Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


O PROBLÉME POZNANIA* ÚVOD. V postkomunistických krajinách v súčasnosti pociťujeme akési pojmové vákuum a chaos aj v oblasti teórie. Dosť často počúvame, ale aj čítame v odbornej tlači také pojmové spojenia či výrazy, ktoré sú neblahým dedičstvom nedávnej minulosti. Napríklad „vedecká“ či „nevedecká“ filozofia, alebo „vedecký“ či „nevedecký“ svetový názor, atp. Stáva sa, že vysokoškolský učiteľ z oblasti spoločenských vied, keď má zaujať určité hodnotiace stanovisko k niektorému, napr. filozofickému smeru či škole, povedzme k existencializmu, tak ho a priori označí prívlastkom „nevedecký“. Jednoducho použije vo svojom slovnom prejave zafixovanú terminológiu z čias obdobia socializmu, čím vnáša do vedomia mladých ľudí, poslucháčov, schematickú, zideologizovanú mätež v oblasti poznania, ktorá bola vlastná marxistickému mysleniu. Žalostné na tejto veci je to, že tento stav pretrváva aj po toľkých rokoch, čo došlo ku zmene spoločenského systému. Staré, tzv. kádre, pôsobia na školách ďalej, akoby k žiadnym spoločenským zmenám ani nedošlo. Bipolárne chápanie týchto a podobných kontradikčných pojmových výrazov, ako „vedecké“ alebo „nevedecké“ poznanie, pričom to druhé sa chápe ako škodlivé, je u vysokoškolského pedagóga neprípustné. Rozhodol som sa preto upriamiť pozornosť na tento problém poznania a v stručnosti poukázať na úlohu i význam niektorých jeho druhov a foriem. Pojem „poznanie“ je veľmi obsažný a preto vyvoláva vo vedomí ľudí mnoho nejasností. Väčšinou si pod týmto pojmom predstavujeme len poznanie, ktoré je vlastné exaktným vedným disciplínam; matematike, fyzike, biológii, atp. Zvykli sme si ho nazývať „vedeckým poznaním“. Tento druh poznania sa ešte donedávna chápal ako jediný správny a objektívny „odraz sveta v našom vedomí a myslení“, a jeho cieľom bolo odkrývanie „objektívnej pravdy“. Veľmi jasne túto formuláciu nachádzame u V. I. Lenina, keď píše; „ ... objektívnu pravdu nám odhaľujú zmyslové orgány, prostredníctvom ktorých sa nám objektívny svet odráža v našom vedomí“. Tento „odraz“ sa vzťahoval, pravdaže, aj na „vedecké poznanie“, čím explikačná hodnota pojmu „odraz“ je, ak ju chápeme staticky, mimoriadne málo obsažná a neurčitá. A pojem „odraz“ sa používal aj na objasnenie ďalších javov a procesov, ktoré sa od vedeckého poznania podstatne odlišujú. Tak napríklad sme sa stretávali s formuláciami, že aj umenie je „odrazom objektívnej skutočnosti“ /l/. Pražský filozof Ladislav Tondl, ktorého som tu citoval, ďalej píše: „Ešte do komplikovanejšej situácie sa dostaneme, ak sa zoznámime so spôsobom, ako - obvykle sú to tí sami autori - vykladajú niektoré psychické prvky a procesy, o ktoré sa opierajú poznávacie procesy. Tak sa dočítame, že nielen poznanie /ako celok i ako každý akt poznania/ je odrazom, ale aj pocit, vnem, pojem a vedecké zákony sú odrazom objektívnych zákonitostí prírody atď. Tu sa začína opravdový zmätok, ktorý len potvrdzuje, že explikačná hodnota pojmu „odraz“ je neurčtá, a že tento pojem je naozaj mnohoznačný“ /2/. Lenin celkom jednoznačne tvrdí, že „myslenie je odraz“ a že „inak než prostredníctvom pocitu sa nemôžeme o nijakých formách hmoty a nijakých formách pohybu ničoho dozvedieť“ /3/. Aj F. Engels vo svojom diele, Ľ. Feuerbach a vyústenie nemeckej klasickej filozofie, píše: „... hmotný, zmyslovovnímateľný svet... je jediný skutočný svet! A čo je zmyslami nepostihnuteľné, to do oblasti poznania už nepatrí“. Tu sa marxistická teória poznania, založená len na „zmyslovom odraze zobrazenia a kopírovania vecí“ dostáva v širšom chápaní noetických otázok do úskalia, pretože takéto gnozeologické hľadisko, vlastne nahrádza zložitosť procesu poznania vecí a javov všeobecným chápaním, čo vo svojich dôsledkoch vedie nevyhnutne k univerzálnemu schematizmu. Neudržateľnosť marxistickej teórie poznania sa prejaví najmä vtedy, keď v náuke o poznaní pripustíme aj ostatné formy a hľadiská poznania, ako napr. psychologické, intuitívne a i. Nehovoriac o ďalších problémoch, najmä apriorného poznania, ktoré sa dotýka takých entít, akými sú, povedzme; akosti, vzťahy, súvislosti a ď., ktoré neexistujú vo vlastnom zmysle slova ani v duchovnom či fyzickom svete.** VEDECKÉ POZNANIE. Tento výraz, „vedecké poznanie“, by nemal byť chápaný ako dôkaz z protikladu /argumentum e contrario /, ale ako exaktné poznanie, t. z. takej činnosti, ktorá nie je len „odrazom“, či nejakým „jednorázovým aktom“. Tu logicky máme na mysli takú činnosť, ktorá v sebe zahŕňa celý komplex veľmi rozmanitých procedúr a metodických postupov, ktoré sú späté s určitými bádateľskými cieľmi. Tak napr. taká „rádioaktivita“. Ak ju chápeme ako proces a zároveň ju aj skúmame ako proces, t. z., že robíme meranie, kvantifikujeme jej prejavy, musíme sa na ňu dívať ako na vlastnosť subjadrových častíc, čiže musíme brať v úvahu aj ich nestabilitu. Potom vidíme, ako táto „vlastnosť“- nestabilita, vyvoláva proces - „rádioaktivitu“, čím pochopíme aj zmysel ekvivalencie týchto pojmov. V uvedenom prípade nevykonávame jednorázové pozorovanie, či skúmanie jedného javu, ale celého súboru javov, faktov, kde musíme použiť pri poznaní celý komplex procedúr, ktoré sa vzťahujú k danému objektu určitého vymedzeného univerza. No zároveň takéto skúmanie poukazuje aj na sémantický význam a úlohu jazyka vôbec, bez ktorého by žiadne exakné poznanie vo vede nebolo možné. Do oblasti vedeckého skúmania patrí i skúmanie jednotlivých javov, cez ktoré prenikáme k podstate skúmanej reality, t. z., že poznávame hlbšie jej vzájomné súvislosti a procesy. Vedecká exaktnosť tohto druhu poznania je potom daná práve exatnosťou používaných metód a procedúr, ktorými skúmame určitú skutočnosť. Ďalším dôležitým kritériom poznania vo vedách je konzistentnosť pojmového systému, v ktorom by si jednotlivé výpovede nemali protirečiť. Poznávacie procesy poznáme; empirické a teoretické. Empirické sú založené na bezprostrednom kontakte pozorovateľa-experimentátora s meracími a pozorovacími prístrojmi a ďalším zariadením. V takomto prípade, základom úspechu poznania, napr. vedeckého objavu, pri ktorom používame metódu vedeckého experimentu, platí zásada, že kedykoľvek a koľkokrát by som pokus zopakoval, musí sa objav potvrdiť. Množstvo pokusov je v takomto prípade kritériom exaktnosti poznania za predpokladu, že každý pokus /experiment/ potvrdí daný, pôvodný výsledok. Toto hľadisko platí aj pri teoretických procedúrach, kde je uplatňovaná zásada, že ak chceme vysvetliť nejaký fakt, danosť, dej, jav, musíme ho porovnať s určitým všeobecným zákonom, do ktorého sa začlení ako genus proximum, druh, množina, či platná trieda tohto zákona. Každý zákon má syntetizujúci