Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


AUGUSTINUS AURELIUS /354-430/ - kresťanský teológ a filozof, zakladateľ patristiky. Pochádzal zo severnej Afriky a narodil sa v meste Thagaste /v provincii Numidia/.Školy navštevoval v Thagaste, ale aj v Kartágu, Ríme a Miláne /Mediolanu/. Doba, v ktorej Augustinus Aurelius žil a pôsobil bola v oblasti západného Stredomoria katastrofická; všade prebiehali vnútorné rozpory, divoké Alarichove koristnícke tlupi r. 410 vyplienili Rím, a to všetko marilo Augustinove plány, lebo večná sláva mesta a jeho ako kresťanského zjednotiteľa, rečníka, biskupa a filozofa, by mohla byť nenávratne stratená. Pretože neskrotná pohroma barbarov z východu - čo už stačila rozvrátiť všetko, aj tvoriacu sa mladú nábožensko-kresťanskú organizáciu, ktorá je od tretieho storočia cisárom Konštantínom uznaná za oficiálne náboženstvo, sa mala stať Božím štátom. A to ešte nik netušil, že ďalšia vlna koristníckych nájazdov visigótskych kmeňov sa rozhodne si založiť na území západorimskej ríše, v južnej Galii prvé tzv. barbarské kráľovstvo /419-507/.Augustín to chápal ako trest za bezbožnosť a skazenosť Ríma. Veru, aj toho sa Augustín dožil, a to všetko sa odohrávalo v dobe, keď sa jeho predstavy ako kresťanského filozofa sústreďovali na dokončenie práce, aby tak po vzore Platónovej Ústavy ukázal, že je schopný vytvoriť projekt pre vzorný spoločenský poriadok, ktorý napokon rozviedol vo svojom diele, Boží štát /De civitate Dei/. Augustin sa k filozofii prepracoval cez grécku a rímsku filozofiu, s ktorou sa dokonale zoznámil, ale dobre poznal aj ďalšie orientálne učenia. No a keď sa navyše ešte zahĺbil do spisov plamenného rímskeho rečníka a filozofa Marcusa Tullia Cicera, tak s "neuveriteľným vzplanutím" zatúžil po nesmrteľných múdrostiach tohoto Rímana. Augustin prešiel viacerými filozofickými školami, keď sa najskôr ako platonik stal manicheistom*, lebo tento myšlienkový smer vtedy ovládal severnú Afriku, potom načas prešiel ku skeptikom, aby vzápätí sa vrátil k novoplatonikom, až napokon zakotvil v kresťanstve. Je len samozrejmé, že tieto jeho záujmy o rôzné ideové smery neboli akýmsi rozmarom, ale on vlastne hľadal také učenie, ktoré by ho natrvalo uspokojovalo. A že sa mu to podarilo, svedčí aj skutočnosť, že sa do dejín zapísal ako najvzdelanejší z učených mužov svojej doby.O tejto svojej poznávacej anabáze sa rozpisuje v diele Vyznanie /Confesia/. Tu sa zároveň dozvedáme aj o jeho kresťanskom krste r. 387, i o tom, ako sa neskôr stal biskupom v Hippone r. 395, a že to všetko ho priviedlo k tomu, aby sa celou svojou dušou pustil do církevnej organizačnej činnosti. V ďalšom spise, Proti akademikom, sa už otvorene stavia proti skepticizmu, keď tvrdí, že bez pravdy nie je možné ani pravdepodobné poznanie, lebo aby sme poznali čo je podobné pravde, musíme poznať pravdu samú. A kde takú pravdu nájsť? Pýta sa a odpovedá: "Nechoď von, ale vstúp do seba sám, lebo vo vnútri človeka prebýva pravda." Čiže, nám radí v tom zmysle, že každý by mal hľadať pravdu naprv "sám v sebe, vo svojom myslení, sebapoznávaním, vnútornou skúsenosťou, lebo iba tak môžem nájsť istotu, že som, že pochybujem, že myslím, že posudzujem." Zrejme sa pri tejto úvahe inšpiroval aj Sokratovou myšlienkou "viem, že nič neviem." Vo svojom diele O trojici to rozvádza tak, že zmysly nás neklamu, lebo omyly pri poznávacej činnosti vznikajú z unáhlených úsudkov. Ďalej k tomu dodáva: "Každý, kto si uvedomuje že pochybuje, si to uvedomuje /toto svoje pochybovanie/ ako akúsi pravdu..." Píše o tom aj v spise:De vera religione, 39, 73. Ďalej čítame, že: "Kto pochybuje o tom, že žije, že si pamätuje, uvedomuje, praje, myslí, pozná a usudzuje? Aj keď pochybuje, ...napriek tomu si pamätuje, prečo pochybuje, uvedomuje si že pochybuje, že sa chce presvedčiť, premýšľa, vie, že nevie /to, o čom pochybuje/." Je toho názoru, že nie je správne, keď unáhlene súhlasíme..., pretože konečným zdrojom všetkého je Boh. Je pravdepodobné, že túto myšlienku o pochybovačnosti prevzal od Augustína aj sám Francúz R. Descartes, keď prehlásil svoj známy výrok: Cogito ergo sum, čiže: "Myslím, teda som." Čo sa týka sveta, ten chápe tak, že Boh ho stvoril "z ničoho" a jeho udržovanie v stave v akom ho poznáme má na starosti iba Boh. Keby jeho tvorivá sila pominula, svet by zanikol. Svet je preto