Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


John Stuart Mill- zakladateľ anglického pozitivizmu a jeho pokračovateľ Herbert Spencer. J. S. MILL- ZAKLADATEĽ ANGLICKÉHO POZITIVIZMU. V roku 2003 sme si pripomenuli dve významné výročia: prvé spadá na 8. máj, keď pred l30 rokmi navždy ukončil svoju pozemskú púť zakladateľ anglického pozitivizmu, John Stuart Mill /20. 5. l806 až 8. 5. l873/. Druhé, sté výročie úmrtia sa vzťahuje k jeho pokračovateľovi, o štrnásť rokov mladšiemu, Herbertu Spencerovi /27. 4. l820 až 8. XII. l903/, ktorého život a dielo si pripomenieme v decembri, pri 100. výročí jeho úmrtia. Obaja žili v období nielen veľkých sociálnych zmien, ktoré v dobe ich života v západnej Európe prebehli, ale aj vo vedách, najmä v biológii. Táto potom pod vplyvom učenia CH. Darwina začala ovplyvňovať aj ostatné vedné disciplíny, a to do takej miery, že zasiahla i filozofiu. Bola to doba, ktorá v Anglicku napokon privodila aj tzv. veľkú priemyselnú revolúciu, ktorá spôsobila prelomový rozvoj kapitálu v tom zmysle, že sa začala éra - mechanizácie ľudskej práce a celého sociálneho života vtedajšej spoločnosti.Táto potom vo svojich dôsledkoch na pôde empirizmu a cez pryzmu liberalizmu vyústila - v anglický pozitivizmus. Pri spätnom pohľade na dobu, v ktorej John Stuart Mill žil, sa žiada, aby sme si povedali aj niečo viac o jeho filozofických myšlienkach, ktoré rozvíjal do podoby anglického pozitivizmu,ktorého je spolu s Herbertom Spencerom zakladateľom. John Stuart Mill sa narodil v celku dosť zámožnej londýnskej rodine a do vedomia ľudstva sa zapísal tým, že Anglicko sa aj jeho zásluhou stalo klasickou krajinou empirizmu, utilitarizmu a pozitivizmu. A vďaka rodinnej tradícii, veď jeho otec ako známy anglický ekonóm sa venoval aj filozofii, ho predurčilo k tomu, že sa stal filozofom. Už ako osemročný, vraj čítal v originály rímskych klasikov a na svoj vek vynikal neúmernými vedomosťami.Keď mal sedemnásť rokov, tak zorganizoval „Spoločnosť utilitaristov,“ v ktorej sa diskutovalo o etických, ale aj politických otázkach. Jeho záujmy boli z počiatku dosť široké a okrem ekonómii sa venoval aj histórii. A keďže vyrastal na tzv. pôde utilitarizmu J. Benthama, čo znamenalo, že jeho životná orientácia sa od samého začiatku formovala v zmysle osobného úžitku a vlastného prospechu, nebolo potom ťažké ani jeho rozhodnutie, akým smerom sa bude vo svojej filozofii uberať. Už ako slovo „pozitívny“ napovedá, je ním vyjadrovaný určitý postoj človeka k životu, k jeho poznaniu a smerovaniu. On sám zdôrazňoval, že tento jeho postoj je kladný, teda pozitívny. A aby aj jeho filozofia bola hodnoverná a vyjadrovala vždy iba kladný, vedecký prístup k poznaniu, musí potom podľa neho aj jeho filozofia vychádzať len z faktických daností, ktoré reálne existujú. Takto postavený problém vo filozofii potom znamená,že aj jej metóda skúmania musí byť empirická, kde by sa fakty mohli overovať, aby tak boli pre skutočnosť užitočné. A keďže každá skutočnosť je nám daná v podobe javov a ich reálií,ktoré poznávame pozitívne iba prostredníctvom našich zmyslov, musí sa potom nimi zaoberať pozitívna filozofia. A podľa neho všetko to, čo tento rámec zmyslového poznania prekračuje, do pozitívnej filozofie už nepatrí. To znamená, že metafyzické otázky, respektíve posledné, konečné príčiny sveta a nášho života v ňom; vyjadrené ídeami, cieľmi, ale aj našími ideálmi či absolútnou pravdou, pozitivizmus