Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


VEDA A IDEOLÓGIA l. ÚVOD. Prešli sme etapou budovania socializmu, ktorá nám bola vnútená mocou a cudzou ideológiou. Bola to ideológia, ktorá sa zároveň pasovala aj na univerzálnu vedu tzv. učenie marxizmu-leninizmu. Z jej vedúceho, štátneho postavenia ovplyvňovala nielen ďalší rozvoj ostatných vied a ich funkciu v spoločnosti, ale aj myslenie a svetonázorové nazeranie človeka na svet a jeho postavenie v ňom. Bol to stav, ktorý mal určovať v zmysle vopred stanoveného ídeového projektu našu cestu ku komunizmu, čo sa napokon ukázalo ako utópia. Po roku l989 sa naša spoločnosť ocitla v akomsi postkomunistickom vákuu, v ktorom vládol ídeový chaos veľmi negatívne sa prejavujúci aj v rezorte školstva a vedy. Ľudia sa nedokážu rýchlo adaptovať na meniace sa životné podmienky a veľakrát upadajú do beznádejného stavu. Ako sa z tohoto neutešeného postavenia dostať, ale najmä ako očistiť svoje myslenie od nánosov marxistickej ideológie, nato sa práve snaží poukázať tento článok, ktorý si kladie za úlohu načrtnúť možné východiska tak, že najprv sa objasní pojem ideológie všeobecne a potom konkrétne ideológie marxistickej. No najskôr kriticky poukáže na jej vedeckú neopodstatnosť a neudržateľnosť, ako aj kŕčovitú snahu po univerzalite. A až potom vydeľuje úlohu a postavenie vedy i idelógie, vrátane náboženskej, ktoré by mali koexistovať povedľa seba a to v celom spoločensko-hodnotovom systéme, ako nezávislé entity, každá so svojou špecifickou metódou poznávania pravdy. 2. ČO JE TO IDEOLÓGIA? Podnetný článok „Veda a totalita“ od autorov Juraja Šebestu a Rudolfa Zajaca /l/ poukazuje na deštrukčný dopad totalitných režimov na vedu, a ich neblahý vplyv na vedeckú komunitu. Autori uvádzajú: „Zvláštnosťou totalitných režimov 20. storočia bolo, že ideológiu totality zaštítili vedou a vedu zideologizovali.“Pritom poukazujú na negatívny dopad tohoto faktu aj na spoločnosť. Tento vplyv sledujú z hľadiska svojej profesie pedagógov, fyzikov a správne poukazujú, že táto deštrukcia sa sústredila do troch hlavných smerov: l. na vedecký výskum, ktorý musel byť podriadený štátnej ideológie ako paradigme, 2. na vedeckú komunitu - príprava nových odborníkov, a 3. na izoláciu národnej vedy od svetového vedeckého spoločenstva. Autori článku skutočne vystihli podstatu, lebo naozaj štátnou ideológiou bolo prijímané len to, čo dokazovalo, prípadne potvrdzovalo základné tézy vládnucej ideológie či myšlienkové koncepcie, na ktorej boli založené, alebo s ňou neboli v rozpore. Napokon v spomenutom článku sa zamýšľajú nad dopadom totalitnej ideológie a pokúšajú sa dať odpoveď na otázku, „čo spôsobila?“ Zo všeobecného hľadiska by nás mala zaujímať otázka: Čo je to ideoógia a prečo bola totalitným režimom zneužívaná? Pokúsme sa odpovedať na túto otázku, čím si zároveň odpovieme aj na ďalšiu otázku: Prečo totalitné režimy 20. storočia „ideológiu zaštítili vedou a vedu zideologizovali?