Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


SLOVENSKO A PLÁNY STREDOEURÓPSKEJ FEDERÁCIE V DIELE DR. JOZEFA KIRSCHBAUMA. ÚVOD. Prof. JUDr. a PhDr. Jozef Kirschbaum sa narodil dňa 25. marca l9l3 v Dolných Vesteniciach v okrese Prievidza. Ľudovú školu navštevoval v rodnej obci a po dvoch rokoch gymnaziálneho štúdia v Nitre prestúpil na gymnázium do Ružomberka. Tu býval na internáte „Stanislavov“, ktorý sa zameriaval na výchovu misionárov. Ako študent pracoval aj v samovzdelávacom krúžku J. A. S. a po istom čase sa stal i jeho predsedom.Ešte počas stredoškolských štúdií začína literárne tvoriť; publikuje básne i krátke prozaické útvary, hrá divadlo, recituje a zároveň sa učí cudzým jazykom. V roku l929 získal za poviedku Najkrajšie Vianoce, cenu časopisu Rozvoj. V roku l930 odišiel s ďalšími chovancami „Stanislavova“ do Košíc, kde v štúdiu pokračoval a rovnako aj tu bol literárne činný. Na tunajšom gymnáziu sa stal predsedom samovzdelávacieho krúžku, ako aj predsedom Združenia samovzdelávacích krúžkov na celom východnom Slovensku. Roku l933 zmaturoval a odchádza študovať Právnickú fakultu na Univerzitu Komenského do Bratislavy. Tu pracuje v spolkoch „Moyzes“ a „Právnik“, ale zároveň prispieva do Rozvoja, Slováka, Elánu, Svojeti a postupne sa stáva ústrednou osobnosťou internátu „Svoradov“. Vtedy sa tu začala formovať nová generácia slovenskej inteligencie, ktorej politickým programom bola autonómia Slovenska. Stal sa jej členom. Medzitým pokračoval v štúdiu vo Varšave a po návrate domov pracoval v Ústredí slovenského katolíckeho študenstva. No po určitej dobe sa vrátil späť do Poľska, kde úspešne pokračoval v štúdiu. V roku l937 ho na kongrese Pax Romana v Paríži zvolili za viceprezidenta tejto organizácie a o rok naskôr sa stal šéfredaktorom časopisu Nástup. Tento samý rok vysokoškolské štúdium aj ukončil. Po skončení vojenskej základnej služby odchádza pracovať do diplomatických služieb; najprv ako zástupca a legačný radca do Talianska a potom ako chargé d´affair do Švajčiarska. Po obsadení Slovenska Sovietskou armádou ostal vo Švajčiarsku ako zástupca Slovenskej ligy v Medzinárodnej organizácii pre otečencov /IRO/, a z titulu tejto funkcie sa významnou mierou pričinil aj o záchranu príslušníkov slovenského povojnového exilu pred ich násilnou deportáciou späť do ČSR. V roku l949 emigruje z Európy do Kanady a tu zakladá emigrantskú organizáciu, Slovenská oslobodzovacia rada /l960/, ale zaslúžil sa aj o založenie Svetového kongresu Slovákov, ktorého bol osemnásť rokov podpredsedom. Zároveň tu v Kanade sa venoval aj štúdiu slavistiky a v roku l954 získal na Montrealskej univerzite titul „doktor filozofie“.Ako profesor pôsobil na univerzitách v Montreale, Ottave a Toronte. Venoval sa výskumu slovenských dejín, jazyka a literatúry. Zároveň bol iniciátorom založenia Katedry slovenskej histórie a kultúry v Kanade. Napísal niekoľko prác so zameraním na formovanie národného povedomenia Slovákov v strednej Európe, čo napokon vydal aj knižne v Clevelande r. l958 pod názvom Náš boj o samostatnosť Slovenska. O dva roky neskôr mu v newyorskom nakladateľstve „Speller and Sond“ vyšla v angličtine kniha Slovakia: Nation at the Crossroads of Central