Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Franciscius List /1811-1886/ hudobný skladateľ, nechcel byť Maďarom...

Franciscius LIST /22.októbra 1811 - 21.júla 1886/ geniálny hudobný skladateľ a svetobežník, ale aj roduverný Slovák. Na úvod chcem pripomenúť, že som nepomýšlal písať o skladateľoch či hudobníkoch, lebo toto je taká oblasť umenia, ktorá náleží iným, nie mne. Preto som dosť dlho uvažoval či spravím tento krok, a keď, tak ako nazvem článok, v ktorom by som chcel poukázať na snahy privlastniť si tohto vynikajúceho a svetoznámeho človeka, pôvodom Slováka, či už Maďarmi v mnohonárodnostnom Uhorsku, ale aj v tejto dobe, i keď nemal maďarskú národnosť. Na túto tému sa zrejme už veľa popísalo, ale akosi sa tento geniálny hudobník a skladateľ nie a nie dostať do povedomia nás Slovákov, i keď historické fakty sú jednoznačne na našej strane, - a to ja nechápem! Napadlo ma to aj dnes /6. 3. 2011/, keď som si v slovenskom rozhlase vypočul, síce iba koniec rozhovoru s nejakým hudobným znalcom, ktorý celkom unisono označil tohto nášho génia z obdobia romantizmu, Františka Lista, za Maďara. A ako som sa zo spomenutého rozhovoru dozvedel, že vraj aj budapeštianska filharmónia nesie jeho meno. Nuž čo, za istých okolností by to bolo potešujúce, keď iné národy si natoľko cenia po smrti inonárodných umelcov, že pomenuvávaju po nich ulice či kultúrne telesá a inštitúcie atp. Ale v tomto prípade to tak, žiaľbohu, nie je. Maďari si akoby navzdory všetkým faktom jednoducho Lista privlastňujú, i keď im to za svojho života aj on sám neraz jasne dal najavo, že si to neželá. Nuž a ako sa to u nich často stáva, tak aj maďarská encyklopédia z roku 1968 si ho prisvojila, a ako ináč, než s pomaďarčeným priezviskom, teda ako by bol Maďar /Liszt/. Jeho národnosť však radšej, ako to celkom bez ostychu robia, zamlčia s tým, že jeho pôvod jednoducho neuvedú. Nečudo, lebo vo falšovaní dejín majú naši južní susedia už stáročné skúsenosti, v čom sú známi po celej Európe. Veď v roku 1908 o tejto ich vlastnosti písal aj významný nórsky spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za mier, B. Björnson v článku, Maďarské panovanie. Ale aj škótsky publicista Scotus Viator či rakúsky profesor Paul Lendvai, vyznamenaný dokonca r. 1989 aj maďarským štátnym vyznamenaním. A ktovie či ho takýmto spôsobom nechceli aj umlčať... No pre mňa je zarážajúca, aj tá skutočnosť, ktorá padá na hlavy naších hostorikov, či skôr zostavovateľov Slovenského biografického slovníka, vydaného v Martine r. 1979, kde meno F. List, a to ani v pomaďarčenom prepise, nie je vôbec uvedené. A teraz som už celkom v pomykove, lebo neviem prečo bol vynechaný?! Je síce pravda, že sa narodil a žil za hranicami Slovenska a navyše v období kapitalistického romantizmu, ale to na veci predsa nič nemení! Tak prečo F. Lista jednoducho tí naši zostavovatelia vynechali?! Snáď nie preto, že si ho aj proti jeho vôli začali privlastňovať Maďari, alebo žeby sa aj v tomto prípade prejavila tá naša neslávna kolenačková vlastnosť, ktorá nás "zdobí" ešte aj dnes?! Lebo my vždy radšej ustúpime a dobrovoľne sa vzdávame každého a všetkého, len aby sme nikoho nepodráždili... Pritom tým druhým má byť dovolené všetko aj klamstvá a falšovanie