Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


SLÚŽIL SOM V ČS. SOCIALISTICKEJ ARMÁDE - časť 2. Moje menovanie do hodnosti poručíka. Roky plynuli, ale vojenský život som mal ešte stále pred sebou s očakávaním, čo prinesie? Veľa z nás si nevedelo dobre predstaviť svoju budúcnosť v armáde, preto aj viacerí zo školy odišli. I ja som si uvedomoval túto dosť nejasnú budúcnosť, lebo nik z nás si nevedel dobre predstaviť čo vlastne bude po skončení školy robiť, kde bude slúžiť, u akého útvaru či jednotky a t.p. Tí, ktorí si fandili, že sú dobrí technici, si robili nádeje, že budú v niektorej zbrojovke, napríklad v Dubnici, alebo aj v Martine či niekde na Morave v Bojkoviciach alebo v Uherskom Brode atp., ako zástupcovia vojenskej spávy. Lenže tak sa mohlo uchytiť iba pár ľudí, a čo tí ostatní? Vojenský život v našich predstavách pomaly strácal na svojej romantike, sny sa rozplývali a budúcnosť u útvarov sa stále viac ukazovala akási menej príťažlivá až fádna. Poznali sme to zo života vojakov z povolania už z praxe vo vojenských útvaroch, takže sme vedeli, že to nie je život ani ľahký, ani zábavný, akoby sa to mohlo na prvý pohľad zdať nezainteresovanému človeku z vonka. Ja som tento duchovno-pesimistický stav na sebe až tak veľmi nepociťoval, lebo som bol jednak celkom inak vychovávaný ako moji kamaráti, a k tomu som bol od prírody optimista. Navyše som začínal už tu v tejto vojenskej škole čítať aj niektoré filozofické názory na svet, keď som si v Matici vždy vyhľadal nejakú vhodnú literatúru, najmä od francúzkych filozofov Bergsona a Sártra, ale priťahoval ma aj Hegel. Predovšetkým jeho Filozofia dejín ma upútala, takže môj pohľad na problémy bol trochu iný než u mojich spolužiakov. Nehovoriac o tom, že marxistická literatúra bola povinná, a tam ma zaujala Engelsova Dialektika prírody, ale i ostatné filozofické názory. Postupne som zisťoval, že aj v tom najviac bezvýchodiskovom stave je vždy možné nájsť i niečo pozitívne, čo má zmysel, a po čase sa nájde zo všetkého východisko. Už vtedy som sa s akýmkoľvek problémom, nie síce rád, ale keď to bolo treba, neúprosne popasoval. No nikdy som nedokázal len tak pre nič za nič zúfať, či rezignovať. Iba nad jednou vecou som sa akosi hlbšie nikdy nezamýšľal než ostatní, a to bola stranícka príslušnosť. Nechápal som, prečo sa do komunistickej strany každý hrnie, keď potom pred nami nestraníkmi rozprávali, aké je to tam nudné, ako na schôdzach mlátia prázdnu slamu, aké hlúposti si musia vypočuť a t.ď. Keď sa niekedy tieto ich náreky už nedali počúvať, tak som im vtedy nejednému povedal: „Tak pre Boha, prečo si tam?!” Odpoveď väčšinou bola u všetkých rovnaká: „Vieš, keď sa tam raz dostaneš, odtiaľ ťa už môžu iba vyhodiť, a to by bol môj koniec!” Pravý zmysel ich príslušenstva k strane som však pochopil až neskôr, a takých ľudí som potom ľutoval nie preto,že v tej komunistickej strane sú, či nebodaj trpia?! Ale keďže väčšina tam bola z vypočítavosti, - tak pre ich velikášstvo, nenásytnú chamtivosť, dôležitosť, - čo som ponímal ako ich chorobný, patologický stav duše, cez ktorú im strana iba umožňovala dosiahnuť to, k čomu by sa normálnym, čestným spôsobom bez straníckej príslušnosti nikdy nedopracovali! Aj preto som ja všetkým náborom do strany odolával, lebo som nechcel byť ako oni. Najmä tu v škole, kde to malo priam organizovaný a masový charakter. Tomuto, takpovediac stádovitému správaniu som sa vždy, pokiaľ to bolo iba trochu možné, vyhýbal. Veď napokon na tomto princípe spočíva každá sociálna totalita. Najvyššie stranícke orgány z ministerstva obrany stále posielali smerné čísla na svoje nižšie organizačné štruktúry s požiadavkami získavania nových členov. Táto kampaň zosilnela najmä po smrti K. Gottwalda na jar roku l953, a po zosadení jeho zaťa A. Čepičky z funkcie ministra obrany. Preto následné „čistky”, ktoré v armáde prebehli, markantne preriedili stavy vojakov z povolania na všetkých stupňoch vojenského velenia. Takže ich dopĺňanie bolo neodkladnou straníckou povinnosťou všetkých ministerských kádrovčíkov, ale aj veliteľov a všetkých funkcionárov ministerstva obrany, ktorí tento úbytok museli nahrádzať novými ľuďmi, tzv. robotníckymi kádrami, aby túto oslabenú komunistickú totalitu posilnili. To im prikazovali aj rôzné smernice, lebo u vojakov z povolania boli pevne stanovené isté počty straníkov, ktoré neboli nízke. A snáď aj preto mali komunistické štruktúry hlavné slovo pri povyšovaní, aby aj takýmto spôsobom, po straníckej línii, mohli úplne ovládať celú armádu. Najnižší vtedy predpísaný limit stranícky organizovaných príslušníkov v armáde bol stanovený na sedemdesiat percent. Tento vysoký stav zdôvodňovali aj tým, že vraj „len tak sa armáda môže stať pevným, ozbrojeným nástrojom diktatúry proletariátu, ktorý je hlavným článkom zostrujúceho sa triedného boja.“ Tak sa stalo, že nestraníkmi boli zväčša iba podôstojníci z povolania, ktorých neskoršie premenovali na práporčíkov. Zo socialistickej armády sa tak stala „pevná ozbrojena záštita ako proti vonkajšiemu, tak aj proti vnútornému nepriateľovi.“ A takáto atmosféra vládla aj po celú dobu môjho štúdia v Delostrelecko-technickom učilišti v Martine, a to v podstate až do konca šesťdesiatych rokov. Všetci sme boli doslova nalievaní ideologickým balastom „o víťazstve robotníckej triedy nad buržoáziou a socializmu nad zahnívajúcim kapitalizmom.“ Ako budúci dôstojníci sme sa nesmeli učiť ani cudzie jazyky, okrem ruštiny. Ak by sa bolo stalo, že niekto z nás nejaký ten západný jazyk predsa len súkromne študuje, bol by sa stal podozrivým a určite by sa o neho začala zaujímať vojenská kontrarozviedka. Chcem ešte raz pripomenúť, že poslucháčov tu v treťom ročníku DTU a v mojom veku, t. z. dvadsaťdva ročných, bolo veľmi málo. Všetci boli skoro o dva či tri roky, ale i viac rokov odo mňa starší, a teda aj skúsenejší a po kariére viac bažiaci. V našej delostrelecko-technickej rote ich určite viac ako polovica bola po vyučení, a teda mali i remeslo. Boli to naozaj robotnícke kádre a také mali aj myslenie. Dokonca, keď sme mali politickú prípravu, tak nám bolo neraz prednášajúcimi povedané, že aj svoje životné partnerky si máme vyberať z proletárskych rodín. No v žiadnom prípade nám nebolo odporúčané vziať si za manželku dievča, napr. z tzv. maloburžoáznej rodiny, t. z. dcéry bývalých živnostníkov, či intelektuálov. Aj preto sa veľa chlapcov poženilo už tu v škole s dievčatami z dedín, kam sme často chodili na poľnohospodárske brigády. Lebo bez našej pomoci nemohla prebehnúť žiadna významnejšia práca v JRD či v Štátnom poľnohospodárskom majetku. Tu v Turci sa komunistickí funkcionári naozaj činili, načo boli aj patrične hrdí, že celý martinský okres je komunistický! Spisovateľ Ľ. Zelienka aj preto mesto Martin rád žartovne nazýval „súdruh Martin.“ U nás v škole nebolo snáď mesiaca, aby k nám neprichádzali komunistickí funkcionári, teda bývalí partizáni, ktorí nám rozprávali o svojich bojových akciách počas povstania. Pritom nám zároveň vysvetľovali nevyhnutnosť kolektivizácie v poľnohospodárstve, pre ktorú sa oni v mierových časoch odhodlali a t.p. Veď na všetkých dedinách celého Turca už boli pozakladané poľnohospodárske družstvá, a skoro každý druhý z nich bol v povstaní aj partizánom. Vtedy som si pomyslel, že ani pod Poľanou v Hriňovej či v Detve nebolo toľko partizánov ako tu v Turci. Raz som to aj pri jednej politickej prednáške spomenul, tak som bol usmernený asi tak, že tu za partizánov považujú aj takých, ktorí tým čo bojovali so zbraňou v ruke v horách, vraj nejakým spôsobom pomohli, ako napríklad že im odniesli do lesa poživeň alebo oblečenie atp. Takže by som to nemal bral až tak doslovne, lebo tí v horách by len ťažko mohli prežiť bez tých, čo im nezištne pomáhali. Nuž, nechal som sa poučiť a na partizánov som sa už potom pozeral inak. V Martine som si v rámci výučby automobilovej prípravy spravil aj vodičské oprávnenie, ale iba na osobné vozidlá a motocykle. Bolo to v lete začiatkom júla l957, teda už tesne pred ukončením celého trojročného štúdia. Bezplatné získanie vodičského oprávnenia bolo zároveň istou predzväsťou, že školu skončíme a staneme sa dôstojníkmi z povolania. Pretože tí, ktorí by neuspeli pri záverečných dôstojníckych skúškach, by takúto možnosť nedostali. Teoretické skúšky z predpisov a z funkcie benzínových a naftových motorov sme vykonávali ešte v priebehu školského roka na učebniach. Ale praktickú jazdu som robil na osobnom voze zn. Tatra, myslím, že bližšie označenie mala „B-57“, a tomuto typu automobilu sa bežne hovorilo aj „hadimrška.” Mojou úlohou bolo absolvovať s učiteľom, ktorý mi v škole prednášal aj automobilovú techniku, jazdu z Martina do Žiliny. Druhý poslucháč, ktorý sa viezol s nami, potom robil praktickú skúšku z jazdy späť zo Žiliny do Martina. Takže keď som ja bol za volantom a podplukovníkovi Blažekovi som dokazoval svoju zručnosť vo vedení vozidla,z ničoho nič mi dal pri Strečne príkaz, aby som zrátal kravy, ktoré sa hneď podvedľa cesty pásli. Ako keby bol vedel, že sú to moje obľúbené zvieratá, ktoré boli neodmysliteľnou súčasťou môjho detstva. Aj ma to zarazilo, či to nie je nejaký chyták, ale vyzeralo to ako rozkaz, tak som si pomyslel, že ten sa musí splniť a rýchlo som ich zrátal. Bolo ich celkom asi dvadsať, ale bola to črieda zmiešaná aj s niekoľkými ovečkami, takže som to musel stihnúť, kým sme okolo nich prešli. Dokonca sa mi pri tom podarilo udržať aj vozidlo v správnom smere. I keď pravdaže z protiidúceho vozidla som strach nemal ani ten najmenší, lebo vtedy premávka po cestách bola veľmi skromná. Vodičské skúšky boli akýmsi zavŕšením celého trojročného štúdia v DTU v Martin, ktoré sme definitívne ukončili záverečnými skúškami. Pre mňa skončili vcelku úspešne, a to znamenalo koniec môjho trápenia a študentského života. Dostali sme vysvedčenie o absolvovaní Delostrelecko-technického učilišťa v Martine, a po troch rokoch v zmysle ministerského „Ustanovenia zákona č. l86/60” a „Vestníka MŠK, roč. XX,” som absolvovaním uvedenej školy nadobudol pre potreby civilného uplatnenia „vyššieho odborného vzdelania v odbore strojárenskom.” Krajčíri nám stačili ušiť aj zbrusu nové parádne uniformy, ba dokonca sme v nich oblečení mohli nejaké tie dva či tri dni pred menovaním do dôstojníckych hodností i chodiť, aby sme si na nohách roztlačili kožené čižmy. Lebo pri slávnostnom pochode v deň vyradenia nesmel nikto krívať. Každý z nás musel byť na tom fyzicky čo najlepšie a nič sa neponenechalo na náhodu. Všetko sa starostlivo pripravilo k slávnostnému menovaniu a vyradeniu nás, technikov poručíkov, ktoré bolo s veľkou parádou uskutočnené koncom augusta l957. Aj slávnostné fotografie a pozvánky sme si dali vyhotoviť, aby sme tak rodičov a príbuzných mohli na túto veľkolepú oslavu pozvať. Ja som pozvánku poslal sestre Milke do Lučenca, ďalej dvom tunajším bratrancom a ostatnej rodine som iba oznámil, že budem menovaný do dôstojníckej hodnosti poručíka. Na slávnosť som ich nepozýval preto, lebo som vedel že majú dosť starostí okolo svojho hospodárstva, čo by im nedovoľovalo pricestovať sem do Martina na celý deň. No a keďže moja sestra zamestnaná nebola, tak tá prišla veľmi rada. Navštívila aj maminu sestru, teda našu tetku v Záturčí, a zároveň som na slávnostné menovanie pozval aj ich. NÁSTUP K VOJENSK0MU ÚTVARU. Po menovaní do poručíckych hodností sme si každý z nás mesiac oddýchli na dovolenke. Ja som ju strávil návštevami po mojej rodine, takže mi to ubehlo veľmi rýchlo. Už dopredu sme vedeli, do ktorého útvaru každý z nás nastúpi, lebo umiestnenky sme dostali hneď po menovaní a vyradení. Ja som po dovolenke odcestoval do Čiech k svojej delostreleckej - „Jaslovsko-dukelsko-prešovsko-popradskej divízie“ so sídlom v Mladej Boleslave. Tu som sa hlásil prvého septembra l957, a odtiaľ som bol prevelený k 32. ťažkej delostreckej a húfnicovej brigáde so sídlom v Kostelci nad Orlicí, vo východných Čechách. Ustanovili ma do technickej funkcie Náčelníka delostreleckého skladu brigády. Po dvoch mesiacoch mi však túto funkciu zmenili, vraj aj v dôsledku vyššieho platu, a stal som sa Starším technikom pozemnej výzbroje. Na novom pôsobisku som sa cítil ako kdekoľvek inde na Slovensku, lebo na takéto zmeny prostredia som bol zvyknutý už z detstva. A navyše, v tomto vojenskom útvare bolo veľa Slovákov. Samotný Kostelec nad Orlicí bolo veľmi tiché mestečko, takže mi to pripadalo akoby ľudia zo svojich príbytkov ani von nevychádzali. Rovnaké mestá u nás na Slovensku boli oveľa živšie. Starší moji kolegovia mi aj poradili, kde si mám pohľadať privátne ubytovanie. Takže na základe ich rady som si ho skutočne aj našiel na „Předměstí páteho Května,“ u vdovy po ruskom partizánovi, pani