MILÉŤANIA - Po Tálesovi /pozri článok/ prírodovedecké myšlienky ďalej rozvíjal jeho žiak Anaximandros z Milétu /cca 610-546 pr.Kr./ Rozvinul predovšetkým Tálesove názory o vesmíre a pokračoval i v smelých myšlienkach o riešení technických problémov, keď sa mu pripisuje aj zostrojenie slnečných hodín - gnomonu. Je to zvislá tyč zapichnutá do vodorovnej plochy a podľa najkratšieho stínu tyče sa určovalo poludnie, svetové strany alebo doba slnovratu. Tento vynález podľa Herodota prevzal Anaximandros od Babyloňanov. Anaximandros bol vraj prvým Grékom, ktorý nakreslil i zemepisnú mapu, kde načrtol zemský povrch a moria, nad ktorými vytvoril i nebeskú klenbu, a podľa takto zostrojenej mapy sa bolo možné orientovať aj v noci. Podľa Anaximandra naša zem má tvar válca, ktorého výška je rovná tretine základny, a ničím nepodopretá sa otáčavým pohybom vznáša vo vzduchu. Na svojom stálom mieste sa udržuje tým, že je rovnako vzdialená od ostatných /vtedy známych/ nebeských telies a ročné obdobia, najmä teplo a chlad je spôsobované otáčaním sa tohto zemského válca. No a ktorá strana válca je obrátená či odvrátená od slnka, tak tam je buď leto alebo zas zima. Zemský válec bol v dávnych dobách žeravý a jeho otáčaním, teda odstredivou silou, vznikli Slnko, Mesiac a hviezdy. Prvopočiatkom všetkého existujúceho súcna Anaximandros považoval - arché -, čiže
"princíp." No a za základ všetkého existujúceho /hmotného/ čo je na zemi, považoval "apeiron." Nebola to teda Tálesova voda, ani iná určitá látka /vzduch a t.p./, ale to bola neurčitá a neobmedzená hmota, ktorá je jediná pohybujúca sa, a nekonečná. Podľa Hippolita je Anaximandrov "apeiron" večný, nehynúci a nestarnúci. Pritom sa pohybuje, a ako Anaximandros ďalej uvádza, má v sebe i protiklady, ktoré ako hmotné častice nadobúdajú rôznych foriem. Protiklady tepla a chladu, sucha a vlhka, sú skryté v "apeirone", t. z. v hmote, ktorá ich /protikladov/, vylučovaním sa buď zhusťuje alebo zrieďuje. Takže protiklady "apeironu" položili základ aj jeho dialektiktického poňatia, ktoré sa stalo dobrým východiskom pri koncipovaní ďalších filozofických myšlienok aj takým velikánom gréckej filozofie, akým bol vo 4. storočí pr. Kr., napríklad i Aristoteles. Anaximandros hlásal, že jedinečné vzniká z mnohého a mnohé z jedinečného. No a toto všetko by sa malo skúmať vo vzájomnej súvislosti. Simplikios uvádza, že podľa učenia Anaximandra "vznikanie vecí neprebieha kvalitatívnymi zmenanami živlu /elementu/, ale tým, že protiklady sa vylučujú večným pohybom." Týmto je vysvetlený aj prechod hmoty z jedneného stavu do druhého a večný pohyb zároveň formou protikladov vytvára i jednotlivé veci. Toto živelné chápanie večného vznikania vecí formou protikladov, priviedlo Anaximandra k myšlienke, že takto vznikol aj kosmický svet, teda vesmír, ktorý sa skladá z nekonečných svetov. Anaximandros sa pokúsil zaujať stanovisko aj ku vzniku života na zemi. "Živočíchovia sa rodia z vlhka, vyparovaného slnkom. Človek sa podobal inému živočíchovi, a to rybe." Týmto tvrdením vlastne hovorí, že človek sa zrodil z iného živočíšného druhu vo vlhkom prostredí, keď vraj jeho koža bola pokrytá šupinami; no a keď dosiahol určitého vzrastu /zrelosti/, vystúpil na suchú zem, kde svoj život prispôsobil zmeneným podmienkam. Pokračovateľom Anaximandra bol ďalší Miléťan, jeho žiak Anaximénes z Milétu /cca 588-525 pr. Kr./ Podľa neho všetky nebeské telesá spolu so zemou nevznikli tak ako to predpokladal Anaximandros, ale vo vzduchu sa držia ako plochý disk, ktorý sa nevznáša voľne, ale nehybne a bezpečne zotrváva na jednom mieste. Slnko neobieha okolo zeme, pretože sa skrýva za neďalekými horami, domnieval sa Anaximénes. Slnko, Mesiac a ostatné nebeské telesá vznikli zo zeme. Takže i slnko považuje za zem, ktoré sa rýchlym pohybom rozžeravilo. Keď sa jeho predchodca Anaximandros zmieňoval o usporiadaní planét, kde sa zmieňuje aj o Neptúnu a Venuši, ale presnejšie údaje nám už nezaznamenal, tak Anaximénes v tejto otázke ide ďalej. A síce v tom , že sa pokúsil určiť medzi planétami aj ich vzdialenosť. Pritom Mesiac považoval za najbližšieho suseda našej Zeme. Anaximénes svoju pralátku všetkého existujúceho, teda "vzduch", považuje tiež za nekonečnú a stále sa pohybujúcu hmotu. No nepovažuje vzduch za látku neurčitú, ale naopak, za látku určitú. Vzduch tvorí základ všetkým ďalším formám hmoty, keď ich vytvára buď zhusťovaním alebo zrieďovaním.Zhusťovaním sa stáva vodou, potom zemou, a keď sa zhusťuje ešte viac, tak sa stáva kameňom; no a potom všetko ostatné vzniká z týchto látok. Zreďovaním vzduchu zasa vzniká oheň. Pritom pohyb považuje Anaximénes za večný. Vzduch ako neobmedzená a večne sa pohybujúca hmota, pri svojej existencii prechádza, podľa Anaxiména, tymito stupňami: oheň - vzduch - vetry - mračná - voda - zem - kamene. V týchto premenách zohráva svoju dôležitú úlohu teplo a chlad, ako nezastupiteľné substancie. Jeho vzduch obsahuje všetko; je aj dušou, aj všeobecným prostredím pre nespočetné vesmírne svety. Hviezdy považoval za oheň, ktorý my necítime preto, že ich vzdialenosť je od zeme veľmi veľká. Gréckych bohov uznával tak, ako všetci ostatní Gréci, no bol toho názoru, ako to uvádza Sv.Augustín vo svojom diele De civitate Dei, že grécki bohovia tiež vznikli zo vzduchu.Plutarchos ešte uvádza, že Anaximénes považoval ducha a vzduch za totožné antity. Toľkoto v krátkosti o Miléťanoch.
J. Suja-Žiak