nezaujímajú, a teda ich ani nepovažuje za predmet svojho bádania. A aj podľa francúzskeho pozitivistu A. Comteho, ktorý bol iba o osem rokov starší od J. S. Milla, a s ktorým sa aj osobne veľmi dobre poznal, všetko to, čo pozitivizmus vo svete zaujíma, je iba predmetný svet, teda to, čo je relatívne. Pritom ani jeho pozitivizmus, rovnako ako anglický, neupiera právo na existenciu metafyzike či teológii. No ich stupne poznania A. Comte charakterizuje takto: “Domnievam sa, že som pri štúdiu vývoja vzdelanosti od jeho prvopočiatkov až do našej doby objavil veľký zákon, podľa ktorého je tento vývoj určovaný...Každé odvetvie našich vedomostí postupne prechádza troma odlišnými teoretickými štádiami: štádiom teologickým čiže fiktívnym, metafyzickým čiže abstraktným a vedeckým čiže pozitívnym.“ Tu sa žiada iba spomenúť, že Millove ponímanie pozitivizmu bolo ale oveľa viac „pozitívnejšie“, ako Francúza A. Comteho, najmä v otázkach sociálno-politických. Ak by sme sa mali ešte aj lapidárnejšie vyjadriť o gnozeologických postojoch pozitivizmu, tak napríklad, filozofiu pozitivizmu nezaujíma to, že povedzme trením dvoch telies vzniká teplo, - lebo im stačí iba vedieť, že vzniká, - ale prečo je tomu tak, to už podľa nich nepatrí do ich oblasti skúmania. Tu vidíme, ako jasne je stanovená ich poznávacia hranica.Preto krédom pozitivizmu, ako ho vyjadril aj J.S. Mill, je taká pravda, v ktorej - javy môžeme iba konštatovať, ale vysvetľovať ich, nám už nie je dovolené. Preto podľa neho sa netreba pýtať, čo je hmota a čo duch; stačí iba konštatovať, že telesné a duševné /duchovné/ stavy sú dve celkom odlišné skúsenostné oblasti. J. S. Mill okrem ekonómie a problémov pozitivistickej filozofie, ako bolo už spomenuté, sa zaujímal, aj o históriu, no i o etiku a estetiku. Už od svojich devatnástich rokov prejavoval o tieto problémy taký živý záujem, že napríklad začal o nich písať aj do časopisu West-Minister Review, ktorý neskôr aj sám redigoval.Tak napríklad o svojej utilitárnej morálke sa vyjadroval aj takto: „Učenie, ktoré za základ morálky považuje prospech čiže zásadu najväčšieho možného šťastia stanoví, že skutky sú vtedy dobré ak sa podieľajú na rozmnožovaní šťastia..., pretože šťastím rozumieme ľúbosť alebo neprítomnosť bolesti, nešťastím bolesť alebo neprítomnosť ľúbosti“ A ďalej zastáva názor, že zákon a výchova sa majú postarať o to, aby sa v mysli človeka predstava viny asociačne vždy spojovala s predstavou trestu a opačne. V r.l823-l858 začal pracovať ako úradník vo Východoindickej spoločnosti. Potom sa stal na tri roky aj členom parlamentu za radikálnu stranu. Jeho politické názory, vychádzajúce z utilitarizmu ako teoretického základu, ho predurčili k tomu, že začal presadzovať všeobecné hlasovacie právo pre občanov Anglicka, ale iba tých, ktorí dosiahli istého stupňa vzdelania. Obhajoval aj právo národnostných menšín, najmä v otázkach ich zastúpenia v rozličných orgánoch moci. Presadzoval aj princípy samosprávy a federatívneho usporiadania.Tiež sa staval za vylepšenie sociálnych podmienok žien, najmä sa zasadzoval o ich emancipáciu v spoločnosti. Podobné liberalistické stanoviská zastával aj v náboženských otázkach, kde podporoval napríklad rôzné humanitné princípy náboženstva. Okrem tejto práci, ktorú proklamoval aj v rôznych časopisoch, sa venoval i knižnej tvorbe. Z jeho prác spomeňme aspoň dve hlavné diela. Prvé je: Systém deduktívnej a induktívnej logiky /System of logic Ratiocinative