dejín?! Povedzme si preto o ňom aj niečo viac, ale za pomoci odborníka na to povolaného. Franciscius List, ak sa pridŕžame jeho latinskej traskripcie krstného mena ako je napísané aj v jeho rodnom liste, sa narodil podľa hudobného historika žijúceho vo Švajčiarsku Miroslava Demka, slovenským rodičom dňa 22. októbra 1811 v rakúskom Raidingu. Sem sa jeho rodičia prisťahovali z nehostinného Uhorska, či lepšie povedané, z rodného Slovenska za prácou, asi tak ako ich na desaťtisíce za hranice vlasti odchádza aj dnes. Hneď po narodení ho matka s otcom vedome nenechali do matriky zapísať ako Ferenc, lebo sa obávali, aby si jeho meno neprisvojili cudzí. Veľký strach mali najmä pred maďarizáciou, ktorú už dobre poznali zo svojej domoviny. Matka po príchode do Rakúska bola slúžkou u rodiny Langerovcov, ktorá si ju adoptovala. Keď sa vydala a s materinskou láskou po jeho narodení sa podieľala na jeho výchove, tak ako mladý List dorastal, stále viac si uvedomoval svoje korene po oboch rodičoch. A zrejme aj preto sa nikdy nehlásil ani k Rakušanom, no ani k Nemcom a už vôbec nie k Maďarom, keď po maďarsky ani nikdy nehovoril, lebo maďarčinu zrejme neovládal. Aj na svoje rodisko sa snažil zabudnúť, pretože keď mu mestský magistrát už ako slávnemu rodákovi chcel v rodnom meste postaviť sochu, odmietol na tomto akte akúkoľvek svoju spoluúčasť, či aj inak sa vo veci angažovať. Keď sa stal dospelý a bol už aj dosť slávnym, vzal si za manželku grófku Máriu d´Augoultovú a ako kronikári zaznamenali, bol aj pri zrode a financovaní pomníka svojho predchodcu L. v. Beethovena v Bonne. Na druhej strane ale, keď sa v polovici 19. storočia konala výstava korunovačných klenotov prvého uhorského kráľa sv. Štefana vo Viedni, kde medzi inými artefaktami nechýbal ani kráľov mešec, na ktorom bol oslavný nápis písaný slovanskou cyrilikou, tak vtedy Lista požiadali, či by pri príležitosti tejto slávnosti neskomponoval nejaké hudobné dielo, no List to vtedy jednoznačne odmietol. Nepáčilo sa mu najmä to, že osobnosť kráľa Štefana zbytočne Maďari heroizovali, a že mnohé veci okolo jeho osobnosti neboli stále vyjasnené. F. List bol však vždy a jednoznačne obdivovateľom slovanstva; dobre bol informovaný o štúrovcoch a v pokročilom veku sa dokonca začal učiť aj rusky a na sklonku života si rád predstavoval, že by mohol žiť i v Rusku, či presnejšie v Petrohrade, kde mal veľa dobrých priateľov, s ktorými udržiaval úzske vzťahy. Zomrel však osamotený vo veku 75 rokov, dňa 21. júla 1886 v nemeckom Bayreuthe, kde mal veľkolepý pohreb, keď mu na tamojšom cintoríne vybudovali aj reprezentatívnu hrobku. Takto o ňom píše slovenský Švajčiar, hudobný teoretik a pedagóg Miroslav Demko vo svojej knihe "Franz Liszt - compositeur slovaque", ktorú vydal vo Švajčiarsku. Slovenský publicista Laco Zrubec k tomu dodáva: »Mám pred sebou budapeštiansky obrázkový časopis Kis tükör z augusta 1986, kde János Hankiss preložil z nemčiny do maďarčiny Listov list z roku 1832, adresovaný Lambertovi Mossarthovi pod názvom Hazám (Otčina). Nad textom sa pasie stádo ovečiek. Vieme však, že F. List po nemecky hovoril veľmi zle a rozhodne tento text on nepísal. Jeho komunikatívnym jazykom bola francúzština. Texty tohto hudobného génia z francúzskeho jazyka