ARABSKÁ STREDOVEKÁ FILOZOFIA.
1.ÚVOD.
Začiatkom VII. storočia vzniklo v Arabii nové, islamské náboženstvo, Musulmanstvo, t. z., že sa začínajú formovať muslimovia, ktorí sú poslušní Allaha do podoby náboženského vierovyznania. Tento náboženský smer vznikol za podmienok, keď vrcholila kríza arabského obchodu, ktorá sa prelínala s lúpežívými prepadmi kočovných beduínov, mestských fellahov a prebúdzajúceho sa národného odporu proti Peržanom a Habešanom.
Celé VII.storočie je v arabskom svete charakteristické tým, že pod heslom islamstva sa začínajú rozsiahlé arabské dobyvačné vojenské akcie, ktoré v niektorých prípadoch prerastajú vo vojny proti domácim zbohatlíkom a šľachte. Takýmto spôsobom sa napokon koncom prvej tretiny VIII.storočia arabský kalifát stal väčší ako bolo bývalé rímske impérium. Do kalifátu v tejto dobe patrili: Arábia, Irán, severozápadná India, Sýria, Egypt, Palestína, celé severoafrické pobrežie a Pyrenejský poloostrov. Takže v rukách Arabov boli aj obchodné cesty od Atlantiku až po Čínu a arabčina sa stala vládnucím jazykom od Gibraltaru po Indiu. Ich obchod sa natoľko rozrástol, že v IX. storočí Arabi ovládli všetky obchodné cesty na Ceylon, do Číny, ale aj do strednej Afriky. Popri obchode sa zmáhalo i remeselníctvo, takže začal výmenný obchod za suroviny ale aj otrokov, nevídane prekvitať. To malo vplyv aj na obchodné cesty a ich ochrana bola organizovaná lepšie a na vyššej úrovni ako v tom čase v Európe. Táto vysoká úroveň obchodu a priemyslu v kalifáte bola sprevádzaná i väčším rozvojom vedy, ktorá v tej dobe prevyšovala krajiny západnej Európy. Podobne to bolo aj s kutúrou, ktorá i keď mnohonárodná /Arabi, Iránci, Berberi, Turci a Egypťania/, viac bola spojená s výdobytkami antického sveta, lebo sa rozvíjala na kultúrnom podhubí hellenistického obdobia moci. Takže na začiatku IX. storočia sa napríklad Bagdad stal aj najvýznamnejším strediskom školstva, vedy s bohatými knihovňami a vedeckými spoločnosťami. V Bagdade sa vytvorili dobre organizované prekladateľské pracoviská a vydavateľstvá, ktoré vydávali preklady diel Platóna, Aristotela, Hypokrata, Galena, Euklida, Archimeda a Ptolemaia. V X. storočí vzniká na Pyrenejskom poloostrove v Kordóbe, druhé hlavné stredisko arabskej vzdelanosti, a to zároveň začalo najviac vplývať i na rozvoj európskej vzdelanosti.Vzhľadom na rozľahlosť arabského sveta, najďalej vtedy pokročil rozvoj zemepisnej vedy, lebo s tým súvisel aj rozmach astronómie, pretože podľa hviezd sa uskutočňovali všetky vzdialenejšie obchodné, suchozemské, no i plavebné cesty po moriach a oceánoch. S rozvojom tejto oblasti bol neruzlučne spojený aj rozvoj matematiky; z gréčtiny sa prekladali diela Euklida a učenci sa začali zaoberať Euklidovými axiómami o rovnobežkách, zdokonaľovali sa v trigonometrii, optike a robili množstvo objavov; ako napríklad o odraze a lomu svetla. Dobre poznali anatómiu človeka; napr. oka a fyziológiu videnia. Textilné remeslá zas vyvolávali potrebu výroby tkanín, kobercov atp., a to malo vplyv na zdokonaľovanie teórie miešania farieb. Rovnako mali Arabi zásluhy aj na tom, že do života Európanov sa zaviedol strelný prach, ktorého výrobu prevzali od Číňanov a magnetickú strelku, ako aj vodné a mechanické hodiny a iné technické vynálezy. Pozoruhodných výsledkov dosiahli i v lekárstve, keď niektorí arabskí filozofi sa preslávili aj ako lekári, ktorí dokázali popísať množstvo chorôb a tak obohatili i farmakológiu. Vo vedách humanistických boli tiež vynikajúcimi odborníkmi, najmä v dejepisectve, vo filológii a v gramatike.
2.ARABSKÁ FILOZOFIA.
