VOJAK ČS. ARMÁDY V ZÁLOHE.
Som si vedomí, že by som mal písať o svojej aktívnej službe v čs. socialistickej armáde, ale ani tento dôležitý úsek života, - vojaka čs. armády v zálohe, - by som nerád obišiel. Preto som sa rozhodol, že vo veľmi skrátenej forme oboznámim čitateľa aj s tým, čo sa udialo za tých dvadsaťtri rokov, keď som bol už mimo aktívnej služby, lebo sporadicky som bol s jej činnosťou ešte stále spätý. Najmä, keď ma povolali na vojenské cvičenie. Takže o niektoré zážitky čo sa mi počas tejto mojej tortúry udiali, ak to môžem aj takto nazvať, by som čitateľa nechcel ukrátiť. Späť do aktívnej služby v armáde, som sa na základe mimosúdnej rehabilitácie a následnej reaktivácie vrátil až v r. l990. A toto obdobie bolo tiež veľmi zaujímavé, pretože pozorovať, ako sa staré vojenské štruktúry v zmenených podmienkach „zakopávajú“, akoby do nedobytných bunkrov, aby si ubránili za socializmu získané svoje pozície, a tým znemožňovali obrodný proces, tak to by tiež nemalo zapadnúť do zabudnutia.
V druhej polovici roka l967 som z armády na vlastnú žiadosť odišiel do zálohy. Veď tých neprávostí som si zažil už dosť. A to zväčša iba preto, že som v armáde nevstúpil do komunistickej strany! Po tak dlhej dobe sa nad tým teraz už iba pousmejem. No v mladom veku, keď je človek plný entuziazmu a rád by svojími schopnosťami chcel niečo v živote aj dokázať, ale ako bezpartajnému to nie je umožnené, tak takú nespravodlivosť som jednoznačne odsudzoval. A snáď aj preto som sa už od začiatku 60. rokov stal kritikom tohto nenormálneho stavu v spoločnosti. Napokon pod vplyvom zvláštnych okolností som bol aj ja prinútený do tej ich partaje vstúpiť, lebo moje nové zamestananie a následná okupácia v auguste l968, v tomto rozhodnutí zohrali hlavnú rolu.
Po odchode z armády som sa prihlásil na konkurz PdF UK do Trnavy, a to na funkciu odborného asistenta filozofie a logiky na Katedru spoločenských vied. Konkurz som spravil a mňa prijali do nového zamestania. V novom kolektíve ma po polročnom pôsobení dokonca menovali aj vedúcim sekcie filozofie a logiky. Týmto ustanovením do vedúcej funkcie som ja ale bohvieako nadšený nebol, lebo v mojej sekcii boli vtedy renomovanejší pedagógovia než som bol ja. Veď tam bol jeden profesor a dvaja docenti, tak mi to pripadalo voči nim dosť neférové, že práve ja mám robiť vedúceho. Vedenie sa ale rozhodlo tak ako sa rozhodlo, takže som sa k tej funkcii vlastne dostal ako slepý k husliam. A to som vôbec nevedel, že táto funkcia bola aj v straníckej nomenklatúre, čo znamenalo, že sú to ľudia komunistickou stranou už dopredu vyberaní na obsadzovanie dôležitých postov. Z toho potom vyplývalo, že tieto, tzv. nomenklatúrne kádre, sa musia zúčastňovať aj všetkých zasadaní, či už vedenia katedry, tak aj straníckeho života na fakulte, ba dokonca aj významnejších podujatí v meste, aby mali o všetkom prehľad. A tu zrazu súdruhovia, ktorí ma do funkcie ustanovili, po istom čase zisťujú, že nie som členom ich partaje! Čo teraz?! Lámali si hlavu.Vedúci katedry doc. Michal Bogár spolu s predsedom ZO KSS Ing. Viliamom Zacharom si ma zavolajú a pýtajú sa: „Ako to, dôstojník a nie si členom strany?! No čo, už sa s tým nedá nič robiť, nebudeme nariekať nad rozliatym mliekom, ani z toho robiť vedu, dáme ti prihlášku, lebo my ťa tu prijať nemôžeme, pretože si u nás krátku dobu, ale nájdi si vo Vyššom delostreleckom učilišti v Martine dvoch ručiteľov a potom sa to nejak porieši.“ Bol mesiac jún l968, do rodiny mi pribudol prírastok, narodil sa mi syn Miroslav, a teraz takáto patália..., toľké roky som mal od strany pokoj a teraz toto?! Vírilo mi hlavou a stále ma znepokojovalo, že prečo musím byť aj tu v strane?! Sú čo nevidieť prázdniny, rodinka sa rozrástla o štvrtého člena, manželka je na materskej, tak teraz by som sa mal postarať o nich a nie sa zapodievať straníckou príslušnosťou?! Niekedy v polovici júna v jednu sobotu prídem domov a žene sa posťažujem čo mám za starosti. Vedel som, že mi nepomôže, ale musel som to zo seba dostať von, nech ma to na duši neťaží. Navyše, ešte začiatkom jari, niekedy koncom marca som sa prihlásil na Univerzitu Karlovu k externému štúdiu ašpirantúry. Podmienkou bolo, aby som si z ponúkaných odborností vybral takú, ktorá mi vyhovovuje. Ako technikovi sa mi najviac pozdávala špecializácia: Niektoré filozofické problémy kybernetiky. Prácu v rozsahu l5 strán som do Prahy na Katedru filozofie už zaslal, tak čo nevidieť by ma mali pozvať na prijímací pohovor. Z toho odboru som si ešte niečo bol pozrieť aj v martinskej matičnej knižnici, len aby som bol na pohovor dobre pripravený. A naozaj, koncom júna som bol listom pozvaný do Prahy. Dostavil som sa na Katedru filozofie. Skúšobnej komisii vtedy predsedal doc. L. Tondl, a ten sa ma spýtal, aby som im povedal čo o kybernetike viem. Začal som N. Wienerom, R. W. Ashbym, až som sa dostal cez kvantovu fyziku, ani neviem ako k A. Einsteinovi. Bol som prijatý a ešte sme sa dohodli, kde budem robiť skúšky z ašpirantského minima. Jazyky mi povolili aj na materskej fakulte, ale ostatné v Prahe na ich alma mater. Pricestujem domov, žene som oznámil že znovu budem študovať, no tento raz na pražskej UK. Ešte som zaslal do redakcie PdF kópiu práce, ktorej originál už bol dávno v Prahe a požiadal som o jej uverejnenie vo fakultom Zborníku. Práca bola publikovaná až v r. l971.
Doma sa teším zo svojich dvoch malých detí; sedemročnej Janky a maličkého Mirka, začínajú prázdniny a mňa stále viac trápia otázky spojené s financiami, lebo teraz by si rodina nemala odriekať. Severne od martinskej Neografii sa dokončovali výškové paneláky. A ako tak raz na prechádzke idem do mesta okolo nich, zrazu stretnem známeho stavbyvedúceho, ktorý túto výstavbu mal na starosti. Pustím sa s ním do reči, slovo dalo slovo a iba keď mi povie, či by som si vraj nechcel cez prázdniny pár korún privyrobiť. „Nuž veru by sa aj dajaká tá koruna zišla.“ Odpovedal som, a on hneď: „Tak poď so mnou, podpíšeš mi jeden papier a od zajtra by si mohol začať.“ Ani som si to nenechal prejsť hlavou a hneď som súhlasil. Zaviazal som sa na dva mesiace, že budem vykonávať pomocné stavebné práce. Na druhý či tretí deň som aj nastúpil. Čas ubiehal, dni sa míňajú, práca ma bavila, a ja sa utešujem, že trochu fyzickej námahy mi neuškodí a koruna navyše, tak to manželku určite poteší. Medzitým sa mi z podvedomia z času načas vynorí nepríjemná otázka o strane a dvoch ručiteľoch... Ešte šťastie, že to moje tranzistorové rádio všetky nepríjemnosti pri práci prehlušovalo. Bol to dobrý spoločník. Mesiac júl mi ubehol ako voda, a majster mi oznámil, že teraz budem vysekávať v miestnostiach paneláku diery na upevnenie radiátorov. Dostal som náradie, sekáč a kladivo a hybaj do roboty. Začal som prízemím, ale nado mnou na severnej strane túto prácu už robili Oravci. Idem sa na nich pozrieť ako to oni vysekávajú, lebo buchot bol poriadny. A chcel som zistiť aj aké hlboké tie diery majú byť. Vôjdem do ich miestnosti a skoro som omdlel, tak bola zasmradená vydýchanými žaludočnými pachmi po nejakom smradľavom alkohole, ktorým sa posiľovali. Pýtam sa: „Aké hlboké majú byť tie diery?“ Odpoveď znela: „Tie panely čo sú celé zo štrkobetónu desať centimetrov a čo sú vyplnené struskovou výplňou l5 centimetrov.“ Hlas som síce počul, ale kto z nich to povedal, to som veru nevedel, lebo sa na mňa nik z nich ani len nepozrel. Zišiel som na prízemie a začal som aj ja pod jedným oblokom na severnej strane, kde som mal porobené značky, sekať tie nešťastné diery. Práca to bola namáhavá a navyše úkolová, tak som sa musel činiť, aby som niečo zarobil. A hneď po prvých úderoch si to odniesli aj moje prsty na ľavej ruke, lebo pracovné rukavice ich chránili iba čiastočne. Je august, pot sa mi leje z čela až ma pália oči a teraz takáto nepríjemná robota! Môj rozhlasový pomocník sa mi snaží spríjemňovať hudbou deň, a ja iba z času načas hlasno zakľajem, keď kladivo nedopadlo tam kde by malo, ale na moju päsť, v ktorej zvieram sekáč. Zdalo sa mi, že tento mesiac je akýsi teplejší než ten predošlý. Alebo to bolo iba tým, že som z vonka prešiel do uzavretých priestorov? Aj vody vypijem oveľa viac ako pri osievaní piesku. A ako takto rozmýšľam a v duchu počítam, kedy mi skončí môj brigádnický úväzok, v tom počujem: „Ozbrojené jednotky piatich štátov Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 2l. augusta ...“ Neverím vlastným ušiam, prestal som okamžite pracovať, odhodím kladivo, sekáč, rukavice a ponáhľam sa za stavbyvedúcim, že končím! A akoby zmyslov zbavený bežím domov. Prvá otázka, len čo som na byte otvoril dvere, počujem: „Oco, veď oni nás prepadli!“ Áno, viem!“ Odpovedal som a prisadol som si k žene, ktorá v televízii sleduje najčerstvejšie, ale zároveň aj najsmutnejšie správy v mojom živote. Po vypočutí týchto zvestí, celý rozhorčený nad týmto neslýchaným aktom vyjdem von, kde sa už zhlukovali ľudia a s tranzistorákmi pri ušiach sledujú čo sa deje aj inde v republike. V tom stretnem dvoch mojich známych z VDU, kapitána Velčického a majora Gáleta. V trojici rozoberáme a posudzujeme ďalší vývoj. Východisko však z neho nenachádzame žiadne. Medzi rečou som im spomenul, že ma v tomto neuveriteľne ťažkom období ťaží aj osobný problém. Jano Gálet hneď poznamenal: „A čo by mohlo byť ešte horšie, ako to čo sa deje?!“ „Ja nehovorím horšie, ale nepríjemné, osobné, ťaživé, lebo len čo som si našiel na fakulte v Trnave nové zameatnanie, zrazu ho nemôžem vykonávať, pretože nie som v strane!“ Odpovedal som a hneď aj bližšie vysvetľujem v čom môj problém spočíva. Gálet sa pousmial a hovorí: „A ty tomu hovoríš problém, veď to si už dávno mal spraviť! Vieš ako by si nám bol v straníckej organizácii VDU pomohol?! Ale ty nie?! Tak počúvaj, dnes je 21., ak sa situácia nezhorší, môžeme sa stretnúť v niektoré dopoludnie, povedzme tak za dva, alebo tri dni na posádke u predsedu mestského výboru súdruha Belohorca a máš po probléme, zato ti ručím, súhlasíš?“ Ja celkom bez seba, lebo som ani dobre nechápal čo tým myslí, som prisvedčil: „Samozrejme že súhlasím!“ Podali sme si ruky na rozlúčku a už v trochu vylepšenej nálade a v očakávaní ako to všetko dopadne, som sa tešil na stretnutie u správcu posádky, ktorý bol zároveň predsedom ich mestskej partaje. Stanovili sme si deň 24. august l968, že sa na Posádkovej správe stretneme. Tu, u majora Belohorca sme najprv rozobrali politickú situáciu a potom som im ešte raz v krátkosti povedal svoj problém. Napolo vyplnenú prihlášku, čo som dostal na fakulte mám v taške, tak ju vyberiem a podal som ju predsedovi Mestskej organizácie. Belohorec si ju zbežne prezrel, vloží ju do svojho písacieho stroja s perličkovou klávesnicou, a ešte sa spýta: „Tak čo, aký dôvod tam napíšeme?“ Zhodli sme sa na jedinom možnom: „Do KSS sa prihlasujem v ťažkých chvíľach, kedy naša vlasť bola obsadená vojskami Varšavskej zmluvy.“ Gálet a Velčický sa podpísali do kolonky pre ručiteľov, Belohorec za MsV KSS Martin, a ešte v tom samom dni ma poslali, aby som prihlášku odniesol na okresný sekretariát súdružke Jeleňovej. Tá si ma zaevidovala do ich dokladov a zároveň mi vydala aj členský preukaz. V novom školskom roku som sa na katedre PdF u Ing. V. Zachara, ako predsedu partaje zaevidoval, a to bolo všetko. Vyučovanie sa začalo normálne a bez problémov. V kanceláriach sa síce diskutovalo o ďalšom možnom vývoji v republike, ale nik nepodliehal histérii či nejakej nechuti do práce. Atmosféra s pribúdajúcimi dňami a týždňami mi skôr pripomínala akýsi pomalý a mlčanlivý prechod do stavu akejsi plazivej rezistencie, než to nadšenie, ktoré bolo zo začiatku školského roka. Tento stav vyvrcholil v apríli l969, keď sa l. tajomníkom komunistickej strany po A. Dubčekovi, ktorého poslali za veľvyslanca do Turecka, stal G. Husák. Ten po návrate z Moskvy v zmysle tam podpísaného protokolu, začal po určitej "konsolidačnej" dobe v straníckom aparaté s normalizáciou. Vtedy mi zároveň z Prahy oznámili, že moju špecializáciu v rámci reorganizačných zmien na univerzite zrušili a moje materiály zaslali do Bratislavy na moju alma mater. Táto mi neskôr oznámila, že ašpirantúru u nich študovať môžem, ale iba Vedecko-technickú revolúciu, a že skúšky z minima vraj budem môcť robiť na Oddelení filozofie u prof. M. Topoľského, ktorý sa stal aj mojim novým šéfom.