do nemčiny prekladala zaplatená La Mara. List v úvahe o otčine hovorí, ako keby mal pocit, že jeho národné vedomie akoby ochladlo, čo vraj nie je pravdou - iba oslablo. Keď sa dopočul o svojom starom otcovi Georgovi Adamovi Listovi (1755-1844), ktorý organizoval zbierku pre Slovákov postihnutých povodňov, F. List v prehlásení Otčina sa vyznáva, že jeho srdce nebude pokojné, kým nepodporí postihnutých tak, ako môže. Ktovie, čuduje sa, prečo tá dlaň, dorábajúca voňavý chlieb nie je unavená od toľkej driny... Hovorí o krásnej malebnej prírode, o horách, po ktorých chodia poľovníci, o Dunaji, o pasúcich sa ovečkách... Jedným slovom: Toto je moja otčina! Ja som dieťa tohto starobylého národa...« No a v spomenutej knihe, ktorá bola vydaná aj v slovenčine v r. 2003, doktor hudobných vied Miroslav Demka o Listovi ešte píše ako o stratenom synovi Slovenska, kde jednoznačne vyvracia falzifikácie uhorských a maďarských historikov o jeho živote, ako napríklad o zamlčiavaní Listovho pôvodu. Starý otec F. Lista pôsobil ako učiteľ vo Svätom Jure pri Bratislave. Bol to vlastne slovenský intelktuál, ktorý sa podpisoval ako List, no nie ako to uvádzajú Maďari, Liszt. Starý otec Adam mal dokonca aj konflikt s grófom Esterházym pre svoje slovenské presvedčenie, a napokon bol preto aj zo školstva vyhodený. Takže skončil ako robotník na píle. Aj Listov otec Adam patril ku slovenským intelektuálom a bol odporcom proti maďarskej totalite a rozpínavosti. A toto všetko si mladý hudobník F. List veľmi dobre uvedomoval, a snáď aj preto pri otvorení maďarskej akadémie 4. novembra 1875, ako píše Laco Zrubec, sa v Budapešti v tento významný deň pre Maďarov, kde sa vtedy zišla celá maďarska elita, on nezúčastil i keď bol pozvaný, lebo sa necítil byť Maďarom. A veru nehlásil sa ani za Rakušana či Nemca, ba, nepovažoval sa ani za Francúza. Cítil sa telom a dušou Slovákom-Uhrom ako to raz aj jednoznačne napísal: "Ty si moja vlasť, moje meno a moje jediné miesto na odpočinok!" F. List veľmi dobre poznal históriu starých Slovákov. A ako Zrubec uvádza, vedel to patrične aj argumentovať pri obhajobe autochtónosti Slovákov, keď napríklad tvrdil: "...my Slováci sme autochtónym národom v Uhorsku a Maďari od nás prevzali kultúru a civilizačné trendy." On sa veru nepridal k renegátovi Lajosovi Kossuthovi a ani nesúhlasil s jeho okliešťovacou politikou slovenských záujmov. A napokon nepodľahol ani grófovi Andrássymu, ktorý sa ho pokúsil na stranu Maďarov získať, no bezúspešne. F. List však pre každého roduverného Slováka spravil všetko čo bolo v jeho silách. Tak napríklad pre Jána Levoslava Bellu presadil udelenie prestížnej ceny, a v zápätí prijal aj z Ríma ponuku, aby sa zúčastnil Cyrilometodskej tradície, ktorá bola pre neho posvätná a so samozrejmou uvedomelosťou prijal aj podnet od papeža Pia IX., keď pri tejto príležitosti zložil i svoje hudobné dielo - Slavino slavno Slaveni (Slávme slávne Slovania) na text srbského básnika Metoda Puciča, ktorý žil v rokoch 1821-1882. A ako ďalej uvádza M. Demka, F. List už vtedy mal obavy aj o svoj život, lebo vyhrážky a prenasledovania sa stupňovali... Bolo to obdobie, keď nachádzal svoj "komplexnejší vzťah k Slovensku a k Bratislave, kde neraz s veľkým úspechom koncertoval. A