Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Plukovník v.v.,PhDr. Július Suja-Žiak. JAPONSKÝ PREPAD USA V TICHOMORÍ-BOJE V JUHOVÝCHODNEJ ÁZII. V ranných hodinách 7. decembra 1941 vykonali japonské lietadlá, ktoré štartovali z lietadlových lodí, prekvapivý útok na vojenský prístav Pearl Harbor, najväčšiu to americkú námornú základňu v Tichom oceáne. Bolo to v čase, keď Sovieti začali svoje protiútoky u Moskvy, čo znamenalo, že aj USA sa zrazu ocitli, akoby z večera do rána v ohnisku svetového požiaru. Japonský letecký prepad narobil veľké škody nielen na majetku, ale aj na životoch, pretože v jednom dni zahynulo 2 500 ľudí a zničených lietadiel, ktoré nestačili odštartovať, bolo 150. Japonci svoje zverstvá už napáchali najmä vo vojne proti Číne koncom tridsiatich rokov, a vtedy sa svetu predstavili takým spôsobom okupácie, aké svet dovtedy ešte nepoznal. Veď vivisekcia na ľuďoch, alebo hromadné znásilňovanie žien, či nezmyselné strieľanie civilistov len tak aby vyvolávali strach a hrôzu, boli u japonských vojakov bežným javom. Aj preto ich sympatie vo svete boli na bode mrazu. No a keď sa nenasýtili svojími zverskými činmi v čínsko-japonskej vojne, prenášajú túto krvilačnú nenásytnosť do Tichomoria a ďalších krajín juhovýchodnej Ázie. Japonsko už v r. 1941, podobne ako Nemecko v r. 1939, využilo svojej vojenskej pripravenosti a uskutočnilo podobný plán tomu nemeckému; začalo obsadzovať a okupovať štáty juhovýchodnej Ázie, aby si z nich spravilo svoje kolónie. Takýmto spôsobom okupovalo už predtým tu spomenutú Čínu, a v štyridsiatich rokoch aj Indočínu, Thajsko, ktoré sa im vzdalo bez boja. S tým sa ale neuspokojili a zabrali aj Malajsko, Singapúr, Barmu. Hneď nato, po prepadnutí prístavu Pearl Harbor 8. 12.1941, obsadili i Filipíny. A práve prepad tohto amerického prístavu sa im napokon stal osudný; lebo to bol začiatok ich konca. Japonci síce kalkulovali tak, že USA pre ich angažovanosť v Európe nebudú môcť svoju moc v Tichomorí naplno uplatniť, a zrejme sa nazdávali, že po vojenskej stránke nie sú na tom tak dobre, žeby z nich Japonci mali mať strach. Vyskúšali si to na Angličanoch, keď im okopovali Malajsko, tak prečo nie aj na Američanoch?! Nutkalo im v hlavách. Nuž v obsadzovaní ďalších krajín preto pokračovali bez akehokoľvek rešpektu či obáv. Takto si koncom roka 1941 podmanili Borneo, Honkong a hrozilo, že si trúfnu aj na Austráliu, takže americké vojska museli prevziať začiatkom januára 1942 nad ňou svoju ochranu. Generál MacArthur už v marci 1941 musel Filipíny opustiť, aby prevzal velenie v oblasti juhozápadného Tichomoria a pripravil ochranu Austrálie. Japonci takýmto spôsobom obrali o kolónie všetky európske štáty, lebo vedeli, že tie majú iné starosti, ktoré im pripravilo Nemecko, a preto si v tejto oblasti vlastne robili čo chceli. Na prelome rokov 1941 a 1942 si v Tichomorí a v juhovýchodnej Ázii privlastnili každé územie čo vyčnievalo nad hladinu oceána. Uvedomovali si, že majú prevahu v živej sile, v loďstvu, v lietadlách atp. Navyše mali výhodu aj v tom, že na nich sa obyvateľstvo dívalo tak, akoby by ich vlastne oslobodzovali z pod nadvlády európskych kolonizátorov. Aj preto si dovolili obsadiť ešte v decembri 1941 i dôležité ďalšie tichomorské americké oporné body, ako napríklad na ostrovoch Guam a Wake, nehovoriac o tom, že britskú časť severného Bornea si jednoducho prisvojili, aby si tak vytvorili predmostie aj pre útok na Holandskú východnú Indiu /dnešnú Indonéziu/. Tento stav bol taký