Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


RENESANČNÁ FILOZOFIA A MACHIAVELLI. 1.ÚVOD. Kolískou renesančnej filozofie je Taliansko. Tu sa v 14.storočí ako v materskej krajine rímskeho cisárstva najrýchlejšie začína s rozvojom miest, kultúry, obchodu a remesiel, čo bolo prirodzené v zhľadom na stredomorské obchodné plavebné cesty, ktoré sa v tejto oblasti križovali. Rýchlo sa rozvíjal priemysel, bankovníctvo, ale aj úžerníctvo ako spievodný jav prvotnej akumulácie. Zároveň tu ako v prvej krajine na európskom kontinente vznikajú i prvé technické objavy, alebo aj importované z arabských krajín či z Ázie, ako napr. kolovrat, tkáčsky stav, vodné koleso na vrchnú vodu, zdokonalenie veterných strojných zariadení, knihtlač, či zavádzanie vysokých pecí k tavbe kovových rúd, ale i objav strelných zbraní, výroba strelného prachu, zdokonalenie kompasu a iných výdobytkov pochádzajúcich najmä z Ázie, resp. Číny. Od polovice 15. storočia sa začína udomácňovať aj kapitalistický spôsob výroby. A navyše, po prvých zemepisných objavoch koncom 15. a začiatkom 16. storočia sa do Španielska a Portugalska začína dovoz zlata, striebra a južného ovocia zo zámorských ciest, čo podnietilo i ďalšie západoeurópske prímorské štáty k rozmachu lodiarstva a k pretekom o nadvládu plavebných zaoceánskych ciest. Vtedy dochádza aj k búrlivému rozvoju strojovej výroby, ktorá sa dostáva najmä do Anglicka a Holandska, keď ako prímorské štáty začínajú profitovať z týchto nových zámorských objavov. No a tento trend sa dostáva aj do Francúzska a čiastočne i do Nemecka. Ale pokiaľ v Holandsku a v Anglicku kapitalistické začiatky sa sľubne rozbiehajú, tak v rozdrobenom Nemecku dochádza iba k reformačnému náboženskému hnutiu /1525/, lebo silné feudálne panstvo na jednotlivých kniežacích dvoroch si pevne drží moc vo svojich rukách. Takže z tohto dôvodu je ťažko prirovnávať napríklad nemeckú reformáciu, povedzme k holandskej revolúcii. Tá v krajine vzbĺkla koncom 16. a zač. 17. storočia, čím si Holandsko na Španielsku vymohlo aj svoju samostatnosť. Renesančné obdobie sa delí na dve časti: a/- skoré /rané/ obdobie /XIV.- XV. stor./, ktoré je charakterizované tým, že má humanistický ráz; - a vtedy nastáva rozkvet literatúry i umenia. Dante, Francesco Petrarca, Giovanni Boccaccio a i. b/- pozdné obdobie /XVI. stor./, to je charakterizované rozmáhajúcim sa bohatstvom, ktoré uprednostňuje najmä rozvoj prírodovedných odborov. Preto príznačným rysom tohto obdobia je rozvoj prírodovedných poznatkov a tomu aj odpovedajúcich spoločenských názorov. V prvom /ranom/ období je renesancia zozvíjaná iba v severných oblastiach rozdrobeného Talianska, a až v druhom, t. z. v pozdnom období nadobúda charakteru aj celoeurópskeho. 2.RENESANČNÁ FILOZOFIA. Tá sa na na pôde Talianska začala dotvárať na základoch stoickej, epikurejskej, platónskej a peripatetickej filozofie, ktoré dopomohli i ku vzniku filozofie scholastickej. V pozdnom období renesancie sa k tomu pričleňuje aj rozvoj metód poznávania v matematike, fyzike, mechanike a v ďalších prírodovedných disciplínach. Tým sa začínajú zdokonaľovať a dotvárať i metódy poznávania so všeobecným charakterom, čím tak vzniká aj filozofická metodológia. Pritom renesančná filozofia je postavená, predovšetkým na gréckej kultúrnej vzdelanosti, ale keďže Gréci