Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


ARTUR SCHOPENHAUER A NIETZSCHEHO „FILOZOFIA ŽIVOTA.“ ÚVOD. Schopenhauer žil v rokoch 1788-1860. Nemecko bolo vtedy roztrieštené a všade ešte vládla absolutistická moc jednotlivých kniežat, i keď sa tej dobe hovorilo, že je osvietenská. Jeho predchodcovia, ako napríklad J. G. Herder či J. W. Goethe alebo F. Schiller, vtedy už preslávení nemeckí básnici a zároveň filozofickí myslitelia, románopisci, najmä Goethe so Schillerom. Všetci boli vo veku plnej zrelosti, keď začali vydávať svoje geniálne literárne diela. Dobre si osvojili mnohotvárny obsah intelektuálneho života svojej doby, ani nie tak pre vlastné potešenie, ale predovšetkým preto, aby upozornili, že nastal čas na spoločenské zmeny aj v Nemecku. Lebo v každej dobe, keď dôjde k akejsi nehybnosti zapríčinenej stereotypným sociálnym klišé, začne narastať túžba po lepšom, spravodlivejšom a životaschopnejšom spoločenskom systéme. No ak staré spoločenské pomery tomu bránia, kto iní ako myslitelia, básnici, spisovatelia, by na to nemali poukazovať?! Veď žiaden starý spoločenský systém sa len tak sám od seba nezmení...! Všetci traja /Herder, Goethe i Schiller/ boli významnými spolutvorcami nemeckého osvietenstva, v krajine však ale ešte stále vládli politické pomery, ktoré zaostávali ako za susedným Francúzskom, tak aj za ostrovným Anglickom. Preto, pokiaľ sa Herder upriamuje na ľudovú architektúru minulosti, aby ňou poľudčtil svet svojej prítomnosti, tak Goethe so Schillerom tento svoj talent - pravdivého zachytenia doby - začali vyjadrovať a umelecky stvárňovať aj vo svojich literárnych dielach; básňach a románoch. Tak napríklad Goethe v historickej dráme „Götz von Berlichingen,“ síce s istým časovým posunom do minulosti, ale pre vyjadrenie vlastných pocitov a túžob, akoby prostredníctvom modly umelecky oživil v Shakespiarovskom duchu svoj protest a vzdor, ktorý by sa mohol kedykoľvek oddohrať aj v prítomnosti. A pokiaľ v tomto dramatickom diele je ľudový hrdina, /uvedený aj v názve románu/ zobrazený ako bojovník proti kniežaciemu absolutizmu, ktorý sa stal vodcom sedliackého povstania ešte v období reformácie, tak v románe „Utrpenie mladého Werthera“ odhaľuje už vnútorné pocity mladého človeka, ale v dobe prítomnej. V ňom pranieruje tyraniu, ktorá Werthera uvrhla do bezvýchodiskovej situácie, s ktorou si sám nedokáže poradiť. Takto sužovaný aj osobnými problémami napokon svoj život zakončí sebevraždou. I keď oba príbehy končia odlišným spôsobom, jedno majú spoločné: - ich hlavné postavy úporne hľadali východisko z neutešeného sociálneho položenia, i keď ho riešili odlišnými spôsobmi. Napokon aj vo Faustovi vyjadril skutočnosť tak, že zovšeobecnením podstaty poznania je schopný skúsenosť pretransformovať aj do inej doby, ktorá ako prostredník medzi poznávajúcim subjetom a poznávaným objektom dáva vzťahom zmysel a potrebný etický význam. Svoj vzdor proti neochote meniť sociálne pomery v Nemecku, napríklad aj za vlády Fridricha II., vyjadrovali vo svojich dielach i ďalší myslitelia a básnici; napr. F. L. Stolberg vo svojej básni „Ku slobode“, ale aj o desať rokov mladší Gotheho súčasník F. Schiller. Ten v románe „Zbojník“ /Der Räuber/ už vôbec neváha a priam vyzýva svojho hrdinu Moora do neľahkého boja nielen za svoje oslobodenie z nedôstojných pomerov v ktorých žije, ale predovšetkým aj za povznesenie svojho národa a za jeho zjednotenie. A aby vyburcoval všetkých k činu, napokon zvolá: „Postavte ma do čela chlapov ako som ja, a z Nemecka sa stane taká republika, že Rím a Sparta budú oproti ním vypadať iba ako mníšske kláštory.“ Až takúto odozvu mali nemecké sociálne pomery v XVIII. storočí na velikánov nemeckého národa, že neváhali svojim hrdinom vkladať do úst aj priame výzvy do boja. Všetky nešváry, ktoré vtedy vládli na kniežacích dvoroch vykresľujú aj ďalšie Schillerove romány, ako napríklad "Úklady a láska“, /Kabale und Liebe/ a iné. To, že sme si na úvod takýmto spôsobom objasnenili dobu v ktorej sa A. Schopenhauer narodil a prežil svoju mladosť, bolo potrebné preto, aby sme poukázali na zápasy veľkých mužov, ktorí sa spôsobom im vlastným usilovali vykresliť život, ktorý je zrelý ku zmenám. Osvietenská doba ale postupne v Nemecku prechádza v romantizmus, ktorý práve u Schopenhauera nachádza živnú pôdu. Ten akoby v pravú chvíľu zachytil tento myšlienkový prúd, a tak vyšiel v ústrety vkusu novej doby, ktorá nastoľuje aj nové predstavy o živote. Klasické otázky filozofie prenecháva riešiť svojmu staršiemu kolegovi Heglovi a on sám sa orientuje na etické a estetické problémy, ktorými vplýva predovšetkým na umelecky orientovanú inteligenciu. No a základný filozofický problém rieši po svojom tým spôsobom; že vo svojom hlavnom diele, Svet ako vôľa a predstava, vkladá osud človeka do iracionálnej svetovej vôle, ktorej naprogramoval nemeniteľný smer. Takže človeku už potom