obmedzený čo do priestoru, tak aj do svojho trvania, teda bytia. Duša je nehmotná substancia, odlišná od tela a je preto nesmrteľná. Čiže ju chápe tak ako Platón. V otázke etických zásad, tie v podstate tiež preberá od Platóna, a sú to štyri cnosti: múdrosť, umiernenosť, spravodlivosť a statočnosť. K nim pridáva aj kresťanskú vieru, nádej a lásku. U Augustína vznikol problém s vyriešením "slobodnej vôle." Jeho učenie o "božskej milosti" vo vzťahu k vôli človeka a o božskom predurčení, vyriešil tak, že vôľu síce považoval za vlastnosť pre človeka najdôležitejšiu, ale problém nastal vtedy, keď mal vyriešiť otázku hriechu v kresťanskej vierouke. Pretože Boh bol u neho chápaný ako nepodmienený princíp všetkého existujúceho súcna, do ktorého sa zahrňuje aj vôľa, lebo je tiež súčasťou súcna. Ale ak chápeme vôľu ako "slobodnú vôľu", to je v rozpore s nepodmienenosťou princípu Boha, pretože to "slobodu vôle" ruší, neguje. Augustín tento spor napokon vyriešil tak, že Boh si bol vedomý, že to zle dopadne, lebo on všetko vie, a preto obdaril človeka slobodnou vôľou, čiže mu dal možnosť nehrešiť, alebo aj hrešiť. No a človek to zneužil tým, že nedodržal zákaz a Adam zjedol rajské jablko, a tak sa dopustil hriechu.Tento spor potom Augustín napokon vyriešil tým spôsobom, že aj napriek tomuto prvotnému hriechu, ktorého sa človek dopustil, občas koná i dobro, no ono to ale nezáleží iba na jeho vôli, ale predovšetkým na milosti Božej. A práve vyriešenie tohto sporu, mu vraj dopomohlo podľa väčiny posudzovateľov, čiže životopisov k tomu, že ho kresťanská cirkev prehlásila za svätého. Svoje hlboké vedomosti, ako sme spomenuli, hľadal už vo vyššie spomenutých filozofických smeroch, keď v Božom štáte ďalej uvádza, že existujú dva druhy filozofov: talianskí a iónskí. Praotcom prvého je Pytagoras /ktorý sa vraj z polit.dôvodov presťahoval do juž.Talianska/ a toho druhého predstavuje Táles. Augustinus sa domnieval, že v "bohoslovnom učení" treba usudzovať podľa platonikov. To znamená, že "normou poznania" je pravda. No a zdrojom všetkých právd je Boh ako "ontologický" dôkaz všetkej existencie. Božstvo od večnosti predurčilo jedných ľudí ku konaniu dobra a druhých ku konaniu zla, zatrateniu a mukám. Takže podľa neho, bez predurčenej božskej milosti nemôže človek konať dobro. Toto fatalistické učenie ovplynilo celú stredovekú cirkev, ktorá pod vyznávaním tejto dogmy uplatňovala aj tzv. božie súdy. A keďže Augustín bol presvedčený, že svetský štát je kráľovstvom zla, hriechu a pokušenia, postavil proti nemu svoj Boží štát - teda kráľovstvo božie na zemi. Hovoril, že pokiaľ pozemské kráľovstvo je vytvorené láskou človeka k sebe samému a k nevšímavosti Boha, tak nebeské kráľovstvo božieho štátu - ovplýva láskou k Bohu. Oba tieto typy štátov prechádzajú šiestimi epochami: 1. začína u Adama a trvá až do potopy; 2. je od Noema do Abraháma; potom 3. od Abraháma po Dávida; 4. od Dávida po babylonské zajatie; 5. od babylonského zajatia po Krista; 6. začína obdobím Krista a skončí sa posledným súdom. Augustinus písal svoje dielo Boží štát pod hrozbou, ktorá vtedajší svet vrátane Ríma pustošila, a to bola hrozba barbarských kmeňov pod Alarichovým vedením. Augustinus preto videl v tejto katastrofe potrestanie Ríma za jeho predchádzajúci boj proti kresťanstvu. Učenie, ktoré nám Svätý Augustin a ďalší jeho pokračovateľia /cirkevní otcovia/ zanechali, sa volá - patristika. Bol to vlastne istý spôsob oživenia, ale v novom kresťanskom duchu, helenistickej kultúry. Takýmto spôsobom sa tento prvý kresťanský filozof pokúsil obnoviť na nových základoch, pomocou kresťanskej ideológie, istú harmonickú spoločnosť. O tom, že v jeho učení bolo veľa pozitívnych myšlienok, svedčí aj tá skutočnosť, že viaceré obohatili i vedu, no zároveń svojim učením ovplynil aj takých neskorších mysliteľských velikánov, akým bol i sám, už tu spomenutý, Francúz R. Descartes. Augustín vo svojom diele sa ako prvý pokúsil o výklad európskej filozofie dejín, kde ľudstvo označil za jednotný organizmus, ktorý si tvorí svoju vlastnú históriu, keď prechádza obdobím detstva, junošstva, mužstva a staroby. No vo všetkých etapách nad ním /ľudstvom/ dozerá Boh, ktorý ho vedie až k poslednému súdu. Poznámka: * manicheizmus - nábožensko-kresťanský smer z 3. až 9. storočia, ktorý hlásal učenie o neustálom boji dobra so zlom. Július Suja-Žiak