyť nielen Egypt ako taký, ale predovšetkým Sueuz; ovládnuť spojovaciu vodnú cestu do Indického oceánu, a tak sa spojiť s Japonskou armádou. No opakované Rommelove pokusy, a v ďaka odhodlaniu britských obráncov, sa tieto Rommelove zámery podarilo prekaziť, a to v neposlednom rade aj vďaka katarskej preliačine na pravom krídle, a Stredozemnému moru na krídle ľavom, keď tieto prírodné prekážky nedovoľovali tadial prechod nemeckým tankovým jednotkám. Navyše, už predtým pri prudkých bojoch tu nemecké jednotky utrpeli veľké straty, takže pokúšať ďalší neúspech, Rommel nechcel riskovať. V tomto období sa novým veliteľom britských vojsk v Egypte stal Montgomery, a ten hneď len čo prevzal velenie, zahájil dňa 23. októbra 1942 u El Alameinu pritofenzívu. V tejto bitke sa osvedčila nová, Američanmi dodaná technika, predovšetkým tanky; najmä, keď na nemeckej strane sa prejavil nedostatok pohonných hmôt a streliva. Takže začiatkom novembra bol Rommel nútený k ústupu, ak nechcel riskovať obkľúčenie, a to aj napriek priamemu zákazu Hitlera, aby získané pozície za žiadnu cenu neopustil. Bitva u El Alameinu bola jasným dôkazom, že aj tu v Afrike, došlo k obratu priebehu bojov, najmä ak sa Mongomerymu podarilo zajať do 60 000 vojakov nepriateľa. Keď sa k tomu priráta aj úspech, že po trojtýždennej prestávke a oddychu sa Britom podarilo 23. januára dobyť i hlavné líbyjské mesto Tripolis, tak to bol skutočný obrat na africkom fronte. Medzitým z amerických a anglických prístavov začiatkom novembra 1942 vyplulo asi 500 transportných a 350 vojnových lodí, ktoré mali namierené k africkým brehom do Casablanky a do stredomorského prístavu v Alžírsku, do Oranu. Z nich sa vylodilo 6 amerických divízií a jedna divízia anglická, čo dovedna dávalo 110 000 mužov, ktorým velil generál Eisenhower. Pre Nemcov to bolo veľké a nepríjemné prekvapenie, načo Hitler reagoval tým, že okamžite nariadil presun päť nemeckých a troch talianských divízií do Afriky. Hneď nato ako sa spojenci vylodili na africkom kontinente, zaktivizoval sa aj Francúzky výbor národného oslobodenia pod vedením gen. De Gaulla. Jeho vplyv rýchlo vzrastal a zanedlho sa stal všeobecne uznávaným vodcom celého francúzskeho odboja. Spojenci sa už uchytili na alžírskom pobreží, a britské jednotky medzitým zaútočili na nemecké pozície v Tunise. No tentokrát ale nemecko-talianske jednotky útok odrazili. V Tunise americké neskúsené jednotky zo začiatku utŕžili niekoľo porážok, preto sa v Casablance rozhodlo, že nad všetkými vojskami v Tunisku sa vytvorí jednotné velenie, ktoré by mohlo účinejšie čeliť nemeckej sile. Začiatkom mája 1943 sa popri anglo-amerických vojsk útoku proti nemecko-talianským jednotkám zúčastňuju aj novosformované jednotky francúzske. Týmto spojeneckým jednotkám sa na počiatku mája 1943, za silnej podpory spojeneckého letectva, podarilo prelomiť nepriateľskú obranu mesta Tunis a po obsadení Bizerty, napokon nemecko-talianské vojsko kapitulovalo. Vtedy do zajatia padlo 250 000 mužov, a z toho asi polovica boli nemeckí vojaci. Táto likvidácia nepriateľského predmostia v Afrike umožnila obnoviť plavbu po Stredozemnom mori, čo bolo vzhľadom k upevneniu si moci na juhu Európy veľmi dôležým vojenským úspechom spojencov. NEMECKO V R.1943 A VZNIK HNUTIA ODPORU V OKUPOV. KRAJINÁCH EURÓPY. Rok 1943 bol pre Nemcov rokom nešťastným, i keď Hitler si nechcel pripustiť, že na svojich frontoch už stratili strategickú iniciatívu. Aj preto od februára 1943 Nemecko ohlásilo, že prechádza na totálne vedenie vojny, najmä po tom, keď došlo aj k totálnej mobilizácii. Celé hospodárstvo Nemecka tak prechádza výlučne na zbrojnú výrobu, a do armády je naverbovaných okolo 2. milióny ďalších mužov. V polovici roka 1943 má tak Nemecko 294 divízií, z čoho 196 vlastných a 36 divízií satelných spojencov, ktoré sú nasadené na východnom, sovietsko-nemeckom fronte. Proti nim na tomto východnom fronte stojí 300 až 330 sovietských divízií, čo jasne nasvedčuje, že osud Nemecka je tým celkom zpečatený. Keďže na západe sa otvorenie nového frontu odložilo o rok, teda na koniec jari 1944, väčšina síl nemeckej branej moci bude môcť tak operovať na východnom fronte. Zatiaľ čo západní spojenci v priebehu roka viazali na seba v Afrike a potom aj v Taliansku nie až tak veľké sily nepriateľa ako na východnom fronte, ale stále väčším problémom pre Hitlera a jeho generalitu bol vzrastajúci odpor v okupovaných krajinách, kam nacistická čižma vkročila. V Juhoslávii a vo Francúzsku sa živelne začali vytvárať partizánske hnutia. Tak napríklad v Juhoslávii už koncom roka 1942 bola vytvorená Antifašistická rada národného oslobodenia Juhoslávie, ktorá sa koncom novembra 1943 prehlásila za najvyšší zákonodarný a výkonný orgán, nového, federatívneho a ľudového štátu - Juhoslávia. Tá potom schválila ustanovenie Národného výboru oslobodenej Juhoslávie, v čele so svojim predsedom a vrchným veliteľom J. B. Titom. Navyše, pozbavila emigračnú vládu práva zastupovať národy Juhoslávie a kráľovi zakázala návrat do krajiny. Aj vo Francúzsku zosilnel odpor i keď ten sa uberal trocha odlišnou cestou. Tu ešte v r. 1940, po obsadení Francúzska nacistickou armádou a rozdelením ho na dve časti, keď nad južnou oblasťou mala formálnu moc vláda Pétaina, sa 21. novembra pred ukoristením kotviacích lodí v Toulonu, francúzski vlastenci rozhodli, že ich všetky potopia. Tým zabránili ich použitiu proti spojencom. V roku 1943 v krajine hlavný predstaviteľ vlasteneckého odboja vlastencov gen. De Gaulle rozhodol, že zriadi Francúzsky výbor národného oslobodenia. Do jeho čela sa postavil on sám, a tak sa stal aj všeobecne uznávaným vodcom celého francúzskeho odboja. A bola to jeho zásluha, keď sa na záver bojov v Afrike zúčastnili po boku spojencov aj ním novovytvorené ozbrojené jednoty, ktoré sa v r. 1943 po boku anglo-amerických síl pričinili o víťazstvo celeho afrického ťaženia. Veď práve to napokon zlikvidovalo spolu so spojencami v Tunise a Bizerty nemecko-talianské vojenské zoskupenia a zajali 250 000 mužov, a popritom i množstvo zbraní a streliva. Tým sa aj vojenská Hitlerova misia v Afrike definitívne skončila. Porážka Talianskej armády spolu