Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


ODCUDZENIE ČLOVEKA. 1.ÚVOD. V mene pravdy a spravodlivosti som si dovolil v tomto úvodnom preslove oboznámiť čitateľa s okolnosťami, ktoré predchádzali možnému publikovaniu práce, ktorá mala presný názov „Odcudzenie človeka za socializmu“ a bola napísaná ešte v r. l968 - l969 a posúdená vo Filozofickom ústave SAV PhDr. Andrejom Hlávekom, Csc.,ale aj kolektívom katedry filozofie LF UK v Bratislave, pod vedením prof. PhDr. M. Topoľského, v jeseni l972. Na základe ich odporúčania a z inciatívy vedúceho katedry, obdržal vtedy dva výtlačky práce novoustanovený šéfredaktor Vydavateľstva Pravdy a náš bývalý kolega, PhDr. Ladislav Holata, CSc. Tento ju však namiesto do tlače odniesol na Hlbokú cestu, kde vtedy tam sídlil Ústredný výbor Komunistickej strany. Za nejaký čas si ma súdruhovia pozvali na pohovor, kde som strávil v rozhovore s jedným pracovníkom, na mene ktorého už teraz ani nezáleží, ale stačí povedať iba toľko, že mal maďarský prízvuk a neovládal dokonale slovenčinu. Tento mi položil niekoľko otázok, medzi ktorými nechýbala ani táto: „Prečo v práci hanobíte socializmus“? Práca v rozsahu asi 80 strojom písaných strán, nemala úmysel hanobiť ani nijak inak znehodnocovať či znevažovať vetdajší spoločenský systém, len som objektívne chcel poukázať, že aj v socializme rovnako ako v každej inej spoločnosti, resp. v spoločenskom zriadení, sa určité javy či fenomény odcudzenia zákonite prejavujú a pretrvávajú v takej či onakej podobe a forme. No a na socializme bolo zvláštosťou ešte aj to, že tento spoločenský systém prinášal so sebou i celkom nové formy odcudzenia, ktoré predchádzajúce sociálne spoločenské systémy ani nepoznali, a ja som sa rozhodol na ne poukázať najmä preto, že nastal čas sa s nimi vysporiadať a odstrániť ich. A v tomto zmysle som aj na položenú otázku odpovedal. Náš rozhovor mi však už od samého začiatku pripomínal, že moja argumentácia o pravdivosti a opodstatnenosti toho čo som napísal ho nejak nezaujímala, lebo jemu šlo skôr o to, aby ma pokáral za to, že som si vôbec dovolil prácu napísať a dokonca odovzdať ju k opublikovaniu. Druhá otázka, na ktorú si ešte živo spomínam, bola: „Keď v práci rozoberáte rôzné formy sociálneho odcudzenia za socializmu, prečo sa potom vôbec ani slovkom nezmieňujete o náboženskom odcudzení“? Takúto otázku som síce neočakával, ale odpovedal som okamžite asi v tom zmysle, že tento problém je natoľko zložitý, že by si vyžadoval samostatnú prácu a to ešte vo väčšom rozsahu než je tá, ktorú držal v ruke. A ukázal som na ňu.Keď som chcel ešte vo vysvetľovaní ďalej pokračovať, kde som mienil argumentovať otázkou viery, zrazu ma prerušil a náš dialóg ukončil. Po vyjdení z kancelárie niekde na prvom poschodí, spotený od nepríjemného rozhovoru, a ešte k tomu s dosť nesympatickým „aparátčikom“, som rozmýšľal, ako sa to všetko skončí...?! V tom čase som bol odborným asistentom filozofie na Lekárskej fakulte UK v Martine a odpoveď sa dostavila asi tak za šesť mesiacov, teda v júni. Stranícke vedenie KSS na fakulte zvolalo na tento záverečný mesiac zimného semestra l973 výročnú členskú schôdzu strany, a v pozvánke bolo oznámenie, že pred jej zahájením bude aj kontrola členských preukazov. No a kedže som už aj ja bol členom KSS od 24. augusta l968, lebo vtedy som vstúpil do tzv. Dubčekovej strany na „protest vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie“, čo som uviedol aj do prihlášky, tak