Tá sa rozvíjala na pozadí prekladov gréckych autorov do sýrštiny a následne i do arabčiny. Takto napr. Avicena /Abu-Ali Ibn-Sina/ a Averroa /Ibn-Rošd/ prekladali Aristotela a ďalších Grékov do svojho jazyka. No, ale prvým arabským prekladateľom sa stal učenec Al-Kendi, ktorý žil v Basre, i keď pôsobil vo vtedajšom stredisku vedy a kultúry v Bagdade, kde napokon aj umrel r.873. Po ňom, v prekladateľskej činnosti v prvej polovici 10. storočia v Bagdade pokračoval Al-Farábi, ktorý do arabčiny preložil Aristotelovu logiku. A v ich šlapajách pokračoval, už tu spomenutý, Avicena /980-1037/, ako znie jeho európsky prepis mena. Bol významným lekárom, no zaoberal sa aj filozofiou, politikou a bol i poetom. Jeho filozofickým dielom bola encyklopedická "Kniha uzdravenia", keď v osemnástich zväzkoch rozvíja problémy o logike, fyzike, matematike a metafyzike. V arabskom svete sa tento filozof a lekár tešil neobyčajnej popularite. Rozvíjal aj myšlienky AL-Farábiho, no bol dôslednejší a vedeckejší ako všetci pred ním; tak napríklad svet ponímal ako večný a nekonečný, ale nikým nebol stvorený. Svet je podľa neho večné trvanie, lebo je podmienené večným bohom, ktorý existuje mimo čas. Ľudská duša je nehmotná, nesmrteľná a tvorí podstatu tela. Božská činnosť, to je myslenie boha o sebe samom a toto sebauvedomovanie je zároveň počiatkom celého súcna.Uznával posmrtný život ducha, no nie ale tela, keď vzkriesenie zásadne odmietal. Čo sa týka poznania, tak bol zástancom presných dôkazov zmyslovej percepcie. Písal aj o tom, že zmysly pripravujú k rozumovému pochopeniu celý obraz poznania. Bez pomoci zmyslov, teda iba "čistým rozumom", sú poznateľné iba najvyššie princípy, zrejme metafyzického charakteru. Avicena svojou filozofiou sa snažil nájsť most medzi Aristotelovým učením a islamským náboženstvom. Keď ale v druhej polovici XI. storočia prebehli vo východných arabských štátoch náboženské nepokoje, nastáva rozpad arabského kalifátu. Dobýjajú ho turecký seldžukovia, čím nastáva oslabenie obchodu a priemyslu. Roku 1055 Seldžukovia obsadzujú aj bagdadský kalifát, Sýriu a Palestínu, a to má za následok vznik celej reťaze povstaní. Keď k tomu prirátame koncom XI. storočia aj križiacke výpravy z Európy, oslabenie moci arabského kalifátu je definitívne.A práve táto úpadková doba zrodila aj naväčšieho odporcu aristotelizmu Al-Ghazáliho. Narodil sa v Iráne, ale učil v Bagdade, ktoré ešte stále bolo najvýznamnejším strediskom vedy a umenia. Potom sa odobral do Sýrie, kde 11 rokov žil osamotene a premýšľal o ďalšom osude islamu. Napokon sa navrátil späť medzi ľudí a spoločnosť, aby tam propagoval skepticizmus, čiže bezmocnosť ľudského rozumu, ktorý nie je schopný riešiť vzniknuté problémy, a preto by ich mal radšej prenechať náboženstvu. Odporúčal zničiť aj filozofiu a jediným útočišťom a ochranou človeka sa malo stať obnovenie islamského náboženstva. V boji proti aristotelovským pokračovateľom stavia svojho boha, ktorý stvoril svet z ničoho, a len spojením mystickej intuície s bohom vedie človeka k dokonalému poznaniu.Táto náboženská reakcia na úpadok moci vrcholí v XII. storočí, keď vedecký i filozofický život vo východoarabských dŕžavách zaniká.