s postavením Nemcov na východnom sovietsko-nemeckom fronte a strata severnej Afriky, umocnili silňujúcu odvahu antifašistických síl aj v Taliansku. Keď Hitler utŕžil na východnom fronte už druhú krutú porážku popri Staligrade i pri Kursku, vtedy Mussolini žiada Hitlera, že v talianskych vládnucích kruhoch prebiehá hlboká kríza, ktorá sa zhúbne prejavuje najmä na Sicílii. Požiadal preto dňa 18. júla 1943 svojho priateľa Hitlera o posilnenie obrany Talianska, čo Hitler striktne odmietol a Mussolinimu doporučil vypratať južné Taliansko, a nech radšej posilní obranu na kratšej línii na severe krajiny, kde sa nachádzal pre Hitlera dôležitý zbrojný priemysel. Toto Hitlerovo odmietnutie urýchlilo napokon aj pád Mussoliniho, lebo sa proti nemu postavil nielen kráľovský dvor a talianska generalita, ale aj väčšina fašistických pohlavárov vrátane zaťa a dlhorčného ninistra zahraničia Ciana. Potom na žiadosť Veľkej rady štátu, hlavné velenie nad celým talianskym vojskom pevzal kráľ. Mussolini bol zatknutý a internovaný. Nahromadená nenávisť proti fašistickému diktátorovi Mussolinimu v celom Taliansku prepukla s takou intenzitou, že fašistický režim sa v krajine zhrútil ako domček z karát. Takže dňa 27. júla 1943 došlo k rozpusteniu fašistickej strany a legalizovala sa činnosť protifašistických strán a hnutí. Nový predseda vlády Badoglio pracoval na oko ešte istý čas aj s Hitlerom, ale predovšetkým toleroval vznikajúce protifaštické hnutia a cez Lisabon nadviazal aj tajné kontakty zo spojencami. Podarilo sa mu dokonca s nimi podpísať i prímerie, keď mu Eisenhower prisľúbil, že dohodu zverejní až potom, keď sa v Taliansku vylodia všetky sily spojencov, aby tak zlomili odpor nemeckých jednotiek. Nemci sa ale oklamať nenechali a svoju silu v Taliansku zvýšili na 17 divízií. Spojenci sa v zmysle dohody začali vyloďovať na Apeniský poloostrov, a naozaj odpor nebol skoro žiadny. Pokiaľ Angličania postupovali z juhu už cez Kalábriu viac do vnútrozemia, Američania sa iba vylodili u Salerma, aby Nemcom na sever prehradili ústupovú cestu. Dňa 8. septebra 1943 v predvečer amerického vyloďovania Eisenhower verejne oznámil zmluvu o prímerí, a v tom momente začali Nemci odzbrojovať Taliansku armádu. Ešte šťastie, že talianskému loďstvu sa podarilo odplávať na Maltu, lebo inak by bolo padlo do rúk Nemcov. Z týchto udalostí nastala radosť aj v Juhoslávii, lebo si z talianských voj. skladov, ktoré sa tam nachádzali, zbrane rozobrali juhoslovanskí partizáni. Medzitým Hitler vyslobodil pomocou výsadkového prepadového komanda internovaného kamaráta Mussoliniho a nová vláda Badogliova 13. októbra 1943 vyhlásila hitlerovskému Nemecku vojnu. USA, Anglicko a ZSSR uznali Taliansko síce nie za spojenca, ale za krajinu, ktorá začne viesť vojnu proti Nemecku. Apeninský poloostrov sa tak stal ďalším, ale iba druhoradým bojiskom, lebo všetky snahy USA a Anglicka sa už sústreďovali na organizovanie otvorenia druhej fronty v Normandii, ktoré sa malo uskutočniť v júni 1944. V tomto hnutí odporu proti fašizmu neostáva bokom ani Slovensko. Ono už vlastne svoje bojové akcie začalo plniť vtedy, keď sa nemecká Luftwafe rozhodla pokoriť Anglicko, a to nielen v tom roku 1940, ale aj počas celej vojny, keď naši letci v rámci kráľovského letectva VB boli nasadzovaní do všetkých bojových akcií. Napokon, na východnom fronte sa do bojov zapojil ešte začiatkom marca 1943 aj náš práve sformovaný 1. čs. samostatný prápor, a to v bojoch u Sokolova pod vedením Ľ. Svobodu, ktorý 6. 11.1943 sa už ako 1. čs. samostatná brigáda zúčastnila aj oslobodzovacích bojov o mesto Kyjev, keď za chrabrosť bola vyznamená i Suvorovým radom. U nás doma, ale to už bol r. 1944, sa 29. augusta väčšina národa s celou rozhodnosťou postavila proti fašizmu v SNP, aby sa tak pomohlo Červenej armáde pri oslobodovacích bojoch na Dukle, kde sa Nemci dokonale opevnili. A práve tohto roku 2009 to bude okrúhle 65. výročie, čo slovenský národ spontánne povstal v SNP proti okupantom a fašistickej moci na Slovensku. BITKA U VORONEŽE A PRI KURSKU 1943. Po heroickej stalingradskej bitke sa odohrala ešte jedna veľká tanková bitka pri Kursku. Stalo sa tak v dňoch 5. až 15. júla 1943. Totiž nemecké velenie sa pokúsilo ešte raz zmeniť vývoj situácie na východnom fronte, a to silným tankovým úderom proti vojskám Červenej armády. Hitlerovo velenie sústredilo veľké sily na pomerne malom úseku fronty, ktorý bol asi 200 km široký a 120 km hlboký. Bol to prienik v podobe ohybu vojsk Červenej armády, ktorý sa v priebehu zimnej ofenzívy sovietskych vojsk západne od Kurska zaklinil do nemeckých postavení medzi mestami Orel a Charkov. Nemcom sa tak naskytla príležitosť vziať do kliešti zo severu od Orla, a z juhu od Bielgorodu tieto sovietske zoskupenia v spomenutom ohybe, a to dvoma mocnými údermi, ktoré by sa potom spojili východne od Kurska. Do tejto pasce sa mali dostať vojska dvoch sovietskych frontov, a to Voronežského a Stredného, ktoré sa nachádzali v kurskom oblúku. Bola to v istom zmysle vlastne akási kópia obchvatu za Stalingrad. Hitler tu zároveň chcel vyskúšať aj údernú silu nových nemeckých tankov typu Panther a Tiger, ale i nových samohybných kanónov typu Ferdinand. Sovieti do leta r. 1943 už nahradili straty na ľuďoch i na zbraniach, ktoré utrpeli počas bojov v predchádzajúcom období s fašistickými vojskami. Týmm sa im podarilo do výzbroje začleniť aj novú bojovú techniku, a tak znásobiť svoju silu. Červená armáda mala v tomto období už 13 frontov, ktoré disponovali veľkými zálohami a nad fašistickým Nemeckom bola v prevahe asi 1,2 násobne. Ešte väčšia prevaha bola v delostrelectve a tankoch, kde dosahovala až dvojnásobku oproti Nemcom, no a v lietadlách mali prevahu dokonca trojnásobnú. Navyše, velenie Červenej armády sa o tomto útoku Nemcov včas dozvedelo, takže sa na ich ofenzívu mohlo dokonale pripraviť. Prehĺbili preto svoje opevnenia ešte viac do hĺbky, teda viac na východ, aby sa Nemci pri útoku na veľkých a členitých obranných opevneniach vyčerpali, a vo vhodnom okamžiku potom na takto unaveného nepriateľa udru ohromnou protiofenzívnou silou. No a postupne v súčinosti s podpornými vojskami aj na