Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


A R I S T O T E L O V E POŇATIE FYZIKY A METAFYZIKY. l. ÚVOD. Aristoteles patrí k navýznamnejším mysliteľom staroveku, ktorý vo svojom diele zachytil všetko čo starogrécka veda a kultúra dovtedy dosiahli. Jeho práce sa nám zachovali v prednáškovej podobe vďaka jeho žiakom: Teofrastos odkázal spisy svojmu žiakovi Neleovi. Potom prešli do rúk „akýmsi analfabetom, ktorí ich uložili alebo ukryli v sklepe, kde ich poškodilo vlhko a odkiaľ ich až po sto rokoch vyzdvihol bibliofil - Aténčan Apolikon, ktorý na svoje náklady opravil poškodené miesta, no nie vždy správne a bezchybne, ako sa to dalo predpokladať. Z Atén odviezol spisy tyran Sulla do Ríma, kde ich dostali do rúk Tyrannion a Andronikos, keď posledný z nich ich usporiadal tak, ako ich poznáme dnes“/1/. Tak napr. spisy Organon, zahŕňajú Aristotelove práce o kategóriách, o pravidlách výkladu textov starých písomných pamiatok /hermeneutika/, Analytiky prvé a druhé zasa obsahujú logiku a vyvrátenie sofismat. Prírodovedného rázu je to predovšetkým Fyzika, ďalej práce O meteorológii, spisy O nebi, O pohybe, O vzniku a zániku, ktoré sú obsiahnuté aj v samotnej Fyzike. Sem treba prirátať aj Prírodopis zvierat, ďalej spisy O duši, ale aj o rétorike, poetike, politike, etike a z troch, ktoré napísal, je najznámejšia Etika Nikomachova. No a zavŕšením jeho tvorivého úsilia je dielo Metafyzika, v ktorom sa Aristoteles podujal preskúmať a odhaliť podstatu toho stavu poznania, ktoré dovtedajšia veda a kultúra v sebe uchovali. V Metafyzike predovšetkým podáva definície; čo je to pojem, kategória, princíp, zákonitosť, ale pojmovo špecifikuje aj rozmanité poznatky, poučky a problémy, ktoré majú veľký význam pre nás ešte aj dnes, najmä z hľadiska noetického, heuristického, logického, matematického a teologického. Aristotelovo dielo po jeho smrti načas zapadlo do zabudnutia, aby znova ožilo v rannom stredoveku, predovšetkým zásluhou arabských učencov, u ktorých sa filozof tešil veľkej úcte. Z arabských krajín sú Aristotelove práce cez severnú Afriku a Španielsko v l0. storočí prinesené do západnej Európy, kde sa prostredníctvom scholastického kláštorného školstva prepisujú do latinky. Niektoré jeho prírodovedné práce, kam patria predovšetkým jeho Fyzika a Metafyzika, sú r. ll96 v Španielsku zakázané. No v l3. storočí sú definitívne, zásluhou učiteľa T. Akvinského, Albertom Veľkým uznané ako bezchybné. A tak sa Aristotelove spisy začínajú prednášať aj na prvých európskych univerzitách. To však nevylučovalo, žeby s nastávajúcimi rokmi, ba stáročiami, niektoré rozporuplné pohľady na Aristotelovo dielo boli upadli do zabudnutia. Skôr opak je pravdou. Tak napr.: Pokiaľ sa o Aristotelovi v antickom období taký Plínius vyjadroval ako o najvzdelanejšom človekovi vo všetkých vedách /2/, alebo Tertulián, ktorý hodnotí jeho dialektiku ako majstrovské dielo o stavaní a búraní... /3/, tak Angličan F. Bacon ho šesť rokov pred svojou smrťou v traktáte Nové Organon /1620/, jednoznačne a nemilosrdne obviňuje z toho, že jeho filozofia je „ ... postavená na veľmi úzkom základe skúseností a popisu prírody, a robí závery z menšieho počtu prípadov ako by mal... spoliehajúc sa na špekulácie a na prácu rozumu“. Keď mu ďalej jedným dychom vytýka, že „poškodil prírodnú filozofiu svojou logikou. Svet zostrojil z kategórií, ľudskú dušu, substanciu, to najvznešenejšie, priradil podľa ich duchovnej podstaty k pojmom druhého rádu; zhusťovanie a zrieďovanie, pomocou čoho telesa nadobúdajú väčších, či menších rozmerov alebo zaberajú väčšie, či menšie miesto, objasňoval chabým rozlíšením medzi skutočnosťou a možnosťou; o pohybe jednotlivých telies tvrdil, že každé z nich má len jeden zvláštny pohyb, a ak sa podieľajú na inom pohybe, že jeho príčina spočíva mimo daného telesa. Do prírody vkladal celkom ľubovolne ešte mnoho iných vecí. Všade sa staral o to... ako podať niečo pozitívne púhymi slovami, než odhaliť vnútornú pravdu vecí“ /4/. Z citovaného pochopíme, že