Pár slov o našej reči každodennej...
PÁR SLOV O NAŠEJ REČI KAŽDODENNEJ.
Vo filozofickom ponímaní sveta stále platí zásada, že minulosť je kľúčom chápania pravdy o budúcnosti. No a keďže sa ona vždy v poznávacom procese dotvára pojmovým zachytením dejov, ktoré sú slovne aj pomenované, začneme tento preslov krátkym zhodnotením našej slovnej komunikácie, teda reči. Všetci si uvedomujeme, že v tejto oblasti má na nás súčasná virtuálna realita, vytváraná všetkými druhmi masmédií, veľký vplyv. Tento v orientácii väčšiny ľudí v spoločnosti spôsobuje až dezorientačnú slovnú a teda aj hodnotovú mätež, ktorá znetvoruje našu duchovnú komunikačnú prítomnosť. Na človeka takýto stav potom pôsobí ako nejaká kampaň, či vlastne zámer, ktorý slúži skôr ako demagogický zastierací nástroj rôznych svetových mocenských štruktúr na presadenie svojich záujmov, než aby bol chápaný ako nový kultúrnohumanizačný myšlienkový smer 2l. storočia. Pritom sa pri jeho uplatňovaní do života aj sami jeho aktéri dovolávajú rozličných humanizačných a demokratizačných hesiel, a to do takej miery, že sa tým úplne zahmlieva ich pravý zmysel a podstata. Tak sa stáva, že pri takomto pojmovom zmätku, je napokon komolená aj naša reč, ako základný dorozumievací prostriedok medzi ľuďmi.
Svedectvom toho je napríklad už celkom bežne používaná zámena niektorých naších tradičných slov a výrazov cudzím slovným importom, čím sa napokon tak stráca aj ich pôvodný a tradičný význam pri našom vzájomnom dorozumievaní, a tobôž v oficiálnej úradnej komunikácii. Ak potom užívatelia takýchto plytkých a kozmopolitne orientovaných jazykových výrazov, v dôsledku akejsi módnosti a svojej slabej etickej i jazykovej kultúre, dostanú v rozličných masmediálnych prostriedkoch neobmedzený priestor, ako akési mediálne celebrity, tak ich dosť často bezmyšlienkovite napodobňujú aj ďalší, tzv. modernisti. A keďže v dôsledku digitalizácie a mobilovej komunikácie je najviac v tejto dorozumievacej oblasti zraniteľná naša mládež, je to predovšetkým ona, ale i poniektorí manažéri, ktorí často podliehajú tomuto škodlivému trendu. Ich slovná zásoba sa tak ochudobňuje až na neprijateľné minimum. Pretože bez akéhokoľvek zvažovania preberajú tieto infiltrované cudzie slovné a vetné novotvary, aby tak nimi zaplavili aj ďalšie oblasti spoločenského života a jeho komunikačné prostredie. Čo potom v takomto umele vytvorenom pojmovom kontexte veľakrát svojim obsahom pôsobí neprirodzene až smiešne. Keď si v abstrakcii, napríklad etymologicky rozložíme nejaký, takýmto spôsobom umelo vytvorený pojmový kontext, zistíme, že jeho obsah a zmysel je neadekvátny pôvodnému významu slov, z ktorých sa tvorí. Za všetky príklady stačí spomenúť, povedzme, slovo „filozofia“, s ktorým sa v posledom období veľmi často, v takýchto nenáležitých vetných novotvaroch stretávame. Všetci vieme, že slovo filozofia je zložené z dvoch gréckych slov: „fileo“, čo znamená „láska“, a „sofia“, ktorého ekvivalentom je náš pojem „múdrosť.