V Bratislave na Komenského univerzite zriadili Ústav Marxizmu-leninizmu /ÚML UK/, a ten ihneď na všetkých fakultách premenoval Katedry spoločenských vied. Tie dostali nové názvy: Kabinety marxizmu-leninizmu /KML/. Takto sme po odbornej stránke už podliehali ÚML UK, a zrejme po straníckej línii aj nejakému oddeleniu na ÚV KSS. Tak takéto zvraty boli pre mňa ako blesky z jasného neba. Navyše, aby toho nebolo málo, tak nás všetkých členov z našej katedry OV KSS v spolupráci s vedením fakulty ustanovili do akýsi ideologických komisií, ktoré mali vykonať na jednotlivých katedrách PdF v Trnave ideologické školenia. Ja som týmto novoustanoveným Kabinetom ML PdF bol poverený tieto školenia vykonať na Katedre západných filológií, kde z desiatich členov boli iba dvaja straníci. Vtedy tam bol vedúcim katedry známy pedagóg, ale pritom nestraník a kresťansky orientovaný jazykovedec, profesor PhDr. Ľudevít Novák, DrSc. Odprednášal som im niekoľko tém, ktoré sme síce dostali z vrchu, ale po mojom „školení“ na OV KSS ma nik z vyšších straníckych orgánov nekontroloval, tak som po úvodnom slove viacmenej už iba reagoval na to, čo ich v okupačnom období najviac zaujímalo. Tento spôsob sa im zrejme páčil, preto mi po skončení tohto cyklu prednášok vedúci Katedry západných filológií poslal na náš KML takýto list:
"Vážený súdruh vedúci sekcie,
dovoľte mi aby som Vám na základe uznesenia Katedry západnej filológie Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Trnave vyslovil úprimné poďakovanie za účinnú pomoc pri ídeovom a politickom školení členov KZF v školskom roku l969/70.
Všetci členovia katedry spolu so mnou vysoko oceňovali Vaše hlboké znalosti marxizmu-leninizmu i dejín filozofie. Vašu mimoriadnu schopnosť jasného výkladu podstaty preberaných problémov i trpezlivé a taktné vysvetľovanie ťažších miest výkladu počas bohatej diskusie so všetkými členmi katedry pri viacerých Vašich prednáškach.
Do Vašej ďalšej činnosti vedeckej i učiteľskej želáme Vám všetci zo srdca mnoho ďalších úspechov a vyslovujeme nádej, že i v budúcnu nám budete láskave na porúdzi svojou odbornou pomocou.
S kolegiálnym pozdravom,
Profesor PhDr. Ľudevít N o v á k, DrSc., vedúci katedry."
/pečiatka a vlastnoručný podpis/
Za niekoľko týždňov po tomto ideologickom školení OV KSS v Trnave zo všetkých členov Kabinetu ML ustanovil predsedov preverovacích komisií. Mňa určili preverovať Katedru západných filológií a Katedru dejín, a to spolu s ešte dvoma straníkmi, ale iba nečlenov strany. Vtedy som svojim dvom kolegom povedal, že nepriateľov si vyrábať nebudeme a všetkých preveríme. A tak sa aj stalo. No, keďže sme nerešpektovali stranícku zásadu, ktorá nám bola pripomenutá na OV KSS, že z každého preverovaného kolektívu by malo byť až 30% nespoľahlivých, - lebo sa muselo potvrdiť, že triedny nepriateľ u nás existuje a vojenský zásah bol oprávnený,- tak naše previerky OV KSS v Trnave neuznal. Profesora Nováka po roku predisponovali na PdF do Prešova, a mňa vtedy Ústav ML UK na návrh OV KSS v Trnave, ihneď poslal späť do Martina. Zrejme podľa hesla: „Keď ste si ho upiekli, tak si ho aj zjedzte!“ Tu ma ale súdruhovia z OV KSS v Martine neprijali s otvorenou náručou, lebo dňa 20.7. l97l na Rektorát univerzity ideologický tajomník zaslal list tohto znenia:
„Upozorňujem Vás, že pri jeho preradení došlo k porušeniu zásad kádrovej práce. Pracovníci Kabinetov marxizmu-leninizmu sú v nomenklatúre OV KSS. Ako sme zistili, ani ZO KSS na Lekárskej fakulte v Martine, ani OV KSS v Martine menovaného do funkcie neschválili, pretože až do dnešného dňa neobdržali sme od Vás jeho stranícke materiály. V súčasnej dobe OV KSS prehodnocuje nomenklatúrne kádre a menovaného nemôže schváliť, lebo nemá uvedené materiály a nikto návrh na jeho menovanie do dnešného dňa nepredložil.
O tejto skutočnosti budeme informovať aj ÚV KSS, lebo tento postup pokladáme za porušenie uznesenia vyšších straníckych orgánov o kádrovej práci zo dňa 6. ll. l970“ Nasleduje pozdrav, Práci česť! A podpis tajomníka OV KSS v Martine, M. Lezu.
Skôr než by malo dôjsť ešte k ostrejšiemu zásahu voči mojej osobe, som sa pokúsil dať do tlače moju upravenú diplomovú prácu: „Odcudzenie človeka za socializmu.“ Trochu som ju na základe predchádzajúcich pripomienok svojich posudzovateľov prepracoval a asi päť rokov po obhajobe ako som ukončil štúdium, som ju dal znova posúdiť na Filozofický ústav PhDr. A. Hlávekovi, CSc., ako aj kolektívu Oddelenia filozofie LF UK, pod vedením prof. M. Topoľského. Všetko prebehlo hladko, odporúčanie k publikovaniu som dostal, ale PhDr. L. Holata, CSc., si ju od profesora vzal k sebe, a že ju sám - ako novo vymenovaný šéfredaktor Vydavateľstva Pravdy, ktorý na Oddelení filozofie na polovičný úväzok ešte pracoval, - vraj zaradí k ostaným prácam pripravených do tlače. Neuplynul ani celý mesiac a bol som predvolaný na ÚV KSS do Bratislavy na Hlbokú cestu. A ako tak kráčam hore schodami na l. poschodie, stretnem na chodbe akademika V. Filkorna, a ten sa opýta: „Čo tu pohľadávaš?“ Odpovedal som:„Mám predvolanie k pohovoru, ale sám neviem prečo?“ Trpko sa pousmial, zrejme aj jemu sa prihodilo niečo podobné čo teraz čakalo mňa, pomyslel som si a hľadám číslo dverí, ktoré mám na pozvánke. Našiel som ho ľahko, zaklopem na dvere a vôjdem dnu do kancelárie. Prijal ma jeden aparátčik, a s akýmsi maďarským prízvukom, hneď sa do mňa pustil otázkou: „Čo toto má znamenať?!“ Máva mojou prácou pred očami, takže som okamžite pochopil, prečo si ma predvolali. Zavalil ma takou spŕškou slov, že som ho prestal vnímať a vôbec som nechápal čo rozprával. Zachytil som iba toľko, že čo si to ja vlastne predstavujem, písať takéto nezmysly a kadejaké ohovárčky a t.p. Ani ma k slovu nepripustil, až keď zo seba všetkú tú zlosť na mňa vychŕlil, a už mu neostával dych ďalej pokračovať, umožnil mi jednu či dve vety povedať. Ale bolo to zbytočné, lebo jeho vôbec nezaujímalo čo som vravel, najmä nie o filozofickom chápaní sociálnych problémov, takže som ďalej už ani nepokračoval. Na záver mi ešte stačil vytknúť, že na LF v Martine šikanujem detí vysokých straníckych funkcionárov. Keď som sa spýtal, koho tým myslí, tak mi spomenul meno Ernest Caban. Hovorím mu: „Áno to meno je mi známe, a je to zrejme syn Krajského ideologického tajomníka z B. Bystrice. Ale ja som sa s ním ešte osobne na seminári ani na prednáške nestretol, takže mi je povedomý iba z otcových listov čo vypisuje presedovi základnej organizácie KSS LF do Martina, a odtiaľ sa to dostáva aj ku mne. To je všetko, čo by som vám k tej veci mohol povedať.“ Ďalej už nepokračoval, takže sa to skončilo veľmi rýchlo. Ani neviem či to trvalo päť minút. Spotený odchádzam z tohto ich sídla štátostrany, a hlavou mi lietajú myšlienky, ako som rýchlo skončil, a pritom vraj pohovor?! Tak ak to bol pohovor, potom ďakujem pekne! Aj ma napadlo, či náhodou pred chvíľou môj profesor logiky V. Filkorn, tiež nedopadol podobne ako teraz ja. Rýchlo sa ponáhľam na hlavnú železničnú stanicu, aby som čímskôr bol odtiaľ preč. Zo všetkých síl sa snažím nemyslieť na tohto nesympatického aparátčika, od ktorého som si odnášal iba jediný poznatok: - Ak nás nebudeš poslúchať, poriadne na to doplatíš! Veď toho človeka moje argumenty vôbec nezaujímali. A ktovie či vôbec vedel čo v tej práci bolo napísané? Veru neviem či ten mohol niečo vedieť o všeobecne platných princípoch či zákonitostiach odcudzenia, ktoré boli v práci rozvíjané na konkrétne podmienky u nás?! Preňho bolo smerodatné možno iba to, že im prácu na ÚV priniesol jeden z mojich kolegov ako prejav vďaky zato, že ho spravili šéfom Vydavateľstva. Tak tento „pohovor“ moju pozíciu na LF UK v Martine veru neupevnil a po neschválení ma do funkcie straníckymi orgánmi na stupni OV KSS, som už iba čakal dokedy ma na fakulte ešte nechajú pôsobiť. Vedenie na Rektoráte v Bratislave sa ma ale len tak poľahky vzdať nehodlalo. Veď sú to už skoro dva roky čo sa vedú medzi OV KSS v Martine a Komenského univerzitou ťahanice kto z koho. Pritom bolo dopredu jasné, kto tento spor nakoniec vyhrá.
Je koniec semestra, končí ďalší školský rok, prázdniny predodvermi a mňa Okresná vojenská správa v Martine vysiela na vojenské cvičenie do Vojenskej akadémie A.Zápotockého do Brna. A tu v úlohe študenta a v hodnosti kapitána v zálohe, budem vraj preškolený z technickej špecializácie na novú vojenskú funkciu: Náčelníka štábu delostreleckého pluku. Mne to vtedy pripadalo akési veľmi podivné rozhodnutie, že z vojenského technika chcú behom dvojmesačného kurzu spraviť náčelníka štábu. Veď to je celkom odlišná vojenská funkcia, a na tú by mali ísť v prvom rade takí dôstojníci, ktorí vyštudovali klasické vojenské odbory; ako taktici, velitelia delostreleckých baterií, práporov, dôstojníci zo štábou voj. útvarov a nie technici! Bolo to skutočne veľmi čudné rozhodnutie, a vtedy ma napadlo iba jediné: - či to nie je ďalší podraz martinských súdruhov ako súčasť šikany, keď namiesto oddychu v kruhu rodiny idem tráviť celý čas dvojmesačnej dovolenky na cvičisko a učiť sa vojenskej taktike a stratégie vedenia boja v poľných podmienkach na stupni práporu či pluku. Ale tentokrát im to celkom nevyšlo podľa ich predstáv. Lebo akademický kurz sa mi podarilo zvládnuť na výbornú a bol som ihneď po jeho skončení ešte v akadémii povýšený do hodnosti majora v zálohe. Súdruhom z toho muselo byť všelijako, keď som z Brna na štrnásť dni odchádzal do Vojenského útvaru v Brezne, aby som tu urobil v rámci praktického výcviku a v novej funkcii i hodnosti ešte cvičnú mobilizáciu okresov Rimavská Sobota a Lučenec. Je len samozrejmé, že keď som cez Martin prechádzal, tak som sa zastavil aj doma, i kolegov na fakulte som navštívil, takže súdruhovia z okresnej partajnej mafie sa rýchlo dozvedeli, že ich zámer im nevyšiel tak ako si ho naplánovali! V pondelok som pricestoval k brezňanskému delostreleckému pluku, predstavým sa veliteľovi útvaru a ten mi oznámil, že jeho náčelník štábu pplk. Mižov si berie dovolenku a že ja vraj teraz budem jeho nástupca. A toto ustanovenie dal aj do rozkazu, takže sa s tým už nedalo nič robiť. Zoznámil som sa s dôstojníkmi na štábe pluku, zašiel som sa pozrieť aj na pripravennosť ubytovania záloh na jednotlivých bateriách, a tu čuduj sa svete, stretávam sa so svojími bývalými poslucháčmi z VDU Martin, no teraz už v hodnostiach kapitánov. Po prekvapujúcom zvítaní im vravím: „Chlapi a viete o tom, že máme spolu spraviť cvičnú mobilizáciu dvoch okresov?“ Samorejme že vedeli, veď už mali pre nich pripravené aj izby, výstroj a zbrane, ale že to bude so mnou, tak to bola aj pre nich novota ako hrom. Ja som si zas v tom momente pomyslel, - tak nič lepšie ma nemohlo ani stretnúť, lebo túto mobilizáciu spolu zvládneme bez problémov. Spýtal som sa aj veliteľa útvaru ako sa držia, a ten mi s radosťou povedal, že kapitán Piaček a kapitán Kubiš sú najlepší delostrelci akých kedy mal. Po mojej reaktivácii späť do armády som sa ešte raz s nimi stretol, ale to už boli obaja v hodnostiach plukovníkov; V. Kubiš pôsobil na ministerstve obrany a D. Piaček pôsobil ako náčelník Okresnej vojenskej správy vo Zvolene.