na ostatných úsekoch 200 km širokého frontu, potom sami začnú nepriateľa koordinovane likvidovať. Nemecká ofenzíva, ako sa dalo očakávať, započala na Kurskom výbežku dvoma nemeckými armádami za podpory tankov a letectva 5. júla 1943. Ale hneď ako na severe, tak aj na južnom krídle narazila na tvrdý odpor sovietskych vojsk, ktoré útočníkovi presnými delostreleckými zásahmi spôsobovali nezvyčajne veľké straty. Takže nemeckým útočiacím vojskám sa za päť dní /od.5. po 10. júl 1943/ podarilo postúpiť iba o 12 km, čo je na útočiace vojska veľmi málo. Nemecké sily sa značne vyčerpali, a to markantne spomalilo ďalší postup, až sa ten napokon celkom zastavil. Preto sa Nemci rozhodli vyskúšať šťastie na severnom krídle, kde sovietske jednotky útočili na mesto Orel. Ale ani tu nemali šťastie. O niečo viac úspechu zožali ich pancierové divízie SS, keď prenikli na 120 km úseku do obrany ČA hlbokej až 35 km. No i tu boli húževnatým odporom sovietskych vojsk zastavení. Preto sa o niečo východnejšie pokúsili zaútočiť z boku. Tu ale narazili 12. júla 1943 na gardovú tankovú armádu, ktorá bola sem presunutá zo zálohy, s čím nepriateľ nerátal. A tak na tomto úseku došlo k urputnému tankovému súboju, - kto z koho; keď na oboch stranách proti sebe bojovali v rovnakom čase stovky tankov, a to za sústavnej podpory letectva oboch znepriatelených strán. Ztraty na ľuďoch a strojoch boli na oboch stranách veľké, veď sa bojovalo na život a na smrť, pretože iného východiska nebolo. No sila nemeckého tankového úderu jednotiek SS bola predsa len zlomená, a 15. júla 1943 muselo dať nemecké velenie pokyn k ústupu, ak nechcelo stratiť všetko, ako sa to už raz stalo ani nie pred polrokom pri Stalingrade. A že aj táto, vlastne už posledná veľká ofenzíva Nemcov v 2. svetovej vojne mimo vlastného územia im nevyšla, bolo potvrdením, že sovietske vojska svojou silou a odhodlanosťou sú definitívne rozhodnuté Nemcov poraziť. Po tejto porážke Nemcov sovietske jednotky do 18. augusta 1943 oslobodili celé oblasti územia aj u mestečka Orel, Bielgorod a prenikli hlboko do priestoru západne od Charkova, keď samotné mesto oslobodili 23. augusta 1943. Od tejto tankovej bitky už bolo celkom zrejmé, že boje pri Kursku v lete 1943 znamenali jednoznačný obrat v celom priebehu tejto hroznej vojny. Teraz išlo už iba o to, ako dlho ešte vojna potrvá. V septembri pokračovalo oslobodenie Dombasu a koncom mesiaca bol celkom oslobodený aj Smolensk. V októbri to boli mestá Vitebsk, Melitopol, Dnepropetrovsk a Dneproderžinsk. Hlavné mesto Ukrajiny Kyjev bolo oslobodené 6. 11.1943 a na jeho oslobodení sa podieľala aj 1. čs. samostatná bigáda, ktorá si v týchto bojoch získala veľký kredit, lebo za chrabrosť pri jeho oslobodzovaní, ako sme už spomenuli vyššie, bola vyznamenaná Suvorovovým radom. NEMECKO V ROKU 1944. Vojna sa nezadržiteľne približovala k hraniciam Nemecka. Hitlerovi spojenci jeden podruhom odpadávali buď tým, že ich krajina nešťastným rozhodnutím ich politických vodcov a proti vôli ľudu sa sama stala obeťou, ale boli medzi nimi aj také krajiny, ktoré sa odhodlane postavili od samého začiatku na stranu fašistického Nemecka, ako napr. Maďarsko, a pri ňom zotrvali až dokonca. Tým, že si nacistický režim podmanil väčšinu štátov Európy, dokázal výrobu zbraní nielen udržiavať na rovnakej úrovni ako predtým, ale ju dokoca bol schopný aj zvyšovať, a to i napriek tomu, že mužská populácia slúžila už iba ako "potrava pre delá." Ak napríklad od povice r. 1944, začala zbrojná výroba klesať, bolo to z veľkej časti spôsobené kobercovými nálety anglo-amerických vzdušných síl, ktoré sa stále s väčšou intenzitov opakovali, aby svojími bombami zničili všetky priemyselné objekty zbrojného a strategického významu Nemecka. Predovšetkým rafinérie, takže sa výroba pohonných hmôt v druhom polroku 1944 znížila až o 80%. Civilné obyvateľstvo znášalo všetky tie útrapy statočne, a ako to v každej totalite často býva, tak aj nacistická mašinéria i napriek veľkým zásobovacím ťažkostiam, nedostatku potravín a vôbec aj bežných predmetov každodennej potreby si svojou sofistikovanou propagandovu dokázala občanov stále udržiavať na svojej strane. V spoločnosti v podstate žiadna opozícia nebola, a keď, tak to boli akoby iba sporadické nevydarené zámery jedincov či úzskych skupín nespokojencov v armáde. Aj atentáty na Hitlera boli, či lepšie povedané, sa zamýšľali, ale z nich sa zrealizoval v podstate iba jeden, ktorý zorganizovala malá skupina vyšších nemeckých dôstojníkov a politikov v júli 1944. Vtedy bol plukovník von Stauffenberg poverený opozičnou skupinou, že je treba Hitlera zavraždiť priamo v jeho betónovom kryte, a to dvoma kilogramami trhaviny. No v záverečnej fáze príprav, do aktovky, ktorú v bunkru atentátnik položil pod pracovný stôl Hitlera, z nepochopiteľných príčin vložil iba polovicu, teda jeden kilogram, čo pri výbuchu nestačilo svojou výbušnou brizanciou na to, aby bol vodca s istotou usmrtený. Preto stojí za zamyslenie, ako je možné, že sa vysoký dôstojník mohol dopustiť takejto školáckej, až nepochopiteľnej chyby?! Veď Hitler ostal nažive! A ten potom vykonal krutý akt pomsty, akoby na výstrahu všetkým, ktorí by ešte raz pomýšľali na niečo podobné. A táto jeho pomsta zanechala účinnú stopu v myslení na všetkých ďalších potenciálnych kritikov či nespokojencov. Takže v neskoršom období sa už nič podobného nestalo. Goebbelsovská propaganda dokázala veľmi účinne ohlupovať Nemcov, a to až do samého konca vojny; celý národ udržiavala v plnej poslušnosti a nádeji, že vo vojne k obratu ešte dôjde, len vraj treba vyčkať... Je pravdou, že špičky najvýkonnejších vedcov pracovali na vývoji "zázračnej zbrane." Áno, istých úspechov sa v lietajúcich strelách V-1 a V-2, ktoré vyvinuli, aj dosiahlo. Veď napokon ich použili i proti Anglicku, a v bojoch o Ardeny, ale veľkou ich slabinou bola nepresnosť, teda vlastnosť, ktorá je vo vojenskom použití nesmierne dôležitá, ak nie aj najdôležitejšia. No a vo vývoji atomóvých zbraní tiež síce dosiahli istých čiastkových úspechov, ale na to, aby tie mohli byť aj použité v 2. svetovej vojne, v podmienkach aké v tom čase Nemecko malo, nebolo ani