“ V tradičnej filozofickej interpretácii to vždy znamenalo, napríklad mať vzťah alebo pestovať „lásku k múdrosti“, respektíve je to učenie, ktoré pojednáva o univerzálnych a najobecnejších zákonitostiach vývinu celého súcna. Avšak v súčasnosti nadobúda toto slovo "filozofia" v jazykovej komunikácii také univerzálne použitie, že by sme len ťažko mohli povedať, že sme týmto našu reč nejako obohatili, lebo pravý opak je pravdou. Posúďme to aj z takýchto vetných novotvarov, ktoré veľmi často počúvame, ale i čítame ako napríklad: „Moja filozofia je na tento problém úplne odlišná“, alebo: „Naša filozofia je vyvážať viac finálnych výrobkov“ a pod. Tu vidíme, že namiesto konkrétnych slovných výrazov, čiže rozmanitých adekvátnejších a ekvivalentne náležitejších slov,ako sú napr.; „teória“, „metóda“, „postoj“,„názor“,„pohľad“,„zámer," alebo „podľa mňa“, „podľa môjho názoru“,„zámeru“ či „postoja“, sme tieto pojmy jednoducho nahradili nie celkom náležitým, a teda ani nie najvhodnejším univerzálnym slovom „filozofia“, resp. „moja filozofia.“ Jednoducho sme tento slovný iport prevzali bez toho, aby sme si uvedomili jeho škodlivosť na našu reč. Správne by sme mali obidva výrazy povedať, ale aj písať takto: „Z môjho pohľadu je to celkom inak“, alebo: „Môj názor je na ten problém úplne odlišný“, respektíve, namiesto vety: „Naša filozofia je vyvážať viac finálnych výrobkov“, by veta správne mala znieť: „Náš zámer je vyvážať viac finálnych výrobkov“, prípadne: „Podľa nášho názoru je potrebné vyvážať viac finálnych výrobkov“ a t.p.
Sami môžeme posúdiť, že takýmto nenáležitým a univerzálne plošným nahrádzaním jednotlivých a k tomuto účelu priliehavejších slov, široko obsažným výrazom „filozofia“ v dorozumievacom jazyku, sa z neho vytráca nielen pôvodnosť, ale predovšetkým určitá pojmová pestrosť a rozmanitosť, bohatosť, ktorá v každej reči vytvára vždy tak prepotrebnú harmóniu jazyka. Takýmto rozmanitým používaním aj ďalších výrazových prostriedkov sa zároveň zabraňuje i akémusi sémantickému ochudobňovaniu reči a degradácie samotnej spisovnej slovenčiny.
Pravdou zostáva, že žijeme v rozporuplnom a rôznými krízami zmietanom svete, v ktorom každú významnejšiu udalosť nám okamžite približujú masmediálne prostriedky. Ak sa potom stane, že napríklad v televízii si zvolíme v rámci svojho oddychu a relaxácie nejaký zábavný, športový či náučný program, kde vystupujú rozmanití ľudia so slabou slovnou kultúrou spisovného jazyka, tak nám to niekedy poriadne podráždi naše nervy a očakávaný zážitok je napokon kontraprodiktívny. Jazyková nečistota a nekultúrnosť v komunikácii vôbec, dnes nadobudla priam hrozivé rozmery, nehovoriac o stále pretrvávajúcom, nesprávnom a tvrdom vyslovovaní napríklad takých bežných slov, ktoré by sa v každom prípade mali vyslovovať spisovne, mäkko, ako napríklad politická strana - ľavica, namiesto "lavica", či veľa, ale nie "vela" "ľudia" namiesto ludia a t.p. Ďalším, nie menej závažným nešvárom sú aj z češtiny prebrané a stále ešte v našej reči často používané slová, ako napríklad "včítane," "není," alebo "omluva" a t.p., namiesto spisovného vrátane, nie je, ospravedlnenie, a takto by sme mohli pokračovať ešte veľmi dlho. Ak sa toto všetko často objavuje nielen v elektronických médiach, ale i v oficiálnych vystúpeniach politikov, vládnych predstaviteľov a v súkromí dokonca aj u niektorých dramatických hercov, človek sa potom zákonite začne pýtať, kto za takýto stav nesie vinu?! To predsa už nie je spôsobované len tzv. virtuálnou realitou či reklamou, ktorá akoby prichádzala z cudzieho sveta. I keď je pravda, že ona veľmi negatívne zaplavuje naše myslenie a vedomie kadejakým balastom, lebo sleduje predovšetkým svoje komerčné ciele a na inom jej ani nezáleží, skôr naopak.