Je tu nový školský rok l972/73, a ja som sa po zabezpečení svojich pedagogických povinností na fakulte pustil aj do skúšok z ašpirantského minima. Celkom ich bolo šesť, takže som mal čo robiť, lebo hotové som mal iba jazyky; nemčinu a ruštinu. Odborné skúšky som musel spraviť čím skôr, pretože bolo treba napísať aj kandidátsku prácu, a tá by mala obsahovať minimálne l20 strán textu. Takže do nastávajúcich prázdnin som mal o prácu postarané, samozrejme popri svojich prednášok a seminárov ma LF v Martine. A popritom som vypomáhal aj na LF UK v Bratislave, síce iba jeden či dva dni v týždni, ale mal som toho dosť.
Tento rok sa pre mňa začal veľmi zvláštne, lebo môj šéf Oddelenia filozofie, profesor M. Topoľský akosi častejšie než predtým navštevuje Martin. Dokonca som sa dopočul, že bol dvakrát aj na Okresnom výbore KSS. Až neskôr mi ktosi povedal, že vraj bol za mňa orodovať. A mohla to byť pravda, pretože po jednej odbornej porade u ňho na oddelení v Bratislave sa ma z ničoho nič opýta, či mám hotové ašpirantské skúšky. Vravím, že už mám chvalabohu všetko hotové a teraz začínam študovať problematiku okolo Vedecko-technickej revolúcie /VTR/. A vtedy mi povie: „Čo by si povedal na to, keby si sa na nejaký ten čas stratil tým Martinčanom z očí? Poznáš to porekadlo, zíde z očí zíde z mysle.“ „Samozrejme,veľmi rád, len ako to spraviť?“ Odpovedal som. On iba toľko: „Jednoducho. Vybav si vycestovacie doklady na Lomonosovu univerzitu do Moskvy na »Inštitút povýšenia kvalifikácie učiteľov vysokých škôl« /IPK/, a ak to do týždňa stihneš, nič ti nebude brániť aby si neodcestoval. No, ak by sa ti ešte podarilo napísať aj kandidátsku prácu, tak keď sa vrátiš, môžeš obhajovať.“ Tieto slová akoby pohladili moju dušu, ale ešte som tomu nechcel celkom uveriť, tak sa pýtam: „A čo s prednáškami, kto povedie semináre v Martine?“ Profesor iba dodal: „S tým sa ty netráp, ja s doc. Seilerom to nejak ten polrok bez teba zvládneme.“ Pýtam sa ale znova: „A čo strana, tá mi to nezatrhne?!“ „S týmto strana nemá nič spoločné, ty len čímskôr choď na Rektorát, vybav si doklady a keď niečo budú chcieť, nech mi zavolajú.“ Celý bez seba, že tým martinským mafiánom zmiznem z očí, hneď som si začal vybavovať doklady na vycestovanie. A naoza! Za dva či tri dni som mal všetky papiere, ktoré som potreboval vporiadku. Takže zimný semester l973/74 strávim už na Lomonosovej univerzite. Ach, ten pocit slobody! V duchu som sa tešil, že ich aspoň celý polrok neuvidím a dajú mi pokoj. Veď za tú dobu IPK zvládnem a keď budú dobré podmienky aj prácu napíšem. Za mesiac prišiel za mnou do Moskvy aj doc. J. Cíger, DrSc., môj školiteľ. Aj ma napadlo, či ho profesor za mnou zámerne nevyslal, aby študoval v moskovských knižniciach R. Descarta. Ale nie, ako mi povedal, len vraj tu je literatúra o Descartovi po Francúzku zastúpená v najväčšom množstve zo všetkých európskych krajín. Ubytovaný bol iba neďaleko odo mňa v hotely „Univerzitetskaja.“ Ale keďže to tam bolo všetko drahé, tak ma požiadal, aby som mu vybavil ubytovanie u nás vo vysokoškolskom internáte na Leninských horách. Potom sme už všetok voľný čas v Moskve trávili iba spolu. Ja som po šiestich mesiacoch IPK šťastne ukončil, dostal som diplom o absolvovaní Inštitútu, zároveň som napísal aj kandidátsku prácu, a už som myslel iba na to, čo bude ak prídem domov. A veru moja predtucha, že to najhoršie ma ešte iba čaká, sa behom roka vrchovato naplnila. Lebo len čo som prišiel, hneď som v zmysle smerníc pre kandidatúry požiadal Krajský výbor strany v B. Bystrici o povolenie obhajoby. Odtiaľ som dostal odpoveď, že najpr sa musí uzavrieť môj prípad s tzv. stratou členskej legitimácie, a potom sa rozhodne.
S tou stratou legitimácie sa to robilo tak, že najskôr sa nepohodlnému členovi strany odcudzila, a pred zahájením výročnej členskej schôdze sa spravila kontrola, no a ten kto ju nemal, musel zahlásiť jej stratu. Túto šikovnú formu „odstreľovania“ ľudí som pochopil až vtedy, keď nás po vyhodení z partaje a práce pozývali asi po dva roky do B. Bystrice ku Krajskému vedúcemu tajomníkovi KSS V. Pirošíkovi, kde sme sa všetci poschádzali, aby sme tu podpísali prehlásenie, že "nebudeme ohovárať socialistické zriadenie" a zároveň nás vyzvali k odvolaniu naších výrokov ohľadom „vstupu vojsk piatich štátov VZ na naše územie.“ No a vtedy sa nás v jednom dni tam zišlo až do 20 ľudí a skoro všetkým sa stratila legitimácia! Pritom nitky týchto „strát“ sa zbiehali cez predsedov ZO KSS naších bývalých pracovísk až k E. Cabanovi st., ako krajskému ideologickému tajomníkovi. Dobre vymyslené, len čo je pravda!
Po návrate z Moskvy som na LF vyučovanie filozofie zabezpečoval ešte stále ja. Ale za ten polrok čo som bol preč, ma zrejme pretriasali na všetkých možných straníckych fórach. Poznal som to podľa správania sa väčšiny ľudí a kolegov na fakulte. Semester končí, sú tu prázdniny, a ja znova prídem o jeden týždeň z mojej dovolenky. Tentokrát to ale pôjde na vrub Ministerstva školstva, ktoré vyhlásilo celoštátnu súťaž v študenskej vedecko-odbornej činnosti /ŠVOČ/, a to na všetkých lekárskych fakúltách v celej ČSSR. A keďže môj prípad martinským súdruhom sa ešte definitívne uzavrieť nepodarilo, a to aj napriek silným obštrukciám, ktoré proti mne sústavne vyvíjali, no vylúčiť ma z vyučovacieho procesu ešte stále nemohli. Rektorát ma do funkcie ustanovil a len on bol oprávnený ma z nej odvolať, či dať mi výpoveď. Takže bolo mojou povinnosťou pustiť sa aj do tejto ŠVOČ. Prednášal som v treťom ročníku, a z tých najlepších som si vtedy vybral asi troch študentov, resp. študentky. A keďže som sa zaoberal na tú dobu dosť aktuálnou témou: Vedecko-technická revolúcia vo vedách, orientoval som aj túto ŠVOČ týmto smerom. Záujem mali najmä o problémy pôsobenia princípov a zákonitostí obecnej metodológie na niektoré odbory medicíny, respektíve, ako sa ony tam prejavujú. V spolupráci s odborníkmi-lekármi a vedeckými pracovníkmi /prof. J. MUDr. Korpáš a doc. MUDr. R. Neuschel/ sme spoločne pripravili študentov na súťaž, v ktorej naši poslucháči vtedy obstáli veľmi dobre až výborne. A tak sme za vynikajúce umiestnenie na Celoštátátnej konferencii konanej na Hygienickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, viacerí školitelia obdržali Čestnú plaketu: Universitas Carolina Ordine rei publicae insignita Praga. Dve práce, ktoré som v tomto období spolu s prof. J. Korpášom napísal, a síce: „K problému kauzality v medicíne“ a „Jav ako objekt poznania“ boli aj publikované; tá prvá v Zborníku UK ešte v r. l973, a tá druhá až v r. l976 v časopise ČSAV vo Fysiologii. Zároveň som pre internú potrebu poslucháčov LF UK preložil z ruštiny filozoficko-medicínsky zborník: VTR a medicína, kde boli na tú dobu veľmi dobre objasnené niektoré problémy vzťahu filozofie a medicínskej vedy. Netrvalo dlho a počas ďalšieho semestra prišla aj očakávaná chvíľa zákazu mojej činnosti. Moje povinnosti prevzal jeden externý učiteľ, ktorý už rok vypomáhal na základe dohody Ústavu ML UK a KML LF v Martine, a bol ním vtedajší správca Matice slovenskej PhDr. Štefan Krivuš. Prednášať mi zakázali a mňa predisponovanli do knižnice. Tu som ešte dokončoval preklady prác zo spomenutého zborníka, a už som iba čakal na to najhoršie, - na výpoveď. Ale pokiaľ k tomu dôjde, ešte si ma riadne podajú!
A veru som sa nemýlil. Predvolali si ma na Okresný výbor strany, a to už celkom oficiálne, veď aj preverovaciu komisiu postavili ako sa patrí: Predseda Jozef Zupko, hlavný kádrovák a osvedčený normalizátor vo Vyššom delostreleckom učilišti Martin. Druhý člen tiež nebol hocikto, ale najväčší postrach celého okresu i samotného straníckeho OV, predseda Okresnej kontrólnej a revíznej komisie v Martine, Vojtech Figura. Len tretí člen bol do počtu, a tým bol v tomto záprahu "ruskej trojky," ako sa vtedy normalizátorom hovorilo, učiteľ z učňovskej školy Miroslav Mikita. Padla prvá otázka od V. Figuru: „Chceli by sme vedieť ako ste vstúpili do strany a kedy?“ Moja odpoveď: „Veď to v dokladoch všetko máte, tak prečo sa ma na to pýtate?“ Figura: „My to chceme vedieť od vás!“ Povedal som čo som vedel, ale stále neboli spokojní. Keď som ale v odpovedi spomenul dátum môjho vstupu 24. august ´68, tak to ich zaujalo. Teraz sa opýtal Zupko: „A prečo ste vstúpili do strany tri dni po vstupe vojsk, a nie vtedy keď ste boli v armáde?“ Odpovedal som asi v tom zmysle, že v armáde som to nepokladal za potrebné, lebo som si myslel, že keď budem čestne plniť svoje vojenské povinnosti, tak v strane byť nemusím. V kladení otázok sa striedali Figura so Zupkom a teraz sa pýta zas Figura: „A keď ste prišli do civilu, tak ste do strany vstúpiť museli?“ Odpovedal som: „Áno.“ Znova otázka: „Vysvetlite to bližšie?“ Tak som to vysvetlil, že keď som prišiel na fakultu dostal som prihlášku, aby som vstúpil do strany, tak som vstúpil. Týmto sa tentokrát tento "pohovor" pre mňa skončil. Miro Mikita mi nepoložil ani raz žiadnu otázku. Opustil som ich budovu, ktorú som tak strašne nenávidel, že by som bol najradšej keby do rána zmizla s povrchu zemského aj s nimi. /Oni síce už zmizli, len budova ešte stále stojí./ Vrátim sa do knižnice, ktorá bola súčasťou Kabinetu ML a všetci sú zvedaví ako som dopadol. Hovorím, že neviem, ale nič dobré ma nečaká... Po týždni či dvoch si ma pozvali po druhýkrát. Tento raz už chceli vedieť aj to, čo všetko som do prihlášky napísal. Povedal som, že si to nepamätám. Figura iba toľko: „Boli by sme radi, keby ste si spomenuli!“ „Naozaj si nepamätám, veď je to už dlhá doba...“ Opakujem svoju zápornú odpoveď. Figura s takouto odpoveďou nebol spokojný, ale ďalšie otázky som už nedostal. Tento dnešný „pohovor“ bol veľmi krátky a uzavrel ho sám Figura vetou: „Keď si na nič nespomínate, tak vám osviežime pamäť a prihlášku ÚV si vyžiadame!“ Znova sme sa rozišli a ja som už iba čakal ako to všetko dopadne... Tento raz to trvalo skoro dva mesiace. Keď si ma predvolali už po tretí raz, tak len čo som vošiel do kancelárie, Figura máva svojimi krátkymi rukami, držiac moju prihlášku a kričí, že akého som to ja robotníckeho pôvodu, veď on môj rod pozná...! Keď som sa bránil, že som sa narodil v Poltári ako syn robotníka, tak iba mávol rukou a ešte mi povie: „Veď ja som slúžil u Suja-Žiaka v Hriňovej, tak mi tie svoje výmysly nerozprávajte!“ Nuž čo, keď toho vedel viac ako ja, tak som potom už iba mlčal a nepovedal som ani slovo.
Je tu rok l975 a z rektorátu som dostal výpoveď. Zobral som si deň dovolenky a zašiel som na Rektorát za prof. E. Hurajom, aby som ho požiadal o pomoc. Ten si k sebe pozval kvestora a opýtal sa ho či by nebolo pre mňa nejaké zodpovedajúce miesto na univerzite. Kvestor odpovedal dosť neurčito asi tak, že voľné miesto momentálne nie je, len keby niektorá zo žien čo robí v knižnici nastúpila materskú dovolenku... Videl som, že to nie je riešenie, tak som sa poďakoval a z Bratislavy som prvým vlakom odcestova domov. Ale keďže som si listovou korenšpondenciou voľné miesto už dlhšiu dobu hľadal v dennej tlači, ozvali sa mi z Prahy z Výskumného ústavu spojov. Vraj potrebujú obsadiť niesto vedúceho sociológa na pobočke v B. Bystrici, takže sa mám tam prihlásiť u p. Frietscheho. Hneď na druhý deň som za ním zašiel a naozaj miesto vedúceho sociológa mal pre mňa k dispozícii. No pritom ma ale upozornil, že definitívne by som bol u nich prijatý až po uplynutí doby jedného mesiaca, pokiaľ by ma Praha neschválila. Pomyslel som si, lepší vrabec v hrsti ako holub na streche a dňom l. decembra som do VÚS v B. Bystrici aj nastúpil. Ale keď do Prahy došli moje osobné doklady, okamžite so mnou ústav rozviazal pracovný pomer a bol som bez práce. Je koniec decembra a teraz toto! Problémové otázky sa mi roja hlavou a východisko žiadne! Vošiel som aj do kostola a spomenul som si na svoju sestru Máriu ako mi vždy vravievala, že keď ma bude niečo v živote trápiť s čím by som si nevedel rady alebo sužovať, aby som nezabudol zájsť do kostola a pomodlil sa, vyspovedal a určite sa mi uľaví. To je síce pravda, ale ja chcem viac ako úľavu, chcem pomoc, a tá veru len tak sama nepríde!
