Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


J.D.Rendtorff: Bez uznania niet spravodlivosti - časť 2. Uznanie bez prerozdelenia nie je uznaním

Jacob DAHL RENDTORFF: Filozofické kategórie uznania a spravodlivosti - časť II. P.Dinka: Teraz obráťme svoju pozornosť k modernému štátu. Neoliberálni filozofi tvrdia, že moderný štát so svojou všeobecnou ochranou slobody občanov je imanentne spätý s uznaním jednotlivca ako príslušníka demokratickej spoločnosti a zabezpečuje, aby sa uznávali navzájom. Už spomenutý filozof Alexandre Kojéve si myslel, že Spojené štáty a Európska únia predstavujú po druhej svetovej vojne príklad moderného homogenného štátu, ktorý má univerzálne uznanie. Podľa neho univerzálny štát znamenal koniec vývoja ľudskej spoločnosti - jednoducho preto, lebo túžba po uznaní už nie je potrebná, objekt poznania sa už naplnil. So svojim existencialistickým paradoxom ide ešte ďalej: koniec histórie je koncom umenia a dokonca aj koncom filozofie. Preto musí ľudstvo prísť s novým systémom svojej existencie, malo by sa vraj inšpirovať spôsobom života Japoncov. Americký ekonóm Fukuyama k tomu dodáva: V roku 1989, po skončení politického zápasu medzi komunistami a zástancami liberálnej demokracie, sa boj o uznanie skončil. Čo si myslíte o týchto myšlienkach? A čo si myslíte o myšlienke, že globálny kapitalizmus je koncom histórie? J. D. R.: Francis Fukuyama, americký politický ekonóm, sa inšpiroval politickou filozofiou Lea Straussa a ďalej rozvíjal Kojévove úvahy. Faktom ostáva, že pohyb smerom k liberárlnej demokracii, ktorý sa odohral v západnom svete, sa teraz opakuje vo všetkých kultúrach bývalých totalitných štátov. Liberárlna demokracia je pre Fukuyamu vrchol, ktorý sa už nedá prekonať. Nevidí jej neblahé dôsledky, nevidí prehlbovanie rozdielov medzi svetom bohatých a chudobných. Presadzuje ideológiu "kultúry chudoby", ktorá tvrdí, že chudobní dostávajú iba to, čo si zaslúžia. Nereaguje ani na súčasné výzvy konceptu uznania, keď sa nerovné uznanie medzi rovnými ľuďmi konfrontuje s rovným uznaním medzi nerovnými ľuďmi. Iný názor, a ten zastávam aj ja, prináša americká filozofka Nancy Fraserová. Koncept uznania posúva do roviny politiky identity, kde sociálne skupiny používajú boj o uznanie ako nástroj na integrovanie do politickej integrity. P. Dinka: Nancy Fraserová, ako vieme, sústreďuje svoje teoretické závery v koncepte uznania na otázky spravodlivosti a prerozdeĺovania. V čom vidí záruku spravodlivosti? J. D. R.: Podľa Fraserovej dimenzia uznania zodpovedá statusovému usporiadaniu spoločnosti /rod, rasa, náboženstvo/, a tým aj konštitúcii kultúrne definovaných kategórií pre sociálnych aktérov prostredníctvom spoločensky zakorenených kulúrnych hodnotových vzorcov, čiže vytvorením statusových skupín, ktoré sa vždy vyznačujú relatívnym rešpektom, relatívnou prestížou a úctou, ktorú človeku preukazujú druhí. Dimenzia rozdeľovania zase zodpovedá hospodárskej štruktúre spoločnosti, a to prostredníctvom vlastného poriadku a trhu práce. K pochopeniu súčasnej spoločnosti nestačí ani kulturalizmus, ani ekonomizmus. Preto nemožno nároky na prerozdeľovanie a nároky na uznanie chápať izolovane, odtrhnuto od seba. Spravodlivosť, hovorí Fraserová, možno dosiahnúť iba vtedy, ak budeme obe dimenzie chápať ako spojené nádoby. Skrátka, v spravodlivej spoločnosti nemôže existovať jedna bez druhej, inak povedané, nijaké prerozdeľovanie bez uznania a nijaké uznanie bez prerozdeľovania. P. Dinka: Kanadský filozof Ch. Taylor v eseji Politika uznania napísal: "Základná téza znie následovne: našu identitu sčasti formuje uznanie alebo jeho absencia, často zneuznanie od ostatných. Jednotlivec či skupina ľudí môžu utrpieť veľkú ujmu, ozajstné utrpenie, keď sa k nim spoločnosť obráti chrbtom." Nazdávam sa, že v západných krajinách prichádza v súčasnosti k procesu zneuznania. Spomínam si na nedávne prejavy britského premiéra a nemeckej kancelárky, ktoré