Tomas HOBBES /1588-1679/. Anglický filozof a odchovanec oxfordskej univerzity. Žil v období Anglickej revolúcie a zo strachu z prenasledovania emigroval do Paríža. Tu napísal aj dve hlavné svoje diela: O občanovi /1642/ a Leviathan /1651/. Späť do Anglicka sa vrátil r. 1652. V jeho filozofii sú zrejmé dva základné myšlienkové prúdy, ktoré ovládali jeho dobu;prvý bol predstavovaný F. Baconom, a v tom druhom v Paríži nasiakol učením Descarta. Vo svojej filozofi ale razil zásadu, že tá by sa nemala pestovať pre zdokonalenie ľudského ducha poznaním, ale pre zvýšenie moci. Bol toho názoru, že v ľudskej spoločnosti nemajú prevládať city či vášne, len vedomosti, ale tie by sa vraj mali raz navždy odlúčiť od teológie. Spolu s Descartom vyznával vrelý vzťah k matematike a geometrii, a to preto, že v nich videl nezávislosť na zmyslovom vnímaní.Zmyslovému poznaniu nedôveroval, no v matematike videl rozumové umocnenie ľudského ducha za účelom ovládania iných a dobyvačných cieľov. Matematika mu bola dosť sympatická najmä preto, že umožňuje človeku rozumom ovládať všetko čo potrebuje. Pritom človeka si predstavoval iba ako ľudské vedomie, ktoré uskutočňuje účelový a žiadostivý pohyb, a to dvoma smermi: po rozkoši, ktorého opakom je strach.Druhý smer je upriamený na egoizmus, lebo ak človek koná mravne, robí to iba preto, že mu to prináša úžitok, že je to pre neho prospešné.Preto uznával iba právo silnejšieho, a v správaní zastával názor v zmysle hesla: "Homo homini lupus est", ktoré podľa neho v istom zmysle, panuje medzi ľuďmi aj po vzniku štátu, lebo sa správa tak, že "človek človeku je vlkom." To potom znamená, že tento ľud by mal byť vždy pod kontrolou vládcu. Táto jeho myšlienka ho priviedla k tomu, že moc by mala patriť iba do jedných rúk, a to jediného muža, ktorý má právo rozhodovať o tom, čo je pre ľudí dobré a čo zlé, lebo inak by sa navzájom kynožili. No a štátna moc má potom právo všetkým občanom predpisovať ich politické presvedčenie a dokonca i náboženské vierovyznanie. Náboženstvo považoval za potrebné len preto, že pomocou neho treba vyvolávať strach pred neviditeľnými silami, a ak ich štát neuznal, treba ich považovať za povery atp. T. Hobbes bol naskutku kurióznou osobnosťou, ak si uvedomíme, že žil vo veľmi pohnutých časoch, keď sa v Anglicku odohrávala občianská vojna medzi kráľom Karolom I. Stuartom, to na jednej strane a na strane druhej parlamentnou opozíciou v čele s Cromwellom. No on sa vo svojom konaní vždy priklonil na tú stranu, ktorá mala moc. Takže, keď sa v parlamente misky váh naklonili v prospech opozície, ktorá bola proti kráľovi, okamžite utiekol do Paríža ako verný a úslužný jeho poddaný, lebo doma mal obavy o svoj život. A tu napísal aj spomenutý spis O občanovi, v ktorom kajúcne odvoláva svoju podporu kráľovi ako absolútnemu vládcovi. Bolo to jednoznačné odvrátenie sa od stuartovsko-monarchistického panovníka Karla I., ktorému tak verne predtým slúžil a vychovával aj jeho syna. No a teraz vyzýva všetkých k poslušnosti novej moci, najmä keď Karla I. parlamentaristi popravili. Takže v druhom svojom spise v Leviathanovi, už nabáda všetkých, aby boli poslušní k novým vládcom, ktorí zvíťazili v občianskej vojne, teda Cromwellovi. Týmto činom si zároveň Hobbes vyslúžil, či vlastne vyprosil aj svoj návrat domov, aby sa mohol opäť vrátiť späť do rodnej vlasti. Keď sa ale po Cromwellovej smrti k trónu znova dostali Stuartovci a na trón bol dosadený syn popraveného kráľa, čiže Karol II., ktorý, ako sme spomenuli, bol navyše jeho žiakom, ocitol sa Hobbes v nezávideniahodnej situácii. Preto mu neostávalo nič iné, než sa v zmysle hesla za záchranu svojho života /struggle for life,/ odhodlal k novému kráľovi na audienciu a odprosil ho o odpustenie. Kráľ ho prijal, aj mu odpustil, a navyše mu dokonca zabezpečil i slušnú penziu. Čo na tom, že svojim životom vlastne znehodnotil akékoľvek zásady nielen filozofa, ale i človeka ako takého. Veď jemu akékoľvek etické zásady boli aj tak vlastne celkom cudzie?! Nuž po takomto správaní aj jeho filozofia, vlastne stratila akýkoľvek kredit serióznosti, nehovoriac o tom, že ako filozof vo svojom živote sa mal vždy správať v zmysle etickych zásad, t.z. príkladne. Preto, keď sa dnes zamýšľame nad podobným správaním, nevdojak sa nám vynoria myšlienky: či aj naší poniektorí poprední politici, alebo iní vysokí hodnostári, vlastne neprevzali od neho zásadu, - kam vietor tam plášť?! Alebo, žeby im tiež išlo iba o - struggle for existence? Čo tam po nejakej etike, zásadovosti či cti. Pretože, kto má moc, ten má pravdu a tomu treba slúžiť všetkými silami a prostriedkami. Veď ono sa nám to nakoniec oplatí...?!
Július Suja-Žiak