V TESLE B. BYSTRICA.
A ako sa takto po Bystrici túlam, myšlienky sa jedna s druhou pretekajú že im nieto konca-kraja, a v tom z diaľky vidím svojho spolužiaka z fakulty, Joža Gála, ktorý stojí na autobusovej zástavke. Podídem k nemu bližšie, pozdravím sa otázkou čo tu robí, a on na mňa s údivom: „Ja som tu doma, ale čo ty tu pohľadávaš?“ Ja na to tiež s prekvapením: „Ako doma, už nepracuješ v Lučenci?“ Jožo s figliarskym úsmevom so šiltovkou na hlave a s aktovkou v ruke, vysvetľuje: „Ej veru kamarát, už je to tak, moja rodná strana ma hodila cez palubu za šesdesiatyôsmy rok, a ja teraz šéfujem v Tesle a práve čakám na svoj spoj do práce.“ Ja úplne zmeravený a bez seba, lebo Jožo bol presvedčený marxista a neraz mi vyprával, ako so zanietením študuje Leninove spisy, keď sa ešte ako súdruh rozvážal vo Volge po služobných cestách, a teraz toto?!“ Nechcelo sa mi veriť! Moja zvedavosť mi však nedá pokoja, a preto sa ho ešte pýtam ďalej: „Jožo, ale keď šéfuješ, tak to ešte nie je také zlé, alebo áno?“ On k tomu s ľahkým pousmiatím na vysvetlenie: „Veď hej, šéfujem, to je pravda, ale trom plynovým kotlom a jednému kuričovi, lebo ja som hlavný kurič!“ A ja hneď s návrhom: „A nechceš ešte jedného kuriča, veď šéfovať dvom je vždy lepšie ako jednému, či nie?“ Usmial sa, ako že si z neho robím žarty, ale potom zvážnel a hovorí: „Len sa vysmievaj...“ Zamrzelo ma, že to takto pochopil, preto som ho ihneď ubezpečil: „Ja sa nevysmievam, ja to myslím smrteľne vážne!“ Jožko sa uchechtne, tľapne ma po pleci a vraví: „Ak to myslíš naozaj vážne, tak od prvého už môžeme spolu zarezávať! Ale definitívne o tom musí rozhodnúť niekto iný. Hen v Hradci popíja môj šéf inžinier Pipka, ten by mal mať posledné slovo, lebo on je hlavný energetik v Tesle. Je to výborný chlap a keď sa ja za teba prihovorím, určite ťa zoberie. Mám ešte nejakých päť minút čas, tak poď so mnou a pozrieme sa či tam sedí?“ Krčma bola blízko, rýchlo sme tam zašli a naozaj, inžinier Pipka si tam sedí s ešte ďalšími dvoma kamarátmi a popíja pivo s niečim ostrým v poldecáku. Jožo ma predstavil, pán inžinier mi podal ruku a ponúkol stoličku. Jožo sa rozlúčil so želaním, aby som dobre pochodil a rýchlo sa pobral na autobusový spoj k svojim kotlom.
Skôr, ako sme začali hovoriť o práci mojou povinnosťou bolo spýtať sa sediacej spoločnosti, čo panstvo pije a objednať to! Tak sa aj stalo a mávol som na čašníka. Ten, ako sa zdalo moju spoločnosť dobre poznal, tak okamžite bol pri nás. Objednal som to čo práve dopili, a to štyrikrát i keď pivo ešte nemali všetci dopité. Teraz bude najväčší problém na mojej strane ako sa s tým popasovať, nuž som si vymyslel, že som mal chrípku a teraz užívam lieky. Páčilo sa mi, že ma do piatiky ani neprehovárali, ale prijali to ako samozrejmosť. A ani moje pivo s borovičkou neostalo v hanbe. Inžinier Pipka už toho mal tak akurát dosť, preto som váhal či teraz mám obracať reč na môj problém. Ale v tom jeden z prísediacich sa pozrie na mňa a vraví: „Tak ty by si chcel k nám prísť robiť?“ Odpovedám: „Áno chcel, ak by to bolo možné?“ V tom zareagoval inžinier: „Zajtra príď do Tesly, pozrieme sa na to, čo by sa v tej veci dalo spraviť!“ Tým sa náš rozhovor o práci skončil a viac sme sa o tom už nebavili. Zhovárali sme sa iba o veciach, ktoré prislúchaju tomuto prostrediu. Zotrval som s nimi ešte asi polhodinku v družnom rozhovore a potom sme sa rozišli každý v svoju stranu. Ja na rýchlik do Martina, ale jeden z nich sa ihneď ku mne pridal, že aj on býva tým smerom ako ja idem na stanicu, takže kúsok pôjdeme spolu. Predstavil sa mi menom Šmál a že v Tesle je vodárom v inžinierovej skupine. Zmienil sa aj o treťom prísediacom pri stole, volá sa Lhoták a že on je pri kompresoroch. Ako sme tak kráčali Hornou ulicou, pri obchode s hudobnými nástrojmi mi pán Šmál podáva ruku na rozlúčku s poznámkou, aby som zajtra nezabudol prísť za pánom inžinierom. Ubezpečil som ho, že určite nezabudnem a ponáhľal som sa na svoj vlak.
Do Martina som cestoval zahĺbený v myšlienkach ako to zajtra všetko dopadne. I na Výskumný ústav spojov som si spomenul, kde som mal plat ešte lepší ako na fakulte, a teraz toto! Prekliata komunistická totalita! V duchu som ju strašne nenávidel, že sa to nedá ani vypovedať. A ten Husák! Ten by pre kariéru a politickú slávybažnosť či moc bol schopný všetkého! Tak ten mi najviac ničil nervy. A v tom momente som si spomenul na prácu D. Tatarku: „Sám proti noci“, kde sa zmieňuje o Husákovi, a veru vôbec nie lichotivo. A myslím, že ho tam presne vystihol. No a pri pomyslení na tú jeho egocentrickú povahu, ktorou tak balamutil národ, ako aj o jeho úlohe v SNP, keď napokon pobláznil i publicistov, študentov, a tí ho potom oslavovali na námestiach pri jeho okázalých a teatrálnych prejavoch, tak to som len ťažko chápal. Ba, dokonca aj študenti z Nitry pešo chodili za ním až do Bratslavy, len aby si tie jeho megalomanské táraniny vypočuli. A teraz toto! Brežnevovi robí lokaja! Veď aj do Moskvy sa mu ponúkol iba preto aby získal moc. A že len vraj on prehovorí Dubčeka, no i Kriegla, keď odmietli podpísať ten nešťastný protokol. Profesor F. Vartík by o tom tiež vedel rozprávať, keď členovia ÚV KSS, ktorí sympatizovali s Vysočanským zjazdom ho vyslali do Prahy ako svojho delegáta, a on namiesto toho aby sa ho zúčastnil, začal telefonicky vyvolávať do Moskvy, že vraj prehovorí váhavého Dubčeka...! A do tej Moskvy 25. augusta naozaj aj odletel. Človeku sa z takýchto ľudí potom robí zle. Najmä keď po prílete do vlasti je z jeho podnetu zvolaný na 28. augusta mimoriadny zjazd KSS, na ktorom po jeho vystúpení delegáti odmietli legálnosť Vysočanského zjazdu a zároveň odsúhlasili, že moskovský protokol bude zavedený do praxe. A navyše keď sa ešte nechal zvoliť aj za l. tajomníka ÚV KSS, tak to, ako ho ohodnotil D. Tatarka a čo som sa o ňom dopočul aj v rychlíku od bývalého jeho spoluväzňa z Leopoldova, už to stačí k tomu, že len z pomyslenia na neho, sa vám obracia žalúdok. Raz, ako tak cestujem koncom týždňa s prof. Ľ. Novákom z Trnavy; ja k rodine do Martina a on do Ľubochne, sme ho v reči spomenuli. No keď tento náš spolucestujúci počul meno „Husák“, v tom momente si vzal slovo a hneď sa nám zdôveril, že on s ním sedel vo väzení. A vtedy nám povedal niečo aj o jeho správaní. Tak napríklad si raz od spoluväzňa vypýtal cigaretu, ale iba preto, aby ho v zapätí šiel udať. Takýmto spôsobom sa chcel zapáčiť väzeňskej vrchnosti, kde by bol dobre zapísaný, a že keď sa bude rozhodovať komu z nich sa za príkladné správanie skráti väzba, on by mohol byť medzi prvými. Neuveriteľné! Ale myslím, že to celkom zodpovedalo jeho charakteru. Veď my postarší si ešte dobre pamätáme ako už od r. l966, ale najmä v prvej polovici roka l968 teatrálne vystupoval a ohlupoval nás všetkých svojími uslintanými rečami, že je za Dubčeka, a keby on padol, že padne s ním! A t.p. No a skutočnosť bola celkom iná!Zaháňam konečne tieto chmúrne a ošklivé myšlienky a vyberám si z tašky útlu knížôčku od Senecu, Listy Luciliovi, lebo pri ich čítaní aspoň na chvíľu zabudnem na tých zloduchov a na to sužovanie, ktoré ma dožiera ako mor. Po pár minútach rozjímania v podvečernom súmraku pri pohľade na Veľkú Fatru upriem zrak aj na malú dedinku Háj za Turčianskymi Teplicami, a hneď sa mi začnú vybavovať príjemnejšie spomienky; keď som ešte pred dvoma rokmi s celou rodinkou tadiaľto chodil po lese, lebo mi tu bola dcérka v letnom tábore. A ako sa len tešila, že sme ju prišli pozrieť aj s malým Mirkom. Ani som sa nenazdal, míňame Diviaky a svoj zrak upieram na žblnkotavý potôčik Turiec, ktorý sa v miernom klesaní kľukatie ako dajaká strieborná vretenica, aby sa neskoršie po pribratí ďalších prítokov z oboch masívov Veľkej i Malej Fatry od Kláštora p. Znievom, ale najmä Príboviec premenil až na priam dravú rieku Turiec, ktorého voda nad Martinom je ešte stále čistá a krištáľovo sa trbliece s hojnosťou rýb. No za chvíľu bude stokou, lebo martinské fabriky jeho vodu poriadne zamútia. Moje rozjímanie zrazu preruší škripot bŕzd, vchádzame do stanice, cesta rýchlo ubehla a ja už iba myslím na to, ako doma vyrozprávam novoty dnešného dňa, a že aj novú prácu už mám...
Druhý deň ráno som sa vybral do Tesly na južnom konci B. Bystrice, prídem za Ing. Pipkom, moje prijatie bola iba formalita, takže som sa zastavil aj v kotolni u Joža, zašli sme na osobné oddelenie, kde si ma zaevidovali, no žiaľ iba ako brigádnika, ktorý zo sociálneho hľadiska nemal na nič právo. Je pravda, že s Jožom v kotolni sa mi pracovalo dobre, ale dvaja filozofi ako kuriči zrejme ani riaditeľovi Ing. P. Leporisovi jeho poradcovia neodporúčali ako dobré riešenie, tak mňa preložili do kompresorovne za strojníka. I tu som pobudol len asi dva mesiace, a veru s Františkom Lhotákom sa mi pracovalo tiež celkom dobre. Takže s prácou som bol spokojný až na ten žalostne malý plat, ktorý sa pohyboval iba okolo dvoch tisíc, a s tým by človek len ťažko mohol uživiť rodinu.
NA VÝSTAVBE VODNÉHO DIELA LIPT. MARA A ČIERNY VÁH.
Uplynula moja predpísaná doba brigádnika v Tesle B. Bystrica a mňa čakala ďalšia Odyseovská púť, kde hľadať prácu. Ale niekto mi poradil, že Váhostav robí nábor vodičov na VD L. Mara, tak som si pomyslel, prečo by som to neskúsil? Aj som sa v jeden jarný pekný deň vybral s mojím iba ročným Wartburgom na Liptov hľadať ďaľšie šťastie.
Prídem na Závod 0l do L. Mikuláša, ktorý sa nachádzal len asi 300-400 metrov západne od železničnej stanice, vôjdem do budovy riaditeľa, vybehnem na l. poschodie a s optimizmom zaklopem na dvere osobného oddelenia so štítkom na dverách: Nechaj. V kancelárii za stolom sedí chlap vo veku asi tak štyridsaťpäť rokov s nažltlými blond vlasmi, tvár popretkávaná červenými vlásočnicami, s krvou podliatými očami a s čmudiacou cigaretou na popolníku. Zrejme ju práve odložil, pomyslel som si a nadväzujem s ním zrakový kontakt. Uprene sa tiež na mňa pozrie a pýta sa čo si prajem. Hovorím: „Som tu na inzerát, chcel by som u vás robiť vodiča.“ On na mňa s otázkou: „Aké máte vodičské oprávnenie a koľkoročnú prax?“ Odpovedal som, že okrem autobusov mám všetko a prax iba na osobných vozoch, ale hneď som podotkol, že i na nákladiak by som si rýchlo zvykol. On sa pousmial a hovorí, že to by bol drahý špás, dať bez praxe niekomu nákladiak. Trochu ma to znepokojilo, ale som vyčkal čo povie, lebo zrak so mňa nespúšťal. Zobral do ruky telefón a niekam zavolal: „Nepotrebuješ vodiča na Gáza?“ Na otázku dostal kladnú odpoveď, čo som poznal na jeho jemne pousmiatých perách. Poďakoval mu a zložil sluchadlo. Znovu uprie na mňa zrak a vraví: „Miesto voľné máme, ale iba na osobný voz.“ Keď som súhlasil, že to vezmem, hneď mi vysvetlil u koho sa mám hlásiť a kde je to pracovisko. „No tak to by sme mali. Hláste sa u súdruha Paprčíka v dedine Liptovské Vlachy.“ Keď ešte podotkol: „Každú minútu tam chodí nejaký voz.“ Hovorím: „Mám svoje auto, takže zájdem ta aj sám.“ Vysvetlil mi ako sa tam dostanem po novej dialnici, ktorá je síce vo výstavbe, ale sa dá po nej už jazdiť. „Za pätnásť minút ste tam.“ Povedal na rozlúčku a podal mi ruku.