Europe, kde svetu predstavuje v angličite Slovensko po stránke historickej i kultúrnej. Ďalej napísal Desať rokov činnosti Slovenského kongresu Slovákov a okrem toho prispieval aj do rôznych periodík, ako napríklad: Slobodné Slovensko, Černákov odkaz, Jednota, Kanadský Slovák, Katolícky Sokol, Most, Slovák v Amerike, Slovenská obrana a i. Zároveň zostavoval zborníky, do ktorých písal svoje príspevky i väčšie štúdie. Okrem tejto činnosti finančne podporil l0 000 kanadských dolárov výskumné aktivity Matice slovenskej, orientovanej na výskumnú oblasť našich národných dejín. V roku l993 si jeho krajania v Dolných Vesteniciach z iniciatívy MS pripomenuli i jeho 80. narodeniny, zorganizovaním seminára o jeho „Živote a diele“, z ktorého Matica vydala aj zborník. Vklad Dr. J. Kirschbauma do našej histórie spočíva v tom, že ako dobrý znalec hlavných svetových jazykov, usilovne skúmal v origináloch všetky dostupné historické pramene a dokumenty, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom dotýkali Slovenska; jeho národa, štátnosti, kultúry a ďalších otázok. Tak napríklad funkciu štátu rozoberá na pozadí Americkej deklarácie z r. l776, ale aj Deklarácie ľudských a občianských práv Ústavodárneho národného zhromaždenia Francúzska z r. l789. V tejto súvislosti sa opiera o myšlienky francúzskeho filozofa J. J. Rousseaua, nemeckých filozofov Herdera, Schellinga a Fichteho, no i Angličana Macartneyho, ale aj o Marxa, Engelsa, Lenina a ďalších. Tak napríklad v jeho odkaze na K. Marxa je zaujímavá aj takáto myšlienka: „Marx bol za národné hnutie Poliakov a Maďarov, ale bol proti takémuto hnutiu u Čechov a južných Slovanov“. „Prečo?“ - pýta sa Stalin vo svojej brožúre „Marxizmus a národnostná otázka“, keď si zároveň odpovedá: „Preto, lebo poslední /t. j. Česi a južní Slovania/ boli vtedy národmi ,reakčnými’, predstrážou autokratického Ruska v Európe, zatiaľ Poliaci a Maďari boli národmi ,revolucionárskymi’, bojujúcimi proti ,samoderžaviu’ “. Tu jasne vidíme, ako sa robila za Stalina tzv. vedecká činnosť v oblasti spoločenských vied! No a o českých snahách po samostatnosti roku l848, sám K. Marx, ako to spomína J. Kirschbaum, píše aj toto: „Povstanie sa môže skončiť akokoľvek, ale jedine možným riešením zostáva vyhladzovacia vojna Nemcov proti Čechom.“ A rovnako je zaujímavý aj ďalší Marxov výrok proti Čechom, ktorý Kirschbaum cituje: „Vymierajúce Čechy môžu naďalej existovať len ako súčasť Nemecka.“ No a podobne sa o Čechoch vyjadroval aj F. Engels, keď sa udivuje nad tým, že „tento historicky nikdy nejestvujúci národ prejavuje nároky na samostatnosť.“/l/ Tak si myslím, že tieto myšlienky Marxa a Engelsa akosi súdruhovia pri prekladoch ich diel buď zámerne nenašli, alebo pozabudli...?!! Je samozrejmé, že takéto náhľady nemohli zostať bez povšimnutia J. Kirschbauma, a začalpo nich pátrať. Napokon ich našiel u T. G. Masaryka, keď niektoré kritické myšlienky na Marxa môžeme čítať v jeho knihe „Nová Európa.“ Tu Masaryk píše: „Marx bez toho, aby poznal národnostné pomery a snahy, hovorí o nacionálnom pohybe, najmä malých slovanských národov, úplne nekriticky a priam nedovolene povrchne.