nezostáva nič iné, iba sa nechať unášať nezávislou a slepou vôľou, alebo žiť v askéze ako v istej úteche, čo tak prekážalo Schillerovmu hrdinovi Moorovi. A. SCHOPENHAUER. Artur Schopenhauer, od smrti ktorého 2l. septembra v r. 2005 uplynulo l45 rokov, sa narodil dnes už v poľskom Gdaňsku, dňa 28. februára l788. Väčšiu časť svojho života však prežil v Berlíne na univerzite, akoby v tieni svojho význačnejšieho kolegu, o osemnásť rokov staršieho G. W. F. Hegla. Lebo ten v tom čase ovládal myslenie väčšiny mladých ľudí, študujúcich filozofiu v Nemecku. Vo svojej dobe bol Schopenhauer považovaný za jedného z najväčších štylistov z pomedzi všetkých nemeckých filozofov. Píše sa o ňom, že na jeho vetnotvornom umení sa vraj zdokonaľoval a školil aj samotný Thomas Mann. On sám sa ale nedal na dráhu románopisca či básnika, i keď táto oblasť mu nebola cudzia, ale skôr sa prikláňal k filozofii I. Kanta, čo je zretelné aj z jeho ponímania myslenia, ktoré však svojsky koncipuje do akejsi podoby humeovsko-kantovského agnostocizmu, v ktorom vykresľuje svoj svet ako iracionálnu objektivizáciu vôle. Týmto svojim špecifickým poňatím sveta sa napokon odlišuje nielen od I. Kanta, ale aj od Fichteho, Schellinga či Hegla. Zretelne sa to prejavuje už tu v spomenutom jeho hlavnom filozofickom diele, Svet ako vôľa a predstava /Die Welt als Wille und Vorstellung/, ktoré mu vyšlo v r. l8l9. Schopenhauer tu svet chápe tak, že je to len naša predstava, sen, ilúzia, alebo akési „vnútorné nazeranie“, či kauzalita dejov, keď píše: „Naše oko, ucho alebo ruka vníma iba údaje, nie názory. Až potom, keď rozum prejde z účinku k príčine, svet sa nám zjaví ako predstava, rozložený v priestore, s premenlivou podobou a stále hmotný, no nekonečný v čase.“ /Die Welt, I., 5./ A ďalej v II. časti dodáva: „Priestor je síce v mojej hlave; ale empiricky je moja hlava v priestore.“ O vôli zas hovorí, že ju poznávame sami na sebe, priamo a intuitívne, keď o nej píše: „...moje telo je jediný predmet, ktorý nepoznám len z jednej stránky ako predstavu, ale ho poznám aj z tej druhej stránky, a tou je vôľa.“ /Die Welt, I. 25/ No vôľu si predstavoval ako slepú, neskrotnú, bezcieľnú, nadčasovú a mimopriestorovú, rozumom nepochopiteľnú silu, ktorá sa vymyká všetkým zákonom, pomocou ktorých si predstavujeme svet, ktorého je nositeľkou /jeho objektivizáciou/. Aj svet chápe ako hmotný výraz vôle, vec o sebe, ktorá nás ženie do záhuby tým, že jeden požiera druhého, utláča ho a robí všetko preto, aby ho úplne ovládal, i keď ten druhý trpí atď. Ba, dalo by sa povedať, že práve utrpenia a ďalších hrôz sa človek nikdy nezbaví. A to dokonca ani sebevraždou, lebo tým, že ovládam svoje telo - jav, neovládam svoju vôľu - vec o sebe, a to ani vtedy nie, keby som sa zmárnil. Lebo v tom okamžiku, ako si siahnem na život, sa moje ja prevtelí. Tu ako vidíme, pokiaľ v úvode spomenutí jeho predchodcovia, i keď viac poeti a románopisci než filozofi, ale mali predsa len väčšiu guráž popasovať sa so sociálnymi problémami a pomenovať veci jasnou rečou, či už vo forme poetickej alebo dramatickej, no Schopenhauer to všetko implantoval do metafyzickej vôľe. Lebo tá vládne svetu ako slepá a iracionálna sila proti ktorej vraj nikto nič nezmôže, lebo jej patrí život aj smrť. A takto vnáša do nášho myslenia svoje predstavy; že človek ako ty, ja, slobodnú vôľu nemá, lebo ja som iba jav /predstava/, a ako taký som podrobený zákonu príčinnosti. „To sa deje za podivuhodnej skutočnosti, lebo každý sa vo svojich jednotlivých činoch považuje a priori za celkom slobodného a domnieva sa, že by v každom okamžiku mohol zmeniť spôsob svojho života, čo by znamenalo, že sa stane niekým iným. No namiesto toho a posteriori, v skutočnosti k svojmu údivu zisťuje, že slobodný nie je, a že je naopak podrobený nevyhnutnosťou, takže i napriek všetkým svojim predsavzatiam a úvahám nič nemôže meniť na svojom konaní a musí od začiatku až do konca svojho života zostať verný svojmu charakteru, i keď ním sám pohŕda.“ /Die Welt I., 23/ Ďalej vraví, že „každý si myslí, že môžem robiť čo sa mi zachce: môžem, ak budem chcieť rozdať všetko čo mám chudobným. To je pravda. Môžem. Len jednu maličkosť nemôžem: zpôsobiť to, aby som to chcel.