pomyslenie. A času už veľa nezostávalo, ba dalo by sa povedať, ako sa neskôr ukázalo, že spojenci vo vývoji boli na tom oveľa lepšie. Veru, rafinovanosť Goebelsovskej propagandy o zotročení, či úplnom vyhladení nemeckého národa, ak prehrajú vojnu, to bola ich "atomová zbraň", ale voči vlastnému národu. Táto nehorázna lož sa stala tak vieruhodná, že jej nemecký národ aj uveril! Takže záverom možno povedať iba toľko, že psychický teror a sústavné vymývanie mozgov vlastnému obyvateľstvu, aby ho potom mohli nainfikovať svojou až patologickou mystifikáciou, množstvom všakovakých klamstiev, to snáď bola jediná dokonalá zbraň Hitlera, ktorú sústavne ideologická mašinéria vtĺkala do hláv Nemcov, aby tak z nich spravila poslušných a oddaných poddaných, ktorí boli schopní bezmyšlienkovite splniť akýkoľvek jeho rozkaz, čo sa mu aj celkom dobre darilo. SOVIETSKE OFENZÍVNE OPERÁCIE 1944. Akonáhle Červená armáda prešla do protiofenzívy a na všetkých frontoch prevzala iniciatívu do svojich rúk, začala na celej šírke frontového pásma od Severného ľadového mora, resp. Baltického mora až po Čierne more, doslova nepriateľa preháňat; lebo raz sa útočilo na juhu, potom sa ťažisko bojov presunulo na sever a z nenazdajky sa udrelo veľkou silou v strede. To pre nepriateľa s menším množstvom armádnych celkov a zbraní bolo nesmierne namáhavé a náročné. Táto stratégia bojov bola zvolená aj preto, aby vojska nepriateľa nemohli presúvať obrnené a tankové divízie na pomoc raz jednému či druhému susednému zoskupeniu, ktoré práve útočilo, čo Nemci predtým často robili. Sovieti touto striedavou ofenzívnou taktitkou, ktorú začali používať na začiatku roka 1944, zasadzovali nepriateľovi ťažké údery na oboch krýdlach frontov; lebo 14. januára 1944 zahájili ofenzívu jednotky Leningradského frontu protiútokom pri Leningrade a Novgorode, čím oslobodili z obkľúčenia mesto Liningrad, ktoré po 900 dňoch blokády mohlo znova normálne fungovať. Potom približne o 1 000 km južne oslobodili Rovno a ďalšie mestá. No hneď na to, keďže na južnom fronte mal nepriateľ veľké množstvo vojenskej techniky /až 70% tankových divízií z celkového počtu/, tak jednotky Červenej armády 17.2. 1944 dokončili zároveň aj likvidáciu 10 nemeckých divízií v oblasti Korsuň - Ševčennkovskij a hneď oslobodzujú Krivij Rog. Na severe vojska 2. pobaltského frontu, zas obsadili mesto Staraja Russa a hneď nato 21. februára Cholm. Dňa 4. marca 1944 začala na fronte od Pinských bažin až k ústiu Dnepra, čo je do 1000 km, veľká operácia s cieľom úplne oslobodiť Ukrajinu. Hlavné slovo mal 1. ukrajinský front /1.UF/, ktorému predtým velil gen. N. F. Vatunin, ale po jeho smrti velenie prevzal maršál G. K. Žukov, ktorý hlavné sily otočil z priestoru Šepetovy južným smerom medzi Ternopol a Proskurov, aby prerušil dôležitú trať medzi Lvovom a Odesou. No a po násilnom prechode Dnestru obsadil koncom marca Černovice, a tak dosiahol predoria Karpát. Jeho krídelné jednotky obsadili Brody a Vinici. Napokon Žukov po dohovore s maršálom I. S. Konevom, ktorý velil 2. ukrajinskému frontu/2.UF/ sa obrátil 10. marca juhozápadným smerom, kde jeho vojska obsadili Umaň a za pochodu prekročili Južný Bug, ale aj Dnester. Ani na jednej z týchto veľkých riek sa Nemci nzachytili a nevybudovali si obranu. Preto útokom oboch frontov, Žukova i Koneva, vrazili vojska Červej armády klin medzi nemeckú skupinu armád Juh a skupinu A/, čím im 1. UF odrezal od Dnestru ústupové cesty a v priestore u Kamence Podolského sa dostala do obkľúčenia celá nemecká, tanková armáda. Na západ sa síce 11. apríla prerazila, ale za cenu veľkých strát. Medzitým 26. marca 1944 dorazili vojska 2. UF k rieke Prut, vstúpili na územie Rumunska a v prvej polovici apríla dosiahli predhoria Karpát. Vojska 3. ukrajinského frontu /3. UF/, ktorému velil gen. R.J. Malinovskij, zasadili silný úder nemeckej skupine armád, ktoré sa vysunuli k Dnepru a s veľkými stratami ich zatlačil za Južný Bug. Potom vojska Malinovského vzali útokom Odesu a nemeckým silám spôsobili veľké straty na ľuďoch i vojenskej technike. Tu Nemci stratili až 50% živej sily. Nemecké sily boli natoľko zdecimované, že Hitler ich zbytky nariadil premenovať a dvoch dovtedy najschopnejších veliteľov odvolal /maršála von Mansteina a von Kleista/. Ďalšiu porážku utrpeli vojska nepriateľa na Kryme, keď jednotky 4. ukrajinského frontu /4. UF/ pod velením gen. F. I. Tolbuchina zaútočili 8. apríla 1944 zo severu a prelomili nepriateľskú obranu na južnom brehu Sivaše, zmocnili sa mesta Simferopol a prenikli k Sevastopolu, kam dorazili aj sovietské jednotky z východu, a to z premostia Kerčského poloostrova. Nemci sa snažili držať Sevastopol čo najdlhšie vo svojej moci, aby mohli evakuovať armádu o 200 000 mužoch, ktorá mala 5 nemeckých a 7 rumunských divízií. Dňa 9. mája 1944 bol po svedomitej príprave v sedemdňovom boji Sevastopol oslobodený, a tým sa aj celý Krym stal slobodný. Straty u nepriateľa boli vyššie ako 100 000 zabitých vojakov. V dobe bojov o Ukrajinu spravila Červená armáda celý rad operácií, proti armádnej nepriateľskej skupine Stred. Vojska 1. a 2. bieloruského frontu prekročili u Rogačeva Dneper, oslobodili Mozyr a dostali sa ku Kovelu, tým zaistili aj pravý bok 1.ukrajinskému frontu. Za prvých 5 mesiacov r. 1944 Červená armáda porazila krídelné zoskupenia nemeckých vojsk a dostala sa až k Pobaltiu na severe a k Balkánu na juhu. Finsko, Rumunsko a Maďarsko ako spojenci Nemecka, teraz hľadali východisko z vojny, aby z toho ako-tak vyviazli so zdravou kožou. INVÁZIA ANGLO-AMERICKÝCH VOJSK DO FRANCÚZSKA ROKU 1944. Skôr ako dôjde k invázii spojencov na západe, bolo treba urobiť, takpovediac poriadok na Apeninskom poloostrove, čiže v Taliansku. Ango-americké vylodenie sa už tu uskutočnilo, ale ako sa Taliani obrátili proti Nemcom, Hitler sem prisunul nové divízie, preto bolo treba s tým niečo robiť. Lebo pri vylodení vo Francúzku by nebolo veľmi príjemné mať toľko nemeckých divízií za chrbtom. Preto sa anglo-americké velenie rozhodlo, že na deň 11. mája 1944 uskutoční medzi pobrežím Tyrrhenského mora a Cassinom rozhodujúci útok. Prielom urobili francúzske, prevážne koloniálne jednotky, vycvičené pre boj v horách a poľský zbor, ktorý sa 18. mája zmocnil Monte Casina. Tento prielom umožnil spojeneckým vojskám postúpiť pozdĺž pobrežia na severozápad a koncom mája sa spojiť s jednotkami, ktoré vyrazili k útoku z predmostia u Anzia. To prinútilo Nemcov, z obavy pred obkľúčením, k ústupu a zároveň začali sťahovať jednotky z celého stredného Talianska na tzv. Gótsku líniu, ktorá sa medzi Pisou a Riminy opiera o svahy Etruských Apenin. Navyše, spojenecké bombardéry dňa 13. 