v tej dobe boli stále viac tiesnení Tureckou rozpínavosťou, tak viacerým nezostávalo nič iné ako emigrovať viac na západ, a to najmä do Talianska. Veď tento vplyv zažívala už aj scholastická filozofia /Abélard/, na pôde ktorej dochádza k prvým renesančným úvahám a myšlienkám. Tak napríklad, ako sme uviedli v predchádzajúcom článku "Scholastika", v tomto období od 9. storočia dochádza k prekladom diel buď gréckych filozofov priamo, alebo prostredníctvom arabských mysliteľov. To boli vlastne tie najdôležitejšie prvopočiatky pre vznik renesančnej filozofie. A keďže jednotiacim a zhodným záujmom ako pre scholastiku, tak aj pre renesančných mysliteľov bola etika, sú to práve tieto filozofické diela, ktoré dávaju podnet k zrodu prvých renesančných prác. Takýmto spôsobom vznikli diela Giovanniho Boccaccia či Danteho, ktoré sa stali jasným dôkazom toho, že renesančný človek svojim záujmom o seba a svoje vnútorné pohnútky je schopný nevšednou odvahou púšťať sa ako objaviteľ neznámeho aj do hlbín pekelných, no i do výšin nebeských,len aby spoznal zmysluplný život určovaný pohnútkami svetskej lásky. Áno, už to neboli nebesá, ale to bol už život svetský, ktorý ich začal zaujímať. A ako jeden z prvých, bol práve Facinus, predstaviteľ akadémie s platónskou orienatáciou na pôde Talianska, ktorý nielenže oživoval platónsky éros /lásku/ ako tvorivý stimul človeka, ale začal aj vydávať prvé renesančné literárne a filozofické diela antických klasikov, predovšetkým s etickou tematikou. Tie mali humanistický ráz a jeho škola, ktorej bol riaditeľom, prekladala aj filozofické diela z gréčtiny do latinčiny. Druhým význačným renesančným mysliteľom, ktorý sa zameral na vydávanie diel Aristotela, bol Pomponazzi /1462-1524/. V Padove založil aj akadémiu, len aby myšlienky Aristotela mohol odovzdávať i ďalším svojim žiakom. Po ňom v šírení myšlienok peripatetikov pokračuje Telesius /1509-1588/. Filozofiu vyštudoval v Padove a najviac ho zaujala aristotelovská filozofia. V jej duchu založil v Neapoli aj filozofickú akadémiu "Cosentina", v ktorej sa zameriaval na štúdium prírodných vied, založených na skúsenosti a potrieb spoločnosti. Vo svojom hlavnom diele "O podstate vecí podľa ich vlastných princípov" sa vyjadruje v tom zmysle, že všetky prírodné sily sú oduševnené. Hmotu chápal ako pasívnu látku bez vlastností, ale citlivý éter, je jej duchom života, čím sa hmota oživuje. V protikladoch videl zdroj všetkého pohybu. Naše zmysly nám poskytujú poznatky, ktoré rozum triedi, a tak spoznáva podstatu všetkých vecí a dejov. Renesančná filozofia svoje vrcholové štádium rozvoja dosahuje až v myšlienkach Giordana Bruna /1548-1600/. V mladosti bol mníchom dominánskeho rádu. Potom pätnásť rokov žil vo Švajčiarsku, Francúzsku, Anglicku a Nemecku. Bol platonikom a z týchto pozícií nazerá aj na prírodu, to znamená, že ju chápe panteisticky; boh sa presídľuje do vecí, resp. prírody. Tá je nekonečná, lebo existuje nekonečné množstvo svetov /čiže vychádza z myšlienok Demokrita, Epikura a Lucretia Cara/. Človek je nedeliteľnou súčasťou prírody a považoval ho za mikrokozmos veľkého sveta. Odmietal Koperníkov názor, že Slnko je stredom vesmíru, lebo v nekonečnom svete to nie je možné. Za základ poznania považoval zmysly, ale keďže nám tieto poskytujú iba nedokonalé poznanie, pretože nedokážu