and Induktive/, ktoré mu vyšlo v r. l844. V práci rozoberá základy induktívnej logiky, keď v nej zároveň rozvádza kánony kauzálnej analýzy, ktoré tvoria základ každej príčinnosti vo vedách. Táto metóda, ktorá sa začala potom uplatňovať aj pri vedeckom bádaní, najmä v prírodných vedách, napokon dopomohla vývoj vied ešte viac rozvinúť a povzniesť ich tak na vyššiu poznávaciu úroveň. Pritom v časti o utilitarizme píše, že ľudia v spoločenskom živote sa správajú podľa vlastných špecifických čŕt /znakov/, ktoré sa u nich dotvorili na základe pôsobenia zvláštnych podmienok a zákonov prírody. Tieto zákony napokon dotvárajú, podľa Milla, i samotnú psychiku človeka. Mravné hodnoty nepokladal za apriorné, ani za nemenné, lebo tie sa empirickou skúsenosťou v priebehu istých časových období menia; odporúčal, aby sa asociačne predstava viny trestala, a len tak bude účinne pôsobiť. Spoločnosť by mala etiku mravne dotvárať a zdokonaľovať správnou aktívnou výchovou. V oblasti poznania v knihe tvoria podstatu štyri induktívne metódy, ktoré rozviedol v tzv. kánonoch, čiže akýsi pravidlách, zákonoch, na základe ktorých sleduje ich spätosť s určitými účinkami.Teda príčina, /či príčiny/, vyvolávajúce daný jav a akékoľvek zmeny v prírode, sa dajú empiricky zachytiť a využívať v náš prospech. Sám o tom hovorí tak, že skúsenosť nás učí o existencii prírodnej jednoty, rovnosti /uniformity/, čomu hovoríme zákony; niektoré z nich sú obecné, niektoré menej obecné. Naše poznanie ich ale absolútne poznať nedokáže, no môžeme ich využiť v prospech nás pri ďalšom poznaní. Z tejto oblasti poznania sa tak do dejín dostali známe tzv. logické Millove kánony. Vo svojej druhej hlavnej knihe, Skúmanie filozofie Sira W. Hamiltona /An Examination of Sir W. Hamilton´s Philosophy/, ktorá mu vyšla v r. l865, J. S. Mill kritizuje kantovca Hamiltona zato, že sa snaží na britské ostrovi zavliecť nákazu pevninského myslenia, najmä v oblasti logiky. Lebo podľa Kanta, rovnako i Hamiltona, sa logika ešte stále chápala ako veda formálna.To znamená, že ak výpoveď neobsahovala vnútorný rozpor, bola z formálneho hľadiska správna. Ako napríklad veta: „Všetky vtáky lietajú, pštros nelieta, takže nie je vták.“ J.S. Mill sa s takýmto sylogistickým stanoviskom nestotožňuje,pretože podľa neho je:„Logika umenie ako správne myslieť a veda o podmienkach správneho myslenia.“ A na základe takého sekundárneho znaku, ako je lietanie, nie je možné robiť generalizácie. Tento svoj názor podopiera aj stanoviskom, že: „...logika nemôže prehliadať pravdu a abstrahovať od obsahu pozania, lebo myšlienka je správna iba vtedy, ak je v zhode nielen so sebou samou, ale aj so skutočnosťou,“ píše J. S. Mill vo svojej knihe, Skúmanie filozofie Sira W. Hamiltona. Po roku l858, po úspešnej úradníckej kariére, iba vo veku päťdesiatich rokov, odchádza do výslužby. A práve v tomto období ako člen parlamentu, začína vystupovať so svojimi sociálnopolitickými názormi, o ktorých sme sa vyššie už zmienili. V náboženských otázkach zastával názor, že človek by sa mal stať akýmsi spolupracovníkom božieho diela, lebo prijatie božej milosti je do istej miery podmienené slobodnou vôľou človeka. Boha si nepredstavoval tak, že tento nie je od ostatných ľudských bytostí podstatne odlišný, ale podobný človeku, ktorý je pri využívaní vonkajších prostriedkov a pri svojej ľudskej činnosti obmedzovaný iba vôľou. Človek by sa však nemal Bohu stavať do cesty, nabádal