“ Odpoveď na prvú otázku môžeme hľadať v zneužití sily myšlienky, ducha, ídey. Lebo keď sa táto v predstave povýši na akúsi metafyzickú kategóriu, dosiahne stupňa všeobecnej platnosti a tak nadobudne podobu zákonitosti, ktorá prekračuje hranice časovopriestorovej dimenzie, a tým akoby nadobudla duchovnú, či dokonca Božskú nezávislú podstatu. Zmysel takéhoto pokusu o špecifikáciu „ideológie“ snáď najlepšie pochopíme vtedy, ak si tento pojem etymologicky rozložíme na dva odlišné, ale pritom inkluzívne výrazy gréckeho pôvodu; „ideo“ a „logos“. Slovo „ideo“ označuje mýšlienku, predstavu, znak, a slovo „logos“, napr. podľa Herakleita z Efézu, znamená „všeobecnú zákonitosť“ a v dobe Platónovej nadobudla významu „duchovnej podstaty“, „Božského rozumu“ alebo „Boha“. Z uvedeného vyplýva, že slovo „logos“ obsahuje hlavné vnútorné znaky, ktoré determinujú základné vyjadrenia a tendencie ich vývinu v podobe určitého systému. Zjednotením obidvoch výrazov dostaneme nový pojem „ideológia“, ktorý významovo vyjadruje všeobecnú, základnú sústavu predstáv, názorov, ktoré sa v určitom historickom období vývoja poznania môžu prejavovať vo vedomí človeka aj ako od sveta sa emancipujúce entity, v podobe i takých foriem spoločenského vedomia, akými sú mapr. rôzné druhy náboženských vyznaní. No a v totalitných režimoch, najmä v tých, ktoré potláčali náboženstvá, prebral ich funkciu štát a zkánonizované myšlienky, predstavy, napríklad rasové, nacionálne, filozofické a pod., povýšil na jediné pravdivé a neomylné, čím ich umocnil na dogmy, aby ich potom mohli implantovať do ďalších foriem spoločenského vedomia: politických, právnych, etických, estetických a iných spoločenských zložiek, v ktorých nadobudli charakteru odcudzenej paradigmy. Keď sa takáto odcudzená paradygma nadradí aj exaktným vedám a ich tvorcom, dostane potom sa celá veda do ich odcudzeného objatia, z ktorého niet východiska dovtedy, kým existuje spoločenský systém, ktorý ich udržuje pri živote. Vládnuť pomocou nadradenej idelógie je oveľa ľahšie ako pomocou demokratických princípov a zásad, kde pravidelne po uplynutí určitého časového obddobia, si musia vládni politici nechať potvrdiť, poväčšinou voľbami, svoj mandát moci. 3. MARXOVA KRITIKA NEMECKEJ IDEOLÓGIE A JEHO NOVÁ KONCEPCIA. Marx poznal veľmi dobre silu ideológie. Ak si prečítame jeho prácu „Nemecká ideológia“, napísanú spolu s F. Engelsom, pochopíme, že odvrhnúť ideológiu, ktorá vtedy v Nemecku vládla na pozadí Heglovho filozofického systému, nebolo ľahké, veď pred nimi sa o to pokúsili niektorí mladohegelovci. Túto situáciu hodnotí Marx následovne: „Jedny pricípy sa vytláčali inými, bohatieri myšlienok sa ozlomkrky predbiehali v nevídanom chvate, a za tri roky, l842 - l845, sa v Nemecku vyjasnilo viac, než inokedy za tri storočia. Toto všetko sa udialo na poli čistej myšlienky.Máme pocit, ako keby išlo o proces zahnívania absolútneho ducha. Len čo vyhasla posledná iskierka života a rozpadli sa jednotlivé zložky tohto caput mortuum*, začnú sa tieto zložky opäť spájať do nových zlúčenín a vytvárať nové substancie. Filozofickí podnikatelia, ktorí doposiaľ žili z exploatácie absolútneho ducha, sa vrhajú na novovytvorené zlúčeniny“ /2/. Novovytvorené „zlúčeniny“, ako ich nazval Marx, boli vlastne pokusy nemeckých mladohegeliánskych mysliteľov vyrovnať sa s tzv. starou ideológiou Heglovej absolútnej ídey. Podobné pokusy boli pred Marxom vždy vedené len z určitého zorného úhla, napr. u Ľ. Feuerbacha boli obmedzené iba na kritiku náboženských predstáv, a preto sa Marx rozhodol urobiť pokus komplexne. Spolu