charakter,čo znamená spätosť a obsažnosť jeho jednotlivostí do systému, tvoreného nielen všeobecnými kategóriami ale aj ich konkretizáciou, t. z. platnými použitými hypotézami, ktoré tvoria nevyhnutnú súčasť poznávania podstaty každej veci, javu, alebo celého procesu. Problematika vedeckého poznania je exaktným vedcom dostatočne známa, a keďže každá vedná disciplína má svoje vlastné, špecifické metódy, ktoré nám neprísluší popisovať,preto sa touto otázkou už nebudeme zaoberať. No, tu treba ešte podčiarknúť a povedať , že obecná metóda poznania, nie je ani „odrazom“, ani akýmsi čistým rozumovým produktom, ale je to taká oblasť, v ktorej sú zahrnuté rozmanité osobné psychické črty a vlastnosti vedca, ako napr. vôľa, viera, ale aj roztržitosť a ďalšie citové stavy, emócie, ituícia atp., ktoré sú vždy neoddeliteľnou súčasťou duchovna každého vedca. Ony sa prejavujú u jedného viac a u druhého menej, čím sa môže daný objekt prejaviť v poznávanom subjekte aj veľmi nevyspitateľným spôsobom, ako napr. náhlym vnuknutím, ktorého pôvod si nedokážeme ani dobre vysvetliť. To dokazuje, že racionálno a iracionálno tvoria aj pri tomto druhu poznania organickú jednotu, ktorá, či si to už priznávame alebo nie, podstatne ovplyvňuje aj naše exaktné poznanie. UMELECKÉ POZNANIE. Aj ďalšie formy poznania majú právo na existenciu, lebo sa podieľajú na poznaní ako takom a v istých štádiach vývinu ľudstva zohrávali veľmi dôležitú úlohu. Medzi ne patrí aj umelecké poznanie. Samozrejme, že do oblasti poznania patrí aj „intuitívne poznanie“, „náboženské poznanie“ a i. Všetky tieto tzv. nevedecké formy poznania , sú odlišné od „vedeckých“ predovšetkým tým, že nepoužívajú exaktné métody pri poznávaní, ale sú pre ľudskú spoločnosť vlastné a teda potrebné a užitočné. Umelecké poznanie, tak ako ostatné druhy a formy poznania, sú súčasťou ľudskej spoločnosti, lebo vychádzajú z duchovno-bytostnej podstaty človeka, z jeho racionálnej, ale i iracionálnej určenosti, ktorá podmieňuje ľudský rozmer a dáva mu duchovný zmysel. Umelecké poznanie je podmieňované špecificky ľudským spôsobom poznávania skutočnosti, a je určované predovšetkým citovým vzťahom človeka k svetu v ktorom žije. Emócie umelca sa napr. viažu k poznávanej skutočnosti, k objektu, a cez vlastné vnútorné prežívanie sa formujú do takej predstavy, že jeho výsledkom môže byť aj umelecké dielo, keď má človek pre túto zmyslovo tvorivú činnosť realizačné predpoklady. V každom umeleckom diele sú obsiahnuté i určité poznávacie informácie o danej skutočnosti, objekte, či dobe v ktorej umelec žil a tvoril. On však netvorí preto, aby vyjadril /ako vo vedeckom poznaní/ poznávaciu povahu svojho diela. Tu nejde o exaktnú poznávaciu hodnotu umeleckého diela i keď ju môže obsahovať. U umelca dominuje zmyslové poznanie a objekt ktorý stvárňuje prostredníctvom svojich pocitov, vnemov pri pozorovaní si vytvára svoje predstavy, ktoré potom vkladá do svojho projektu, aby tak v ňom stvárnil aj svoj vnútorný svet, ktorý prežíva, a ktorý sa stáva predmetom i jeho umeleckého cítenia. Umelec transformuje vonkajšiu realitu do seba preto, aby z nej vytvoril umelecké dielo, čím by tak vyjadril svoj špecifický, čiže aj subjektívny prístup k objektívnej skutočnosti. Žiadné poznanie nie je samoúčelné, a to platí rovnako ako vo vede tak aj v umení. Aj preto nie je žiadne