“ /2/ No aby vo veciach, ktoré Marx iba bagatelizoval, sa urobil jasno, tak Masaryk objasňuje aj samotný pojem národnosť, keď ju charakterizuje takto: „Z analýzy pojmu národnosti je jasné, že národnosť a reč, ktoré sú dané prírodou, dejinným vývojom, nemôžu sa vyvodzovať len z pomerov hospodárskych a politických /štát/ - národnosť je samostatnou hybnou silou ľudskej spoločnosti.“/3/ A na inom mieste knihy ešte k tomu pripomína: „Myslím, že je správne nazerať na národ a národnosť ako na cieľ spoločenského snaženia, na štát, ako na prostriedok; lebo de facto každá sebavedomá národná jednotka usiluje o svoj štát.“/4/ A J. Kirschbaum k týmto konštatovaniam T. G. Masaryka ešte dodáva: „Boj jednotlivých národov o samostatnosť a snahu »rozbiť štáty, v ktorých dosiaľ boli«, sa nepredpokladá, ako sme videli za nijaký boj proti ľudstvu, ale za boj »proti utláčateľom, ktorí zneužili štáty na nivelizovanie a jednofarebnosť«, čiže asimiláciu.“/5/ SLOVENSKO A PLÁNY STREDOEURÓPSKEJ FEDERÁCIE V 2.POLOVICI l9. A ZAČIATKOM 20. STOROČIA. Dr. Jozef Kirschbaum vo svojej druhej časti knihy, na šesťdesiatichôsmich stranách rozoberá postavenie Slovákov od r. 833, kedy prvýkrát získali „vlastnú štátnu a cirkevnú organizáciu a kládli tak prvé základy európskej civilizácie v dunajskom priestore,“ /odvolávajúc sa pritom na prácu Milana Hodžu »Federácia v strednej Európe« z r. l942, ktorá vyšla v Londýne/. V nej znova "vystupujú v r. 1848 zjavnejšie na politickú scénu otázky, ktoré mali za cieľ obnovenie slovenskej národnej nezávislosti. Do l8. storočia zdecimovaní a zatisnutí do hôr severovýchodnej časti svojho prvého štátu, Veľkomoravskej ríše, boli Slováci skôr činiteľom kultúrnym ako politickým“/ 6/ Najmä „počas l7. storočia“, /ako píše M. Hodža vychádzajúc z diela Rumuna A. Popovici, »Spojené štáty Veľkého Rakúska«, vydanej v Lipsku r. l906/, „keď Turci obsadili ostatok starého Uhorska, čím sa Slovensko stalo aj útočiskom mnohých význačných intelektuálnych snáh. Po istú dobu bolo na Slovensku viac kultúrneho pohybu ako v Česku alebo v obsadenom Maďarsku. Na konci l8. storočia Slovensko pripravovalo nielen svoje národné obrodenie. Trnava, ktorá bola sídlom katolíckej univerzity, predtým ako ju preložili do Budapešti, sa stala aj strediskom katolíckej kultúry v tomto priestore.“/7/ Takto Hodža hodnotí situáciu na Slovensku po obsadení Uhorska Turkami. Koncom l8. storočia, ako ďalej Hodža vo svojej knihe píše; „Slovensko sa stalo strediskom prvého vážneho demokratického pohybu, ktorý mal svoje rozvetvenie v celom Uhorsku, a ktorý sa skončil v sprísahaní proti Habsburgovcom, a Slovensko sa ukázalo ako krajina, kde sa stretli prakticky všetky súčasné pohyby kultúrne a politické.“ K tomuto Hodžovmu pohľadu Dr. J. Kirschbaum zaujíma takéto stanovisko: „Po roku l848 na jednej strane vplyvom ideí Francúzskej revolúcie, ktorá sa niesla v duchu národného osamostatnenia a politickej rovnoprávnosti národov celej Európy, no na druhej strane pod rastúcim tlakom maďarskej asimilačnej politiky, začal slovenský národ svoj sústavný boj o svoje politické práva..., tak ako to žiadali v tom istom roku Chorváti v návrhu Ostrožitného, Česi ústami Palackého, Maďari po stroskotaní Kossuthovej revolúcie ústami Deáka, a ako to navrhol gróf Valerián Krasiński - čiže riešenie, ktorého sa Slováci dožadovali, bolo federalistické." Myšlienke federatívneho usporiadania monarchie zostali Slováci verní aj v Memorande slovenského národa, predloženom cisárovi r. l86l a takisto na kongrese národností v Budapešti r. l867. "Aj na druhom kongrese národností, ktorý sa konal i proti perzekúciam dňa l0. augusta l895 v Budapešti, sa zišli Rumuni, Srbi a Slováci v Budapešti, píše Neue Freie Presse, a žiadajú rozdelenie Uhorska na etnické samosprávne celky, čo vo svojich dôsledkoch sa rovná požiadavke zrušiť úniu medzi Maďarskom a Sedmohradskom, obnoviť srbskú Vojvodinu a vytvoriť samosprávne Slovensko, ako sa o to usiloval už Hurban pred 30 rokmi.“ Pritom sa odvoláva na výroky Dr. E. Beneša, ktorý písal o tejto veci už v r. l908 takýmto spôsobom: „Hovorí sa často o rozpadnutí Rakúska; Ja v to absolútne neverím. Dejinné a hospodárske zväzky, ktoré spájajú navzájom rakúske národy, sú príliš silné, aby sa Rakúsko mohlo rozpadnúť.“/8/ A v podobnom duchu o monarchii píše aj K. Kramář, ale i ďalší politici vtedajšej doby. Tak napríklad podobne argumentoval aj F. Palacký, keď vyhlásil: „Keby nebolo Rakúska museli by sme si ho vytvoriť“, a ešte v r. l848 frankfurtskému snemu napísal: „Zachovanie Rakúska, jeho celistvosť a upevnenie je a musí byť veľkou a dôležitou vecou nielen českého národa, ale aj celej Európy, ba ľudstva a vzdelanosti.“ 9/ Vyššie spomenuté politické postoje Slovákov, ale aj Čechov za federatívnu monarchiu boli motivované najmä z obavy pred pangermanizmom, načo nskoršie poukazovali aj viacerí ďalší politici, najmä na českej politickej scéne, ako napríklad K. Kramář a ďalší. A Dr. J. Kirschbaum sa k týmto otázkam vyjadril tak, že bola „... zaň aj Európa, „okrem Poliakov“, lebo v takomto usporiadaní Európa videla istú rovnováhu „medzi Nemeckom a Ruskom“. Rovnaký postoj k týmto otázkam mal aj zbytok Európy, a to aj preto, že v Rusku silnel panslavizmus, ktorý vo svojej knihe „Rusko a Európa“ rozviedol J. Danilevskij. Ale v podobnom duchu písali i ďalší ruskí predstavitelia, ako napr. generál Fadejev. Dr. J. Kirschbaum ho i cituje takto: „Slovanské národy musia sa snažiť o dosiahnutie dvoch cieľov, a to o politický a hospodársky rozvoj v terajšej ich vlasti, a potom o užšie zjednotenie so všeobecným slovanským zväzom, ktorému v medzinárodných a vojenských vzťahoch musí stáť v čele Rusko. Každý z týchto kmeňov /slovanských/ potrebuje vládcu pre vnútorné veci a pre všeobecné záujmy veľkého slovanského cára. Bez splnenia týchto podmienok je samostatnosť a nezávislosť balkánskych a dunajských slovanských kmeňov nemysliteľná.“/l0/ J. Danilevskij dokonca navrhol rusko-slovanskú konfederáciu, v ktorej by boli pod vedením Ruska, „zjednotení všetci Slovania od Arábie až po Tichý oceán.