Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Zo spomienok na vznik 1.ČSR z pred 92. rokov

Veľa nechýbalo a Slovensko zostane Felvidékom, píše Vladimír Jancura | 1. novembra 2010 10:34 a pokračuje citátom grófa Károlyiho: "Urobíme všetko pre vzájomné porozumenie, pre sebaurčenie Slovákov, priateľské vyrovnanie sa s nimi a pre bratskú spoluprácu v jednej veľkej vlasti." Vo zvláštnom telegrame z Pešti to sľuboval gróf Mihály Károlyi členom Slovenskej národnej rady, ktorá sa práve zišla v Turčianskom svätom Martine a čochvíľa mala prijať historickú deklaráciu. Písal sa 30. október 1918. V Prahe už dva dni vládli Česi, prívrženci republiky, a v Brne práve preberali moc. Ale v Prešporku a tobôž vo vzdialenom malomestskom Martine ľudia ešte stále nevedeli o vzniku nového štátu. A celé Slovensko sa nachádzalo v rukách ľudí starého režimu. "Slúžni s neobmedzeným právom sudcov a exekútorov zostávali na čele okresov," spomínal Štefan Janšák, blízky spolupracovník Vavra Šrobára. "Z jednoduchého dôvodu - nebolo ich kým nahradiť." A tak to malo zostať na území od Moravy po Váh niekoľko týždňov. A smerom ďalej na východ - ešte dlhšie. Predseda Maďarskej národnej rady a budúci premiér Károlyi preto kul železo zahorúca a sľuboval predstaviteľom slovenských politických strán modré z neba. Medzi riadkami ich zároveň úpenlivo prosil: Zostaňte verní Veľkému Uhorsku! Pešť zároveň nenechávala nič na náhodu. V snehom poprášených uliciach Martina sa prechádzali honvédske hliadky s nasadenými bodákmi. A silný oddiel maďarských vojakov sa utáboril priamo na námestí. Pešť dávala jasne najavo: Felvidék si nedáme! Integritu Uhorska sa však vláda pokúšala zachrániť aj osobnou agitáciou. Do Martina vyslala početnú skupinu feministiek z najlepších uhorských šľachtických rodín, ktoré v centre slovenského národného života mali vysvetľovať súčasnú a budúcu národnostnú politiku Budapešti. Dámy presviedčali návštevníkov martinských kaviarní: Česi vás pohltia, verte, Slovákom bude najlepšie v uhorskej federácii! Ešte pred pár rokmi Károlyi opakoval po zlopovestnom grófovi Albertovi Apponyim: "Uhorský štát rovná sa maďarský štát." Krátko pred zrútením monarchie však už ponúkal Slovákom autonómiu. "Od vás autonómiu nechceme a neprijmeme, lebo by sme ju pred vami neubránili," odpovedal mu na rokovaní v Pešti Emil Stodola, známy advokát a predstaviteľ Slovenskej národnej strany. Na martinské zhromaždenie priniesol Stodola návrh rezolúcie o výlučných právomociach Národnej rady vystupovať za celý slovenský národ v týchto prelomových časoch. Bol miernejší ako návrh, ktorý vypracoval Samuel Zoch, budúci bratislavský župan, ale aj on sa prihováral za tesnú spoluprácu s Čechmi. Bol však proti okamžitému odtrhnutiu od Uhorska. Čo ak Pešť odpovie na podobný radikalizmus streľbou a krviprelievaním? Prečo nepočkať na príhodnejšiu chvíľu? UHORSKÝ SLOVÁK SA STAL AMERIČANOM. S myšlienkou slovenskej samostatnosti prišli ako prví predstavitelia amerických Slovákov, pripomína Imrich Minár, ktorý vývoj ich predstáv o vymanení sa národa "v starom kraji" z okov Rakúsko-Uhorska študoval priamo tam, kde sa kedysi zrodili. Pred tridsiatimi rokmi vyhľadal Minár v Spojených štátoch aj posledných žijúcich účastníkov zahraničného odboja zo Slovenskej ligy a ďalších národných spolkov, napríklad Karola Belohlávka. Vydal o tom zaujímavú publikáciu. "Podľa Belohlávka sa naši krajania v USA stávali národne uvedomelými vtedy, keď sa zo Slováka štrajkokaza stávalo tvrdé jadro robotníckych štrajkov," rozpráva 88-ročný Bratislavčan. Takýmto predelom bol štrajk pensylvánskych baníkov v roku 1902. Zúčastnilo sa na ňom takmer 50-tisíc Slovákov. "Len