5. 1944 prerušili železničnú trať cez Brenner, ktorá tvorila životnú zásobovaciu tepnu pre nemecké armády v Taliansku. Dňa 4. 6. 1944 vstupujú spojenecké jednotky do Ríma, ktoré sa vyhlásilo za otvorené mesto, čo Nemcom umožnilo hladký odchod. Spojenci obrátili svoj kurz na sever, aby postupne oslobodili najpriemyselnejšiu oblasť Talianska. V predchádzajúcich mesiacoch anglo-americkí spojenci pred vylodením na atlantickom pobreží Francúzska vykonali prieskum a zistili, že opevnenia Nemcov sú iba na určitých miestach, ako sú prístvy, brehy Calaiskej úžiny, kde navyše bolo asi 60 divizií, čo tvorilo polovicu vojsk nepriateľa, takže vylodenie by malo byť tam, kde by sa vyhlo týmto silám a opevneniam. Rozhodnutie padlo, že to bude južnejšie, teda v Normandii. Stalo sa tak na plochých plážach Seinskej zátoky medzi ostrovom Cotentin a mestom Caen, kde to Nemci vôbec neočakávali, i keď pravdaže i tam mali svoje obranné postavenia. Invázia sa vykonala pod velením spojeneckého veliteľa gen. Eisenhowera, ktorý mal z britských ostrovov prepraviť 39 divízií, z toho bolo 20 amerických, 14 anglických a 3 kanadské, 1 francúzska a 1 poľská. K tomu mal k dispozícii viac ako 5 000 dopravných a výsadkových lodí, ktoré budú chránené 6-timi vyzbrojenými vojenskými loďami, 22 krížnikmi a 93 torpédoborcami. Zo vzduchu ich malo chrániť 11 000 bojových lietadiel, proti ktorým mohlo nemecké velenie nasadiť iba 5 000 bojaschopných lietadiel. Ak by si bola situácia žiadala, k dispozícii navyše sa rátalo ešte aj s ďalšími 40 americkými divíziami. Celá príprava bola vykonaná systematicky podľa vopred pripraveného plánu. Ba dokonca bolo na morské dno položené i potrubie pre prísun pohonných hmôt na francúzske pobrežie. Ešte v noci pred inváziou hlavných síl sa uskutočnil zoskok výsadkových vojsk dvoch amerických a jednej anglickej paradesantnej divízie. Potom v ranných hodinách 6. júna 1944 za mohutnej podpory letectva a paľby z vojnových lodí vystúpili na breh prvé pozemné jednotky: pri Caen Angličania a Kanaďania a západnejšie /keďže je to poloostrov/ vystupovali Američania. Celkom sa v prvom dni vylodilo 5 pechotných divízií a niekoľko špeciálnych a tankových oddielov. Nemecké jednotky vylodenie síce svojou streľbou narúšali, ale to nezabránilo tomu, aby sa do 10. júna 1944 nevytvoril súvislý pobrežný pás, ktorý mohutnel ďalšími prírastkami, pod organizačným velením anglického generála Montgomeryho. Nemecké velenie pochopilo, že boli zaskočení, tak narýchlo premiestnilo do Normandie 8 divízií vrátane troch tankových a na ľavom krídle u Caen podniklo protiúder, aby zabránilo okamžitému postupu spojencov smerom na Paríž. Američanom však skôr šlo o získanie prístavu, tak obrátili svoj kurz smerom na západ pozdĺž pobrežia normandského poloostrova a oslobodili Cherbourg aj s význačným a dôležitým prístavom. V polovici júla vzrástli spojenecké sily v Normandii na 30 pechotných a 13 tankových divízií. Briti sa zmocnili mesta Caen, ale preraziť sa im viacej na východ nedarilo. Preto americký generál Eisenhower rozhodol, že sa s vojskom obráti na juh a 25. júla aj prelomil nemecké opevnenia u mesta Avranches. Dňa 1O. augusta 1944 obsadil pri ústi rieky Loare mesto Nantes, čím odrezal od pevniny celý Breťanský polostrov, kde sa nachádzal aj najväčší breťanský prístav. Ten Amaričania obsadili až 18. septembra 1944. Potom sa hlavné americké sily obrátili na juhovýchod a oslobodili mesto Laval a Le Mans, prebíjajúc sa smerom severným, postupovali do tylu nemeckej armády, pritom sa snažili neodkryť vstup do normandskej oblasti z juhu. Nemci sa síce pokúsili stratené normandské územie získať späť, ale ak nechceli padnúť do kliešti, radšej sa po prvom pokuse stiahli späť na východ. No ani tu nemali šťastie lebo sa dostali do pasce anglo-amerického zovretia a 20. augusta 1944 bol kruh obkľúčenia u Falaise celkom uzavretý a 10 nepriateľských divizií sa ocitlo v pasci; len niekoľkým tankovým jednotkám sa podarilo z tohoto uzavretia v poslednú chvíľu iniknúť. Medzitým čo spojenecké anglo-americké vojska likvidovali nacistického votrelca na území Francúzska, tak v Paríži vypuklo 19. augusta 1944 povstanie. Silné jednotky hnutia odporu vedené generálom De Gaullom donútili 25. augusta nemeckého veliteľa mesta ku kapitulácii. V Paríži sa ustanovila prozatímna vláda v čele s De Gaullom, ktorú 23. septebra 1944 uznali aj spojenci. Dňa 15.júla 1944 sa na juhu Francúzska vylodila ďalšia skupina spojeneckých vojsk v sile asi 10 divizií, ktorá bola zložená s amerických a francúzskych jednotiek. Hneď začali s oslobodzovacími bojmi pobrežia Riviéry medi Cannes a Toulonom. Potom sa americko-francúzke jednotky obrátili proti prúdu rieky Rhôny a postupovali údolím na sever. Medzitým nemecké posádky v Toulonu a v Marseille kapitulovali. Americko-francúzke jednotky ale ďalej oslobodzujú ďalšie mestá; Lyon, Dijon a na západe Francúzke hnutie odporu oslobodilo Toulouse a Bordeaux. Kanadská armáda začala s oslobodzovaním miest pozdĺž pobrežia a zaberala prístavy v Boulogne, v Calais, Dunkerque a obsadila aj Ostende. Briti si to zas nasmerovali na Lille a cez Brusel smerovali k Antverpám, ktorých sa zmocnili 14. septembra 1944. S nemeckými vojskami, ktorých väčšina už toho mala naozaj dosť, lebo vedeli, že vojnu prakticky prehrali, sa poniektorí pobrali na východ a spolu aj s francúzkymi kolaborantmi utekali preč, aby si v tejto trma-vrme ešte našli nové útočiská. Spojenecké vojská sa už dostali k Siegfriedovej linii, no z chodu sa im ju nepodarilo prelomiť. Montgomery so severnou skupinou armád, 17. septembra 1944 predsa sa len pokúsil preniknúť do Nemecka. V ceste mu však stáli tri veľké rieky, takže