Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Henri-Louis BERGSON /1859-1941/ - francúzsky filozof, predstaviteľ intuitivizmu. Narodil sa r.1859 v rodine židovského hudobníka, pôvodom z Haliča. Matka bola Angličanka a detstvo prežil Henri v Ženeve, kde jeho otec bol profesorom na konzervatóriu. Už ako gymnazista začal publikovať.V štúdiu na strednej škole vynikal v matematike, no v ďalšom vysokoškolskom štúdiu sa rozhodol pre filozofiu. Čoskoro sa stáva aj pomocníkom v knižnici, kde trávi skoro všetok voľný čas. Roku 1884 ukončil filozofické štúdia na École normale supérieure. Ako vynikajúci absolvent dostal po skončení školy ponuku do Bordeaux, ale neprijíma ju, pretože už bol rozhodnutý nastúpiť ako profesor filozofie na lýceum v Angers. V tom samom roku vydáva pre žiakov stredných škôl komentované ukážky z Lucrécia a zároveň píše štúdiu O smiechu. R. 1885 odchádza na gymnázium /lycée/do Pascalovho rodiska v Clermont Ferrand, kde zostal až do r. 1888. Súčasne tu začal prednášať filozofiu aj na univerzite. Roku 1886 je mu uverejnená v Revue philosophique štúdia O nevedomej simulácii v stave hypnózy. R. 1888 odchádza do Paríža, kde vyučuje na lýceu Rollin, potom na lýceu Henri IV. Rok nato obhajuje svoju dizertáciu Bezprostredné danosti vedomia. R 1891 sa oženil so slečnou Weilovou a behom piatich rokov napísal prácu Hmota a pamäť. Bola to esej o vzťahu duše a tela. No r. 1898 mu zomrel otec a matka sa po jeho smrti odsťahovala natrvalo do Anglicka. Roku 1900 je na Collége de France menovaný profesorom starovekej filozofie. Bergson prednášal bez poznámok a na vyučovanie bol vždy dokonale pripravený. Jeho témy boli: O náhode, o pojme príčiny, o predstave času v jednotlivých filozofických sústavách, o vývoji teórií pamäti a t.p. Jedna esej O smiechu vyšla aj v slovenskom preklade r. 1966. Po roku ako dostal profesúru a je menovaný za člena Akadémie politických a morálnych vied. Hneď nato, asi za polroka publikuje svoju prácu, Úsilie intelektu, a o ďalší rok píše Úvod do Metafyziky. Roku 1904 prechádza na katedru modernej filozofie, kde svoje prednášky orientuje na problémy: slobody, vôle, hodnoty všeobecných predstáv, na povahu ducha a na vzťah medzi myslením a mozgovou činnosťou.Ďalej prednáša O osobnosti,O vývoji,O metóde filozofie a p. Ale tieto svoje prednášky nepublikuje. Roku 1907 napísal svoju doteraz najdôležitejšiu prácu, Tvorivý vývoj, ktorá je preložená aj do češtiny. V nasledujúcich rokoch sa zúčastňuje na filozofických kongresoch v Ženeve, Bologni a na rôznych univerzitách USA. Roku 1914 je zvolený za člena Francúzskej akadémie a v roku 1921 sa zo zdravotných dôvodov vzdáva profesúry na Collége de France. Potom je v Ženeve menovaný v Spoločnosti národov /SN/, prezidentom Komisie pre kultúrnu spoluprácu. Hneď po roku čo prevzal v SN novú funkciu, tak napísal filozofickú prácu, Trvanie a súčasnosť, v ktorej okrem iného sa zaoberá aj Einsteinovou teóriou relativity. Roku 1924 napísal a publikoval v časopise Revue philosophique Časy fiktívne a čas skutočný. V r. 1928 mu je udelená Nobelova cena za literatúru, ale publikovať neprestáva, takže v r. 1932 napísal ďalšiu knížku, Dva pramene morálky a náboženstva, kde sa prikláňa ku katolicizmu, čo tak priznáva aj verejne. Dva roky potom publikuje štúdiu, Myšlienka a pohyb. Na začiatku okupácie Francúzska /1940/ nemecké okupačné jednotky mu ponúkajú "čestnú výnimku" zo židovských zákonov, ale on to odmieta. Dňa 4. januára 1941 vo veku 82 rokov umiera. Henri Bergson ešte za svojho života bol uctievaný za svoj moderný štýl, ktorý začal uplatňovať pri písaní poézie. No sú aj takí historici