sa mi záhadne v kancelárii v tento deň - výročnej schôdze, členská legitimácia stratila. To dalo podnet k tzv. straníckemu vyšetrovaniu, za účelom ktorého bola ustanovená OV KSS trojčlenná komisia. Touto novou skutočnosťou bol oboznámený aj môj vedúci, profesor M. Topoľský v Bratislave. Ten mi pre mňa túto krajne chúlostivú a nepríjemnú situáciu navrhol riešiť, zrejme v dobrom úmysle, odchodom na postgraduálne štúdium Lomonosovej univerzity do Moskvy, keď žartom poznamenal: „CHoď ta čím skôr, zíde z očí, zíde z mysle, napíš kandidátsku prácu, a potom si možno vylepšíš aj svoj kádrový profil“. Na Rektoráte som si rýchlo vybavil vycestovacie doklady, a do ZSSR som stačil ešte pred zahájením zimného semestra 1973/74 aj odcestovať. Tu som po polročnom štúdiu môjho pôsobenia na „Inštitúte povýšenia kvalifikácie učiteľov vysokých škôl“ Lomonosovej univerzity štúdium ukončil a zároveň som napísal aj kandidátsku prácu: „Zákonitosti rozvoja techniky v podmienkach VTR“. Keď som sa vrátil späť do vlasti s nádejou obhajoby, a že sa s novou chuťou pustím do prednášateľskej a pedagogicko-výchovnej činnosti, hneď mi bolo oznámené, že vyššie stranícke orgány rozhodli o pozastavení môjho členstva, a bolo len otázkou niekoľkých týždňov či nejaký ten mesiac, kedy budem definitívne vylúčený. Navyše som bol označený za „antimarxistu a revizionistu“, čo znamenalo koniec všetkým mojim nádejám, že by som mohol v tomto režime ešte ako filozof či historik niekde pracovať. Prednášať a viesť semináre mi zakázali, preto do decembra l975 som pracoval už iba ako odborný pracovník v knižnici, pokiaľ som nedostal z Rektorátu Komenského univerzity definitívnu výpoveď. Po jej doručení som osobne navštívil rektora a požiadal som ho, aby výpoveď zmenil na „rozviazanie pracovného pomeru po obojstrannej dohode“ v nádeji, že mi to umožní ľahšie si nájsť nové zamestanie, v čom som sa ale hlboko zmýlil.Zistil som to vtedy, keď som si po celej republike začal vyhľadávať nejaké to zamestnanie, že z vyše 50 žiadostí som dostal iba raz kladnú odpoveď, a síce z pražského Výskumného ústavu spojov, kde ma prijali na miesto vedúceho sociológa. No akonáhle do mesiaca došli moje osobné spisy z Rektorátu UK na riaditeľstvo Ústavu do Prahy, okamžite ma ešte v tom samom mesiaci prepustili. Preto mi neostávalo nič iné, len to, že som do r. 1990 pracoval už iba ako brigádnik... Po mimusúdnej rehabilitácii, ktorá bola len akýmsi zadosťučinením v tom zmysle, že som sa mohol vrátiť späť do toho zamestnania, odkiaľ som musel nielen ja, ale aj tisícky ďalších „previnilcov voči režimu“ za socializmu nedobrovoľne odísť. A v tomto mojom prípade to bola armáda, lebo tu som "spáchal vlastne svoj prvý neodpustiteľný hriech," keď som v r. 1961 odmietol vstúpiť do komunistickej strany. Veď napokon aj preto som musel v r. l967 opustiť rezort vojenského školstva, /VDU Martin/ pretože tu som ako bezpartajný, so svojou pedagogickou profesiou filozofa a historika nemal žiadne uplatnenie, nehovoriac o nejakej perspektíve. Formou konkurzného výberu som vďaka uvolneným spoločenským pomerom v rokoch l967/68 bol prijatý na PdF UK do Trnavy. No v r. l990 som sa nevrátil už späť na univerzitu, ale do svojho pôvodného zamestanania, teda do armády, kde som prejavil záujem prednášať na Vojenskej vysokej technickej škole v Lipt. Mikuláši. Tu som sa rozhodol v r. l99l v Zborníku vedeckých prác čís. l a 2 , Roč. IX, opublikovať úvodnú časť pôvodnej práce, pod