vnímať nekonečno, tak aj pri bežnom poznaní nás klamú /ako napríklad pohyb Zeme, Slnka atp./ Preto máme aj rozum ako najdokonalejší zdroj nášho poznania, a pomocou neho už môžeme chápať i zložité veci, ako napríklad, že všetky svety vo vesmíre sú rovnorodé, alebo že aj na iných plánetach by mohol existovať život. Bol zástancom nepretržitej menlivosti predmetov: semeno - rastlina - klas - chlieb - krv - semeno - zárodok - človek - mŕtvola - zem - skala atď., kým neprejde všetkými prírodnými formami existencie. Keď sa G. Bruno r. 1592 vrátil späť do Talianska, tak bol inkvizíciou za svoje názory na 8 rokov uväznený a následne upálený. Napísal tieto diela: Večera na popolnú stredu; O príčine princípu a jednom; O nekonečne, univerzu a svetoch; O trojnásobnom minime a miere; O monáde čísle a tvaru; Vyhnanie víťaznej beštie a ď. Machiavelli Nicolo di Bernardo /1469-1527/. Taliansky renesančný mysliteľ a politik. Pri štúdiu rímskych dejín pochopil, že ak chce byť človek úspešný, mal by sa presadzovať za každú cenu. I keď pri skúmaní problémov spoločnosti si uvedomoval, že tie sa neodohrávajú a nerozvíjajú z vôle božej, ale v dôsledku prirodzených príčin a túžieb, ako je materiálny záujem a moc. To ich núti k tomu, že ľudia nedbajú na predpisy mravnosti ani zbožnosti, ale konajú v zmysle práva silnejšieho, a to aj tými najnevyberanejšími prostriedkami. Machiavelli ako nie najúspešnejší diplomatický úradník u dvora flórenskej republiky, videl intrigy Medicejských praktík, ktoré verne zhrnul aj vo svojej najvýzamnejšej knihe, v českom preklade "Vladár" /1513/. V slovenčine má názov Panovník. Za vzor si vzal Cesara Borgiu, najväčšieho vraha a zradcu XVI. storočia. I v ďalšom svojom diele, "Rozpravy o prvých desiatich knihách Tita Livia" /v českom preklade "Vlády a státy"/, rozvádza svoje myšlienky o tom, že v politike sa nemáme pýtať, čo je dobré a čo špatné, ale na to, čo je prospešné a čo škodlivé. Podľa neho je vraj len jedna cnosť: schopnosť činu. A kto sa nemôže zbaviť morálnych zábran, nech radšej žije ako človek súkromný a nepolitický. A pretože politika pojednáva o moci, píše v knihe "Vladár" čiže Panovník, takže ak tento /panovník/ nedodrží slovo, lebo dôvody prečo ho sľúbil už pominuli, nedopustil sa vlastne ničoho špatného. Preto aj lesť, klamstvo a pretvára, to sú vraj účinné prostriedky panovníkov, a teda i politikov usilujúcich sa o moc. No a nad nespokojnými masami vraj treba vždy držať "železnú ruku." O šľachte síce hovoril, "že je nepriateľom každej spoločnosti občianskej", ale že "nič nie je hroznejšieho ako rozvášnený dav..." Tak to sú slová Machiavelliho, a človek sa nestačí čudovať, ako majstrovsky si jeho slová osvojila väčšina i súčasných politikov. A zrejme je to aj preto, že K. Marx ako hlavný učiteľ dnešných politikov, ktorí získavali svoje vedomosti a politické ostrohy iba v nedávnej dobe, hodnotil Machiavelliho takto:"...ako jeden z prvých sa pozeral na štát ľudskými očami a vyvodzoval jeho zákony z rozumu a skúsenosti, a nie z teológie." Áno, chladný a vypočítavý rozum, to bolo božstvo, pred ktorým sa skláňal aj Marx.* No a etika súcit či cit, mu hovorili pramálo, zrejme to boli aj preňho iba prázdne slová. Čo k tomu viac dodať?! Július Suja-Žiak * Viacej o Marxovi je aj v článku: J. Kirschbaum ako zástanca myšlienok M. Hodžu.