filozofie, ktorí ho hodnotia takto: "Po 2. svetovej vojne sa vynorila celá plejáda filozofov-spisovateľov, a keď dvaja z nich, Camus a Sartre, dostali Nobelovu cenu, nikoho to neprekvapilo. Ale keď sa koncom roku 1928 vzdelaný svet dozvedel, že Nobelovu cenu za literatúru udelili filozofovi Henri Bergsonovi, pociťovali to všetci ako istú výnimku z pravidla, ktorá by sa nemala opakovať. Veď autor Tvorivého vývoja nenapísal ani jediné výslovne literárne dielo, ani jednu esej, ani jediný literárnohistorický článok." /Takto si to môžeme prečítať v hodnotení diela Filozofické eseje, preloženého aj do slovenčiny Antonom Vantuchom./ Bergsonova sila však nespočíva v narábaní jazykom, píše dr. Vantuch, ale je to jeho úžasná fabulačná schopnosť, ktorá od čias Platóna, ako tvorcu mýtov sa ešte nevyskytla. Keď čítame jeho Dva pramene morálky a náboženstva, tak toto dielo nám pripomína, že príroda vo svojom plynutí času rieší rovnaký problém ako skladateľ symfóniu. Neberie ohľad na žiadné fyzikálne zákonitosti a charakter poznania rieší svojou intuíciou, a to bezohľadu na priesor a čas či iné fyzikálne fakty. Takto Bergsona hodnotí dr. Vantuch, ktorý podľa neho "tvoril" bez toho aby rešpektoval fyzikálne zákonitosti a javové skutočnosti sveta, a tak jeho genialitu prirovnal k prírode. Sám Bergson o živote hovoril, že ten sa neskladá z fyzikálnych prvkov a preto sa orientoval do rozborov tzv. nehmotného plynutia nášho života. To považoval za prvopočiatok všetkého existujúceho, t. z. rozmanitých foriem hmoty, času, pohybu a všetkých zmien. Tvorenie teda chápal ako prejav plynutia, ale iba v predstave, nie v skutočnosti. Bol to vlastne akýsi Bergsonov duch, či životný elán /élan vital/, čo udávalo hnací, vitálny smer života k slobode, ktorý dáva človeku energiu a silu k tvorivému konaniu a k udržiavaniu rovnováhy v spoločenskom prostredí. Toto jeho poznanie sa sústredilo na rozbor, z ktorého usúdil jeho závislosť na intuícii, ktorá je chápaná ako nepojmové a bezprostredné nazeranie, či vlastne akési zachytenie, kde akt poznania sa zhoduje s reálnym faktom, ktorý rodí skutočnosť. Vo svojom hlavnom diele Vývoj tvorivý, tento vývoj rozvádza dvoma smermi; na jednej strane je človek a na strane druhej ríša živočíchov, ktorá sa správa na základe svojich pudov.Pri porovnávaní však dochádza k záveru, že medzi človekom a povedzme včelou či mravcom niet podstatného rozdielu, keď píše; že tak ako včela, ktorá sa správa podľa svojich pudov, aj človek, i keď obdarený rozumom, sa odjakživa správa iba v zmysle svojich potrieb, t. z. že jeho tvorba vytvára seba samého, ale jeho budúcnosť nie je nijak určovaná. Rozum podľa všetkého nepovažuje za dokonalý, preto ho zatracaje, lebo nerozumie životu a navrhuje ho nahradiť žiadostivosťou, vášňami a pudmi. Všetky vedecké či etické zásady sú nezmyselné, lebo sa zaoberajú strnulou hmotou, ktorá nie je schopná riešiť kvality trvania.Človek si svoj život a dianie neuvedomuje, tak mu potom to ostatné uniká. Vraví, že čo sa tvorí, to sa mení. Čo sa mení to netrvá, a teda neexistuje. Existuje len tvorenie ako božské dielo, teda je to iba sám boh. Preto odporúča, keďže rozum nás vedie do hmoty, aby tú úlohu prevzal inštinkt, ktorý nás bude viesť k životu. Inštikt, ktorý sa stane vedomím seba samého, je intuícia. A tak, pokiaľ rozum či vlastne intelekt je predurčený k poznávaniu látky, intuícia je sám duch, teda život. Ona /intuícia/ udržuje plameň života, a ak ho máme vyjadriť jeho slovami, tak: Duch smeruje k životu a hmota k smrti. Je to vlastne z hľadiska súčasnej fyziky vyjadrené aj v zákone entropie: hmota nie je nič iné ako drobné čiastočky energie, ktoré