poznanie iba púhym „odrazom“ skutočnosti, ale je predovšetkým aj tvorivou premenou, ktorá sa kryštalizuje v realizovanom umeleckom diele. Takto sa umelecké dielo stáva objektom, ktorý potom spätne pôsobí na city človeka, cez ktoré obohacuje celú jeho oblasť vnímania a poznania, a tak mu zároveň zušľachťuje životné chvíle, prípadne i celý život. Preto umelecké poznanie nekončí iba poznaním ako „odrazom“, ale zohráva predovšetkým funkciu objavnú, t. z., že od „reprodukcie sa dostáva k produkcii, od rekonštrukcii ku konštrukcii, od poznania skutočnosti k vytváraniu skutočnosti novej“. A práve v takejto umeleckej činnosti začína „vlastný umelecký objav, tam vzniká objavné umelecké dielo“ /4/. Keď sa napr. maliar spredmetňuje vo svojom obraze, to nie je len púha objektivizácia maliara, ale je to predovšetkým produkcia ducha maliara, ktorý vkladá do svojho obrazu svoje pocity, predstavy a prežívania, aby sa tak jeho dielo „oživilo“. Tým mu dáva nový rozmer najmä vtedy, keď sa dostáva do sféry vedomia iných ľudí, keď im má čo povedať, keď vyvoláva v nich citové pohnutie z vnímania vytvorenej krásy, a keď napríklad z nového úhla pohľadu odkryje aj nové horizonty krásna. Objavnosť diela je potom v tom, ako silne zapôsobí na spoločenské okolie a aký estetický účinok sa tým dosiahne. Poznanie tu neznamená osvojenie si iba určitého množstva poznatkov, čo je v umení druhoradé, ale znamená predovšetkým pochopenie ducha doby, spoločenských vzťahov a pomerov, kultúry a celkového života spoločnosti, v ktorej umelecké dielo vzniklo. Umelecké poznanie má, pravdaže, aj svoj intelektuálny obsah i napriek tomu, že jeho komunikačné formy majú emocionálne poslanie. „Čistá emócia - emócia bez akéhokoľvek intelektuálneho alebo predstavového základu - nie je možná“ /5/, hovorí americký psychiater J. B. Furst. Sú však prípady, že existujú pokusy o vytvorenie tzv. „čistého citového poznania“ /Mallarmé/, ktoré povyšuje vnem a dojem vyvolaný citovým vzruchom za základ umeleckého snaženia. Na tomto podklade vznikol v umení špecifický individualistický smer - impresionizmus, ktorý poskytuje len osobný zážitok zo zmyslových vnemov nezávisle od skutočnosti. Pritom vyjadruje iba povrchné dojmy všetkých odtieňov a zážitkov s tým zameraním, že uprednostňuje prioritu formy umeleckého stvárnenia pred obsahom. Tu sú všetky emotívne dojmy a zážitky povýšené na výlučný zmysel sugestívneho prežívania, v ktorom umelec - impresionista, hľadá svoje „čisté“ emocionálne uspokojenie. I táto, psychologicky silne podfarbená forma umeleckého prejavu, má svoje opodstatnenie, a je výrazom, či lepšie povedané, sugestívnym poznaním skutočnosti. INTUITÍVNE POZNANIE. Ďalším druhom poznania, ktorému budeme venovať našu pozornosť je intuitívne poznanie, ktoré je dostatočne rozpracované predovšetkým v diele francúzskeho filozofa Henri Bergsona /l859-l94l/. On vo svojom diele Filozofické eseje /6/, charakter poznania chápe tak, že je dané nie pozorovaním faktu, či javovej danosti, ale intuíciou. Takto chápe predovšetkým umelecké poznanie, keď hovorí, že „poznanie umelca a jeho inšpirácia sú určené intuíciou, ktorá umožňuje priame, mimorozumové nazeranie“ a pri tomto druhu poznania, „hľadisko rozumu nemôže byť definitívnym hľadiskom poznania veci“. Pritom pripomína, že rozum je nástrojom, ktorý nenahradzuje prvotnú intuíciu. Takýmto