názvom: „Odcudzenie človeka a jeho pôsobenie v armáde“, keď vo všeobecnom prehľade o odcudzení, v jej úvode píšem; že problém odcudzenia pôsobí na každom stupni spoločenského vývoja, ako negatívny sprievodný jav nášho sociálneho života. Samozrejme, že z rukopisu, ktorý mi zostal, už nemalo zmysel uvádzať tie formy odcudzenia, ktoré boli pôvodne v práci obsiahnuté, ako napr. rôzne jeho sociálne podoby, ktoré boli špecifické pre socializmus; či už sa týkali politického, ideologického odcudzenia, alebo to bola prebujnelá byrokracia atp. Preto som v tomto postsocialistickom období opublikoval iba tú časť, resp. tie state práce, ktoré zostali aktuálne aj po zániku socializmu. Pretože veľa odcudzených javov je spoločných pre každý sociálny systém. No, aby si čitateľ sám spravil svoj úsudok o nevyhnutnej potrebe poukazovať na rôzné formy odcudzenia, a to nielen za socializmu, uvádzam tu aspoň tri state o odcudzení z pôvodnej práce z počiatku 70. rokov, a to: 1. Úvod, 2. Všeobecne o odcudzení, 3. Sociálne odcudzenie, 4. Odcudzenie človeka a jeho pôsobenie v armáde, a 5. Záver. 2. VŠEOBECNE O ODCUDZENÍ. Odcudzenie človeka treba chápať ako negatívny jav vzťahu človeka, subjektu k objektu, čiže k prírode alebo k spoločnosti , ktorý vychádza zo samotného procesu vývoja indivídua. Už v rannom spoločenskom vývinovom štádiu začal človek nadobúdať zreteľnejšiu podobu odcudzenia v pocite nemohúcnosti svojho snaženia voči prírodnému dianiu. Podobne aj v procese antagonisticko-dejinného vývoja sa odcudzenie začalo prejavovať ako negatívny výraz spoločenských vzťahov. No napriek tejto skutočnosti nie je ho možné chápať len ako historický jav, ktorý tak ako na určitom historickom stupni vývoja človeka vznikol, musí aj historicky zaniknúť. Odcudzenie vzniká v procese poznania, v procese subjek-objektového vzťahu, ktorý v sebe obsahuje popri stránke gnozeologickej aj stránku ontologickú. A z takého chápania a pohľadu bude potom aj odcudzenie pôsobiť, ako trvalý sprievodný poznávací jav v rozmanitých svojich podobách a formách , z ktorým budeme musieť zvádzať neustály zápas. Človek pôsobí na objekt, skutočnosť, ktorú si cez seba stvárňuje a spoznáva ju, dáva jej svoju podobu v rozličných formách a podobách, čím sa tak v poznávanom svete zobjektivizuváva, spredmetňuje. A pomocou tohoto spredmetňovania sa sám človek spoznáva, dosahuje svoje ciele, napĺňa svoju podstatu vyššími hodnotami a vytvára tak nové, len jeho aktivite vlastné, špecifické javy a skutočnosti. Karel Kosík, vychádzajúc z Heglovej púte ducha, sa na aktivitu človeka, ako na špecifickú formu pohybu, díva takto: „Subjekt musí putovať svetom a poznávať svet, aby poznal sám seba. Poznanie subjektu je možné len na základe tohoto subjektu vo svete, lebo subjekt poznáva svet len tým, že do neho aktívne zasahuje a len aktívnou premenou sveta poznáva sám seba“/l/. Túto aktivitu subjektu treba chápať tak, že človek sa spredmetňuje po celý svoj život, čo je nevyhnutná podmienka realizácie a existencie vôbec každého ľudského jedinca, lebo len tak môže zachovať existenciu svoju a svojho rodu. Človek nekoná tak iba vo vzťahu k prírode, k spoločnosti, ale aj vo vzťahu k sebe samému, k svojim duchovným a materiálnym hodnotám, čím potom môže toto zobjektivizované spredmetnenie, keď po určitej dobe nenachádza jednotu medzi sebou a svojim tvorcom, nadobudnúť charakteru odcudzenej moci, a to či už vo forme konkrétneho prejavu alebo sprostredkovane. Keď z toho, čo