so svojim druhom a mecenášom F. Engelsom sa neobmedzili iba na kritiku náboženstva, ale aj na kritiku celej „vládnucej, metafyzickej, politickej, právnej, morálnej a náboženskej sféry“, aby tak očistili teologické vedomie, ktoré vraj v konečnom dôsledku „kanonizovalo vieru a dogmy na kult práva a štátu“. Mladohegelovci boli zhodnotení Marxom a Engelsom kladne zato, že považovali predstavy, myšlienky, pojmy a vôbec produkty vedomia, ktoré sa osamostatnili, za paradigmy, stávajúce sa okovami ľudí. Vytýkajú im však, že „jedny frázy nahrádzajú inými frázami“, a že nikomu z nich „neprišlo na um spýtať sa, ako súvisí nemecká filozofia /K. Marx ju stotožňoval s ideológiou - poz. J.S.Ž./ s nemeckou skutočnosťou, a ako súvisí ich kritika s ich vlastným materiálnym prostredím“ /3/. Tu práve K. Marx svoju ideológiu uzemnil do sféry materiálnej výroby, kde panuje deľba práce a súkromnovlastnícke vzťahy, z ktorých plynie vykorisťovanie atp. Ak to vyjadríme zrozumiteľnejšie, tak Marx vyslobodil človeka zo zajatia náboženských predsudkov preto, aby ho dostal do zajatia súkromného charakteru práce a kapitálu /čo podľa naho mladohegelovci nepostrehli/ a pomocou triedného boja mu potom ukázal cestu k vlasnému oslobodeniu sa. Sám Marx hodnotí túto skutočnosť slovami: „... skutočné oslobodenie nie je možné presadiť inak, než v skutočnom svete a so skutočnými prostriedkami“ /4/. Na takéto „oslobodenie“ je ale potrebná nová ideológia, ktorá by nevyrastala ním z toľkokrát prekliateteho a odvrhnutého náboženstva, ale ktorá by mala, tak povediac vedecký základ. Nakoľko je podľa Marxa nositeľom revolučných myšlienok a hegemónom dejinného vývoja robotnícka trieda, je to práve ona, ktorá je predurčená stať sa rozhodujúcou silou všetkých sociálnych zmien. Lebo jej myšlienky sú „vládnucou materiálnou mocou spoločnosti a zároveň vládnucou mocou duchovnou. Trieda, ktorá má k dispozícii prostriedky materiálnej produkcie, disponuje zároveň aj prostriedkami produkcie duchovnej, čím si z pravidla podriaďuje myšlienky tých, ktorým prostriedky duchovnej produkcie chýbajú. Vládnuce myšlienky sú len ídeovým odrazom vládnucích materiálnych vzťahov a vládnuce materiálne vzťahy sú poňaté ako myšlienky. Je to výraz vzťahov, ktoré robia z jednej triedy triedu vládnucú a sú to myšlienky jej panstva“. /5/ Marx takto jednoznačne, bez akéhokoľvek zahmlievania, špecifikuje postavenie svojej koncepcie ideológie, ako vládnucej formy vedomia robotníckej triedy a pritom sa vôbec neostýcha odvolávať, napríklad na „kráľovskú moc“, kde aristokracia a buržoázia zápasia o moc, ktorá je napokon síce rozdelená, ale ako „vládnuca myšlienka“ tu vystupuje ako doktrína o rozdelení moci, ktorá je potom vyhlasovaná za „večný zákon“ /6/. Tu sa natíska otázka, prečo by potom Marx takýto „večný zákon“ idelogickej moci a doktríny neprisúdil robotníckej triede, ktorej vložil do vedomia osloboditeľskú a sebaurčujúcu myšlienku uzemnenú navyše v spoločenskej materiálnej základni, a že je to práve ona, ktorá je predurčená pretvárať dejiny?! V zmysle uvedených predstáv dotvorili Marx s Engelsom, z troch známych súčastí vtedajšieho europského filozofického myslenia; francúzskej utopistickej sociálnej filozofie, anglickej politickej ekonómie a nemeckej klasickej