“ A Schopenhauer hneď aj vysvetľuje prečo to nemôžem: človek je celkom ovládaný rozmanitou motiváciou, ktorá vyviera z prítomnosti i budúcnosti. No a čím viac človek vie, čím je chytrejší, tým viac je bombardovaný, obťažovaný, rozptyľovaný i trieštený. Preto mu neostáva nič iné, než si uvedomiť základné rysy tejto svojej povahy, aby zistil čo doopravdy chce a čo nechce, a vybral si vlastnú správnu cestu bez blúdenia, bez váhania a bez nedôsledností. K tomu ale potrebuje jednu podstatnú vec - správne si zvoliť svoje povolanie a v ňom poznať sám seba, ako to hovorili už starí Gréci. Stojí za povšimnutie, že vo svojom zdôvodňovaní o neovládateľnosti vôle, si dokonca vypomáhal aj reinkarnáciou, keď sa duša prevtelí do iného tela a potom vraj vplýva na myslenie svojho druhého „ja“ a pôsobí v ňom rovnako, ako sme to už popísali vyššie. K štúdiu orientalistiky, kde sa s reinkarnáciou zoznámil, sa zrejme odhodlal aj preto, že popri Heglovi tej pedagogickej práce na univerzite až toľko nemal, nuž dal sa na štúdium indickej filozofie a orientálnej kultúry, a to ku prospechu dnešnej doby. Lebo vďaka jemu sa nám zachoval aj jeho názor na moslimský korán. I keď ešte dodenádva dnešní jeho interpréti všemožne dokazovali opak, a obsah tejto islamskej svätej knihy nám podávali v iných, rúžovejších farbách. Zrejme je to spôsobené aj tým, že novšie vydania sa pravdepodobne obsahovo odlišujú od starších a ortodoxnejších vydaní. No súčasná prax a skúsenosti, akoby dávali zapravdu nášmu filozofovi. On si túto knihu nectil, pretože v jej kánonoch, /v tej ortodoxnej verzii/ je obsiahnuté aj pohŕdanie smrťou a podnecovanie k výbojom voči všetkým nemoslimom. A táto jeho pravda je dnes denne, bohužiaľ aj potvrdzovaná, lebo terorizmus formou sebaobetovania sa pre svet stáva tou najväčšou hrozbou! Veľmi výstižne a zaujímavým spôsobom hodnotí aj cieľ ľudského snaženia, keď o ňom píše: „Každý človek sa ženie za nejakým cieľom, keď ho však dosiahne, vynorí sa cieľ nový; a keď je úplne na konci a už dosiahol všetko čo si len mohol priať, prepadá v najstrašnejšie zúfalstvo - nude. A čím je ľudský tvor agilnejší, čím silnejšia je jeho vôľa, čím mocnejšie je jeho pritakávanie životu, tým je horší a náchylnejší k znásilňovaniu, k zotročovaniu a potláčaniu vôle svojich blížnych.“ No aj v týchto jeho myšlienkach je podobnosť s dneškom viac než podobná. A aké východisko z tohoto neutešeného stavu Schopenhauer ponúka? Tu si zrejme predstavil, svet Platonových ideí, a podľa nich začal uvažovať tak, že sú iba dve cesty: jedna je umenie a tá druhá je askéza. Oba tieto spôsoby oslobodzujú človeka od vôle, ktorá ho trýzni, len s tým rozdielom, že pokiaľ umenie oslobodzuje človeka iba dočasne, tak askéza ho oslobodzuje natrvalo. A zdôvodňuje to takto: V umení sa človek zbavuje svojich voľných pudov preto, že svet umelec vníma ako ideu, a iného človeka potom chápe, resp. vidí, ako umelecké dielo a nie ako toho, kto mu má ostríhať vlasy, alebo komu je dĺžny peniaze; v umení sa človek díva na veci ako na čisté predstavy a nie ako na motívy; umenie človeku umožňuje vymaniť sa z reťazca kauzality. /Welt I. s.38/. To, že človek vo svojom blížnom a v sebe samom vidí jednu a tú samú bytosť, je podľa Schopenhauera schopnosť súcitu, lebo v dobrom človeku sa slepá vôľa krotí súcitom, ktorý nazýva „veľkým mystériom“ etiky, a tá nás napokon vraj privedie aj k dobrovoľnej rezignácii, teda k askéze, čiže k samej svätosti. Svätca nič nezaťažuje a neznepokojuje, lebo ten sa iba s úsmevom pozerá na šialenosť, ktorá panuje v tomto svete; uňho aj vôľa skôr potlačí do pozadia seba, ako jeho - svätca, ktorý sa dobrovolne oddal odriekaniu, askéze. No aj napriek týmto radám a takémuto jeho zdôvodneniu, ako dosiahnúť cnostného a bezúhonného života, prisudzuje človeku predsa len zotrvanie v jeho neutešených stavoch zúfalstva. A to preto, lebo je presvedčený, že obyčajný človek nie je schopný prekonávať svoje osudy, a v konečnom dôsledku mu nezostáva nič iné, než tá ničota. K takémuto zatrateniu človeka sa prikláňa najmä z dôvodu; že väčšina ľudí nie je obdarená takou mravnou silou, aby mohla žiť čestne. Tu zrejme má na mysli mravný princíp I. Kanta. Preto zastáva stanovisko, že otázky mravnosti môžeme iba skúmať a objasňovať ich, no nedokážeme vraj podľa nich svoj život riadiť a usmerňovať. Preto aj jeho náhľad na dejiny je taký, že nemá zmyslu sa nimi zapodievať. Tu jasne vidíme, že jeho nevšímavosť k problémom spoločnosti, ktoré sa v dejinom vývoji vyskytly, nie sú hodné nášho úsilia pri ich odstraňovaní, ale iba rezignácia a zmierenie. Vráťme sa však ešte k jeho ponímaniu - Svet ako vôľa a predstava, kde píše: „Celý svet objektov je a ostane predstavou, a práve preto ostane celkom a naveky podmienený subjektom: to znamená, že má transcendentálnu idealitu. No preto ešte nie je klamom ani zdaním: prejavuje sa taký, aký je, ako predstava.“ Lebo nijaký objekt ako realita bez subjektu nemôže jestvovať, dodáva Schopenhauer. Takéto chápanie sveta je podmienené, podľa neho, vyšším vývinom inteligencie, ktorá nás upriamuje na pozorovanie nášho utrpenia, biedy, života, smrti atp. O tom píše takto: „Keby náš život bol nekonečný a bezbolestný, azda by nikomu ani na um nezišlo opýtať sa, načo tu svet je a prečo je takto uspôsobený, ale všetko by sa rozumelo samo sebou. Podľa toho sa nazdávame, že záujem, ktorý vyvolávajú filozofické a náboženské systémy, má svoju najsilnejšiu oporu v dogme nejakej posmrtnej existencie.