F. Bacon je senzualista, ktorý uprednostňuje induktívnu metódu nad abstraktnými deduktívnymi formami Aristotela, čo ho napokon priviedlo k tomu, že tejto kritike venoval aj celé svoje dielo, ktoré nazval Nové organon. Inak chápe približne o dvesto rokov neskôr po Baconovi Aristotelovo dielo nemecký filozof G.W.F. Hegel, ktorý vo svojej logike pod § l83 píše: „Aristoteles prvý skúmal a opísal rozličné formy a tzv. figúry úsudku v ich objektívnom význame, predsa vo svojich vlastných filozofických výzkumoch nepoužíval formy rozumového úsudku a vôle konečného myslenia“. Tu badať, že Heglovo hodnotenie je oveľa zhovievavejšie a tým aj objektívnejšie, lebo je bez zaujatosti. Ba dalo by sa povedať, že v rozumových úsudkoch sa podľa Hegla drží Aristoteles skôr „pri zemi“, než aby sa mal abstrakciou a vôľou unášať do sfér prílišných špekulácií. Z uvedeného si môžeme urobiť svoj vlastný záver, ktorý by mohol vyzerať aj tak, že koľko mysliteľov tej-ktorej orientácie sa k jeho filozofickému systému vyjadrilo, toľko bolo hodnotiacich postojov. No, ale keď si uvedomíme, že duch Aristotela sa dotvoril v skorom štádiu rozvoja vedy a kultúry, teda na jej prahu, potom zákonite vedecká hodnota za tie stáročia aj zostarla, ale treba priznať, že po stránke noetickej je ešte stále živá a vždy nám má čo povedať, takže potom je pre nás aj poučná a stále potrebná. Presvedčíme sa o tom vtedy, ak nahliadneme i s takým veľkým odstupom času do jeho spisov o fyzike či metafyzike. Veď sú tam obsiahnuté myšlienky, ktoré stoja za povšimnutie, lebo ich menej poznáme, a preto by bolo prospešné, aby sme si ich aj priblížili a trochu sa s nimi i oboznámili. No ešte predtým si niečo povedzme o samotnom Aristotelovi. 2. ARISTOTELES. Tento učenec staroveku sa narodil v druhej polovici r. 384 pr. Kr. v iónskej osade Stageire na východnom pobreží chaldejského poloostrova neďaleko macedónskych hraníc, v Trákii. Jeho otec Nikomachos bol osobným lekárom Amynta II., otca Filipa Macedónskeho. Matka Faistis pochádzala zo starej lekárskej rodiny. Aristoteles však asi v l5. rokoch osirel a o jeho výchovu sa ďalej staral istý Proxenos z Aternea v Mysii, ktorý ho vychovával s láskou. On sa mu za túto láskavosť neskoršie odvďačil tým, že po jeho smrti si adoptoval jeho syna Nikanora. V r. 366 pr. Kr. ako l8 ročný odchádza na Proxenov podnet do Atén, do vychýrenej Platónovej Akadémie, kde navštevuje prednášky už 60 ročného Platóna. V Akadémii strávil Aristoteles plných 20 rokov, t. z. až do smrti Platóna r. 347 pr. Kr. Toto dlhé obdobie Aristoteles využil k tomu, že si dokonale osvojil predovšetkým Platónove métody bádania. Aristoteles tu v Akadémii žil skromným životom a vždy iba v tieni svojho učiteľa. Až po čase sa začína aktívne podieľať na práci, najmä v oblasti astronómie a v lekárstve. Postupne ho Platón zapája aj do pedadogickej činnosti, keď ho poveruje viesť prednášky z rétoriky. Aristotelov vzťah k jeho učiteľovi je možné spoznať len z rozborov ich prác, ktoré sa nám zachovali. Z nich sa dozvedáme, že Aristoteles nemal najlepšie charakterové vlastnosti, ani vystupovanie, ba ani výzor. Mal vraj špatnú postavu, slabé nohy, malé oči a šušlavú reč. Zrejme aj preto tieto nedostatky kompenzoval nádherným odevom, úpravou vlasov, na rukách nosil veľa prstenov a celkove bol vždy vzorne upravený. Preto ho vraj Platón nemal ani veľmi rád, lebo jeho vlastnosti boli pravým opakom filozofa. No na druhej strane si vážil Aristotelových schopnosí a toho, že bol jeden z mála žiakov, ktorý vydržal svojho učiteľa počúvať aj vtedy, keď tento čítal napr. svoju rozpravu O duši. Ich vzájomný vzťah zrejme najobjektívnejšie vystihuje pomer vzťahu učiteľa a žiaka, keď u Platóna ako učiteľa bola dominantná a neodškriepiteľná skoro ideálna vlastnosť - upútať poslucháčov svojími sugestívnymi rozprávačskými schopnosťami, vzletnými myšlienkami, ktorými bol mladý Aristoteles priam okúzlený. No postupným dozrievaním, počas svojho pobytu v Akadémii, sa Aristoteles začína myšlienkovo