Zo života M.M.Hodžu, pri príležitosti 200.výročia narodenia
Michal Miloslav HODŽA.
Michal Miloslav HODŽA sa zapísal do slovenských dejín ako jeden z trojice čelných štúrovcov /Štúr, Hurban, Hodža/, keď sa podieľal v rokoch meruôsmych a v druhej polovici 19.storočia, ako ev. duchovný, jazykovedec a spisovateľ, na organizovaní národného hnutia Slovákov v Uhorsku.A keďže je v tomto roku plných 200 rokov čo sa narodil, pripomeňme si niekoľko faktov z jeho života.
Narodil sa v Rakši, okres Turč. Teplice, /predtým okres Martin/ a to dňa 22. 9. 1811. Zomrel 26. marca 1870 v Českom Tešíne, no pochovaný je v Liptovskom Mikuláši. Jeho otec Ján, bol slobodný roľník a mlynár. Matka Mária, rod. Hrianková, popri ňom ešte porodila 4 bratov a jednu sestru. Z nich brat Ondrej bol otcom aj jedného z najvýznamnejších politikov a štátnikov v 1. ČSR, Milana Hodžu, po ktorom je v jeho rodisku v Sučanoch pri Martine, dnes pomenované aj cudzojazyčné Gymnázium.
Michal Miloslav Hodža základnú školu absolvoval neďaleko od svojho rodiska v blízkych Mošovciach, a to v rokoch 1822-26. Potom študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a tri roky aj v Rožňave. Hned na to sa v rokoch 1829-32 rozhodol k štúdiu filozofie na teologickom ev. kolégiu v Prešove. V ďalších rokoch /1832-34/ pokračuje v štúdiu na teologickej fakulte ev. lýcea v Bratislave, až napokon vysokoškolské štúdium ukončil v r. 1836-37 vo Viedni.
Medzi rokom 1834 a 1835 sa rozhodol vyučovať svojho mladšieho brata Ondreja, už tu spomenutého otca Milana Hodžu. V nasledujúcich dvoch rokoch odchádza na juh stredného Slovenska, a tu v okrese Lučenec v Podrečanoch sa stal vychovávateľom.
V rokoch 1837- 62 sa jeho novým pôsobiskom stáva Lipt. Mikuláš, kde 25 rokov bol evanjelickým farárom. Na tomto novom pôsobisku strávil najväčšiu časť svojho produktívneho života. V r.1866 na základe cisárskeho dekrétu, bol aj vikárom ev. církvi v Martine. No, v dôsledku suspendácie vtedajšou uhorskou štátnou mocou je na sklonku svojho života nútený Uhorsko opustiť a oddísť do exilu do Českého Tešína.
M. M. Hodža základy národného povedomenia získal ešte ako dorastajúci chlapec doma v Turci, rodinnou výchovou. V ďalšom období ho v Banskej Bystrici ovplyvnil aj jeho profesor literatúry Koch, ktorý mu vštepil do vedomia myšlienku o slovenčine ako základu slovanských jazykov. Potom naňho mocne vplývali buditeľské myšlienky S. Chalúpku či J. Záborského, ale aj literárne diela rodáka z Mošoviec J. Kollára, no aj P. J. Šafárika. Všetci títo slovenskí buditelia ovplyvňovali a dotvárali jeho národovectvo. Zo zahraničných mysliteľov veľký dojem pri štúdiu filozofie na ňom zanechali myšlienky holandského filozofa B. Spinozu, ktorý žil v druhej polovici 17. storočia.
Na bratislavskom lýceu sa angažoval v Spoločnosti československej, keď v rokoch 1833-34 bol aj jej predsedom. Tu v Bratislave začal rozvíjať aj obrodenecké myšlienky J. Kollára o slovanskej a čs. vzájomnosti. No nie menej v tomto duchu naň vplývali aj národovecké básne, prekladateľa a katolíckeho kňaza, J. Hollého.
Po odchode z Bratislavy sa M.M. Hodža od júna 1834 stal aj členom tajného spolku Vzájomnosť. Po príchode do Lipt. Mikuláša roku 1837, sa na novom pôsobisku v spolupráci s G. Fejérpatakym-Belopotockým, začína postupne zapájať aj do slovenského národného hnutia a spolu s mnohými príslušníkmi liptovskej inteligencie, meštianstva i prostého ľudu sa odhodlal k zakladaniu čitateľských spolkov, učiteľských bratstiev, najmä na podporu Slovanského ústavu, katedry reči a literatúry ev. lýcea v Bratislave, kde predčasom študoval. Začiatkom 40. rokov ako člen redakcie nového ev. Spevníka, sám do neho prispel 43 pôvodnými piesňami. Popritom veľmi odhodlane vystupoval aj proti rastúcemu maďarizačnému tlaku ako v cirkvi, tak aj v kultúrnom živote Slovákov. Podieľal sa aj na tvorbe tzv. prestolného prosbopisu a stal sa i členom slovenskej delegácie, ktorá v júni 1842 tento prosbopis vo Viedni odovzdala na panovníckom dvore cisárovi, v ktorom sa požadovalo splnenie niektorých požiadaviek na obmedzenie ďalšej neúnosnej maďarizácie Slovákov v monarchii.
