Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


J. D. Rendtorff: Bez uznania niet spravodlivosti - časť 1.Svet otrokov sa pozerá na svoju produkciu cez prizmu vlastnej práce

Úvodom chcem upozorniť mojich čitateľov web. stránok, že som túto úvahu rozdelil na dve časti a to článok čís. 1. a 2. Sú to filozofické úvahy od dánskeho filozofa Jacoba Dahl Rendtorffa. Obe časti som zaradil do svojej, takpovediac osnovy ma webke, pod názvom: "Bez uznania niet spravodlivosti." Rozhodol som sa k tomu najmä preto, že v niektorých krajinách s liberálno-demokratickým spoločenským systémom, či už v Európe alebo severnej Ameriky sa na VŠ s univerzitným vzdelaním /!/ už niekoľko rokov takéto témy so sociálnymi hodnotami nezaraďujú do osnov vysokoškolských prednášok - najmä s etickou tematikou. Proti tomuto neúnosnému stavu, napríklad vo VB už začali dokonca všetci akademici VŠ viesť aj protestnú kampaň. Na týchto stránkach vás o tejto skutočnosti informujem článkom: "Akademici VB bojujú voči ignorancii sociálnych hodnôt v univerzitnom vzdelaní." Keď v druhej časti je aj článok: "Laboristi nechcú kapitalizmus, ktorý chce rýchle zisky." Kedže tieto voľne prístupné články majú slúžiť predovšetkým k rozširovaniu vedomostného obzoru študentov VŠ či už na Slovensku alebo v Česku, rozhodol som sa po jeho prečítaní, že ho sprístupním aj vám v podobe, v akej bol uverejnený v Slovenských pohľadoch čís.11/2011 na strane 107-115. Jacob Dahl Rendtorff je profesorom filozofie prednáša v Dánsku na Roskildskej univerzite filozofické problémy etiky, najmä so zameraním na jej zodpovednosť a legitímnosť korporačných spoločností v oblasti podnikania a informačných technológií. A keďže je zároveň aj šéfom štúdijnej a výskumnej skupiny v oblasti podnikania a riadenia, tak ako filozof sa venuje i podnikateľskej etike, bioetike, politickej teórii a filozofie práva. Hneď v úvode na prvú položenú otázku Pavla Dinku, ktorá v súčasnosti ovláda myslenie ľudí všade na svete, z tejto filozoficko-etickej oblasti - uznania a spravodlivosti -, si vybral následovnú otázku, ktorú sformuloval takto: Je veľa významných športovcov, ktorí sú obdivovaní, ale môže to byť i významný herec, ktorý je taktiež obdivovaný a žiadajú ho jeho fanúšikovia o autogram. On prežíva slávu, uznanie, no ostatní sú odstrčení. Ako je to teda s uznaním? Zdá sa, že niekomu padá do lona ako manna. Je to férové? A J. Dahl Rendtorff na položenú otázku odpovedal: S počiatku som pristupoval k uznaniu a spravodlivosti ako existencialista, najmä ako som to vo svojej filozofii "uznania a neuznania" nachádzal u Jeana Paula Sartra. Ten vraví, že pod pojmom uznanie rozumie až tri jeho významy: a to uznanie ako také, potom uznanie ako obraz a napokon uznanie ako intersubjektívny zápas, čiže boj. Tak napríklad v práci Bytie a ničota /1943/ Sartr chápe vzťahy medzi ľuďmi ako vzťahy boja a konfliktu, lebo nie je možné, zjednodušene povedané, uznať človeka ako bytosť samu o sebe a samu pre seba. A ako príklad uvádza, že je neprípustné považovať romantickú lásku za unikátny stav uznania a harmonického daru. Až v jeho Zápiskoch o etike z obdobia povojnových rokov 1946-47 nachádza pozitívne potvrdenie vzťahu k druhým; objavuje ho vo vedomí, v negatívnom svedomí, kde koncept uznania chápe ako koncept úcty a veľkorysého daru, ktorý zohráva v tomto zmysle významnú úlohu. Takže uznanie druhého ako slobodného a tvorivého ducha je u Sartra vnútorne späté s veľkorysosťou daru a aj úctou k projektu druhého, a to i napriek tomu, že sa odlišuje od môjho vlastného projektu. P. Dinka pri položení druhej otázky charakterizuje Sartrovu koncepciu uznania ako nejednoznačnú a preto tento problém uznania posúva ďalej, do širšej oblasti Sartrovho diela, a to do jeho Kritiky dialektického rozumu, kde nachádza v odpovedi dánskeho profesora jej tretí rozmer: v ňom Sartr vo svojej práci nahrádza boj za uznanie ako sociálny boj prerastajúci do revolúcie za lepšiu spoločnosť. Z tejto oblasti, /a toto je môj dodatok - poz.J.S.