Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Jean Jacques ROUSSEAU /1712-1778/ - francúzsky filozof, osvietenec a spolupracovník encyklopedistov. Narodil sa ako syn ženevského hodinára, precestoval niekoľko krajín a prešiel viacerými zamestnaniami. Napokon sa usadil v Paríži a začal spolupracovať s osvietencami /D. Diderot/. No niektorí jeho životopisci ho hodnotia aj takto: "syn ženevského hodinára, dobrodruh, skladateľ neúspešných opier a neúspešný vynálezca nového systému písania nôt číslicami." Áno, ako sa zdá, je to osobnosť v hodnoteniach nie jednoznačná, ale o to viac zaujímavá, preto som sa rozhodol, že pre čitateľa bude oveľa viac prijateľné a zaujímavejšie, ak z tých hodnotení tu uvediem aspoň dve. Najsamprv z pred roka 1947 perom českého autora Vladimíra Neffa, a druhá jeho charakteristika bude uvedená na záver tohto článku z obdobia socialistickej éry. Vl.Neff o ňom napísal, že v dobe za panovania kráľa Ľudevíta XV., keď zostavovateľ francúzskej Encyklopédie Diderot upadol do kráľovej nemilosti, a to až natoľko, že tohto filozofa dal uväzniť, aby si vraj ďalší kritici uvedomili, že osoba kráľa je pre každého občana štátu nedotknuteľná. Vtedy Rousseau "...za parného léta v roce 1749 šel z Paříže do Vincennes navštívit Diderota, který tam seděl ve vězení. Ač unaven chůzi a vedrem - neměl na fiakr - cestou si četl v novém čísle Mercure de France, když tu jeho zrak padl na oznámení veřejné soutěže, již vypsala Akademie dijonská na nejlepší vyřešení této otázky: Zdali pokrok věd a umění přispěl k zhoršení nebo k zvelebení mravů." - V tom okamžiku -, píše Rousseau, - keď som si to prečítal, sa svet zrazu predo mnou zmenil a ja som sa stal iným človekom -. Vladimír Neff ďalej pokračuje: "Doběhl pak do Vincennes v stavu rozrušení, hraničícim s šílenstvím. Co ho tak rozčílilo? ptáte se. Inu, musíte si uvědomit, že vypsání takové sotěže bylo v oné době něčím neslýchaným, revolučním, naprosto novým, vždyť uplynulo teprv něco přes dvacet let od smrti Newtona, jeho životní dílo bylo ohromným vítězstvím vědy nad hádankou vesmíru; a francoužští osvícenci právě začínali skládat velkolepou Encyklopedii, jež se měla stát věčným pomníkem rozumu, osvobozeného z okovů pověry, theologie, středověkého tmářství. Nikdo nepochyboval o moci, síle a nádheře rozumu a rozumem zbudovaných věd; a tu, ejhle, veřejný vědecký ústav se z ničeho nic zeptá veřejnosti, zdali celá ta pýcha století osmnáctého prospívá nebo ubližuje tomu, co na tomto světě lidí je konec konců to nejdůležitější: mravnosti. Jen si představte, jaký by to spůsobilo rozruch, kdyby v našém století techniky, dejme tomu ministerstvo školství položilo veřejnosti otázku, zdali rozvoj techniky lidstvu prospívá nebo ubližuje. Když tulák, manžel hospodské služky, přecitlivělý neduživec, proletářsky básnik citu, něhy a milosti, občasný lokaj a žebrák Rousseau sedal v kroužku vážených, solídních, zámožných filosofujících osvícenců, trpěl převelice jejich důvěru vzbuzujícími řečmi o racionalisaci státu, práva, náboženství a výchovy, o skvělé budoucnosti věd a o dvojím cíli umění:pobavit a zušlechtit člověka. Cítil, že jsou falešné, přehnané a neupřimné... Jeho smysl pro individualitu nedovoloval mu akceptovat učení tehdy uznávané, podle něhož člověkovo vědomí je pouhé jeviště... Považoval za samozřejmé - a věru je to samozřejmé - že náš duševní život se odehráva bez naší aktivní