“ Dr. J. Kirschbaum k tomuto dodáva: „V takejto situácii pre Francúzsko, cítiac sa vždy ohrozeným zo strany Nemecka, habsburská ríša bola“, citujúc Henry Reného, »jedinou bariérou, dostatočne silnou, ktorá môže na začiatku 20. storočia udržať nemecké ambície v deň, keď tieto by začali ohrozovať európsku rovnováhu«. /ll/ A ďalej pokračuje: „A túto ohrozenú rovnováhu videli vo Francúzsku aj zo strany Ruska“, o ktorom Th. Funck - Brentano napísal aj toto: „Rusko nie je viac našim spojencom, ako nie je nim pre Nemecko alebo Rakúsko, pre Anglicko alebo Turecko: ono má iba jednu starosť - rozširovať sa. Iba jednu ambíciu - rásť. Ak používa pritom iné formy, tak to robí iba preto, aby bolo lepšie porozumené a pripustené do tzv. európskeho koncernu. Celý svet, ale vlastne nikto s nim nemôže rátař. My mu robíme ponuky a ono ich prezentuje Berlínu, ktorý mu robí ponuky ešte lepšie; jeho česť, jeho svedomie, to je ono samé. Každá aliancia, ktorá mu pomáha zväčšiť sa je dobrá. Každá iná - zlá. Ono sa zúčastňuje na delení štátov s tou istou bezohľadnosťou, s akou pochoduje na ich dobytie, zmenší Poľsko a podporuje Balkán, pretože sú Slovania, a anektuje Číňanov, Turkménov, Arménov, pretože nimi nie sú. A preto, že je vždy ono, Rusko.“/l2/ Áno, vtedy bol vo všeobecnosti na západe, ale aj u nás celkom pochopiteľný strach z carského Ruska, o čom Dr. J. Kirschbaum, keď zaujíma k tomu aj takéto stanovisko: „Strach z Ruska a panslavizmu, ktorého sa báli aj Maďari a Rumuni, a národ poľský periodicky bol ním gniavený, a na druhej strane obava z nemeckého Drang nach Osten, nútili národy strednej Európy, hľadať riešenie, ktoré by ich vystavilo najmenším nebezpečenstvám“. A pritom sa odvoláva aj na K. Kramářa, ktorý v r. l902 isté riešenie tejto ochrany videl v rovnováhe síl medzi veľmocami, a z tohto pohľadu samotnému Rakúsku prisudzoval takéto postavenie: „Svet nepotrebuje slabé, chorľavé Rakúsko; len silná, životaschopná, vnútorne zdravá ríša môže splniť všetky dôležité povinnosti, ako strážiť a udržať rovnováhu síl vo svete.“ /l3/ Aj rumunský politik Aurel C. Popovici, keď vydal roku l906 svoje dielo, „Spojené štáty Veľkého Rakúska“ /Die Vereinigten Staaten von Gross-Österreich/, vtedy napísal, že obrana a existencia jeho krajiny je zabezpečená iba vo federalizovanej habsburskej monarchii. Dr. J. Kirschbaum napokon tieto snahy z konca l9. a začiatku 20. storočia hodnotí následovne: „Toto volanie národov habsburskej monarchie nenašlo však na cisárskom dvore dostatočnú odozvu, čo viedlo ostatné národy, tvoriace ríšu, k hľadaniu iného riešenia svojich nacionálnych otázok, najmä keď vojna, vypuknuvšia r. l9l4, bola na to vhodnou príležitosťou. Na druhej strane aj strach z Ruska a Nemecka prestal na konci vojny odvôvodňovať potrebu Rakúska, lebo Nemecko bolo porazené, odzbrojené a ‚demilitarizované’, no a Rusko sa nachodilo uprostred veľkej revolúcie politickej a sociálnej...Stredná Európa dostala novú tvár a novú organizáciu na základe samourčovacieho práva národov. Ani táto nová organizácia však nepriniesla koniec federalistických snáh, najmä nie pre Slovákov“. Federatívne usporiadanie Európy od druhej polovice l9. storočia podporovalo veľa význačných vedeckých i politických pracovníkov, a to nielen z kontinentálnej Európy, ako napríklad Francúz J. Prudhon, ale aj anglický teoretik E. A. Freeman a zo severnaj Ameriky stačí spomenúť také mená, ako americkí federalisti Hamilton, Medison a ďalší. SLOVENSKÉ FEDERAČNÉ SNAHY V ROKOCH l9l8 - l945. Situácia, do ktorej sa Slováci dostali po skončení prvej svetovej vojny na jednej strane a celková situácia strednej Európy v období medzi dvoma vojnami na strane druhej, nútili Slovákov pokračovať vo federačnom boji, a to za federáciu Česko-Slovenska a zároveň aj za federalizáciu strednej Európy. Dr. Kirschbaum vtejto súvislosti oboznamuje čitaťeľa predovšetkým s Clevelandskou dohodou z r. l9l5, ale aj s dohodou Pittsburskou z r. l9l8. Aby tak poukázal na slová Dr. E. Beneša, ktorý prisľúbil, že „nový štát bude usporiadaný po vzoru Švajčiarskej republiky...