veľkolepej vytrvalosti Slovákov možno ďakovať, že štrajk vyhrali," vyhlásil vtedy predák odborového zväzu baníkov. O sedem rokov neskôr vypravili títo baníci z mesta Connesvill na zakladajúce zhromaždenie Slovenskej ligy vlak so šestnástimi vozňami. Fenoménom medzi americkými Slovákmi bol však Peter Rovnianek, zakladateľ prvej celokrajanskej organizácie - Národného slovenského spolku. To on presvedčil prezidenta USA Williama Howarda Tafta, aby štatistický sčítací hárok obsahoval kolónku etnického pôvodu. Tak sa svet v roku 1910 dozvedel, že v Spojených štátoch je takmer 550-tisíc slovenských vysťahovalcov. Na porovnanie - na celom území Horného Uhorska (Felvidéku) žilo vtedy iba okolo troch miliónov obyvateľov. Uhorskí Slováci v Amerike prechádzali prudkou civilizačnou zmenou. "V Uhorsku ani pochopu o tom nemajú, ako je tu ľud organizovaný a na akom základe," hlásil svojej vrchnosti rakúsko-uhorský konzul v Pittsburghu. "Sedliak, ktorého doma poznali ako najposlednejšieho človeka v dedine, dnes predsedá na schôdzach spolkov, ktoré majú aj vyše sto členov." "Keď vypukla prvá svetová vojna, naši krajania vedeli nielen, čo chcú, ale aj prečo to chcú," myslí si Minár, "o čom napokon svedčí Memorandum Slovenskej ligy zo septembra 1914. roku." V tomto dokumente sa hovorí: "Žiadame pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia tak na politickom, ako aj na kultúrnom a hospodárskom poli." Vzápätí sa rozvinula diskusia, ako to najlepšie uskutočniť. "Musíme agitovať za samosprávu Slovenska, ale nie v rámci Uhorska a v spojení s Maďarmi, lebo Tót nem ember je v ich krvi," upozorňoval mladý katolícky kňaz Matúš Jankola, rodák z Trstenej. "Kdežto s Čechmi by sme stáli na základe rovnoprávnosti á la Austria a Uhorsko alebo predtým Švédsko a Norvéžsko." SLOVÁCI A ČESI ODSÚDENÍ NA SPOLUŽITIE. Od memoranda vedie cesta až k Martinskej deklarácii. Podľa historičky Eleny Jakešovej zo Slovenskej akadémie vied, práve americkí Slováci svojím verejne sformulovaným programom "začali národnooslobodzovací zápas Slovákov prebiehajúci počas prvej svetovej vojny". Zahraničný odboj začali dokonca skôr ako americkí Česi. Svet potom zažil zbližovanie i vzájomné vzďaľovanie sa stanovísk predstaviteľov oboch národných komunít. Nasledovala Clevelandská a potom i Pittsburská dohoda, milióndolárová verejná zbierka na podporu légií, nábor mladých amerických Slovákov Milanom Rastislavom Štefánikom do francúzskych zákopov. "Slováci v Amerike majú plán fantastický, Čechy a Slovensko majú byť v pomere dualizmu," informoval Tomáš G. Masaryk v júni 1916 Edvarda Beneša. Slovo "fantastický" vyjadrovalo zrejme odmietavý postoj k tejto myšlienke. Spoločný postup sa však stal nevyhnutnosťou, keď americký prezident Woodrow Wilson v januári 1918 vyhlásil, že nemieni rozbiť Rakúsko-Uhorsko. Tým zároveň naznačil, že nechce mať v strednej Európe druhý roztrieštený Balkán, ale silný unitárny štát. Samostatné Česko (Čechia) nemalo šancu. Tobôž nie samostatné Slovensko. Masaryk zrejme aj preto trval na myšlienke jednotného československého národa. "Asi sa obával, že spochybnením tejto idey by ČSR bola štátom, v ktorom by sa zakladajúci český národ ocitol voči ostatným národom a národnostiam štátu v menšine," myslí si Minár. "V takomto prípade by mocnosti nemuseli zámer konštituovania ČSR vôbec akceptovať." Preto aj v Martinskej deklarácii čítame: "Slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa." A ďalej: "Pre tento česko-slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti." Kým však tento text deklarácie členovia Národnej rady odsúhlasili, strhla sa o ňom diskusia na predporade v riaditeľskej pracovni