Korovinovej. Tá ma hneď na začiatku, ešte skôr ako ma prijala, upozornila, že niekedy zvyknú k nej na letný byt sem do Kostelca prísť, zo Slovenského národného divadla z Bratislavy, manželia a operní speváci, profesor Schütz a Helena Bartošová, bývalá manželka operného speváka Janka Blahu. Zároveň mi pripomenula, že tí prídu až na budúci rok, takže do tej doby vraj môžem u nej v podkrovnom byte bývať. Ubytovanie som mal, tak som sa zaujímal už iba o svoju prácu v tamojších kasárnach. Do blízkeho okresného mesta Rychnova nad Knežnou umiestnenku dostal aj môj spolužiak, poručík Ján Farkaš. On do DTU nastúpil od útvaru, a teda bol oveľa starší a ženatý, no boli sme u jednej divízie, a tu v Kostelci aj býval, takže sme sa často schádzali. Ale dobrých kamarátov som si našiel najmä tu, v mojom vojenskom útvare v Kostelci. Priamym mojím nadriadeným mi bol major Plamínek, ktorý počas druhej svetovej vojny bojoval na niektorom zo západných frontov, preto k mojej ľútosti asi po polroku po mojom príchode na jeho odbornú skupinu, dostal „kopačky.” Teda bol z armády vyhodený. Na jeho miesto potom nastúpil kapitán Jirka Čech. Takže na skupine nás bolo päť dôstojníkov. Z nich nadporučík Zdeněk Macek bol len tri roky predo mnou vyradený v Martine, preto som si s ním aj najlepšie rozumel. Vlastne skoro všetci prešli odborným školením v Martine, takže sme si boli aj po tejto stránke celkom blízki. Nadporučík Macek bol náčelníkom delostreleckých dielní, nuž veľa času som trávil pri ňom, lebo bol vekove aj hodnostne mne najbližší. Pochádzal zo Svitav a jeho rodičia mali zrejme poľnohospodársky statok, lebo do práce si často nosil bravčové konzervy, ktoré začal so mnou vymieňať za víno, čo som ja dostával od pani Korovinovej. S tým vínom to bolo tak, že moja pani domáca, ktorá bola vedúca potravinárskeho veľkoobchodu, si o mne myslela, že si rád vypijem. Neviem ako k takémuto názoru došla, ale myslím si, že u civilov je to bežný pohľad na vojakov. A mala aj pravdu, lebo ja som v tomto bol naozaj veľmi ojedinelou výnimkou. Tento názor, že si vojaci radi vypijú, si mohla aj sama potvrdiť, lebo ako viem, v niektoré sviatočné dni vypomáhala v reštaurácii „U lípy“ u svojej priateľky, kam chodili na pivo i víno podaktorí dôstojníci z nášho útvaru. A pretože v tomto útvare bolo pomerne veľa Slovákov, poznala ich mentalitu, z čoho potom usúdila, že aj ja ako Slovák, obľubujem víno. Nuž chcela sa mi zavďačiť tým, že mi na stole skoro každý týždeň nechávala sedemdecku bieleho. Raz som jej povedal, aby to nerobila, lebo som abstinent, a že by som to len ťažko mohol zaplatiť. Zrejme mi neverila, tak mi odpovedala, aby som si s tým nerobil starosti, že jedna fľaštička nie je pre ňu veľkou finančnou stratou. Zveril som sa s týmto Zděnkovi Mackovi, čo mám robiť, a ten mi hneď pohotovo ponúkol výmenný obchod za bravčové konzervy. Mne sa takáto tranzakcia pozdávala, nuž som pristal a zároveň som si od neho dal poradiť, aby som už u pani domácej viac neprotestoval, ak mi tá znovu v mojej podkrovnej izbe položí víno na stôl. Lenže po určitom čase k vínu priložila aj nejaké slané tyčinky a niekedy i sladkosti. Ja som sa tak stále viac dostával do zamotanejšej až trápnejšej situácie. Napokon som sa rozhodol, že jej to predsa budem platiť. Keď som jej ale svoje rozhodnutie oznámil, ona mi položila takúto otázku: „Pane poručíku, kolik berete měsíčně?” Bez zaváhania som opovedal: „Mesačne mám tisíctristo korún...” K tomu s ironickým úsmevom poznamenala: „Tak vidíte, já bejt na vašem místě, tak ani neceknu, protože z těch vašich peněz, si ani činži od vás nevemu!” Čo sa dalo robiť, nechal som všetko tak s pomyslením, že ju to raz prestane baviť. Svedomie ma ale aj napriek tomu trápilo, preto som sa to snažil aspoň odpracovať na veľkej záhrade, ktorú mala pri dome. Začal som rýľovať, ošetrovať ovocné stromy, hrabať lístie, a keď sa niečo v byte pokazilo, okamžite som sa to usiloval čím skôr opraviť ja, len aby nevolala opravára. Raz, keď prišla z nejakej oslavy a mala mimoriadne povznesenú náladu, som jej navrhol, že by som sa predsa len rád s ňou vyrovnal, lebo sa mi to zdá byť nespravodlivé, že u nej bývam a ona ani za privát nechce peniaze. Nato mi odpovedala, že i jej syn Kosťa je v Bratislave v Žiškovej škole, a ona by bola veľmi rada, keby sa aj o neho niekto v budúcnosti chcel tak starať, ako by sa ona rada starala o mňa. Nuž nedalo sa nič robiť, len sa zmieriť s osudom, a radšej som už nikomu nič ani nehovoril, pretože by som niektorému z kamarátov mohol byť iba na smiech. Napokon čas všetko vyriešil. A ani neviem čím som sa jej po roku znepáčil, ale jedenkrát uprostred leta som našiel na dverách takýto nápis: „Pane poručíku, jelikož na letní byt přijdou manželé Schützovi, musíte do deseti dnů, uvolnit podkrovní byt!” Neostávalo mi preto nič iné, než si hľadať nový podnájom. Uvedomoval som si, keď ma prijímala, že mi už vtedy povedala, že budem musieť zrejme po roku odísť, len forma akou ma na túto eventualitu teraz upozornila, bola akási neobvyklá a zvláštna. Preto som sa rozhodol, že čím skôr si musím nájsť iný podnájom. Našťastie ľudia tu u vojenského útvaru boli ku mne mimoriadne ústretoví, najmä kapitán Horáček s manželkou. Obaja totiž pracovali na našom oddelení Náčelníka delostreleckého vyzbrojovania a dobre poznali, kto by v Kostelci bol schopní mi prenajať aspoň jednu izbu. Preto ma odporúčali na pána Kašku, ktorý býval v meste na námestí. Bol to starší pán na dôchodku, bývalý majiteľ mäsiarstva, ktorý mi jednu izbu aj skutočne prenajal. Miestnosť to bola nad vchodom z námestia do jeho dvora, ktorá mu slúžila ako sklad pre kadejaké haraburdie. Zodpovedali tomu i jej rozmery, keď dĺžku mala asi šesť metrov a šírku ani neviem či niečo nad dva a pol až tri metre. Jeden oblok s výhľadom na námestie a pod ním široký diván. Na druhom konci veľká drevená debňa, vysoká asi tak meterdvadsať a rovnako tak aj široká. Tá mi slúžila ako stôl. A to bolo všetko. Keď som sa s jedným vojenským kufrom sem nasťahoval, tak som ho uložil na chodbu pred touto miestnosťou, lebo tu som preň už nemal miesto. No i napriek tomu sa mi v strede mesta a na námestí bývať páčilo, pretože som mal blízko do kina, i do „Panského domu” na večeru, kde som si s obľubou objednával sviečkovú na smotane, ktorá stála niečo nad šesť korún, takže s malým pivom to bolo iba osem korún. Raňajky som si robil sám a obedúval som v kasárňach. Keď som sa tu zmienil o reštaurácii „Panský dům,” tak by som ešte chcel povedať, že pri jednej návšteve vtedajšieho prezidenta Antonína Zápotockého, tu v Kostelci nad Orlicí, kde sa kedysi ako chlapec učil kamenárskemu remeslu, kolovala takáto historka: Súdruh prezident, ako bývalý Kostelečák vraj príde navštíviť aj „Panský dům,” aby ho konečne premenoval na „Dělnický dům,“ a že pri tej príležitosti splatí i všetky svoje dlžoby, keď mu ako učňovi dávali viackrát jedlo aj zadarmo. Prezident Zápotocký Kostelec skutočne poctil svojou návštevou, no zabudol ale na svoju reštauráciu, a veru ju ani nepremenoval. A zlé jazyky potom tvrdili, že on vlastne ani nemal dôvod ísť do „Panského domu,” lebo svoju dlžobu, ktorú si tam voľakedy ako učeň spravil, vraj už dávno splatil, keď v ňom po večeroch vyhrával na svojej heligonke, aby tak vábil hostí k nemalému úžitku majiteľa hotela. Môj mládenecký pobyt v Kostelci nad Orlicí nebol nudný, lebo sa tu stále niečo dialo. Pravidelne sem prichádzali vystupovať rôzni umelci. Dokonca aj sláčikové komorné kvarteto kosteleckých rodákov tu každým rokom, pri rôzných sviatočných príležitostiach neraz muzicírovalo. V zime sa tu zas konali spevácké koncerty, ale aj plesy. Najpreslávenejší z plesov bol náš delostrelecký, ktorý sa tu konal každým rokom vždy v polovici januára. Často sem chodievali spievať I. Simonová s M. Chladilom, a popri nich W. Matuška, J. Zíma, ale aj začínajúca hviezda K. Gott a ďalší populárni speváci. V práci na našej odbornej skupine v kasárňach sa mi tiež nedarilo zle. Na starosti som mal technický stav všetkých zbraní u útvaru, lebo na ostrých streľbách, ktoré sa tu dosť často konali, museli byť tieto vždy funkčné. No zostali mi povinnosti aj z pôvodnej funkcie. Takže, staral som sa aj o všetky nedotknutelné zásoby zbraní v čase mieru, a to v skladoch; v Týništi nad Orlicí a v Dašiciach, ktoré som tiež udržial v bojaschopnomm technickom stave. Ale pretože to boli zásoby skladové, nedotknuteľné v dobe mieru, bolo ich treba iba raz do roka skontrolovať a vyčistiť, takže zorganizovať túto prácu neboloto až tak namáhavé. Preto mi veliteľ brigády dal na starosť aj športovcov. Bola tu druhá pästiarska liga, a keďže tí nemali vedúceho, tak túto funkciu pridelil veliteľ útvaru plukovník Honus mne. Od tej doby som mal o nedele postarané. V družstve boli vynikajúci pästiari, a všetci to boli vojaci základnej služby až na Jána Farkaša. Ešte aj dnes si spomínam na ich mená, ako napríklad Lacko, Barabas, Konár a veľa ďalších. Aj na futbal som rád chodil, lebo naši chlapci hrávali druhú futbalovú ligu, nuž sme sa vzájomne podporovali. Tu som sa po desiatich rokoch stretol aj s Josefom Masopustom, keď prišel vyberať pre prvoligovú pražskú Duklu z našej II. ligy, Dukly Kostelec nad Orlicí, hráčov. Spomínam si, že vtedy od nás odišli do pražskej Dukly Zikán a Čech. Hrdí sme však boli aj na nových futbalistov, ktorí si k nášmu útvaru prišli odslúžiť vojenčinu. Ešte aj dnes si spomínam na vynikajúceho kanoniera Stanislava Barčíka, ktorý sem narukoval zo Žiliny. Tento urastený futbalista dokázal z veľkého vápna dávať také prekrásne góly, že to bola jedna radosť! Ale ani na Pribilinca sa nedá zabudnúť, ktorý pochádzal niekde zo Spiša. Bol to záhadný futbalista, a ani neviem kde po vojenčine zakotvil. Jemu bolo ťažko zobrať loptu, lebo ju pri spracuvávaní, či prieniku k súperovej bráne tak prepletal medzi nohami, že protihráč nevedel, či sa mu tak nechtiac sama medzi nohy zamotala, a potom iba čakal, kedy sa o ňu potkne a sám spadne na zem, alebo je to premyslené futbalové triblérstvo?! Podstatné však bolo, že skoro vždy z tohoto žonglovania nohami s loptou, dal gól.. Ešte by som sa rád vrátil k mojím pästiarom, pretože s nimi som musel cestovať po všetkých mestách v Čechách a na Morave, kde bola druhá liga, k vzájomným zápasom. V tejto súvislosti si spomínam na jednu kurióznu situáciu, ktorá sa udiala v Hradci Králove. Proti tamojšiemu družstvu sme nastúpili k priateľskému zápasu, no náš súper nemal ťažkú váhu, tak sa nás prišiel ich tréner s vedúcim opýtať, že či by mohli do ringu proti nášmu borcovi postaviť dorastenca, akéhosi Patočku. Náš tréner pán Kříž z Náchoda súhlasil, a ja ako vedúci som tiež nebol proti. Zašiel som za našou ťažkou váhou, poručíkom Jánom Farkašom a hovorím mu: „Jano, Hradečáci nemajú ťažkú váhu, tak nám ponúkli dorastenca. Vieš, je to len priateľský zápas, bol by som preto rád, keby si to mal na zreteli a boxoval tak ako s dorastencom, t. z. príkladne technicky a bez silnejších úderov, dobre?!” Jano bol známa tlčhuba a pripomínal mi tak trochu Bakšu, len s tým rozdielom, že mal naozaj postavu valibuka. Na moju otázku odpovedal: „To vieš Julo, že nebudem tĺcť chlapca, len nech ho kľudne postavia!” Ja na to: „ Tak fajn, idem im to povedať.” Prišiel Janov čas, posledný zápas, a jeho súper zahalený v plášti sa ešte chvíľku na chodbe rozvičoval. Jano vôjde prvý do ringu, on hneď za ním. Keď si jeho súper odložil plášť, všetci s údivom upierame zrak na jeho neforemnú, tukom prerastenú postavu v podobe akéhosi tučného, akoby plútvonožca, podobajúceho sa skôr na tuleňa než na pästiara. Janova vyšportovaná postava silne kontrastovala s postavou tohto neforemného mládenca. Ringový rozhodca si oboch borcov pozval do stredu ringu a dal im posledné ponaučenie. Každý sa vrátil do svojho rohu, v tom zaznie gong a začína sa boxovať. Mladý hradecký borec sa vyrútil na nášho Jana Farkaša, ako keď sa víchor znenazdajky oprie do bukovej hory, aby ju celú povalil! Po niekoľkých ranách, direktoch a hákoch, Jano sa zatackal ako klát, a nestačil som ani na trénera zakričať, aby hodil ručník do ringu, lebo ten akoby mi čítal myšlienky, presne tak aj spravil. Tak dopadol Janov zápas s dorastencom, ktorého on chcel podučiť pästiarskemu umeniu?! Veru, veľa príhod som ja zažil s boxeristami a skoro všetci títo chlapci boli Slováci. Poniektorí z nich si našli i dievčatá a po vojenčine tam aj zostali. V neďalekom Náchode potom prešli boxovať za druhú ligu Tepna Náchod, a tu sa aj poženili. Ďalšia príhoda, ktorá je však z iného súdka, sa mi prihodila spolu s mojím, už tu spomenutým kamarátom nadporučíkom Zdenkom Mackom. Náš náčelník skupiny delostreleckého vyzbrojovania nás oboch vyslal na služobnú cestu do Slaného prevziať dve či