Roku 711 sa na Pyrenejskom poloostrove vyloďujú Arabi a Mauri, ktorí za dva roky zaplavili celý poloostrov okrem územia na severe. Latifundie západných Gótov, založené na otrockej práci sú zatlačené do úzadia a rozvíja sa práca drobných vlastníkov pôdy; zlepšuje sa technika obrábania pôdy,rozvíja sa práca v sadoch, v zahradníctve, vinárstve a dochádza k zavodňovaniu. Rastú mestá, rozširujú sa remeslá na spracovanie koži, hodvábu a obchod s priľahlými krajinami sa rozrastá. Arabsko-španielskí emírovia sa stávajú na Bagdade nezávislí a od X. storočia sa prehlasujú za samostatné kalify. Kordóba ako hlavné mesto kalifátu má až 200 000 domov a je jedným najvýznamnejším mestom Európy. V Andalúzii sa sústreďuje veda a rozrastajú sa knižnice. Začiatkom XII. storočia na Pyrenejský poloostrov vpadli marockí Al-Mohádovci a ovládli celý poloostrov. Ale aj pod ich panstvom sa veda a filozofia rozvíjala. Jeden z najvýznamnejších učencov tejto doby je Ibn-Badša, v latinskej transckripcii Avempace. Narodil sa koncom XI. stor. v Zaragoze, no žil na dvore panovníka. Bol však neskôr obvinený z kacírstva, takže jeho odporcovia ho otrávili a r. 1138 v Maroku umrel. Ibn-Badša napísal veľa komentárov k Aristotelovým spisom o prírode, predovšetkým z oblasti fyziky a meterológie. No najzaujímavejší je jeho spis, "Ako žije pustovník", kde opisuje jeho dušu, ktorá sa postupne oslobodzuje od inštiktívnych, zmyslových a živočíšnych prvkov a povznáša sa k najvyššiemu stupňu poznania, t. z. k takému, kde sa svet poznáva už iba samotným rozumom. Tento duchovný vzostup sa neuskutočňuje iba nejakým mystickým osvietením, ale intelektuálnym zdokonaľovaním sa za pomoci vedeckých poznatkov, získaných čistým rozumovým uvažovaním. Píše aj o ideálnom štáte bez sudcov a lekárov, keď to zdôvodňuje tým, že ľudia sa majú mať radi a vzájomne by mali žiť v láske a v zhode. Pritom sa majú správne stravovať, a tým si zachovávať aj stále zdravie.
Pokračovateľom Ibn Badšovho smeru vo filozofii bol Ibn-Tofail /Abubacer/, ale tiež bol odsúdený ako kacír vraj za bezbožnosť. On zväčša iba pokračoval v šírení myšlienok svojich predchodcov, preto sa ďalej o ňom rozširovať nebudeme. No najvýznamnejším arbaským stredovekým filozofom bol Ibn-Rošd /Averroes/, ktorý sa narodil r. 1126 v Kordóbe. Dôkladne sa vo svojich štúdiach zoznámil aj s teológiou, právom a lekárstvom. Jeho filozofia mala ohromný vplyv na kresťanskú scholastiku. Bol dvorným lekárom u emira Jusufa. No keď sa v emiráte ujala moci ortodoxná náboženská skupina emira Al-Mansura, musel odísť do vyhnanstva. Až na sklonku života mu bol povolený návrat, a filozofovi bolo zároveň povolené žiť pri dvore. Zomrel v r. 1198 v Maroku. Averroes bol najdôslednejším arabským peripatikom, teda pokračovateľom a šíriteľom Aristotelovho filozofického myslenia. Ku všetkým Aristotelovým spisom zaujímal svoj postoj a stal sa tak aj jeho najdôkladnejším komentátorom. Podľa Averroesa je hmotný svet odveký a nekonečný. Boh je rovnako večný ako príroda, a nesúhlasil s tvrdením, že boh stvoril svet "z ničoho". Pohyb je tiež večný, ale nestály. Svet vzniká vývojom a tvorením sa. Prechod z absolútneho nebytia v bytie a naopak je nemožný,píše Averroea. Božtvo považuje za myšlienku, ktorá si myslí seba samu. Masám je ale treba ponechať vieru, lebo "tá ich drží na uzde." Velebí "spoločný rozum" nad rozumom individuálnym, ktorý so smrťou človeka zaniká, ale spoločný rozum nie, ten sa naopak pokoleniami obohacuje od počiatku ľudského rodu. K Aristotelovi prechovával tú najväčšiu úctu. Kritizoval otrocké postavenie ženy v arabskom svete.
Učenie arabských učencov a mysliteľov neskôr posudzovali aj židovskí a kresťanskí filozofi. Pritom židovská filozofia ostala akoby v závoze arabskej filozofie. No predsa len sa mi žiada spomenúť jedného z najväčších židovských učencov, filozofa a prekladateľa Aristotela, Mose-ben-Maimuna, známeho tiež pod menom Maimonides. Žil v španielskej Kordóbe, a keď pod nátlakom vládnucej dynastie Al-Mohádovcov musel prijať roku 1148 islam, bol ovplyvnený filozofiou Averroova, takže si osvojil aj jeho myslenie. A ako aj jeho židovskí predchocovia, ani on sa ešte celkom nezbavil pokušenia zlúčiť Mojžíšovho náboženstvo s filozofiou. A snáď aj preto sa snažil poprieť akúkoľvek príčinnosť či prirodzenú zákonitosť v prírode. Nabádal, že je treba veriť iba to, čo neodporuje rozumu; to ale nedokazuje, tvrdí, že by rozum bol schopný všetko pozitívne aj dokázať. Bol zástancom toho, že dobro netreba vyhľadávať či obhajovať zo strachu, ale proste pre dobro ako také sa má konať. Toľko v krátkom prehľade o arabskej vede a filozofii.
J. SUJA-ŽIAK