prvý útok sa nepodaril. Nemci tu kládli nezvyčajne veľký odpor, preto sa anglický generál Montgomery rozhodol, že v Holandsku prečkajú zimu a zaútočia až v jarným mesiacoch nastavajúceho roku, t. z. v r.1945. Medzitým dňa 22.decembra 1944 z príkazu Hitlera sa nemecké tankové a výsadkové vojska za podpory luftwaffe zhromaždili v Ardenách a dostali príkaz obsadiť veľmi dôležitý cestný uzol v belgickom meste Bastogne, odkiaľ by mohli podniknúť útok na hlavné mesto Belgicka. Američania, na tomto úseku mali iba nevyhnutný počat pozorovacích stanovíšť, pretože z tejto strany s útokom Nemcov pre ťažký terén nerátali. No keď došlo k prvému stretu, zistili, že Nemci tu majú k útoku pripravené silne tankové jednotky podporované letectvom. Po prudkých zrážkach, ktoré prerástli v silný útok nemeckých jednotiek podporovaných tankami, fašistické jednotky prelomili americké opevnenia a postupovali na západ, takže sa im napokon mesto Bastogne podarilo aj obkľúčiť. Ich sebavedomie z vydarenej ofenzívy bolo tak silné, že Američanov vyzvali ku kapitulácii. Preto hlavný veliteľ Eisenhower dňa 23.XII 1944 vyslal do oblasti americkým jednotkám vyše 240 lietadiel so zásobami potravín a streliva s tým, že toto strategické mesto nesmie padnúť do nemeckých rúk. Pritom zo západu sa k mestu blížili aj ďalšie spojenecké vojska a dňa 28.decembra 1944 zahájili protinemckú ofenzívu na obkľúčené mesto Bastogne. Útok spojeneckých vojsk bol tak silný, že Američania za podpory letectva i keď s veľkými stratami na životoch, mesto ubránili. Vzhľadom k tomu, že Nemci do bojov nasadzovali až 16 ročných mladíkov a až 60 ročných starcov, sa napokon nemecký húževnatý odpor podarilo definitívne prelomiť. Bolo to aj tým, že Nemcom dochádzali Pohonné hmoty a strelivo čo značne ovplyvnilo aj ich straty na životoch. Týmto Hitlerom naplánovaná ofenzíva na Západe stroskotala. Počet mŕtvych na strane Nemcov bol viac ako 100 tisíc padlých oproti 80 tisícom na strane Američanov. Táto bitva na sklonku ofenzívy spojeneckých vojsk, najmä Američanov, znamenala definitívny obrat na západnom fronte, lebo boj o Ardeny sa Hitlerovi nevydaril. Južnejšie od miesta týchto krutých bojov sa ešte v novembri 1944 sprevádzkoval veľký Anverpský prístav, ktorý mal nesmierne dôležitý význam pre zásobovanie ako obyvateľstva, tak aj spojeneckých vojsk. A o tomto strategickom význame dobre vedeli aj Nemci, preto po neúspechu v Ardenách sa ešte pokúsili na jar 1945 na Antverpy a Lutych vystreliť 5 000 lietajúcich striel V-1 a V-2. Zrejme chceli ešte samy seba presvedčiť, že nemusí byť všetkému koniec; takže aj takto, vojensko-psychologicky udržiavali u vojsk nádej, že vojna nie je ešte prehratá. Popritom na tomto úseku bojov spojenecké jednotky oslobodzujú Cáchy, koncom novembra Štrasburk, len u Colmaru sa stále Nemci ešte držali. V tomto čase tu hranicu na Rýne bránilo 7 nemeckých armád, t. z. 73 divízií, z toho 12 tankových. No bojová technika a jej početne vybavenie živou silou, bola na strane spojencov v tomto čase už oveľa lepšia ako na začiatku, takže možné obavy z obratu udalostí tu neboli. VYHNANIE NEMECKÝCH VOJSK Z ÚZEMIA ZSSR. Keď sa spojenci vylodili v Normandii, tak sovietsko-nemecká fronta sa nachádzala ešte stovky kilometrov od Nemecka. V lete 1944 na tejto východnej frontovej čiare proti sebe stáli sily, ktoré na nemeckej strane mali k dispozícii 4 milióny vojakov a Sovieti 7 miliónov plne vyzbrojených mužov. Takže tieto čísla jasne ukazovali pomer síl, keď tomu zodpovedala aj sitácia na bojiskách. Na severnom fronte Červená armáda oslobodila Karelskú šiju, mesto Vyborg, prekročila rieku Svir, oslobodila Petrozavodzk a ďalšie mestá. Už 8. augusta 1944 sa vytvorila nová finská vláda a tá prijala sovietské podmienky, aby okamžite prerušila všetky styky s Nemeckom. Dňa 19. septembra, bola dokonca v Moskve podpísaná zmluva, ktorou sa Fínsko zaviazalo, že odzbrojí všetky nemecké jednotky, ktoré sa v krajine nachádzajú, ďalej sa zaviazalo zaplatiť ZSSR reparácie, prenajatie prístavov atp. Dňa 23. júna 1944 Červená armáda zahájila operácie proti nepriateľským vojskám skupiny Stred, na fronte dlhej 700 km od Vitebska až po Mogilev. Hneď v prvých dňoch Červená armáda prelomila na viacerých miestach fašistické obranné pozície a oslobodila Vitebs, Oršu, Mogilev, prekročila rieku Berezinu a cez Borisov sa dostala k Minsku, ktoré oslobodila 3. júla 1944. Tu pri hlavnom mesta Bieloruska vznikol rozsiahlý kruh v centre ktorého sa ocitla nemecká armáda o 100 000 mužoch. Pokusy dostať sa z obkľúčenia skončili vždy nezdarom. Po týždni tí, ktorí zostali na žive, bolo ich vyše 60 tisíc, potom pochodovali Moskvou, no nie na oslavu nemeckého víťazstva ako im Hitler sľuboval, ale aby si ich Moskovčania z blízka pozreli, kto sú to tí fašistickí votrelci...?! No a oni samy budú neskôr môcť svojim vnukom rozprávať, že sa do tej Moskvy predsa len dostali... Aj vojská 1. pobaltského frontu pokračovali vo svojom ofenzívnom postupe na západ povedľa Rižského zálivu, a po jeho ľavej strane pokračoval tiež rovnakým smerom na západ aj 3. bieloruský front. Ten už stačil osalobodiť Vilnius, Kaunas a ďalšie mestá. A vedľa neho po ľavej strane boli rozmiestnené vojska 2. bieloruského frontu, ktoré sa zmocnili Grodna, Bialystoku a ďalších miest. Pritom 1. bieloruský front oslobodil už Baranoviči, a v polovici júla prekročil rieku Bug, aby sa dostal na poľskú stranu a tam oslobodil Lublin. Ba, koncom júla sa Červená armáda dostala až k rieke Visle, pričom z juhu jej vojska urobili obchvat nemeckej armády, ktorá chránila Brest. A následne koncom júla sa priblížili k východnej hranici mesta Waršavy, kde zostali stáť. Dňa 13. júla vojska 1.UF maršála Koneva obkľúčili a zlikvidovali jednu nemeckú nepriateľskú mnohotisícovú armádnu skupinu u mesta Rava Russkaja a mesta Brody. Táto katastrofa hlboko otriasla nemeckým sebavedomím a veľmi oslabila ich pozíciu na východnom fronte. Pritom jednotky 3.UF prekročili dňa 8.9.1943 rumunsko-bulharské hranice a Bulharsko vytvára Vládu vlasteneckej fronty, ktorá vyhlásila vojnu Nemecku. V tom samom čase je na našich východných hraniciach zahájená dukelská operácia, na ktorej sa zúčastňuje aj 1. čs. armádny zbor. Aj s Rumunskom je podpísané v Moskve dňa 12. septembra 1943 prímerie, a jeho jednotky podobne ako bulharské potom spoločne bojovali po boku ZSSR proti nemeckým fašistickým vojskám. Sovietské vojska sú ku dňu 14.9. 