Prídem do Vlách, na veľkom dvore plno áut a rozmanité stavebné stroje, mechanizmy a p. Vôjdem do jedinej možnej administratívnej drevenej prízemnej budovy, aké sú na takýchto stavbách bežné, a v tmavej neosvetlenej chodbe sa spýtam nejakého zamestnanca, kde nájdem pána Paparčíka? Keď mi ukázal kde to je, za chvíľu som už stál pred jeho dvermi. Zaklopem a vôjdem do kancelárie. Z poza stola vstane územčistý chlapík síce nevysokého vzrastu, ale žiadna trasorítka. Zdal sa mi o niečo mladší ako ja, a akosi mu ten titul „súdruh“ ani nepristal, ako ho oslovil personalista, lebo mi pripomínal celkom sympatického až žoviálneho človeka so stále pousmiatou tvárou. Pýtam sa: „Vy ste pán Paprčík?“ Odpovedal: „Áno, to som ja.“ Podávame si navzájom ruky a ja sa mu predstavujem svojou prvou časťou svojho dvojpriezviska. „Á, tak vy ste ten nový šofér?“ Uisťuje sa. „Áno, to som ja.“ Odpovedal som a hneď ma pozýva von, aby mi ukázal môj voz. Možno sa nazdával, že keď ho uvidím, neprejavím ani záujem nastúpiť a oddídem. Bol to naozaj starý Gázik, ktorý toho už mal veľmi veľa najazdeného, lebo aj z diaľky vypadal skôr do šrotu ako na jazdu. A že môj úsudok pri prvom pohľade bol správny, som sa rýchlo presvedčil. Keď som ho ubezpečil, že to beriem, tak ma ešte poinformoval ako budem jazdiť a s kým, aj ako sú postavené smeny, a ďalšie veci že mi vraj vystvetlí keď nastúpim do práce. Spýtal som sa ešte na plat, a vtedy sa pousmial s poznámkou, že či mi to na osobnom nepovedali. Vravím mu, že tam mi to ani na um nezišlo. On k tomu iba toľko: „Mohlo by to byť tak od 2 700 až po 3 000 korún mesačne. Záleží to aj od toho koľko budete mať nočných jázd.“ Nuž bol som trochu prekvapený tými nočnými, ale nič som nepovedal, lebo plat bude lepší ako doteraz, len tie pracovné podmienky boli už na prvý pohľad priam otrasné.
Do novej práce som nastúpil v priebehu prvého týždňa v apríli l976. Prebral som si od garážmajstra ruského Gáza, a ešte v deň nástupu do práce som začal s rozvážaním vedúcich stavebných stredísk k bágrom, na depónie a všade tam kde to bolo treba. Po mesiaci som začal mať s vozidlom technické problémy a to práve v najnevhodnejšiu dobu. Lebo v jednom dni, keď som vychádzal z autoparku, som pri jednom drevenom baraku na južnej strane dediny kde stavebné strediská mali svoje kancelárie, zazrel svojho známeho z Matice slovenskej z Martina, Tomáša Winklera. Bol slušne oblečený, akoby sa zúčasnil nejakej inšpekcie. V duchu si vravím, čo ten Tomáš v tejto dedine vlastne robí? Že by tu Matica mala nejakú akciu, či nebodaj sa vo Vlachoch zakladá jej miestny odbor? No keďže vždy, než som ráno voz pre jeho zlý technický stav spojazdnil, sa musel v ňom najskôr l0 minút rýpať aby naštartoval, takže moje ruky už od samého rána boli špinavené až po lakte. A vtedy, keď som popri ňom prechádzal, som si pomyslel: Mám ho ísť pozdraviť takýto zašmírovaný od oleja, alebo bude lepšie keď o mne nebude ani vedieť kde ma martinskí súdruhovia z fakulty vyhnali?! Zvíťazila druhá úvaha s pomyslením, veď ma nevidel, chváliť sa nemám čím, nuž som sa uňho ani nepristavil. Až niekoľko rokov po tejto udalosti sa od neho dozvedám, že jeho stihol podobný osud. A vraj v ten deň, keď bol tak slušne oblečený, to určite bol pondelok, takže sa ešte nestačil ani prezliecť. Preto aj ten môj omyl.
Keď moji šéfovia videli, že viackrát sa pre technický stav voza nedostali tam kam chceli, rozhodli sa ho vymeniť. Dostal som nového Gáza, ale ani s tým som dlho nejazdil, len asi mesiac, lebo na funkciu vedúceho Dopravného strediska prišiel nový vedúci, Anton Porubec z akejsi dediny pri Žiline. A ako prebral funkciu, začal nový život. No našťastie ten sa neuberal k horšiemu, ale k lepšiemu. Bol to skutočne puncovaný súdruh a veľmi prakticky založený človek. Každý deň pracoval od skorého rána až do neskorého večera, a to stále. Do tých čias som ani nechcel veriť, či ešte medzi nimi môže nejaký ten poctivý človek byť. A tu zrazu toto! Najprv začal s fyzickou kontrolou šoférov pri preprave substrátov, lebo vedel, že vodiči podvádzajú ako sa len dá. Svoje kontroly robil tak, že si niektorého z nich vytipoval a vždy v jednom dni sa zameral iba na jediného vodiča. Pritom si presne zapísal, napríklad jeho prepravené fúry zeminy z pod bágra, a tak po ôsmych hodinách sledovania zistil, že množstvo odvezených fúr mu nikdy nesúhlasilo s uvedenou prepravou v Dennom zázname výkonov vozidla, čo si sám vodič napísal. A po každý raz toho bolo za smenu o dve i tri fúry viac.Vedúci strediska kam bol vodič pridelený pracovať, jeho výkony ale podpísal. Pritom nemal starosť s tým, že vodič litrovkou podplatil na depónii jeho snímkara, no a ten mu pripísal toľko fúr, o koľko ho požiadal. A podobne to robili aj ďalší vodiči.
Ako som tak s ním po týchto kontrólach chodil, jedného dňa mi povie, že ma je za volantom škoda a spravil zo mňa ekonóma Dopravného strediska. Dal mi podpísať list funkčného zaradenia, ale keď som si ho prečítal, tak sa ohradím, že to nie je v silách človeka všetko za pracovnú smenu zvládnuť. On nato: „A kto vám vraví, že to budete robiť sám, veď na to budete mať celý štáb ľudí a za chvíľu im dáte ich pracovné úlohy aj podpísať!“ Je síce pravda, že na dopravnej administratíve pracovalo šesť či sedem pracovníkov, ale žeby všetci mali podliehať mne, počínajúc od dopravnej štatistiky až po fakturantov, to ma vôbec nenapadlo. Takže keď som ja prebral funkciu a pracovné úlohy som rozdelil ostaným, mne už potom zostala iba kontrola skladovej evidencie, usmerňovanie dispečerov po stránke ekonomickej a bloky na benzín a naftu. Je síce pravda, že z ekonomického hľadiska mi podliehalo vlastne celé osadenstvo Dopravného strediska s viac ako 200 vodičmi, ale bezprostrednú zodpovednosť mali za ich prácu iní funkcionári.
Raz, keď som už ako ekonóm robil kontrolu na Čiernom Váhu, tak vtedy tam práve pracovníci z ČKD montovali turbíny. A podľa predpisu musel byť pri montáži každej tejto turbíny oceľovým lanom pojazdného žeriavu /HSC4/ pri chode motora pridržiavaný upevňujúci plášť rotora do vrchnej časti statora. Jednalo sa o jeho prišroubovanie asi štyridsiatimi šroubami. Montážnym technikom z ČKD však tento úkon trval niekedy aj dva či tri dni. Tí si prácu veľmi šetrili. Oni veru rekordy nelámali. A nášmu žerjavníkovi to náramne vyhovovalo, lebo on motor žeriavu na ktorom bol rotor zavesený, jednoducho vypäl, a za jednu pracovnú smenu si vyúčtuvával každým dňom l04 litrov benzínu spotreby. Ak by to však neurobil, tak by sa prezradil, že porušil predpis, ktorý prikazoval bremeno pridržiavať vždy iba za chodu motora. A podobne to bolo so štartovacími motormi u buldozérov, ktoré boli na benzín a t.p. Ale kto najviac podvádzal, to boli vedúci stavebných stredísk, ktorí si všetky vozidlá na prepravu zeminy z pod bagrov objednávali iba u nás na Dopravnom stredisku. Potom pri mesačnej uzávierke svoje štatistické údaje poslali na podnik do Žiliny, a tam ich porovnávali so štatistickými hláseniami prepravej tonáže nášho Dopravného strediska. No ani raz im to nesúhlasilo. Stavebné strediská mali vždy až o štvrtinu prepravenej tonáže viac oproti nám. Samozrejme, že nám štatistickí šéfovia z podniku zavolali, a pýtali sa ako je možné, že sa nám údaje nezhodujú?! Čo sme nato mohli povedať, než toľko, že ju zrejme stavebné strediská vozili na fúrikoch, keď jej majú viac prepravenej. Táto nerovnosť či disproporcia vznikala preto, že stavebné strediská mali istý plán, ktorý keď nesplnili, jednoducho si tonáže upravili podľa potreby, aby dostali prémie, trinásty plat a t.p. A keďže od ich plánu záviseli aj prémie na podniku, ten nariadil upraviť tonáž prepravy nie na úroveň nášho vykazovania, ale vždy k vyšším hodnotám. A to boli tie zo stavebných stredísk! Ja som to odmietol robiť, tak môj čestný šéf to nakoniec opravoval so štatiskami večer sám. Tak si predstavme, vodiči si pripisovali a ešte toho bolo málo!
Keď som tu na Váhostave pracoval, tak mi zo strednej Pedagogickej školy z Turčianskych Teplíc v r. l976 súdruhovia z OV KSS v Martine vyhodili dcéru, lebo vraj ona nesmie v budúcnu viesť výchovu malých dietok. A ešte sa riaditeľke zastrájali, že Sujová má miesto iba tak v učňovke. Vtedy som sa nezdržal a šiel som za okresným komunistickým tajomníkom Lezom, a tak od srdca som mu povedal všetko čo si o nich všetkých myslím! Poučený touto trpkou skúsenosťou som neskôr pri synovi bol oveľa obozretnejší. A keďže v tom čase na gymnáziu v Martine sedel jeden z ich straníckej mafie ako žaba na prameni, poslal som syna radšej do gymnázia mimo Martin, aby im nebol na očiach. Napokon aj na Vysokú školu ekonomickú sa prihlásil do Prahy, a to iba preto, aby nemohli na ňom martinskí súdruhovia páchať zlo.
Moju nechuť pracovať na Váhostave najviac ovplynili krádeže výplat vodičom, za ktoré som ako ekonóm zodpovedal. Raz som v L. Mikuláši vyzdvihol skoro milión korún na výplaty, ale keď sme sa v jednej kancelárii uzamkli a ja som peniaze odovzdal účtovníčke, tá ich znova prepočítala a všetko bolo v poriadku. No akonáhle moji šiesti kolegovia peniaze povkladali do papierových vrecúšok pre každého pracovníka, teda ich mesačný zárobok, jedna výplata na konci chýbala. Zavolal som policajtov, tí všetko skontrolovali, ale výplata sa nenašla. Dodnes neviem kde ju zlodej ukryl. Samozrejme, že sumu som musel potom uhradiť spolu s vedúcim ja. No, nedajbože aby sa tak stratila väčšia suma, takže som radšej z Váhostavu odišiel.
NOVÁ PRACOVNÁ PRÍLEŽITOSŤ V RUŽOMBERKU.
V máji l980 som si našiel nové miesto v projekcii Ružomberok, ale podnikové riaditeľstvo bolo v Bratislave. Bol to Projektový ústav obchodu a cestovného ruchu, ateliér ll. Miesto som síce mal isté, ale nastúpiť som mohol až v auguste. Vedúcim ateliéru bol Ing. Eduard Galko zo Závažnej Poruby.
Nastúpil som na miesto vedúceho prevádzky ateliéru, no po naštudovaní si istých predpisov a noriem, som začal aj projektovať a síce Plán organizácie výstavby /POV/. Po prvý raz čo som odišiel z fakulty, ak nepočítam VÚS v Bystrici, som bol s prácou nadmieru spokojný. Ani platové podmienky neboli zlé. Tu som už pracoval so samou technickou inteligenciou. Bol to pre mňa istý balzam na dušu. Je pravda, že sa tu už vyžadovala znalosť čítania stavebných výkresov a ja som sa vyznal iba v strojárskych, lebo vo vojenskej škole v Martine sme mali predmet strojnú technológiu, technické kreslenie a t. p. Ale po určitej krátkej dobe som do toho ich systému tak rýchle zapadol, - najmä keď som sa podujal si výkresy aj sám kresliť, či vlastne skicovať, - že keď mi to potom kreslička už načisto nakreslila na pauzák, tak som tú svoju robotu ani nepoznal, tak precízne môj výkres vyzeral. Táto odbornosť ma bavila a uspokojovala. Dobre som sa vyznal v stavebnej technike, veď som s ňou prichádzal do stáleho styku či už u železničného vojska kde som slúžil, ale potom aj na Váhostave. A čo bolo zvlášť potešujúce, že z dvanástich projektantov bol iba jeden registrovaný ako komunista. Bol síce vo funkcii hlavného inžiniera ateliéru, ale bol to človek veľmi inteligentný a zároveň aj schopný architekt. Jeho straníckosť mi pripada viacmenej iba ako formálna záležitosť. A keby sa k tomu nebol priznal, že je v KSS, ani by som nevedel že k nim patrí. Vedúci ateliéru Ing. E. Galko bol tak trochu diogénovský typ človeka, ale mimoriadne nadaný statik a dalo by sa povedať, že v tejto oblasti patril aj v rámci Slovenska k absolútnej špičke. Lebo čo on prepočítal a argumentami doložil, to sa nedalo vyvrátiť, takže vždy keď mal podnik nejaký problém so statikou svojich stavieb, riaditeľ podniku poveril iba jeho, aby to on preskúmal kde je chyba a či príčina havárie alebo akéhokoľvek nedostatku je zavinená nami. A on to vždy aj so stoickou rozvahou a istotou spravil. Preto bol vyhľadávaý aj ostatnými projekciami na celom Liptove.