svojským poňatím Bergson opúšťa a zavrhuje intuíciu rozumovú, ktorá je obsiahnutá, napr. v diele R. Descarta alebo B. Spinozu, ktorí intuíciu chápali tak, že ona je najvyšším prejavom rozumu. No H. Bergson zo svojho chápania intuície, rozum úplne vylučuje, pretože podľa neho ona je vraj a priori daná človeku, je zakódovaná v jeho génoch a prejavovať sa môže aj veľmi zvláštnym spôsobom, napr. náhlym vnuknutím, či bleskovým pochopením, alebo okamžitým nápadom /apercu/, pomocou ktorých bolo urobených väčšina veľkých objavov, podotýka Bergson a menuje známu príhodu G. Galilea, ktorý pomocou intuitívneho vnúknutia prišiel na objav kyvadla, keď sa vraj nudil v kostole a preto pozoroval na strope kývajúcu sa lampu. Rovnako spomína R. Descarta, ktorý intuitívne pochopil podstatu trojúholníka a pod. H. Bergson intuíciu staval aj do pritkladu s ineligenciou, ktorá podľa neho nedokáže nič viac, než spracovať hmotu a umožňovať žiť človeku na tomto svete. Intuícia nám podľa Bergsona dovoľuje viac, ako napr. vcítiť sa do „rastúcej kvetiny, či žijúceho zvieraťa“ a pochopiť tak ich vnútornú a životnú imanenciu nezávisiacu od praktických záujmov človeka, a preto poskytujúca aj pravdivejšie poznanie. Podľa Bergsona má intuícia veľmi blízky vzťah k vôli človeka, ktorá je výrazom osobitnej energie, a doposiaľ sa nám ju nepodarilo spoznať. Jej prejavy videl Bergson v hypnóze, telepatii a v jasnovidectve. Chápal ich ako veličiny neurčitej a nemerateľnej energie, ktorá pravdepodobne nejakým spôsobom prežíva aj po smrti človeka. Z toho by potom vyplývalo, že svet merateľný a vážiteľný je svet nižší, sekundárny svet vecí, na rozdiel od sveta vyššieho, primárneho, sveta kvalít a hodnôt, ktorý presahuje hmotu a stojí nad ňou svojim vedomím, intuíciou a vôľou. Ak mám ja zo svojho hľadiska hodnotiť Bergsonovo poňatie intuície, tak si myslím, že istá zmyslovo-rozumová skúsenosť človeka, tak či onak má vplyv na intuitívne prejavy každého človeka. Vráťme sa ale späť k Bergsonovmu ponímanie intuície a k jeho hodnoteniu rozumového poznania, z ktorého zaiste nemožno vylúčiť isté pravdy. Tak napríklad keď sa Bergson v súvislosti s problémom intuície zamýšľa nad človekom ako mysliacou bytosťou, nad jeho smerovaním, ktoré sa riadí podľa rozumu, tak dochádza k záveru, že rozum nás najskôr nabáda k sebectvu a na tejto ceste poznania pre seba, ho vraj nič nezadrží. A z tohoto hľadiska potom hodnotí rozum vo vzťahu, napríklad k náboženstvu, keď podľa neho je „náboženstvo obrannou reakciou prírody proti rozkladnej činnosti rozumu“/7/. Preto on vidí, okrem iného, funkciu náboženstva predovšetkým v zachovaní spoločnosti, lebo ona pracuje pre jej dobro a tvorí obrannú „reakciu prírody proti inteligencii“, čo chápe ako nevyhnutnosť, a zároveň aj ako odraz nepredvídaného v procese poznania. Na množstve príkladov dokladá z obdobia ranného stupňa vývoja človeka zrod prvotných náboženských foriem a predstáv, akými bola napr,aj mágia. K tomuto problému vyjadruje svoj názor, že dnes sa mágia skôr chápe ako protiklad náboženstva a upozorňuje, že pokiaľ náboženstvo vyžaduje nezištnosť a prosí o priazeň božstvo, z ktorého v procese poznania čerpá najväčšiu svoju účinnosť a zabezpečenie blaha, tak mágia je skrz-naskrz sebecká /8/. H. Bergson napokon zdôrazňuje potrebu náboženstva najmä u tých ľudí, ktorí sú obdarení reflexívnym