tu o odcudzení bolo už povedané sa pokúsime urobiť zhrnutie, mala by jeho definícia vyzerať následovne: Odcudzenie je taký špecifický jav v ľudskej činnosti, ktorý vzniká v procese vývoja človeka, spoločnosti, voči objektívnej poznávanej skutočnosti, ale aj v sebe samom vtedy, keď negatívna stránka tejto činnosti vo fáze spredmetnenia, objektivizácii, nadobudne v určitom čase takej svojej podoby, že začína svojho tvorcu; človeka, spoločnosť, teda subjekt sám spätne ovládať a určitým spôsobom nad ním mať moc, lebo ono samo osebe negatívne určuje už jeho ďalší osud, ďalšiu sebarealizíáciu, sprdmetnenie, objektivizáciu. Zrušenie tohoto stavu odcudzenia človeka, potom závisí na vytváraní takých priaznivých okolností a podmienok, v ktorých dozreje potenciálna možnosť, lebo tá „čaká“ na zmenu starej kvality aby negovala jej formu odcudzenia. Odcudzenie v určitej svojej konkrétnej forme a podobe nie je absolútne neprekonateľné, lebo už tým, že a priori v sebe obsahuje aj svoj protiklad v podobe potencie, umožňuje človeku, no s vyšším stupňom poznania, možnosť jeho prekonania, čiže negácie. Poznanie je proces, ktorý vzniká vo vzájomnom pôsobení subjektu, človeka, vo vzťahu k objektu, k poznávanej skutočnosti; neobohacuje len ducha, ale aj praktickú činnosť človeka, a tak ho dotvára v dokonalejšiu bytosť. A z tohoto hľadiska je poznanie relatívne, ohraničené, a to ako v čase, tak aj vo svojich možnostiach. Nemôžeme ho preto nikdy postihnúť úplne, čiže globálne, ale len po častiach, parciálne, čím nie sme schopní pochopiť a spoznať celú kauzálnu súvislosť a determinovanosť všetkých javov a rozmanitých stránok poznávanej skutočnosti. Takto poznávaný svet v nás zákonite vytvára na jednotlivých stupňoch poznania určité momenty jeho stagnácie, klišé, čo má za následok aj jeho metafyzické ponímanie. Z dejín vedeckého myslenia a poznania sú nám takéto prípady známe a ich pôvod musíme hľadať v odcudzených prejavoch ľudskej činnosti. Ani v súčasných novodobých podmienkach si mnoho úkazov a javov nevie človek dokonale vysvetliť a pochopiť ich. Takýto poznávací proces objektívnej reality je prirodzený a bude večný potiaľ, pokiaľ človek bude existovať. Svet je vo svojich prejavoch večný a nekonečný, a potom je nekonečné aj jeho poznávanie, omyly a samozrejme s tým spojené aj rozmanité prejavy odcudzenia. 3. SOCIÁLNE ODCUDZENIE. Po všeobecnom objasnení odcudzenia, si teraz ukážeme v krátkosti na sociálne odcudzenie, ktoré voči nám vystupuje v hrozivejších formách a podobách ako odcudzenie prírodné. Je to preto, že sociálne odcudzenie, ktoré má mnohoraké prejavy, môže byť pri živote udržiavané aj umele, lebo sa stáva účinným nástrojom vládnutia a moci. Sociálna spoločnosť sa takto sama odcudzuje svojej podstate, svojmu poslaniu, lebo sama nerozhoduje o svojom osude slobodne a demokraticky, ale je ovládaná úzkou skupinou ľudí dosadených nedemokratickými, tzn. mocenskými nástrojmi či už z vonku alebo z vnútra, ktorí svoju moc uplatňujú voči prevážnej väčšine ľudí z vôle menšiny bez toho, aby k tomu mali mandát väčšiny. Takáto spoločnosť sa potom poníma ako spoločnosť odcudzených vzťahov, ktoré panujú medzi ľuďmi navzájom, ale sú aj umele živené medzi sociálnymi skupinami, triedami, národmi a štátmi, lebo sa im už vopred pripisujú vlastnosti neadekvátne skutočnej ich podstate a človek sa tak vlastne a priori dostáva do ich područia a zajatia moci. Príčina takéhoto vzťahu, keď si nejaký sociálny objekt podriaďuje