Aj preto som vyššie spomenuté negatívne príklady vybral zámerne z oblasti nášho spisovného jazyka i keď nie som jazykovedec a v mladosti som študoval aj na českých školách. No a už keď som pri tých Čechoch, tak tí sú veru oveľa opatrnejší pri preberaní tohto importovaného jazykového balastu. Zároveň by som chcel ešte pripomenúť, a to nám všetkým, najmä však pedagógom, že i oni majú na tomto stave svoj podiel viny. Lebo svojou ľahostajnosťou k jazykovej kultúre zverených študentov sa poväčšinou k takýmto problémom stavajú dosť nevšímavo,ľahostajne. Mohol som zvoliť aj iné príklady, ktoré by ešte plastickejšie poukázali na marazmus nachádzajúci živnú pôdu v našej spoločnosti na prahu nového storočia, avšak náš spisovný jazyk je jedným z hlavých pilierov národnej identity, a podľa toho by sme si ho mali ochraňovať a vážiť, lebo nás bude ešte dlho sprevádzať celým týmto miléniom. Táto skutočnosť ma trápi o to viac, že tento doteraz nevídaný dorozumievací zmätok jazykov, najmä pri súčasnej záplave anglikanizmov, spôsobuje taký pojmový chaos, aký sa v dejinách určite ešte nikdy predtým nevyskytol. A mne to niekedy pripadá, že ľudia aj takýmto spôsobom sa snažia byť za každú cenu viac svetovejší a kozmopolitnejší, aby zrejme mohli aj takto napomôcť samotnej globalizácii?! Alebo je to jednoducho jazyková nekultúrnosť človeka a z toho vyplývajúca aj neúcta k rodnému jazyku, teda reči?!
Nie som proti tomu, aby sa na školách nevyučovali cudzie jazyky. Takýto trend je správny rovnako ako je správne, aby každý gramotnejší človek popri materinskom jazyku ovládal angličtinu, ako spoločný dorozumievací jazyk v zjednocujúcej sa Európe, ale aj ďalšie svetové jazyky. To však neznamená, že tým je súčasne povolená akákoľvek devastácia tej našej mäkkej a ľúbozvučnej slovenčiny, a vôbec našich prirodzených výrazových jazykových prostriedkov! Tento stav je o to závažnejší, že ak by sme naň neupozorňovali, tak po čase môže dôjsť k znehodnoteniu aj celkovej našej kultúry, a tým i ku strate harmonickej rovnováhy človeka vo vlastnom spoločenskom prostredí. Ľudia sú touto neobvyklou, netradičnou a škodlivou skutočnosťou natoľko dezorientovaní, že sa im napokon tento Babylon zdá byť, niekedy akoby až celkom normálny, a nie v jednom prípade sa k nemu niektorí bez akéhokoľvek ostychu či výčitiek svedomia aj priznávajú.
Človek je takýmto stavom úplne zaskočený až šokovaný,lebo neúcta k vlasnému národu sa prejavuje aj tým ako ovládame svoju reč, ktorá je zrkadlom našej národnej identity. Zrozumiteľnosť a krása reči pri vyjadrovaní, je svedectvom duše človeka. Kto to zanedbáva, tak znevažuje obsah našich tradičných hodnôt, ktoré po stáročia naši predkovia v sebe uchovávali ako najvzácnejší poklad. A teraz to máme nechať znehodnotiť len preto, že sme sa otvorili svetu?! Trpne to prijímať ako nejakú nevyhnutnosť?! Alebo je to naša daň za tzv. demokraciu, ktorá je akoby výsledkom novej, svetovej geopolitiky?! Veď ľudia od nej skôr očakávali, že v rámci nej bude dochádzať k vytváraniu takého priestoru a spoločenskej klímy, v ktorej by sa tradičné hodnoty skôr upevňovali ako stierali. A tie nové by mali viac ľudí spájať a zjednocovať, než aby ich rozdeľovali a vnášali medzi nich ešte väčší nepokoj, aký poznali predtým.
Július Suja-Žiak