hrozivý, že začiatkom apríla japonské lietadla napadli aj Cejlón a ťažké stráty zpôsobili i anglickému loďstvu. Bol to možno pokus ovládnuť aj Indický oceán, a tak dosiahnúť spojenie s nemeckými okupačnými vojskami na Blízskom východe?! A zrejme aj preto v máji Briti preventívne obsadili Madagaskar pri východnom pobreží Afriky, lebo Japonsko bolo vo svojich vojenských aktivitách tak nepredvídateľné, že bolo schopné všetkého. Začiatkom roka 1942 Japonci ešte obsadili Celebes, Sumatru, Bali i Timor. V marci dobyli aj Djakartu, a Java kapitulovala. Pritom týchto úspechov Japonsko dosiahlo iba so stratami asi 15 000 mužov za celé obdobie okupovania, čo je veľmi málo pri takýchto ohromných územných ziskoch. A ako porekadlo hovorí, že s jedlom rastie chuť, tak aj oni boli stále nenasýtení a okupovali ďalej: v máji 1942 sa pokúsili získať ostrov Midway, aby odtiaľ mali lietadlový dosah aj na Havajské súostrovie. No na samom začiatku mája /3. a 8.5. 1942/ utŕžili od Američanov porážku v Korálovom mori, kde síce boli veľké straty na oboch stranách, ale keďže tento súboj mal podstatný vplyv aj na ďalší vývoj sitácie v Tichomorí, pre Američanov ktorí sa statočne postavili Japoncom zoči-voči, znamenal predovšetkým posilnenie ich sebavedomia. To sa potvrdilo o mesiac neskôr, keď Japonci 3. až 7. 6. 1942 utŕžili už jasnú porážku, ktorá bola dôležitým medzníkom v celom ďalšom vedení bojov v Tichomorí. Od tejto porážky to s Japoncami začalo ísť z kopca. V máji r. 1943 sa americké vojská vyloďujú na polprstenci ostrovov Aleuti a o mesiac neskôr, 30.6.1943 na ostrove Rendova a na Novej Georgii.Navyše, svoje pozície už nehodlali pustiť z rúk, a začali robiť také opatrenia, aby tam noha japonského vojaka už nikdy nevkročila. Rovnako bolo Japoncom znemožnené preniknúť aj na južné pobrežie Novej Guineje, kde si plánovali vytvoriť predmostie na prípadný prepad Austrálie, ale i na obsadenie ostrova Fidži, Samoi a Novej Kaledonie atp. Americké oddiely v novembri 1943 ešte obsadili Gilbertove súostrovie a v r. 1944 v januári spojenecká anglo-americké vojska začali obsadzovať Barmu. V tom samom mesiaci a vo februári urobili Američania inváziu aj na Marshallove ostrovi, no a 8. 2. toho samého roku obsadili i Kwajalein a Eniwetok, Truk v Karolinách a ďalšie ostrovčeky. PORÁŽKA A KAPITULÁCIA JAPONSKA. V apríli a v máji 1944 MacArthurove vojska urobili niekoľko zoskokov do tyla Japoncov na Novej Guineji, aby zároveň mohli preniknúť na severné Molukky.Bolo to v rámci prípravy pre útok na Filipíny. Vtedy sa dňa 26. októbra 1944 v Tichomorí odohrala aj najvačšia námorná bitka, v ktorej Japonci stratili až 60 lodí; tri vojenské ozbrojené lode, 10 krížnikov, 4 lietadlové lode a veľa dalšej bojovej techniky.Tento boj o Filipíny sa pretiahol až do februára 1945, ale stál zato, lebo Američania získali aj Manilu a veľkú časť filipískych ostrovov. Japonci ešte začiatkom roka 1944 stále odolávali, no nie a nie sa vzdať. Dokonca na jar r. 1944 proti Číne zorganizovali ešte jednu veľkú, a ako sa ukázalo, zároveň aj poslednú ofenzívu. Oni totiž stále dúfali, že vojna nie je pre nich ešte prehratá, tak sa rozhodli, že okrem prerušenia vodných ciest, zničia aj letištné plochy na čínskom území, z ktorých americké lietadlá v tom čase bombardovali Japonsko. Svoj útok zahájili tým, že začali dobýjať jednotlivé provincie, ako napr. CHu-nan, ale aj mestá Čchang-ša a ďalšie, no i železničnú trať smerujúcu do Kantonu. Preto spojené velenie americko-čínského vojska sa aj