1944 pred Waršavou a oslobodzujú iba predmestie Praga, ale mesto sa oslobodiť zatial nepodarilo. No a v tomto samom dni v Pobaltí sa odohrala ďalšia krutá bitka, keď Červena armáda obkľúčila 30 nemeckých divízií a oslobodila Talin, Rigu a ďalšie mestá. Vojska 2. UF koncom októbra prekračujú hranice Maďarska a obsadzujú Debrecín. Koncom decembra sovietske jednotky sú v Ostrihome a dokončujú obkľúčenie Budapešti. OSLOBODENIE JUHOVÝCHODNEJ EURÓPY. Vojska 2. a 3. UF zahajili južnú ofenzívu asi s 1 miliónom vojakov, keď sa prehnali Moldáviou a na dvoch miestach prelomili obranu nepriateľa juhozápadne od Kišineva. Pritom 24. augusta 1944 obchvatom vzali do obkľúčenia 18 nemeckých divízií, keď už predtým sa vzdala rumúnska divízia obkľúčená pri Dnestri. Kišinevský kotol bol celkom zlikvidovaný, čím jedna skupina armád nemckých vojakov defacto zanikla. Touto operáciou si Červená armáda otvorila cestu na Balkán. Vojska 2.UF rýchlo postupovali pozdĺž Karpát k rumunskému Ploesti, čo pre Nemcov znamenalo stratu naftových polí. Dňa 31. augusta 1944 vstúpila Červená armáda do Bukurešti. Zmocnili sa Dunaja i rumunských prístavov a hneď vyrazili k rumunsko-bulharským hraniciam. Katastrofálna porážka fašistických vojsk v Moldávii urýchlila aj pád vojenského fašistického režimu v Rumunsku, keď kráľ Michal šikovnou politikou v snahe zachrániť svoje kráľovstvo už v r. 1943 hľadal možnosti uzavrieť so spojencami dohodu. Ale tá možnosť prišla až 25. augusta 1944, kedy vyhlásil novú vládu, ktorá vypovedala Nemecku vojnu. Dňa 12. septembra 1944 bola v Moskve podpísaná dohoda o prímerí s Rumunskom a jeho armáda sa po boku sovietskej Červenej armády podieľala aj na oslobodení Slovenska. Bulharsko, ktoré vo vojnovom stave so ZSSR oficiálne nebolo, ale podporovalo fašistické Nemecko, si myslelo, že z vojny vyjde beztrestne. Preto ZSSR 5.septembra 1944 vyhlásil formálne vojnu Bulharsku a jednal s ním ako s porazenou krajinou, ktorá bojovala po boku fašistického Nemecka, lebo podporovala jeho agresívne akcie. Vojska 3. UF obsadili celú krajinu a 9. septembra sa defacto moci ujíma vláda vlasteneckého frontu, ktorá zosadila kolaborantskú vládu. Takto aj Bulharsko pristúpilo k protifašstickej koalícii a 28. októbra 1944 podpísalo v Moskve dohodu, že sa aktívne zúčastní vojny proti Nemecku. Červená armáda po oslobodení Rumunska a Bulharska sa presúva do Juhoslávie na pomoc tamojším partizánom. Zo súhlasom juhoslovanskej revolučnej vlády prekročili jednotky 3. UF hranice a spolu s juhoslovanskými jednotkami, ktoré mali 350 000 ozbrojencov, prelomili v horách fašistickú obranu a 20. októbra 1944 oslobodili Belehrad. 2. UF útočil na Debrecín zo Sedmohradska a ďalej smerom na Budapešť, ako už o tom bola reč. BRITSKÉ VYLODENIE V GRÉCKU A NEMECKÁ OFENZÍVA V ARDENÁCH. K britskému vylodeni v Grécku došlo 4.októbra 1944, a boli to jednotky, ktoré pôsobili v Egypte. Je známe, že v Grécku bolo silné odbojové hnutie, vedené komunistami /EAM/, ktoré pôsobilo pod hlavičkou "Armáda národného oslobodenia" /ELAS/. Mala okolo 50 000 mužov v zbrani a v dobe príchodu brit. vojsk kontrolovala väčšinu Gréckeho územia. Akonáhle prišli Briti do Grécka, tak ich veliteľ gen. Scobie nariadil ELAS odzbrojiť, ale ostatné grécke jednotky si zbrane mohli ponechať. Ministri zastupujúci EAM na znak protestu proti tomuto kroku odišli z vlády a na 3. decembra sa v Aténach konala polmilionová demonštrácia. Na rozkaz Churilla však demonštrácia mala byť potlačená, lebo ako úhlavný nepriateľ každej totality, teda aj komunistickej, nemohol súhlasiť s tým aby v Grécku mali vládnuť komunisti. No absolutistickú kráľovskú monarchiu podporoval, ktorá si robila v Grécku právo na správe štátu. Preto boje v Aténach trvali až do 12. fabruára 1945, pokiaľ sa nepodpísala medzi vládou a EAM dohoda, podľa ktorej musí bt v Grécku demokracia. V západnej Európe, kde spojenecké anglo-americké sily vytláčali nepriateľa za hranice okupovaných krajín sa schyľuje k leteckým mohutným náletom na opevnenia v Ardenách, ktoré mali šírku asi 100 km. Nemecké armády ale mali za úlohu obrátiť svoju ofenzívu smerom k severozápadu k Antverpám. Ich zámerom bolo odrezať Mongomeryho od skupiny armád, vyvolať medi Američanmi a Angličanmi trenice, a rozoštvané zoskupenia parylyzovať. Aby sa tento zámer podaril, Nemci sa prezliekli do amerických uniformiem akoby v úlohe diverzných skupín, prerazili do amerických formácií klin, a to až do hĺbky 90 km, no ale k Maase sa im preniknúť už nepodarilo. Američania tento zámer pochopili a 27. decembra 1944 prešli do obrany. A keďže Nemci už trpeli nedostatkom pohonných hmôt, lebo ich velenie predpokladalo, že tie získajú ak by sa ich akcia bola podarila, tak nakoniec boli zatlačení tam odkiaľ prišli. Spojenci napokon 3. januára 1945 nemecké jednotky nielen že zahnali na pôvodné pozície, ale nedovolili Nemcom niekoľko pokusov o znovuovládnutie napr. Štrasburku a iných dôležitých bodov medzi Sárskom a Rýnom. Isté problémy v Ardenách sa snažil riešiť aj Churchill, ktorý v mene svojom, ale i v mene západneho frontu požiadal Stalina so zahájením veľkej východnej ofenzívy, ktorá by prinútila Hitlera stiahnúť niektoré jednotky od Ardén a použiť ich na východnom fronte. Stalin odpovedal, že aj bez jeho žiadosti to mal v úmysle urobiť. OSLOBODZOVANIE VÝCHODNEJ EURÓPY R. 1945 POKRAČUJE. Vojska 1.UF a vojska 2. a 3. bieloruského frontu už od 12. januára 1945 útočia vo Východnom Prusku. Jednotky 1. bieloruského frontu postupujú v dňoch 12. - 15. januára smerom na Poznaň a 4. UF v rovnakom období útočí smerom k čs.