Ž./ - mal Sartr aj vlastné bohaté skúsenosti, keď sa neraz zúčastnil v uliciach Paríža i na protestných pochodoch s vysokoškolskou mládežou za neodňatelné jej práva lepšieho života a za mier v Európe na prahu rysujúcej sa studenej vojny. A aj preto v tomto dialektickom procese, hovorí dánsky profesor, že Sartr uznanie defacto už chápe a realizuje ako slobodný projekt jednotlivcov za spravodlivejší spoločenský poriadok, ktorý si treba vybojovať, lebo ten nám sám do lona, len tak z ničoho nič nepadne. V poradí tretia otázka P. Dinku je následovná: Všetci túžime po spravodlivosti a šťastí. Môžeme to dosiahnúť prostredníctvom uznania? J.D.R. odpovedá: Vychádzajúc z diela francúzskeho filozofa Ricoeura, ktorej venoval aj svoju knihu Parcours de la reconnaissance Trois études /Cesta uznania: Tri štúdie/, autor tu načrtáva rámec diskusie o koncepte uznania. V nej poukazuje na komplexnosť konceptu uznania, ktorý je v podstate širší ako Sartrov koncept boja za uznanie. Ricoeur to definuje takto: uznávam druhého a požadujem, aby druhý uznával mňa. V tomto význame, uznanie naberá rovnaký zmysel ako spomenuté Sartrove tri podoby, ibaže uznanie Ricoeurovo vychádza akoby z Kantovho uznania - ako poňatia viery, a to druhé je obohatené Bergsonovým chápaním vychádzajúcim z jeho obrazovej imaginácie, - ako intersubjektívne uznanie, čiže v zmysle boja za uznanie. Ak by sme ale ku kantovskému a bergsonovskému uznaniu pričlenili ešte aj heglovské či postheglovské uznanie, tak by sme zistili, že je takmer nemožné robiť rozdiel medzi vedomím a uznaním, lebo bez uznania niet spravodlivosti. A práve v tom spočíva najdôležitejšia otázka filozofie uznania, ktorá vyvoláva mnohé diskúsie. Uzatvára túto odpoveď Jacob Dahl Rendtorff. Štvrtá otázka sa vzťahuje k Heglovej Fenomenológii ducha, kde je uznanie chápané ako ideálny recipročný vzťah medzi subjektmi, v ktorom každý nazerá na toho druhého ako na seberovného a zároveň od seba odlišného. Človek sa stáva individuálnym subjektom iba vtedy, keď uznáva druhý subjekt a tento druhý subjekt keď uznáva zas jeho. A P. Dinka sa pýta: K čomu môže viesť prípadná jednostrannosť v tomto vzťahu? J.D.R. odpovedá: Vypomôžem si prostredníctvom ďalšieho francúzskeho filozofa Alexandra Kojéve. Jeho špecifický spôsob poňatia Fenomenológie ducha spočíva v intersubjektivite, histórii, o vzťahoch medzi identitou a rozličnosťou. Kojéve upušťa vo svojich prácach od konceptu thymos /ľudskej túžby po poznaní/ ako základného kameňa v historickom zápase, napríklad medzi otrokármi a otrokmi. Podľa Heglovej fenomenológie otrokári a otroci bojujú až na smrť, no otroci boj prehrajú, jednoducho sú slabší. Prečo? Dobrovoľne sa podriaďujú, pretože sa boja smrti, kým otrokári sa so smrťou konfrontujú. Kojéve tvrdí ale pravý opak, a vraví: otroci vyhrajú, stanú sa silnejšími, pretože majú možnosť utiecť od utláčateľov. Preto budúcnosť patrí otrokom... svet otrokov sa pozerá na výsledky kultúrnej a tvorivej činnosti cez prizmu vlastnej práce a vlastnej reprodukcie pri tvorbe