účasti. Bál se však, že by byl se svými názory osamocen a že by mu nikdo nerozuměl; a za této nálady se dočte o soutěži dijonské Akademie. Ale to nejhezčí teprve mělo přijít: Rousseau se soutěže zúčastnil, vyjádřiv svůj odpor k civilisaci a ke kultuře formou nejvášnivější, jeho odpověď dostala prví cenu a Rousseau se jí stal přes noc slavným." Áno, takto to bolo a od tej doby sme sa v školách učili: ako Rousseauva preslávila odpoveď na otázku akadémie v Dijonu, keď jednoznačne odpovedal, že obroda vied a umenia k zlepšeniu mravov nepripieva, lebo základy spoločenského života spočívajú v potrebách telesných a kultúra, civilizácia i pokrok našu slobodu iba mrzačia, národy zotročuje a mravná skaza postupuje s rozvojom vied, lebo tie pochádzajú z naších chýb; tak napríklad astronómia vzišla z povier, rečníctvo zo ctižiadosti, závisť z lakomstva, fyzika zo zvedavosti, právosudie z nespravodlivosti atp. Vo svojej práci: Pojednanie o pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi, píše, že všetko zlo, ktoré v spoločnosti existuje, navrhuje liečiť - prírodou. Tento pojem však on chápal dosť obšírne; ako nezávislosť, voľný rozvoj osobnosti, mravný cit atp. Podľa neho, napríklad taká láska, manželský život, výchova, rodina a všetko čo s tým súvisí sa kazí tým viac, čím viac sa upevňuje štátna moc. V knihe - Emil alebo o výchove -, píše: "Všetko je dobré ak to vyšlo od Boha; všetko sa kazí pod ľudskými rukami." V knihe ďalej kritizuje aj starý feudálno-stavovský systém výchovy a požadoval, aby sa jej cieľom stala príprava aktívnych občanov. Základom vzdelania by malo byť náboženstvo, a pri výchove detí neodporúčal uplatňovať násilie. Pri čítaní týchto jeho myšlienok je nepochopiteľné, že jeho názory boli diametrálne odlišné od jeho skutočného správania, najmä ak si uvedomíme, že zavrhol svojich päť vlastných dietok, ktoré dal do nálezinca. Svoje politické názory vyjadril vo svojom najrozsiahlejšom diele: Spoločenská zmluva. V nej propaguje slobodu a rovnosť medzi ľuďmi, odmieta vojny, o ktorých sa vyjadruje, že keď ľudia žili na úrovni spoločenskej rovnosti, čiže v "prirodzenom stave", tak vojny "všetkých proti všetkým" neboli, ale naopak prevládal mier, priateľstvo a hrmónia. Pritom jeho poňatie "prirodzeného" stavu by znamenalo žiť v dobe tak asi pred desiatimi tisícmi rokov, lebo ako nám to dokladuje egyptsko-faraónske obdobie, ale aj iné, najmä z juhovýchodnej Ázie, vojny už vtedy existovali. Ďalej uvádza, že štát vznikol na základe zmluvy pre blaho všetkých, ale občania sa predtým musia dohodnúť na zákonoch, ktorým sa jednotlivci musia podriadiť. Ideál vidí v tzv. čistej demokracii, kde prevláda mravnosť, ktorú podporuje štát. Bližšie túto "čistú demokraciu" neobjasňuje, a ani to, ako ju vytvoriť a udržiavať. Človeka chápe, že je od prírody dobrý, ale kazí ho vraj civilizácia. Na záver ešte hodnotenie J. J. Rouseauva marxistami: "Zakladatelia marxizmu-leninizmu vysoko hodnotili Rousseauovu historickú úlohu, ale zároveň poukázali na jeho idealizmus a buržoáznu obmedzenosť." Takto o ňom písali zostavovatelia Filozofického slovníka zo 70. rokov socialistickej éry. /Vydavateľstvo Pravda, BA, preklad z ruštiny r. 1972, s. 451./ Toľko v krátkosti o tomto plebejsko-demokratickom filozofovi, ktorého sociologické učenie poslúžilo aj ako teoretický návod pre Jakobínov na prípravu Veľkej francúzskej revolúcie v r. 1789-1794. Július Suja-Žiak