Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


RÍMSKY STOICIZMUS. V Ríme sa najviac rozšírila filozofia stoická. Z Grécka ju sem priniesli Chrisippovi žiaci /Diogenes zo Seleukeie a Antipatros z Tarsu/, ktorí do Ríma prišli r. 155 pr.Kr. Tu ho začali prednášať filozofi "Strednej stoy" - Panaitios z Rhodu a Poseidonios. Panaitios bol dokonca aj učiteľom rímskeho patricia a víťaza nad Hanibalom, Scipiona Africana. No a na rhodskej stoickej škole u Poseidonia študovali i Pompeius a Cicero. A boli to títo dvaja Rimania, ktorí sa snáď najviac zaslúžili o rozšírenie stoicizmu v rímskej spoločnosti. K nim patril aj vrah J. Ceasara, Marcus Decimus Brutus, no aj sám,už tu spomenutý politik Cicero, ale i Seneca a priateľ cisára Augusta, Musonius Rufus, ktorého neskôr, r. 65 pr. Kr. Nero vyhnal z Ríma preto, že bol v spojení s republikánmi.Posledným výrazným predstaviteľom rímskeho stoicizmu, ale už v 2. storočí po Kr., bol aj cisár Marcus Aurelius /161-180/. Okrem tejto rímskej stoickej vetvy bol stoicizmus rozvíjaný i v samotnom Grécku. Celkom pretrvával až do r. 529, keď ho natrvalo zrušil cisár Justinián, ktorý uzatvoril všetky vtedajšie filozofické školy.Treba zdôrazniť, že stoicizmus v tejto neistej dobe, ktorá bola sprevádzaná politickými prevratmi, konfiškáciami majetku a lúpežami, zohrával významnú úlohu pri obhajobe otázok vlastníckych vzťahov, osobnej slobody a dodržiavania právnych, no i etických noriem. Predovšetkým im ležali na srdci otázky osobnej mravnej dokonalosti; pretože pre spravodlivý a čestný život človeka je nevyhnutné predovšetkým jeho mravné sebazdokonaľovanie. Ich heslom bolo: Kto je cnostný, je i šťastný.A tomuto proklamovanému predsavzatiu boli natoľko oddaní, že zanedbávali aj pôvodný filozofický záujem svojich gréckych predchodcov, a to o otázky prírody a gnozeológie, ktoré u raných stoikov tvorili jeden z hlavných pilierov ich učenia. Významným predstaviteľom rímskeho stoicizmu bol predovšetkým - Lucius Annaeus Seneca, ktorý sa narodil medzi rokom 6 a 3 pr. Kr. v dnešnej Kordóbe, vo vtedy v najvýznamnejšom hospodársko-politickom stredisku Hispanie, ktorá bola rímskou provinciou. Bol advokátom, a na spoločenskom rebríčku sa veľmi rýchlo dostal až do paláca cisára Caligulu. Napísal aj filozofický spis "O hneve", kde zdôrazňuje myšlienku: hnev človeka sa musí podrobovať rozumu, aby odstránil zdroj zla a svojho nepokoja.Pretože dlhý styk, napríklad so zlom, vedie k tomu, že si v ňom človek nájde zaľúbenie a začne ho sám páchať. Bol aj proti pomste, a to i vtedy, ak sa človeku stane krivda. Pre svoje sympatie k republikánom bol Seneca r.41 vyhnaný na Korziku, ale po 8.rokoch je povolaný späť do Ríma, kde dostáva hodnosť praetora a stáva sa vychovavateľom dvanásťročného Nerona. Keď sa Nero zákulisnými intrigami svojej matky stal ako sedemnásťročný cisárom, Seneca sa stáva najváženejšou osobou v Ríme. Najmä po tom, čo napísal oslavný spis "O milosrdenstve", kde poukazuje na Neronove cnosti. Roku 57 dostáva Seneca najvyššiu hodnosť konzula a je zároveň aj jeden z najbohatších občanov impéria. Toho využili jeho