dejín. Otroci tak nájdu uznanie, ale to nie je prípad otrokárov, ktorí uznanie nepotrebujú.Uzatvára A. Kojéve. --------------------------------------- Na margo tohoto konštatovania si dovolím ako vlastník týchto web. stránok nazrieť do problematiky trochu hlbšie: - ak A. Kojéve hovorí, že "svet otrokov sa pozerá na výsledky kultúrnej a tvorivej činnosti cez prizmu vlastnej práce", tak to znamená, že má na mysli predovšetkým tú skutočnosť, že tvorcami materiálnych a duchovných hodnôt sú otroci, ale nie otrokári. Oni ich len ako hotové produkty za peniaze a cenné papiere premieňajú, a to tým spôsobom, že ich skupujú, shromažďujú a s nimi obchodujú za účelom ďalšieho zbohatnutia. No a potom sa oháňaju, že sú to ich peniaze?! Na margo tohto konštatovania, by som ilustroval jeden príklad z prostredia terajšej našej vnútropolitickej scény. Je to iba nedávno, čo mladý neoliberál R. Sulík, končiac svoje pôsobenie na čele slovenského parlamentu, na otázku redaktorky televízie, odpovedal: že on do vrcholovej politiky išiel aj preto, aby poukazoval na to, ako "Fico v minulej koaličnej vláde rozdával naše peniaze a tak nás okrádal a neúmerne zadlžoval štát." Teda, ekonóm Sulík, vlastne vo svojom výroku naznačil, akoby peniaze štátu boli "ich peniaze." A tak, ako už neraz predtým, aj tektokrát zavádzal občanov a nehovoril pravdu, pretože sú to všetko peniaze daňových poplatníkov. Bol to zjavne iba populistický výrok smerom k svojim voličom, lebo inak by sa nemohlo stať, že len niekoľko dní po ňom, si jeho minister obrany Ľ. Galko z peňazí daňových poplatníkov spravil reklamu do nastávajúcich parlamentných volieb, keď dňa 14. novembra 2011, sa zdvihla vlna nespokojnosti a musel nedobrovoľne opustiť kreslo MO, tak vtedy narýchlo ešte stačil podpísať odmeny za vyše 5 miliónov euro, no nie tým čo sú nasadení v Afganistane a denne riskujú svoje životy, ale najbližším podriadeným na MO SR?! No a ešte vo väčšom rozsahu a to až 7, 5 milióna eur odmien ho vzápätí napodobnil aj ďalší mladý minister, tentokrát vnútra, Lipšic. Ten túto oveľa vyššiu čiastku rýchlo rozdelil rovnako ako jeho kolega na MO, ale tiež iba v okruhu sebe blízkych úradníkov na MV. Ani v jednopm prípade to nebolo tým príslušníkom PZ, čo v prvých tohtoročných snehových kalamitách a fujaviciach riadili premávku a pomáhali vodičom, ktorí boli zaskočení nepriazňou počasia. Všetko to boli vlastne iba vyšší policajní úradníci a blízki podriadení na ministerstvách a krajských policajných úradoch. A to všetko aj v dobe krízy! Pritom to boli peniaze tiež výlučne daňových poplatníkov, ktoré im boli zverené k spravodlivému nakladaniu! Boli to peniaze vytvorené predovšetkým tvorcami hodnôt, teda väčšej časti obyvateľov tohto štátu a do tej sféry sa mali aj v podobe odmien vrátiť a to formou čestným prerozdeľovaním, no nie k vlastnému prospechu. Lenže slovo česť, etika pre týchto mladých ministrov už veľa neznamená! Také niečo, oni zrejme ani nepoznajú, keďže boli odchovaní liberárno-demokratickým, kapitalistickým spoločenským systémom! Oni ako ministri, ktorí boli nami občanmi poverení spravovať isté rezorty, považujú za svoju suverénnu doménu, v ktorej si môžu rozhodovať podľa vlastnej ľubovôle! Tu je vidieť, že uznanie a spravodlivosť môže nadobudnúť aj takúto obludnú a zvrátenú podobu. Ich vôbec netrápi myšlienka, že s peniazmi mali nakladať hospodárne, lebo boli vytvorené robotníkmi, živnostníkmi, teda bežnými ľuďmi svojou vlastnou produktívnou prácou pri výrobných strojoch v továrňach, pri montážnych