vydeľovať a to najmä vtedy, keď sa mu poetický obraz sveta, vykresľovaný Platónom, začal zdať neskutočný, teda mimosvetský, akýsi svet ideí, ktorý je pozemskému človeku cudzí. Aristoteles nemal básnické nadanie ani predpoklady k umeleckému slovu ako Platón. Bol skôr triezvym a exaktne uvažujúcim človekom, či vlastne už začínajúcim vedcom so sklonom vnímať svet taký, aký je v zmyslovo vnímatelnej podobe. Hovoriť a písať v metafórach nedokázal, ale iba vecne a konkrétne, pritom si všetko pečlive zaznamenával, aby tak veci faktograficky podchytil a mal v nich poriadok a systém. Výstižne to vyjadril aj český filozof Karel Berka pri hodnotení alegórie Raffaelovho obrazu, „Aténska škola“, keď napísal: „...zatiaľ čo Platón zdvíha vystretý prst k nebu, obracia Aristoteles svoju široku dlaň k zemi“ /5/. No napriek všetkému čo ich povahovo odlišovalo, bolo toho oveľa viac čo ich spájalo, pretože smrť Platóna Aristotelom veľmi otriasla. Možno aj preto sa Aristoteles po smrti svojho učiteľa s Akadémiou rozlúčil a pod ochranou atarnejského vládcu Hermia, odchádza z Atén do Assu v Mysii, kde trávi síce len tri roky, ale sa tu zoznamuje so svojou budúcou manželkou, dcérou Hermia, Pythiadou. Kedže ale grécke osady na pobreží Malej Azie boli stále viac vystavované tlaku mocnej Perskej ríše, Aristoteles sa uchyľuje r. 344 pr. Kr. do Mytilény na ostrov Lesbos. Na Hermiovo odporúčanie je macedónskym kráľom Filipom pozvaný na kráľovský dvor do Pelly, aby tu vychovával jeho l3 ročného syna Alexandra. Aristoteles je v tomto čase už známym filozofom a svojho žiaka sa snaží vychovávať v duchu filozofických ideálov platónskej Akadémie. Učil ho aj poézii, keď tu veľkú pozornosť venoval, ako budúcemu panovníkovi, predovšetkým gréckym slávnym postavám, ako boli napr. Homér a Achiles, ktorí sa stali Alexandrovými vzormi. Neskoršie však Alexandrove spôsoby podmaňovania si cudzích národov, jeho despotizmus a vynucovanie si priam božského uctievania svojej osoby, boli v príkrom rozpore s Aristotelovými demokratickými zásadami, čo napokon vyvolalo medzi nimi aj trvalý vzťah odcudzenia /6/. Po skončení svojho pedagogického poslania v Pelle, sa Aristoteles vracia späť do Mitilény a rodnej Stageiry. No v r. 335 pr. Kr. sa usadzuje v Aténach, kde zakladá svoju vlastnú školu, po vzore Platónovej Akadémie, Lykeum. Systém výuky bol v jeho škole taký, že dopoludnia sa konali odborné prednášky, predovšetkým z logiky, metodológie vedeckého výskumu a filozofické debaty formou prechádzok. Stúpenci tohoto spôsobu filozofovania sa začali nazývať peripatetici /prechádzajúci sa/. Popoludní sa pre verejnosť viedli dišputy z rétoriky, politiky a etiky. Raz mesačne sa s príslušníkmi školy konalo sympózium. V Lykeu sa pracovalo aj na dejinách filozofie a vied, triedil sa prírodovedný materiál, ktorý z dobyvačných výprav posielal Alexander, a robili sa i iné rozličné pozorovania a výsledky sa pečlive zaznamenávali. Veľká starostlivosť sa venovala aj encyklopedickej činnosti, pre ktorú sa robili výpisky vo všetkých gréckych ústavoch z celej krajiny. I keď jeho odborná a pedagogická práca bola veľmi kladne hodnotená, nikdy nedosiahla u Aténčanov taký ohlas a vážnosť, ako práca jeho učiteľa Platóna. Snáď to bolo aj preto, že sa nikdy nestal aténskym občanom. Vytýkalo sa mu vraj i jeho promacedónske zameranie. Aj preto zrejme už po druhýkrát, a to defitívne, opúšťa Atény a odchádza s celou svojou rodinou na statok svojej matky do Chalkydy. Tu sklamaný Aténami a navyše sprevádzaný dlhotrvajúcou žalúdočnou chorobou, r. 322 pr. Kr. umiera. 