neprajníci, ktorí začali Senecu obviňovať z nečestného nadobudnutia majetku, čím tak vraj porušuje ním proklamované stoické mravné zásady. Vtedy na svoju obhajobu píše: "Hovoria o mne, že môj život sa nezhoduje s mojim učením. To samé vytýkali svojho času aj Platónovi, Epikurovi a Zenonovi. Všetci filozofi hovoria nie o tom ako sami žijú, ale o tom ako sa má žiť. Hovorím o cnosti, a nie o sebe, a bojujem s neresťami, to znamená že aj so svojimi vlastnými: a akonáhle ich prekonám, budem žiť ako je treba. Veď keby som žil celkom súhlasne so svojim učením, nebolo by šťastnejšieho človeka odo mňa, ale ani teraz nemá nikto dôvod k tomu, aby mnou opovrhoval pre moje dobré slovo a srdce, ktoré je plné čistých úmyslov... Hovoria o mne:Prečo zostáva bohatý, keď miluje filozofiu, a prečo učí, že je treba opovrhovať bohatstvom, keď ho hromadí? Opovrhuje životom a pritom žije? Opovrhuje nemocami a pritom sa veľmi stará o to, aby si udržal zdravie? Vyhnanstvo nazýva maličkosťou, ale dbá o to, aby sa jemu podarilo zostarnúť a umrieť vo vlasti! Ja ale vravím, že to všetko treba prehliadať nie preto, aby sa toho človek zriekol, ale aby sa tým neznepokojoval. Mudrc nemiluje bohatstvo, ale dáva mu prednosť pred chudobou; nehromadí ho vo svojej duši, ale vo svojom dome..." /Seneca, De vita beata,XVIII, I; XXI, 2./ Keď bol vypálený Rím r. 64, tak Seneca požiadal Nera aby mu dovolil odísť na jeho vidiecké statky, a že chce skončiť s politickou činnosťou. Nero mu v ústrety jeho požiadavke nevyšiel, preto sa aspoň odsťahoval na svoj najbližší statok neďalako mesta, kde žil samotárskym životom. Rok po požiari Ríma, obviňuje Nero Seneku zo spiknutia proti nemu a odsúdil ho k smrti. Život si však zobral sám, keď spáchal samovraždu. Z jeho etických diel sú najznámejšie "Listi Luciliovi" keď Vo vyše 120 listoch rozpracoval hlavné problémy stoickej morálky, ktoré zdeľuje svojmu imaginárnemu priateľovi, Luciliovi. Píše v nich o cnosti, o priateľstve, o pravde a o ďalších etických kategóriach, cez ktoré dáva rady a ponaučenia. Vystupuje v nich proti všetkým ľudským necnostiam; klamstvu, podvodom a iným nečestným a odsúdeniahodným činom. No a jediným spôsobom ako sa tomu zlu dá predchádzať, je podľa Senecu filozofia, sťa by stála ochránkyňa "praktického uskutočňovania cnosti." V "Listoch..." píše: "Filozofia učí konať, a nie uvažovať." A ďalej pokračuje: "Filozofia nie je ľstivý výmysel pre dav, vytvorený na obdiv; ona nespočíva v slovách, ale v činoch...Filozofia formuje ducha, vedie k usporiadanému životu, usmerňuje činnosť a ukazuje čo sa má a nemá robiť; sedí u kormidla a naviguje loď nebezpečnými vlnami...Stále sa odohráva nekonečné množstvo udalostí, ktoré potrebujú radu, a tú nám poskytuje filozofia." /Seneca, Listy Luciliovi, 16,3./ Podľa Senecu vo svete vládne oduševnená rozumná bytosť, ktorá sa prejavuje svojimi zákonmi.Prírodovedné otázky rozvádza v tom duchu, že všetko vzniká zo všetkého, a to všetko je jednota. Z vody vzduch, zo vzduchu voda, oheň zo vzduchu a z ohňa vzduch. No a v tomto kolobehu prírody je všetko zákonité, prísne nevyhnutné a po určitej dobe sa to