boli ostro zamerané proti multikulturalizmu. Čo si o tom myslíte? J. D. R.: Vždy podčiarkujem dôležitosť dialógu ako prostriedku na zabezpečenie uznania jednotlivca. Myslím si, že tieto prejyvy orientované na zneuznanie prisťahovalectva neboli v poriadku. Smerovali k potlačeniu identity jednej skupiny a k vyzdvihnutiu druhej skupiny. Určite to nezapadá do rámca súčasného úsilia klásť do popredia koncept uznania. Už Hans Georg Gadamer v diele Pravda a metóda /1960/ zdôrazňuje nevyhnutnosť dialógu v rozvoji historickej hermeneutickej tradície. Nie boj o uznanie, ale vzájomné porozumenie vedené aristotelovskou múdrosťou. Aj Habermas poukazuje na nevyhnutnosť rozlišovať medzi prácou, jazykom a ľudskou interakciou. Prostredníctvom filozofie jazyka a komunikačnej interakcie možno podľa neho docieliť demokratické myslenie. Na to netreba boj o uznanie, pretože uznanie je výsledkom komunikácie. Neodmieta úplne agonistickú pozíciu, ale žiada uprednostňovať komunikáciu. P. Dinka: Demokracia je vždy záležitosťou uznania: ľudia musia vedieť chápať pravidlá a rozhodnutia, ktoré sa ich týkajú a ktoré by mali vyjadrovať ich vlastnú vôľu. Politická demokracia však nie je všetko, lebo človek potrebuje k životu aj ekonomickú demokraciu. Ide totiž o to, aby sme neboli slobodní iba podľa ústavy, a pritom otrokmi podľa zákonníka práce... J. D. R.: Tieto otázky rieši Habermasov pokračovateľ nemecký filozof Axel Honneth. Teóriu uznania chápe ako boj, ktorý prekračuje rámec komunikácie.Poukazuje na to, že Gadamer a Habermas zabúdajú na silné momenty konfliktu, ktoré sú prítomné v komunikácii, a zároveň zdôrazňujú, že uznanie nie je možné izolovať od pochopenia sociálnych podmienok života. A. Honneth reflektuje tri sféry uznania - lásku, právo, výkon. Vychádza z toho, že rodičia, historicky vzaté, najprv iba matka, majú prevziať špecifické povinnosti starostlivosti o dieťa a pripraviť mu tak cestu od organickej bezmocnosti k vývoju sebadôvery. Súčasne s týmto procesom sa uskutočňuje porovnateľné osamostatnenie lásky ako formy uznania; vzťahy medzi pohlaviami sa oslobodzujú s ekonomických a sociálnych väzieb správania a otvárajú sa tak pocitom vzájomnej náklonnosti. Svadba sa začína chápať ako inštitucionálna výrazová forma osobitného druhu intersubjektivity, ktorej špecifikum spočíva v tom, že muž a žena sa navzájom potrebujú a navzájom si prejavujú lásku. P.Dinka: A ako je to u Honnetha s právnym uznaním jednotlivca? J.D.R.: V predmoderných spoločnostiach sa právne uznanie jednotlivca spájalo s jeho sociálnym ocenením, ktoré mohol požívať na základe pôvodu, veku či funkcie, a podľa toho sa aj uznávali ostatní členovia spoločnosti. Spojenie právneho rešpektu a sociálneho ocenenia bolo morálnym základom všetkých tradičných spoločností. Ten podľa Honnetha to narušil až kapitalistický spoločenský poriadok. Sociálna vážnosť prestala byť závislá od pôvodu. O uznaní jednotlivca už nerozhoduje členstvo v stavovskej skupine, ale osobne podaný výkon v štruktúre industriálne organizovanej deľby práce... P. Dinka: Pán profesor, doľte vrátiť sa k otázke, na ktorú ste mi ešte neodpovedali. Myslím tým na ekonomickú demokraciu... J.D.R.: V kapitalistickej spoločnosti, ako to prízvukuje aj sám Honneth dochádza k rozštiepeniu predmoderného pojmu cti do dvoch protikladných oblastí: na jednej strane sa časť pojmu cti demokratizuje tým, že každému členovi spoločnosti sa priznáva rovnaká úcta k jeho dôstojnosti či autonómii, kým druhá časť sa do určitej miery "merokratizuje" prostredníctvom toho, že každý člen spoločnosti ako "produktívny občan" sa má tešiť sociálnemu oceneniu podľa svojho výkonu. A tu sa vynára najväčší háčik v tom, že to vedie k vykorisťovaniu človeka človekom. Tento typ sociálneho vzťahu je na základe toho organizovaný hierarchicky, čiže spôsobom, ktorý má jednoznačne ideologickú povahu. Takže potom prichádza k tomu, čo ste naznačili v otázke - politická sloboda