3. FYZIKA. Fyzika je podľa Aristotela celý predmetný svet, ktorý je „nesamobytný“. Inak povedané, je to predmetný svet daný in concreto, t. z. konkrétne bytie /anorganická a organická príroda/, ktoré je zmyslovo vnímateľné. V protiklade k fyzike uvádza Aristoteles matematiku, ktorá je „samobytná“ vedná disciplína, nepodliehajúca zmyslovému vnímaniu a teda líšiaca sa od fyziky /7/. V istom zmysle obe tieto vedné disciplíny Aristoteles chápe ako dialektické protiklady, keď ich aj špecifikuje kontradikčnými pojmami „nesamobytnosť“ a „samobytnosť“, pričom čiastočne pripúšťa, že aj matematika sa nie vždy viaže k „samobytnosti“, ale ku hmote; myslí tým pravdepodobne hmotu kozmickú a vysvetľuje to takto: „Ak sa však vyskytuje vôbec niečo božského, vyskytuje sa nepochybne v povahe kozmu, t. z. v odbore, ktorým sa zaoberá metafyzika“ /8/. Na inom mieste Aristoteles prisudzuje všetkým vedám akúsi deľbu práce, a pritom vydeľuje pre vedy bádateľský predmet a metódu skúmania. Vedy sú podľa neho určované „axiómami“, ktoré chápe ako najvšeobecnejšie a najzákladnejšie určenia všetkých vied, ktoré sú vlastné celému „súcnu.“ * Axiómy sa v pojmovej rovine nemusia vždy zhodovať so skutočnosťou, a teda nemusia byť pravdivé. Je tu ale prírodná filozofia, ktorá tieto axiómy skúma, aby tak posúdila zo všeobecného hľadiska ich apriornú pravdivosť, najmä pri zisťovaní a špecifikovaní „prapodstaty.“ ** Vzťah fyziky a metafyziky, resp. filozofie, Aristoteles rozvíja takto: „Keby však nebolo inej podstaty okrem tej, ktorú veci majú od prírody, bola by fyzika vedou prvou, ale že je akási podstata nemenná /večná/, má prednosť nad onou, a s ňou zároveň tiež veda, ktorá sa ňou zaoberá; a úlohou tejto vedy je preskúmať, čo je dané ako také, a vyšetriť jeho podstatu i vlastnosti a znaky“ /9/. Takto vymedzuje Aristoteles úlohu fyziky a metafyziky /filozofie/ pri skúmaní súcna, t.z. z hľadiska kritérií, ktoré tejto kategórii prisúdil. Z uvedeného potom vyplýva, že fyziku Aristoteles špecifikoval ako zmyslovo-empirickú, konkrétnu realitu súcna, ktorú významovo, identicky stotožňuje s výrazom „prirodzenosť“ , čo správne postrehol aj J. D. Bernal, ktorý ju, vychádzajúc s Aristotelovho diela Fyzika, objasňuje aj takýmto epigramom: "Ponechajte psom potešenie brechať a hrýzť, je to ich prirodzenosť". Aristoteles túto prirodzenosť vo Fyzike opisuje tak, ako ju pochopil, t. z. v pohybe. Preto aj celé jeho chápanie fyziky sú vlastne teoretické úvahy o pohybe, t. z. o večnom a účelovom zblížovaní sa látky s formou. A hlavnou úlohou vedca potom je, podľa Aristotela, hľadanie účelu pohybu, či vlastne prechodu látky vo formu, lebo len tak je ho možné pochopiť, pretože je základom celého prírodného diania, ktoré človeka obklopuje a ktoré je jeho prirodzenou súčasťou. Preto aj svoju fyziku povyšuje nad pytagorejsko-platónske poňatie matematiky. Tu sa žiada spomenúť, že Aristoteles pod pojmom „fyzika ako veda“, nechápal skúmanie zákonov pohybu látok, ale naopak. Keďže mu fyzika bola, ako sme sa už o tom zmienili vyššie, identická s prirodzenosťou pohybujúcej sa látky /hmoty/, predstavoval si ju ako rodiacu prírodu, čo vyjadril aj v nasledujúcom výroku: „Človek pochádza plodením od človeka. Takto vznikajú veci od prírody. Ostatné spôsoby vznikania sa potom tvoria slovami... zo schopnosti myslenia. Z nich potom niektoré veci vznikajú, samy od seba a náhodilo, podobne ako tie, ktorých vznik nachádzame v prírode.“ /ll/ Už sme tu povedali, že ústrednou otázkou, ktorá sa vinie celým Aristotelovým dielom Fyzika, je otázka poňatia jeho látky a formy. Tu všade zdôrazňuje, že ak nemá látka formu, nemá ani žiadné kvality. Tieto síce jestvujú, ale len v podobe možnosti. Ak sa však látka spojí s formou, stane sa skutočnosťou. Látka bez formy je bez života, energie a celistvosti. Forma je potom to, vysvetľuje Aristoteles, čo konkretizuje látku a dáva jej účelnosť. Tak napr. látkou môže byť kus dreva, ktoré predstavuje ídeu stola, teda budúcej jeho formy. Potom už v tejto forme je obsiahnutý účel látky, vyjadrený kvalitou, alebo, ako by sme to povedali dnešnou terminológiou, užitnou hodnotou atp. To, že Aristoteles fyziku chápal ako stály a podmieňujúci sa vzťah, vyjadrený večným a účelovým zbližovaním látky s formou, ho priviedlo k tomu, že úlohou každého prírodovedca by malo byť hľadanie tohoto účelu, teda pochopiť zmysel a cieľ prírodného diania. No a kľúčom k tomuto pochopeniu sa mu najviac javila fyzika ako