opakuje. Rozum má svoj počiatok v zmysloch a poznanie je podmienené pôsobením vonkajších vecí na naše zmyslové orgány. Jeho etická zásada bola: "Radšej zomrieť než špatne žiť." Cieľ života by mal spočívať v dosiahnutí absolútneho pokoja duše. Jeho myšlienky sú vysoko humánne, keď napr. o otrokoch hovorí, že sú ľuďmi tak ako každý iný človek, preto majú právo, aby im boli priznané ľudské práva. Mladším súčasníkom Senecu bol aj Epiktetos, ktorý patril k najvýraznejším predsatviteľom rímskeho stoicizmu. Narodil sa vo Frygii r. 50 po Kr. Tiež bol s ostatnými filozofmi vypovedaný z Ríma a odišiel do Nikopole /v dnešnej Albánii/. Keď ho cisár Hadrianus vyzval, aby sa vrátil späť do Ríma, tak mu odpovedal, že nemá záujem sa vrátiť do mesta hriechov. Po sebe nezanechal žiadne filozofické dielo a zomrel r.138 po Kr. Aj on od svojich žiakov žiadal predovšetkým cnostný život. Odsudzoval otroctvo a pri výchove odporúčal, aby si človek najpr uvedomil svoje nedostatky a až potom premieňal svoje myšlienky v činy. Filozofov považoval za učiteľov celého ľudstva, a ich učenie delil na tri základné skupiny: logiku, fyziku a etiku. V teórii poznania stál Epiktetos na pozíciach svojich predchodcov. Cnosť a mravné správanie spočíva v tom, že človek bude žiť v súlade s prírodou. Aj on považoval cnosť za najvyššiu etickú hodnotu. Sloboda a nezávislosť je podľa Epikteta podmienkou šťastia. Posledným veľkým predstaviteľom rímskeho stoicizmu bol i rimský cisár Marcus Aurelius Antoninus /121-180/. Vládol v rokoch 161-180 po Kr., ale ešte v mladosti sa stal vyznávačom stoickej filozofie. Jeho učiteľom bol stoik Július Rustikus, ktorý Marca Aurelia oboznámil s Epiktetovým učením. Za jeho panovania dochádza k istým vážnym nepokojom a úpadku rímskeho impéria; upadá obchod, narastá nespokojnosť ožobračených roľníkov, búria sa otroci a z vonka útočia na ríšu nájazdy barbarov. Aristokracia aby zachránila impérium svojej moci v ríši, začína do armády mobilozovať aj otrokov a gladiátorov. Preto tento úpadok ríše a permanentná nespokojnosť sa odráža i vo filozofii Marca Aurélia. V jeho diele "Hovory k sebe samému", keď niektoré poznámky k tomuto dielu si písal aj pri našej rieke Hron, nám podáva svedectvo o tom, že ľudstvo ako také si nevážil a považoval ho za "dým a nič", pričom jednotliví ľudia sú iba "bezvýznamní hmyz." Boh je podľa Marca Aurelia prazákladom celého súcna, lebo určuje zákony a všetko vo svete spravuje rozumne a účelne. Svet je dokonalý, ale zlo v ňom je súčasťou božieho plánu, lebo tam kde je dobro, musí byť aj zlo.Všetko je navzájom vo svete prepojené a jedna vec vyvoláva vec druhú. Príroda je tak podriadená božiemu poriadku a harmónii. Človek má konať v zmysle tohto poriadku a nemá sa mu protiviť, lebo tým sa stavia proti zákonom prírody a teda aj božím zákonom. Etika u Marca Aurelia je odrazom pomerov ktoré v cisárstve v jeho dobe prevládali; všeobecná bezradnosť, bezvýchodiskovosť a spoločenský rozklad. Filozofia Marca Aurelia uzatvára rímsky stoicizmus a predznamenáva záhubu cisárstva. Jeho učenie malo veľký vplyv aj na vývoj kresťanstva. Július Suja-Žiak