linkách, poľnohospodármi na poliach atp. Nie, správajú sa ako hyeny a hrabú všetko iba pre seba! Šetrnosť a mienka ľudu, najmä v čase krízy, im je ľahostajná, tá akoby bola určená iba pre bežných občanov! Najmä ak nemajú istotu, že budú po voľbách u moci...! Preto narábajú s peniazmi rovnako ako novodobí oligarchovia; majitelia veľkých obchodných domov, bankári či dokonca členovia správcovských spoločností, keď nie v jednej z nich sú i niektorí ich kolegovia ako vládni predstavitelia. Aj preto ich nezaujímajú tvorcovia hodnôt, ktorí ich vytvárajú svojou vlastnou prácou a tvorivou činnosťou, ako píše Hegel, "cez prizmu svojej práce a vlastnej reprodukcie." Tí už po stáročia takto v hodnotvornom procese výroby dotvárali hodnoty, ktoré vlastníci výrobných prostriedkov iba zhodnocovali v podobe nadhodnoty, teda kapitalizovali, a tak hromadili kapitál./Smith a Ricardo 1772-1823, no a napokon i Marx o tom píše v Critique of Political Economy.../ Ak by nebola vytvorená hodnota, tak nie je možná nadhodnota! Lebo iba vďaka tomu sa potom vyčleňuje istý podiel na mzdy, prípadne na nákup ďalších pracovných síl, na obnovu a kúpu nových a dokonalejších výrobných prostriedkov atp., čiže vyrobený tovar ako svoj majetok ďalej už iba vlastníci kapitalizovali. Tu je jasne vidieť, že neoliberálny politik má vo svojej hlave tieto ekonomické hodnoty neusporiadné, ak ich tam vôbec má, lebo tieto ekonomické teórie, ktoré tu rozvádzam so spomenutými mysliteľmi, ešte nikto nevyvrátil a stále platia! Tvorba hodnôt sa začala vytvárať už od otrkárskej spoločnosti tým spôsobom, že sa spoločnosť začala diferencovať na dve veľké sociálne vrstvy. Prvú veľkú skupinu tvorili ľudia, ktorí svojou vlastnou prácou a tvorivou činnosťou hodnoty síce v podobe tovaru vytvárali, ale ich nevlastnili. No a druhú skupinu tvorili zas vlastníci výrobných prostriedkov, ktorí si hotové produkty za istú finančnú čiastku /mzdu/ privlastňovali a výmenou či predajom vytvárali spomenutú nadhodnotu. Bol to už obchod, ktorý sa odohrával medzi ľuďmi, štátmi atp. Pri tomto obchodovaní zároveň dochádza k tvorbe k spomenutej nadhodnoty a k akumulácii stále väčšieho kapitálu. No a Hegel týchto ľudí vo Fenomenológii ducha, keď robil prierez sabarealizácie človeka dejinami, začleňuje na sklonku otrokárskej spoločnosti do sociálnej vrstvy otrokárov. A tých, ktorí na nich pracovali a tieto hodnoty produkovali, boli otroci. Dnes, v novodobých dejinách sú "otrokmi" tiež ľudia námedznej práce. Ale majetok tých najbohatších sa vyšplhal všakovakým zhodnocovaním a privlastňovaním do astronomických čísiel, takže, ako uvádzajú niektoré štastiky, napríklad v USA až 98% ľudí zostalo bez majetku. No a 2% tých najmajetnejších sa stalo vlastníkmi celého bohatstva štátu, lebo sa sústredilo do ich ruk - najbohatších oligarchov! Tu sa nedá hovoriť už o demokracii ako spravodlivom spoločenskom systéme, ale je to zjavná oligarchia, lebo oni všetku moc sústredili do svojich rúk. Ktorú prezident Obama aj jasne pomenoval, keď ju nazval "novodobá oligarchia.". A ako hovoril svojho času aj Albert Einstein, je to "ohromná sila oligarchie súkromného kapitálu, ktorá už nemôže byť účinne kontrolovaná demokraticky organizovanou spoločnosťou." Demokratická spoločnosť preto nemá dnes možnosť oligarchiu súkromného kapitálu akýmkoľvek spôsobom riadiť, i keď dnes denne počúvame a prežívame zločiny oligarchie, ktorá pomocou masmédií riadí „demokratickú vätšinu". A keďže táto oligarchia v tejto novodobej globálnej spoločnosti vlastní aj média