veda. Preto vo svojom diele Fyzika rozoznáva Aristoteles miekoľko druhov pohybu, keď ich zároveň špecifikuje. Tak napr. prirodzený pohyb chápe smerom hore /oheň/ a dole /zem/. Rozoznáva pohyb rovnomerný a nerovnomerný. Špecifikuje ich tak, že u prvého sa rýchlosť nemení a u druhého sa mení. Zmieňuje sa tiež o zdanlivom pohybe /dráha slnka na oblohe/, ale aj o pohybe v kruhu /nebeské sféry/, no tento pokladá za najdokonalejší pohyb vôbec. Pritom čas je základným atribútom a merateľnou veličinou každého pohybu. Pri rozbore pohybu Aristoteles zaujal svoje stanovisko aj k tzv. umelému pohybu, ktorým sa zaoberal už jeho predchodca Zenon z Eleje vo svojich apóriách, napr. v podobe letiacého šípu vystreleného z luku, alebo chôdzou korytnačky, čo Zenona doviedlo k logickému triumfu jeho abstrakného myslenia. Tu, v tom druhu pohybu Aristoteles prehlásil, že v ňom je hybnou silou vzduch; tvrdiac, že vzduch sa najskôr roztvorí a potom uzavrie v istej časovej následnosti, znova sa roztvorí a znovu uzavrie, atď., čím sa vlastne šíp pohybuje. No a keď sa vzduch odstráni, nastane vákuum, čo spôsobí zastavenie telesa, lebo toto sa už nemá kam pohybovať. Tu vidíme, že Aristoteles vákuum pre pohyb telies vylučuje. Tento jeho postoj zrejme vychádzal z odmietania atomistickej teórie Demokrita a Leukippa, ktorí prázdny priestor predpokladali, lebo v ňom boli rozmiestnené ich atómy. Je zaujímavé, že s otázkou prázdneho priestoru mal ťažkosti aj Hegel, keď v jednej zo svojich prác píše: „Je to starý problém, s ktorým sa fyzici ani teraz nevedia vysporiadať. Vyrovnali by sa s ním, keby študovali Aristotela, oni však uvažujú tak, akoby na svete nikdy neexistovalo myslenie a zvlášť Aristoteles.“ /l2/ Aristoteles namiesto prázdneho priestoru zaviedol svoj vlastný pojem „miesto“ alebo „poloha“. Preto pohyb chápal ako premiestňovanie vecí z miesta na miesto, ktoré síce plynie v čase, no nemôže plynúť v prázdnom priestore. A keď sa rozhodol charakterizovať pohyb, ten už úplne prisudzuje „nehybnému hýbateľovi“ t.j. Bohu, ktorý je zdrojom pohybu. No a čo sa týka rýchlosti pohybu, tú pripisoval hustote prostredia a odporu, ktorý toto prostredie vyvoláva. Vo Fyzike v stati O neby, Aristoteles analyzuje aj Svet, ktorý je podľa neho zložený z dvoch oblastí: večnej a stále sa meniacej, resp. zo sférickej a pozemskej, čo opisuje takto: „Na obvode vesmírnej gule sú v bezprostrednej blízkosti Prvého Hýbateľa umiestnené stálice, ktoré sú po Bohu najdokonalejšie. Pod sférou stálic krúžia planéty so Slnkom a Mesiacom, ktoré sú nižšie ako stálice, ale rovnako dokonalé, podrobené večným zákonom. Najhlbšie pod stálicami, v samom strede Vesmíru, je oblasť meniacich sa vecí, Zem, ríša náhody a nedokonalostí, zaťažená hmotou, ktorá je zložená zo štyroch živlov: ohňa, vzduchu, vody a zeme. Tieto štyri živly sú smrteľné, pokiaľ planéty a stálice sú stvorené z piateho nesmrtelného živla, ktorý nepodlieha zmenám a od vekov je stále rovnaký: je to tzv. quinta essentia, čiže kvintesencia všetkého súcna vôbec. Tomuto nebeskému živlu prináleží pohyb kruhový, dokonalý a večný, ktorý nemá začiatok ani koniec, teda pohyb hviezd, naproti tomu živlom smrteľným prísluší pohyb nedokonalý a priamočiary - hore a dolu, vpred a vzad“/l3/.Vidíme, že Aristoteles sa prísne držal stále tradovanej zásady ideálneho a dokonalého božského kruhového pohybu, ktorý pretrval až do čias Koperníka. 4. METAFYZIKA. Aristotelova metafyzika je veda, ktorá pojednáva o najvšeobecnejších pojmoch, používaných v starovekej filozofii. Jej úlohou bolo skúmať a odhaľovať podstatu toho, čo bolo dané poznaniu v dobe, keď Aristoteles žil. Dielo Metafyzika v sebe obsahuje pestrú zmes otázok, problémov, axióm, kategórií a ďalších, ako by sme dnes povadali, filozofických či metodologických pojmov, ako základných, stavebných kameňov vied, ktoré, ako Aristoteles uvádza, „vznikli zo skúsenosti, predbehli /vedomostnou úrovňou/ toho kto má nejaký vnem; nad onoho potom postavíme znalca tak, ako vedúceho nad podriadeného; vedy teoretické potom prestihnú vedy praktické. Je preto zrejmé, že ona praveda /praveda, resp.múdroveda = metafyzika - poz. J. S.