Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


HISTORICKÉ PREDPOKLADY VZNIKU RÍMSKEJ FILOZOFIE. RÍMSKY EPIKUREIZMUS. Úvod.Od r. 146 pr. Kr. sa Grécko dostalo pod nadvládu Ríma. Rím tak postupne spojil pod svoju moc väčšiu časť vtedajšieho kultúrneho sveta. Pod jeho vládou sa ocitli - Itália, Grécko, Egypt, Sýria, Gália, Hispania a ďalšie krajiny. Rímska vzdelanosť a kultúra sa tak dotvárala v styku s kultúrami nielen spomenutých krajína, ale aj v styku s kultúrami národov, akými boli pôvodní Etruskovia, ale aj Peržania, Židia, Foiničania a ď., ktorých kultúru si Rím pretváral k svojim potrebám. Rímska a grécka kultúra v tejto dobe tak tvorili základ otrokárskej spoločnosti. Pokiaľ sa týka hospodárstva, tak to spočívalo na poľnohospodárstve, ktoré malo naturálny charakter a vlastne tvorilo chrbtovú kosť celého majetkového bohatstva patriciov. Roku 133 pr. Kr. na základe agrárneho zákona Tiberia Grakcha, rímska rodina mohla maximálne vlastniť 250 ha pôdy a tá zostávajúca bola rozdelená bezzemkom. To sa ale nepáčilo aristokracii, lebo im vraj zákon obmedzuje vlastníctvo pôdy. Preto zákonodarca v boji s konzervatívnou aristokraciou prišiel o život, a tá napokon po jeho smrti zákon anulovala. Ale keďže Rím sa koncom 2. storočia pr. Kr. ešte stále zmieta v lokálnych vojnách a navyše r. 104 pr. Kr. dochádza na Sicílii aj k povstaniu otrokov, tak vtedy rímsky politik a spisovateľ Cicero vyhlásil: "Ťažko povedať, Qurité, ako nás nenáviadia iné národy za tú svojvôľu a nespravodlivosť, ktorú sme k nim posielali s vojenskou pomocou." Áno, rímske impérium bol nasilu pozliepaný konglomerát Rímanov, Grékov, Gallov, Iberov, Britov, Egypťanov, Numiďanov a iných národov, ktorý sa síce udržal až do pádu rímskej otrokárskej spoločnosti, ale keď sa neustále zmietal v permamentnom boji, či už vo vnútri krajiny alebo za jej hranicami, tak život v takomto nepokojnom spoločenstve neustálej hrozby, bol len ťažko znesiteľný. Raz to bolo napríklad povstanie otrokov v II. až I.storočí pr. Kr., ktoré síce bolo potlačené, ale iba s veľkým vypätím síl. Veď napokon to malo za následok aj prechod republikánskeho zriadenia v cisárstvo. Potom nasledujú vojny s Mithridatom VI., Spartakove povstanie otrokov, dobytie Jeruzalema, a hneď nato na severe ríše sa stále viac proti rozpínavosti Ríma búria aj galské kmene, proti ktorým senát posiela jedného z popredných tribúnov Ríma, G. J. Ceasara /100-44 pr. Kr./ A tomu neostávalo nič iné, ako si krutou silou podrobiť celú Gáliu. A pokiaľ Ceasar bojoval za hranicami ríše, vzniká v Ríme občianská vojna /49-45 pr. Kr./ Dlho ešte trvalo, kým v ríši došlo k upokojeniu situácie. Až za cisára Augusta /27 pr.Kr.-14 po Kr./ sa ako-tak podarilo do jej správy zaviesť prísny systém spravovania, čím sa obnovil nielen mier, ale nastal aj istý hospodársky vzostup celého impéria. Pritom v prvom decéniu nového veku /6-9.r./vzniká nové povstanie v Panónii, ktoré je namierené proti vyberaniu vysokých daní. Neskoršie za Tiberia /14-37/, tiež síce dochádza k istému hospodárskemu vzostupu, a za panovania Klaudia /41-54/ dokonca i k rozšíreniu moci, keď bola k impériu pripojená Británia. A aby došlo k upokojeniu situácie i v ďalších provinciách, tak dokonca sa cisár odhodlal aj k udeľovaniu väčších rímskych práv, napríklad v Gálii, len aby sa moc ríše mohla stabilozovať. No po nástupe Nera na cisársky trón /54-68/, nastáva ďalší úpadok a prenasledovanie republikánov, ale aj kresťanských spolkov. Tieto prísne opatrenia však nepokoje za hranicami Ríma netlmí, ale naopak, tie sa znova začínajú rozmáhať. Tak napr. v Judei v rokoch 66-73 a 132-135, sa tieto dokonca menia v občianskú vojnu. V rímskom senáte sa ale vládna aristokracia všemožne usiluje zachovať otrokársky systém moci, a za tým účelom zjednocuje všetkých otrokárov k tomu, aby uchránili a udržali všetkými možnými prostriedkami cisársku moc. V III.storočí sa znova zdvihla vlna revolúcií otrokov, a keď k tomu zosilneli aj nájazdy barbarov a germánskych kmeňov zo severu, tak táto moc rímskeho otrokárskeho systému, už tento nápor nevydržala a v V. storočí /r.476/ rímske impérium definitívne zaniká. Rímska