Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


SCHOLASTIKA. 1.ÚVOD.V európskom feudalizme od IX.až do konca XII. storočia prevládala raná scholastika.Pozdná scholastika, tá spadá do obdobia XIII. až XVI. storočia.Pri našom rozbore sa zameriame na ranú scholastiku. Z pozdnej scholastiky, kam zaraďujeme Alberta Veľkého a Tomáša Akvinského, si môžeme pozrieť osobitný článok o Tomášovi Akvinskom.V jeho filozofickom poňatí je obsiahnutá aj filozofia svojho učiteľa Alberta Veľkého. Ohniskom vedeckého pokroku boli vo ôsmom storočí predovšetkým stredoveké mestá, moreplavectvo a remeslníctvo. Mechanika, chémia, zemepis a lekárstvo sa rozvíjalo predovšetkým vďaka stykom s arabským svetom, resp. cez neho sa udržiavali kontakty aj s ostatným, vtedajším zbytkom kultúrneho sveta, najmä s krajinami z oblasti juhovýchodnej Ázie /Čína a India/. V období ranej scholastiky bol už v Európe vybudovaný stredoveký systém školstva, ktorý sa skladal; z tzv. trivia, kde sa učila či prednášala gramatika, dialektika a rétorika. V druhom stupni tzv. quadrivia sa vyučovalo základom aritmetiky, geometrie, akustiky a astronómie. V XI. storočí školy, ktoré poskytovali vedomosti tohto charakeru už existovali v Írsku, Nemecku, vo Francúzsku a v Taliansku. Boli to prevážne kláštorné alebo farské školy, z ktorých tie čo vynikali, boli - v Chartreuse, Lyone, Remeši vo Fulde. Tieto sa postupne pretvárali v pedagogické a vedecké ustanovizne, ktoré sa začali nazývať "scholastika." Čo v preklade a v zrozumiteľnej reči znamenalo "školská vzdelanosť." Tú potom poskytovali už od polovice XII. storočia prvé univerzity: Z nich napr. ako v Boloni, tá poskytovala vysokoškolské vzdelanie aj z oblasti právnych vied; vo Francúzsku vzniká parížska univerzita s fakultami: teologickou, právnickou, lekárskou, a "artistickou" čiže filozofickou. V XII.-XIII. storočí bola parížska univerzita typickou stredovekou vzdelávacou ustanovizňou, ktorú pápež Inocent III. v r. 1203 a 1209 obdaril aj zvláštymi výsadami.Celé toto školstvo obsahovalo výsledky ako antickej vedy, tak aj prvky východných, arabsko-židovských učení*. Je pravdou, že do polovice XII. storočia neboli ešte všetky diela gréckych autorov známe, ako napr. Aristotelova Fyzika, Metafyzika, Politika a Analytika. A podobne to bolo aj s Platónovými dielami, ale i ostatných gréckych filozofov a učencov. Tie k nám prenikali neskôr prostredníctvom arabských učencov a filozofov, najmä od VIII. storočia cez Pyrenejský poloostrov, ktorý si Arabi vydobyli na Španieloch. Stredoveká scholastika sa vo svojom učení postupom času začala rozčleňovať na dve veľké zoskupenia, a to podľa toho ako církevné autority posudzovali a hodnotili učenie o Trojici, či vtelenie, transubstancie atp. Podľa toho sa aj scholastické učenie orientovalo a posudzovalo; a to v duchu individuálneho chápania, teda či je nominalistické, alebo má obecný charakter, čo by znamenalo uprednostnenie realizmu nad nominalizmom. K tomuto, v podstate gnozeologickému stanovisku, ktoré cirkev hodnotila ako spor /o božskej Trojice alebo vtelenie, transubstancie/ si u nás marxistická filozofia /z takéhoto ponímania/ začala vytvárať priam protichodné koncepcie, keď na jednej strane hodnotila nominalizmus ako materialistické prejavy v církvi a realizmus zas ako že to boli nositelia idealistického ponímania problémov. So skutkovou, čiže skutočnou podstatou, to ale nemalo nič spoločného. Lebo to boli vlastne iba rozdielné gnozeologické prístupy k riešeniu otázok v oblasti poznania scholastického školstva. Bol to problém interpretácie vzťahu viery k rozumu či k bohu. Pravdou zostáva tvrdenie, že ak v církvi boli isté nedorozumenia, boli to otázky naozaj noetické, ktoré vyplývali z poznania a viery. No a to bol problém, ktorý scholastika v tomto stredovekom období riešila. Nič viac a nič menej. Je len samozrejmé, že otázky sa zákonite dotýkali aj riešenia problémov vzťahu obecného k zvláštnému a jedinečnému, čo sa dotýkalo i ontologických a etických problémov.Tie zas vyvolávali otázky o predurčení, o hraniciach slobodnej vôle, o zákonitosti a o možnostiach ich poznania. No a všetky tieto problémy boli pre stredovekú filozofiu rovnako zaujímavé a významné, ako boli spory o podstate obecného a zvláštného. Toto všetko a veľa ďalších otázok riešila práve stredoveká scholastika. 