tri kanónové húfnice l52 mm od tamojšieho vojenského útvaru. Boli to velikánske monštrá, ktoré mali za sebou aj druhú svetovú vojnu. Zdeno ma prehovoril, aby sme na služobnú cestu odišli o deň skôr, a že po ceste sa zastavíme v Prahe, kde by sme večer mohli navštíviť vtedy preslávený bar „U päť ,P’.” Počul som o tomto nočnom podniku na Václavskom námestí, tak som súhlasil. Cestovali sme rýchlikom z Kostelca nad Orlicí tak, aby sme večer boli v Prahe, kde by sme si pozreli spomenutý nočný podnik. A podľa okolností potom zvážime , či zostaneme aspoň do polnoci, alebo budeme pokračovať do Slaného a na posádkovej ubytovni prespíme? Rozhodli sme sa, že zostaneme v Prahe. Do baru sme prišli niečo pred deviatou večer a čašník nám s ochotou pripravil stôl, ale jeden pán už pri ňom sedel. Ten keď videl, že sa chceme zabaviť, presadol si k vedľajšiemu stolu, takže celý stôl bol už iba náš. Na všetkých stoloch v bare boli sviečky a telefóny s číslami, ktoré boli dobre viditeľné zo všetkých strán. Keď sa vám páčilo, napríklad nejaké dievča za niektorým stolom, stačilo iba vytočiť uvedené číslo stolu na svojom telefóne a pozvať si vyvolenú do tanca. Bolo to praktické, tak sme to patrične aj využívali. Napokon sme si našli stále tanečniče, a ako správni gavalieri sme ich pozvali, aby si k nám prisadli, lebo dve miesta sme mali voľné. Ja som ešte ani poriadne zápisné nezaplatil, nuž teraz som toho využil a všetko šlo na môj účet; vínko, mandle a samozrejme aj studená misa pre každého. To všetko obťažkávalo náš stôl, takže sa pilo a jedlo do sýtosti, no pravdu povediac, viac sa pilo ako jedlo, lebo naše dievčatá chuť do jedla až takú veľkú nemali. Zrejme sa báli že priberú, tak sme sa im prispôsobili. Vínko ale začalo účinkovať do takej miery, že niečo po polnoci sme požiadali vrchného o účtenku. Tento našu konzumáciu zručnou čašníckou rutinou zrátal, a veruže toho bolo dosť! Nedalo sa nič robiť, lebo každý špás niečo stojí, tak sme to aj pekne rúče zaplatili. Vlastne som to zaplatil ja! Vtom ten pán, čo nám uvoľnil miesto a presadol si k vedľajšiemu stolu vstal a poddíde k vrchnému, ukáže svoj preukaz a pýta si našu účtenku. Chvíľu sa na ňu pozerá, porovná si to so svojím blokom, kde si zrejme tiež všetko poznamenával čo sme zjedli a vypili. No a po tejto kontroole prikázal vrchnému vrátiť nám istý finančný obnos a zároveň sa nám aj ospravedlnil. Neznámy muž so známym poslaním si pána vrchného hneď aj odviedol, a ktovie či tento niekedy ešte inkasoval v bare? Aspoň v tomto určite nie! Z tejto udalosti som aj vytriezvel, tak som bol milo prekvapený touto chvályhodnou kontroolou, zrejme policajného inšpektora, ktorý moju útratu zredukoval na celkom prijateľnú sumu. Obohatení o túto skúsenosť sme nočným vlakom pricestovali nadránom do Slaného, prevzali sme naše kanóny, naložili ich na vagóny, a o niečo skúsenejší sa vrátili sa späť k svojmu útvaru do Kostelca nad Orlicí. Už keď som pri tom cestovaní, nerád by som vynechal ešte jednu udalosť, ktorá sa mi prihodila len neďaleko od Kostelca na prestupovej železničnej stanici v Týništi nad Orlicí. Pár mesiacov po svadbe som sa vybral už s mojou manželkou späť na Slovensko potešiť jej rodičov. V Týništi sme prestupovali na nočný vlakový spoj do Chocňa. Vošli sme do čakárni a tu sme vyčkávali na svoj vlak. Pri sedení sa rozhliadam po miestnosti a všímam si rôzné oznámenia na stenách, aby som si nejak krátil čas. Naraz mi padne zrak na jeden oznam kde čítam: „Na této železniční stanici se vyhlašují prříjezdy a odjezdy vlaků!“ Spokojný som sedel ďalej a čakám na vyhlasenie toho môjho spoja. Ale nič sa nedialo, všade hrobové ticho, až mi to začalo byť nápadné. Preto sa ešte raz pozriem na cestovný poriadok a vidím, že už pred piatimi minútami mi môj vlak mal odísť. Idem za výpravcom a pýtam sa ho, či môj vlak mešká, keď nič nebolo hlásené?! On mi na to s prekvapením odpovedal, že vlak do Chocňa už odišiel! „Ale ja som žiadne hlásenie nepočul?!” Odvetil som, trochu podráždený. Šiel za hlásateľkou a zistil, že táto si zrejme zdriemla a hlásenie vynechala. Hneď sa ospravedlnil, niekam zatelefonoval a v priebehu piatich mnút sme mali pripravený parný rušeň, ktorý nás do Chocňa k nášmu rýchliku načas doviezol. Nuž takáto ústretovosť výpravcu k cestujúcim, by u nás na Slovensku sotva mohla niekoho takto milo prekvapiť?! Alebo sa mýlim...? Patrím medzi ľudí, ktorí v lotériach ani v iných podobných akciách nemávajú šťastie. Preto sa o to ani nikdy nepokúšam. Raz, bolo to už tu v Kostelci nad Orlicí na spomenutom delostreleckom plese v januári l958. Vtedy sa kosteleckí funkcinári Zväzu československoého-sovietského priateľstva na čele s mojou pani domácou rozhodli urobiť veľkolepú lotériovú akciu - o zájazd do Moskvy a Leningradu. Pani Korovinová bola v tomto Zväze funkcionárkov, preto prišla aj za mnou a dala mi dvesto zájazdových známok, ktoré som mal v kasárňach rozpredať po dvoch korunách, lebo taká bola cena jednej známky. Do mesiaca som jej mal za odpredané známky peniaze priniesť. Ja som však na túto akciu zabudol ako na vlasnú smrť a známky som nerozpredal. Ba, ani neviem kde som ich založil. Jednoducho mi táto vec úplne vypadla z pamäti. To som ešte bol slobodný a býval som u nej na priváte. Uplynul mesiac a ja niekedy v polovici februára som v mojom podkrovnom byte na stole našiel takýto vzkaz: „Julečku, čtyřista korunek si prosím za ty známečky SČSP, co jsem vám dala před měsícem!” Veru mi nebolo do spevu, keď som si pomyslel, že jednu tretinu môjho mesačného platu budem musieť „vycálovat” len preto, že som ľahkomyseľne svojim podpisom potvrdil prevzatie akýchsi známok, o ktorých ani neviem kam som ich vlastne založil?! Hľadal som ja známky po všetkých možných stoloch a papieroch, až som ich asi po týždni či desiatich dňoch konečne našiel. Ale to už bolo neskoro! Nuž veru, zaplatil som ja za známky zo svojho. Uplynuli dva mesiace, a tu čuduj sa svete, vyhral som zájazd! Ako k tomu došlo? Celkom jednoducho, o čom som ja, samozrejme nevedel. Totiž v každej sérii, ktoré boli po dvesto kusoch, bola jedna známka, ktorá zaručovala jej majiteľovi istú výhru.Čiže keď mi všetky zostali, zákonite som musel vyhrať ja! A keďže ja, ako som už povedal, šťastie pre takéto výhry naozaj nemám, lebo od tej doby, ani predtým, som ešte nikdy nič nevyhral. A kto vie, či to vôbec za výhru bolo možné považovať... Tak som potom odcestoval na svoju prvú štrnásť dňovú zahraničnú cestu do Moskvy a ďalších sovietskych miest. Ta sme leteli a naspäť sme sa vrátili vlakom, čo bolo spojené aj s prehliadkou rôznych väčších miest a ich pamätihodností, výrobných závodov a t.p. Za dva roky som si túto trasu zopakoval, ale tentokrát už aj s manželkou, aby som jej poukazoval čo som všetko videl a kde som všade bol, len s tým rozdielom, že terazntokrát som si to v plnom rozsahu všetko hradil sám. A pri tejto druhej ceste sa mi stala aj takáto príhoda, ktorá sa môže stať iba v Rusku. Okrem množstva návštev rôznych kultúrnych pamätihodností, múzeí a ďalších zaujímavých objektov sme si prezreli aj moskovský závod na výrobu vodky. V jeho priestoroch sme náš pobyt v Moskve vlastne už končili. Moskovský predseda Sovietsko-československého priateľstva v hodnosti generála, veď ako inak, ktorému sa zapáčila moja manželka, lebo celý večer sedel pri našom stole a manželku pozýval do tanca, nám po tomto rozlúčkovom večierku daroval jeden kufor vodky aj s potvrdenkou, že je to dar od neho. Na spiatočnej ceste pred našími hranicami, ako sme sa blížili k Čopu, sovietski colníci začali robiť kontrolu. Jeden z nich pri vstupe do nášho lehátkového kupé sa nás štyroch, čo sme už na kontrolu boli pripravení, opýta, čo máme k precleniu? U našich spolucestujúcich námatkou ešte skontrooloval obsah kufrov, či to súhlasí s ich colným prehlásením, lebo si nejaký ten tovar do svojich colných dokladov napísali. Ja som s manželkou k precleniu nemal nič, tak som mu ani žiadne vyplnené doklady k cestovnému pasu nepredložil. Z prehliadky som tiež bohvie aký strach nemal, lebo keď sa ma prehliadajúci colník opýtal, ukazujúc na môj kufor čo v ňom mám, s úsmevom na tvári som odpovedal: „Plný kufor vodky.“ On tomu zrejme neveril, tak sa tiež iba pousmial a odišiel k ďalšej skupine cestujúcich. Vo vlaku som potom uvažoval, ako by sa bol colník zachoval, keby mi bol prikázal predsa len kufor otvoriť a moje slová by sa boli potvrdili ako pravdivé, a mne by potom neostávalo nič iné, len predložiť darovací list generála! Dodnes neviem, ako by som bol pochodil, a či by colník bol tento dar uznal ako právoplatný?! Až neskôr som si uvedomil, že generál mal už riadne vypité, keď nám s manželkou darovací list napísal, takže to mohlo mať aj zaujímavú dohru?! Pol roka tu v Kostelci nad Orlicí so mnou už bývala aj moja manželka. Vtedy som bol na priváte v podnájme u pána Kašku, a ten bol k žene veľmi pozorný, lebo neraz ju obdaroval i čokoládou. Manželka si dokonca v susednom malom mestečku v Doudlebách nad Orlicí našla aj prácu v tamojšej textilke. Takže sme si tu, v tomto východočeskom prostredí celkom dobre aj zvykli. Schádzali sme sa s Farkašovcami, no i pani Korovinovú sme neraz navštívili. Až jedného dňa za mnou prišli akýsi tajní, ani neviem odkiaľ boli či z Prahy alebo z Hradca Králového. Boli traja, všetci v civile a mňa požiadali, aby som sa im legitimoval. Vyhovel som im, lebo ma dopredu upozornili, že budú musieť so mnou navštíviť aj môjho veliteľa útvaru plukovníka Honusa. Posadili ma do auta a šli sme za veliteľom útvaru. Stále som nechápal, čo sa deje a čo je vo veci. Až tu pred veliteľom sa dozvedám pravý dôvod. V starom pánovi Kaškovi našli „triedného nepriateľa!” A ja som u neho ako dôstojník býval. Nechcel som tomu uveriť, čo som práve počul, keď veliteľa informovali u koho to ja vlastne bývam. Tak som sa ich rovno opýtal: „A vy naozaj tomu vážne veríte, že ten človek, ktorý žije tak skromne a má vyše sedemdesiat rokov, že je to triedny nepriateľ?!” Namiesto priamej odpovede jeden z tých troch hovorí môjmu veliteľovi, že ho žiada o vydanie súhlasu urobiť u mňa kontrolu, teda mojej izby, ktorú som mal v podnájme, a že potom ma presvedčia fakta. Veliteľ napísal písomný súhlas k vykonaniu žiadanej prehliadky, a sám aj dokument podpísal. Nasadli sme do ich služobného auta a vrátili sme sa do môjho bytu. Títo muži poprehadzovali všetko čo sa len dalo, obrátili posteľ, na veľkej debni, ktorá mi slúžila ako odkladací stôl, pomocou sekery otvorili vrchný príklop a obsah vyhádzali von na diván. Potom prešli do chodby a scéna sa opakovala. Vo vedľajšej miestnosti bývali akýsi manželia, vošli aj tam a všetko prekutali. Začali oklepkávať steny, schodište a na prízemí div že sa nepustili do dlažby. Pobehali po dvore a všade snorili. Všetko mi to pripadalo ako v hororovom kriminálnom filme. Večer pána Kašku vzali so sebou autom do Hradca Králového, a ten sa už veru ani späť nevrátil. Až po týždni mi telefónicky zavolal, aby som ho navštívil a doniesol mu hygienické potreby a spodné prádlo. Všetko som spravil ako chcel, a veci som mu do väzenia aj priniesol. Keďže som bol v uniforme, tak ma vo väznici ešte poprosil, aby som sa zaňho prihovoril u veliteľa či správcu tohto väzenského zariadenia, či by nemohol pracovať v kuchyni, lebo bol vyučený mäsiar. Správca väznice súhlasil a pána Kašku do kuchyne aj preložil. Až za niekoľko dní som sa z novín dozvedel, že to bola celoštátna razia na bývalých podnikateľov - živnostníkov. A v Pardubiciach u jedného takéhoto „triedneho nepriateľa“ vraj našli aj zlaté prúty. No u pána Kašku to bol iba čaj a nepražená káva, k tomu nejaké to súkno, alkohol či likéry a neplatné, už dávno prepadnuté vkladné knížky. Zato dostal tri roky! Tak aj takto sa vyrábali v socializme triedni nepriatelia! Ja som sa dlho z toho nevedel spamätať! Vtedy som po prvýkrát, začal pochybovať aj o tzv. zrade R. Slánského, ktorého výpoveď sme v rozhlase museli ako žiaci rožňavskej vojenskej školy povinne počúvať, keď na s inscenovanom procese bol donútení priznať sa aj k tomu, čo nikdy nespáchal. V masmédiách to vtedy zdôvodňovali tak, že ,,komunistická strana sa týmto zoceľuje v bojoch s buržoáznou reakciou, aby mohla doviesť robotnícku triedu k novým víťazstvám a k lepšiemu socialistickému zajtrajšku!