V lete 1843 na schôdzi v Hlbokom a po stretnutí s J. Hollým na Dobrej Vode, sa spolu so Štúrom a Hurbanom dohodli o prijatí stredoslovenčiny ako základu na osnovaní nového celonárodného spisovného jazyka všetkých Slovákov.
Hneď po rokuˇ, ako sa uzniesli na ustanovení stredoslovenského nárečia, že práve ono, keďže je v strede sa najlepšie hodí ako celonárodný spisovný jazyk, sa na Hodžovej ev. fare v Lipt. Mikuláši v dňoch 26. - 27. 8. 1844 uskutočnila aj ustanovujúca schôdza celonárodného literárno-kultúrneho spolku Tatrín. A bola to len Hodžova zásluha, že sa Liptovský Mikuláš stal jedným z centier slovenského národného, no i politického a kultúrno-osvetového hnutia všetkých Slovákov v monarchii. Týmto činom sa ešte viac Hodža oduševnil za prijatie novej spisovnej slovenčiny a po Štúrovi, Hurbanovi je tretím jej najhorlivejším zástancom. Významne ju začal presadzovať ako ev. kňaz do života ľudu, no najmä všetkých ev. církevníkov, čo bolo veľmi dôležitým krokom, pretože sa tým značne oslabili postoje zástancov biblickej češtiny. Svojim spisom "Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo" účinne posilnil pozície spisovnej slovenčiny.
Michal Miloslav Hodža po vyhlásení konštitučných, čiže ústavných zákonov v Uhorsku, ako prvý s J. Franciscim a Š. M. Daxnerom sformuloval program uplatnenia slovenských národných práv v Liptovskej župe. A keďže tieto práva presadzoval v dosť umiernenej forme vo vedomí, že budú skôr prijaté, si vyslúžil od Hurbana kritiku. I napriek tomu peštianská vláda naňho vydala zatykač, rovnako ako aj na Štúra a Hurbana. Takže všetci traja museli opustiť územie Slovenska a Hodžu suspendovali aj z Liptovskej ev. fary. Začiatkom júna 1848 odchádza Hodža na Slovanský zjazd do Prahy a v lete toho samého roku sa zároveň zúčastnil aj politicko-organizačných príprav slovenského povstania. Keď povstanie vypuklo, tak v septembri 1848 ako člen prvej národnej reprezentácie SNR, predčasne povstalecké územie pri Myjave opustil, začo sa dostal do ostrého sporu s viac revolučne naladeným Štúrom a Hurbanom. Hodža ale stále ešte veril, že vyjednávaním sa predsa len dá skôr dosiahnúť akých-takých ústupkov. Aj preto už po druhý raz sa znova v marci 1849 stal členom deputácie národných reprezentantov-buditeľov, aby predložil panovníkovi, - ktorý si počas revolučných bojov 1848/49 zvolil za dočasné sídlo Olomouc, - návrh na štátoprávne usporiadanie a spravodlivejšie postavenie Slovákov v monarchii. No ani tentokrát nepochodil. Je síce pravda, že bol znova ustanovený dňa 23.9.1849 za mikulášskeho ev. farára, ale počas nastávajúceho Bachovho absolutizmu, ktorý v monarchii po revolúcii zavládol v podobe krutých represií, jeho nádeje ohľadom ďalšieho boja za práva svojho ľudu boli už dopredu odsúdené k neúspechu. Uvedomujúc si túto skutočnosť, svoje ďalšie snahy začal potom orientovať iba na regionálnu oblasť Liptovskej župy, a to najmä do reforiem školstva. Za tým účelom vydal aj dve učebnice, aby aspoň takýmto spôsobom zmiernil dopad maďarizácie na školskú slovenskú mládež. Roku 1859 vydal aj tzv. Protestanský patent, ktorý zameral proti hegemónii uhorskej šľachty s cieľom oslabiť vplyv šľachtických patrónov v oblasti církevnej, ale i školskej, na celom území Slovenska.
V 60. rokoch 19. storočia v mikulášskej ev.farnosti miestni zemianski maďaróni od samého začiatku ako tam nastúpil, proti nemu organizovali a viedli intrigy, ktoré neraz prerástli aj do otvorených nepriateľských akcií. Takže ho napokon dištriktuálne konzistórium r. 1862 definitívne suspendovalo z funkcie ev. farára a zakázalo mu vykonávať akúkoľvek církevnú službu v celom Uhorsku. Panovník jeho suspendáciu 23. 3. 1866 potvrdil, takže Hodžovi neostávalo už nič iné ako odchod do exilu. Odišiel do Českého Tešína, kde po štyroch rokoch vo veku iba 59 rokov, dňa 26.marca 1870 aj skonal.
Takto sa zavŕšila cesta jedného z najvýznamnejších dejateľov z obdobia slovenského národného obrodenia, turčianskeho to rodáka, z trojice Štúr-Hurban-Hodža, ktorý pre slovenský národ toho spravil toľko, ako sa to podarilo len málokomu v dejinách svojho národa.
Július Suja-Žiak