“ Ďalej vo svojom diele rozvádza a objasňuje; že každé poznanie, ktoré prekračuje možnosti empírie a chce vysvetľovať podstatu prírody i za hranicami zmyslového vnímania, t. z. metafyzicky, snaží sa ju vyložiť dvoma spôsobmi. Prvý spôsob je populárny a ten vysvetľuje „veci o sebe“ pomimo nás, no a ten druhý je racionálny, vedecký, ktorý svet a veci vysvetľuje „v sebe.“ Potom sa náš život pohybuje a odohráva vo dvoch metafyzických systémoch. Ten prvý systém je určený pre veľký počet ľudí, teda pre celé masy, ktoré nie sú, podľa Schopenhauera, schopné intenzívneho premýšľania a k životu im stačí iba veriť, lebo pátranie po faktoch a argumentoch je namáhavá a ťažká duševná práca, naproti tomu veriť autorite je pohodlné, ľahké a bez námahy. Tu naozaj Schopenhauer trafil klinec po hlavičke, lebo takýto spôsob manipulácie s ľuďmi je dosť často využívaný aj v súčasnosti a čo je najhoršie, že graduje. On sám už vo svojej dobe do tohto systému zahŕňal, napríklad aj vyššie spomenuté islamské náboženstvo, ktoré je založené na koráne, keď o ňom píše toto: „...táto zlá kniha stačila na založenie svetového náboženstva, na uspokojenie metafyzickej potreby mnoho miliónov ľudí po l200 rokov, ďalej na to, aby sa stala základom ich morálky a ich neobyčajného pohŕdania smrťou, ako aj oduševňujúcim podnetom ku krvavým vojnám a rozsiahlym výbojom. V ňom nachádzame najsmutnejšiu a najúbohejšiu podobu teizmu.“ Túto kapitolu napokon uzatvára konštatovaním, že fundamentálny rozdiel medzi všetkými náboženstvami nespočíva v tom, či sú „monoteistické, polyteistické alebo ateistické“, ale iba v tom, či sú „optimistické alebo pesimistické, to znamená, či predstavujú existenciu sveta ako samu sebou ospravedlnenú, teda ju chvália a zveľaďujú, alebo či ju pokladajú za niečo, čo možno pochopiť iba ako následok našej viny ...“ Toto je podľa Schopenhauera, ten prvý a pohodlnejší pohľad na metafyzický systém. Druhý pohľad na jeho metafyzický systém si vyžaduje pri poznávaní sveta dokonalé vzdelanie, ktoré vytvára predpoklady pre intenzívne premýšľanie, overovanie, usudzovanie a dostatok voľného času. A to môže byť dostupné iba malému počtu ľudí, preto vznikajú a udržujú sa iba v značne vyspelých civilizáciach, zdôraznil Schopenhauer. Napísal asi sedem samostatných prác z filozofie, kde rozoberá problémy, okrem niektorých vyššie spomenutých aj ďalšie, ako napríklad: o životnej múdrosti, o láske, o umení, o eristickej dialektike, o ženách atp. No svoje hlavné dielo Svet ako vôľa a predstava, z ktorého sme tu aj naviac jeho filozofických myšlienok uviedli, napísal vlastne v podobe iba menších štúdií, alebo ako publicistické umelecké útvary či články, v ktorých reagoval na romanticko-revolučné nálady Nemcov v prvej polovici l9. storočia. Aj preto všetky tieto jeho iracionalisticko-pesimystické myšlienky viac zodpovedali predrevolučným náladam z rokov l848/49, ako aj z porevolučného rozčarovania, ktoré po sociálnom pohybe v Nemecku zavládlo. No určité paraely, najmä istý pesimizmus môžeme pozorovať aj v súčasnosti, preto jeho myšlienky majú čo povedať i dnešnému človeku, ktorý prežíva veľakrát podobné rozčarovania. A. Schopenhauer svojho úhlavného pedagogického rivala na berlínskej univerzite Hegla, prežil o dvadsaťdeväť rokov. A vtedy, keď tento končí svoju nezvyčajne plodnú pozemskú púť /l83l/, on odchádza z univerzity do Frankfurtu nad Mohanom, kde vo veku 72 rokov, dňa 21. septembra l860 umiera. Jeho filozofia bezprostredne zapôsobila aj na F. Nietzscheho, u ktorého však Schopenhauerova „vôľa“ nadobudla extrémny rozmer v konkrétnych ľudských prejavoch. Schopenhauerova filozofia po jeho smrti našla medzi Nemcami veľa priaznivcov a obdivovateľov. No svojich stúpencov v nemalom počte mala aj u literárnej inteligencie, predovšetkým u básnikov a prozaikov, ktorí v jeho filozofii nachádzali veľa inšpirujúcich myšlienok. F. NIETZSCHE A JEHO „FILOZOFIA ŽIVOTA.“ V októbri 2004 sme si pripomenuli l60. výročie narodenia aj jedného z najpodivnejších nemeckých mysliteľov, predstaviteľa tzv. filozofie života, Friedricha Nietzscheho. Vzorom mu bola filozofia A. Schopenhauera, najmä jeho metafyzická kategória vôle, a aj preto som ho k nemu priradil. Bol to mysliteľ už nového veku, a žil iba 56 rokov. Jeho životná dráha bola nepokojná a na sklonku života až rozháraná, a zrejme preto nám ani nezanechal po sebe žiaden ucelený filozofický systém, ktorý bol tak príznačný pre jeho predchodcov. Narodil sa ako syn duchovného, dňa l5. októbra l844. Jeho matka vraj pochádzala zo starého poľského šľachtického rodu. Odmala mu preto rodičia vštepovali do mysle tento jeho aristokratický pôvod, takže istú nadradenosť mal danú už aj samotnou výchovou. Keď bol po stredoškolských štúdiach prijatý na univerzitu, nevedel sa rozhodnúť akú špecializáciu si vybrať... Najskôr začal s teológiou v Bone, potom sa ho zmocňujú pochybnosti vo veciach viery v Boha, tak sa s náboženstvom rozschádza a začína so štúdiom klasickej filológie v Lipsku. Tu napokon