“ Snáď aj toto bol dôvod, že sa mi v Kostelci nad Orlicí akosi prestávalo páčiť. Aj moja manželka bola touto udalosťou veľmi nemilo prekvapená, lebo pána Kašku mala úprimne rada. Jeho dom osirel a ja som už nemal ani chuť tam bývať. Keďže som nevedel čo mám robiť, tak som si jednoducho podal žiadosť o preloženie na Slovensko, lebo nás to ťahalo bližšie k rodičom a k rodine. A aby som bol úprimný, aj ja sám som pociťoval akúsi úzkosť a chcel som byť čo najďalej od nepríjemného miesta, ktoré mi pripomínalo takú strašnú svojvôľu moci. Bolo mi aj vyhovené a za mesiac či dva som nastúpil do Dolného Kubína, k l7. práporu mechanizovaných železničných prác na funkciu: Náčelník delostreleckého výzbrojovania, železničného vojenského útvaru. V Kostelci som si ešte stačil kúpiť skútra ČZ l75 cm³, aby som nebol odkázaný iba na vlaky. Po niekoľkých týždňoch sa mi však skúter zdal byť dosť lenivý, nuž využil som ponuku môjho kamaráta, nadporučíka Františka Bártu, ktorý mi zaň ponúkol na výmenu Javu 350 cm³, lebo na nej mu vraj odmietala rozkročmo sedieť manželka. Tej sa páčil môj skúter, na ktorom bolo povolené sedieť bokom, tak sme si to hneď aj vymenili. A veru to bolo už inakšie vozenie ako na lenivom skútri! S výmenou som bol nadmieru spokojný. A hneď som sa aj vydal na cestu spolu s manželkou do Martina k jej rodičom, aby som preveril či výmena stála zato. Vtedy na cestách veľká premávka nebola, tak som to hnal na plný plyn a tachometer málokedy klesol pod stovku. Až pri Strečne, kde budovali novú cestu ponad dedinu som sa vtedy pri večernom súmraku vyklopil, ale nič sa našťastie nestalo, iba brzdiac som vošiel do haldy štrku. Túto mašinku som mal asi tri roky a neskôr som ju vymenil za klavír, lebo vtedy manželka prejavila záujem o klavírny kurz, aby vraj neskoršie mohla učiť hudbe aj vlastnú dcérku. No za tie roky čo som ju mal, ma nikdy nesklamala, a to som pobehal po celom Slovensku. A veru som ani raz nehavaroval. V jej sedle som sa vždy cítil celkom dobre, takže bola mojím spoľahlivým pomocníkom po celé moje pôsobenie ako v Kostelci, tak aj v Dolnom Kubíne. Dvakrát som sa na nej vyštvieral aj k ujčekovi na Jasenovo, a mám dojem, že dovtedy sa tam také čudo ešte nedostalo. Lebo lazníci si sem hore na tento strmý kopec začali cestu upravovať až neskoršie, pretože už aj sem si pomaly motorizácia začínala raziť cestu. PREMIESTNENIE DO DOLNÉHO KUBÍNA. Veliteľstvo brigády železničného vojska bolo v Žiline a veliteľom bol plukovník Trippe. Ja som nastúpil k vojenskému útvaru l540 do Dolného Kubína, ktorý patril do tejto brigády. Bol to samostaný mechanizovaný prápor železničných prác a veliteľom bol kapitán Ing. Žabenský. Po roku ho vystriedal podplukovník Peter Rajniak, otec neskoršie známeho a vynikajúceho basketbalistu P. Rajniaka ml. Dostal som aj dvojizbový byt, tak som sa tu snažil usadiť i na dlhšiu dobu. A navyše, roku l960 som si spravil pri Východnom vojenskom okruhu /V2VO/ v Trenčíne vševojskový pyrotechnický kurz, takže po jeho absolvovaní som bol Krajskou vojenskou správou v Banskej Bystrici /pplk. J. Dvořákom/ zároveň menovaný hlavným pyrotechnikom Oravy. Mojou úlohou potom bolo zneškodňovať muníciu na celej Orave, ktorá by sa tu ešte po 2. sv.vojne nachádzala. Hlavnou mojou povinnosťou však bola starostlivosť o vyzbrojovanie vojakov vlastného útvaru. Preto som sa zároveň musel zúčastňovať aj pri všetkých ostrých streľbách a hádzaní ručných granátov, či už vojakov základnej služby, tak aj dôstojníkov a práporčíkov, ale napokon aj povolaných záloh na vojenské cvičenie. Ako jediný pyrotechnik na Orave som na požiadanie Okresného výboru Komunistickej strany v Dolnom Kubíne musel asistovať ako pyrotechnik aj pri hádzaní ostrých ručných granátov pri výcviku milícií z celého oravského regiónu. Okrem toho som na požiadanie okresných komunistických funkcionárov musel vykonávať aj slávnostné ohňostroje, ako boli napríklad: Veľké mierové slávnosti na Orave, organizované či už na Oravskej priehrade, na Oravskom zámku, alebo aj v okresnom meste. Vyťažený som bol veru viac ako ktokoľvek iný z náčelníkov útvaru. Keď k tomu pribudli aj práce pri výstavbe Východoslovenských železiarní /VSŽ/ pri Košiciach, kde železničné vojsko stavalo celú železničnú sieť, tak aj dvaja pomocníci, /jeden vojak z povolania a druhý vojak základnej služby/, bolo vlastne málo na toľko povinností. Preto sa pracovalo vždy s plným nasadením. A pokiaľ som ja zabezpečoval práce na VSŽ, rotný Ján Mikulička ako môj pomocník, bol v stálej posádke u útvaru. Nerád som tohto rotného, i keď vojaka z povolania, vysielal na služobné cesty, lebo mal päť drobných dietok, a skoro na každej služobnej ceste vyparatil dajakú neprístojnosť, z ktorej mal potom u útvaru iba samé vytriasačky. Ak si dobre spomínam, tak som ho celkom trikrát vyslal vybaviť nejaké úlohy mimo posádku, ale vždy za ním prišlo hlásenie, že niečo vyviedol. Už aj veliteľ útvaru bol z neho nešťastný. Jeho myslenie aj napriek tomu, že bol oveľa starší ako ja, mi pripadalo dosť neuvážené a niekedy až naivné. Raz sa zaplietol z nejakou pochybnou ženskou, druhýkrát sa pobil, a vždy som tŕpol čo vyvedie na budúce?! Jeho povaha bola síce zádumčivá ale nevyspytateľná. Tak napríklad, keď v Istebnom robotníci opravovali malý železničný most, hneď nad železničnou stanicou cez potok Istebnianka, pod koľajišťom našli asi sto kilogramovú bombu ešte z čias 2. svetovej vojny. Veliteľ mi prikázal, aby som ju zneškodnil. Telefónicky som zavolal na Krajské policajné riaditeľstvo do Žiliny, - lebo tak sa malo postupovať, a v zmysle predpisov pre takéto prípady, - som požidal o policajnú asistenciu. Poslali mi štyroch policajtov, dvoch na motorkách a dvoch s vozidlom T-805. Keď zabezpečili ochranné pásmo okolo pracoviska, kde sa bomba našla, začali sa práce na jej vykopaní a s prepravou k miestu zneškodnenia. V Istebnianskej doline určili miesto odpálenia a zároveň zo všetkých strán zabezpečili ochranné pásmo. Mojou úlohou potom bolo na označenom mieste bombu odpáliť. Zobral som si rotného Mikuličku a vravím mu, aby išiel na ošetrovňu a zapožičal jedno nosidlo. Prídeme na miesto nálezu do Istebného, robotníci sedia niekoľko metrov od bomby, z ktorej bolo vidno iba stabilizátor. Policajti robotníkov a ostatných zvedavcov odkázali do bezpečia a ja som začal krompáčom bombu zo všetkých strán pozorne obkopal tak, aby sa mohla vybrať. V strede jej válcovitého tvaru som našiel zapaľovač, ten som zalepil leukoplastovou páskou, aby som zamedzil prípadnému, nechcenému úderu. Lebo trhavina, v tomto prípade to bol trinitrotoluén, po rokoch začne okolo zapaľovača oxydovať, čím sa táto mení na traskavinu, ktorá je citlivá aj na mechanický úder či oheň. Zavolám rotného k sebe a hovorím mu, tak familiárne a priateľsky: ,,Janko, bombu naložíme opatrne na nosidlo, ale zapaľovačom hore a potom na korbu auta. Počas cesty ju bude treba pridržiavať tak, aby sa nehojdala.“ Rotný Mikulička sa bomby ale tak náramne bál, že mal strach sa jej čo len dotknúť. Dlho som mu vysvetľoval, že ak sa bude správať podľa mojich pokynov, nič sa nemôže stať. On i napriek týmto mojím ubezpečeniam nebol ochotný spolupracovať. Preto som musel požiadalť dvoch prítomných policajtov, aby mi oni pomohli bombu zo zeme vytiahnúť a naložiť na korbu. A keďže som už mal oprávnenie šoférovať aj nákladné motorové vozidlá, tak Mikuličkovi vravím: „Janko, ja si sadnem za volant a ty zostaneš na korbe pri bombe!“ On mal z bomby ale taký panický strach, že odmietol vykonať aj tento môj príkaz zo slovami: „Vy chodte na korbu a ja budem šoférovať, lebo mne býva na korbe zle.” Nuž nechcel som sa s ním v takejto chvíli o tom už ďalej dohadovať, a ani ho presviedčať, tak som si iba pomyslel, nech je po jeho vôli a pustil som ho k volantu. Ešte som mu pripomenul, že musí ísť pomaly, maximálne tak na druhý prevodový stupeň, až pokiaľ mu nepoviem zastaviť! Policajti na motorke zabezpečili popri ceste kadiaľ sme prechádzali ochranné pásmo, ale aj z vrchu od lesa tak, aby do priestoru odpálenia nik nemohol vstúpiť; zabezpečenie prepravy k miestu odpálenia spravili tak, že jeden šiel na motorke pred nami a druhý za nami hore dolinou až na určené miesto. Tam sme náklad zložili na zem a pri jednej zátočine asi dvasať metrov od potoka som bombu dvoma dvesto gramovými tritolovými náložkami zničil. Keď som potom vykonal kontrolu kvality odpálenia, tak som rotnémumu povedal, ukazujúc na jamu o priemere okolo troch metrov, že prekližková prepážka medzi vodičom a korbou automobilu, by mu bola sotva niečo platná, ak by bomba počas prevozu bola vybuchla. On sa znova ohradil, že vozenie na korbe neznáša, a že šoférovať je lepšie. Druhý raz som bol nútený poslal ho do Košíc s plnou korbou donaritu na tatrováckom ťahači, pretože v priestoroch dnešných VSŽ bolo treba vykonať nejaké trhacie práce. Ja som mal ísť až na druhý deň rýchlikom, lebo v tento deň som musel byť v posádke. Stanovil som mu presný plán trasy cesty, kde som uviedol rýchlosť presunu a nakreslil som aj zástavky k oddychu. Všetko som spravil presne tak, ako to prikazuje predpis pri preprave s výbušninami. Prvá zástavka bola na Štrbe a podľa plánu mali tam aj pätnásť minút na občerstvenie. Rotnému Mikuličkovi som pridelil ako ochranu dvoch ozbrojených vojakov, takže s vodičom boli štyria. Trailerový tatrovácky ťahač bol dvojkabínkový, preto som stanovil aj sedenie. On mal byť ako veliteľ vozu vpredu pri vodičovi a dvaja ozbrojení vojaci mali sedieť za nimi v druhej kabínke. Rozbušky som mu nedal, lebo tie som sa rozhodol, že si ich vezmem ja sám na druhý deň. So sebou viezol iba bleskovice a zápalnice. Prvú prestávku na Štrbe využili k oddychu a po jej skončení naštartovali Tatru a pokračovali v ceste. Asi kilometer pred Lučivnou však predbiehali výletníčky, ktorým ponúkli, že ich zvezú. Ženy ponuku neodmietli, ale sa k vojakom natlačili do oboch kabíniek ťahača. Za zvezenie ich zas ony pozvali do reštaurácie, vraj na kávu. Vojaci i napriek porušeniu zásad, aké platia pri pri preprave výbušniny, voz uzamkli aj so zbraňami v kabínke voza, a so ženami odišli do krčmy. Po určitej chvíli vošli do miestnosti, kde ženy hostili vojakov, ich vlastní muži. Výletníci boli z Považskej Bystrice, nuž sa strhla medzi nimi bitka. Rotný Mikulička ako vojak z povolania a zbrojár, mal u seba pištoľ brovning 6,35 mm. A keď dostal v tej trma-vrme od jedného z civilov ranu na bradu, až sa v kúte zamotal do zavesených plášťov na stojanovom vešiaku, vytiahol zo strachu, že ho v tých vojenských manteľoch udusia, svoju osobnú zbraň a na chlapov vystrelil. Jedného z nich poranil do nohy. A výsledok bol taký, že sa dostal pred vojenského prokurátora do Brna. No a ja ako jeho náčelník som mal čo robiť, aby som ho obhájil aspoň na podmienku, ale s odchodom do civilu. Občiansky spôsob života mu tiež akosi doma nesedel, nuž ušiel po čase od vlastnej rodiny a piatich detí do Kanady. Tu sa dal do hromady s nejakou staršou majiteľkou tabakovej továrne, a manželke s deťmi potom vraj do D. Kubína posielal aspoň balíky a peniaze, aby im vraj takýmto spôsobom, ako mi to pri jednom náhodnom stretnutí povedal jeho švagor, vynahradil svoju neprítomnosť. Po jeho odchode z armády mi bol pridelený nový zbrojár, rotný Ján Kluvanec. Bol to celkom iný typ človeka. Veselý, spoločenský, dosť žartovný, obľúbený a vtipný. Keby nie tí kamaráti, a že by sa menej pozeral na dno pohárika, bol by priam ideálnym partnerom nielen pri spoločenských posedeniach a zábavách, ale aj pri plnení služobných povinností. Ďalšie dovážanie plastickej trhaviny som si už potom výlučne na VSŽ zabezpečoval sám. A veru ani ja som nemal šťastie pri jej transporte na naše pracoviská, kde sme so svojou ťažkou technikou pre zemné práce vykonávali všetky potrebné úpravy terénu, spojené s výstavbou hustej železničnej siete, tohto socialistického železiarskeho gigantu. Pri jednom z prevozov som mal touto plastickou trhavinou naloženú plnú Pragu V3S, chránenú proti prípadnému dažďu korbovou plachtou natiahnutou na oblúkoch. Rozbušky a ďalšie pyrotechnické prostriedky som mal tentokrát pri sebe v kabíne vodiča. Nebolo to v súlade s predpismi, lebo správne by sa mali všetky rozbušky a ostatné traskaviny, prepravovať podľa bezpečnostných predpisov na druhom vozidle ako trhavina. Ale žiaľ táto zásada sa porušovala aj s vedomím nadriadených veliteľov. A tak to bolo aj v tomto mojom prípade. Štastne sme však došli do Košíc, a keďže za mestom na predchádzajúcom pracovisku pri Barci, sme z našich nikoho nenašli, tak sme ich hľadali na inom mieste. Pokračovali sme v jazde za Košicami pozdĺž ľavého brehu rieky Hornád s predpokladom, že budú niekde v okolí dedinky Krásna nad Hornádom. Moja pozorovacia metóda bola celkom jednoduchá. Postavil som sa ako veliteľ vozu v kabíne vodiča do otvoreného strešného okna a pozoroval som okolie, kde by som zazrel naše zemné stroje. Po niekoľkých minútach som uvidel na pravej strane rieky akési buldozéry, scrapery, ale predovšetkým veľké ramena bágrov. Usúdil som, že to budú zrejme naši a vodičovi som prikázal, aby pomaly šiel pozdĺž ľavého brehu, a keď nájdeme plytčinu, tak sa jednoducho na druhú stranu prebrodíme. Bol marcový podvečer