J. S. Mill. Aj napriek tomu, že marxistická filozofia mala k nemu ostré výhrady zato, že poznanie javov a vecí za hranicami nášho vnímania nepripúšťal, a preto bol označovaný za tzv. subjektívneho idealistu, no jeho metódy induktívneho skúmania príčinných súvislostí uznávala a hodnotila kladne. Vplyv jeho filozofie v Anglicku, ale aj USA, v Kanade či v Austrálii bol rovnako výrazný, ako vplyv pozitívnej filozofie A.Comteho na európskej pevnine.No oba jej prúdy, či ostrovný, tak pevninský, napokon v najpodstatnejšej miere ovplyvnili aj filozofiu amerického pragmatizmu. J.S.Mill umrel pred l30 rokmi dňa 8. mája l873,teda tesne pred dovŕšením svojich 67. narodenín. POZITIVISTA H. SPENCER V máji r. 2003 sme pri príležitosti l30. výročia smrti zakladateľa anglického pozitivizmu, filozofa J. S. Milla, opublikovali článok, v ktorom sme spomenuli aj jeho spoluzakladateľa a pokračovateľa, Herberta Spencera. Keďže v decembri uplynulo plných l00. rokov od jeho smrti, povedzme si o ňom i jeho pozítívnej filozofii aj niečo viac. V druhej polovici l9.storočia sa stal pokračovateľom v rozvíjaní filozofického diela svojho predchodcu J. S. Milla i napriek tomu, že pôvodným povolaním bol inžinier, a to s technickým zameraním. Od r. l848 vykonával funkciu redaktora londýnskeho časopisu „Ekonomist.“ No ale už po dvoch rokoch pôsobenia vo funkcii redaktora, vydáva svoju prvú knihu, Sociálna statika /Social Statics/, kde rozvíja svoje myšlienky a pod vplyvom Ch. Darwina ich formuluje do podoby evolucionistickej teórie. Pritom v tomto období už všetky svoje sily sústreďuje k vydaniu svojho hlavného, niekoľko zväzkového diela, Systém syntetickej filozofie /A System of Syntetic Phylosophy/. Prvý zväzok mu vychádza v r. l862. A keďže celé súborné dielo, na ktorom pracoval až tridsať rokov, malo desať zväzkov, tak na prvé miesto postavil prvú časť svojej práce - Prvé princípy. Potom nasledujú:Prinípy biológie, Princípy psychológie, Princípy sociológie a napokon Princípy etiky. Tak napríklad v Prvých princípoch Spencer čitateľa oboznamuje s filozofickým názorom na svoju koncepciu pozitívnej filozofie, keď zároveň sa ju tu snaží aj bližšie špecifikovať. Logickou úvahou začína analyzovať filozofické párové kategórie, ako je napríklad relatívne a absolútne, mysliteľné a nemysliteľné, jedinečné a všeobecné atp., keď popritom súhlasne a jednoznačne potvrdzuje tradičné chápanie filozofie aj s jej poznávacou funkciou. Ale zároveň, tu, v tomto bode poznania, dáva všetkým na vedomie, že anglická pozitívna filozofia sa odlišuje od tradičnej, /ktorá má vo svojom predmete skúmania i absolútne, abstraktné, a najvšeobecnejšie zákony celého súcna atp./, a to práve v tom, že za predmet svojho skúmania považuje iba to, čo je relatívne a čo neprekračuje zmyslovú poznateľnosť sféry javov. Pričom explicitne a celkom zreteľne hovorí, že jeho príklon k pozitívnej filozofii bol motivovaný aj istou kritickou mienkou i ďalších Angličanov, ktorí považujú filozofiu rozvíjanú na pevnine, no najmä v Nemecku, za abstraknú, špekulatívnu, a tým vraj za nejasnú. A aby sa tomuto predišlo, tak Angličania do jej protikladu vždy dávali „prírodnú filozofiu“/Natural Philosophy/. No a vývoj jedného jej smeru, je práve „pozitívna filozofia.