i politikov, dokáže tak prostredníctvom nich /médií/ a masážovaním vedomia „demokratickej vätšiny" si zabazpečiť i to, ktorý politik bude rozhodovať takpovediac „v záujme všetkých". Tým sa celá situácia, ak sa pridŕžame Einsteinových slov, komplikuje natoľko, že táto "demokratická väčšina" sa stáva nástrojom dotvárania globálnej spoločnosti, ktorá je schopná riadiť a usmerňovať hospodársky rast a výkon tejto spoločnosti, už iba v krátkodobých intervaloch. Preto graduovaní ekonómovia a držitelia nóbelových ocenení predpokladajú zákonité zaostávanie rastu ekonomiky USA a jej vzostup v dlhodobejšom období, napríklad i voči Číne. ----------------------------------------------- Ale vrátme sa späť ešte k Heglovi, a na pozadí nášho rozboru Jacobom Dahlom Rendtorffom, si prečítajme aj ďalšiu odpoveď na položenú otázku P. Dinka, ktorý sa pýta: Vo Fenomenológii ducha je zdôraznená myšlienka, že zneuznanie možno prekonať láskou....Myslím si, že dnes už len málokto verí, že diskrimináciu vo všeobecnosti, či homofóbiu, sexizmus, rasizmus, rodovú nerovnosť možno zlikvidovať láskou, skrátka, že láska je cestou k uznaniu. A už vôbec si neviem predstaviť aktívne pôsobenie lásky pri likvidácii nerovnosti v triedne rozdelenej spoločnosti a vykorisťovania... J.D.R.odpovedá: Heglovu filozofiu uznania možno interpretovať rôznými spôsobmi. Musíme rozlišovať koncept mladého Hegla z Jeny, keď uznanie integroval do pocitu lásky a šťastia, s ktorým sa stretne moje subjektívne ja. V tomto jeho romantickom období možno vybadať prvky úžasu zo slobodného obdarúvania seba samého uznaním prostredníctvom lásky druhého. Aj napriek tomu vo Fenomenológii ducha vycítime zmeny v koncepte uznania, v ktorom nám oznamuje predzvesť boja na smrť v historickom vývoji. V tejto súvislosti Hegel vyzdvihuje Hobbesovu otázku týkajúcu sa miesta ľudských bytostí v prirodzenom stave, keď si navzájom prejavujú úctu a všetci sa svorne boja smrti. V zápase na život a na smrť sa problém vzťahov medzi ja a nie-ja ukazuje ako veľmi dôležitý, rovnako ako intersubjektívne uznanie, ktoré v konečnom dôsledu vyúsťuje do etického a politického uznania štátu vo vzťahu k právnej doktríne, teda k doktríne právneho štátu. Uznanie sa tak stáva politickým konceptom, ktorý je ústredným bodom pri realizácii indivídua v univerze a pri uskutočňovaní slobodného ducha v dejinách. Tu je jasne vidieť, že v tomto koncepte uznania Hegel vysoko prekonal aj samotného Kanta. Nepochybujem, že v druhej etape svojho filozofického myslenia prišiel na to, že láska nemôže byť jediným nástrojom na dosiahnutie uznania. ------------------------------------------------------------------ Dovolil som si aj tento druhý vstup do rozoberanej problematiky, ktorým by som chcel bližšie reagoval na myšlienku Hegla, "kedy sa uznanie stáva politickým konceptom", a čo to vlastne znamená? Nuž, znamená to prechod uznania od teoretickej, slovnej formulácie k jej praktickej realizácii, ktorou je spravodlivosť. V demokratickej spoločnosti teoretická forma uznania by sa najskôr mala odohrať v našom vedomí a až potom ju treba zaviesť do praxe, aby sa stala politickou spravodlivosťou. Až tu, v oblasti praktického života, sa vedomie stáva spravodlivosťou. U nás, v bývalej ČSR pred nastolením socializmu sme mali jedného veľmi úspešného podnikateľa, ktorý dobyl celý svet: bol to T. Baťa. A tento človek na otázku, čoho si vo svojom živote najviac vážil, v odpovedi uviedol iba tri slova: kapitál, vedomosti a sloboda. A ako majiteľ a podnikateľ si veľmi