SOKRATES /469-399/- vynikajúci aténsky filozof z druhej polovici V. stor. pred Kr.Učiteľ Platóna. Roku 462, keď mal Sokrates sedem rokov, vystriedala v Aténach aristokratickú vládu demokracia, ktorú posmešne nazývali "vládou lúzy." Áno,táto aténska demokracia bola akýmsi konglomerátom rôzných sociálnych tried;bohatých obchodníkov, podnikateľov, majiteľov a staviteľov lodí, lichvárov atp. Títo tvorili hornú vrstvu aténskej spoločnosti a za nimi nasledovali prostí námorníci, lodivodi, veslári, prístavní robotníci, nosiči atp. Sem treba zahrnúť aj veľké masy neorganizovaných remeslníkov, kam patrili: tesári, kameníci sochári, zlievači, natierači, klenotníci, rezbári, drožkári, cestári, nádeníci a t.p. Potom to boli poľnohospodárski statkári, ktorí tvorili akúsi rodovú aristokraciu, a napokon tam treba priradiť aj drobných rolníkov a otrokov.Títo boli akýmsi protipólom aténskym demokratom. Sokrates sa politicky prikláňal ku skupine aristokratov, rovnako aj ďalší z jeho kruhu blízskych osôb, medzi ktorými bol i Platón. Boli to vlastne odporcovia aténskej demokracie, tej "demokracie," ktorú tvorila neveľká časť otrokárskej spoločnosti, tzv. "ľudí slobodného rodu." A v podstate celá táto správa aténského štátu bola defacto v ich rukách. Aj preto ľudia blízky Sokratovi si založili svoju vlastnú skupinu /krúžok/, pod jeho vedením, ktorá vystupovala proti tejto štátnej, otrokársko-demokratickej moci. Tvorili tak vlastne v aténskej demokraticko-otrokárskej spoločnosti akúsi opozičnú ideologickú skupinu ľudí, ktorá sa odhodlala viesť boj proti aténskej otrokárskej demokracii.V Platonovom dialógu Symposium, aristokrat a vojvodca Alkibiades, ako člen Sokratovho krúžku, raz rozprával o tom, ako Atéňania boli ochotní naslúchať rečiam Sokrata, alebo ho len tak pozorovať ako rozmýšľa, "prípadne sa modlí obrátený k slnku..." Jednoducho ho obdivovali a vážili si ho za jeho pevné morálne zásady, či to bolo na tržisku alebo na záhrade, poprípade v telocvični, kde si rád udržiaval svoju telesnú kondíciu. V tejto dobe jeho života, si Atény stále viac upevňovali svoju politickú moc. A to malo za následok, že týmto vládnym, tzv. demokratickým pomerom sa šikovne prispôsobovala aj istá vrstva filozofov, ktorí, keďže videli v zmenených podmienkach nádej na lepší život, začali si svojou rečníckou popularitou, či už ako obhájcovia ľudu na súdoch, alebo za poskytovanie filozofických poučení či prednášok, vyberať poplatky. Boli to vlastne platení učitelia múdrostí, čiže sofisti. Väčšinou sa táto vrstva vytvárala z vychytralých ľudí, z ktorých sa stali chamtiví rečníci,/dnes by sme ich mohli nazvať aj demagógmi/, ktorí za peniaze boli schopní robiť všetko. Sokrates bol ich pravým opakom, lebo ten žil stále skromne a uprostred ľudu, hovoril s nimi o veciach zdanlivo obyčajných, ale vecne, skromne a na položené otázky vždy poznamenal, že vie, že nič nevie. Táto jeho pochybovačná poznámka znamenal iba toľko, že ňou nabádal ľudí k tomu, aby poznávali, predovšetkým sami seba. Lebo bol presvedčený, že iba takouto myšlienkovou formou je možné dôjsť k pochopeniu spravodlivosti, práva, zákona, zbožnosti, dobra či zla. Pokiaľ iní rozvíjali