2.RANÁ SCHOLASTIKA. Najväčší jej predstaviteľ, Škót Johanes Scottus Eriugena /810-877/, ktorý dokonale poznal učenie Platóna a Aristotela, sa priznáva aj k tomu, že do Francúzka prišiel na pozvanie panovníka, aby vyučoval na škole pri jeho dvore. Eriugenovo dielo "O božskom predurčení" sa síce stalo r. 855 predmetom sporu s pápežskou kúriou, ale je isté, že v ňom zachovával vernosť učenia katolíckej církve, rovnako ako aj vo svojom hlavnom diele "O rozdelení prírody." Jeho tvrdenia, že pravda je vo Svätom Písme skrytá akoby v obrazoch, ktorú rozum musí pochopiť a vyložiť, nemožno chápať inak ako tak, že "každá autorita, ktorá nie je pochopená a schválená rozumom, je slabá." Boh sa v Eriugenovom poznávacom systéme prejavuje v týchto formách: 1. na prvom stupni sa prejavuje ako príroda nestvorená, ale tvoriaca. A to tým, že tvorí seba samu, prejavuje sa vo všetkých výtvoroch, čím sa stáva z neviditeľného viditeľným, z nepoznaného poznateľným, z nesúcneho súcnym, ale pritom nemá formu ani druh, pretože má oboje. 2. Druhým stupňom je príroda, čiže svet zmyslových predmetov a javov. Áno, je to: natura, queae non creatur et non creat, /príroda stvorená, ale netvoriaca/. Stvoriteľom je boh, ktorý je totožný s prírodou, čiže je to jednota boha a jeho výtvorov. Boh je podľa Eriugena ztotožňovaný s prírodou, lebo tá vzniká a existuje z božej vôle. Ďalším vysoko učeným scholastikom bol Gerbert, čiže pápež Silvester II. Umrel r. 1003. Študoval na francúzskych školách, ale aj u Arabov v Španielsku. Preslávil sa ako matematik, keď od Arabov prevzal indickú počítaciu tabuľku "abakus". Vo svojom diele "O rozumnom využívaní rozumu", alebo "rozumná bytosť používa rozum", sa zaoberá logickým prísudkom, ktorý je obsahovo širší ako obsah podmetu. Gerbert prisudzoval rozumnej bytosti dva význami, a to: 1. bytosť ležiaca mimo čas, tá je božská a je neustále činná, a 2. bytosť, ktorá žije v čase a preto je iba niekedy činná a niekedy zas nie. Tretím známym scholastikom je Fulbert /X.-XI.stor./ Bol biskupom v Chartres. Ale skôr ako sa ním stal, bol Gelbertovým žiakom. Zriadil aj svoju vlastnú školu, ktorú spravoval a svojich žiakov viedol cestou, ktorú im vytýčili "cirkevní otcovia", t. z., že sa mali vyvarovať novotám, lebo tie sú nebezpečné a mohli by človeka viesť klamlivými cestami ako vo vedomostiach, tak aj v otázkach viery. V jeho šľapajách pokračoval aj Ital Petrus Damiani /1007-1072/, no i vzdelaný lekár Berengar z Toursu /999-1088/, ktorý obhajoval božskú slobodnú vôľu, najmä ak tá nie je zlučiteľná s prírodnými zákonmi, a pritom sa odvolával na učenie Augustína Aurélia, keď vravel; že pri obhajobe pravdy by človek mal skôr dôverovať rozumu než autoritám. Odporcom jeho postojov bol Lanfrank /1005-1089/, ktorý sa pustil aj do riešenia sporov medzi realistami a nominalistami v otázkach vierouky. Pokiaľ prívrženci realizmu uznávali obecné ako jedine reálné, ktoré treba chápať nadzmyslovým rozumom; pretože sú to idey, ktoré existujú v božskom rozume pred jednotlivými vecami a mimo nich. Medzi realistami sa oddelila umiernená skupina, ktorá sa hlásila k peripatetickému učeniu Aristotela, najmä v učení o obecných rodoch, tvrdiac, že je síce pravda keď obecné existuje, ale nie pred vecami alebo mimo nich, ale práve vo veciach samých, aby im tak dávala isté formy. Aj nominalisti sa rozdelili na dve časti, jedni boli tí, ktorí nepripúšťali reálnu existenciu obecného ani na nebi, ani na zemi, ani v samotných veciach a v pojmoch. Prívženci tohto smeru prehlasovali obecné za prázdny zvuk reči. No umiernenejšie krídlo nominalistov pripúšťalo existenciu obecného, ale iba v myšlienkach alebo v pojmoch. V reálnych veciach obecné nepipúšťali a tvrdili, že je to iba "prázdy vzduch".To znamená, že ho pripúšťali len ako "obecný pojem", ktorý však vzniká abstrakciou niektorých rysov a vlastností reálne existujúcich jednotlivých predmetov, ktoré