jasne uvedomoval, kto boli prvotnými tvorcami jeho kapitálu, ktorý síce on vlastnil, ale si veľmi jasne uvedomoval zásluhy tých, ktorí stále pri zrode jeho úspechov, a to boli robotníci a spoľahliví majstri. Nikdy na prvé miesto nedával obchodníkov, ale predovšetkým svojich ľudí práce, lebo z práce rúk a umu do sveta odchádzala tá najkvalitenejšia obuv na svete, vďaka ktorej dosiahol to, čo dosiahol! Vráťme sa však k autorovi našej témy a k myšlienke, že bez uznania niet spravodlivosti. Je ním dánsky folozof Jacob Dahl Rendtorff. A teraz si premietnime jeho - politický koncept uznania - na príklde, povedzme, súčasnej demokracii u nás. Tu tento koncept uznania treba presunúť z roviny vedomia do roviny celospoločenského uznania, napríklad aj v podobe vytvorenia politických koncepcií jednotlivých politických strán, ktoré politici predkladajú vo forme svojich politických programov nám na stotožnenie sa s nimi, alebo odvrhnutie. Podľa nich im potom vo voľbách občania prejavia alebo neprejavia svoje uznanie, a to tým spôsobom, že do volebných urien odovzávajú svoje súhlasné stanoviská, čiže hlasy na podporu ich programu. Zvolení uchádzači ako zástupcovia potom po voľbách a pri dosiahnutí istého kôra, v parlamente zastupujú nielen svojich voličov, ale už aj všetkých občanov v zmysle uznania. V parlamente sa potom v rámci realizácie programu tej-ktorej parlamentnej strany pristupuje k prijímaniu zákonov. V nich sú zakotvené isté ídeové koncepcie, a tie po prípadnom schválení členmi parlamentu sa stávajú všeobecne platnými zákonmi, ktoré sú potom uvádzané do praxe. Je to jeden zo základných pilierov demokracie, ktorý neznamená nič iné, než to, že uznanie v tejto podobe sa tak stáva po zavedení do praxe politickým konceptom spravodlivosti. Už vo svojom prvom vstupe som poukázal, že "svet otrokov sa pozerá na výsledky kultúrnej a tvorivej činnosti cez prizmu vlastnej práce." Hovorí o tom spomínaný Hegel, keď som zároveň uviedol aj príklad zo súčasnosti, a to na postoji jedného súčasného neoliberála, ktorý sa ohradil proti míňaniu "ich" peňazí. Ale pretože súčasná voličská základňa politickej ľavice je zložená zväčša z ľudí, ktorú Hegel v otrokárskej spoločnosti nazval otrokmi a zároveň ich označil za produktívnych tvorcov ekonomických hodnôt. Tak potom títo, poväčšinou, tvoria aj jednu z najväčších vrstiev každej spoločnosti. No na strane druhej, je tu ešte druhá sociálna skupina ľudí, ktorá má ekonomickú moc v štáte, a títo ľudia tvoria druhú, majetnú vrstvu spoločnosti. A práve preto, že sú ekonomicky silnejší, je ich uznanie neporovnateľne väčšie, oproti tej početnejšej vrstvy ľudí - námedznej práce, ktorí žiaľ i v modernej dobe sa veľakrát cítia skôr ako "otroci." No a tento dvojpólový sociálny stav spoločnosti sa v politickom uznaní potom odráža i v tom, že táto spoločnosť je v podstate rozdelená zväčša na dva hlavné sociálno-politické prúdy: ľavicu a pravicu. Táto, čo do počtu menšia ale ekonomicky mocná vrstva, si na obranu svojich záujmov ešte vytvára ochranné opatrenia. A keďže pravica má vo svojich rukách výrobné prostriedky, teda, spomínanú ekonomickú moc, najíma si na ochranu svojho majetku, /podopretú politickou zákonnosťou/ aj svojich ľudí, z ktorých si vytvára i jadro svojej politickej pravice. A tu dochádza k stretu týchto dvoch politických subjektov. Sociálno-spoločenská vrstva pravice obhajuje kapitalizáciu tovaru, ktorý vyrobili námedzní pracujúci, aby ho zhodnocovala /kapitalizovala/ formou slobodných obchodných tranzakcií, a to za