človeka podľa ústavy a "otroctvo" podľa pracovného práva. P.Dinka: Uznanie znamená aj slobodu. Isaiah Berlin to napísal veľmi múdro: "Pozitívny význam slova sloboda človeka vychádza zo želania jednotlivca byť sám sebe pánom. Želám si, aby môj život a moje rozhodnutia záviseli len odo mňa, nie od vonkajších faktorov. Želám si byť subjektom, nie objektom." Čo nám pomôže byť slobodným a suverennym? J.D.R.: Už spomínaný filozof Paul Ricoeur sa venuje vari najpodrobnejšie vzťahu medzi poznaním a slobodou. Pri analýze používa kategóriu daru ako prvku uznania. Uznanie chápe ako identifikáciu. Identifikovať niečo, odlíšiť niečo od niečoho znamená vytvárať si o niečom svoju mienku či obraz. Uznanie je v tomto zmysle aktom reprodukcie imaginácie, ktorá sa identifikuje so schopnosťou porozumenia. Ricoeur zdôrazňuje význam uznania pre identitu ako takú, hovorí dokonca o sebauznaní každej ľudskej bytosti, o dôležitosti vzťahu medzi uznaním a osobnou zodpovednosťou, medzi hrdosťou a hanbou. Prostredníctvom identifikácie s thymosom ja uznáva ty, ako morálne zodpovednú bytosť. A práve v zodpovednosti spočíva sloboda; byť slobodný, znamená byť zodpovedný a, naopak, byť zodpovedný znamená byť slobodný. Zodpovednosť spočíva v posúdení toho, kam siaha naša sloboda a kde sa začína sloboda druhého. Sloboda zase spočíva v zodpovednosti, s akou dokážeme odlíšiť ja od ty. P.Dinka: Uznanie znamená aj spravodlivosť, ako sme si to už tu uviedli. No a s konceptom uznania sú spojené dva základné prvky /Nancy Fraserová/ a to prerozdeľovanie a uznanie. Prerozdeľovanie je založené na sociálno-ekonomických aspektoch, pričom uznaie na kultúrnych aspektoch. V prvom prípade ide o triedne delenie spoločnosti, v druhom o kultúrny status /etické skupiny, rody, príbuzenstvo, rasa atp./ Nazdávam sa, že pri definovaní spravodlivosti nemožno tieto dva prvky oddeľovať. Čo si o tom myslíte? J.D.R.:Problém uznania spravodlivosti je otázkou uznania toho druhého. Keď hovoríme o vzájomnom uznaní medzi ľuďmi, riešime tým zároveň problém hľadania identity a uznania druhého v spoločnosti ako bázu pre komunitu založenú na multikulturalizme a rozličnosti. Na globálnej úrovni nám nejde iba o ekonomickú rovnosť, ale aj o kultúrnu úctu k druhému. Oba prvky sú pre spravodlivosť nepochybne nevyhnutné. Lenže je tu háčik: nezabúdajme, že spoločenské procesy sú vo veľkej miere bojom o uznanie. Nie som si preto istý, že boj, konflikty, násilie a moc ako také poskytujú dobrú základňu pre politickú a sociálnu etiku. Ak aj áno, musíme sa pýtať, do akej miery. Nazdávam sa, že koncept uznania, sprevádza koncept daru, ktorý môže za pomoci mediácie prispieť k spoločenskej integrácii a vzájomnému porozumeniu. P. Dinka: Mladý americký filozof Markell prichádza s novým konceptom: navrhuje používať pri význame uznanie slovo acknowledgement. Aký je v tom rozdiel? Čo to pre normálneho smrteľníka znamená? J.D.R.: Markell inšpirovaný Hannah Arendtovou argumentuje, že nespravodlivosť nie je iba záležitosťou uznania, ale zahŕňa aj iné veci. Práve z týchto dôvodov navrhuje nahradiť pojem politika uznania pojmom politika acknowledgement čiže akceptácie. Vo svojej teórii berie do úvahy fundamentálnu zraniteľnosť každej ľudskej bytosti, ktorá sa zdá stratená v politike boja za uznanie. Markell dôvodí, že uznanie je určitým druhom analytickej subjektívnosti, ktorá v konečnom dôsledku vedie k zneuznaniu. P. Dinka: Ešte záverečná otázka: Hannah Arendtová povedala: "Je dobré byť uznávaný, ale lepšie je byť vítaný." Môžete čitateľom objasniť túto myšlienku? J.D.R.:Arendtová povedala túto vetu, keď v Spojených štátoch preberala medailu amerických spisovateľov Emersona a Thoreaua. V tomto zmysle je acknowledgement /akceptácia/ a privítanie niečo, čo stojí nad uzaním a dosahuje v sebe veľkorysosť daru, ktorý nás vovádza za hranicu uznania a ekonomickú hodnotu daru. ----------------------- koniec 2. časti -------------------------