- Ž./ pojednáva o určitých príčinách a princípoch. Idúc za touto vedou, musíme predovšetkým vyskúmať, akých to potom príčin a princípov sa oná múdroveda dotýka. To vysvitne asi najlepšie vtedy, keď povieme predovšetkým, koho obyčajne mudrcom nazývame.“ /l4/ A ďalej vysvetľuje: „múdrosť je skôr vládnuca ako slúžiaca; lebo mudrc má viesť a nie sa nechať vodiť; nemá počúvať iných, ale naopak. To všetko pochopíme zo slov pravedy /múdrovedy/ a mudrc je podľa toho potom ten, ktorého vedomosti sa všeobecne dotýkajú a rozumie predovšetkým všetkému; lebo pozná takmer všetko, čo je podriadené. Také všeobecné znalosti si osvojí človek len veľmi ťažko, lebo je najviac vzdialený vnemom zmyslovým.“ /l5/ Aj napriek dosť archaickému prekladu citovaných myšlienok z Aristotelovej Metafyziky, sme vcelku porozumeli, čo nám autor odkazuje, ako sa nám snaží vysvetliť podstatu hodnotového systému, ktorý v starovekom Grécku prevládal a bol nedotknuteľný. Aristotelova Metafyzika obsahuje l4 kníh, či vlastne štúdií; keď v úvodných častiach diela je uvedený historický prehľad starovekým filozofickým myslením, najmä gréckych mysliteľov, počínajúc Miléťanmi a končiac Platónom a platonikmi. Potom v polemike s nimi vymedzuje pojem hmoty, ktorý uzatvára tým, že im, no predovšetkým Empedoklovi vytýka, že povýšili pojmy nad hmotu, od čoho potom odvíjali ďalšie filozofické problémy. Ďalej sa Aristoteles zaoberá zmyslovým poznaním a vymedzením pojmu "účel". Tomuto pojmu vymedzuje hybnú funkciu keď tvrdí, že všetko, čo sa v prírode deje, má svoj účel. Aj človek, honosiaci sa rozumom, pracuje za akýmsi účelom a v tomto prípade je to podľa Aristotela práca, ktorá uspokojuje človeka, čím sa zároveň účel zakončuje. Pritom poukazuje na dialektickú spojitosť a podmienenosť medzi človekom a jeho účelovou prácou osvojením si nových vedomostí - vďaka tejto práci. Vo svojej múdrovede, teda v Metafyzike sa Aristoteles snaží hľadať aj spôsoby riešenia problémov, ktoré nazýva záhadami. K jednotlivým týmto záhadám, potom prisudzuje ekvivalentné vedné disciplíny, ktoré by ich mali riešiť. Ta napr. uvádza: „Každá veda je poznaním toho, čo sa prejavuje stále alebo spravidla“. Pokiaľ matematike pripisuje predmet skúmania, ktorý sa prejavuje stále, teda pravidelne, tak fyzike pripisuje taký predmet skúmania, ktorý sa prejavuje nepravidelne, teda, ako hovorí, len „spravidla“. A pre filozofiu mu potom zostávajú iba záhady /problémy/ najvšeobecnejšieho charakteru, ako napr. vymedzenie princípov pohybu, špecifikácia pojmu pravdy, súcna, bytia a nebytia a iné, ale aj tvorba nových všeobecných pojmov a pod. Od rozboru a vymedzenia bádateľských častí súcna jednotlivým vedám sa znova vracia k dialektike, resp. k jej základu, ku protikladom. Tu zdôrazňuje, že „všetko je dané buď ako článok protivy, alebo pochádza od protív“/l6/. Aj otázka bytia a nebytia je súčasťou pôsobenia protikladov...,až sa napokon dostáva k riešniu otázky pravdy a nepravdy, teda klamu. Pravdu špecifikuje konštatovaním, že ,,pravda je to, čo sa zhoduje so skutočnosťou“. Pritom kritizuje Demokrita, ktorému vytýka neuznávanie pravdy, lebo tú vraj nemožno odhaliť. Opak je však pravdou, hovorí Aristoteles. A hneď zaujíma svoje stanovisko aj k pojmu klam, kedˇpíše: „Klamom je to, keď povieš, že nesúcno existuje, alebo keď povieš, že súcno neexistuje.