Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


K PROBLEMATIKE SÚCNA /J. Suja-Žiak/ Márne by sme túto filozofickú kategóriu hľadali vo filozofickom slovníku preloženého z ruského originálu v prvej polovici 70. rokov, nenájdeme ju. Preto slúži ku cti jazykovedcom, že pojem „súcno“ je obsiahnutý v gramatickom slovníku /Pravidlá slovenského pravopisu/ z 50. rokov. Aristoteles, tento velikán vedy v staroveku, považoval za s ú c n o celý neohraničený existujúci svet, keď ho špecifikoval takto: „Súcno je kategória, ktorá má svoju podstatu, akosť, mnohosť a neohraničenosť všetkého existujúceho, ktoré určuje bytie“. Fyzika je podľa neho konkrétna, zmyslovo-empirická realita súcna, ktorá sa mení a vyvíja. Metafyzika je však /večná/ prapodstata súcna. V tejto súvislosti na margo Demokritovej filozofie, ktorá nepripúšťa zmyslové odhalenie pravdy, Aristoteles poznamenal: „Klamstvom je to, keď povieš, že súcno neexistuje, alebo keď povieš, že nesúcno existuje.“ /l/ Aristoteles už vo 4. stor. pr. Kr. správne charakterizoval s ú c n o , keď ho chápal ako svet predmetných vecí, ktoré existujú v určitom priestore a čase, čo znamená, že tieto veci podliehajú zmenám a sú dočasné. Zároveň sú tieto veci špecificky individuálne a jednotlivé. Navyše sú takej povahy, že by mohli byť aj iné než sú a nemuseli by ani existovať. Veď celkom dobre si vieme predstaviť, že napr. určitá vec by nemusela ani byť a na podstate nášho sveta by sa nič nezmenilo. Súcno však popri predmetnom svete tvorí aj svet, ktorý vyššie uvedené vlastnosti nemá. Takýmto svetom je napr. tá jeho časť, do ktorej patria matematické zákony, ale aj ďalšie obecné zákony prírodných vied, ktoré existujú všade rovnako, nezávisle od času a priestoru. Tak napr. že 2 x 2 = 4 platí vždy a všade rovnako, a podobne je to aj s Einsteinovou rovnicou E = m . c², kde platí obecne platná zákonitosť, že každá hmota je závislá na nejakej energii z ktorej sa tvorí. Tomuto druhu zákonov nemožno prisúdiť akúkoľvek zmenu a nie je im vlastná ani jedinečnosť či špecifičnosť, ale iba všeobecnosť a nevyhnutnosť. Preto nás táto oblasť súcna, do ktorej patria spomenuté obecné zákony so svojou presnou a nevyhnutnou pravidelnosťou pôsobenia stále fascinuje, lebo niektoré z nich poznáme už tisícročia. Sú obsiahnuté v Pythagorovej geometrii, v Aristotelovej logike, či v Euklidovej geometrii, alebo u Archimeda. Vieme, že tieto zákony podstatne ovplyvňujú jednotlivé vedné disciplíny a sú ich neodmysliteľnou súčasťou. No žiadnu z týchto vied nezaujíma otázka: Čo je to zákon? Ak ale uznávame existenciu týchto zákonov, musí nás predsa takáto otázka napadnúť. A z dejín filozofie vieme, že takto položená otázka bola neraz predmetom rôznych sporov a úvah. Niektorí z mysliteľov považovali dokonca tieto zákony za výplod akýchsi apriórnych myšlienkových predstáv či fikcií v hlavách filozofov. K takýmto patril napr. aj írsky filozof z l. polovice l8. storočia Georg Berkeley, ale aj škótsky filozof David Hume a ďalší, ktorí abstrakné myslenie, a s tým spojené obecné zákony považovali za nezmyselné. G. Berkeley považoval abstrakné pojmy dokonca za omyly metafyzikov a trval na tom, že neexistujú ani v duchu človeka, ale iba v jeho konkrétnom slovnom vyjadrení. My však na rozdiel od takéhoto nominalistického poňatia vieme, že tieto zákony vo svete existujú a zohrávajú v ňom nesmierne dôležitú úlohu. Veď každý z nás vie, že povedzme taký projektant - statik, keby vo svojich výpočtoch nejakej budovy či mostu, ale v stavebníctve vôbec, sa v projekte prísne nepridržiaval obecne platných matematických a fyzikálnych zákonov vyjadrených vo vzorcoch, bola by jeho realizačná práca na stavbe nanič, lebo taká statika stavby by nevydržala potrebnú záťaž stavebného diela a stavba by sa zrútila. Vieme aj to, že tieto zákony sú imanentnou súčasťou rozmanitých vzťahov vonkajšieho sveta, ktoré sme mi