“ Spencer sa pritom odvoláva aj na Francúza A. Comteho, ktorý vraj „uvažoval podobne, keď dospel k rovnakému názoru,“ tvrdí H. Spencer. Pritom tým ani v najmenšom nespochybňuje úlohu a ostatné kritéria filozofie ako takej v jej tradičnom ponímaní. Vo filozofii sa skúmajú všeobecné pravdy, hovorí Spencer. Ale pozitívna filozofia si dáva za cieľ skúmať aj zvláštne pravdy, pokračuje vo vysvetľovaní. A práve v takomto vzťahu zohrávajú zvláštne pravdy aktívnu úlohu k pravdám všeobecným, teda pasívnym. No a tá filozofia, ktorá sa zaoberá pasívnymi pravdami je filozofia všeobecná, teda tradičná. A tá, ktorá sa zaoberá aktívnymi pravdami je pozitívna, dôvodí Spencer a pokračuje: “Pozitívna pravda sa mení rovnako, ako sa mení pohyb nebeských telies, či prebiehajúce zmeny na zemskom povrchu alebo v organickom i neorganickom svete.“ Pri takomto chápaní predmetu pozitívnej filozofie, nakoniec robí rezultát: že „úlohou pozitívnej filozofie je skúmať dianie, ktoré vyvoláva zákon o nepretržitom znovurozdeľovaní hmoty a pohybu,“ lebo ten „platí pre každú zmenu.“ A takto potom zjednocuje všetky zmeny, a preto tvorí aj základ pozitívnej filozofie. I v ďalších dielčích prácach svoho súborného diela rozoberá syntetický vývinový aspekt spomenutých vied z hľadiska hlavných,vedeckých princípov, ktoré tvoria ich nosnú konštrukciu, respektíve väzbu. No a všetkým spoločne dominuje univerzálny princíp evolúcie, ktorého úlohou je vytvárať harmonickú rovnováhu všetkých kontradikčných síl a určení, ktoré boli rozložené vyššie spomenutým zákonom „o nepretržitom znovurozdeľovaní hmoty a pohybu.“ Tomuto rozkladu, ktorý vzniká v dôsledku pôsobenia odstredivých síl a tendencií, sa vraj nedá zabrániť ani nijak zamedziť, lebo celistvosť každého systému sa po čase rozloží a rozpadne podobne, ako je to v celom vesmíre. Aj keď H. Spencer ako pozitivista uznáva, že predmetom vedeckého bádania /a teda aj filozofie/ je celé súcno, t. z. nielen predmetné bytie, ale i jeho ideálno, ktoré presahuje hranice aj nášho zmyslového poznania, teda metafyzického nepoznateľna, no on ho nemieni zahrnúť do oblasti poznania pozitívnej filozofie, ale ho z hľadiska svojej filozofie vymedzuje viere, lebo zastáva názor, že viera a veda sa musia vzájomne v poznaní dopĺňať. Pri riešení etických otázok, tiež vychádza z princípu evolucionizmu, resp. z biologizmu, keď napríklad etickú kategóriu „dobra“ podriaďuje požiadavkám života v tom zmysle, že „čo je človeku užitočné, to je mu aj dobré a pravdivé.“ Pri veľmi stručnom rozbore pozitivizmu, ktorému sme tu venovali našu pozornosť, sme si mohli všimnúť, že má vo viacerých postojoch veľmi blízko k filozofii pragmatizmu, najmä v otázkach etických i keď s jemnejšími odtieňami. Zároveň, tento myšlienkový smer podstatne vyjadruje pocity aj súčasnej poskomunistickej spoločnosti, ktorá, akoby v istom zmysle bola charakterizovaná rovnakými podmienkami, aké sa pred sto rokmi odohrávali v Anglicku, čo je badateľné aj v každoddenom živote a správaní naších ľudí. J. Suja-Žiak Literatúra: / l / Hrušovský, I. a kol.: Antalógia z diel filozofov. Pozitivizmus, voluntarizmus, novokantovstvo, VPL Bratislava l967. / 2 / Konstantinov, F. V. a kol.: Filozofická encyklopédia /v ruštine/, Štátne vedecké vydav., Moskva l964. / 3 / Mill, J. S.: Autobiography, London l873 /pozri aj: ruský preklad z r. 1896, Moskva./ / 4 / Neff, V.: Filosofický slovník /Antigorgias/, Družstev. práce, Praha l948. / 5 / Trachtemberg, O. V.: Štúdie z histórie a filozofie dejín Anglicka XIX. stor., /v ruštine/, Moskva l959. Poznámka: Uverejnené v SNN č.l0/2003 z l3.5.2003, Roč. l4 /l8/ a v SNN č.24/2003 z 25.ll. 2003, Roč. l4 /l8/.