myslením, lebo im umožňuje plné chápanie zmyslu života, ktorý je v prevážnej miere určovaný túžbou, ktorá nás „zasiahne ako účinok vytvorený prúdením tvorivej energie“. Ak nám táto energia chýba, podotýka Bergson, otrasie to naším reflexívnym myslením natoľko, že by sme potom ťažko hľadali v inteligencii nejakú tú nápravu či spásu, lebo nás to stále ťahá opačným smerom. Človek potom intuitívne pociťuje potrebu tvorivej energie, ktorú napokon nachádza v náboženstve a viere. V podobnom duchu i keď vychádzajú z iných východísk, riešia súčasný neuspokojivý stav vývinu ľudstva, jeho smerovanie, aj ďalší význační myslitelia 20. storočia, ako napr. E. Husserl, M. Scheler, M. Heidegger a ďalší, prevážne fenomenalisti.Títo upozorňujú ľudstvo na nezmyselnú technizáciu sveta, keď napr. M. Heidegger tvrdí, že „oslava ľudskosti nespočíva v pracovných výkonoch, ale v kulte, ktorý vychádza z náboženstva“. NÁBOŽENSKÉ POZNANIE. Začneme citátom kresťanského mysliteľa a duchovného: „Človek z vlastnej skúsenosti vie, že jestvuje aj neviditeľný svet ducha, vedomia, myslenia a úkonov vôle. To vedie človeka od nepamäti k tomu, že si kladie znova otázky: Čo je svet, čo je život, ako je možný hmotný svet, ako je možný vnútorný neviditeľný svet ducha v človeku?“ /9/. Všetky tieto skutočnosti sú pre človeka záhadou. Cez ne chce pochopiť svet, ale vedecké poznanie mu na ne nedáva dostatočne vyčerpávajúcu odpoveď. Filozofia sa pokúša za zmyslovo vnímateľným svetom postihnúť i neviditeľný svet, ale ako sa ukazuje, i ona tu tápe v istých nejasnostiach, a tento svet zostane aj pre ňu naďalej záhadou. Preto zmyslami ale i rozumom nepostihnuteľný priestor v našom svete sa snaží vysvetliť náboženstvo. Ján CH. Korec, ktorého sme vyššie citovali, ďalej píše: „Posledným vysvetlením sveta a človeka v Bohu sa ľudstvo zaoberá od nepamäti. A neprestane sa ním zaoberať nikdy. Patrí to k podstate človeka“ /l0/. Aj H. Bergson vidí v náboženstve potrebu tzv. duchovnej fabulácie, ktorá by mala vypĺňať medzery v ľudskom poznaní, no pritom podotýka, že nie je možné znášať inteligenciou človeka narušený poriadok, ktorý sa automaticky neobnoví. Preto je úlohou inteligencie „vypracovávať také náboženstvo... , ktoré by malo obrannú reakciu prírody proti tomu, čo by mohlo pri výkone rozumu deprimovať jednotlivcov a rozkladať spoločnosť“ /ll/. Pokiaľ v prvom prípade je potreba náboženstva zdôvodňovaná a priornou tézou, „verím aby som pochopil“ /Credo, ut intelligam/, tak v prípade druhom, u Bergsona, ale i väčšiny svetských mysliteľov, je to najmä riešenie problému na základe eticko-gnozeologického prístupu, ktorý je zdvovodňovaný aj zachovaním ľudského rodu vôbec. Pre lepšie pochopenie uvedenej argumentácie by sme mohli spomenúť aj ďalšie Bergsonove myšlienky, ako je napríklad i táto jeho alegória reflesívnej duše: „Duša rozochvená až do hĺbky prúdom, ktorý ju strhne, sa prestane krútiť okolo osi, unikajúc na okamih zákonu podľa ktorého sa druh a jednotlivec navzájom do kruhu podmieňujú. Zastáví sa, aby počúvala volajúci hlas. Potom sa dá unášať rovno vpred. Nevníma priamo silu, ktorá ňou hýbe, no cíti jej nedefinovateľnú prítomnosť, alebo ju vytuší zo symbolickej vízie. Potom príde nesmierná radosť, pohrúženie do extázy alebo vytrhnutie zmyslov. Boh je tu a ona je v ňom. Niet už záhady. Problémy miznú, nejasnosti sa