Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Fiodor Michajlovič DOSTOJEVSKIJ - Túžil po šťastí. Áno, v celom svojom literárnom diele píše o všeľudských hodnotách človeka. Jeho romány nie sú písané opisnou metódou vonkajších vzťahov medzi ľuďmi, ale sa ponára hlboko do psychiky človeka, v ktorej nachádza bipolárne prežívanie života svojich postáv; svet ľudský i neľudský, svet harmonický i rozvrátený, keď jedným dychom zdôrazňuje myšlienku, že nie sme stvorení pre zlo, ale pre šťastie v slobodnom a mierumilovnom svete pod ochranou Boha. Dostojevského svetonázorové postoje sa zo začiatku formovali pod vplyvom revoluč. demokrata V. G. Belinského a francúzskych utopistov. Táto jeho orientácia ho ale v r. 1847 nasmerovala do radikálneho zoskupenia nespokojných petraševovcov, ktorí pod vedením M. V. Petraševského vyznávali slobodomysliteľské ideály. Keďže toto zoskupenie bolo pod prísnym dohľadom carskej polície, boli niektorí jeho členovia vrátane Dostojevského v r. 1848 pozatýkaní a odsúdení k smrti zastrelením. Našťastie tento krutý rozsudok bol u Fiodora Michajloviča predsa len zmiernený na štyri roky vyhnanstva na Sibíri. Dostojevský mal rád život a bol úprimným zástancom humanistických ideálov bratsva všetkých ľudí a národov, založeného na šťastí jednotlivca. Preto život považoval aj za cieľ svojho snaženia, rovnako ako každý človek by mal byť cieľom druhého človeka. Príkladom mu v tomto mala byť Božia láska, ku ktorej sa utiekal slovami: "Milujem Ťa Bože, lebo život je veľký." V celom jeho literárnom diele plápolá oheň lásky k životu a životnosti. O svojej zbožnosti na adresu všetkých posmeškárov odpovedal: "Ak verím v Boha, nerobím to ako hlupák. Tí ma tu chcú poučovať a smejú sa mi. No ich úbohá povaha si nedokáže ani vo fantázii predstaviť to zlo, ktoré som prežil ja." Áno, človek ktorý prežije v ťažkých podmienkach zlo, prežije ho zväčša iba preto, že verí, lebo viera je nesmierna vnútorná sila, ktorá dokáže prekonávať aj tie najťažšie prekážky. Preto v jeho výroku je obsiahnutá táto múdrosť, ktorá tvorila aj podstatu toho, prečo sú všetky jeho diela také zaujímavé a poučné i pre dnešného človeka. Navyše, ak je jeho umelecké stvárnenie románových postáv, ako napríklad u Bratov Karamazovovcov, aj filozofickým zachytením realistického života, ktorý sa prelína s fantastickým zakončením dejov, ešte popretkávaný aj vysoko intelektuálnou tvorbou, tak potom úspech diela u čitateľa je zaručený. Jeho románoví hrdinovia sú zväčša po psychickej stránke chorí, či narušení ľudia, ktorí sami seba považujú za nižšieho od človeka. Ak tu máme na mysli človeka, je to taká osobnosť, ktorá si ctí nielen ľudské, morálne hodnoty, ale dodržuje aj zákony podĺa ktorých sa aj správa. Z toho potom pramenia aj anomálie ľudských vzťahov, ak sa tieto zásady ignoruju a nedododržujú. Vtedy autor akoby v úlohe psychoanalitika, začne načierať do vnútra duchovného sveta svojich románových hrdinov, aby tak plasticky vykreslil ich dvojpólový svet zločinca alebo svätca. Je ťažko tu vymenovať všetky jeho diela, ktoré napísal, no niektoré si predsa len pripomeňme: Už r. 1845 vydáva román Biedni ľudia. Po roku vydáva poviedky Dvojník a Pán Procharčin. V prvej vykresľuje tragickú grotesknosť človeka na pozadí vnútorne rozorvaných psychických stavov, ktoré sa prelínajú so skutočnými a normálnymi chvíľkami reálneho sveta. V druhej poviedke autor hľadá odpovede na bežné otázky každodenného života, až napokon sa ocitá vo svete fantázie. V r. 1849 mu vychádza aj ďalšia poviedka Netočka Nezvanovová, ktorá je hlbokým ponorom Michajla Fiodoroviča do psychiky dievčaťa. V podobnom duchu napísal aj poviedku Biele noci, kde je hrdinkou Nástenka, ktorá vo svojej fantázii v petrohradských bielych nociach prežíva po štyri dni a noci lásku s romantickým "snílkom". Pritom vo svojej úprimnej a naivnej prostoduchosti by bola schopná všetkého, len aby tá jej láska nepominula. No osud je krutý, čas lásky pominie a Nástenka sa napokon dostáva späť do svojho osamelého sveta, ktorý je už všednou realitou. V