zostal, ale popri jazykovede a literatúre prejavuje záujem aj o filozofiu, a tá ho upútala natoľko, že sa stáva obdivovateľom Schopenhauerovho filozofického systému. Od roku l869 až do roku l879 pôsobil ako profesor filológie vo Švajčiarsku na univerzite v Bazileji. Popritom sa venuje aj filozofii, ktorá sa mu stala akýmsi osobným vyjadrovacím prostriedkom svojho postavenia k svetu, v ktorom by človek mal prekonávať rozmanité prekážky, ktoré sa mu stavajú do cesty. Pritom zaujíma svoje vlastné postoje k viacerým filozoficko-spoločenským kategóriam, a odpovedá na otázky čo je to: dobro, zlo, špatnosť, výchova, vznešenosť atp. A zrejme aj preto, že ku všetkým týmto spoločenským hodnotám Nietzche zaujíma veľmi zvláštny a svojsky postoj; na jednej strane sníva o akomsi "nadčloveku" a na druhej strane je až sarkastický k tým, ktorí jeho postoje nespĺňajú alebo sú "nižšej rasy." Preto bol a zrejme aj zostane považovaný a hodnotený ako cynik. Pretože jeho mysliteľská cesta je stále považovaná skôr ako jeho vlastná hodnotová anabáza, čoby svojho sebapoznávania, ktorá je akousi zmesou filozoficko-iracionalistického nazerania na svet a na svoj život v ňom. On pri posudzovaní týchto spoločensko-filozofických hodnôt /kategórií/ nič nepredstieral a vypovedal o všetkom /bez všeobecne uznávanej konvencie/ tak, ako to videl a chápal iba on sám, t. z. bez pretvárky a bez zábran. Tento jeho stav mysle by sa preto dal charakterizovať aj tak, že takýmto spôsobom sa snažil upozorniť na úpadok morálky, kultúry, cti či vznešenosti atp., keď sa kriticky stavia aj k rôzným formám spoločenstiev, ako napríklad ku kolektivizmu, ktoré nazýva „stádovitým“ spoločenstvom, vyzdvihujúc pritom individualitu, originalitu v myslení a ďalšie individuálne črty človeka, davajúc za vzor významné osobnosti starého Grécka. Pri tomto prehodnocovaní aj tzv. kolektivistických hodnôt, kritizoval i náboženské ideológie, a zrejme i to ho napokon doviedlo k tomu, že sa svojej viery zriekol. Ilustruje to na probléme Židov, keď hovorí, že práve oni „radikálne prehodnotili hodnoty svojich nepriateľov „... Práve Židia sa priam s údesnou dôslednosťou odvážili prevrátiť ponímanie hodnôt /dobrý = vznešený = mocný = pekný = šťastný = bohom milovaný/ a s najhlbšou nenávisťou /bez moci/ sa držali toho, že iba biedni sú dobrí, iba chudobní, bezmocní, jednoduchí sú dobrí, iba trpiaci, nemajetní, chorí, škaredí sú jediní zbožní, jediní blahoslavení, iba pre nich jesvuje spása - naproti tomu vy, vy vznešení a mocní, vy ste naveky vekov zlí, ukrutní, oplzlí, nenásytní, bezbožní, vy budete tiež naveky nešťastní, prekliati a zatratení!“ Nato ďalej poznamenáva, že z nenávisti sa potom vytvárajú ideály, ktoré pretvárajú hodnoty, a tie sú zdrojom pomsty atp. Z toho potom vyvodzuje záver, že také protikladné hodnoty ako „dobrý“ a „zlý“, či „dobrý a špatný“, po tisícročia na zemi „zvádzajú boj,“ ktorý sprevádza celé ľudské dejiny. Pritom spomína Luthera, Cromwella či Pascala od ktorých kresťanská viera žiadala obetovanie vlastnej slobody. Podobný názor má na moslimský Orient, či na Francúzsku revolúciu, keď hovorí: „Vykorisťovanie nepatrí k nijakej skaze alebo nedokonalej a primitívnej spoločnosti: patrí k podstate života ako organická základná funkcia, lebo je dôsledkom skutočnej vôle k moci, ktorá je práve vôľou života ... - ako realita je to prafakt celých dejín: buďme voči sebe predsa natoľko čestní!" - Zvolá nakoniec, a akoby na ospravedlnenie mocných ešte dodáva: „Vznešený človek ctí v sebe mocného ... vie rozprávať a mlčať ... s radosťou pestuje prísnosť a tvrdosť aj voči sebe ... no nie je zrodený pre súcit ...“ A pritom pripomína, že najmenej utrpenia spôsobila aristokratická morálka. Na severské národy vrátane Nemcov sa zas pozerá, že „pochádzame nepochybne z babarských rás, aj vzhľadom na naše vlohy pre náboženstvo: máme preň slabé vlohy.“ Morálka je dnes v Európe morálkou stádového zvieraťa, hovorí Nietzsche, myslí tým kolektivistickú morálku všetkých druhov. Socialistického človeka budúcnosti nazval „socialistickým tuľpasom,“ zakrpateným človekom, ktorého prirovnáva k „trpasličiemu zvieraťu.“ Svoju averziu k takýmto ľuďom vyjadruje preto, že v socialistickom kolektíve strácajú svoju „individualitu,“ „vznešenosť“ a „úctu k predkom.“ Morálku tzv. otrokov neznášal, lebo „nežičí cnostiam mocných.“ Vo „veku lúzy aj výchova a vzdelanie by malo byť vedené umením-klamu. Lebo človek je lstivé, prešibané a nevyzpytateľné zviera, proti čomu sa treba chrániť.“ Chválu považoval za „somárstvo dedukcie“, ktorá nám ničí „polovicu života.“ Človek, ktorý „baží po niečom veľkom, považuje každého koho stretne na svojej ceste, buď za prostriedok, či za zdržanie a prekážku - alebo za dočasné odpočívadlo“ až pokiaľ nedosiahne svoj cieľ. A to by sme mali mať, vraj vždy na pamäti. Tak toto sú len niektoré z jeho názorov v dobe, keď v istom zmysle zanevrel i na samotný pozemský život ako taký, lebo rôzné jeho úvahy, ako napríklad: „lepšie je nenarodiť sa ako žiť v trápeniach,“ alebo, „som unavený z múdrostí“, či „som nespokojný sám so sebou.