filozofie, vlastné materialistické učenie - marxizmus, ktorý sa stal vedou aj ideológiou**,teda sústavou politických, právnych, morálnych, estetických, filozofických a i. názorov či ideí, pomocou ktorých sa začali „obhajovať životné záujmy robotníckej triedy, prevážnej to väčšiny ľudstva, ktorá sa usiluje o mier, slobodu a pokrok“/7/. Takto a podobne, verbálne a demagogicky, zdôvodňovali u nás marxistický ideológovia, viac ako 40 rokov, tzv. vedeckosť marxistickej ideológie. Ďalšou stránkou „vedeckosti“ bolo odkrytie, či objavovanie, alebo lepšie povedané, aplikácia zákonov dialektického materializmu na výsledky vedeckého bádania, či teoretického zdôvodňovania výsledkov tohto bádania. Ak sa pri vedeckom výzkume nepotvrdili v trojedinej jednote zákon jednoty a boja protikladov /resp. protirečenia v oblasti sociálnej/, zákon negácie negácie a zákon o prechode kvantitatívnych zmien v zmeny kvalitatívne, tak taká veda nenašla spoločenské uznanie a nemohla sa stať vedou, ktorá by mala svoje objektívne uplatnenie v socialistickom systéme spoločnosti. 4.POKUSY O KRITIKU DIALEKTICKÉHO MATERIALIZMU U NÁS. Jedným z prvých kritikov dialektického materializmu po druhej svetovej vojne bol na Slovensku, Ján Chryzostom Korec, ktorý ešte v r. l947 poukázal na niektoré slabé miesta teórie tzv. jadra materialistického filozofického učenia - dialektického materializmu. Vo svoje práci z ranného obdobia „Filozofické základy dialektického materializmu“, s podtitulkom „Ku kritike jeho dialektiky, noetiky a metafyzziky“, poukazuje na násilnú ideologizáciu marxistickej filozofie napr. v oblasti „protirečenia“, keď píše, že marxistický materializmus „v bytí predpokladá protirečenie, ktoré v ňom vlastne nie je, aspoň nie v tom zmysle, ako ho označuje materialistická dialektika“. A pokračuje: „Ak preto napr. Lenin tvrdí, že „dialektika vo vlastnom zmysle je skúmaním protirečenia v samotnej podstate predmetov,“ je to náhľad neprijateľný“ a dodáva: „Protirečenie možno len mylne vkladať do vecí v nedokonalom štádiu poznania. V dokonalejšom poznaní vecí sa protirečenie nevyhnutne rozplynie, nakoľko zistíme, že predpokladaný rozpor bol iba fiktívny, že sme ho iba my pripisovali veci.“/8/ Na dokreslenie tohoto svojho tvrdenia uvádza chápanie protikladov u Lenina, ktorý napísal: „Jednotlivé a všeobecné sú protiklady a predsa sú totožné; jednotlivé je len vo všeobecnom a všeobecné je v jednotlivom, čím sa podľa neho uskutočňuje protirečenie v podstate veci a v jednote kontradiktorických protikladov.“ /9/ Ján CH. Korec k tomu poznamenáva: „Jednotlivé a všeobecné stoja síce v opozícii, rozhodne však nie v opozícii kontradiktorickej, a bezpochyby nie sú protirečením. Jednotlivé a všeobecné netvoria jednotu protikladov preto, lebo jednotlivé /Ivan/ je iba časťou extenzie všeobecného /človek/. Ak vyslovíme súd ,,Ivan je človek“, netvrdíme v ňom adekvátnu identitu dvoch rozdielnych vecí, z toho jednoduchého dôvodu, že predikát v afirmatívnej vete je partikulárny.“ /l0/ Aby J. CH. Korec ešte lepšie a zrozumiteľnejšie objasnil svoje zamietavé stanovisko k Leninovmu tvrdeniu, uvádza aj ďalší Leninov príklad, tentokrát z oblasti pôsobenia protikladov /tézy, antitézy, syntézy/ v matematike, kde Lenin uvádza ako príklad protikladov plus a mínus. J.Ch. Korec k tomu poznamenáva: „Nik nepoprie, že zlúčením +a s -a dostaneme nulu, čo nie je nijaká syntéza rastúceho vývoja. Nula potvrdzuje v tomto prípade iba platnosť aristotelovských princípov, že ozajsné protiklady sa popierajú.