V Ružomberku som bol s prácou spokojný až do roku l984. V našej vilke Pod Páračkou bol ešte aj druhý ateliér l0. A tu bol vedúcim komunista. A ten bol presne taký, akých som poznal na vedúcich partajných postoch aj inde. Nič nevedel spraviť, ale ku všetkému sa musel vyjadrovať. Toho človeka som ja veru za rysovacím stolom robiť nevidel i keď ho vo svojej kancelárii mal, zrejme iba na ozdobu. Na všetkých mestských či podnikových akciách sa správal ako dajaká nepostrádateľná, excesívna persóna. Ani neviem či ho niekto z jeho ateliéru mal aspoň trochu v úcte alebo nejakým spôsobom rád. Skalopevne som začínal veriť, ak nič nevieš a si neschopný, ale chceš byť dôležitý, choď do strany! Veď z jeho podnetu v polovici 70. rokov zlúčili oba ateliéry v jeden projektový závod, samozrejme s ním na čele. Vtedy som si povedal, ktovie už po koľkýkrát, kam smeruje tento socializmus, keď do vedúcich funkcií dosadzuje takýchto neschopných a pätolízavých straníckych bossov, ktorí sa tak hodia nanajvýš do kaviarenských či kartárskych klubov! Projektanti oboch ateliérov boli touto nezmyselnou centralizáciou moci, ktorá sa pod heslom straníckej demagógie razila, - že v čele vedenia musí byť vždy nejaký ten nomenklatúrny súdruh, - i keď je neschopný. Mne vtedy neostávalo nič iné ako po štyroch rokoch pôsobenia v projekcii oddísť, lebo už len stretávanie s ním mi bolo nepríjemné.
Po zmene spoločenských pomerov som sa s ním ešte raz stretol pri jednej gulášovej partii, ale to som už bol na dôchodku, no aj tam jeho chovanie zodpovedalo presne vyššie spomenutému môjmu opisu. I keď tentokrát mi skôr pripomínal len akéhosi zakriknutého psíka so stiahnutým chvostom, na ktorého som sa nemohol už ani len pozerať, tak som tú spoločnosť radšej opustil.
Niekedy za Mečiarovej vlády prišiel za mnou aj Edo Galko a nahováral ma aby som sa politicky angažoval. Ja som mu vtedy povedal: „Edo, ja som už raz bol, síce veľmi krátko, ale bol v jednej strane a strašne som nato doplatil! Vtedy som si povedal, že mne to netreba, nie som pre politiku stvorený, mám rád slobodu myslenia a nezávislosť v rozhodovaní. Ja už sa nemienim angažovať za partikulárne ciele niekoho iného. Ja sa až do svojej smrti budem všetkým politickým stranám iba vyhýbať, lebo po mamone ani po moci netúžim, tak načo mi je to. Mne to nie je zapotreby!“ Po určitej dobe som sa dozvedel, lebo na Liptove som od r. l990 vo Vojenskej akadémii SNP začal pracovať, že jeho kolegovia z hnutia ho šikovným spôsobom pripravili o miesto Prednostu OÚ v L. Mikuláši a on sa napokon rozhodol prejsť do inej strany.
OKRESNÍ SÚDRUHOVIA MI POVOLILI NÁVRAT DO MARTINA.
V Martine v rámci výrobno-hospodárskej jednotky /VHJ/ Závodou ťažkého strojárstva /ZŤS/, sa práve založila nová Inžiniersko-dodávateľská a projektová organizácia /IDOP/. Ešte v decebri l983 som si bol zistiť, či by nebola nejaká možnosť sa do nej dostať, lebo toľko rokov dochádzať 40 až 60 kilometrov do práce nebolo nič príjemné. Mal som ale veľké obavy, tak som zašiel za vedúcim osobného oddelenia súdruhom Jozefom Kováčikom, ktorý bol zároveň predsedom tunajšej partajnej organizácie a poinformoval som sa o možnosti môjho prijatia. Zrejme ma poznal, lebo keď si vypočul čo na ňom chcem, hneď mi povedal, že sa musí na OV KSS opýtať, či nebudú mať proti mojej osobe nejaké podstatné výhrady. Ja som mu zároveň povedal, že naozaj neviem čo by ešte proti mne mohli mať, veď nechcem nič iné len to, aby som pracoval v mieste svojho bydliska a konečne bol pri rodine. Po týždni mi kázal prísť, a že mi ich stanovisko povie. V dohovorený deň som aj prišiel, a ako ma uvidel hneď mi vraví, že prijať by ma aj mohli, ale nebudem mať pod sebou žiadnych podriadených pracovníkov. Ja som súhlasil a l. januára l984 som aj nastúpil. Bol som ustanovený do funkcie: Vedúci ekonóm inžinierskych činností na podniku, ale v triede iba T-ll so základným platom 2 700 Kčs a prémie. Po určitej krátkej dobe mi funkciu zmenili na vedúceho odborno-prevádzkového a technického pracovníka v Dodávateľsko-obchodnom úseku. Plat mi nepatrne zvýšili, ale márne som celý polrok čakal na stanovnie bližších povinností, lebo na našom úseku sa vonkoncom nič nedialo. Preto som sa rozhodol, že tento čas využijem k publikovaniu svojej práce, čo mi neodporučili okrení komunistickí funkcionári ako obhajobu v rámci kandidatúry pred desiatimi rokmi. Jej názov znel: „K niektorým zákonitostiam rozvoja techniky v podmienkach VTR.“ Prácu som zaslal do redakcie Doškoľovacieho strediska k publikovaniu. Výrobno-hospodárska jednotka ZŤS vtedy mala v celej ČSSR až do 80 tisíc zamestnancov, takže mala aj svoje školiace stredisko, ktorého riaditeľom bol Ing. M. Boršč. Prácu mi po mesiaci síce vrátili, že nemám v nej vraj žiadne odvolávky na zjazdy komunistických strán, ktoré sa v päťročných cykloch konali v každej socialistickej krajine v rámci celého sovietského bloku. Preto som do nej niektoré výroky zo zjazdov doplnil, najmä zo sovietskych a prácu som vrátil späť. "Požadované kritérium už by mala spĺňať, tak by nič nemalo brániť k jej publikovaniu," poznamenal som v sprievodnom liste. Záležalo mi na tom, aby bola práca publikovaná, lebo v zmysle smerníc autorovi prináležala celkom slušná finančná odmena, ktorá sa vyrovnala môjmu mesačnému zárobku.
Po určitom čase sa aj ďalší, síce iba tí agilnejší, ale predsa len začali púšťať do rôzných pracovných aktivít. Najmä dvaja inžinieri, ktorí pred rokom prišli z nejktorej arabskej krajiny, veľmi pružne začali cez pražské Podniky zahraničného obchodu nadväzovať isté kontakty. A netrvalo dlho, boli podpísané aj prvé obchodné kontrakty. Najmä s Líbyou sa rozbehla celkom sľubná spolupráca. ZŤS IDOP sa s touto krajinou podieľal aj pri výstavbe strojného závodu a pri zaškoľovaní mladých odborníkov pre potrebu nábehu výroby v tejto novej fabrike v Líbyi, ktorú sme im pomáhali stavať. Okrem toho sme tam ročne vysielali až do dvesto našich odborníkov, ktorí zaškoľovali ich ľudí priamo pri strojoch už nami v postavenom závode. Vtedy si viacerí naši ľudia zarobili celkom slušné peniaze. Ja som sa o prácu do zahraničia nemohol uchádzať, tak som sa začal venovať propagácii našich investičných celkov, predovšetkým z oblasti strojnej technológie, ale aj iným vyvážaným komoditám. Za tým účelom som začal nadväzovať kontakty s ostatnými podnikmi našej VHJ ZŤS, najmä z oblasti robototechnológie a automatizácie výroby. Z tohto titulu som nadviazal dobré kontakty aj s Ústavom techniky a racionalizácie v Bratislave. Tu som dobrú spoluprácu mal s Ing. J. Pribišom, lebo jeho oddelenie na ústave sa zaoberalo automatizovanou medzioperačnou dopravou vo výrobných závodoch. Okrem toho som sa skontaktoval aj s technickým námestníkom riaditeľa kombinátu VHJ ZŤS Ing. M. Čatlošom, ktorý ma poveril propagáciou automatizovanej výroby istých komponentov v ZŤS Prakovce. Vtedy som sa rozhodol, že pre potrebu arabského trhu by bolo najlepšie natočiť z tejto výroby nejaký populárny odborno-náučný film v rozsahu asi l5 až 20 minút. Požiadal som preto Filmové ateliéry Barrandov Praha o natočenie dokumentu o automatizovanej výrobe niektorých komponentov z tekutého kovu až po finálny výrobok, podľa možného želania zákazníka. Okrem toho som touto filmovou metódou, i keď už iba pomocou videokamery, vyhotovil viacero ďalších videofilmov, ktoré nám slúžili ako propagačné filmy, napríklad o našom podniku a jeho vývozno-obchodnej činnosti, ale i na výstavy a veľtrhy ako povedzme O rácioenergii, O výrobe stavebnej a vojenskej techniky v Dubnici a t.p. A práve na veľtrhoch a výstavách sme po každý raz dobre obstáli, lebo vždy sme z výstav domov priniesli iba tie najvyššie ocenenia.
Po nastúpení Gorbačova k moci som si myslel, že na našej vnútropolitickej situácii sa niečo zmení k lepšiemu. Najmä keď sa začalo otvorenejšie a smelšie rozprávať o stále viac stagnujúcej ekonomickej situácii; to na jednej strane, ale na strane druhej u niektorých naivnejších zavládla niekedy až eufória o prichádzajúcej vraj slobode, ktorá v rámci „perestrojky“ musí zákonite prísť i k nám. Preto som sa začal aj ja viac ako predtým nad týmto oživením zamýšľať, lebo u nás v Turci podľa správania sa súdruhov, som nič nepobadal čo by smerovalo k lepšiemu. Mojím lakmusovým papierikom, či je to naozaj pravda, bolo to, že som sa znova prihlásil k obhajobe svojej kandidátskej práce. Bola to už tu spomenutá moja pôvodná práca, ktorú som napísal ešte na IPK koncom roka l973 na Lomonosovej univerzite: „K niektorým zákonitostiam rozvoja techniky v podmienkách VTR.“ Základná organizácia na podniku mi to schválila, ale Okresný výbor strany, keď posielal žiadosť na krajský výbor ako na svoj nadriadený orgán, tak ten dal zamietavé stanovisko. Rok mi trvalo, kým som od nich dostal odpoveď či mi obhajobu povolia alebo nie. Až po druhej urgencii mi zaslali takéto stanovisko:
„Vážený súdruh!
Po obdržaní Vašej žiadosti o prešetrenie povolenia štúdia - dokončenia vedeckej ašpirantúry sme požiadali OV KSS v Martine o stanovisko. Vaša žiadosť bola prerokovaná na porade tajomníkov OV KSS Martin. S ukončením štúdia vedeckej ašpirantúry OV KSS nesúhlasil preto, že svojími postojmi na pracovisku i v súkromnom živote /vraj deti som vychovával protimarxisticky - moja poz./ ste sa neriadili zásadami učenia marxizmu-leninizmu. ...Na základe prešetrených skutočností sa oddelenie Stredoslovenského krajského výboru KSS pre riadenie práce v priemysle stotožňuje s rozhodnutím OV KSS v Martine.
So súdružským pozdravom Č e s ť p r á c i!
Ján Mišečka, ved. oddel. SKV KSS.“
Moje pôsobenie v IDOP-e malo jeden špecifický rozmer oproti mojím predchádzajúcim zamestnaniam. Bolo prešpikované eštebákmi, respektíve ich spolupracovníkmi. Lebo keď v Česku vyšla po revolúci zvláštna príloha niektorých novín, pod názvom „Rudá kráva“ a v neuveriteľne rozsiahlom zozname som si prezeral mená spolupracovníkov so Štátnou tajnou bezpečnosťou /ŠtB/, tak až štyroch ľudí som tam objavil čo sa denne so mnou stretávali a počúvali všetko čo som rozprával, ba dokonca aj s rodinami sme sa s jedným z nich stretávali u mňa na chalupe. Ich krycie mená, ako napr. „smrek“, „kodaj“, „domovník“ mi ešte stále vo vedomí vyvolávajú nepríjemné asociácie. Cez "zamatovú," či vlastne po nej, som spoznal ešte aj ďalších týchto spolupracovníkov z eštebáckej branže, najmä keď jeden druhého chceli prepašovať do okresnej VPN-ky, aby tak ľahšie mohli zahladiť svoje stopy. A keď som už pri nich, rád by som povedal aj to, že prečo práve ich získavali pre túto udavačskú činnosť. V prvom rade orgány ŠtB spoznali ich charakter a vedeli odhadnúť, že budú pre nich pracovať, samozrejme vždy za niečo: l. veľa z nich snívalo o dobrých zárobkoch, a keďže sa im pošťastilo ísť aj do tzv. kapitalistického zahraničia, či už na montáže alebo ako vedeckí pracovníci, pustili ich tam. Ale na revanš od nich požadovali isté služby a oni im ich aj s ochotou poskytovali; 2. kategóriu tvorili takpovediac hriešni ľudia, ktorí zapredávali svoju dušu za judášsky groš len preto, že mali nejaký ten morálny poklesok, alebo boli závislí na alkohole a t.p.; 3. kategóriu tvorili ľudia, ktorí si chceli udržať svoje teplé a dobre platené miesta na rôznych pozíciach a pracoviskách, či už u nás doma, alebo v zahraničných misijách.
Raz mi môj dobre známy z Matice slovenskej povedal, že aj jeho boli niekoľkokrát pre túto činnosť nahovárať. On však na ich návrh nikdy nepristal a radšej sa držal svojich kresťanskych zásad, než by mal ubližovať svojim spolupracovníkom.