“ Na sklonku svojho života sa vo svojich listoch dokonca už ani nepodpisuje vlastným menom, ale ako grécky boh Dionýz. Nuž to sú už naozaj myšlienky a pohnútky psychicky chorého človeka. Je zaujímavé, že si vysoko ctil a vážil tohto gréckemu boha vína a nenásytného pôžitkára, ktorý mu ukazoval cestu životom, ale vraj vždy bol o krok pred ním. Tak aj takýmto spôsobom sa mu zrejme chcel podobať. Nech je to tak alebo onak, pravdou zostáva, že s plynúcim časom začína stále viac písať podľa nálady a filozofia sa mu zdá byť skôr akýmsi balzamom na jeho ubolenú dušu, než aby koncepčne rozvíjal filozofické problémy. Napriek vetkým týmto skutočnostiam, alebo práve preto, si u nemeckej aristokratickej spoločenskej vrstvy, ku ktorej sa svojimi filozofickými myšlienkami aj najviac prihováral, získaval stále širší okruh obdivovateľov. Vo vtedajších spoločenských pomeroch Nemecka, pomaly ale iste dozrievajú aj darwinizmom ovplyvňované vývojové teórie, v ktorých je život všetkých bytostí podriadený princípu boja o život. Z tohto faktu potom Ch. Darwin usúdil, že napríklad aj podstata mravnosti spočíva iba v úspešnosti človeka, rovnako ako ostatné prejavy jeho života. No a práve tieto myšlienky spolu s filozofiou Schopenhauera najviac zapôsobili na Nietzscheho. Tým sa v nemeckej spoločnosti začalo vytvárať aj určité podhubie pre militaristické tendencie a sklony, predovšetkým už v spomenutých /aristokratických/ kruhoch. Lebo ešte na sklonku l9. storočia, no najmä začiatkom nového storočia, sa v hlavách Nemcov začínajú objavovať také invektívy, že po vydaní Nietzscheho diela Vôľa k moci, - sa napríklad na Židov začalo nazerať, ako že je to „národ zrodený pre otroctvo.“ A seba, Nemcov, označovali za „národ vyvolený,“ vraj pre svoju „čistú rasu“ atp. S takýmto chápaním nadradennosti vlastnej rasy a podradennosti rás iných národov, sa potom dotvárali aj povahové rysy Nemcov, čo vyúsťovalo do takých extrémov, že napríklad aj istá taktnosť sa začala považovať za bojazlivosť či slabosť atp. Ťažko povedať, či za svojho života Nietzsche naozaj aj takto zmýšľal, ale jeho vyššie spomenutá práca tieto fakty obsahuje a stala sa základom aj pri konštituovaní nacistickej ideológie, kde sa "nadčlovek" stáva nástrojom na ovládanie tzv. nižších rás. I keď súčasní nemeckí prehodnocovatelia jeho diela všetky invektívy obsiahnuté v tejto práci, Vôľa k moci, prisudzujú jeho sestre, ktorá dielo už chorého brata zostavila a pripravila k vydaniu hneď po Nietzscheho smrti, takže to všetko, vraj má ona na svedomí. No pravdou zostáva, že Nietzsche sa stále viac zamýšľal nad otázkou - vôle k moci i keď iba z teoretického, t. z. zo psychologického a fyziologického hľadiska. Najmä v otázkach, ako by človek mal ovládať sám seba, „aby môj duch nebol ovládaný inými“, pretože by mal vždy zostať slobodný, aby tak mohol ísť vlastnou cestou a poľudšťoval mnohotvárny svet prírody. Život je podľa Nietzscheho, rovnako ako pred ním u Ch. Darwina, bojom o existenciu a silu, teda o moc, a tak ako je vo zvieracej ríši biologickou zbraňou prfíkanosť, pomocou ktorej sa silnejšie zviera zmocňuje slabších zvierat, tak sa to odohráva aj medzi ľuďmi. A túto prefíkanosť umocnenú ešte o moc, pokladal Nietzsche za údel človeka. „Slabosťou treba opovrhovať“, píše, a keďže morálku Európanov tiež nazýval „bojazlivou a slabou“, treba ju odvrhnúť, lebo je vraj pre človeka nedôstojná a je podobná „morálke stádového zvieraťa“, od ktorej by sa mal človek dištancovať. A ako túto očistu urobiť, keď Boha zavrhol? Sám to povedal takto: „zabili sme ho ty a ja“, no pri prehodnocovaní hodnôt, kresťanstvo pomenoval ako „náboženstvo ľútostí“, čo si on nectí. Tak potom nám neostáva nič iné, než aby sme sa nechali usmerňovať svojim slobodným duchom, a každý by mal ísť vlastnou cestou. Ani demokratické hnutie neuznával, lebo ho tiež chápal ako „úpadkovú formu jej politickej organizácie“ atp. Istú nádej vkladal do umenia, že to by vraj mohlo človeka viesť správnym smerom ... /?/ Pritom si vôbec nepoložil otázku, že všetci ľudia predsa nemôžu byť iba umelcami?! Tento svojrázny vyznávač „novej filozofie života“ ako sa zdá, sám po celý život hľadal správnu cestu svojej vlastnej existencie; lebo raz ho očarila hudba, ktorá ho načas zblížila aj s R. Wagnerom, potom je uchvátený Bismarckom a jeho prušiackou politikou, a to natoľko, že sa dokonca už ako profesor klasickej filológie v Bazileji stáva dobrovolníkom v jeho vojsku, /!