jediným účelom - ďalšej tvorby, teda akumulácie kapitálu! Dôsledkom tejto, v podstate už dlhodobo ustálenej sociálnej polarizácie, sa nezaslúžene vytvára mienka, že uznanie tvorcov hodnôt nemôže mať v tomto sociálno-politickom živote rovnocenné postavenie s vlastníkmi kapitálu, čiže kapitalistami. I keď v demokratickej spoločnosti ústava túto rovnocennosť uznáva, no skutočnosť je disparitná. Takže želateľný a objektívne správny politický koncept je týmto narušený, čo má neblahý vplyv potom na celú spoločnosť. Proti tomuto stavu sa spoločnosť, či vlastne početnejšia časť občanov búri; vznikajú nepokoje, revolty za domáhanie sa spravodlivejšej socialno-politickej stratifikácie a uznanlivejšie prerozdeľovanie hodnôt v demokratickej spoločnosti. Tento neblahý sociálny jav je o to mohutnejší a dôraznejší, o čo je majetková priepasť v sociálno-spoločenskej polarite väčšia, a to napokon zákonite vyúsťuje v napätie, ktoré vyvoláva krízové stavy. Je to v podstate narušenie života ľudí v demokratickej spoločnosti, keď mocnejšia spoločenská vrstva, si už zabezpečila svoju ekonomickú moc, a teraz absorbuje aj moc politickú. Takto posilnená už aj politickou mocou, má dovolené všetko i ďalšie neskrotné zväčšovanie majetku, ktorý sa akumuluje v stále väčší kapitál, dosahujúci až neúmerného bohatstva až do obludných rozmerov. Markantým príkladom toho je potom taký stav, ktorý dnes môžeme pozorovať v najvyspelejšej ekonomike sveta, v USA, ale i v Anglicku a napokon i v celej EÚ. Predpokladom tohoto nežiadúceho stavu je absencia istých mechanizmov na jej rozumné riadenie či zastavenie. Zatiaľ sa proti každej zmene oligarchovia bránia, lebo "cez ich" financie je ekonomika s politikou tak úzko prepojená, že by jeden bez druhého nemohol existovať a krachujúci domino efekt v čase krízy, by ich mohol priviesť všetkých k defaultu! A súdny človek sa potom pýta? Dokedy takýto stav môže trvať, ak sa nezavedú účinné opatrenia?! To sa ale nevie, i keď vieme, že jediným vinníkom, ktorý vytvoril podmienky tohto stavu, sú samy novodobí oligarchovia, ktorí sústreďovali do svojich rúk stále väčšie až neúmerné veľké bohatstvo, čím defacto vyhrotili situáciu do krízy! No a takto vlastne aj "vyháňajú" tvorcov hodnôt, t. zn. väčšinu ľudí do ulíc! Tí si to potom s podnikateľskými "žralokmi" a bankami vybavujú po svojom; pália a ničia "ich" majetok, rabujú atp. Vláda a policajné zložky, ale za žiadnú cenu nepriznajú pravú príčinu týchto vzbúr a často tento stav bagatelizujú, napríklad aj takýmto vyhlásením: "Letné nepokoje v Británii vyvolala nenávisť voči polícii." Takže ľudia vyšli do ulíc, lebo polícia použila neprimerané prostriedky k ich potlačeniu?! Ako vidíte nepovedia pravdu, že ľudia vyšli do ulíc najmä preto, lebo nemajú z čoho žiť, platiť dane a iné poplatky, sú na dne. Ich životná úroveň klesla na neznesiteľné minimum, - a to je pravá príčina!. Je pravdou, že takýmto spôsobom sa toho veľa nevyrieši a bezhraničnej chamtivosti a nenásytnej pažravosti sa v podnikateľskej sfére tým nezabráni, ani sa nespraví raz navždy tomu nezmyselnému vykorisťovaniu koniec...! Túto skutočnosť si niektoré vlády v najvyspelejších ekonomických krajinách začali s celou vážnosťou uvedomovať a tieto chyby začínajú pod tlakom väčšiny analyzovať a robiť nápravu v zmysle rovnoprávnejšieho uznania nielen na papieri, ale aj defacto, lebo bez spravodlivosti niet nápravy a naopak! Tak sa to stalo aj na Islande, kde si to podrobnejšie môžete pozieť na jednej z mojich stránok. U nás sa žiaľ, zatiaľ tento "myšlienkový boj" odohráva viac iba v hlavách mysliteľov, než v hlavách politikov, či dokonca oligarchov. Tí k tomu budú ale raz tiež donútení, že svojími politickými opatreniami postupne začnú robiť nápravu, či sa im to bude páčiť alebo nie. A kde inde by to malo začať ako predovšetkým u mladých: - vedomie mladých ľudí v našom kultúrno-spoločenskom prostredí, by sa malo dotvárať už od základných škôl v intenciach väčšieho dôrazu na eticko-mravné a kresťanské hodnoty. Na VŠ by sa táto výchova mala upriamovať na reálny život, v ktorom by nadobudnuté vedomosti, ale aj etické formy správania v oblasti podnikania, boli na prvom mieste. U vzdelaných manažérov a špecializovaných odborníkov by to malo byť vžité v krvi ako zákon. V oblasti podnikania a vytvárania nových informačných technológií, by mal byť kladený väčší dôraz na uznanie tvorcov hodnôt, lebo len tak bude možné prechádzať k spravodlivejšiemu rozdeľovaniu majetku, a to formou nového majetkového či finančného prerozdeľovania. Doterajšia absencia v tejto oblasti a nepochopenie či zámerné obchádzanie etických zásad, sa narobilo už veľa zla. Tvorcovia hodnôt si túto svoju úlohu a postavenie v kapitalizácii spoločnosti začínajú viac aj uvedomovať a preto budú požadovať zmeny i v oblasti prerozdeľovania. Začať by sa s tým malo spomenutou výchovou na školách, a to zmenou vedomia ľudí, kde by sa kládol väčší dôraz na sociálne partnerstvo tvorcov kapitálu a jeho majiteľov. V ďalších formách štúdia by sa dôraz mal klásť na filozoficko-etické predmety, ktoré by boli zamerané najmä k problémom etiky v oblasti podnikania. Vo väčšom rozsahu a s dôraznejším apelom by sa malo tiež poukazovať na neblahú neoliberálnu formu bezbrehého, tzv. slobodného podnikania, ktorý sa začína hodnotiť ako jav pre spoločnosť veľmi škodlivý, lebo je v ďalšom období už neúnosný. Prejsť z teoretickej oblasti v praktickú realizáciu sa ukazuje nanajvýš aktuálné toto riešenie: - v školskom systéme bude treba väčší dôraz venovať prepojeniu výchovy s potrebami, ktoré sú pre štát najdôležitejšie; - ďalej väčší dôraz upriamiť na explicitne dodržiavaný paritný princíp uznania všetkým tvorcom hodnôt /robotníkom, živnostníkom, vedcom, tvorivým kultúrnym dejateľom atp./ rovnako, ako majetkovým vlastníkom. Za tým účelom bude treba zaviesť dôslednejšie uplatňovanie kotrólnej činnosti na všetkých stupňoch hospodárenia a stanovenie jasných podnikateľských kritérií, a to vo všetkých sférach sociálno-spoločenského života. Bez týchto kritérii vzájomného rešpektu sociálnych vrstiev, čo v praxy znamená uznávanie práv aj druhých subjektov ako seberovných partnerov, nielen de jure, ale aj de facto; - pretože bez uznania v otázkach prerozdeľovania, sa nedôjde k sociálnej spravodlivosti! A v neposlednom rade iba tak bude možné zabezpečiť väčší predpoklad spravodlivého a kultúrneho života v civilizovanejšom svete všetkých členov demokratickej spoločnosti. Vyžaduje si to i stále sa zvyšujúci počet obyvateľstva tejto našej malej Európy, no i celého sveta, ktorý sa zaľudňuje geometrickým radom. Ak by sa ale neprikročilo v dohľadnej dobe ku koordinovanej náprave, v našom prípade, napr. na stupni EÚ, tak by to zákonite mohlo dospieť aj k sociálno-politickej zmene usporiadania takej spoločnosti, o charaktere ktorej sa môžeme iba dohadovať, kam by to smerovalo?! Lebo tento problém je ťažko predvídateľný a nikto dopredu nevie, aký by to mohlo mať dopad pre celé ľudstvo! J.Suja-Žiak ----------------------- koniec 1. časti --------------------------