subjekt, keď nastáva fetišizácia tohoto sociálneho objektu vo vzťahu k subjektu, spočíva v objektivizácii tejto činnosti, ktorá plodí celú reťazovú reakciu odcudzených vzťahov zasahujúcich podstatnú časť celého ľudského snaženia, čím dochádza k atrofácii samotných ľudských hodnôt, duchovných, citových, ale aj materiálnych. Potom tieto jednotlivé stavy človeka, napr. pocity strachu, úzkosti, neistoty, duševnej dezorientácie, zapríčiňujú celkovú psychickú labilnosť človeka, ktorá má negatívny odraz aj v celej sociálnej oblasti formou pokrívených ľudských vzťahov vôbec. A to nehovorím o ďalších sprievodných javoch, ako je zvyšovanie úmrtnosti, potratov, alkoholizme, depresívnych stavov atď., ktorý takýto celkový stav v spoločnosti vyvoláva. Keď v kontexte tohoto problému odcudzenia spomíname, že odcudzenie človeka je vlastne negatívny jav, či výraz vzťahov človeka a poznávanej skutočnosti /prírodnej, alebo sociálnej/, bolo by nesprávne chápať toto odcudzenie len v zápornom slova zmysle, lebo tým by sme objektívne a pravdivo nepostihli zložité peripetie poznávacieho procesu so všetkými jeho protikladnými stránkami. Pretože už tým, že v stálej aktivite sme schopní prekonávať naše odcudzenie, tak v ďaka jemu dosahujeme väčšej slobody, ktorá potom spätne tento proces prekonávania odcudzenia pozitívne ovplyvňuje a urýchľuje. Táto zásada však platí len pri prirodzených formách vzniku odcudzenia /no nie pri umele vyvolávaných/, kde sa zachovávajú, napr. v sociálnej oblasti, všetky demokratické zásady riadenia spoločnosti. Pri prekonávaní odcudzenia však nestačí iba vytvárať objektívne predpoklady, keď napr. takú vedu o človeku postavíme na „vedecký“ základ tým, že odstránime tzv. kapitalistickú deľbu práce, a zavedieme kolektivizáciu, atď., a vzápätí nato zanedbáme tvorcu toho všetkého - človeka. Jeho životné podmienky sa nezlepšili, zanedbali sme aj riešenie jeho osobných problémov, lebo jeho subjektivitu i naďalej ponechávame v odcudzenom prežívaní pocitov, nálad, atp. Skôr naopak, obohatili sme ho o nové formy odcudzenia, ktoré predtým ani nepoznal. Jeho adaptácia, prisvojovanie si čo najväčšieho množstva prírodných síl, sociálnych vymožeností, sa mu za socializmu nestávajú vlastníctvom tak, ako by si to bol predstavoval, lebo produkty jeho práce ktoré vytvoril sa stratili skôr, ako nadobudli charakter „tovaru“. Človek vytvárajúci si v takýchto podmienkach svoj cieľ, nebol schopný naplniť svoju túžbu, lebo už vopred sa mu tento cieľ stal odcudzeným. A na základe takéhoto poznania a prežívania vstupoval do určitých výrobných, spoločenských a politických vzťahov, čím vlastne aj samotné tieto vzťahy nadobudli charakter vzťahov už vopred odcudzených, nevlastných a tým aj objektívne človeka ovládajúcich. Za takýchto podmienok ani aktivita subjektu nemohla vychádzať slobodne zo subjektu, teda z človeka, ale opačne z objektu. Takto zaklinená osobnosť sa napokon musí z týchto vzťahov odcudzenia vyslobodiť, lebo za určitých podmienok a okolností sa stáva priestor pôsobenia filozofických zákonov neudržateľný, a to ako pre subjekt, tak aj pre objekt. Stav odcudzenia, ako bolo už povedané, má iba relatívne trvanie a čím je doba jeho trvania kratšia, tým tvorivejší a aktívnejší je subjekt, lebo nenecháva rozpory vyvolané odcudzením dlho pôsobiť, a tak odstraňuje ich ničivý negatívny vplyv nielen na človeka, ale aj na vývinový proces vôbec. Človek tak nadobúda zdanie, že svet poznáva dokonalejšie, hlbšie, a že ho chápe vo väčšej celistvosti. Pri vytváraní takýchto podmienok vzniká prirodzený vzťah subjektu, teda človeka k objektu, ku skutočnosti, v ktorej sa človek necíti cudzo, ale pociťuje, že je jej tvorcom, že je slobodný. Preto aj v marxistickej literatúre sa môžeme dočítať, že „človek by mal pociťovať svoju slobodu, ktorá je daná nie za hranicami jeho práce, ale naopak, sloboda ktorá je daná pred hranicami jeho práce“, a ktorá by svojou podstatou nedegradovala človeka na púhy nástroj, ale ktorá by v človeku vytvárala pocity, že je vládcom nad všetkým čo poznáva a v čom dotvára svoju subjektivitu. 4. ODCUDZENIE ČLOVEKA A JEHO PôSOBENIE V ARMÁDE. Po objasnení odcudzenia človeka vo všeobecnej rovine si ukážme, ako sa môže prejavovať odcudzenie človeka v armáde. Ako vieme armáda je jeden z mocenských nástrojov existujúceho štátu, a ako taká, je už sama o sebe výrazom odcudzenia. Je to jedna z najrozsiahlejších inštitúcií, ktorá má ten špecifický charakter, že na rozdiel od ostatných štátnych ustanovizní, kde je potenciálna ale aj faktická možnosť postupného prekonávania odcudzenia človeka, armáda túto možnosť nemá a ani mať nemôže, pretože by stratila charakter armády. Z toho potom plynie aj špecifika odcudzenia človeka v armáde, a oproti ostatným inštitúciám spočíva v bezpodmienečnom rešpektovaní všetkých jej predpisov, poriadkov a nariadení vyšších vojenských orgánov a veliteľstiev. Avšak vo funkcii ochrany našich ľudí, ich majetku, hraníc štátu a pod., spĺňa úlohu celkom opačnú, najmä vtedy, keď je skutočným vyjadrením vôle ľudu. V opačnom prípade môže aj v tejto funkcii zohrať úlohu retardačného činiteľa. Človek, prichádzajúci k výkonu vojenskej základnej služby sa dostáva do stavu odcudzenosti voči všetkým veliteľom, technike a vojenskému režimu vôbec. Potom povinnosťou každého občana je plne brať na zreteľ túto objektívnu nevyhnutnosť existencie armády, ktorá determinuje aj plnenie vojenských povinností a celý systém vojenského života. Preto môžeme povedať, že v dôsledku vyššie spomenutého špecifika, ktoré sa na armádu vzťahuje, by malo byť odcudzenie človeka v armáde chápané s porozumením všetkých vojakov bez rozdielu zastávaných funkcií. Teraz si v určitých rysoch priblížme aj tú skutočnosť, ktorá je vo vzťahoch podriadenosti i nadriadenosti a vo veliteľskej hierarchizácii vytvára nevyhnutný a odcudzený vzájomný vzťah. Nedeliteľná veliteľská právomoc si sama svojou podstatou vyžaduje čo najrýchlejšie plnenie všetkých rozkazov a nariadení. Vzťahy bezpodmienečnej podriadenosti si vyžadujú velenia všetkých armád či už v minulosti , prítomnosti alebo v budúcnosti. V nich toiž nie je možné vysvetľovať vojakom súvislosti, ktoré determinujú rôzne rozkazy či nariadenia. Keď chce byť armáda pružným a bojaschopným telesom, nástrojom, nemôže do svojho systému zavádzať kritiku a kontrolu z dola ani vojakmi, alebo ostatnými členmi spoločnosti, zameranú na jej systém velenia či vedenia boja. V takomto prípade by to už armáda nebola a stratila by svoj význam ako armáda. Preto poslušnosť, pružnosť a presnosť pri plnení rozkazov, musí byť u každého vojaka cieľom. A k tomu je zameraný aj výcvik a celé pôsobenie človeka v armáde. Vojak musí plniť všetky rozkazy a za každej situácie aj keby sa mu tieto javili ako úplne „cudzie“, vonkajšie a teda odcudzené. Ba v tom je ich zmysel. Takto mu už nepatrí ani dôsledok jeho činnosti, lebo vyšiel z cudzej vôle a on ako vojak len v abstrakcii si