/ keď sa v r. l870-l87l zúčastňuje i vojenského ťaženia proti Francúzsku ako vojak-ošetrovateľ. No pokoj pre svoju dušu nenachádza ani v uniforme dobrovoľníka, ale skôr naopak. Lebo z vojenského ťaženia sa vrátil za katedru ako čiastočný invalid. Takže aj táto udalosť spôsobila, že sa ešte viac ponára do filozofie; keď sa zameriava, ako sme si už ukázali, najmä na spoločensko-filozofické problémy. V tomto čase sa už rozišiel aj s R. Wagnerom a svoj záujem venuje iba vlastným filozofickým meditáciam: ľudia slobodní duchom by vraj mali myslieť iba na seba, aby predišli svojej nespokojnosti, a každý by potom mal ísť vlastnou cestou. A keďže stále viac pociťuje zdravotné ťažkosti, odchádza v r. l879 z univerzity, aby sa v ďalšom období venoval už iba výlučne literárnej činnosti a svojim filozofickým úvahám. Zvolil si k tomu aj adekvátne prostredie; lebo v r. l880 sa sťahuje do Talianska, kde žije v horách na južných svahoch severozápadnej Turínskej oblasti, aby tam našiel pokoj a útechu pre svoju ubolenú dušu. Tu sa dokonca zamiluje, čím aspoň načas subjektívne pocítil istú duchovnú útechu a pokoj, takže aj zdravotné ťažkosti akoby sa načas utíšili. No keď obdobie lásky pominulo, lebo mladé dievča ho opúšťa, znova sa stáva tým najnešťastnejším človekom na svete. Svoj smútok a osobné pocity potom vkladá aj do svojej práce, Tak vravel Zaratustra, aby všetky tie trápenia aj takýmto spôsobom načas utlmil a na duši pookrial, vyslobodiac sa tak aspoň dočasne z tohto ťažkého citového rozpoloženia. Všetky jeho práce sú akoby filozoficko-literárnym vyjadrením jeho vlastného utrpenia, ktoré je plné paradoxov; rôznych metaforických narážok a iných invektív. V období, keď prestáva byť spokojný aj sám so sebou hovorí, že lepšie je nenarodiť sa ako žiť v trápení. V istých momentoch tieto jeho nálady vyúsťutjú aj v zjavnú verbálnu chorobnosť. Zrejme to bolo vyvolávané stále častejšími jeho psychickými poruchami, pre ktoré sa po návrate z Talianska napokon dostal do psychiatrického ústavu, kde nemoc vyvolaná zrejme syfilisom vrcholí, takže v r. l889 prechádza až v ťažkú paralýzu. Po viac ako roku sa jeho zdravotný stav natoľko zhoršil, že dňa 25. augusta l900 vo Wiemare umiera, a to vo veku iba päťdesiatšesť rokov. Ak by sme mali jeho mysliteľskú tvorbu trochu chronologicky usporiadať, tak tá sa delí na tri obdobia: Prvé obdobie zahŕňa roky l870-l876, a v ňom je badateľný vplyv na jeho činnosť Ch. Darwina a filozofa Schopenhauera, ale poznačilo ho aj priateľstvo s R. Wagnerom. No pri koncipovaní svojich myšlienok bol rovnako silne ovplyvňovaný aj antickým Gréckom, z obdobia ktorého čerpal svoje myšlienkové inšpirácie. Tak napríklad v jednom zo svojich hlavných diel, „Zrodenie tragédie z ducha hudby“ /Die Geburt der Tragödie aus dem Geiste der Musik/, rozvádza vývoj umenia v akejsi kontradikcii dvoch živlov: apolónského a dionýzského. Apolóna, ako starogréckeho boha slnka a umenia predstavuje ako zmierlivého a láskavého, no Dionýza vykresľuje ako nenásytného pôžitkára, boha kvasu, teda vína, obžerstva a nehoráznych dobrodružstiev. Napokon Apolón uňho inšpiruje dialóg a Dionýz zasa chór, a tak v súzvuku týchto dvoch bohov vraj Gréci prežívali najkrajšie obdobie svojich dejín. V gréckej spoločnosti Nietzscheho najviac fascinovalo umenie a celková vzdelannosť ľudí, ktorou tento národ ovplýval, a v tom videl aj pravý zmysel života. Druhé jeho obdobie činnosti spadá do rokov l877-l882 a predstavuje vlastne uňho akúsi negáciu jeho prvého obdobia. Nietzsche nás tu oboznamuje so súčasnou európskou filozofiou, kde sa nadchýňa ídeami anglických pozitivistov J. S. Milla a H. Spencera, ale je nadšený aj utilitarizmom J. Benthama. Tu je povznesený vedou rovnako zápalisto a nekriticky, ako bol povznensený vo svojom prvom období umením. Toto obdobie mu bolo len akýmsi prechodom do jeho ešte významnejšieho tretieho obdobia, ktoré zahŕňa roky l883-l888. Lebo vlastne tu vznikli jeho hlavné diala: Tak vravel Zaratustra /Also sprach Zarathustra/, Mimo dobra a zla /Jenseits von Gut und Böse/, Genealógia morálky /Zur Genealogie der Moral/, Súmrak bohov /Die Götzendämmerung/, Antikrist, Ecce homo, Vôľa k moci /Der Wille zur Macht/ a i. Vo všetkých týchto prácach sa v podstate prelína iracionalizmus s darwinizmom a dekadencia s utilitarizmom, keď napríklad tvrdí, že mocnejšie rasy využívajú slabšie tak, ako keď veľké ryby požierajú malé, s čím sa vraj nedá nič robiť. A vôľu k moci zas chápe v súlade so Schopenhauerom, ako najsilnejší ľudský inštinkt, ktorému treba dať voľný priechod, aby rozbil ten systém noriem a regulí, ktorý vytvoril dovtedajší stav kultúry. Napokon konštatuje, že priebeh jednotlivých civilizácií sa odohrával tak, že bojovná, dravá a neskrotná rasa vždy ovládla rasu nižšiu, menej bojovnú, ktorú si tá silnejšia zákonite podrobí a vykorisťuje ju. Tak to bolo a tak to bude, lebo takýmto spôsobom sa dotvorila aj vzdelanosť grécka, rímska a napokon i germánska. Víťaz má úplne inú morálku ako porazený, lebo pohŕda slabosťou, úzkosťou, pokorou, súcitom a má úctu k tradíciam. Tá zabraňuje degenerácii svojej rasy atp. Je pravdou že myšlienky obsiahnuté v jeho práci Vôľa k moci,- ktorú zostavila a vydala jeho sestra Elisabeth v r. l90l,- nemožno jednoznačne prisúdiť Nietzschemu. No pravdou je i to, že Nietzscheho sarkazmus je zjavný, ako aj jeho kritický postoj, napríklad k deťom, starcom, ženám a ku všetkým, u ktorých je morálka slabá; lebo ľudia so slabou morálkou vraj „majú potom pudovú nenávisť k mocným, čím tak vyvolávajú zlo a násilie.