a slnko čo nevidieť sa začne schyľovať k horizontu. Pomyslel som si, a bol som rád, že prichádzame v tento čas, lebo v poľnej kuchyni sa ešte budeme môcť aj navečerať. Keď sme po asi tristo metroch hľadanú plytčinu s vodičom uvideli, obaja sme usúdili, že tu sa prebrodíme celkom ľahko, lebo sa nám tento brod najviac pozdával. Breh tu bol upravený v podobe šikmej cesty v smere toku, tak sme s vozidlom zišli po nej do koryta rieky. Vody bolo ani nie do jedného metra, a my sa začíname brodiť na druhú stranu. V tom bác pod jej hladinu s celým nákladiakom! Do vyhĺbeného riečišťa sme spadli tak hlboko, že z vody nám trčali iba dva zadné plachtové oblúky korby. Moje dvere sa vo vybágrovanom koryte otvoriť nedali, tak som strešným otvorom na kabíne vodiča vyliezol von a vyplával na breh. Rovnakým spôsobom vyšiel za mnou aj vodič. Obaja sme boli v šoku, a ani sme dobre nechápali, čo sa to s nami vlastne stalo?! Až po chvíľke som si uvedomil, že nejakí ...?!! Ani neviem ako takých ľudí priliehavo nazvať. No bolo to trestuhodné a krajne nezodpovedné lajdáctvo najvyššieho stupňa, keď niekto vybagruje štrk zo stredu dna rieky a neoznačí to! Veď to by malo byť smozrejmou povinnosťou, že bágrovanie v rieke treba označiť nápisom: Pozor, v rieke sa bagruje! Premočeného vodiča som poslal do najbližšieho domu na okraji dediny, nech sa prezlečie ak preňho niečo budú mať, alebo sa zakrúti do suchej deky. Ja som sa vyzliekol do trenírok, dostal som sa na pravý breh rieky a utekal som na pracovisko, kde sme predtým uvideli zemné stroje. Pribehol som k prvému buldozéristovi priamo do kabíny jeho stroja, rýchlo som mu rozpovedal čo sa nám stalo, on mi dal rezervné zaolejované montérky, lebo videl že mi je zima. Keď som sa upokojil, tak sa ho pýtam či nepatrí k železničnému vojsku. Povedal že nie, nuž som ho aspoň poprosil, či by nešiel z Hornádu vytiahnuť náš nákladiak. Ochotne súhlasil. Skontroloval si na stroji technický stav navijáku, ťažné lano, a hneď svoj buldozér nasmeroval k našej vétrieske. Ja som prezrel riečište, lebo musel prejsť na druhú stranu, pretože vytiahnuť náš nákladiak bolo možné iba z ľavej strany. Stred rieky bol v tomto úseku v poriadku, takže strojník bezpečne prešiel s buldozérom na ľavý breh. Istý problém bude ale v tom, kto pôjde asi meter pod hladinu vody zahákovať ťažné lano. Môj šofér, ktorý už mal nejaké staré handry na sebe, mi oznámil, že z vody má strach a je mu zima, navyše vraj nevie plávať. Nuž chápal som ho, lebo ísť do studenej vody po druhý raz, nie je žiadna slasť, tak mi neostávalo nič iné, než to, že táto úloha zostane mne. Vyzliekol som špinavé monterky a z navijáka buldozéru som vzal ťažné lano, riadne som sa nadýchol a šup pod hladinu vody k zadnej časti vétriesky. Hák som našiel rýchlo, lano som zahákoval a rýchlo som sa vynoril z ľadovej vody. Buldozérista sa iba pousmial, že ako mi to v tej studenej vode všetko dobre šlo, a sadol si do stroja na svoje miesto. Pákami trochu poprepínal prevody a uviedol do činnosti naviják. Náš nakladiak sa pekne pomaly, ale bezpečne z vody vynoril, a keď na šikmom brehu z neho stiekla všetka voda, požiadal som ešte strojníka buldozéru, aby nás vzal do vleku a odtiahol do neďalekého lesa, asi necelé dva kilometre pri Haniske, kde boli utáborené naše tylové a opravárenské dielne. Tu bola aj kuchyňa, na ktorú som sa už celý večer tešil, a určite aj vodič. Na druhý deň som chcel ale odcestovaťť späť do D. Kubína, preto som vodičovi prikázal, aby motor vétriesky spolu ešte s dvoma automechanikmi rozobrali, vyčistilili a znovu poskladali tak, aby sme na druhý deň v dopoludňajších hodinách mohli odcestovať späť. Pyrotechnický materiál vodou poškodený nebol, tak sme ho spolu aj s plastickou trhavinou zložili z korby voza do poľného, stráženého skladu. Všetko prebehlo hladko, a aj vodič sa dostatočne vyspal. Na druhý deň mi už nič nebránilo môjmu návratu do Dolného Kubína. Bol posledný deň v týždni a ja som trhacie práce musel odložil na pondelok. Len čo som sa vrátil do posádky, tak aj táto príhoda, tak ako všetky podobné so šťastným koncom, nezostala utajená a stala sa vďačnou témou posmeškárom. Nuž si potom poniektorí oficieri zo mňa začali uťahovať, že som vraj štrk z Hornádu pri Haniske trhavinou chcel dolovať. Prví roznášači klebiet, ako sa dalo očakávať, boli politickí pracovníci, ktorí toho nemali až toľko na práci, tak si krátili svoj vojenský život aj taktýmto spôsobom, že sa zamestnávali kadejakými taľafatkami. Jeden z týchto „politrukov,“ ako sme ich posmešne oslovovali, menoval sa Obšívaný, ma raz požiadal, aby som ho odviezol na železničnú rýchlikovú stanicu do Ružomberka, lebo vraj ešte ten deň musí odcestovať na VSŽ do Košíc. Veľmi sa ponáhľal a moja tristopäťdesiatka túto vzdialenosť vraj urobí za pätnásť minút! Bolo to s tými minútami trocha prehnané, ale neviem prečo by som mu to mal vyvracať? Motorku som mal pri vchode v kasárňach, a keď ma oslovil, tak mu vravím: „Sadaj a ideme!” On si sadol, motor bežal, hodím jednotku, trochu strmšie spustím spojku ako sa má, motorka poskočila a milý nadporučík bác na zem! Viac som ho už ja na moju mašinku nedostal! Takto som sa mu na oplátku pomstil za jeho škodoradosť. On, ako nedotknuteľný a všade prítomný politruk, sa v D. kubíne kamarátil aj s náčelníkom okresných milícií, Emilom Kováčikom. Raz mali títo neohrození komunistickí bojovníci, ktorí tvorili predvoj robotníckej triedy, v Malej Lučivnej za Párnicou nad chatou Istebnianskych kovohút, hádzanie ostrých ručných granátov. Prepravili sa tam na nákladných dvoch automobiloch, a ja ako pyrotechnik som musel pri tomto hádzaní byť. Celú akciu riadil sám veľký okresný šéf milícií E. Kováčik, a ten ma vyzval, aby som zároveň spravil aj poučenie o bezpečnosti pri hádzaní ostrých ručných granátov. Rád som to urobil, lebo bezpečnosť je prvoradá, a napokon to bola aj moja povinnosť. Ale ešte predo mnou nadporučík Obšívaný k ním prehovoril, a niečo im povedal o medzinárodnej situácii. Zrejme preto, aby si mohli lepšie predstaviť nepriateľa a presnejšie hádzali, pomyslel som si. Až po tejto ideologickej vymývačke mozgov sa začalo s hádzaním granátov na cieľ. Po sľubnom začiatku som zrazu mal s granátmi, ktoré nevybuchli, nezvyčajne veľa práce a stále častejšie som počul od riadiacého veliteľa hlásenie: „Granát nevybuchol!” Keď sa to viackrát za sebou opakovalo, preletelo mi hlavou: Čo to je, čo sa to deje?! Veď granáty, ktoré som zbežne prezrel boli v poriadku! Malých tritolových náložiek na ničenie som až toľko nemal, aby som to všetko mohol zneškodniť. Začal som uvažovať v čom je problém, a pritom som si všimol, že vrhová poistka s páskou nikdy počas letu nevypadla. Nechcelo sa veriť, že by boli poistky až tak zahrdzavené, aby sa tie počas letu neuvolnili?! Pri jednom ničení granáta som spozoroval, že poistka v otvore plechového obalu granátu bola zaseknutá zápalkou. Potom bolo jasné, že tá v žiadnom prípade sa nemohla počas letu odvinúť. Pýtam sa ich, koho to bol nápad, a čo to má vlastne znamenať?! V tom momente nastalo hrobové ticho a nik sa nepriznáva k činu, iba niektorý vtipkár z hlúčiku polohlasne poznamenal, že oni sú v tom celkom nevinne, len vraj granáty odmietajú zabíjať nepriateľa. Zrejme to bola narážka na politickú prednášku, pomyslel som si a dal som povel: „Pokračujte v hádzaní, a nadporučík Obšívaný ponesie zodpovednosť zato, že ste nesplnili úlohu!“ Moju ironickú poznámku zrejme dobre pochopili, lebo po odhádzaní granátov a po niekoľkých pohárikoch, - veď ako inak než piatikou sa takáto akcia vždy u milícií končila, - som sa dozvedel, že týmto spôsobom chceli, aby som si vraj aj ja zarobil. Pravdou síce bolo, že pyrotechnik dostal za každý takto zničený granát, ktorý nevybuchol, asi päť korún. Nuž súdruhovia si povedali, že peniaze ktoré po odhádzaní pyrotechnik dostane, by sa mohli hneď aj na chate prepiť. Lebo šéf milícií M.Kováčik ako bývalý oravský partizán a náš politruk Obšívaný, boli veľkí partajní priatelia, tak prečo by si nevypili na úkor iného ...?! Veď predovšetkým z tohto dôvodu chodili na takéto a podobné akcie s milíciami kadejakí „ochmelkovia.“ Lebo tieto cvičenia vždy končili buď v krčme, alebo ako tentokrát, v chate Instebňanských kovohút, samozrejme pri pijatike. Istý čas v lete som bol niečo vyše týždňa na služobnej ceste na našom odlúčenom pracovisku v Haniske pri Košiciach, vo Veľkej Ide a v Šaci, kde sme mali dislokovaných vojakov. Keď som sa vrátil do D. Kubína, všade čítam na plagátoch oznamujúcich občanom, že sa budú konať „Veľké mierové slávnosti na Orave.” Pod oznamom bol v niekoľkých bodoch ešte uvedený program, ktorý obsahoval okrem iného, že bude ohňostroj a po ňom veselica. K tomu ručne tušom dopísané: Ohňostroj zabezpečí nadporučík J. Suja. Keď som to uvidel, spýtal som sa veliteľa podplukovníka Rajniaka, kde je ohňostroj, ktorý mám na námestí a na Oravskom zámku túto nedeľu urobiť? On mi na to, že aký to ja chcem po ňom ohňostroj?! Tak som sa ho spýtal inak: „Kto poskytol moje meno okresným funkcionárom, aby ma dali na plagáty?“ Odpovedal, že meno dal on, lebo si ho okresní funkcionári vyžiadali. Ja mu iba toľko: „A viete, že ohňostroj sa kupuje mesiac dopredu v Bojkoviciach?” Pohotovo sa ohradil, že odkiaľ by to mal vedieť a odporučil ma na mestských organizátorov slávností. Obišiel som aj ich, a keď som im vysvetlil, že jedna minúta ohňostroja, ktorý sa musí vo výrobnom závode na Morave dopredu objednať, stojí najmenej päťtisíc korún, tak sa veľmi začudovali. Dali mi teda asi pätnásťtisíc korún a na druhý deň som po známosti niečo v Bojkoviciach dostal. Bolo to zopár talianskych bômb, vodopád a nejaké svetlice. Zasadol aj organizačný štáb pre mierové slávnosti, v ktorom bol i riaditeľ Ferozliatinových závodov z Istebného, Ing. Vačok. A vtedy som mu navrhol: „Ak nechcete ostať v hanbe, treba dať v závode narobiť dvadsať až tridsať kusov štyridsaťcentimetrov dlhých, s priemerom päť až šesť centimetrov dutých železných trubiek, po stranách s otvormi päť milimetrov. K tomu horčík a mínium. A to by mohlo stačiť k ohňostroju na Oravskom zámku. Trubky boli behom jedného dňa hotové. Od veliteľa som si ešte v deň konania slávnosti vyžiadal jednu čatu vojakov a odišli sme na na Oravský zámok pripraviť vlastný, amatérsky zhotovený ohňostroj. Železné trubky sme zatĺkly asi desať centimetrov do zeme na dva až tri metre od seba tak, aby jeden z bočných otvorov bol prístupný k zapáleniu pyrotechnickou zápalkou. Do trubiek sme na spodok dali obyčajný nitrocelulózový strelný prach, nato horčík premiešaný zo slepými nábojmi a s míniom. V kombinácii s vystreľovanými svetlicami zo signálnych pištolí, ktorých bolo vcelku dostatok, sme boli na desiatu hodinu večer pripravení urobiť aj tu slávnostný ohňostroj. Ale ešte hodinu predtým sme museli spraviť ohňostroj na námestí v D. Kubíne. Ten sa pripravil rýchlo z nakúpených talianskych ohňostrojových bômb, vodopádu a svetlíc. Na ich odpaľovanie mi tiež v Istebnom urobili päť železných moždierov o priemere desať centimetrov a dlhých tridsať centimetrov. Tie som rozostavil popri kostole, okolo Hviezdoslavovho múzea. Ohňostrojový vodopád som upevnil na železné strešné konzoly rohovej, myslím že poschodovej budovy so zhrdzaveným nápisom „ SEEE,” na hornom konci námestia v pravo od kostola. I tu som mal pomocníkov vojakov. No jeden z nich zrejme v náhlení, alebo z nepozornosti pri mojej inštruktáži, vložil do moždiera jednu ohňostrojovú taliansku bombu výmetnou náplňou nahor, i keď táto mala byť na dne. Ja som to dôkladne neskotrooloval, a ani neviem prečo som si to nespravil sám?! Veď toho nebolo veľa. Keď som ich potom po jednej, pomocou zápalnej šnúry vyčnievajúcej z moždiera odpaľoval, tak doslova túto jednu bombu iba z moždiera vyfúklo, asi tak do piatich či desiatich metrov výšky. A farebné blesky lietali ponad zem tak nízko, že som ležal pri stene kostola ako pribitý, a koženým kabátom som si iba chránil hlavu, aby som nedostal nejaký ten zásah. Ešte šťastie, že ľudia boli v spodnej časti námestia a moji vojaci boli schovaní za kostolom. Tri či štyri minúty ohňostroja v Kubíne napokon šťastne skončilo a ja som sa potom rýchlo autom presunul na Oravský hrad.Tu sa nám amatérsky ohňostroj tak vydaril, že nik nechcel veriť, z čoho sme ho zhotovili. Len na druhý deň ma neobišla menšia nepríjemnosť. Bol pondelok a za veliteľom prišiel pán farár, že sme mu v D. Kubíne na kostole rozbili farebné obloky. Veliteľ ho odkázal na mňa a ja na okresných straníckych funkcionárov, lebo tí prikázali, že ohňostroj musí byť pri kostole! Veliteľ pplk. Rajniak si už pomaly zvykol na malé nepríjemnosti, ktoré sa s mojou funkciou spájali. Lebo niektorí vojaci z povolania mi niekedy pripadali ako malé