Tatra banky. Nepočkať radšej? Alebo neprijať len všeobecnú časť? "Ak deklarovať, tak hneď," zvolal katolícky kňaz Ferdiš Juriga, vlastne jediný slovenský poslanec Uhorského snemu. "Mám len jednu pochybnosť, či nás Česi nezožerú, či sa medzi nimi nestratíme." "Aj keby ma aj s chlpmi počeštili, bolo by mi to milšie, ako ostať v tomto stave," namietol mu evanjelický kolega Metod Bella, budúci podpredseda československého parlamentu. Na zhromaždení v dvorane banky sa vari najviac očakávalo vystúpenie kňaza Andreja Hlinku, predsedu ľudovej strany. "Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo," vyhlásil. "Sme za bratskú jednotu s bratmi Čechmi, sme jednotný národ československý. " ČESI VRAJ ANEKTOVALI SLOVENSKO. Chvíľu sa zdalo, že teraz už pôjde všetko ako po masle. Ale nešlo. Martinská deklarácia je prihlásením sa k spolužitiu s Čechmi, ale neobsahuje ani kontúry vznikajúceho štátu. A Pittsburskú dohodu akoby nikto z deklarantov nepoznal. Neprešiel ani rok od pamätnej udalosti v Martine a Hlinka odchádza s promaďarsky orientovaným Františkom Jehličkom tajne cez Poľsko do Paríža. Aby tam na mierovej konferencii "loboval" u predstaviteľov víťazných mocností za slovenskú autonómiu. Po návrate domov ho zatknú a na niekoľko mesiacov internujú na Mírove a v Prahe. Ale ešte predtým, v lete 1919, vtrhli na Slovensko červené gardy Bélu Kuna s úmyslom vrátiť ho do lona Veľkého Uhorska. Veľa nechýbalo a stane sa opäť Felvidékom. /Bližšie pozri článok: Okupácia Slovenska v r. 1919/. O čosi neskôr vyšlú krajania do Prahy delegáciu na čele predsedom Slovenskej ligy Albertom Mamateyom, aby sa informovala, čo je so slovenskými samosprávnymi orgánmi. Kedy vznikne slovenský snem? Krajanom vysvetlia, že bude všetko, ale postupne. Koncom februára 1920 však československy parlament schváli ústavu, ktorá s niečím takým neráta. A, navyše, z názvu republiky zmizne ešte aj tá pomlčka... Dá sa to vysvetliť zložitou a chaotickou dobou, potom sa však pomery v strednej Európe stabilizovali. A stále sa nič nedialo. Po sľuboch o štátoprávnom usporiadaní skutky nenasledovali. Mnohí Slováci to niesli veľmi citlivo. Politické elity prvej republiky národnostnú otázku zjavne nedocenili. A nezvládli ju. Napokon to viedlo až k rozpadu štátu. Aj Masaryk po čase akoby uveril v existenciu toho, čo malo slúžiť iba dočasne ako taktický ťah. Súc polovičným Slovákom, ako sám seba zavše označoval, uveril v existenciu štátneho národa československého. Dnes sa ozývajú hlasy, že zakladateľov Československa viedol iba politický kalkul, že dokonca Česi Slovensko v roku 1918 anektovali. A zabúda sa na fakt, že bez rozbitia habsburskej monarchie a vzniku Československej republiky by Slováci sotva dnes existovali ako národ. Žijúcich pamätníkov tých udalosti je dnes ako šafranu. Jeden z nich, známy vodohospodár, profesor Peter Danišovič má už 103 rokov, ale stále jasnú myseľ. "Narodil som sa v monarchii, ale nie som na to hrdý, ako je niekto hrdý, že sa narodil v Československu," hovorí duchovný otec dunajských vodných diel. "Učitelia nás mlátili za každú hlúposť. Maďarská učiteľka nevedela nič po slovensky a počas prevratu i krátko po ňom sa nevyučovalo, len rabovalo. Muselo zasiahnuť vojsko." To bolo v roku 1918. O rok už chodil Danišovič do 6. triedy slovenskej školy v Trnave. "Kto si však dnes dokáže predstaviť ten pokrok?" pýta sa s odstupom vyše deviatich desaťročí. Poznámka: Viac o vzniku 1. ČSR je na web.stránke: M.R.Štefánik a jeho zásluhy o vznik 1.ČSR, najmä v dvoch posledných otázkach - Štefánikov boj za samostatné Česko-Slovensko a Posledné týždne. ------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------