“ Aj súcit charakterizoval ako pochybnú vlastnosť človeka, ktorú si nevážil rovnako, ako pokoru, lebo ich pripisoval iba slabým ľuďom. Robil pritom neprimerané prirovnania, ako napríklad otázkou: „Čo je opica človeku? Posmech alebo bolestný stud. A to samé má byť človek nadčloveku... Nadčlovek je zmyslom zeme.“ Takto to rozvádza v diele, Tak vravel Zaratustra /český preklad na s. l3/ Aj tieto jeho myšlienky dnešní kritici diela zdôvodňujú tak, že Nietzsche pojem „nadčloveka“ vraj ponímal v zmysle „prekonaj sám seba,“ akoby v podobe dnešného hrdinu z televizného seriálu „Supermann.“ Nuž ktovie či to zmení pohľad aj na samotného Nietzscheho. ZÁVER. V závere by sa žiadalo ešte k prvej časti spomenúť, že Schopenhauer poníma človeka ako jednotu dvoch protikladov: jedným určujúcim pólom je jeho mozog, ako predstaviteľ rozumu a tým aj poznania; no druhou polaritou sú genitálie, alebo, ako by to neskoršie povedal E. Fromm, libido. A náš voluntarista hovorí: „Genitálie podliehajú viac ako ktorýkoľvek iný vonkajší orgán iba vôli a vôbec nie poznaniu; ba vôľa sa tu prejavuje temer práve takou nezávislosťou od poznania ako v tých častiach, ktoré na púhe popudy slúžia vegetatívnemu životu, reprodukcii; v nich pôsobí vôľa slepo ako v nevedomej prírode. Lebo plodenie je iba reprodukciou druhej potencie, ako smrť je iba umocnenou exkréciou. Preto sú genitálie vlastným ohniskom vôle, a teda protikladným pólom mozgu.“ Nuž a keď sú genitálie hlavným princípom udržujúcim život, „zabezpečujúcim času nekonečné trvanie,“ hovorí Schopenhauer, uctievali si ich aj Gréci, Indovia a iné národy, sú potom aj „symbolom vôle.“ A náš filozof pokračuje: „Naproti tomu poznanie /rozum - poz. J.S.Ž./ umožňuje zrušenie chcenia, vykúpenie slobodou, premoženie a zničenie sveta.“ Inak a jednoducho zrozumiteľne povedané: pokiaľ genitálie udržujú život, tak naše stále väčšie poznávanie nás vedie do záhuby čiže k smrti. Nietzsche Schopenhauerovu svetovú vôľu, ako sme mohli pochopiť, premenil na konkrétnu, a pritom jej prisúdil moc demiurga, čiže stvoriteľa v podobe „plavovlasej beštie“ , ktorá potom pretvára svet. A podľa neho nielen svet treba pretvárať, ale aj Európu, jej kultúru, ktorá vraj smeruje ku katastrofe. Pretože v našej kultúre prevláda „kresťanstvo a jeho morálka“, a keďže je to vraj „morálka slabých,“ označil ju za „morálku otrokov“, ktorá podľa neho, nie je schopná zabezpečiť „večný návrat,“ preto je nepotrebná. Aj mier posudzuje tak, že ho máme „milovať iba ako prostriedok k vojnám novým ...“ Na adresu týchto jeho myšlienok sa v minulosti kritici vyjadrovali aj tak, že jeho filozofia je zmes iracionalisticko - voluntaristických názorov a invektív, ktoré sa pre svet stali nebezpečnejšie ako stredoveké absurdnosti N. Machiavelliho. Takže dnešná obhajoba Nietzscheho myšlienok, vzhľadom k týmto skutočnostiam, je z tohto hľadiska kritikov celkom pochopiteľná. Ale aj napriek tomu, či už pri vydaní jednej práce po smrti Nietzscheho urobila zásahy do niektorých textov jeho sestra, alebo nie, sú v knižniciach prístupné všetkým čitateľom, ktorí môžu prejaviť o takýto druh filozofie záujem. Druhá otázka potom je, aký to môže mať dopad na ich myslenie a konanie?! Lebo niektoré myšlienky v dvatsiatom storočí boli viackrát zneužité a stali sa aj oporou teoretického programu nacizmu pri vyhladzovaní celých etnických skupín a národov, najmä v období druhej svetovej vojny. Preto treba veriť, že ľudstvo v treťom tisícročí nepripustí oživovanie žiadnych rasistických teórií, či už budú vychádzať od Darwina alebo od Nietzscheho, o ktorých sme sa tu v súvislosti s jeho „filozofiou života“ zmienili. J. Suja-Žiak Literatúra: / l / Hrušovský, I. a kol.: Antalógia z diel filozofov: Pozitivizmus, Voluntarizmus, Novokantovstvo, VPL Bratislava, l967. / 2 / Knittermeyer, H.: Schelling und die romantische Schule, München l929. / 3 / Konstantinov, F. V. a kol.: Filozocická encyklopédia, /rusky/ Moskva l967. / 4 / Neff, V.: Filosofický slovník pro samouky neboli Antigorgias, Družstevní práce, Praha l948. / 5 / Nietzsche, F.: Nečasové úvahy, Praha, l902. / 6 / Nietzsche, F.: Tak pravil Zarathrustra, Praha l920. / 7 / Nietzsche, F.: Der Fall Wagner, Lipsko l888. /Pozri aj: Případ Wágnerův, český preklad z r.l93l/. / 8 / Nietzsche, F.: Der Wille zur Macht, Lipsko l906. / 9 / Nietzsche, F.: Ecce homo, Praha l929. / l0 / Schopenhauer, A.: Die Welt als Wille und Vorstellung, Lipsko l8l9. / V češtine vychádzal ako samostatná príloha časopisu Česká mysl, roč. l9ll - l9l7./