sú rozložené v priestore. Tu, v tomto probléme fyziky zákon entropie tvrdí, že pohyb hmoty smeruje k nehybnosti, duch sa hmote stavia do cesty, čím vzniká súboj, a z neho potom vzniká život. Pri rozbore ľudskej vôle zastával názor, že je výrazom osobiitnej energie, ktorá je doposiaľ nepoznaná.Slobodný je ten človek, ktorý tvorí, a tento akt tvorenia je životným elánom. Bergson ako vidíme, stavia na eláne a nadšení, no nie na faktoch. Pokrok môže byť dosahovaný elánom, ktorý sa opiera o poznanie. Náboženstvo chápal, že zapĺňa medzeru medzi príkazom spoločnosti a zákonom prírody. Preto ho aj chápal tak, že "je obrannou reakciou prírody proti predstave inteligencie, že smrť je nevyhnutná." O mysticizme hovorí, že tento má rozličné stavy; exstáza môže byť, napríklad stotožnenie sa ľudskej vôle s božskou. A vzniká tak, že keď pohýbeme "obskúrnymi hĺbkami duše," tak potom to čo vypláva na povrch a vôjde do vedomia, tak pri dostatočnej intenzite formou obrazu alebo emócie nastane vzrušenie. Pri ňom, akoby "duša rozochvená až do hĺbky prúdom, ktorý ju strhne, prestane sa krútiť okolo osi, unikajúc na okamih zákonu, podľa ktorého sa druh a jednotlivec navzájom do kruhu podmieňujú. Zastaví sa akoby počúvala volajúci hlas. Potom sa dá unášať rovno vpred. Nevníma priamo silu, ktorá ňou hýbe, no cíti jej nedefinovateľnú prítomnosť, alebo ju vytuší zo symbolicej vízie. Potom príde nesmierná radosť, pohrúženie sa do extázy alebo vytrhnutie zmyslov. Boh je tu a ona je v ňom. Niet už záhady. Problémy miznú, nejasnosti sa rozplynú; je to iluminácia....Milujúce a milované už nič radikálne nedelí. Boh je prítomný a radosť je bezmezná." Takto alegoricky popisuje Bergson extázu ako istý prejav kresťanského mysticizmu. Mysticizmus a kresťanstvo sa vzájomne do nekonečna podmieňujú. No pokiaľ náboženstvo je prístupné všetkým, mysticizmus nehovorí nič tomu kto ho neprežil. Týmto by sme mohli Bergsonové názory aj ukončiť, i keď sú v jeho fabulčnej fantázii rozvíjané akoby po nekonečnej špirále ešte hlbšie, no pre naše základné poznanie jeho teórie by to mohlo aj stačiť.Ale sa natíska otázka: Aký je vlastne záver či poučenie z toho čo sme si tu o Bergsonovi ako filozofovi povedali? Pre objektivitu ho zhodnoťme slovami viacerých kritikov, ktorí sa zhodujú v tom, že Bergson si sám začal vytvárať určité predstavy, ktorými automatizoval isté deje, činnosti, keď napr. človeka prirovnával k pudovému správaniu sa hmyzu. Akékoľvek ľudské mravné zásady sa pre neho stali nepodstatné, ba škodlivé, okrem tých náboženských. Pudová žiadostivosť, hlas intuície - to bolo jeho cieľom a smernicou.Vladimír Neff vo svojom filozofickom slovníku pre samoukov o ňom napísal:"Bergson nezneužíval svojej metafyziky k velebení vlastného národa;vlastenecká mládež francúzka to zaňho vykonala sama. Bergsonizmom nasiakli francúzki intelektuálovia keď založili -Action francasise, - ktorá odsudzovala parlament ako inštitúciu racionálne neživú, a dožadovali sa o intuíciu opretých zásahov do verejného života. Navrhovali, že podstatou života je mystická inšpirácia, podvedomie a spontánnosť." Teoretik tzv. revolučného syndikalizmu, bergsonovec Georg Sorel, obľúbenec Mussoliniho, spájal Bergsona dokonca zo socializmom, keď prehlasoval, že revolúcia má byť sama sebe účelom; kde ide o sopečný výbuch životných sil a čím bude výbuch silnejší, tým lepšie. Lebo to vraj podráždi robotnícke davy a ich skryté sily si uvolnia cestu...Pri týchto výrokoch Bergson neprotestoval, ale mlčal. A snáď aj preto nemecká okupačná moc ponúkla Bergsonovi tu už spomenuté "čestné árijstvo," ktoré on našťastie odmietol. Július Suja-Žiak