“ A len v dôsledku tejto situácie, že sa „sľuby ani zo strany T. G. Masaryka, ale ani zo strany E. Beneša nedodržali, boli nútení slovenskí politici: A. Hlinka, M. Rázus, F. Juriga a ďalší, dožadovať sa toho, čo oni po toľké roky požadovali od Habsburgovcov.“ Rozbitie stredoeurópskeho hospodárskeho celku malo za následok, najmä u nástupníckych štátoch, ustavičné hospodárske krízy, takže obdobie medzi rokmi l9l8 až l938 bolo epochou ustavičného hľadania a reorganizácie strednej Európy v harmonicky sa rozvíjajúci hospodársky celok. Najväčším potvrdením tejto skutočnosti je vznik „Malej dohody, založenej roku l920 a plán Hantošov z roku l925, plán Tardieua z roku l932, Dunajský pakt z roku l935 a prvý Hodžov plán z roku l936," aby sme uviedli aspoň tie najznámejšie, píše Dr. J. Kirschbaum. „Prirodzene, že všetky tieto plány a snahy, okrem Malej dohody, vychádzali predovšetkým zo základne hospodárskej a ich cieľ nebol označovaný ako snahy o utvorenie stredoeurópskej federácie“. No najväčšiu zásluhu, že sa tak nedialo mali na svedomí sami Habsburgovci, lebo nevedeli načas prichystať federalizáciu ríše, čo Dr. E. Beneš zdôvodňoval aj takto: „Dôvody, pre ktoré sa toto riešenie nerealizovalo bolo rázu viac sentimentálneho, psychologického a mravného ako politického a hospodárskeho.“ /l4/ K snahe po utvorení federalizovanej organizácie strednej Európy vlastne už na samom konci vojny. Dr. Štefan Osuský, predný reprezentant Slovákov na strane Dohody, vo svojej francúzsky vydanej knihe „Maďari a Pangermanisti“ napísal: »Obrancovia Rakúsko-Uhorska v zahraničí ako aj vo vnútri dualistickej monarchie si počínajú veľmi nelogicky. Pripúšťaju veľmi radi oslobodenie Poľska, ale nechcú pripustiť oslobodenie vlastných národov. Osloboďme všetky národy«, navrhuje Osuský, »ktoré sa toho domáhajú, a splníme, dovoliac im utvoriť vlastné nezávislé štáty, jednu z úloh; ktoré máme pred sebou.« »Favorizujúc potom zblíženie veľkého Poľska, ktoré bude mať prístup k Baltickému moru v Gdansku, Rumunsku a krajín česko-slovenských z jednej strany, a na to treba vážne myslieť, že i z Ukrajiny zo strany druhej, utvorí sa mohutná federácia slobodných štátov na severe /strednej Európy/.« /l5/ V južnej časti tohto priestoru Š. Osuský navrhoval podporovať snahy po utvorení federácie južných Slovanov, po skončení čoho, »nezostane iné, ako spojiť tieto dve federácie mostom, ktorý kedysi existoval, ale ktorý sa zrútil pod nárazom historických udalostí. Bol by tak koniec Dragu nach Osten, germánskemu náporu na východ, Európa a svet by mohli pracovať v pokoji.