sú vlastné aj iným predmetom. Toto učenie zdôrazňovalo prvotnosť vecí pred pojmom. A zdôvodňovali to aj tým, že najskôr je vec, a až potom je pojem ako jazykové označenie predmetu či javu. Podľa toho sa toto krídlo nominalizmu nazývalo konceptualizmom. V XI. storočí sa krajný nominalizmus, predstaviteľom ktorého bol aj Roscellina de Compiégne /1050-1110/ obracia proti platónskemu realizmu, lebo vraj ten je zdrojom aj realizmu v scholastike. Jeho odporcami sa stali: Anselm z Canterbury, Johann zo Salisbury, ale aj Roscellinov žiak Abelard. Vyčítajú mu, že Roscellinov nominalizmus zavrhoval ontologickú reálnosť univerzálií. Realista platonik Anselm zosmiešňoval tzv. chvenie zvuku, ako že je to istá forma existencie realizmu, ktorú Roscellini pripúšťal. Profesor rétoriky, filozofie a teológie na univerzite v Paríži, a navyše aj žiak Roscellina, Vilhelm de Champeaux /1070-1121/ sa najrozhodnejšie postavil proti názorom svojho učiteľa. No najrozhodnejším a najvýznamnejším odporcom nominalizmu bol Anselm, arcibiskup z Canterbury /1033-1109/. Ako prívženec pápeža Gregora VII., sa postavil aj proti panovníkovej nadvláde vo vzťahu k církve, čím sa aktívne priklonil na stranu pápeža. Anselm obhajoval postavenie církve ako nadradenej moci voči moci svetskej, ktorá sa začala najmarkantnejšie prejavovať v Anglicku, najmä za panovania Henricha I. Anselm svoje učenie o vzťahu viery k rozumu sa opieral o Augustína, keď súhlasil aj s jeho myšlienkou: "Máme veriť, aby sme rozumeli." Kresťan, ktorý nedokáže skloniť hlavu a modliť sa, nie je pravým kresťanom. Podľa Anselma je najvyšším súcnom myšlienka, ktorá predchádza dielu, činnosti, čím tak vytvára základ všetkému. Lebo to je súčasťou najvyššieho súcna, ktoré stojí nad všetkými vecami. Podobne ako u človeka je myslenie predobrazom reči, predchádza mu, a takisto je to aj v oblasti nášho súcna. I tam súcno ideálne predchádza súcnu predmetnému, čiže veciam. Zápas medzi realizmom a nominalizmom snáď najviac ovplyvnil jeden z čelných predstaviteľov oboch smerov, ktorý sa ich snažil spojiť, a to bol slávny Pierre Abélard /1079-1142/. Veľmi často sa pohyboval po kláštoroch, stýkal sa s odporcami raz jedného, potom zas druhého smeru, aby spoznal v čom sa nezhodujú. A keďže sa učil u slávnych scholastikov: Roscellina a Vilhelma de Champeaux, skoro sa stal samostatným scholastickým učiteľom. Abélard bol racionalista a jeho učenie sa zakladalo na rozumovom chápaní. Hovoril, že cieľom poznania je pravda, ktorú vždy treba oddeliť a rozlíšiť od klamstva a lži. Logickým predpokladom ako tieto dve veci rozlíšiť je uňho fyzika, ktorá nám pomôže spoznať vlastnosti predmetov. Lebo slovo, hovorí Abélard, je vždy jedinečné. Obecné v reálnosti existovať nemôže, ale pritom sa vzťahuje k celej rade predmetov, čo potom nazývame že je obecné. A ako príklad uvádza slovo "šerm" ako jedinečné, ale termín ˇ"šermizmus" je už obecné, ktoré má vzťah k jedinečnému. Jeho hľadisko bolo konceptualistické, lebo redukuje reálnosť univerzálií na existenciu obecných pojmov. V Abélardovej filozofii je cítiť, že načiera do múdrostí antických, no najmä gréckych predchodcov, kde hľadá filozofické počiatky učenia aj o božej trojici, a to v platonizme: predovšetkým v učení o dobru, o rozume, o svetovej duši a vôbec o jeho ideách, keď upozorňuje, že úplná analógia je medzi týmito učeniami staroveku a stredoveku neprípustná. Toľko o scholastikoch, ktorí sa delili, ako sme to už v úvode uviedli: na ranú scholastiku 9.- 13. storočie /Johannes Scottus Eriugena, Gerbert, Fulbert, Berengar, Lanfrank, Roscellina de Compiéqne, Anselm z Canterbury, Vilhelm de Champeaux, Pierre Abélard./ A pozdná scholastika, no tá spadá do obdobia; koniec 13.-16. storočia. Do nej patrili, ako sme to už spomenuli, Albert Veľký a jeho žiak Tomáš Akvinský./pozri samostat.stránku./ Július Suja-Žiak * Stredoveká židovská filozofia sa vyvíjala rovnako ako filozofia arabská. Bolo to preto, že židovskí filozofi tvorili na území arabských kalifátov. Takže aj písali poväčšinou v arabčine, a do materinského jazyka sa prekladali až v XIII. a XIV. storočí. J.S.-Ž.