kultúra, ale najmä literatúra, ktorá sa vyvíjala pod gréckym vplyvom, však dosiahla zvláštneho uznania, a to najmä za vlády cisára Augusta /tak zv. "zlatý vek"/. Vtedy básnici, akými boli Catullus, Horatius, Vergilius, Ovidius, Tibullus a Propertius, či satirici Martial, Juvenal, Petronius, alexandrijský Lukianos, sa stávaju najvýznamnejší predsatviteľmi rímskej literatúry. V takomto prostredí zapúšťa svoje korene do spoločnosti:-Rímsky epikureizmus.Táto filozofia na pôde Ríma dáva o sebe vedieť už v r. 155 pr. Kr., keď dominantnú úlohu začína zohrávať aj v samotnom politickom živote Ríma. Neskúma síce podstatu vecí ako takých, ale sa predovšetkým zameriava na otázky etické; - dosahovanie najväčšej blaženosti, šťastia a predkladaním životných pravidiel pre nový život človeka.Tiež sa obracia aj proti rímskemu náboženskému systému povier a mýtov. Tak napr. básnik a filozof Quintus Ennius, nielen že prekladal diela z gréčtiny do latinčiny, ale vo svojich veršoch píše: "Vždy som tvrdil a znova tvrdím, že bohovia na nebesiach skutočne existujú; len si myslím, že sa vôbec nestarajú o ľudské osudy; lebo keby sa o ne starali, žilo by sa dobrým ľuďom dobre a zlým špatne,ale v skutočnosti to nie je vidieť." Vtedy, roku 155 pr. Kr., prišli do Ríma prví grécki filozofi. Boli to predsatvaitelia tých filozofických smeroch, ktoré mali najväčší vplyv na rímsku spoločnosť. Takto sa z gréckeho epikureizmu dotvoril: - rímsky epikureizmus. A podobne to bolo aj so stoicizmom, eklekticizmom a mysticizmom. Vlastne to boli tie filozofické smery, ktoré boli odrazom úpadkových spoločenských pomerov rimského impéria. Vtedy do Ríma prišli s aténskym posolstvom stoik Diogenes, vedúci aténskej Akademie, skeptik Karneades, ale aj peripatetik Kritolaos, ktorí začínajú v rímskej spoločnosti udomácňovať hellenistické filozofické myslenie. To však muselo vychádzať zo spoločenských pomerov, resp. bolo nútené /ak chcelo prežiť/ akceptovať kultúrne pomery už nie hellenistického Grécka, ale rímskej spoločnosti; pretože šlo o to, aby týmto pomerom najviac vyhovovalo. Ako prvou začnime školou epikureiskou. V 60. rokoch I. storočia pr. Kr., sa v jej čele ocitol, snáď najväčší jej predstaviteľ a rímsky občan, Titus Lucretius Carus. Svedectvo, ktoré sa nám z jeho pozostalosti zachovalo je veľmi skromné. Ale aj napriek tomuto osudu sa z diela "O podstate sveta", dozvedáme o rímskej spoločnosti, kde zločinnosť, vraždy a závisť, sú sprievodnými znakmi celej vládnucej rímskej vrstvy. Vo filozofickej rovine sa Lucretius ako epikurejec pridržiava Demokritovho a Epikurovho učenia, najmä v otázke atómu, ktorého existenciu podporuje a skeptikým kritikom, ktorí tieto atómy neuznávali, lebo sú vraj neviditeľné, odpovedá: "Vietor tiež nevidíme a napriek tomu existuje." Keď ďalej píše, že "atómy sú najelementárnejšie telieska, večné, nedeliteľné a nezničiteľné, sú kompaktné vnútorne rovnorodé a od seba sa odlišujú iba velikosťou a tvarom." Telesá a prázdno tvoria nekonečnosť,tvrdí Lecretius, a pritom svet, to je pohyb kolosálnych atómových zoskupení kozmických telies. Lucretius je determinista, lebo zastáva názor, že všetko sa deje podľa nemených a večných zákonov. Rozum sa vyvíja a zaniká spolu s telom, tvrdí Lucretius. Jeho filozofia obsahuje aj prvky dialektiky. Vývoj človeka a spoločnosti chápe evolucionisticky; kyjak, kameň a oheň priviedli človeka ku spracovaniu kovov. Elementárnou ľudskou spoločnosťou je rodina, kmeň atď., a tie sa spojujú podľa zmluvných zásad do väčších celkov. Štát vznikol historicky ako istý stupeň zospoločenštenia ľudí. V etike pokračoval Lucretius v epikurejskej tradícii, keď píše: "Našej telesnej schránke postačí málo, ba veľmi málo, aby sa bolesti zbavila a mohla si dopriať aj nejednu rozkoš. Väčšieho pôžitku ani príroda nechce,..." atď. No keď cisár Domitianus filozofické školy v Ríme r. 90 zakázal, bola medzi nimi aj škola epikurejská. Ale našťastie, keď sa na cisársky trón dostal Marcus Aurelius, tak štyri filozofické školy znova otvoril a medzi nimi bola aj škola epikurejská, no i stoická a ďalšie dve. Toľko v krátkosti o rímskom epikureizme. Július Suja-Žiak