« Tento plán spojenia dvoch celkov zastával aj M. R. Štefánik ba aj T. G. Masaryk i E. Beneš. Môžeme si to prečítať či u samotného Štefánika, v jeho životopisných osudoch, ale aj v knihe od Chervina Arthura. /l6/ V r. l936 navrhol Dr. Milan Hodža , ako minister poľnohospodárstva a neskôr aj predseda vlády l. Č-SR, tzv. Dunajský plán, ktorý podľa neho mal vytvoriť veľkú hospodársku jednotku v strednej Európe. To sa malo dosiahnúť odstránením tarifných a colných opatrení a utvorením colnej únie, reguláciou poľnohospodárskej a priemyselnej produkcie, reorganizáciou platobného systému, dopravy atp. Prvé kroky v tomto smere sa urobili už v r. l937, keď sa s jednotlivými podunajskými štátmi vrátane s Bulharskom uzavreli patričné obchodné dohody. /l7/ „Hodžova iniciatíva našla porozumenie tak vo Francúzsku, ako aj v Anglicku. Nemecko a Taliansko sa jej však vzopreli, pokladajúc Hodžov plán za akciu, namierenú proti ich vplyvu v strednej Európe, ba dokonaca, ako sa vyjadrovala nemecká tlač, za »úsilie obkľúčiť Nemecko.«“ Píše Kirschbaum a pokračuje v hodnotení, vysvetľujúc prečo sa Hodžov plán neujal. „V Európe sa zásluhou Nemecka a Talianska vytvárali nové politicko-vojenské zoskupenia, najmä medzi nárdnosocialistickým Nemeckom a Mussoliniho Talianskom. Aj Rumunsko sa stávalo neistým, lebo stále viac upieralo zrak k Nemecku. Aj Malá dohoda mala už svoje dni zrátané, lebo sa rozpadla skôr, ako Nemci začali svoj pochod do dunajskej kotliny. Najväčšiu ranu federatívnym snahám však uštedril Mnichov v roku l938. W. Churchill ho 5. októbra l938 hodnotil takto: »Otvoril cestu pozdĺž Dunaja až k Čiernému moru nemeckej expanzii.« I Rusko odkrylo svoju pravú tvár, lebo „Moskovská dohoda odhalila Sovietsky zväz, v ktorom kult sily a praktizovanie dvojitej hry až nápadne pripomínali časy "Kataríny Veľkej a cárov minulých storočí.“ A celkom oprávnene nás ešte aj dnes, no najmä za tzv. Brežnevovej éry na túto sktočnosť viacerí politici a myslitelia z oblasti sociálnopolitických vied upozorňovali a stále pretrvávajúce obavy, ktorým história dáva za pravdu. Nové snahy po federatívnom usporiadaní strednej Európy ožili znova v 40. rokoch, najmä u tej skupiny slovenských politikov, ktorí stáli na strane Spojencov. Medzi nimi vynikali predovšetkým Dr. Milan Hodža a Peter Prídavok, ktorí viedli otvorený zápas za uskutočnenie svojich federálnych myšlienok. Môžeme sa o tom dočítať aj v knihe, „Federácia v strednej Európe“ /Federation in Central Europe/, kde M. Hodža píše, že v januári l940 sa slovenskí politickí emigranti dohodli na tom, »že ich snahy budú smerovať k utvoreniu stredoeurópskej konfederácie«. Spoločnými vecami mali byť zahraničné veci, vojenské, hospodárske a finančné, sociálne, doprava, pošty a telegrafy. Ďalej spoločný generálny štáb atď. Dr. M. Hodža zdôvodňuje svoj plán Federatívnej strednej Európy ako „absolútne nevyhnutný pre potrebu povojnového usporiadania štátov v Európe.“ Dr. J. Kirschbaum, citujúc M. Hodžu, nás s týmto jeho plánom oboznamuje takto: „Stredoeurópska federácia mala byť zložená zo štyroch slovanských a štyroch neslovanských národov, ktoré majú nájsť nový, veľký a pevný základ pre svoj národný život, udržujúc v rovnováhe všetky možné rasové a mocenské ašpirácie na širokom území, ktorého konsolidovaný poriadok má byť najmocnejším." Boli to úvahy vskutku geniálne predvídavé, ktoré sa źačali napĺňať koncom 20. a na začiatku 21.storočia. Július Suja-Žiak