Po štyroch mesiacoch, ktoré prešli od novembra l989 si na mňa spomenul aj nový Okresný výbor KSS v Martine, ktorý sa mi za moje príkoria svojich predchodcov ospravedlnil a dokonca vyslovil mi „poďakovanie za pevné postoje súvisiace s politickým dianím v rokoch l968 až l975. Zároveň sa Vám za vtedajšiu nespravodlivosť voči Vašej osobe úprimne ospravedlňujeme.“ A s hlbokým poľutovaním ešte vyriekol aj konštatovanie, že moje prenasledovanie nebolo za stratu preukazu, ale zato, lebo som do prihlášky dňa 24. augusta l968 uviedol svoje rozhodnutie pre vstup do strany, kde som napísal, že sa „prihlasujete do jej radov v ťažkých chvíľach, kedy naša vlasť bola obsadená vojskami Varšavskej zmluvy.“
Keďže som bol politicky, takpovediac postihutý dva razy, prvýkrát v armáde a druhý raz na Univerite Komenského, o mimosúdnu rehabilitáciu som požiadal armádu. Preto som sa aj späť do armády po dvadsiatichtroch rokoch vrátil. No ešte pred tým, koncom októbra l990, pri 72. výročí vzniku ČSR, ma povýšili do hodnosti podplukovníka v zálohe, a tak po prvý raz čo som slúžil v čs. armáde mi udelili medailu, a to II. stupňa, Za zásluhy o čs.armádu.
Znova v armáde.
Viem, že de jure toto obdobie už nemožno považovať za socialistickú armádu, ale de facto áno, lebo po personálnej stránke sa nič nezmenilo. Ešte aj minister obrany gen. Miroslav Vacek bol zo starej štruktúry. A práve na túto zvláštnosť by som rád poukázal. Napokon aj po vojenskej organizačnej stránke sme do r. l993 boli stále spätí s českou armádou. A najmä vtedy sa viacerí rozhodli slúžiť v armáde ČR, lebo vedeli, že po finančnej stránke na tom budú oveľa lepšie. Ja som sa však ako Slovák rozhodol už od samého začiatku slúžiť iba v armáde SR.
Dňa l. decembra l990 som po mimosúdnej rehabilitácii a z rozhodnutia Federálneho ministerstva obrany vo veku vyše 55 rokov bol prijatý na Vysokú vojenskú technickú školu /VVTŠ/ v Liptovskom Mikuláši. Už som vedel od niektorých členov Vojenskej obrody, ktorí sem prišli predo mnou, že Katedra spoločenských vied je obsadená bývalými politickými pracovníkmi, teda politrukmi, ktorí akonáhle boli u bojových útvarov zrušení, spoločne s kádrovákmi a aj s vedomím samotného ministra obrany M. Vaceka, /lebo všetci toho mali veľa za nechtami/ si svoje kompromitujúce osobné spisy zničili a v zložkách ponechali iba tie, ktoré by im nemohli uškodiť. A s takouto personálnou sebaočistou potom v armáde ešte poobsadzovali všetky význačnejšie miesta. No a najväčším ich útočišťom, ktorí mali nejakú tú vojenskú vysokú školu, bolo predovšetkým školstvo. Trochu mali problémy s nadobudnutými titulmi „RSDr.“, čo dostávali na Vojenskej politickej akadémii K. Gottwalda, ale i s tým si hravo poradili. Niektorí si začali písať „PhDr.“ alebo iba „Dr.“ a problém bol vyriešený. Veď kto od nich bude pýtať vysokoškolský diplom, pomysleli si. A keďže kádrováci čo o tom rozhodovali, boli na tom rovnako, tak si aj celkom dobre rozumeli a vzájomne pomáhali. A tí čo obsadili pedagogické miesta učiteľov, ale pedagogickú špecializáciu nemali, sa okamžite prihlásili do polročných pedagogických rýchlokurzov a požadovanú odbornosť si doplnili. I keď poniektorí si to zariadili aj inak, ako sa sami pochválili, či už po známosti, alebo cez príbuzných, ktorí zastávali významnejšie posty na univerzitách. No a tam im to zrejme za nejakú protihodnotu radi vybavili. V ďalšom období potom svojou prepiatou úslužnosťou sa iba snažili na týchto školách a získaných funkciách dobre „zakopať,“ aby tam pretrvali akoby v nedobytných bunkroch istý čas. A to sa im aj celkom bez problémov darilo.
Veď preto sa veľa z mimosúdne rehabilitovaných o reaktiváciu v armáde ani neuchádzalo, lebo pre nich už žiadne miestá neboli. Tak napríklad, keď som ja prišiel na VVTŠ, tak tamojší kádrovák mi sľuboval hory-doly len aby mi nemusel hľadať miesto, lebo vraj všetko má plné. Prehováral ma tak usilovne, že mi sľuboval aj dobrú penziu; tak čo mi vraj bude schádzať, keď tie roky čo som bol mimo armádu mi započítajú. Mal by som si vraj preto dopriať pokoja, oddychu a t.p. Bolo mi to až k smiechu, takže som mu hneď vtedy povedal: „Pán podplukovník, podľa príkazu ministra ma máte prijať a nie prehovárať, lebo svoje rozhodnutie v žiadnom prípade nezmením!“ Trval som na svojom. Kádrovák, lebo takto sme ich ešte stále oslovovali, si vzal moje osobné doklady a tam bolo čierno na bielom uvedené: „...postgraduálne študoval biofyziku...,“ čo napokon bola pravda, len som netušil, čo si on pod slovom „biofyzika“ predstavuje. Zdvihne telefón a začne vytáčať číslo. Z druhého konca sa ozve: „Prosím, počúvam!“ Kadrovák: „Tu osobné oddelenie, pán plukovník, príďte na chvíľu k nám na osobné oddelenie!“ A položil sluchadlo. Za chvíľu príde vedúci katedry fyziky plukovník prof. RNDr. J. Chrapan, DrSc. a vojensky sa predstavil. Kádrovák ho ponúkol aby si prisadol k stolu a vraví mu: „Pán plukovník, vy máte jedno miesto voľné, mohli by ste ho obsadiť tu prítomným pánom podplukovníkom, šlo by to?“ Plukovník Chrapan s úplnou samozrejmosťou prisvedčil, že veľmi rád. A až teraz v priamom rozhovore kádrováka s vedúcim katedry fyziky som pochopil, že si to chudák kádrovák poplietol, lebo biofyziku vôbec neodlišoval od obyčajnej klasickej fyziky pevných anorganických látok. Vezmem si slovo a snažím sa mu pomocou definície biofyziky objasniť dosť podstatný rozdiel a vravím: „Pán podplukovník, biofyzika ale nepatrí do oblasti klasickej fyziky, lebo tá sa zaoberá fyzikálnymi procesmi a javmi v živých organizmoch.“ Kádrovák nato: „Fyzika ako fyzika!“ A skončil. Plukovník Chrapan sa iba pousmial, obráti sa na mňa a hovorí: „Pán podplukovník, neprotestujte, u nás sa vždy nájde niečo čo je spoločné aj s biofyzikou.“ Nuž a takto som sa dostal nie na Katedru spoločenských vied, ale na Katedru fyziky. Toto moje nové funkčné ustanovenie bolo: Starší učiteľ. Pre mňa to bola neobvyklá pedagogická funkcia, ale v armáde je kadečo možné, pomyslel som si a viacej som sa tým už nezapodieval. Tu som zotrval do konca augusta l99l, pokiaľ sa nezverejnil konkurz na miesto vedúceho spoločenskovednej katedry. To bolo obsadené bez konkurzného konania, tak rektor vypísal riadne výberové konanie, myslím, že to bolo niekedy v júni. Na túto funkciu sme sa prihlásili viacerí. Mňa navyše do nej odporúčalo aj združenie Vojenskej obrody, ktoré tu na škole už existovalo. Konkurzná komisia ale pri výbere z viacerých kandidátov napokon uprednostnila svojho človeka, teda renomovaného marxistu, ktorý tú funkciu zastával aj predtým. Ja som sa umiestnil na druhom mieste, ale neskôr som sa od niektorých funkcionárov dozvedel, že výber bol už dopredu dohodnutý. Jeden člen komisie, myslím že to bol jej predseda, mi vtedy položil iba jedinú otázku, a to: "Ako mienim dotvárať na katedre vzájomné vzťahy a upevňovať pracovný kolektív?" Asi po mesiaci čo sa konal tento konkurz, som sa dozvedel aj pravú príčinu, prečo došlo k dohode, že sa ja nesmiem stať vedúcim. Báli sa, že ak by som sa ním stal, neuznal by som vraj ich špecializáciu získanú na Voj. politickej akadémii K.Gottwalda v Bratislave. Je pravdou, že tam boli ľudia, ktorí vysokú politickú školu skončili s diplomovkami bez pedagogickej špecializácie a vo väčšine týchto ich diplomových prácach rozoberali témy, ako napr.: „Triedny boj v Ugande“, alebo „Nevyhnutnosť existencie Varšavskej zmluvy“ a p. Preto som napísal list rektorovi, kde som vyjadril nesúhlas so zložením konkurznej komisie, ktorá z 80% predstavovala skôr komisiu, ktorá sa podujala obhajovať záujmy starého režimu, ako nové obrodenecké snahy, čo bolo zjavné aj z jedinej položenej otázky.
Keď som nepochodil na konkurze, tak som sa zameral na autorskú a názvovú katalogizáciu knižného fondu školy, kde neboli žiadné nové prírastky iba samá marxisticko-leninská literatúra. Prorektorovi pre pedagogickú činnosť som túto skutočnosť oznámil a vravím mu, že by sme mali v spolupráci s Maticou slovenskou v Martine tento nedostatok napraviť. Mal som pripravené dve možnosti riešenia: ešte keď som bol pracovníkom IDOP-u v Martine, tak som spoznal vynikajúceho počítačového odborníka Ing. Josefa Beneša, ktorý mi prisľúbil, že by bol schopný pomocou počítačovej techniky prepojiť počítačovú sieť školy s tou, ktorá už bola práve zavedená v Matičnej knižnici v Martine. Druhý spôsob, ktorý by nestál školu žiadne finančné náklady, bol taký, že na disketách z matičnej knižnice sa prevezmú nové prírastky, ktoré by nahradili starú knižničnú databázu vo VVTŠ a študenti by mohli pomocou počítačov študovať novú literatúru. Nič z toho sa však nezrealizovalo.
Po čase sa uvolnilo, ani neviem ako, ale mám dojem že umrel jeden politológ na Katedre spoločenských vied, tak ma rektor dosadil na toto uvoľnené miesto, a to na funkciu politológa. Tu som bol iba krátku dobu, lebo sa práve vypísal konkurz aj na funkciu vedúceho učebnej skupiny dejín, tak som si povedal; keď nemôžem učiť filozofiu kde sa usadili politruci, tak prejdem na dejiny, veď pedagogické vzdelanie na túto špecializáciu mám, tak prečo nie?! Na konkurze som tentokrát obstál a umiestnil som sa na prvom mieste. A keďže to bola plukovnícka funkcia, bol som federálnym ministrom obrany ku dňu l. júla l992 rozkazom č. l08/92 povýšený do honosti plukovníka. Kolegovia z katedry si začali z nás čo sme boli k tomuto termínu povýšení robiť žarty; lebo vraj pokiaľ oni boli na plukovníkov povyšovaní za vzornú spoluprácu s ŠtB, nám je treba predložiť na ministerstvo osvedčenie, že sme s nimi nespolupracovali. Bola to zjavná narážka na to, že pri našom povýšení sa vtedy ešte muselo predložiť Lustračné osvedčenie. Ja som autorovi tohto výroku, zhodou okolnosti to bol vedúci katedry, vtedy povedal: „A ešte zato máte publicitu aj v »Rudé Krávě«. Načo mi pohotovo odvetil: „Nemáš pravdu! Pretože naše mená tam nie sú!“ A hneď mi to aj bližšie vysvetlil: „S nami uzatvárať dohodu o spolupráci nebolo treba, pretože to bolo v našich služobných povinnostiach, poskytovať informácie tohto druhu ŠtB.“ Nuž a takýto pedagogický zbor tu pôsobil ešte dlho aj po mojom odchode do dôchodku. A že je to pravda, svedčí o tom aj táto príhoda: Raz cestujem vlakom a v Ružomberku si ku mne prisadne jeden plukovník, bývalý politruk nejakej divízie, ktorý vystihol príležitosť a dostal sa sem do vojenskej školy na spoločenskovednú katedru hneď po ich rozpustení. Svojou úslužnosťou sa však dokázal na katedre tak šikovne etablovať, že pri mojom odchode do zálohy sa nejakými intrigami dokonca stal aj vedúcim katedry. No a tento, ešte nedávno politruk, si ku mne v Ružomberku prisadol. A keďže rovnakým spojom do práce chodila aj jedna psychologička, ktorú som poznal ešte z Bratislavy, keď tam zrejme študovala. A tá, vidiac ma s týmto človekom sedieť, div že sa jej kolena nepodlomili od prekvapenia! A hneď pri druhom stretnutí príde za mnou, a pretože ma z týchto ciest vlakom už dobre poznala, tak mi vraví: „Pán plukovník, a vy sa priatelíte s tým plukovníkom čo som vás minule videla spolu sedieť? Viete, pýtam sa Vás nato preto, že ten ešte tesne po revolúcii umravňoval ľudí, keď niekto na stanici alebo vo vlaku nadával na komunistov!“
Raz na zasadnutí katedry som navrhol, že ak sa má naša pedagogická činnosť zlepšiť, bolo by správne, keby sme zaviedli vzájomné hospitácie. Ja som tento svoj návrh dal aj preto, že som chcel vedieť ako títo učitelia vlastne robia svoju výučbu, keď okrem marxistickej literatúry v knižniciach nič nemajú! Ťažko bolo proti tomuto môjmu návrhu vznášať nejaké pripomienky či námietky, lebo tieto náčuvy sú bežnou súčasťou pedagogickej praxe na všetkých vysokých školách, takže to katedra prijala. K tomuto návrhu som sa odhodlal až vtedy, keď na spoločenskovednej katedre mali dvaja študenti akúsi malú obhajobu svojich diplomoviek. A pretože to bola téma zameraná na filozoficko-politilogické problémy, dostal som pozvánku od sekretárky aj ja. Veru som sa nestačil ani čudovať, čo všetko som sa tam dozvedel. Veď v obhajovanej práci boli celkom bežne také slovné spojenia vo vetách, kde sa používali pojmy či výrazy ako: „Vedecký svetonázor“, „vedecká filozofia“ alebo „vedecká ideológia,“ a p. Ja som týmto textom tých dvoch študentov bol priam šokovaný! Keď z miestnosti odišli, tak svojim kolegom vravím: „Tak toto nemyslíte vážne?!“ A snažil som sa im vysvetliť, že takáto predikácia vedeckosti je nezmysel. Veď ten prívlastok „vedecký“, či už u „svetonázoru,“ „ideológii“ alebo „filozofii" ako foriem spoločenského vedomia, je nezmysel. Pritom som si akosi neuvedomil, že som vlastne urazil ich „marxistickú hrdosť a nadobudnuté múdrosti v PA K. Gottwalda“, ktorým sa toľké roky učili. A tak zrazu celá katedra bola proti mne. A len potom začali voči mne intrigy...!