“ /l7/ Vo všetkých úvahách v práci Metafyzika, Aristoteles podobným spôsobom, ako sme to už vyššie ukázali, rozoberá a špecifikuje i ďalšie pojmy, ako napr. začiatok, zmena, prvok, prirodzenosť, nutnosť, keď práve tento posledný pojem charakterizuje tak, že ,,každé nútenie sa nám protiví“. Ďalej sa zaoberá pojmami; „podstata, vzťah, akosť, dokonalosť“,ktorú zas chápe tak, že je zavŕšená vtedy, keď sa k nej nedá z vonka pridať už žiadna časť“/l8/. Ešte špecifikuje aj ďalšie pojmy ako napr.: hranica, stav, výraz, náhoda, časť, celok, atp. Aristoteles ich na svoju dobu mimoriadne presne špecifikuje a definuje, čím v tomto urobil pre dalšie generácie vedcov, filozofov, ale aj pre ostatných ľudí vôbec, veľmi záslužnú prácu. Aristoteles v Metafyzike, podobne ako vo Fyzike, sa ešte raz vracia k riešeniu problémov vzniku a zániku, keď píše: „Všetko vzniká od prírody, alebo umením, alebo samo od seba“ a pokračuje: „To, z čoho niečo vzniká, sa označuje slovom pralátka, a to, čo tým vzniká, označujeme slovom človek alebo rastlina, alebo niečo podobné, a predovšetkým to, čo nazývame bytosťou. Všetko, čo vzniká od prírody alebo umením, je viazané na látku...Umením sa vytvára to, čo má svoj pratvar v duši /v predstave/.“ /l9/ Pritom sa viackrát odvoláva na svoju Fyziku, kde tieto problémy už raz riešil, až sa napokon znova podujíma charakterizovať teoretické vedy, ktoré delí na tri druhy: fyziku, matematiku a teológiu, keď k tomu dodáva: „Teoretické vedy sú najvyšším druhom vied a medzi nimi samými je tá na konci menovaná; lebo má predmet najvznešenejší“. A zvôvodňuje to takto: „...život nie je nič iné, než skutočná činnosť rozumu; božstvo je však činnosť; jeho činnosť je najdokonalejšia a preto má večný život. Vravím, že božsvtvo je večná žijúca bytosť, teda život a nepretržité večné trvanie je v ňom; lebo ono je život a večnosť.“ /2l/ A táto jeho nehybná večnosť, ktorú personifikuje na božskú bytosť, je príčinou aj pohybu planét tak, ako sme to už spomenuli vyššie, v jeho práci Fyzika. V závere svojej Metafyzike, Aristoteles analyzuje aj ducha, a síce takto: „Ešte treba rozptýliť niektoré pochybnosti, ktoré sa dotýkajú ducha; ten sa totiž zdá byť najvznešenejším medzi všetkými javmi, preto nie je ľahké odhaliť jeho podstatu.“ /22/ Tá sa však prejavuje rozmanitými formami a tvarmi, teda pohybom, čo je protikladom nehybného pricípu /božského/, ktorý je prapríčinou všetkého pozemského sveta. Veľmi pekne toto Aristotelovo chápanie nehybného princípu domyslel a rozviedol na pozadí rozboru Aristotelovho diela H. Bergson, ktorý napísal: „Pokoj je teda niečo pred pohybom a nad ním a pohyb by potom bol len rozruch, usilujúci sa o pokoj. Nemennosť by tak bola viac ako menlivosť, ktorá by sa potom javila ako nedostatok, chyba, ako hľadanie definitívnej formy. Ba viac, práve odchyľka medzi bohom, v ktorom vec je bodom, kde by mohla a chcela byť, bude sa pohyb a zmena definovať, ba aj merať. Trvanie sa tak stane degradáciou bytia, čas popretím večnosti. Celá táto metafyzika je zahrnutá v aristotelovskom chápaní božstva.“/23/ 5. ZÁVER. V súvislosti s vyššie vykonaným rozborom Aristotelových prác Fyzika a Metafyzika, sa nám nevdojak vynárajú na povrch otázky a niektoré skutočnosti, ku ktorým nemožno nezaujať postoj v hodnotení Aristotela aj V. I. Leninom, ktorý, keď kritizoval Hegla, napísal: „Aristotelov idealizmus vidí Hegel v jeho idey Boha, to je ovšem idealizmus, ale objektívnejší a odľahlejší, všeobecnejší, než idealizmus Platónov. Preto sa v prírodnej filozofii častejšie rovná materializmu.“ /24/ Čo k takémuto hodnoteniu dodať?! Nuž iba to, že aj takto sa bojovalo proti tzv. idealizmu. Objektívnosť, odľahlosť a všeobecnosť mali byť kritériami toho, či sa prírodná filozofia Aristotela „častejšie rovná materializmu“?! Takouto plytkou agrumentáciou podopierali svoju dôverihodnosť, ak sa vôbec o ničom takom dá hovoriť v rovine seriózneho vedeckého posudzovania. To, že marxizmus-leninizmus chcel z Aristotela urobiť za každú cenu materialistu aj tam, kde to evidentne a očividne nebolo možné, svedčí i tento ďalší Leninov výrok: „Aristotelova kritika Platónových ideí je kritikou idealizmu ako idealizmu vôbec.“ /25/ Tu sa žiada pripomenúť, že Aristoteles v ,,kritike“ Platónových ideí tvrdí len to, že jedno môže existovať mimo mnohé t. z., že všeobecné idey sú nezávislé od jednotlivých konkrétnych predmetov. Nič viac a nič menej. Iná otázka je, ako on túto nezávislosť chápal?! Aristotelovi nešlo o vyvrátenie Platónovej náuky o ideách, tú on uznával, šlo mu len o ich nezávislosť, a to je celkom niečo iné. /26/ Je iba na škodu veci, že takto nebol Aristoteles pochopený, alebo, že by to bol idelogický zámer?! No našli sa aj ďalší, tiež filozofovia dejín, ktorí verní Leninovmu odkazu, ho hodnotili podobne: „Aristoteles zachraňuje filozofiu pred vlnou Platónskeho náboženstva...