-poľským hraniciam. Napokon 1. bieloruský front za pomoci poľských jednotiek oslobodzuje Varšavu 17. januára 1945, a za dvanásť dní sú sovietske vojska na Odre. Ale ešte predtým vojska 1.UF vstúpili do Krakova a 19.I.1945 ho oslobodili. Dňa 20. februára vojská 4.UF sú už v ČSR a oslobodzujú Prešov a Košice. Sovietska armáda dňa 26. januára 1945 prekračuje Odru, a po jej pravom boku pokračuje aj oslobodzovanie Litvy. No a v oblasti Pomorian a Braniborska sa jednotky v rýchlom a ofenzívnom pochode dostávajú pred nemecké hranice. Medzitým 2.UF 13. februára 1945 oslobodzuje Budapešť, kde sa ťažko bojovalo aj v jej uliciach, veď na strane nepriateľa tu padlo asi 140 000 vojakov. Na severe frontu, to znamená v Poľsku, 3. bieloruský front oslobodzuje Poznaň, potom Gdyňu a Gdaňsk, Královec čiže dnešný Kalingrad. Dňa 6. marca 1945 zahajujú sovietske vojska útok na Blatenské jazero, prenikajú do Rakúska a začiatkom apríla 1945 prekračujú Dunaj pri Bratislave, ktorú dňa 4. 4. 1945 aj oslobodzujú. Napokon v prvej aprílovej dekáde sa dostali aj do Viedne, kde prebiehali tuhé boje i v uliciach až do 13.4.1945, kedy mesto definitívne oslobodzujú. Vojska 2.UF 26. apríla 1945 oslobodzujú Brno a 30. apríla 4.UF oslobodil Ostravu. No keď 5. mája 1945 vypuklo Pražské povstanie, 6. mája z priestoru Drážďan tankové jednotky 1. UF otáčajú svoj kurz na pomoc Prahe. Prenikajú cez Krušné hory a v ranných hodinách dňa 9. mája čs. hlavné mesto oslobodzujú. Hneď na to do Prahy dorazili aj jednotky 2. UF a v pražskom kotly obkľúčili a vzali do zajatia 900 000 fašistických vojakov. ZÁVER VOJNY V EURÓPE A KAPITULÁCIA NEMECKA. Dňa 23. 11. 1944 spojenecké jednotky obsadili Štrasburk. Od druhej polovici decembra 1944 nemecké jednotky nedosiahli stanové ciele, a ani novoročná ofenzíva v Alsasku nebola úspešná. Ťažisko bojov ale spočívalo stále aj na začiatku roka 1945 na východe, na sovietsko-nemeckom fronte. Na západnom fronte, po menších problémoch spojenecká ofenzíva začala vtedy, keď 6. januára Churichill požiadal Stalina, aby urýchlil prípravy k ofenzíve na fronte pri rieke Visle a to bez ohľadu na počasie. Dňa 12. januára 1945 Stalin naozaj zahájil rosiahlu ofenzívu od Baltu po Karpaty, čím Hitler bol prinútený presunúť časť jednotiek zo západu na východ. Kanadské jednotky ako prvé zahájili 8. februára 1945 svoj útok, a to smerom na Krefeld, čím tak za štyri dni dosiali aj Kleve a západného brehu Rýna. Na južnom krídle o dva týždne neskôr sa rozhodla zaútočť aj 1. a 9. americká armáda. Tie prekročili rieku Roer, takže to vyzeralo akoby nemecké jednoty mali padnúť do obkľúčenia. To ich donútilo stiahnuť sa za Rýn, čím sa spojeneckým vojskám uvoľnila cesta. Koncom februára dosiahli Trevír. No Mohúč dobyli až koncom marca 1945. Na severe zahájila útok aj daľšia americká armáda, ktorá 7. marca obsadila Kolín nad Rýnom. V ten samý deň sa jednej tankovej divízie podarilo 30 km južne od Bonu zmocniť sa jedného nepoškodeného mostu cez rieku Rýn u Remagenu a zriadiť si na proťajšom brehu predmostie, ktoré malo veľký význam pre postup ďalších jednotiek. Na pravom úseku fronty zahájili americké jednotky tiež postup a koncom februára prekročili rieku Rýn a obsadili Trevír. Dňa 15. marca 1945 spojenecké jednotky nastúpili do útoku a u Koblenzu prekročili Rýn. Do 23. marca 1945 sa útoky spojeneckých vojsk zdali byť akoby nesúrodé, ale v tento deň anglicko-kandské jednotky pokračujú za podpory výsadkového vojska a leteckej podpory so 4 000 lietadlami u Weselu ofenzívne útoky pod velením Montgomeryho a rýchlym úderom cez Osnabruck odrezali veľkú časť holandského územia aj s nemeckým vojskom, čím ho celkom izolovali od Nemecka, a tým tieto sily nepriateľa boli paralyzované. Potom v apríli prekročili Weseru a 19. apríla 1945 dorazili k dolnému Labe. Pokračujúc v ofenzíve obsadili Brémy, ale aj ďalšie západonemecké mestá východne od rieky Rýn. Americké jednotky z tejto skupiny armád obišli zo severu Porúrie a 1. apríla 1945 sa spojili s americkou armádou, ktorá z predmostia u Remagenu vyrazila na severovýchod. Takto sa dostali do obkľúčenia dve nemecké armády o 21 divíziach, čím aj ich odpor celkom ustal. Ďalšie americké jednotky obsadili Kassel, 18. apríla Magdeburg a nasledujúceho dňa Lipsko. Do obkľúčenia padli aj ďalšie armády v Harzu. A tento deň 18. apríla 1945 nemecké velenie kapitulovalo. V Taliansku spojenecká ofenzíva začala až 9. apríla 1945, ale 20.apríla spojenci dosiahli u Bologne hlbokého prielomu, čím si otvorili dvere do Pádskej nížiny. Nemci museli s ťažkými strátami ustúpiť k južným výbežkom Álp. Britská armáda prenikala k Terstu a do Istrie, ktorú obsadila juhoslovanská armáda. Americké jednotky pritom postupovali na Milán a do Janova. Partizánske hnutie v tejto časti Talianska zohralo svoju veľmi dôležitú úlohu, lebo na seba viazalo 6 divízií. Veď títo talianski partizáni v severnom Taliansku oslobodili veľa miest, medzi ktorými boli aj také veľké mestá ako Milán. Napokon, ich zásluhou bol chytený aj sám najvyšší fašistický pohlavár Mussolini, a to i s ďalšími fašistickými predákmi, ktorí boli nakoniec popravení. Veliteľom oslobodzovacích vojsk v tejto stredomorskej oblasti bol americký generál Alexander, ktorý dňa 29. apríla 1945 podpísal s veliteľom nemeckých vojsk kapituláciu. Tá vstúpila do platnosti 2. mája 1945. Na východnom fronte záverečná ofenzíva bojov bola vedená 1. a 2. bieloruským a 1. ukrajinským frontom pod velením maršálov Žukova, Rokossovského a Koneva. Mala 2,5 milióna mužov, 41 000 kanónov a mínometov rôzných kalibrov, 7 500 lietadiel a 6 300 tankov. Bojová fronta bola široká 400 km. Konečná ofenzíva Červenej armády sa začala na Odre a Nise, a keďže prevaha v delostrelectve a tankoch bola štvornásobná, vo všetkých týchto bojoch vždy prelomila obranu nepriateľa, až sa dňa 25. apríla 1945 celkom priblížili k Berlínu, ktorý obkľúčila. Veľké nepriateľské zoskupenie nemeckých vojsk obkľúčili aj severne od Chotebuze a v ten samý deň sa stretli u Torgau na Labi aj s Američanmi. Do 2. mája 1945 v neúprosných bojoch Berlín dobyli, pričom nemeckú armádu celkom zničili. Hitler ešte 30. apríla 1945 spáchal v Berlíne sebevraždu, a to hneď na to ako ho opustili jeho najvernejší. Dňa 8. mája 1945 Nemecko definitívne a bezpodmienečne v Berlíne kapitulovalo, keď dokument podpísali za ZSSR maršál Žukov a ostatní zastupcovia spojeneckých armád. Za Nemecko kapituláciu podpísal maršál Keitel. Tým sa 2. svetová vojna v Európe skončila. Plk.v.v., PhDr. Július Suja-Žiak