môže predstaviť správnosť toho čo vykonáva. Bezprostredne je však ovládaný buď priamymi rozkazmi, alebo samotným režimom vojenskej služby. Človek po dobu vojenskej základnej služby sa necíti ako v občianskom živote, relatívne slobodný na vonkajšej a od neho nezávislej spoločenskej podmienenosti, kde sa nachádza v skutočnom, reálnom bytí ako človek, ale sa cíti akoby celá jeho subjektivita, konkrétna forma jeho bytia ani nebola v jeho moci. Stále pociťuje nad sebou cudziu moc, ktorá ho ovláda a kedykoľvek, v každej chvíli ho môže použiť ako predmet manipulácie, čím podlieha vlastne vojenským predpisom aj vtedy, keď má napr. osobné voľno. Človek bol do armády vedome vrhnutý ako predmet a aj jeho individuálna rozumová vyspelosť, či možnosť rozvíjania schopností sú v určitých nevyhnutných prípadoch a z pochopiteľných dôvodov degradované na priemernú, či lepšie povedané, na primeranú úroveň preto, aby sa s človekom - vojakom, najmä pri rôznych manévroch, cvičeniach a pod., mohlo zaobchádzať ako s nástrojom, čím sa tak stáva vlastne predmetom manipulácie. Preto tento druh odcudzenia človeka by sme mohli zahrnúť aj do oblasti sociálno-ideologického odcudzenia. V armáde však pôsobí aj techický druh odcudzenosti človeka, ktorý na podmienky života v armáde má ale tú zvláštnosť, že tento faktor odcudzenia je daný už samou podstatou vojenského života a že samotná technika je len prostriedkom na jeho lepšie ovládanie. Vojak tak nadobúda zdanie, ako by sa prostredníctvom techniky jeho odcudzený stav prekonával, čím jeho plnenie vojenských povinností sa stáva účelnejšie, lebo je zaujatý technikou, ktorú má zvládnuť, čím tak nachádza aj „zmysel “ svojej činnosti. Preto rozkazy i nariadenia zo strany veliteľov už nedoliehajú na neho takou drastickou formou ako pri plnení vojenských povinností bez techniky. No v dôsledku vopred určeného celkového stavu odcudzenia človeka v armáde však neplatí, že s rastom technizácie sa odcudzenie prekonáva. Odcudzenie človeka v armáde sa neprekonáva, len sa stiera jeho stránka fyzickej námahy na organizmus človeka, ktorému sa potom zdá, že sa odcudzenia zbavuje, ža sa oslobodzuje. Treba však mať na zreteli, že človek zapojený v mechanizme armády ako medzičlánok vojenského systému, uvádzajúci vojenskú techniku do pohybu na jednej strane, v dôsledku jej vysokej technizácie a automatizácie, musí mať patričné odborné vedomosti, ale na strane druhej ho tá sama vojenská technika a rozkazy, ktoré musí plniť, degradujú na púhy nástroj, či medzičlánok obsluhujúceho mechanizmu, či automatického stroja. V podmienkach vojenského života práve tieto tzv. logické paradoxy, musia byť umelo vnášané do myslenia vojakov ako nevyhnutná potreba fungovania armády. Je pravda, že človek obsluhujúci stroj nepociťuje, že by bol voči nemu odcudzený, lebo tento stroj ovláda. Neuvedomuje si ani to, že stroj je výsledkom zväčša odcudzenej práce spoločenských indivíduí. Takže ciele, ktoré so strojom vykonáva, chápe ako celkom „pochopiteľné“ a pritom ,,logické“, lebo v nich vidí zmysel. Niekedy zas pracuje celkom akoby „na slepo“ a nevie či jeho práca je správna v okamihu, keď ju vykonáva a či teda splní cieľ, ktorý mu bol zadaný zvládnuť. V oboch prípadoch je to však práca smerujúca k bezprostrednému cieľu človeka, prácou odcudzenou, lebo ňou vždy realizoval iba zámer vyššej moci. Táto vyššia moc však môže a nemusí byť odcudzená ešte vyššej moci, a to moci - ľudu, občanom štátu, ktorí ho poverili