“/ll/ Aby J. CH. Korec svoje tvrdenie podoprel, uvádza námietky Duhringa, ktorý prehlásil jednotu protikladov za nezmysel, načo mu Engels odpovedal: „Myšlienkový obsah uvedených miest je zhrnutý vo vete, že protirečenie = nezmysel, a preto sa v skutočnom svete nemôže objaviť. Táto veta môže mať pre ľudí, inak s dobrým rozumom, tú istú samozrejmú platnosť, ako veta, že rovné nemôže byť krivé, a krivé nemôže byť rovné. Ale diferenciálny počet, popri všetkých protestoch zdravého ľudského rozumu pokladá za istých okolností krivé a rovné predsa za rovnaké a dosahuje tým výsledky, ktoré nikdy nedokáže zdravý ľudský rozum pochopiť, ktorý sa spolieha na protizmyselnosť identity rovného a krivého.“/l2/ J. CH. Korec sa udivuje takejto argumentácii a píše: „Je to podivná obrana dialektickej protikladnosti. Možno vedome tvrdiť, že diferenciálny počet pokladá rovné a krivé za totožné, ako to uvádza Engels? Kto aspoň čiastočne chápe matematický diferenciálny výkon a má zmysel pre filozofické závery podobných faktov, bude stáť nad týmto faktom nechápavo. V jasnom rozlišovaní pochopov totiž zisťujeme, že difernciál kvôli zjednodušeniu matematického výkonu predpokladá, že pri minimálnych mierach sa zakrivené dielky skoro rovnajú priamke***, kedže diferencia je tu nepatrná, a preto prakticky zanedbateľná. Matematik si je pritom vedomý rizika, ktoré takéto zjednodušenie prináša. Ani jednému matematikovi však nenapadlo robiť z tejto skôr technickej a praktickej pomôcky filozofický záver, vyjadrený v súde: kryvé je rovné. Diferenciál iba počíta akoby, a môže i presne určiť odchyľku od správnosti, ktorú uvedený predpoklad prináša. Engelsovo úsilie dokázať týmto spôsobom správnosť materialistickej dialektiky je preto pomýlené. No ak materialistická dialektika i popri tomto nástojí, že bytie je jednotou protikladov, že krivé je rovné... možno sa pýtať, prečo sa dialektický materializmus nepokúsi o uskutočnenie hranatého kruhu? Ten je totiž imanentnou jednotou protikladou a protirečením v podstate vecí.“/13/ Ján CH. Korec nechcel byť len odmietavým kritikom marxistickej dialektiky, ale pokúsil sa aj o konštruktívne zhodnotenie jej faktov, ktoré Marx a Engels prebrali od Hegla a následne zideologizovali, keď napísal: „Hegel vychádzal z absolútna duchovnej povahy, teda z predpokladu princípu činného. Tento činný princíp sa potom imanentne vyvíja činným kladením antitézy podľa dialektických zákonov. Ak teraz materializmus mechanicky zamieňa duchovné absolútno Heglovo, absolútnom hmotným, nemá zo svojho stanoviska možnosť vysvetliť aktivitu tohoto absolútna. Možno proti nemu i z čisto empirického hľadiska namietať, že pripisuje hmote vlastnosti, ktoré stoja v rozpore so skúsenostne zisteným princípom zotrvačnosti. To je však veľmi nepriaznivý znak pre systém, ktorý zdôrazňuje svoju vedeckosť a zhodu s empirickými faktami.