deti, keď sa dostanú k hračkám. Tak aj oni si náboje, svetlice či nebodaj delobuchy, ako sa im neodborne hovorí, vždy zamieňajú za hračky a skoro po každý raz niečo vyparatia, čím neraz privodia aj nešťastie. V tomto zvlášť vynikal jeden podôstojník z povolania, Viliam Krajčovič, ktorý sa mi jedného dňa vetracím oblokom vlúpal do skladu, aby si nad Kubínom kde je dnes nemocnica, v podguráženej nálade, pri príležitosti dňa svojich narodenín, spravil ohňostroj, len tak pre svoje potešenie. Ja som podobné vylomeniny vo svojom živote urobil iba raz alebo dvakrát. Prvýkrát to bolo, keď sa mi narodila dcérka. Vtedy som sa s kamarátom nadporučíkom Ondrom Štelbackým rozhodol osláviť v Martine jej narodeniny, nuž kde inde než v Slovane, aby som si zaspomínal na študentské časy. Obaja sme odišli z práce v uniformách na mojej motorke. Myslím, že sme sa v ten deň v martinských kasárňach zúčastnili nejakého štábneho cvičenia. Po jeho skončení sme si šli posedieť do Slovanu. Skončili sme asi o jednej v noci v dosť podguráženom stave. Ondro si vypil zrejme viac ako by sa patrilo, ale bol v mojej opatere a zapíjali sme narodenie mojej dcéry, tak ostávalo na mne, ako sa dostaneme do Kubína. Najväčším problémom bolo, ako ho poveziem na tandeme mojej JAVE 350-tke. Oblečení sme boli v čižmách, rajtkách a každý sme na sebe mali ešte aj dohodu, tak som z obidvoch dohôd urobil akúsi remencovú, akoby kazajkovú súpravu. Ondra som si k sebe riadne pripútal, aby mi nespadol. Cestou z Martina do D. Kubína som šiel iba na druhý prevodový rýchlostný stupeň úplne po okraji cesty. V tých časoch bola premávka na cestných komunikáciach veľmi slabá, tobôž v noci. Pravdou je, že istý strach som mal z toho, aby nás oboch jeho nevládna a ťažšia postava neprevalila do stredu vozovky, alebo na opačnú stranu do priekopy, pretože by sme sa veru ťažko zo zeme dvíhali. Cesta do D. Kubína nám trvala skoro dve hodiny. A to len preto, že Ondra som na každom kilometri musel narovnávať. Došli sme však chválabohu domov šťastne. Až ráno si nás k sebe zavolal veliteľ pplk. Rajniak. Ani vo sne by ma nebolo napadlo, že sme k nemu predvolaní kôli minulej noci. Veď ako by sa to mohol dozvedieť, že sme oslavovali, pomyslel som si. Prídeme k nemu, každý sa mu zahlásime, že sme sa dostavili na jeho rozkaz. Oboch nás nechal stáť pri dverách asi minútu, a pritom sa tváril, že niečo neodkladne vybavuje. Vtedy som pochopil, že to nebude nič príjemné, ale s Martinom som to ja veru nespájal, a zrejme ani Ondro. Podplukovník Rajniak bol dosť prchký človek, no nie zlý. Ale teraz sa choval akosi zvláštne. Aj sa mi pozdávalo, že je akýsi váhavý, nerozhodný, veď takto sa on nespráva? Pomyslel som si. Inokedy by sme to už dávno mali za sebou, a teraz stále nič. Ako sa mi tak myšlienky hlavou preháňajú, naraz spustí: „Tak čo, kde ste boli v noci?” Ondro bol ešte malátny a ledva stál na nohách, a aj jeho reč je v takomto stave dosť nesúvislá, tak som rýchlo zodpovedal na otázku ja: „V Martine.” Veliteľ úsečne a s pichľavým pohľadom: „Čo ste tam robili?” Ja tiež bez váhania a jedným slovom: „Oslavovali.” Pýta sa ďalej ale už miernejším tónom no dôrazne: „A môžete mi láskavo povedať, čo ste tam vlastne oslavovali?!” Ja mu už tiež miernejším tónom: - „narodenie mojej dcéry.” Díva sa na ľavo cez oblok, a naraz sa prejavil tak, ako to zodpovedalo jeho charakteru: „A to ste sa do čerta museli tak vliecť, že mi martinskí žandári ráno volali, čo to mám za dôstojníkov, ktorých musia odprevádzať až na hranicu svojho okresu?!“ Obaja s Ondrom ako na povel: „My o tom vôbec nevieme, že by nás niekto odprevádzal.” Veliteľ úsečne: „Bodaj by ste vedeli, keď ste boli ako svine!” Ukončil rozhovor a dodal:„Na druhý raz vám to už tak ľahko neprejde a teraz chodte!” Urobili sme čelom vzad a rýchlo sme opúšťali veliteľskú budovu. Myslím, že tých pár zážitkov z Dolného Kubína by aj stačilo i keď ich bolo ďaleko viac. A veru niektoré z nich boli aj celkom príjemné ako napríklad, keď som chodil s manželkou na návštevy salašov. Bačovi a honelníkom som jedenkrát dokonca priniesol aj dôstojnícke rajtky a čižmy, v ktorých radi chodili po pastviskách a grúňoch na úpätí Choča za svojími ovečkami. Niekedy som im však priniesol, lebo taký je vraj zvyk, aj ťapku rumu do čaju... Čaj som ich ja nikdy nevidel popíjať, ale oni to tak akoby vždy medzi rečou každému návštevíkovi salaša pripomínali: „A nabudúce nezabudni aj rum do čaju...!“ Nuž pomyslel som si, zdôvodniť sa to nejak musí. Oni mi zas na revanš, keď prišli do D. Kubína, neraz aj hrudu syra do domu doniesli, lebo vedeli že ho obľubujem taký čerstvý, vržďavý a nasladlý. Keď si naň pomyslím, ej veru aj po toľkých rokoch sa mi naň sliny zbiehajú. Rovnako by som mohol spomenúť príhodu, ako mi dvaja tiež výletníci, keď ich nemecká motorka zn. Puch prestala v búrkovej fujavici v Roháčoch niekde pod Zverovkou poslúchať, tak túto mi ponúkli vymeniť za poživeň a môj vojenský montgomerák. Darmo som im vravel, že prerobia. Nedali si povedať, len vymeniť a vymeniť, že ten petrolejový smrad už nechcú ani vidieť. Nuž potom slúžila vojakom na preháňanie sa po kasárenskom dvore, lebo doma som ju nemal kde držať. Takže som prerobil vlastne ja, lebo čo s dvoma motorkami? Na tento vojenský železničný útvar mám aj jednu trpkú spomienku, ktorá sa vzťahuje na moje povýšenie do hodnosti „nadporučíka.“ Totiž koncom augusta l960 som mal byť po troch rokoch povýšený. A keďže som sa žiadnych disciplinárnych priestupkov za posledné trojročné obdobie nedopustil, a aj služobné hodnotenia v zastávanej funkcii náčelníka výzbroje som mal veľmi dobré, nad eventuálnym zanedbaním tohto aktu mojím nadriadeným, som ani nepomyslel. Preto ma veľmi nemilo prekvapilo, že k riadnému termínu ma nepovýšili. Keď som sa opýtal svojho nadriadeného na príčinu, čo sa vlastne stalo, tak kapitán Hurych mi odpovedal, že základná organizácia KSS útvaru moje povýšenie neprejednávala. Ja mu s údivom, veď ja nie som členom strany, tak prečo by ma ona mala na výbore prejednávať či schvaľovať?! On iba toľko, že taká je prax, a preto by som mal vstúpiť do strany! Nuž neostávalo mi nič iné, než sa obrátiť na veliteľa útvaru. Ten mi síce prisľúbil, že vec sa prešetrí a krivda voči mojej osobe sa napraví, ale nie so spätnou platnosťou. Táto strata niekoľkých mesiacov, mala nepriaznivý vplyv aj na moju mzdu, tak pri prvej príležitosti som využil možnosť, a od železničného vojska som odišiel. Ešte rád by som si spomenul aj na svojich spoluprácovníkov a kamárotov, ako napríklad na provianťáka, nadporučíka Ignáca Padu, ktorý pochádzal z Michaloviec, ďalej na malého a úzkostlivého finančného náčelníka, kapitána Jaroslava Koutného, alebo kapitána Ferka Fúčelu, ktorého som neraz na svojej 350-tke odviezol až domov do Turian. A bol to práve on, ktorý mi dal impulz, aby som začal v roku l96l diaľkovo študovať, lebo sme sa spolu o tom už dlhšie rozhodovali. On sa ale prihlásil na Vojenskú fakultu do Žiliny, a vybral si špecializáciu železničné staviteľstvo, no a ja som začal v Bratislave na Filozofickej fakulte, odbor filozofia a história. Odtiaľto sa ale moje spomienky rozširujú o ďalší rozmer. MOJE PREMIESTNENIE DO MARTINA. V októbri l962 som bol premiestnený do Vyššieho delostreleckého učilišťa /VDU/ do Martina. Asi rok som bol veliteľom čaty u poslucháčov - technikov. Technická špecializácia mi bola blízka a celkom bolo normálne, že som tu robil veliteľa čaty. I keď na prvý pohľad by sa zdalo, že je to nízka funkcia, ale ona zodpovedala u bojového útvaru funkcii veliteľa roty, a tak bola aj finančne ohodnotená. Na túto špecializáciu boli náborom získavaní žiaci z civilných stredných škôl. A ako poslucháči VDU boli disciplinovaní a velitelia i učitelia s ními nemali žiadne väčšie problémy. Práca, či už na učebniach alebo pri vojenskom výcviku v teréne, bola s týmito chlapcami celkom normálna. Pravým opakom boli ale poslucháči pozemného delostrelectva, ktorí sem prišli z vojenských stredných škôl Jána Žižku z Trocnova z niektorých českých miest a Bratislavy. Hovorilo sa im aj „plienkoví vojačikovia,” lebo veľká časť týchto chlapcov svoje detské roky tu prežívala už od deviatej triedy základnej školy. Odkladali ich tam matky či už slobodné, rozvedené alebo ovdovelé. Ale boli tu aj také deti, ktoré boli nechcené. Bolo by zaujímavé zistenie, koľko ich vlastne bolo z normálnych, usporiadaných rodín?! Tak napríklad aj moja pani domáca z Kostelca nad Orlicí, svojho syna do Žižkovej školy dala len rok pred mojím príchodom k nej na privát, ktorý jej zostal ako živá spomienka na lásku k ruskému partizánovi. A keďže ten ešte pred skončením vojny padol v horách na Orlicku, nuž si po ňom ponechala aj priezvisko. A títo chlapci, ktorí sa odmala učili ako v týchto školských vojenských zariadeniach prekabátiť, oklamať a podviesť svojho učiteľa či vychovávateľa, teraz prišli dráždiť nervy svojim učiteľom a veliteľom do VDU Martin! Skúšali na nich to, čomu sa naučili v školách J. Žižku z Trocnova. Keď k tomu prirátame ich nekresťanskú, marxisticko-ateistickú výchovu, ktorej sa im tu v hojnosti dostávalo, akoby na miesto opatery, materinského citu a rodičovskej lásky, každý hneď pochopí, že nemali žiadnu bázeň pred ničím! Tu by som chcel ale podotknúť, že u detí zo slovenského prostredia sa tieto negatívne vlastnosti až v takej miere neprejavovali, čo bolo podmienené odlišnými sociálno - spoločenskými a kultúrnymi podmienkami, v ktorých sa narodili a do svojho odchodu do vojenských škôl aj vyrastali. Ak si potom predstavíme, že velitelia Vyššieho delostreleckého učilišťa, čo ich mali na starosti, boli v rýchlokurzoch vyškolené robotnícke kádre, teda ľudia bez solídnejšieho vzdelania, bez maturity, tak pre nich vychovávať týchto chlapcov bolo veľkým problémom. Nasvedčuje tomu aj skutočnoť, že týmto poslucháčom sa títo velitelia neraz stávali terčom posmechu a kadejakých úškľabkov. Veď neraz som bol tohto správania i očitým svedkom. Tak napríklad jeden príklad za všetky by hádam na ilustráciu aj postačil: V rámci dielenských prác v galvanizovni si nektorí nachromovali pracky k opaskom. Na druhý deň, pri rannej prehliadke ustrojenia, sa ich veliteľ školskej roty pýta: " Čo ste to s tými prackami porobili?" Odpoveď z nastúpenej jednotky bola: "Nachromovali sme si ich v dielňach v rámci vyučovania!" Po istej slovnej výčitke, veliteľ roty vydáva rozkaz: "Do zajtrajšej prehliadky ich budete mať všetci nachromované do zelena!" Živo si vieme predstaviť, akú to mohlo vyvolať odozvu. A takýchto vedomostných nedostatkov sa v každodennom styku pri riešení problémov s poslucháčmi, dopúšťali skoro stále! Aj preto začali kádrováci v centrálnej evidencii na ministerstve obrany vyhľadávať možných veliteľov s vysokoškolským vzdelaním, a vo vojenskej periodickej tlači sa objavovali súbehy a ponuky na veliteľské miesta do VDU Martin. No a takto som sa do martinskej vojenskej školy dostal aj ja. Pravdou zostáva, že v istom zmysle to bola aj moja reakcia na to „zabudnuté“ povýšenie u železničného vojska v D. Kubíne. Takže do Martina som sa znova po piatich rokoch vrátil. Mal som za sebou síce iba rok štúdia na vysokej škole, nuž ponechali ma ešte vo funkcii veliteľa čaty u bezproblémových poslucháčov-technikov, ale keď videli, že i druhý ročník štúdia som s ľahkosťou zvládol, tak zrejme usúdili, že ma je u technikov škoda a prevelili ma ku školskému oddielu pozemného delostrelectva, kde boli všetci poslucháči bývalí žižkováci, a teda už vlastne „starí mazáci.“ Proti preloženiu k nim som sa bránil tým, že ja nepoznám delostreleckú palebnú prípravu, ktorú velitelia čiat tu vyučovali, a ohradil som sa, že som technik pozemných zbraní, a pyrotechnik a t.