rozplynú; je to iluminácia... Boh je prítomný a radosť je bezmedzná. No ak sa duša ponára v Bohu myšlienkou a citom, niečo z nej ostáva mimo; je to vôľa; keby konala, čin by jednoducho vychádzal z nej. Jej život nie je teda ešte Božský. Ona to vie... Mystická duša chce byť takým nástrojom. Vylúči z podstaty všetko, čo nie je dosť čisté, dosť pevné a ohybné, aby to mohol Boh použiť. Už cítila prítomnosť Božiu, už bola presvedčená, že ho vidí v symbolických víziách, ba už sa sním spájala v extáze; no nič z toho nebolo trvalé, lebo to všetko bola iba konteplácia; čin vrátil dušu jej samej a odpútal ju takto od Boha. Teraz ňou a vnej koná Boh: spojenie je úplné a teda aj konečné“ /l2/. Bergson sa tu po vzore fabulatívnej alegórie Platóna „O duši“, ponoril do mystického sveta, v ktorom nám vykreslil púť duše a jej stavy sugestívneho prežívania pri hľadaní vízie ako splynúť s Bohom, aby v ňom našla radosť, šťastie a oslavu. Duša tak načerpá činorodú silu pre pozemský život, aby potom cez Boha milovala touto božskou láskou celé ľudstvo, lebo v „skutočnosti jediné združenie rodinné a združenie sociálne sú zámerom prírody, jedine im zodpovedajú pudy, kým sociálne pudy zvádzajú spoločnosť skôr bojovať medzi sebou, ako sa zjednotiť a vytvoriť opravdové ľudstvo“ /l3/. Tu, ako sme mohli pochopiť, Bergson stavia prírodné a sociálne do protikladu a každému určeniu prisudzuje iné poslanie. Pokiaľ prírodné pudy život zachovávajú, tak pudy sociálne ho vedú k zániku neustálym bojom. Preto aj riešnie týchto problémov vidí v náboženstve a všemožne sa usiluje apelovať na rozum vedcov a inteligencie, aby si osvojili náboženské učenie a robili všetko preto, aby zachránili človeka cez vieru v Boha. Bol hlboko presvedčený, že „z učenia, ktoré je len učením sotva zbĺkne horúce nadšenie, osvietenie, viera, čo hory prenáša“ /l4/. Preto veril, že vitálny elán obsihnutý v náboženskej viere a hrubá hmota ktorou sa zaoberajú vedy, by sa mali vzájomne dopĺňať, aby bolo tvorenie a život. Veď aj láska je nemysliteľná bez tvorivej energie, ktorá rozmnožuje svety a ktorá je zdrojom aj ľudského poznania. Homo homini deus, také bolo Bergsonovo heslo. Žiaľ vo svete stále prvláda opak : homo homini lupus. A preto, jeho poznanie odmieta vedy, ktoré vedú ľudstvo k diskontinuite, ale velebí intuíciu, ktorá mu pripomína poznanie umelca a jeho tvorivú išpiráciu. Vyššie uvedené argumenty sa nedajú lepšie pochopiť než na pozadí jeho vlastných živých slov, ktoré povedal pri preberaní prestížnej Nobelovej ceny mieru v r. l928: „Devätnáste storočie poznalo úžasný rozkvet vo vynachádzaní nových strojov, no pričasto verilo, že tieto vynálezy už len čírym hromadením hmotných účinkov pozdvihnú morálnu úroveň ľudského rodu. Skúsenosť naopak, čoraz častejšie ukazuje, že spoločenská vystrojenosť nemá automaticky za následok morálnejšie zdokonalenie ľudí, žijúcich v spoločnosti, ba že rast hmotných prostriedkov, ktorými ľudstvo disponuje, nesie so sebou aj isté nebezpečenstvo, ak ho nesprevádza primerané úsilie duchovné“. On túto funkciu „duchovného úsilia“ videl práve v náboženstve, ktoré chápal tak, že má priam nezastupiteľnú funkciu v spoločnosti a u ľudí, ktorých vyzýval a nabádal, aby si ho osvojili a našli v ňom prameň poznania, prameň duševnej energie a lásky. Zvôvodňuje to aj tým, že pripomína: pokiaľ existuje ľudstvo