objavili, čím sa tak stali aj súčaťou nášho myslenia, nášho ducha. No ony naďalej pôsobia nezávisle na nás, i keď si ich náš duch už osvojil. Tieto zákony by na tomto svete pôsobili aj bez nás, ako obecné a ideálne vzťahy predmetného súcna. No nie je ich pritom možné stotožniť s predmetným svetom, resp. s predmetným súcnom. Je to súcno ideálne, ktoré existuje ako vzťažná polarita predmetného súcna. Toto ideálne súcno existuje ako večné, nevyhnutné, a to nielen v myslení, ale predovšetkým v samotnom svete. A takto to chápal aj Aristoteles. Tento najväčší vedec a mysliteľ staroveku už vo svojej dobe pochopil, že duchovná funkcia človeka je niečo zvláštne, čo sa podstatne odlišuje od ostatných živočíchov. Touto zvláštnosťou je napr. schopnosť človeka myslieť a vytvárať si predstavy dokonca aj o nekonečne, ako povedzme o nekonečnosti sveta, ale aj o konečnosti, najmä pokiaľ sa to týka jeho života na tejto zemi. Pritom si uvedomuje, že svet bude jestvovať aj po jeho smrti, čím si tak vo vedomí vytvára predstavu vlastnej pominuteľnosti ako jedinca, no zároveň dokáže pochopiť pretrvávanie prírody ako celku. Aristoteles zdôrazňoval aj tú skutočnosť, že človek je schopný svojim myslením abstrahovať, keď vo svojej Metafyzike pri objasňovaní jednotlivých pojmov a kategórií špecifikoval aj bytie, ako abstraktum od súcna.Toto stanovisko zastávajú aj viacerí novovekí mysliteľia, najmä filozofi medzivojnovej a povojnovej nemeckej filozofickej školy. V Česko-Slovensku to bol v nedávnej minulosti aj Ján Patočka, ale aj veľa ďalších filozofov. K nim možno priradiť aj vynikajúceho švajčiarskeho filozofa poľského pôvodu, ktorý za svojho života pôsobil na Freiburskej univerzite, Józefa Maria Bocheński /l902-l995/. On k problému súcna zaujal takéto stanovisko: „Všetko, čo je, je nejaké súcno - okrem súcna nie je nič. A pokiaľ ide o bytie, je to abstraktum od súcna - tak ako je červeň abstraktum od červeného, zúrivosť od zúrivého človeka alebo zvieraťa, výška abstraktum od vysokej veže atp“. /2/. Ďalej poznamenáva, že základným pravidlom každej filozofickej metódy by mala byť zásada, že všetky abstraktné slová by sme mali, pokiaľ je to len trochu možné, prevádzať na konkrétne, lebo naše bádanie je tým ľahšie. Ďalej odporúča vyhýbať sa, pokiaľ je to možné, slovu „bytie“ a nenahradzovať ním pojem „súcno.“ Marxistická filozofia, ako som už v úvodnej vete naznačil, nerada alebo skoro vôbec nepoužívala pojem „súcno“ a úplne ho nahradila „bytím“. Urobila tak preto, že zámena súcna „bytím“ jej umožnilo nový, ideologickým zámerom podliehajúci výklad, čím sa tak pokúsila o zdôvodnenie aj tzv. sekundárnej polarity vedomia, ako odvodeného atribútu od hmoty, čo zodpovedalo jej ideologickej paradigme zmaterializovaného sveta v celej marxistickej filozofii. No i napriek tomu, že vo všetkom nachádzala ako prvotnú materiálnu príčinu, nemohla neuznávať večné a nevyhnutné zákony nielen v objektívnom svete, ale aj v myslení. A pri riešení týchto problémov sa zákonite dostávala k otázkam riešenia absolútna a nekonečna. Veď napokon s týmto problémom zápasia všetky filozofické smery a školy, pokiaľ chcú byť len trochu vedecky seriózne, a teda chcú byť aj objektívne pravdivé. Je to nevyhnutná cesta, ktorou sa poznanie prediera dlhou púťou ríše konečného súcna. V dejinách filozofie sme sa s týmto problémom stretli už u Platóna, keď si tento filozof popri reálnom svete vytvoril aj svet idálny, ktorý však bol nezávislý na priestore a čase, pričom bol večný, nepremenný a nevyhnutný. V hierarchii hodnôt bol primárny voči zmyslovému svetu. Jeho žiak Aristoteles poopravil svojho učiteľa v tom, že keď aj on rovnako ako Platón, tiež uznával „ideálno“, no nechápal ho oddelene a nezávisle od reálneho sveta. On podstatu problému „ideálna“ videl v stále sa opakujúcich zákonoch prírody, jej určitej štruktúry, z ktorej sa tieto zákony dajú