ď.. Ale márne! V škole už všetci vedeli a niektorí aj na vlastnej koži spoznali „žižkovákov,” a len pri vyslovení tohoto slova, niektorým veliteľom či učiteľom behal mráz po chrbte. Veliteľa VDU plukovníka Starého, ale jeho kádrováci už tak spracovali, že môjmu veliteľovi oddielu navrhol, aby moje preloženie vyriešil vo svojej kompetencii tým spôsobom, že ja vraj budem u čaty klasického delostrelectva nadporučíka J. Šnebergera vyučovať zbrane, a on u mojej čaty zas delostreleckú palebnú prípravu. Je len prirodzené, že takýmto spôsobom by to nemohlo dobre fungovať, preto som sa rozhodol, že v delostreleckej palebnej príprave sa natoľko zdokonalím, aby som ju u svojich poslucháčov mohol nielen vyučovať, ale aj viesť výcvik. Tu sa však žiada povedať, že v mojej čate pozemného delostrelectva som mal schopných a intelektuálne vyspelých poslucháčov. A navyše, skoro všetci pochádzali zo slovenského vidieka, takže mali aj isté eticko-kresťanské zásady. A pritmom vedeli, že aj ja diaľkovo študujem, čo veľmi oceňovali, tak sme veľa problémov, ktoré sa v čate vyskytovali, riešili zväčša spoločne. Neraz mi aj povedali, keď som bol dva či tri dni v týždni v Bratislave na prednáškach, že počas mojej neprítomnosti sa snažili vzorne správať iba preto, aby som potom ja ako ich veliteľ, nemal problémy. Táto škola bola na úrovni Pedagogických fakúlt s platnou aprobáciou matematiky a fyziky pre civilné školstvo druhého stupňa. Preto intelektuálne, až na určitú absenciu v oblasti citovej to boli veľmi schopní študenti. Nuž som si z tých najlepších v štúdiu, a navyšei ak mali aj prirodzenú autoritu, vybral svojho zástupcu, veliteľov družstiev a izieb. Netrvalo dlho a napokon sme si na seba celkom dobre zvykli. Nebyť nejakých dvoch či troch jednotlivcov, ktorí sa svojím správaním sami odpísali, ani by som veru nevedel, že sú to bývalí „žižkováci,” ktorých predchádzala nie najlepšia povesť. Spomenuté negatívne vlastnosti, ktoré som vyššie opísal, som oveľa viac spozoroval na ich súkmeňovcoch až po tzv. zamatovej revolúcii vo Vojenskej akadémii v Liptovskom Mikuláši, kam som po mimosúdnej rehabilitácii v r. l990 nastúpil. Aj keď už to boli vlastne moji kolegovia, ktorí mali okolo päťdesiat rokov, a väčšinu z nich som predtým nikdy nevidel, no podľa reči a správania som okamžite vedel, kto z nich má za sebou Žižkovu školu. Tu v Martine, som v tých šesťdesiatych rokoch svojich chlapcov vychovával metódou príkladnosti, čestnosti a samostatnosti. Lebo som vedel, že neznášajú mentorovanie, akési neustále ponaúčanie a pod. Ba, dalo by sa povedať, že priam boli alergickí na niečo také, ako bola výchova v zmysle morálneho komunistického kódexu. Môj spôsob výchovy v samostatnosť a v zodpovednosti každého za seba, sa im zapáčil natoľko, že mi pri príležitosti nášho stretnutia po tridsiatich rokoch zato aj poďakovali, lebo v živote im to vraj veľmi pomohlo! Ja som sa im tiež priznal, že aj mne bolo smutno, keď som od nich po dvoch rokoch pôsobenia odchádzal. A dodnes si veľmi rád zaspomínam na niektorých z nich, ako napríklad na Dušana Piačeka, Vladimíra Kubiša, Jozefa Šípoša, ale aj ďalších. A prečo som od špecializácie pozemného delostrelectva odišiel? Keď som už mal tri roky štúdia na Filozofickej fakulty za sebou, zažiadal som o jeho ďalšie pokračovanie v záujmu armády. Lebo doteraz som si všetko hradil sám: cestu, pobyt, stravu, no proste všetko. So mnou však chodili aj dvaja vekovo starší moji kolegovia, major Květoslav Kozák a major Drahomír Hausner. Im ale všetky výlohy hradila armáda! Nuž, začal som sa dožadovať aj ja tých samých výhod aké mali oni!. V tomto zmysle som napísal asi dvakrát žiadosť aj na veliteľa a na najvyšší stranícky orgán školy. Ale vyhovené mi nebolo! Dôvod? Že som odmietol vstúpiť do komunistickej strany a nie som politickým pracovníkom! Tak mi to bolo aspoň tlmočené. Keď som ale v roku l995 požiadal plukovníka vo výslužbe, PhDr. Miloslava Mazala, ktorý v šesdesiatych rokoch bol členom najvyššieho straníckeho orgánu školy, /na ktorý som v tedy posielal svoje žiadosti/, aby mi teraz po tých rokoch povedal pravdu, ako to vlastne so mnou naozaj bolo, tak mi napísal tento list, z ktorého citujem: „ Podobné žádosti v té době podléhali projednání na stranickém orgánu, jehož jsem byl členem. Studium podobné kombinace, zejména filozofie, se tehdy povolovalo výhradně príslušníkum politického aparátu, případne členum strany, což žadatel nebyl. Vztah jmenovaného k těmto dvěma vědním disciplinám byl tak silný a vyhraněný, že se rozhodl studium zahájit i za cenu vlastního financování celého studia, t. z., že si sám platil jízdné a studijní volno vybíral z řádné dovolené. Vzpomínam si, že mi můj přítel mjr. Květa Kozák několikrát říkal, že necháva J. Suju přespat u sebe na posádkové ubytovně v Bratislavě. Sám totiž v té době také v Bratislavě studoval. Stranický orgán byl tehdy nakloněn umožnit jmenovanému studovat řádně při zaměstnání, jenomže směrnice HPS / Hlavná politická správa - poz. J. Suja-Žiak / hovořily jednoznačne, komu má být podobné studium umožneno. Julius Suja tímto náročným způsobem ukončil studium někdy v roce l967 a po jeho dokončení požádal o uvolnění z armády, aby se mohl věnovat vystudované problematice. O jeho dalším působení už toho moc nevím, ale to není předmětem mého vyjádření.” Človek by si myslel, že list hovorí akoby jasnou rečou. Ale nie je tomu celkom tak, o čom svedčí jedna príhoda, ktorá spochybňuje, že „smernice HPS hovorili jednoznačne,...“ Lebo keď som v r. l966 už mal prvé štátnice z histórie úspešne za sebou a iba rok mi chýbal do ukončenia celého štúdia, vtedy prišiel za mnou hlavný kádrovák učilišťa pplk. J. Zupko, a ten mi navrhol, že keď si podám žiadosť o priznanie štúdia v záujmu armády, tak mi bude kladne vyhovené. Ja som mu vtedy odpovedal: „Na začiatku štúdia som si dvakrát podal žiadosť o štúdium v záujmu armády a vyhovené mi nebolo. Teraz už záujem o takéto štúdium nemám ja, lebo som ho celé v podstate ukončil, a to za vlastné, a na úkor dovoleniek.“ Toto moje odmietnutie bolo správne, lebo keby som bol návrh prijal, bol by som sa v zmysle vtedy platného zákona armáde zaviazal na ďalších desať až pätnásť rokov služby! Preto táto príhoda spochybňuje uvedené tvrdenie plukovníka Mazala. A napokon, prečo mi to vtedy takýmto spôsobom nezdôvodnili?! Snáď len toľko k vyššie citovanému listu. Keď mi zamietli štúdium v záujmue armády, tak som od l. oddielu pozememnéhoného delostrelectva predsa len odišiel späť k 2. oddielu delostrelecko-technického smeru, lebo odtiaľ sa nechodilo na ostré delostrelecké streľby. Navyše, práve u pozemnéhdo delostrelectva som pri ostrých streľbách utrpel úraz na sluchové orgány a po celý život sa už nezbavím monotónného pískania v oblasti stredného ucha, nehovoriac o vnútroušnej nedoslýchavosti. Veď napokon svoj odchod som uskutočnil až po určitej liečbe a na základe odporúčania Vojenskej nemocnice v Ružomberku. A s ďašími žižkovákmi začínať od začiatku sa mi veru už ani nechcelo, lebo som si nebol istý, či to budú takí poslucháči ako boli tí, čo štúdium práve končili. Vo výcvikovom roku l966/67 nastúpilo do VDU k veliteľskej rote asi pätnásť alebo dvadsať katedristov z rôznych vysokých civilných škôl k dokončeniu vojenskej základnej služby. Ešte dnes si na niektoré mená spomínam, ako napr.: RNDr. F. Kelle, Ing. F. Kulavjak, Ing. I. Šteliar, Zámbor, Chomuti a i. Patrili sem aj lekári, no i kuchári, vodiči a ostatní štábni vojaci. Tejto jednotke vtedy velil frontový vojak major Gošt, ktorý na jeden mesiac alebo dva onemocnel. A navyše to bol človek iba so základným vzdelaním, takže jeho práca s vysokoškolsky vzdelanými katedristami bola aj pre vedenie školy problémom. Preto ma zástupca veliteľa školy podplukovník Petrík požiadal, či by som nechcel prevziať velenie tejto jednotky, ktorá mu podliehala. Ja som súhlasil ale s podmienkou, že zostanem v organizačnom začlenení u školskej jednotky 2. delostrelecko-technického oddielu. On súhlasil a veliteľ školy plukovník Starý ma na dobu jedného roka poveril túto funkciu, veliteľa veliteľskej roty, vykonávať. Starosti mi síce pribudlo, ale niektorých zo spomínaných katedristov som ustanovil veliteľov čiat, staršinu roty a ďalších funkciíonárov. Mne veliť tejto jednotke vyhovovalo predovšetkým preto, že mi vojakov počas celého dňa zamestnávali jednotliví odborní náčelníci a ja som sa v podstate o nich staral len po skončení zamestnania, a to po stránke zásobovania, ubytovania a viedol som ich v evidencii. Samozrejme, že som s nimi musel vykonať aj ostré streľby a iné predpísané poradové či vojensko-taktické cvičenia. Ale tie nebývali také časté, čím sa mi u nich vytvorili oveľa lepšie podmienky k ukončeniuku štúdia ako u školskej jednotky. Dokonca som im v priestoroch roty zriadil aj vlastný bufet, kde sa predávalo všetko čo vojak potrebuje; hygienické potreby a, a v menšom množstve aj sedem stupňové pivo, a to predovšetkým vo večerných hodinách, keď kantína už nebola otvorená. Obsluhou som poveril dvoch katedristov. Táto forma, ako udržať vojakov na rote sa ukázala správna, i keď nie všetkým vyhovala. Ale to, že si kedykoľvek mohli kúpiť nevyhnutné veci dennej potreby, či napr. hygienické potreby,alebi aj nejaké tie sladkosti, či malinovku, veľkej väčšine vyhovovalo. Sám som im dokonca robil i sprievodcu po kultúrnych pamätihodnostiach Martina, ktorých je tu naozaj dosť. Viackrát sme navštívili aj galériu M. Benku, pretože som medzi nimi mal i výtvarných umelcov. Majster Benka si to veľmi pochvaľoval, keď sme ho v ateliéri navštívili, lebo z našich návštev sa vždy potešil. Raz ma títo moji katedristi požiadali, či by nebolo možné, aby som im s majstrom dohovoril aj nejaké to neformálne posedenie niekde pri kávičke či vínku, napríklad v Slovane. Zašiel som preto jedného dňa za majstrom a tlmočil som mu prosbu mojich katedristov. On súhlasil, tak som ho pozval na jedno odpoludnie večer do Slovanu. Vedel som, že do hotela Slovan chodieva dosť často, ale poväčšinou iba do bufetu na polievku, no v nedeľu si zvykol posedieť aj v reštaurácii. Katedristi prejavili veľký záujem sa s ním pozhovárať najmä o výtvarnom umení, o hudbe, ale aj o kadečom inom.Udelil som im voľno a s mojím doprovodom sme v jednu nedeľu naše stretnutie uskutočnili. Bol rád, že mladí ľudia prejavili záujem stretnúť sa s ním, medzi ktorými boli aj výtvarní umelci. Bolo to celkom neformálne a skromné spoločenské posedenie, kde im M. Benka porozprával aj o svojom živote. Asi po vyše jednej hodine príjemnej debaty sme z hotela odišli. Od tej doby som sa ja potom s M. Benkom na obede v Slovane stretol ešte niekoľkokrát. Jeho obľúbeným jedlom, ako som z viacerých našiích stretnutí vybadal, bol belehradský rezeň. No za celú dobu týchto našich posedení v Slovane si ani raz nenechal odo mňa zaplatiť obed. Vždy sme si platili každý svoju útratu zvlášť zo svojho. Vrchný, ktorý nás obsluhoval ho už tak dokonale poznal, že keď mu M. Benka dal sprepitné dvadsať halierov s poznámkou, aby to zaokrúhlil na desať korún, úctivo sa poďakoval a bral to vždy tak, akoby dostal veľké sprepitné. Páčilo sa mi toto gesto vrchného a aj som si vtedy pomyslel, keďže mal už svoje roky, že je učite ešte zo starej školy. Raz, bolo to v r. l993, keď som dochádzal rýchlikom z Vrútok do L. Mikuláša, keď som pôsobil vo Vojenskej akadémii, tak som sa vždy v piatok vracal späť do Martina. A raz vôjdem do jedného kupé, v ktorom tento bývalý vrchný z martinského hotela Slovan sedel, a to celkom sám. Po toľkých rokoch som vôbec netušil, kto tento pán je, preto som ho zdvorilo pozdravil a požiadal o dovolenie si k nemu prisadnúť. On na to s potešením, že bude mať v kupé spoločnosť, mi odpovedal: „Nech sa páči pán plukovník, posadte sa, veď ja vás poznám, vy ste voľakedy, ale je to už dosť dávno, chodili v Martine do hotela Slovan s majstrom Benkom na obedy, a od tej doby si vás pamätám!“ Ja celkom prekvapený, že po toľkých rokoch ma niekto pozná z hotela, kde sa za deň vystriedalo množstvo ľudí, začudovane a s prekvapením sa naňho pozriem, a keďže aj mne pri pozornejšom pohľade niekoho pripomínal, hneď som mu aj ja položil otázku: „Obdivujem vašu pamäť, lebo ja som do Slovanu až tak často nechodil, ale vy ste mi tiež akýsi povedomý?“ On celkom bez rozpakov a pohotove odpovie: „Viete, to je tak, ja ako vrchný som musel mať dobrú pamäť a chválabohu mi ešte stále vynikajúce slúži aj v tomto veku. Vás som si však zapamätal preto, že ste sedávali s pánom Benkom pri jednom stole. Lebo on mal vyhradené svoje miesto a vždy sedával vzadu v mojom rajóne. A vidieť ho s človekom v uniforme, tak to bola aj pre mňa trochu nezvyčajná vec.“ Po týchto slovách som už všetko pochopil, takže sme si zaspomínali na staré časy. A nezabudli sme spomenúť aj to, ako si majster objednával svoje obľúbené jedlo, - belehradský rezeň. No, pán vrchný niekoľko slov utrúsil i o jeho sprepitom a samozrejme sa zmienil aj o tom, ako majster Benka chodil do ich bufetu, kde si často kupoval za osemdesiat halierov fazuľovú polievku, ktorá s dvoma rožkami vtedy stála korunu a dvadsať halierov atp. Ale rád by som sa ešte vrátil svojími spomienkami k veliteľskej rote tu vo VDU, lebo život u tejto jednotky mal celkom odlišný rytmus a priebeh ako u študentov. Veľmi mi pripomínal najmä predchádzajúce pomery, ktoré som prežil u vojenských bojových útvarov. Aj rôzné príbehy s vojakmi boli podobné. Z tohoto jednoročného pôsobenia by som preto ešte rád spomenul aspoň dve príhody, ktoré som tu s nimi zažil. Mal som u roty aj jedného krajana, ktorý vo VDU robil vojenského šéfkuchára. Volal sa Július Barányi a pochádzal z Lučenca. Bol dobrý kuchár, vždy s pedantným vystupovaním a pekne upravený. Mal čierne vlnité, udržiavané vlasy a frajerské fúziky. Páčil sa dievčatám a ony jemu. A to tak veľmi, že aj keď mal družku v Lučenci, neodolal tým ostatným z Martina. Najhoršie bolo, keď sa u niektorej pozabudol a neprišiel načas do kasáreň. Vtedy ho zakaždým neúprosne posadil do chládku väzenskej cely niektorý z paragrafov vojenského zákona. Mal som s ním za jeden rok viac rozhovorov ako s ostatnými dokopy. Vždy mi prísahal, že sa mu to nabudúce už nestane. Ale stalo sa. Po určitom čase jeho prísahy stratili u mňa akúkoľvek vážnosť a vôbec som ich už nebral v úvahu. Preto som ho pred rozhovorom vždy vopred požiadal, nech mi chlapsky povie kde vlastne bol, pretože nemám toľko času, aby som počúval jeho výhovorky a jalové reči. Niekedy som naozaj nevedel čo si s ním počať?! Lebo, aby bol stále v base, to nevyhovovalo ani proviantnému náčelníkovi, ani mne. A už vôbec nie tým jeho družkám, ktoré boli schopné všetkého, len aby sa mohli s ním stretávať! Raz, keď mi predstavil v poradí už asi tretiu družku, som sa ho spýtal: „Ďuso, koľko vlastne máš tých družiek?