mal tu aj bratranca Alojza Henniga, ktorý je tu v jezuitskom kostole i pochovaný." No a druhý jeho bratranec bol v Šuranoch, ktorého od r. 1881 až päťkrát navštívil. Okrem toho, napríklad na počesť ostrihomského kardinála Jána Scitovského napísal skladbu Missa solennis - La Messe de Gran (Ostrihomská omša). No, napísal aj ďalšiu skladbu s príznačným to názvom Totentanz, čo je v preklade Slovenský tanec. A o Listovej účasti na spomenutých oslavách príchodu slovanských apoštolov na naše územie r. 863, ktorého oslavy konali v Ríme r. 1863, sa vtedy dozvedel celý kultúrny svet. Na záver sa ešte žiadá pripomenúť, že vďaka Miroslavovi Demkovi, ale aj ďalším vynikajúcim slovenským bádateľom a historikom za to, že sa cez nich z archívov dozvedáme, ako sa budapeštianska administratíva pokúšala tajne preniesť Listovu telesnú schránku do Budapešti. Najmä jeho deti, predovšetkým Cosima, manželka hudobného skladateľa Richarda Wagnera, sa strikne postavila proti tomu, aby jeho pozostatky boli odnesené tam, kde si to sám neželal. Za tieto postoje bol ešte za svojho života, čím ďalej tým viac osočovaný a veru sa našli aj takí slovenskí maďaróni v Bratislave, ktorí zámerne zamlčovali jeho slovenský pôvod a všemožne zatajovali jeho cesty, najmä na Slovensko. Ako napríklad možno uviesť jeho návštevy starej matky Barbory Slezákovej v Rusovciach, či spomenutých bratrancov v Bratislave a v Šuranoch. A to nebolo všetko, lebo títo maďaróni zamlčovali aj spomenutú Listovu angažovanosť pri oslavách tisícročného príchodu Cyrila a Metoda na naše územie, ktoré sa konalo v Ríme. Preto si myslím, že pri okrúhlom výročí jeho 200-stého výročia narodenia, by sme sa mali prebudiť z dlhotrvajúceho spánku a dôstojne osláviť tohto nášho, ale aj svetového hudobného génia, ktorý patrí všetkým Slovákom prinajmenej tak, ako patrí aj svetu. A moja poznámka na záver ešte o tom, čo o ich metóde falšovania dejín, povedali iní: »Bez studu zatajujú deficit výrazných osobností z vlastných radov a z dejín si prisvojili celú plejádu osobností nemaďarského pôvodu: Nemcov, Chorvátov, Slovákov, Rumunov, Židov...« Toto maďarské prisvojovanie si cudzích zásluh chorými vyhláseniami, donútilo k reakcii i hlavného rabína v Budapešti Landeszmana, ktorý v rozhovore pre noviny Igen, v apríli 1993 povedal:"Keby sme vymenovali všetkých židov a hodnoty ktoré vytvorili, a keby sme ich vyňali z Maďarska, tak z maďarskej kultúry, okrem širokých gatí a barackovice by neostalo nič." Pretože rovnako tak, ako im nepatrí Slovák F.List, neptrí im ani ďalší vynikajúci umelec, malia-portrétista Adam Manucký /1673 - 1757/ slovenský rodák z Ipeľského Sokolca, ktorý bol dvorným maliarom Františka II. Rakociho a vytvoril portréty aj takých slávnych ľudí, ako cisár Karol III., Mária Terézia a iných. Aj napriek tejto skutočnosti, že sa narodil na Slovensku ho Encyklopedický ústav SAV /The Encyklopedia of Slovakia and The Slovaks/ Bratislava 2006, uvádza ako to prebrala z maďarskej knihy: Mányoki, Adam...1673 Szokolya. Hungary... Magyar painter... Pracovníkov EÚ v Bratisalve vôbec nezaujímalo, že rodisko tohto veľkého slovenského maliara sa ocitlo v Maďarsku až po viedenskej arbitráži, v r. 1938! Neuveriteľné, ale je to skutočne tak...!!! Július Suja-Žiak