abstrahovať. Priznával, že sú v našom myslení a vedomí, ale ich základ videl vo veciach, či správnejšie povedané, vo vlastnostiach a vzťahoch týchto vecí. Takže jeho „ideálno“ bolo abstrahované z predmetného sveta, no nie ako druhotné a od neho odvodené, ale ako neobmedzené a nekonečné súcno, teda absolútno, ktoré je svojími vlastnosťami úplne odlišné od reálneho, teda predmetného súcna. Absolútno bolo v dejinách filozofie dlho chápané ako metafyzický, nadzmyslový a transcendentný ontologický problém, ktorý evokoval aj také otázky, ktoré nadobudli charakter svetonázoru. Tak napr. človek sa začal pýtať: Odkiaľ tento svet pochádza? Kam smeruje? Aká je absolútna podstata vecí v ňom? Je absolútno poznateľné? Atp. Filozofia rovnako ako aj parciálne vedné disciplíny na veľa takýchto otázok nedokáže uspokojivo a s končnou platnosťou odpovedať, lebo naše poznanie je vždy aj na úrovni vedeckého poznania stále obmedzené. No človek svojím abstraktným myslením a predstavivosťou chce poznať aj tzv. transcendentálne súcno, ktoré je za hranicami nášho zmyslového poznania i keď klasické vedecké metódy tu už nestačia, preto volí iné, povedzme aj iracionálne metódy poznávania súcna. A vo filozofii tento smer tiež zanechal svoju stopu, napr. aj u francúzskeho filozofa Henri Bergsona, nositeľa Nobelovej ceny z r. l927. Ten totiž tvrdil, že poznanie súcna je možné aj intuíciou, ktorá je výrazom osobitnej energie a doposiaľ sa nám ju nepodarilo dostatočne spoznať, lebo jej prejavy sú napr. aj v hypnóze, telepatii či v jasnovidectve. Dokonca, v istom zmysle, dáva týmto metódam prednosť aj pred rozumovým poznaním, najmä keď ide o transcendentné súcno. Voči rozumu má výhrady najmä preto, že tento nás najskôr nabáda k sebectvu, a na tejto ceste ho nič nezastaví, čím tak napokon „môže vybočiť z línie spoločnosti tým, že podľahne egoistickým záujmom, keď ide o problém spoločného blaha“ /3/. Z takéhoto poznatku potom vyvodil záver, že „náboženstvo je obrannou reakciou proti rozkladnej činnosti rozumu.“ /4/ A ako si Bergson predstavuje intuíciu? Tu je jeho definícia: „Intuícia je sám duch, ktorý bol bohožiaľ obetovaný intelektu. Duch smeruje k životu a hmota k smrti“. A tieto dve nerozlučné polarity sú obsiahnuté aj v človeku, hovorí Bergson. Hmota je z fyzykálneho hľadiska zložená z veľmi malých čiastočiek energie rozložených v priestore, a v zmysle zákona entropie, predstavuje iba prechod hmoty k nehybnosti, to znamená k smrti. No duch sa tomuto stavu snaží zabrániť tým, že vedie neustály zápas s hmotou, a tak z tohoto súboja vzniká život. Takto to opisuje vo svojej práci, Tvorivý vývoj. Potom aj jeho súcno má vlastne len rozmer duchovný, a ten hmotný je od neho odvodený, či lepšie povedané ako hovorí Bergson, je jeho formou, v ktorej sa činný duch rodí, realizuje a žije. No a v podobnom duchu, ale za pomoci racionálnych metód, rieši problém v otázke vzťahu duchovného k hmotnému väčšina významných filozofov, počínajúc T. Akvinským, či R. Descartom, končiac G. W. F. Heglom a M. Heideggerom. Všetci vo svojom poznávaní súcna napokon vyústili aj v uznávanie Božej existencie, ktorá je podľa nich nielen možná, ale aj nevyhnutná, ako je nevyhnutné absolútno a nekonečno. Aj oni uznávali súcno ideálne ako neobmedzené a nekonečné, a súcno predmetné, čiže reálne a obmedzené. U nich sa spornou otázkou nestávalo to či Boh existuje, ale skôr to, ako si ho máme predstavovať. No pokiaľ u Bergsona sa Božia existencia dá pochopiť iba intuíciou, tak u väčšiny filozofov prevláda názor, že k jeho pochopeniu sa musí človek dopracovať postupne, a to svojou skúsenosťou, ktorá napokon sama vyústi v takéto chápanie. M. Heidegger napr. tvrdí, že „oslava ľudskosti nespočíva v pracovných výkonoch, ale v kulte, ktorý vychádza z náboženstva“. Anglický fyzik a matematik, ale aj významný filozof A. N. Whitehead, je zas toho názoru, že všetko čo je, sa stáva