plniť túto úlohu, a ktorá je v zhode s celospoločenskými záujmami. Človek, ktorý vykonáva vojenskú službu, môže určitým spôsobom svoje schopnosti aj rozvíjať, stávať sa všestrannejším, čím sa potenciálne stáva slobodnejším pre občiansky život. A v tom je vyjadrený veľký vklad vojenskej služby. V tejto súvislosti by sa mohlo vo všeobecnosti povedať, že ako v oblasti sociálnej, tak aj v jej užšom rámci, v oblasti technickej, sa v podmienkach armády odcudzenie musí chápať tak, že sa každému vojakovi vytvárajú v dôsledku neustáleho výchovného pôsobenia veľké potenciálne možnosti pre ďalší rast jeho osobnosti. Za tým účelom sa v armáde vytvárajú, najmä pre tých čo majú nižšie vzdelanie, rôzné špeciálne kurzy a strediská, v ktorých sa títo vojaci všestranne zdokonaľujú, a s takto vytvorenými možnosťami a nadobudnutými vedomosťami armáda pomáha spoločnosti ako takej v tom zmysle, že vojaci so slabšími vedomosťami sa v priebehu vojenskej služby natoľko zdokonalia, že získajú aj vyššiu kvalifikáciu, ďalšiu odbornosť, atp. A nie je zriedkavosťou, že nadobudnú z oblastí rôzných profesií až stredoškolských vedomostí, čo im umožňuje zaradiť sa do občianskeho života, ako kvalifikovaní odborníci. 5. ZÁVER. Zrušenie odcudzenia sa nedá ponímať absolutisticky, ale treba ho chápať tak, že to bude nekonečný zápas človeka zo svetom, ktorý si bude rozmanitými spôsobmi prisvojovať, a že v ňom pôjde o to, aby človek rušil len tie jeho formy a prejavy pôsobenia, ktoré by brzdili jeho ďalší rozvoj, slobodu, aby tak mohol stále viac napĺňať svoju ľudskú podstatu vyššími hodnotami. Takto chápané odcudzenie človeka, ktoré nás stále „provokuje“ a nabáda k hlbšiemu postihovaniu skutočnosti, to na strane jednej, ale na strane druhej keď ho včas nepostihneme, môže nás vo vývinovom procese vrnúť späť, alebo v lepšom prípade môže vytvoriť v spoločnosti určité obdobie akýchsi konvencií či klišé, kde môžeme ešte hrozivejšie predpoklady odcudzenia skôr predpokladať ako ich vylučovať. I keď je ťažko s dnešného stupňa poznania predpovedať v akých formách a podobách sa odcudzenie bude v budúcnosti prejavovať, treba mať však stále na pamäti, že človek by mal pre nekonečný zápas s ním vytvárať také podmienky slobody vo všetkých sférach ľudskej činnosti, aby znovudobýjal a pretváral to, čo už raz vytvoril, ale aj to, čo ešte nespoznal a neprisvojil si, no vždy to musí byť v súlade s prírodou a v predmetnom svete ľudí by mal zakaždým zostať pánom svojich výtvorov, lebo najúbohejším stavom odcudzenia je, keď ma ovládajú výtvory vlastnej práce, kedˇ namiesto toho aby mi veci slúžili, začínam slúžiť ja im a stávam sa tak otrokom svojich vlastých výtvorov. Záverom ešte niekoľko slov k odcudzeniu človeka v armáde. Tu chcem len zdôrazniť, že na jednej strane vojenská služba degraduje skôr niektoré psychické, ako rozumové vlastnosti človeka v procese bezpodmienečnej poslušnosti pri výkone vojenskej povinností, no na druhej strane vychováva v človeku pocit veľkej zodpovednosti, umožňuje mu nadobudnúť aj nové poznatky a vedomosti, ktoré v konečnom dôsledku determinujú aj neskorší jeho celkový život v občianskych povolaniach. Táto špecifická skutočnosť, do ktorej sa človek v armáde dostáva, je vlastne akousi dialektikou paradoxou, ktorá je predovšetkým armáde vlastná. Július Suja-Žiak Literatúra: / l / Kosík, K.: Dialektika konkrétného. 3.vyd. , Académia ČSAV, Praha l966, s.50-5l. / 2 / Marx, K.: Ekonomicko-filozofické rukopisy z r. l844.