r. 1850 je trestancom v Omsku na Sibíri, ale našťastie za štyri roky je oslobodený od trestaneckých prác. R. 1857 sa žení s M. D. Isajevovou, no tá mu r. 1864 umiera na epileptickú chorobu. R. 1859 je Dostojevskij definitívne prepustený na slobodu, a hneď nato v r. 1861 vydáva v Petrohrade román, Ponížení a urazení. V ňom, tak ako bolo vyššie spomenuté, načiera do psychiky šľachtica,kniežaťa, ktorý túžiac po bohatstve je schopný uzavrieť aj sobáš s dcérou boháča, ktorú síce nemiluje, ale vidina obohatenia je preňho nadovšetko. Pritom je schopný použiť všetkých klamstiev a úskokov, len aby mu jeho zámer vyšiel. A pritom mu vôbec nezáleží na tom, že spraví ženu nešťastnou. Po troch rokoch vydáva aj ďalší román, Zápisky z mŕtveho domu a v tomto samom období napísal aj román, Obec Stepančíkovo a jej obyvatelia. Po prevzatí honoráru odchádza do Paríža, Londýna a Ženevy. Istý čas pobudol aj v Turíne a v Ríme, ale kôli liečbe odchádza do Wiesbadenu, kde nakrátko prepadol kasínovým hazardným hrám. V r. 1864 vydáva Zápisky z podzemia, ale po roku utrpel finančný krach a znovu sa dostáva do finančnej tiesni. Preto začína písať román, Zločin a trest. Túžba po Rusku ho ale vracia späť do vlasti, kde toto veľmi poučné filozoficko-esejistické dielo dokončuje /1866/. V ňom na základe ponorenia sa do psychiky človeka majstrovsky opisuje správanie a duchovné zvraty človeka, aby vyriešil dilemu medzi zločinom a trestom. V tomto románe pútavou formou opisuje zločinom poznačeného Raskoľnikova, ktorý z akejsi nedbalosti, či ľahkomyseľnosti žije v krajnej biede, ktorý je tak veľmi podobný kadejakým mnohým dnešným asociálom. V takomto položení v jednom okamihu podľahne istej neuváženej iracionálnej pochabosti a pre peniaze zabije starenu, ktorú okradne. Po mesiaci začne zločinca trápiť svedomie; sužuje ho srdcová a psychická trauma, ktorá si tak vyberá svoju daň, lebo pod ťarchou Božej pravdy sa napokon Raskoľnikov rozhodne sám udať polícii, aby tak vykúpil svoj hnusný čin. V r. 1867 sa po druhý raz žení s Annou Grigorievnou Snitkinovou, ktorá je od neho o 25 rokov mladšia. Bola mu ale vynikajúcou manželkou a priateľkou po celý zbytok jeho života. Svoj život s Dostojevským opísala aj v životopisnom románe, keď píše o tom, že jej manželstvo sa začalo veľmi zle, keďže bol stále zadĺžený a vtedy mu pokaždý raz hrozilo uväznenie. Preto uteká pred touto hrozbou väzenia do zahraničia /Drážďany, Ženeva/, ale keďže je bez peňazí, znova sa púšťa do písania. Vtedy si spomenul na svoje hazardné hry z pred pár rokov vo Wiesbadene, a tie ho inšpirovali k napísaniu románu Hráč. Hneď nato, v r. 1868 napísal aj Idiota. V tomto románe opisuje, tak ako už niekoľkokrát, negatívne charakterové črty ruských šľachticov, spomedzi ktorých vyniká osoba Myškina. Dostojevskij ho čitateľovi predstavuje ako dobráka, no naivne srdečného až smiešne dobručkého, ktorého ľudia zo súcitu síce majú radi, ale ak môžu, tak sa mu na ulici radšej vyhnú. V r. 1869 napísal aj novelu Večný manžel, kde opisuje život svojho švagra, ktorý žije v Moskve. R. 1872 mu vychádza román: Život veľkého hriešnika a Diablom posadnutí. Znova je na liečení v Nemecku a tu v r. 1875 napíše román Výrastok. Roku 1877 napísal aj poviedku Krotká, ktorá bola u nás spracovaná v televíznej forme; s hlavnými protagonistami C. Filčíkom a M. Vášáryovou.Popritom začal písať aj svoje veľdielo Bratia Karamazovovci, ktoré dokončil v r. 1880. Rok pred svojou smrťou sa o ňom vyjadril takto: "Je to dielo v mnohom podobné môjmu životu; je to literárne otroctvo a galejníčtenie." V r. 1881 F. M. Dostojevskij umiera, ale jeho dielo a v ňom obsiahnuté posolstvo zostáva. Je preniknuté náboženským a vysokoetickým cítením človeka, ktorý prežil veľmi trpký život, a snáď aj preto mohol napísať toľko pútavých literárnych diel. Napokon i v jeho Listoch a v Denníku spisovateľa je verne zachytená jeho rozorvaná duša, síce nešťastná, no stále túžiaca po šťastí. Július Suja-Žiak Uverejnené: SNN, Týždenník Matice slovenskej, Martin. Roč. 10 /14/ č. 5/ ´99 z 2.2. 1999.