realitou iba vďaka tzv. creativity, pod ktorou rozumie vnútornú tvorivú silu, ktorá vo veciach vyvoláva akési dozrievanie, ktoré je možné pochopiť iba rozumom, lebo svoj pôvod má v ideálnom súcne. Preto aj krízu vo fyzike začiatkom 20. storočia radil prekonať tak, že prírodu máme chápať ako proces, ktorú cez skúsenosť budeme stále viac a viac spoznávať, pričom človek by sa podľa neho mal iba stále pýtať: Prečo? Potom by zákonite dospel k tomu, že by bol raz nútený spoznať aj absolútno. Tu by sme sa ale mohli dostať do neriešiteľnej absurdity, mieni J. M. Bocheński, ak by sme jednoducho medzi absolútno a Boha dali rovnosť. Takto chápaný problém nezodpovedá logike veci, lebo svet i keď nekonečný, nemôže byť jeho súčasťou. Tento spor uspokojivo vyriešil už T. Akvinský, ktorý jeho rozuzlenie videl v riešení otázky pomocou analógie. Za pomoci nej by sme potom spomenutý problém mohli vyriešiť následovným spôsobom, mieni J. M. Bocheński: „Ak uznávame, že reálne existujúci svet je reálne súcno, tak to druhé, ideálne súcno, ktoré tiež jestvuje, nemôžeme považovať za Boha. Boh nie je iné súcno povedľa vecí. Boh náboženstva sa odlišuje ... jediným rozhodujúcim rysom: Boh je svätosť. Čo je to svätosť, to nikto nevie povedať, práve tak, ako nikto nevie povedať čo je to farebnosť alebo bolestnosť. Svätosť je ale daná v ľudskom vedomí, v skúsenosti toho, kto sa modlí - stojí jasne pred jeho zrakom“. A vo svojom objasňovaní pokračuje: „Žiaden vážny mysliteľ dnes nepopiera, že svätosť je základná danosť v tom zmysle, že sa nedá prisúdiť ničomu inému - že tu ide o celkom zvláštne hodnoty a postoje“./5/ J. M. Bocheński ďalej zastáva názor, že všetko čo môžeme o Bohu povedať filozoficky, uzná aj náboženský človek, keď hovorí: „Protiklad tu nie je v predmete, ale v postoji človeka ... Filozof sa na Boha díva ako na rozumové vysvetlenie sveta. Boh je pre neho potrebný nie preto aby sa mu klaňal, ale preto, aby sa pridŕžal svojho racionalizmu: prijať Boha neznamená nič iné ako sa bezvýhradne vysloviť za vysvetliteľnosť súcna a ak je tu dovolené hovoriť o viere: jediná viera, ktorá sa predpokladá, je viera v rozum“ /6/. Takýto názor kresťanského filozofa a církevného hodnostára, sa zdá byť prijateľný aj preto, že Boha nechápe ako ideálne súcno, ani absolútno, ktoré by jesvovavalo povedľa vecí či nad nimi, ale ho chápe ako vlastnosť, ktorú môžeme ponímať aj tak, že je to naše abstraktum vydedukované od nekonečného súcna, v ktorom je obsiahnutá aj príčina všetkého existujúceho. A nazval ju svätosťou. Filozofia je ale v istom zmysle predsa len univerzálnou vedou, za pomoci ktorej sa ľudský rozum snaží vysvetliť všetky deje súcna v celej ich zložitosti a neohraničenosti. Preto som si dovolil tento filozofický problém predostrieť k ďalším úvahám aj z tohoto zorného úhla. Zároveň sa nádejám, že problém súcna po určitej absencii znova nadobudne vo filozofii také miesto, ktoré mu právom patrí, a to bolo aj zámerom tejto práce. J.Suja-Žiak Literatúra: / l / Aristoteles: Metafyzika, vyd. ČSAV Praha l927, s. 73. / 2 / Filozofické a náboženské rozpravy. FMO Praha l99l, s. 48. / 3 / Bergson, H.: Filozofické eseje, Slovenský spisovateľ, Bratislava l970, s. 275. / 4 / Tamtiež: s. l89. / 5 / Filozofické a náboženské rozpravy. FMO Praha l99l,s.62./ Pozri aj stať J.M. Bocheński: Cesty k filozofickému mysleniu, opublikovanú v diele, Malá antológia z diel filozofov II, vyd. SPN, Bratislava l998./ / 6 / Filozofické a náboženské rozpravy. FMO Praha l99l, s.62. Poznámka: Tento príspevok vo forme referátu bol prednesený na 5. Medzinárodnom seminári dejín fyziky, MESDEF ´98, dňa 3. l0. l998 v Modre - Piesok a opublikovaný bol v XVI. Zborníku dejín fyziky,vydaný: OS DMF SFS, Bratislava l999. Príspevok bol opublikovaný aj v periodickej tlači týždenníka Matice slovenskej, v Slovenských národných novinách č. 2 - 3 zo dňa 19.I.1999, s.1 a 3.