“/l4/ Svoje tvrdenia pritom J. CH. Korec podopiera aj konštatovaním psychológa J. de Vriesa, ktorý dialektický proces redukuje na proces poznávania, no „nie na reálny proces vo veciach“. J. CH. Korec pripúšťa, že bytie je dialektické, no je to dialektika úplne odlišná od dialektiky materialistickej, hovorí: „Bytie sa skladá z dvoch reálnych princípov /„tézy a antitézy“/, ktoré stoja v opozícii, nie však kontradiktorickej, ale vzťažnej. Jeden princíp je aktívny - akt, uskutočnenie, forma; druhý je pasívny - potencia, možnosť, matéria... Z toho smerovania vzniká napätie, tendencia, dynamizmus.“/l5/ Toto bytie je aristotelovské, vybudované na princípe identity a kontradikcie. A ďalej v dokazovaní pokračuje:„Uvedená dynamickosť bytia sa prejavuje v anorganickom bytí ako tendencia, ktorá pretrváva v čase i v priestore. Každé bytie má, podľa svojho stupňa vývoja, určitú jednotu, ktorá plynie z jeho podstatnej formy. Na základe tejto jednoty a vnútorného dynamizmu sa bytie stavia proti svojmu rozloženiu a rozpadu v priestore, ktorý by privodil i jeho zánik v čase. U živých bytostí sa táto tendencia javí v prirodzenej snahe po zachovní rodu. Na tomto základe sa živé bytie udržuje v priestore rozmnožovaním a pretrváva tak pokoleniami i v čase. V organickom bytí sa okrem toho dynamickosť prejavuje dopĺňaním bytia asimiláciou iných foriem v zmyslovom poznaní. Napokon u človeka nadobúdaním nových dokonalostí intencionálnym prijímaním a asimilovaním foriem vecí v rozumovom poznávaní. V tomto zmysle možno hovoriť o akomsi ,,dialektickom“ zdokonaľovaní bytia.“/l6/ Ako sme mohli z konštatovania J. CH. Korca postrehnúť, je tu zjavný rozdiel v chápaní bytia. Kým nemarxistické poňatie chápe jednotu protikladov ako zachovanie bytia, tak marxistický materializmus si urobil zo zákona jednoty a boja protikladov vlastne idelogickú dogmu, ktorá pôsobí všade, či už vo svete anorganickom alebo v organickej prírode vo forme protireční aj v oblasti sociálnej, kde práve v dôsledku svojej kontradikčnosti vyvoláva nezmieriteľný boj medzi sociálnymi triedami, čo ich tak predurčuje k zániku, ako sa to aj ideologicky snažil zdôvodniť. Lepšie povedané, sociálne triedy preto musia byť v nezmieriteľnom postavení voči sebe, lebo im to predurčuje fakt, že boj protikladov je ideologickou paradigmov ovládajúcou nielen filozofiu, ale aj oblasť ostatných vied a celú spoločnosť, ktorú chce vedome pretvoriť. Pri tomto pretváraní marxizmus nepripúšťa takú myšlienku, že postaviť niečo nové podľa akéhosi ideologického vzoru, nemusí byť vždy úspešné. J. CH. Korec v diskutovanej práci poukazuje aj na zideologizovanie ďalších tradičných filozofických otázok, ako napr. „prvotnosť hmoty pred duchom“, ... „Vývoj hmoty a nadobúdanie nových dokonalostí“ atp., keď poznamenáva: „Veď argument, že duch bol druhotný... nie je dokázaný... napokon ani to, že nemohol jestvovať už skôr“. Pritom, ako ďalej píše: „Netvrdíme, že ľudská duša skutočne jestvovala pred objavením sa človeka na Zemi,... ale tvrdenie bez dôkazu, že každý duch skutočne jesvuje po hmote je predsa len v rovine iba hypotetického predpokladu“. A rovnako poukazuje kriticky aj na neprijateľné Leninove tvrdenie „O absolútnej a objektívnej poznateľnosti vecí“/l7/, rozoberané práve v práci „Materializmus a empíriokriticizmus“, ako aj marxistické riešenie „ pravdy“ ako „ procesu“, čo je nevedecké, lebo „pravda je zhoda myslenia s vecou v jej objektívnej reálnosti.