V škole sme síce už mali založené združenie Vojenskej obrody, ale naše snahy v dôsledku drvivej prevahy ľudí a funkcionárov so starým zmýšľaním, boli už dopredu odsúdené k zániku. Nič sa nám nedarilo presadiť; aj sme vypisovali listy na ministra či na vládu, všetko bolo bez odozvy. Preto som sa rozhodol, že spolu s plk.v.v., A. Droppom zostavíme aspoň „Stručný biografický slovník /A-Ž/ mimosúdne rehabilitovaných vojakov z povolania a občiannskych zamestnancov prepustených z čs. armády v r. l948-89 na Slovensku.“ Istá nezhoda tu nastala iba v tom, kto bude ako autor uvedený na prvom mieste, keďže nápad vyšiel odo mňa. Napokon som staršiemu kolegovi ja sám dobrovolne ustúpil, s čím ale nesúhlasili členovia Voj. obrody. Až po zopakovaní svojho stanoviska, že súhlasím s požiadavkou A. Droppu, členská základňa pristúpila na môj návrh.
Okrem toho som napísal v r. l993 a uverejnil v /zborníku, ale aj v SNN/ moje hodnotenie s celým rozsahom licenciálnej práce Jána Ch. Korca, ktorú som dávnejšie objavil v knižnici Matice slovenskej. Keďže to bola práca filozofická, tak ma zaujala. Študent zrejme bohosloveckej fakulty J. Ch. Korec, ju napísal ešte ako absolvent pri ukončení vysokoškolského štúdia fikozofie v Brne r. l947. Jej celý názov bol: Filozofické základy dialektického materializmu, s pod titulom, Ku kritike jeho dialektiky, noetiky a metafyziky. Zo študenta sa za tie roky stal kardinál, a keďže si prácu asi tiež prečítal, tak mi poslal do VVTŠ pozdravný list a balíček kníh. Túto jeho zásielku pre mňa vyzdvihla sekretárka katedry. Je len zrejmé, že sa o tom všetci dozvedeli, a to spôsobilo taký rozruch, že som vo vystrašených očiach svojich kolegov mohol priam čítať akúsi vystrašenosť hraničiacu so zlobou, lebo oni si o mne mysleli, že som prinajmenej špión Vatikánu. Totiž ich myslenie bolo ešte stále fixované na pomery socializmu, veď napokon to boli bývalí žižkováci, ktorí od deviatich rokov v tomto duchu boli aj vychovávaní...!
J. Ch. Kardinál Korec prejavil bližší záujem o autora spomenutého článku, teda mňa, lebo svoju prácu už dlhší čas hľadal, a to aj za hranicami našej vlasti. Nuž som sa mu predstavil aj so svojou stručnou životnou odyseou. Vtedy prejavil istý údiv nad tým, že koľko odborností ovládam. Nuž pravdou zostáva, že spomenuté odbornosti som musel ako politicky prenasledovaný človek nadobúdať priamo počas tzv. brigádnickej praxe, ktorú mi naprogramovali súdruhovia, aby takýmto spôsobom, /a to nielen voči mne/ uplatňovali svoju moc. Preto som bol odkázaný svoju rodinu zväčša živiť ako brigádniť, lebo inú prácu mi robiť nedovolili. Veď z 50. žiadostí o zamestnanie, ktoré by zodpovedalo môjmu vzdelaniu, som ani v jednom prípade nedostal kladnú odpoveď. Preto som bol nútený zdokanaliť sa vždy v takej odbornosti, ktorá sa mi práve naskytla. Iná možnosť nebola! Či vlastne aj bola, podpísať Chartu 77 a zo zahraničia dostávať finančnú podporu a popritom príležitostne zbierať na Váhu, povedzme, červíky pre rybárov..., čo som však považoval za menej dôstojné.
Náš obrodný proces na VVTŠ mi pripadal ako doslova sizyfovský boj, len namiesto s balvanom sme zápasili s armádnym komunistickým Molochom. Bolo to aj preto, že v postkomunistickej armáde, kde sa nič po personálnej stránke nezmenilo, vedel každý na každého všetko a podľa hesla: „Ruka ruku umýva, alebo nechaj ma na pokoji /či vlastne vo funkcii/ a nič sa ti nestane,“ tu bežalo ako dobre namastený stroj, ktorý sa bude krútiť ešte veľmi dlho! Tí, čo so združením Vojenskej obrody sympatizovali, sa nanajvýš tak osmelili, že mi potajomky na stôl do kancelárie, keď som už bol jej predsedom, podhodili prácu Pavla Kanisa, Zápas o nový svet. V nej Kanis na l50 stranách snáď vo všetkých pádoch preklína NATO a imperializmus Západu. A tento človek raz vo funkcii ministra obrany navštívil aj našu vojenskú školu. Schválne som sa šiel naňho pozrieť, lebo tam bola celá katedra, a veru veľká aula praskala vo švíkoch. Poniektorí s obrodárov mi potom aj rozprávali, že sa nám na našu adresu po jeho návšteve aj niektorí súdruhovia zastrájali; veď oni majú aj svojho ministra! Dokonca aj naše republikové vedenie, Združenia Vojenskej obrody sa pridalo na stranu tohto „postbolševizmu.“ A tak ja ako člen Republikovej rady Vojenskej obrody, som si neraz musel vypočuť reči bývalého politruka a teraz reaktivovaného plk. P. Čulíka, ktorý sa pred nami hrdo chválil, že jeho otec bol zakladateľom komunistickej strany. Druhým členom Republikovej rady bol bývalý veliteľ pohraničnej brigády, plk. O. Šedivý, ktorý v 50. a 60. rokoch chytal utečencov cez rieku Moravu a Dunaj od Břeclavy až po Bratislavu. A pre oboch bol minister Kanis ten najschopnejší človek, na ktorého nedopustili ani slovko kritiky! A vtedy som si povedal: Tak toto už nie je obroda ale vojenská „odroda.“ Mne to pripadalo tak, ako keď sa znova postretávali starí partajníci, aby v súdružskej svornosti presadzovali iba svoje záujmy a čím najskôr odstavili všetkých, ktorí nenachádzali k nim ako k súdruhom svoje sympatie. Veď plukovník Šedivý, ktorý aj rozprával akýmsi záhorackým nárečím, na iné ani nemyslel, len na to, ako dostať hodnosť generála, lebo vraj z armády odišiel z generálskej funkcie...! A u Kanisa si to až nechutnou úlisnosťou naozaj i vyprosíkal, takže ten ho z tohto titulu prezidentovi Kováčovi k povýšeniu aj presadil! No skoro sa ukázalo, že to bol pre armádu SR akt hanby, pretože začali protesty i zpoza hraníc.
V súvislosti s Kanisom by som rád ešte spomenul aj druhú príhodu. Bolo to tak asi polroka pred mojím odchodom z akadémie; lebo VVTŠ sa premenovala už na Vojenskú akadémiu Slovenského národného povstania /VA SNP/. Vtedy príde za mnou do kancelárie Andrejčákov bývalý spoluslúžiací kolega plk. Turek, a vraví mi: „Pán plukovník, máte ísť na vrátnicu, čaká tam na vás pán poslanec Andrejčák!“ Hovorím si: „Čo ten človek so mnou chce? Veď ja ho vôbec osobne nepoznám!“ Poďakoval som sa plk.Turekovi s tým, nech mu oznámi, že prídem. Pobral som sa na vrátnicu a pýtam sa dozorného, kde je pán poslanec. Ten o tom že ma hľadá vedel, tak ma k nemu odviedol na návštevnú miestnosť. Podaním ruky sa mu predstavím a pýtam sa ho: „Čo by ste si odo mňa želali, pán poslanec, alebo vás mám oslovovať generál? On nato: „To je jedno.“ Ale hneď mi navrhol, že ma pozýva do reštaurácie cez ulicu naproti, lebo by vraj nerád tu bol ľuďom na očiach. Tak sme sa pobrali do náprotivnej reštaurácie. Obaja sme si sadli k obloku naproti seba, a pán poslanec hneď objednal dvakrát veľké svetlé pivo a začal: „Pán plukovník, pred nejakým časom som čítal váš článok...“ „Myslíte ten o Weisovi,“ prerušil som ho. „Áno ten,“ odpovedal a pokračoval: „Veľmi sa mi páčil, tak som si vás dal do svojho diára. No a vidíte, teraz sa chcem na vás obrátiť v jednej veci, lebo pokiaľ viem, ste aj predsedom združenia Vojenskej obrody tu v akadémii. Viete, minister Kanis je zapletený do kauzy kupčenia s pontonami a mám o tom aj doklady, ktoré by som vám odovzdal, čo poviete, šli by ste do toho?“ Skončil a trocha si odpil zlatistého moku. Ja k tomu iba toľko: „Pán poslanec, ale vy ste v branno-bezpečnostnom výbore, tak vám by sa patrilo o tom písať a nie mne. Lebo Vojenskej obrode viac leží na srdci obroda ducha armády, a to najmä v školstve! Kanisovo kupčenie s pontonami obrodu tak netrápi ako bolševický duch, ktorý skoro všade v armáde ešte vládne!“ Tým sa náš rozhovor skončil, dopili sme pivo, podali sme si ruky a pán poslanec sa odobral do Košíc.
Končí sa november l995 a ja už definitívne opúšťam armádu a odchádzam na výsluhový dochodok. Rektor si ma pozval k sebe, že mi zo svojho fondu odovzdá desaťtisíc korún odmeny. Poďakoval sa mi za službu v prospech akadémie a požiadal ma, že by bol rád keby som svoje bohaté skúsenosti a vedomosti mohol škole poskytovať aj naďalej. Ja som o úprimnosti jeho slov nebol presvedčený, preto som za dôveru iba poďakoval a rozlúčil som sa s ním. Aj na katedre sa moja personálna agenda rýchlo uzavrela s tým, že som nemal veľké porozumenie pre vytváranie priateľských vzťahov ku kolektívu katedry. K tomu som iba poznamenal, že „k súdružskému“ kolektívu som vzťah naozaj nemal a ani som ho nikdy nemienil upevňovať.
Na záver sa mi žiada ešte povedať, že martinskí súdruhovia mi počas svojho panovania odňali aj právo voliť. Veď čo bývam v Martine, ani raz som nezmenil svoje trvalé bydlisko. Ale keď po novembri´89 boli prvé slobodné voľby, tak na základe čoho mi v mojom volebnom obvode martinskí súdruhovia odňali voličské právo?! Nebol by som si toho ani všimol, ale pri prvých porevolučných voľbách som nebol v zoznamoch uvedený, preto sa pýtam volebnej komisie, ako je to možné že nie som v zoznamoch? Odpoveď bola: „My sme opisovali mená zo starých zoznamov a tam vaše meno nebolo.“ Pravdou zostáva, že za socializmu mi to nevadilo, lebo vtedy boli voľby naozaj iba obyčajnou fraškou, ale aj tak, kto im na to dal právo?!
Istým výkričníkom čo si funkcionári tejto štátostrany dovoľovali, bola aj takáto prax: - ak si pätnásť rokov vojakom z povolania a nebol si žiadnym spôsobom disciplinárne alebo inak trestaný, mal by si dostať medajlu za výsluhu rokov. No dobre, ale keďže nie si v strane, tak nemáš právo na odmeny, ani na zen metál „za službu vlasti“, čo sa pravidelne po určitých rokoch služby v armáde udeľovalo. Pritom počiarkujem, že toto dekorovanie metálmi sa popri významných výročiach dávalo, myslím po štyroch či piatich rokoch služby, každému vojakovi z povolania. Ja som po tom netúžil, lebo inak by som do tej ich partaje bol vstúpil. Ale takéto kastovníctvo, ěi vlastne kategorizácia ľudí na spoločensky doceňovaných, ktorí mali červenú knížku, a tých ostatných čo ju z rôzných príčin nechceli mať, nie je možné aby boli považovaní za ľudí menej cenných, akejsi podradnej kategórie?! Napokon pri príležitosti 5. výročia vzniku SR som už aj ja dostal l. l. l998 Pamätnú medailu l. stupňa. Áno, je to isté zadosťučinenie, ale to je všetko, nič viac. Iné výhody okrem tej morálnej, to nemalo! Niekto nad týmto konštatovaním sa môže pozastaviť s výhradou, že prečo práve vojaci boli za socializmu takto dekorovaní?! Poviem rovno, ja som nebol proti tomu, aj keď mňa to vždy obišlo...! No správne to mali dostávať všetci, pokiaľ si dobre plnili svoje služobné povinnosti a boli bezúhonní. Lebo kto raz ochutnal ako chutí vojenský chlebík, ten by to tiež takto chápal ako ja.
Toto sú pozbierané čriepky z môjho života. Všetko o čom som tu písal sa stalo, a od všetkého mám aj originálne doklady a svedectvá, najmä z obdobia môjho preverovania počas normalizácie. Preto verím, že som sa nikoho neprávom a v zlom nedotkol. A to, že som bol pri písaní niekedy až priveľmi konkrétny či až expresívny? I to má svoj dôvod. Lebo ak sa majú ľudia podobným chybám v budúcnu vyvarovať, treba o veciach písať pravdivo, vecne ich pomenovať, i keď aj ostrejším tónom. Pretože len tak sa môžu stať pre ostatných mementom.
V Martine r. 2000. Július SUJA-ŽIAK