Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Montesquieu, Charles Louis /1689 -1755/. Francúzsky osvietenský filozof, politik, sociológ a historik. Predstaviteľ francúzskeho osvietenstva a člen akadémie v Bordeaux, no neskôr sa stal aj prezidentom mestského parlamentu. V dobe, keď vo Francúzsku existuje absolutistické zriadenie, v rámci ktorého vzniká a upevňuje sa aj majetkové rozvrstvenie spoločnosti; tak na dedinách sa začína rozmáhať remeselníctvo a vznikajú aj počiatočné formy manufaktúrnej výroby. Spoločnosť je ešte stále rozdelená na tieto hlavné vrstvy, či triedy: 1. šľachta a duchovenstvo; 2. formujúca sa mladá buržoázna trieda; 3.chudobný, tzv. 3.stav ako najrozšírenejšia vrstva, ktorá prevláda či už v mestách, tak aj na vidieku. Do nej patria roľníci, polonevoľníci a mestská chudina. V rámci ideologického boja sa novovznikajúca buržoázia spája aj s tretím stavom, aby tak jednotne vystupovali proti feudálnej šľachte, ktorá sa ešte stále dobrovolne nehodlá vzdať svojej moci. Proti pretrvávajúcemu feudálnemu panstvu vystupujú aj vzdelanci; predovšetkým filozofi, ktorí šíria a rozvíjajú myšlienky o všeobecnej zákonitosti, ktorej sú podrobené všetky prírodné i spoločenské javy, a teda aj sociálne stavy /triedy/. A takým filozofom sa stal aj Montesquieu. Bol zástancom teórie prirodzeného práva, ktoré je založené na ľudskom rozume, najmä pri jeho uplatňovaní do života spoločnosti. Pritom zohľadňoval pri jeho určenosti predovšetkým geografické podmienky, ktoré by mali pri tvorbe spoločenských zákonov byť brané v úvahu. Z týchto premys by potom mali vychádzať aj spoločenské pomery jednotlivých národov, lebo pôda a podnebie sú pri politickom a zákonodárnom zriadení veľmi dôležitým faktorom. Nebol stúpencom sociálnych revolúcií, ale skôr proklamoval reformné hnutie, ktoré môžu viesť k náprave spoločenských pomerov. Podobne ako Voltaire i on bol kritikom feudálneho usporiadania spoločenských pomerov vo Francúzsku, preto vo svojom spise "Perské listy" z r. 1721 vystupuje ako satirický kritik proti francúzskemu feudálnemu spoločenskému zriadeniu. V r. 1734 napísal aj filozoficko-historické "Úvahy o príčinách velikosti a úpadku Ríma." V tomto diele podáva prvý ucelenejší obraz o velikosti Ríma, ale aj jeho páde, keď vysvetľuje, že bol spôsobený mravným úpadkom politických inštitúcií, keď jeho mravný rozklad napokon zachvátil i celú rímsku spoločnosť, t. z. aj ostatné vrstvy obyvateľstva. No najvýznamnejšou jeho prácou, a dá sa povedať, že aj celého XVIII. storočia je sociologické dielo, ktoré napísal r. 1748 s príznačným názvom, "O duchu zákonov". Kniha spôsobila vo svojej dobe veľký rozruch, lebo v nej Montesquieu píše o spoločenskom živote, ktorý je podriadený objektívnemu duchu prírodnych zákonov, pôsobiacich rovnako v prírode ako aj v spoločnosti. Z tohto pohľadu potom nemilosrdne kritizuje i myšlienku Anglického filozofa T. Hobbesa, najmä jeho poučku, či heslo, v ktorom tvrdí, že ľudstvo je od prírody určené k tomu, aby viedlo "vojnu všetkých proti všetkým." On toto stanovisko striktne odmieta a vraví, že to nie je prirodzený stav ľudí, ale naopak: "rovnosť medzi ľuďmi!", To je ich prirodzenosť. V knihe okrem toho zdôrazňuje, že "...podnebie,pôda, spoločne s ekonomikou a vládnym náboženstvom, vedno s politickými inštitúciami, určujú zákony každej krajiny." Pritom nebol zástancom absolutistickej monarchie, ale bol za konštitučnú a osvietenskú monarchiu, no zastával princíp rozdelenia moci v zmysle myšlienok J. Locka. Zákonodarná moc má patriť národu. To je jeho základné demokratické stanovisko. Výkonná moc má patriť dedičnému kráľovi, a aristokracia by mala udržiavať rovnováhu medzi zákonodárnou mocou a výkonnou. Dobre poznal aj život ruského ľudu a pochvalne sa o ňom vyjadroval, no nestotožňoval sa s osobou cára. Jednoznačne vystupoval proti ruskému samoderžaviu a nevoľníctvu. Uznával božský prapočiatok všetkých vecí, ale kritizoval aj Sokrata a Platóna za ich svet ideí. Bol jednoznačným zástancom zmyslového poznania, podobne ako Voltaire.Zastával názor, že veda má byť slobodná a nezávislá na svetskej moci. Za najväčšieho monarchu sveta považoval politickú slobodu, lebo v rámci nej by sme mali robiť to, čo robiť máme. Čiže, slobodne sa rozhodovať a konať. Toľko v krátkom prehľade o tomto francúzskom mysliteľovi XVIII.storočia /pozri aj článok:Historický vývin ducha./ Július Suja-Žiak