“ /27/, keď sa tu žiada iba dovetok: aby ju zahalil do habitu náboženstva aristotelovského? Úplne odlišné stanovisko k hodnoteniu Aristotela zaujíma napríklad S. Jurovský, ktorý pri rozbore filozofie význačného slovenského mysliteľa Trnavskej univerzity z druhej polovici l7. storočia, M. Sentivániho, píše: „Pod metafyzikou Szentiványi rozumie vedu o súcne /ens/ vo všeobecnosti, o inteligenciách /sic/ a Bohu ako pôvodcovi prírody. Teda hlavným predmetom metafyziky je súcno, všeobecne vzaté, alebo súcno ako také, t. j. abstrahované od akejkoľvek hmoty a určitého spôsobu bytia v nej.“ /28/ Vidíme, že Sentiváni podľa Jurovského chápe Aristotela tak, ako sa nám sám Aristoteles vo svojich spisoch predstavuje. Preto i tu je treba zopakovať to, čo bolo povedané v úvode, - iná doba, iné hodnotiace postoje, ale autenticita zostáva, a tá je taká, ako sme sa ju snažili tu aj objasniť. Sú však aj myslitelia a našťastie je ich väčšina, ktorí nepodľahli ideologizácii Aristotelovej filozofie. A medzi takých môžeme zaradiť aj českého filozofa J. Patočku, ktorý hodnotiac Aristotelovo myšlienkové dedičstvo, v čase, kedy to to vôbec nebolo v móde, napísal: „Celé dejiny vzniku modernej vedy sú vlastne dejinami zápasu s aristotelovskou tradíciou, ktorá musela byť prekonaná z veľkej časti vlastnými pojmovými prostriedkami, pretože iných nebolo, lebo sa im nerozumelo; to znamená, že i odporcovia museli nevyhnutne dlho aspoň čiastočne zotrvávať v aristotelovských myšlienkových šľapajách.“ /29/ Nám už neostáva nič iné, ako dodať, že životnosť Aristotelovho diela nespočíva ani tak v konkrétnych výsledkoch jeho vedeckej práce, či vo filozofickom nastoľovaní postojov, i keď sú na svoju dobu pozoruhodné, ako v nastoľovaní problémov a metód ich riešenia. J. Suja-Žiak Literatúra: / l / Aristotelova Metafyzika. Preklad: JUDr. F.Joklík, ČAV, Praha l927, s. 8. / 2 / Berka, K.: Aristoteles. Orbis, Praha l966, s. l52. / 3 / Tamtiež, s.l53. / 4 / Bacon, F.: Nové Organon. Svoboda, Praha l996, s. 99-l00. / 5 / Ako / 2 / s. l3. / 6 / Tamtiež, s. l83. / 7 / Ako / l /, s. l08. / 8 / Tamtiež. / 9 / Tamtiež, s. l09. / l0 / Bernal, J. D.: Věda v dějinách- I. díl. NPL, Praha l960, s. l57. / ll / Ako / l /, s. l24. / l2/ Hegel, G.W.: Sočinenija. Tom X, Moskva-Leningrad, l920 -l959, s. 267. / l3/ Aristoteles: Fyzika ./ rusky / l936, stať: O nebi./ Pozri aj:Neff,V.: Antigorgias. Praha l948, s. 33-34/. / l4 / Ako / l /, s. 3-4. / l5 / Tamtiež. s. 4. / l6 / Tamtiež, s. 56. / l7 / Tamtiež, s. 73. / l8 / Tamtiež, s. 97. / l9 / Tamtiež, s. l23-l24. / 20 / Tamtiež, s. l99. / 2l / Tamtiež, s. 2l8. / 22 / Tamtiež, s. 222. / 23 / Bergson, H.: Filozofické eseje. Slovenský spisovateľ, Bratislava l970, s. 373. / 24 / Lenin, V.I.: Spisy, zv.38. SNPL, Praha l960, s. 288. / 25 / Lenin, V.I.: Filosofické sešity, Praha l953, s. 256. / 26 / Aristoteles: Organon, Druhé analytiky. ČSAV, Praha l962, s. ll8, pozn. 2. / 27 / Sviták, I.: Starověká filosofie. Praha l957, s. 55. / 28 / Jurovský, S.: Filozofia Martina Szentiványiho, Matica Slovenská l944,s. 54. / 29 / Patočka, J.: Aristoteles, jeho předchůdci a dědicové, Praha l964, s. 72. Poznámky: * „Súcno“, je to kategória, ktorá podľa Aristotela znamená podstatu, akosť, mnohosť,neohraničenosť všetkého existujúceho, ktoré určuje „bytie“. ** „Prapodstata“, znamená u Aristotela to, čo nie je špecifické pre určenie kategórie ,,podstaty“, ale čo sa dá pojmovo vymedziť napr. k určitému druhu. /podstatou človeka je napr. to, že myslí a vyrába nástroje/. Táto práca bola prednesená na Celoštát. seminári /CESDEF´93/ v Tatranskej Lomnici dňa 2l.9.l993. Publikovaná bola v XI. Zborníku dejín fyziky,OSD a MF Vedecko-inf. odd.VA SNP, L. Mikuláš l994.