“A uvádza príklad „chemického zlučovania sa prvkov“, keď sa len zachytáva objektívny stav, ktorý je prosto daný a treba ho iba, v pravdivom súde, verne vystihnúť. J. CH. Korec podobne vyvracia aj všeobecnú platnosť ďalších dvoch zákonov marxistickej dialektiky /bližšie pozri c.d./**** 5.VÝCHODISKÁ A RIEŠENIA DANÉHO STAVU. V súčasnej dobe, po znovuobnovení demokratických systémov v bývalých komunistických krajinách sa ukazuje možnosť odideologizovania vedy tým, že vedci samy odvrhnú všemocnosť a všadeprítomnosť marxistickej ideológie. Nechcem tým povedať, že treba odvrhnúť ideológiu vôbec, tobôž nie ideológiu kresťanskú. Ideológia má pôsobiť v tej oblasti spoločenského vedomia, ktorá prekračuje hranice exaktnosti vedy, ale nesmie vedu zastupovať, či dokonca jej vládnuť a určovať možnosti jej rozvoja. Vo svete je stav koexistencie náboženskej ideológie a vedy bežný. Otázky poznania pravdivosti sveta a nášho bytia v ňom sa ale riešia zásadne odlišnými metódami. Prijatie pravdy bez exakného dôkazu je základnou charakteristikou náboženskej ideológie a odmietnutie pravdy bez takého dôkazu je zasa základnou charakteristikou vedy. No pokiaľ v náboženských ideológiach sú dôkazmi pravdy aj iracionálne atribúty, vo vede to musí byť vždy otázka zmyslovej percepcie a rozumu. Pritom, ako to zdôrazňujú niektorí západní vedci /Rímsky klub/, je hlavným poslaním ako vedy, tak aj náboženstva, hľadania pravdy. No zjednotenie metodických postupov však nie je možné, pretože veda je otvorenou disciplínou, ktorá pri dokazovaní pravdivosti poznania používa exaktné metódy a postupy, aby tak postupným približovaním sa k podstate vecí odkrívala relatívnu pravdu, a náboženstvo zasa chce s využitím viery, vystihnúť aj pravdu absolútnu, lebo človek svojim abstraktným myslením takúto pravdu túži poznať. Tu vidíme, že obidve formy poznávania majú rovnakú motiváciu a to - túžbu nájsť pravdu v jednote človeka a sveta, a tento fakt ich mnokrát zjednocuje. Svoje metódy si však navzájom nevnucujú a ani nenadraďujú. Exaktnej vede je známe, že absolútna pravda je nedokázateľná, dokázateľnou je len pravda relatívna, ale v náboženstve ako v celistvom uzavretom systéme, založenom na viere, jesvuje absolútna pravda v celom jej hodnotovem systéme. Tento systém nemôže byť relatívny ako vo vedách, lebo by nespĺňal kritéria, o ktorých sme sa zmienili v predchádzajúcej práci /pozri na inej web.stránke/ „K problematike súcna.“ Obe formy poznania, či už vedecká alebo náboženská, majú spoločný cieľ - vystihnúť podstatu sveta a miesto človeka v ňom, porozumieť dejom, zákonom a zákonitostiam, ktoré svet ovládajú a ktoré v ňom zachovávajú ľudský rod. Preto každá z týchto dvoch ciest má špecifické postupy, metódy a hodnotenia, ale v koexistencii sa podieľajú na tvorbe etických hodnôt ako praktického vyústenia poznania pre život človeka, pri ktorom má náboženstvo nezastupiteľné poslanie a vysoký kredit. Tento nie bezvýznamný fakt si uvedomovali všetky kultúrne civilizácie, a preto aj v každej z nich pôsobí vždy akási forma náboženskej ideológie. Okrem etického poslania má náboženská ideológia pozitívne miesto aj vo vzťahu k vede. Albert Ainstein raz povedal, že cieľom vedy nie je ani tak dokázať, ako funguje príroda, ale prečo takto funguje. A veda na veľa