svoje kozmologické teórie, tak on rozumoval o etických zásadách zbožnosti, alebo aj o tom, aby ľudia netrpeli napr. chladom pri prácach, povedzme remesleníkov, alebo že noc nie je pre prácu ale pre odpočinok atp. A ako hovorí Xenofont, jeho skôr zaujímali také otázky, ako: Čo je to krása či hanebnosť, alebo spravodlivosť a nespravodlivosť, ľudskosť, vznešenosť, statočnosť,zbabelosť atp. Proste, hovoril vždy o tom čo ľudí zaujímalo ako by mohli lepšie žiť alebo sa zdokonaľovať v cnostných veciach. Nenávidel rozumárske Protagorove vysvetľovanie o relativite pravdy, no pokiaľ prešiel k zmysluplnej rozprave o poznaní, rád si ho vždy vypočul. Sokrates sa snažil hľadať pravdu v ríši ducha, ale nie v hmote. Svoje rozpravy s ľuďmi si nepripravoval vopred na papier, preto ani po ňom nič v písomnej podobe nezostalo, ale debatoval s nimi formou dialógu. Jeho metóda vedenia rozhovoru bola taká, že dôsledne a systematicky kládol otázky tak, aby svojho dišputanta či spoločníka priviedol do rozporu so sebou samým, ktorý napokon musel priznať svoju nevedomosť. No nebolo to z jeho strany tak vedené preto aby ho ponížil, ale tým len chcel dokázať, že o všetkom treba pochybovať: "viem že nič neviem." Alkibiades v jednej chváloreči na Sokrata v Sympósiu spomína, ako Sokrates obdivuhodne znášal všetky útrapy vojenského života; hlad, zimu dlhé pochody atp., a aj keď bol telesne slabší a starší od svojich spolubojovníkov, nikdy nereptal. Tieto jeho obdivuhodné vlastnosti pripisoval tomu, že jeho fyzicky menej zdatné telo ovládal silný duch. Sokrates veril, že poznanie je dôležitejšie a cenejšie než všetky pôžitky sveta; cnosť to je to hlavné čo človeka robí ozajstným človekom. Sokratove etické zásady,tzv. eudaimonizmus /šťastie a blaženosť/, o ktorých sa zmieňujem i v stati K etike pedagóga a filozofie krásy, sa stali aj pre ostatných jeho prívržencov návodom k životu. On cez túto svoju eticko-filozofickú pryzmu, hodnotí i ďalšie filozofické problémy; ako napr.keď hovoril, že na ľudské spoločenstvo čiže štát, sa musíme dívať ako na skutočnosť, ktorá existuje. A ak by sa malo pomýšľať o jeho vylepšení, aby ľudia žili šťastnejším životom, tak to nie je možné inak, než tak, že by sa systematickou výchovou zlepšili všetci jeho občania. Sokratovi žiaci a nasledovníci, si po smrti Sokrata po celom Grécku založili svoje vlastné filozofické školy; megarská, elidsko-eretrejská, kynická a kyrénská. V nich rozvíjali svoje filozofické učenia, síce akoby na základoch učenia Sokratovho, ale každý dal škole svoju pečať, svoje vlastné smerovanie, ktoré nebolo vždy celkom totožné s učením ich učiteľa.
Sokrates bol milovníkom pravdy, pevných duchovných zásad, čo ho napokon priviedlo aj na lavicu obžalovaných, keď aténska demokracia ho obvinila, že neverí v božstvo a kazí mládež. Krivo obžalovaný sa dôstojne hájil na súde, a keď bol vyzvaný, aby si sám stanovil svoj trest, tak svojim výrokom, že by mal byť živený na štátne útraty, si tak proti sebe popudil sudcov, že tí potom odhlasovali preňho trest smrti. Keď mu jeho priatelia chceli pomôcť k úteku, Sokrates to odmietol a radšej prijal ten nespravodlivý rozsudok.
Július Suja-Žiak