“ On sa iba šibalsky usmial a hovorí: „Súdruh kapitán, ak vám mám pravdu povedať, tak ja sám neviem koľko ich vlastne je?“ Nevedel som, či to mal byť pokus o žart, alebo dobre nechápem, čo si tento môj vojak vlastne pod pojmom „družka” myslí, a ako ho on chápe? Tak som ho požiadal o bližšie vysvetlenie: „Tak mi potom povedz, aký je vlastne rozdiel medzi družkou a manželkou?” S úsmevom odpovedá: ,,To je predsa jednoduché a môžem vám to celkom dobre vysvetliť: ,,Manželka je tá, s ktorou som zosobášený v kostole a mám aj sobášny list ako úradný doklad o uzavretom manželstve. No a družkou sa mi stáva každá frajerka, ktorá sa v kasárňach na bráne ohlási, že je moja družka!” Od tejto doby, čo mi slobodník Július Barányi vysvetlil jeho zvláštne a svojrázne chápanie „družky,” ja som mu zas naoplátku objasnil moje zákonné chápanie následkov za jeho disciplinárne priestupky, najmä nadsluhovanie jeho niekoľkokrát opakujúcich sa desať dní tzv.ostrej väzby. Lebo on už toho mal naozaj na rováši veľa. Totiž v jeho trestnom liste bolo toľko dní čo odsedel v base, že by toho bolo viac, ako dva mesiace nadsluhovania! Preto, pokiaľ som sa ja na jeho vysvetlení z chuti zasmial, slobodník Barányi sa pri mojom vysvetlení následkov za jeho priestupky zamračil a tváril sa z toho veľmi nešťastne. Ale keďže mi ho v istom zmysle bolo aj ľúto, lebo pravdu povediac, nerád by som bol v jeho koži, keď ostatní budú odchádzať do civilu a on dva mesiace bude musieť nadsluhovať. Tak som rozmýšľal, ako by som mu mohol pomôcť. No a k vyriešeniu tohto problému mi dopomohla náhoda. Raz som bol cez sobotu a nedeľu v Lučenci na návšteve u rodiny. A ako tak nastupujem do vlaku, vidím svojho slobodníka Barányiho, ako je na železničnú stanicu k vlaku odprevádzaný asi desiatimi osobami tmavšej pleti. Vtedy som si pomyslel; ak ten človek bude musieť dva mesiace nadsluhovať, tak ja sa v Lučenci už nebudem môcť ani ukázať! A v tom mi v hlave skrsol bleskový nápad! Asi týždeň som mal na pracovnom stole list s požiadavkou určiť čašníka na májovú prehliadku do Prahy. Akonáhle som v pondelok ráno prišiel do kasárni, pozriem sa do jeho osobných dokladov, a tam bolo čierno na bielom uvedené: „Vvyučený čašník a kuchár.“ Zavolal som si ho do kancelárie a pýtam sa ho: „Ďuso, veď ty si v prvom rade vyučený časník, a práve takého potrebujem! Čo povieš, nechcel by ísť do Prahy?” A veru nemal chuť a povedal aj prečo. Preto som mu ešte jasnejšie vysvetlil, či si uvedomuje že bude dva mesiace nadsluhovať, a že ja mám podanú žiadosť do zálohy, a okrem mňa mu už trest nik neodpustí?! Na chvíľu sa odmlčal, ešte sa spýtal či je naozaj pravda že odchádzam z armády? Ubezpečil som ho, že je to pravda. A zrejme až teraz sa začal nad sebou vážnejšie zamýšľať. Až nakoniec privolil, že do tej Prahy predsa len pôjde. Viem, že takáto metóda presviedčania vojaka je je v armáde neobvyklá, ale niekedy ju treba použiť, najmä ak som chcel, aby on sám pochopil, že je to v prvom rade pre jeho dobro, a je iba na ňom či ponúkanú šancu využije. Dal som mu čas na rozmyslenie, nech zváži môj návr a zároveň som mu pripomenul, že je to všetko predovšetkým iba v jeho moci či bude dva mesiace nadsluhovať , alebo odíde domov s ostatnými v riadnom termíne. Napokon privolil, že do tej Prahy pôjde. Na druhý deň som zahlásil môjmu náčelníkovi a zástupcovi veliteľa školy podplukovníkovi Petríkovi, že na prehliadku som vybral slobodníka Barányiho. Podľa rozkazu bol odvelený na štrnásť dni, kde bol uvedený aj jeho dočasný veliteľ, ktorým bol generál Šádek. Vtedy som mu kládol na srdce: „Ďuso, gen. Šádek ti bude najvyšším veliteľom, niektoré povahové črty máte veľmi podobné, najmä istú zmyselnú pedantnosť, ak mu padneš do oka a pošle za tvoju príkladnú prácu v Prahe veliteľovi školy plukovníkovi Starému na teba pochvalný list, zaručujem ti, že dva mesiace budeš mať odpustené a nebudeš musieť nadsluhovať!” A skutočne, tak sa aj stalo! Slobodník Barányi sa po štrnástich dňoch vrátil, a list za vzornú obsluhu dôstojníkov, ktorí sa zúčastnili prehliadky v Prahe na Letnej, veliteľ školy aj naozaj dostal. Tento si nás spolu s náčelníkom týlu zavolal k sebe a spýtal sa, čo o tom súdime? Ja som veliteľovi povedal svoj názor, s ktorým súhlasil aj podplukovník Petrík. Hneď nato mi veliteľ dal príkaz, aby som pripravil do školského rozkazu článok na vymazanie trestu slobodníkovi Júliusovi Barányimu. Do civilu napokon odišiel s ostatnými s veselou náladou a s dobrou spomienkou na vojenskú službu v Martine, a zrejme aj na svoje družky. V tomto samom roku som odišiel do zálohy aj ja, a po dvojmesačnom pôsobení na martinskej priemyslovke, som bol konkurzným konaním prijatý na Pedagogickú fakultu UK do Trnavy. Často som chodil na Rektorát Komenského univerzity, a jedného dňa som si zašiel na bryndzové halušky práve do zrenovovanej reštaurácie Savoy. Miestnosť bola zvnútra obložená dreveným tatranským profilom, ktorý ešte voňal po borovicovej živici, nuž som si objednal halušky s cmarom, aby som si pripomenul oravský salaš v Leštinách. Behom chvíľky mi čašník nesie na tácni objednané jedlo s litrovou fľašou koňaku a všetko to položí na môj stôl. S prekvapením upriem zrak na čašníka a hovorím mu: „Ja si koňak k haluškam nikdy neobjednávam, tak si tú litrovku odneste!” Čašník pohotovo odpovedal: „To je ale príkaz šéfkuchára!” Pozerám na čašníka a s istým nepochopením sa ho pýtam: „Koho, šéfkuchára?” „Áno pane!” Odpovedal čašník. „Tak mi ho pošlite!” Prikázal som mu. A v tom vidím ako ku mne už kráča Ďuso Barányi s pousmiatou tvárou so slovami: „Srdečne vás zdravím, a vitajte u nás! Nemajte mi za zlé, ale túto pozornosť som si dovolil preto, že ste mi odpustili tie dva mesiace nadsluhovať. Lebo za tie peniaze, čo som počas tej doby zarobil, by som vám mohol kúpiť toľko koňaku, že by ste sa mohli v ňom aj vo vani kúpať!” Videl som, že je pevne odhodlaný trvať na svojom, nuž som koňak prijal a odniesol na katedru ako pozdrav od môjho bývalého vojaka. Skôr však, ako svoje spomienky z vojenského prostredia na dvadsaťtri rokov preruším, rád by som ešte vyrozprával poslednú príhodu z tohoto obdobia, keď som už aj ja počítal dni, koľko toho ešte mám do civilu. Vo veliteľskej rote som mal aj hlavného zväzáka, ktorý mal na starosti kultúrnu činnosť u roty. Nepamätám si presne jeho hodnosť, ale myslím že bol desiatnik a volal sa Július Rusnák. Bol to urastený mládenec s usmevavým, dobrosrdečným výrazom tváre, ktorá odzrkadľovala aj jeho až nonšalantnú povahu. Volal som ho po mene, len tak familiárne a priateľsky, Julo. Jedného dňa sa napísal na hlásenie, že chce odísť z vojenskej ošetrovne, kde pracoval ako ošetrovateľ. Na vojnčine sa tejto funkcii hovorí aj „lapiduch.“ Pýtam sa ho, kde chce ísť a čo sa tak z ničoho nič rozhodol odísť? Niečo sa snáď prihodilo? Pohotovo odpovie, že chce ísť kŕmiť do Záturčia ošípané, a že tam má aj kamaráta. Aby sme si rozumeli, naša vojenská škola chovala tu, na vojenskom pozemku niekoľko desiatok ošípaných, ktoré skrmovali jedálenské zbytky z vojenskej kuchyne. A táto činnosť tiež patrila našej rote. Kŕmenie zabezpečovali dvaja vojaci základnej služby a jeden práporčík ako vedúci. Ten ale okrem tejto zodpovednosti mal na starosti aj ďalšie úlohy. Jedno miesto sa tu, ani neviem z akých príčin uvoľnilo, a desiatnik Rusnák vycítil šancu, ktorej som ja vtedy dobre nerozumel?! Ešte raz sa ho pýtam: „Prečo chceš ísť kŕmiť prasata, niečo sa ti prihodilo na ošetrovni?” On s vážnym výzorom bez príslovečnej usmievavej tváre, teraz veľmi váhavo a s akousi počiatočnou okúňavou ostýchavosťou odpovedal: „ Mám rád zvieratá, tak som si povedal, že keď je tá možnosť, tak by som to chcel skúsiť, veď doma sme si vždy nejakú tú ošípanú chovali, takže viem čo táto práca vyžaduje. A na ošetrovňu som si našiel za seba už aj náhradu.” Stále som ho celkom dobre nechápal, ale som si pomyslel, keď chceš vymeniť biely plášť za montérky, tak v poriadku! Po tomto rozhovore som písomným rozkazom desiatnika Júliusa Rusnáka prevelil na školský hospodársky dvor do Záturčia a viacej som sa o túto záležitosť už nezaujímal. Ani neviem akou náhodou, ale po pár mesiacoch môjho pôsobenia civile som sa od jedného bývalého kolegu dozvedel, že to bol pre týchto chovateľov a kŕmičov, vlastne veľmi lukratívny biznis! Lebo keď sa napríklad oprasila prasnica, dali vojačkovia do zápisu, že mala o dve prasiatka menej, alebo prasnica nechtiac dve udusila a t.p., a oni ich pritom výhodne odpredali tamojším dedinským súkromným chovateľom a kšeft bol hotový! Vtedy som si pomyslel, čo všetko vojak pre peniaze nespraví a nevymyslí, a vôbec mu nevadí ani to, že je hlavný zväzák roty v socialistickej armáde?! Prišiel mesiac jún l967 a mňa čakali ešte štátne záverečné skúšky z filozofie, logiky a z metodiky vyučovania. Česko-slovenské a všeobecné dejiny som spravil práve pred rokom, a tie dopadli veľmi dobre. I teraz som sa prihlásil už na prvý termín, lebo som to čímskôr chcel mať všetko za sebou. Na tento termín sa nás prihlásilo asi päť externistov, no štátnice sme spravili v prvom termíne iba traja. Paradoxom bolo, že ostatných som z formálnej logiky doúčal, ale na štátnej záverečnej skúške prof. V. Filkorn, keď som mal ja prísť odpovedať, stane z spoza predsedníckeho stola a odišiel, takže v komisii zostali iba dvaja. A jeden z nich bol akademik A. Sirácky, ktorý ma takmer vôbec nepoznal. A práve on mi najviac kládol doplňujúce podotázky a stále viac som cítil, že vyžaduje na mne také veci, ktoré boli mimo rámec otázky, akú som si vytiahol. Pritom sa priznám, že som ho ani nemal rád, lebo odhliadnúc od toho čo som o ňom počul, aj mne viac pripomínal skôr akéhosi skostnatelého marxistického ideológa, než človeka, ktorý by bol schopný chápať a pripúšťať aj nekonvenčné ponímanie vecí. A pri mojej odpovedi z logiky mi už vôbec nepripadal, že je tým správnym členom skúšobnej komisie, ktorý by mal posudzovať moju odpoveď z predmetu, ktorý neprednášal. A keď sa človek aj takto pozerá na skúšajúceho, vtedy sa mu veru veľmi zle odpovedá. Neustále rozširoval otázku a z pôvodnej jej formulácie som sa na základe ním kladených podotázok dostával skôr do oblasti sociologickej, než ako bola pôvodne otázka postavená. Nakoniec to podľa hodnotenia nedopadlo až tak zle, ale ja som so svojou odpoveďou nebol spokojný. Pretože moje vedomosti z tohoto predmetu som nemohol vyjadriť tak, ako som sa na otázku pripravil, a ako som problematiku ovládal. Človeku potom neostáva nič iné, než sa uspokojiť s konštatovaním; - konečne, že je to už za mnou! Diplomovú prácu som mal tiež dosť problematickú: „K problému odcudzenia človeka za socializmu.” Bola to téma, ktorá vyvolávala veľa otáznikov nielen pri spracovaní, ale aj pri hodnotení. Túto som obhájil mesiac pred štátnymi záverečnými skúškami. Oponenti boli z Filozofického ústavu Slovenskej akadémie vied, docent J. Bodnár, ktorý ma ohodnotil výborne, no druhý bol docent R. Šíma z FF UK, a ten ma ohodnotil iba dobre. Takže konečným výsledkom bol aritmetický priemer „veľmi dobre.“ Ak by som sa po toľkých rokoch už teraz aj ja mohol k svojim váženým prednášateľom a posudzovateľom vyjadriť, a spätne s odstupom času na nich povedať svoj názor, musím konštatovať, že pri ich hodnotení, či už na štátniciach alebo obhajobe diplomovky, sa u nich veľmi markantne prejavili ich charakterové črty, ako aj idologické a svetonázorové postoje. Myslím to tak, že tí členovia, ktorí boli liberálnejší, a teda pripúšťali potenciálnu možnosť aj iných, nekonvenčných riešení spoločenských problémov, a v myslení neboli veľmi zaťažený marxisticko-idelogickým dogmatizmom a schematizmom, tak tí dokázali veci posúdiť a ohodnotiť objektívnejšie a spravodlivejšie, než tí druhí.