ešte nik nevynašiel nič lepšie a nič dokonalejšie ako je náboženstvo, viera v Boha, ktorá vedie ľudstvo k nájdeniu svojho zmyslu života a cieľa tým, že ochraňuje človeka a celý ľudský rod. V tomto zmysle sa o náboženstve kladne vyslovilo aj veľa ďalších význačných mysliteľov, ako napr. francúzsky filozof Auguste Sabatier, ktorý prehlásil náboženské poznanie za subjektívnu zbožnosť, zabezpečujúcu aj vlastný rozvoj. Rovnako i Blaise Pascal, známy francúzsky fyzik a filozof zo l7. storočia, vo svojom diele "Myšlienky" /Pensées/ napísal: „Srdce má svoje dôvody, ktoré rozum nepozná. Nie rozum ale srdce vedie človeka ku spáse“. A svoj postoj na ceste k ozajstnému poznaniu pravdy uzatvára takýmto prevolaním: „Boh lásky stojí nad Bohom pravdy“. ZÁVER. Súčasné dynamické poznanie je rovnako ohraničené ako boli všetky predošlé, a absolútne poznanie javov a procesov celého súcna nikdy nebude možné. No pátranie po týchto nekonečných príčinách dejov, formách a procesoch poznania, nás nikdy neopustí a neustále bude zamestnávať našu myseľ otázkou - prečo? A je len prirodzené, že na všetky takéto a podobné otázky veda nezodpovie. Ani filozofia nedokáže na všetky otázky uspokojivo s konečnou platnosťou odpovedať. Preto je tu popri vede aj náboženské poznanie, ktoré je síce založené na viere, ale na položené otázky nachádza uspokojujúce odpovede a človek v nich nachádza aj zmysel i cieľ svojho života. Je to potvrdené aj tým, že veriaci ľudia sú spojnejší a šťastnejší. Z tohoto konštatovania potom vyplýva, že pre mnohých ľudí sa náboženské poznanie i keď založené na pricípe viery, stalo jedinou možnosťou k spokojnejšiemu životu, lebo v ňom našlo uspokojivé odpovede na všetky svoje otázky, ktoré by nikde inde nenašli. Popri tejto gnozeologickej funkcii, je nám náboženstvo nápomocné aj v oblasti eticko-sociálnej. Pre náš národ má kresťanské náboženstvo zvlášť významné poslanie, ak si uvedomíme, že už v prvej polovici 9. storočia sa stalo významným zdrojom a nositeľom kultúry a vzdelanosti Veľkej Moravy. Je známou skutočnosťou, že tie národy, ktoré ako prvé v tomto ranofeudálnom období prijali kresťanstvo, stali sa kultúrne najvyspelejšími štátmi vtedajšieho sveta. . Preto a priorné odmietanie tejto formy poznania nemá opodstatnenie, a nás by iba usvedčovalo z netolerantnosti a azda aj z nevedomosti, ak by sme ho pripúšťali, nech by sme sa akokoľvek oháňali vedeckou exaktnosťou hľadania pravdy v procese poznania. Július Suja-Žiak ------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------ Literatúra a poznámky: /l/ Tondl, L . : Člověk a věda, Akademie, Praha l969, s.75. /2/ Tamtiež, s. 76. /3/ Lenin, V.I.: Dialektický materializmus a empíriokriticizmus. II.vydnaie, Praha l945, s.256. /4/ Kusý, M.: Umenie a poznanie. VPL, Bratislava l964, s.ll8. /5/ Furst, J.B.: Neurózy a spololečnost. Praha l96l, s.58. /6/ Bergson, H.: Filozofické eseje.Slovenský spisovateľ, Bratislava l970 /Pozri stať: Život a dielo,s.435-449/. /7/ Tamtiež, s. 275. /8/ Tamtiež, s. 3l7. /9/ Korec, J.CH.: Náhoda, či zámer. Lúč, Bratislava l992, s.33. /l0/ Tamtiež, s. 36. /ll/ Ako / 6 /, s.342. /l2/ Tamtiež, s. 362-363. /l3/ Tamtiež, s. 365. /l4/ Tamtiež, s. 368. * Uverejnené: XIII. Zborník dejín fyziky. / 2. MESDEF ´95 /. Liptovská Mikuláš l996, s.25 - 36. ** Bližšie pozri: Russel, B.:Problémy filosofie. Čin, Praha l927.