takýchto otázok nedokáže absolútne odpovedať, ale tým, že ľudská zvedavosť je bezhraničná, tak aj otázky, ktoré z nej vyvierajú sú nekonečné a človeka budú večne nabádať k tomu, aby hľadal zmysel a cieľ svojej pozemskej púte - pátral po absolútnej pravde neohraničenými možnosťami svojho ducha. A k takejto neohraničenej možnosti ducha patrí neodmysliteľne aj viera, ktorá určitú podobu a formu nachádza prave v náboženstve. Preto náboženstvu nemožno ani uprieť podiel na tejto činnosti ľudského ducha. 6. ZÁVER. Príspevok mal ukázať a objasniť, čo je „ideológia“, ako vzniká, a prečo sa stala v dejinách aj nástrojom moci totalitných režimov. Práve jej implantáciou do všetkých oblastí spoločenského života získala komunistická „štátostrana“ úplmú kontrolu nad vývojom spoločenského systému, vedy ale aj vedcov, čo malo neblahé následky nielen pre vedu samotnú, ale aj pre celú spoločnosť. Kritika slovenského duchovného J. CH. Korca o zneužívaní marxistickej ideológie prostredníctvom filozofie, ktorú napísal a opublikoval ešte v roku l947, kde poukázal na jej vedeckú rozporuplnosť a neudržateľnosť pri jej uplatnení do života spoločnosti. Július Suja-Žiak Literatúra: / 1 / Pozri prácu J. Šebestu a R. Zajaca. In: XI Zborník dejín fyziky, Tatr. Lomnica 21-24. 9.1993, VASNP L. Mikuláš. / 2 / Marx, K. - Engels, F.: Nemecká ideológia. SVPL, Bratislava l96l, s.2l. / 3 / Tamtiež, s.24. / 4 / Marx, K. - Engels, F.: Vybrané spisy l . Nakl.Pravda, Bratislava l977, s.2l9-220. / 5 / Ako / 2 /, s. 46. / 6 / Ako / 5 / / 7 / Samek, A.: Filosofie a politika. NPL, Praha l963, s.25-26. / 8 / Korec, J. CH.: Filozofické základy dialektického materializmu: Ku kritike jeho dialektiky, noetiky a metafyziky.- Miesto a vydav.neuvedené, l947, s.8. / 9 / Tamtiež, s.9. / l0/ Tamtiež. / ll/ Tamtiež. / l2/ Tamtiež, s.9-l0. / l3/ Tamtiež, s. l0-ll. / l4/ Tamtiež, s. l6. / l5/ Tamtiež, s. l8. / l6/ Tamtiež, s. l8-l9. / l7/ Lenin, V.I.: Materialismus a empiriokriticismus. NPL, Praha l945, s.l03. Poznámky: * mŕtva hlava, mŕtve pozostatky, resp.telesné pozostatky. * * Marx to vyjadril takto:„Poznáme len jednu vedu, vedu historickú. Na dejiny možno hľadieť z dvoch stránok, nemožno ich deliť na dejiny prírody a dejiny ľudí.Lenže tieto dve stránky nemožno od seba oddeľovať...dejiny prírody a dejiny ľudí sa navzájom podmieňujú...Sama ideológia je len jednou stránkou týchto dejín“. /Nemecká ideológia s. 22/. *** Dielik obmedzenej dĺžky nemožno považovať za priamku, ktorá je nekonečne dlhá. Správne by sme mali povedať, že v diferenciálnych mierach možno všetky dieliky považovať za rovné úsečky. /Poz.autora J.S.-Ž/. **** Práca sa nachádza v Slovenskej národnej knižnici v Martine. Napísať takúto prácu, bol čin v tom období veľmi odvážny a ojedinelý. Dnes po prekonaní 40 rokov kontrolovaného vývoja, je v spoločnosti potrebné na každom mieste nachádzať východiska najmä z myšlienkového chaosu, ktorý má korene v marxistickej ideológii a je nevyhutné zorientovať sa aj v ďalších oblastiach; vedy, filozofie, v školstve, ale aj v praktickom každodennom živote atp. Bude treba poznávať a osvojovať si nové názory, koncepcie, ktoré by mali byť ľudskému snaženiu viac ústretovejšie ako tie, ktoré sa a priori pasovali na neomylnú štátnu ideológiu, rovnajúcu sa vede.