s podporou indických jednotiek rozhodlo, že Japoncov prinútia aby sa niektorých územných ziskov zriekli;ale ešte predtým sa rozhodli obnoviť významný železníčný spoj medzi Čínou a severnou Barmou. Spojeným úsilím potom dobyli Rangún, takže plán im stopercentne vyšiel. No aby získali aj dobré východzie postavenia na ďalšie útočné akcie proti japonským vojskám, tak dńa 19. februára 1945 sa vylodili i na ostrov Iwodžima v Boninskom súostroví. Navyše, začiatkom apríla sa vylodili i na Okinawe. Tu ale Japonci urputne bojovali s americkými vojskami takmer tri mesiace, a Američanom vtedy spôsobili veľké straty na životoch. Veď tu vtedy padlo do 100 000 mužov a 6 000 ich Japonci zajali! No napriek tejto smutnej skutočnosti strategická iniciatíva už bola definitívne na strane Američanov. V tomto období vojny Japonci v bojoch začali stále viac využívať proti americkému loďstvu, svojich samovrahov "kamikadze." Bolo to aj preto, že v týchto fázach boja malo americké letectvo nad japonským už jednoznačnú prevahu. No keďže o ponúkanej kapitulácii a nezmyselnosti viesť ďalšie boje Japonsko nechcelo ani počuť, tieto pokračujú s nezmenšenou silou. Aj na Postupinskej konferenci bolo víťaznými mocnosťami Japonsko vyzvané, aby zložilo zbrane a kapitulovalo, oni však k týmto výzvam ostávali celkom hluchí. A aj naďalej všetky výzvy o kapitulácii vždy odmietli. Spojeným štátom americkým preto neostávalo nič iné, ako Japoncov pokoriť tou najhroznejšou zbraňou akú ľudstvo ešte dovtedy nepoznalo, - atómovou bombou. Preto dňa 6. augusta 1945, z príkazu amerického prezidenta H. Trumana bola zhodená na Hirošimu prvá atómová bomba, ktorá zrovnala mesto so zemou, pričom zahynulo až 70 tisíc obyvateľov, zväčša civilistov. Druhá atómová bomba bola zhodená na Nagasaki o tri dni neskôr, t. z. 9.augusta 1945 s podobnými katastrofálnymi následkami na obyvateľstve a majetku. V zmysle jaltského dohovoru medzi predstaviteľmi troch mocností /USA,VB a ZSSR/, nasledujúceho dňa zahájili vojska troch sovietských frontov pod velením maršála Vasilevského z troch strán, vpád do Japoncami okupovaného Mandžuska, a po niekoľkých dňoch krutých bojov prinútili japonské vojsko k zachovaniu pokoja v zbraniach. Po otvorení novej fronty na sovietsko-mandžuskej hranici a zhodenie atómových bomb na dve japonské mestá, napokon japonská vláda prejavila 10. augusta 1945, že má záujem kapitulovať, ale s podmienkou, aby bolo v Japonsku zachované cisárstvo.Spojenecké veľmoci odpovedali, že cisár a vláda budú podriadené vrchnému spojeneckému veliteľovi McArthurovi, podľa ktorého budú vykonávať jeho pokyny v zmysle požiadaviek Postupinskej dohody. Nato Japonci 14.7.1945 odpovedali, že Japonsko je pripravené pristúpiť ku kapitulácii, a zároveň cisár vydal rozkaz, aby v dňoch 17.- 20. augusta 1945 japonská armáda zložila zbrane, a to aj v Mandžusku. Sovietske vojska potom ešte obsadili celé Mandžusko, severnú Koreu, južný Sachalin, a od 1. septembra 1945 aj Kurilské ostrovi. Dňa 2.septembra 1945 v 10 hodín a 30 minút tokijského času, podpísali japonskí zástupcovia na palube americkej vojenskej lodi Missouri, formálny akt o bezpodmienečnej kapitulácii. Potom z poverenia všetkých víťazných mocností, vrchný spojenecký veliteľ generál MacArthur kapituláciu podpísal.Po ňom nasledovali aj podpisy zástupcov hlavných účastníkov protijaponskej vojny, t. z. Anglicka a ZSSR. Tým sa 2. svetová vojna definitívne skončila. J. Suja-Žiak ----------------------------------------------------------------