Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


HISTORICKÝ VÝVIN DUCHA. 1.ÚVOD. "Duša niektoré veci poznáva zmyslami, iné ale sama sebou; to sú pojmy bytia a nebytia...Duša si tieto pojmy tvorí zrovnávaním a uvažovaním... Duša všetkému prináša život, je preto nerozlučne spojená s ideou žitia a nemôže nikdy prijať v sebe ideu smrti, je potom nesmrteľná... Duša je po Bohu najdôležitejší statok človeka." Výber z diela Platónove Dialógy, stať O duši. V práci, Historický vývin ducha, si na pozadí historického vývinu tejto filozofickej kategórie "ducha", pripomenieme niektoré jeho mílniky prejavov i napriek tomu, že je to téma veľmi rozsiahlá, ktorá by potrebovala väčší priestor ako sme si stanovili. Z tohoto dôvodu sme náš zámer pri výbere myšlienok a osobností upriamili len na tie problémy, ktoré boli u nás dlho zamlčované, alebo nahradzované bezduchým materializmom, čím takto "okyptený duch" by nebol schopný vnímať svet, a v ňom aj seba ako "ucelené syntetické dielo", čo by povedal v súlade s nami aj I.Kant. Práca bola napísaná pre webstránky začiatkom r. 2008 a je štrukturálne rozdelená na tieto časti: 1. Úvod, 2. Rané štádium vývinu ducha, 3. Grécky duch, 4. Kresťanský duch, 5. Renesančný duch, 6. Duch osvietencov - encyklopedistov, 7. Duch nemeckých filozofov - klasikov, 8. Duch západných Slovanov, 9. Marxistická negácia ducha, 10. Záver. Vo všetkých týchto štádiách vývinu ducha je zachytená prirodzená kontinuita vývinu poznania s výnimkou marxizmu, ktorý ducha ako filozofickú kategóriu negoval, a tým ju v istom zmysle dehonestoval, čo v konečnom dôsledku privodilo stratu viery u človeka, a to napokon zahubilo aj samotný marxizmus, resp. tento zánik prebieha, aby sa tak duch človeka znovu dostal tam kam patrí, t. z. k svojmu plnohodnotnému, slobodnému a neoklieštenému rozvoju. 2.RANÉ ŠTÁDIUM VÝVINU DUCHA. Duch človeka prešiel vo svojom historickom vývine rozmanitými formami. Jedna z nich je aj forma raného štádia vývinu ducha, ktorá sa prejavovala praktickou formou svojej sebarealizácie. Táto forma sa v ranom štádiu človeka završuje vznikom reči, čo má pre jeho další vývin ďalekosiahly význam, najmä v oblasti duchovného sebadotvárania ako človeka emocionálne rozvinutejšieho; eticky, esteticky, ale aj nábožensky. Jeho ľudská podstata, teda bytosť sa začala stále viac prejavovať prakticky, lebo len tak si mohol ako človek uchrániť svoj život a svoj rod ako o tom píše K. Kosík: "Človek poznáva skutočnosť len preto, že vytvára ľudskú skutočnosť" /l/. Udržiavanie ohňa a neskoršie i jeho vyrobenie mu dopomohlo vylepšovať si životné podmienky, čím sa tak začal duch človeka aj viac zospoločenšťovať. Ďalším výsledkom realizácie praktického ducha človeka bolo vynachádzanie drobných, ale veľmi významných pomôcok dennej potreby, ako bol napr. pazúrik, luk, kamenná sekera, hlinených nádob a iných technických "vynálezov", pomocou ktorých si uľahčoval svoj život, či už pri love divokej zveri, alebo ochrany pred nepriaznivými klimatickými podmienkami. Duch predhistorického človeka bol nútený sa zobjektivizovávať za účelom vytvárania si dokonalejších životných podmienok, aby tak postupne si vytvoril vo svete nedotknutej prírody, svet pre seba a svoj rod. Postupne sa stával tvorcom i vlastníkom hodnôt; z ktorých sa časom začali vydeľovať ako určujúce raz materiálne, ale inokedy i duchovné hodnoty, ako napr., keď si nevedel vysvetliť strašnú moc prírodných síl, ktoré ho viac či menej ovládali. Tento stav nemecký filozof G.W.F. Hegel charakterizoval ako fakt, lebo "svetové dejiny sú týmto vývojovým procesom a skutočným vznikaním ducha v menlivej dráme ich mladosti ozajstnou teodíceou, ospravedlnením boha v dejinách"/2/. Prírodné tu, a na tomto stupni vývinu, ešte nebolo podriadené duchovnému, no ale ani duchovné prírodnému. Tento stav pretrvával napr. u Egypťanov z preddynastického obdobia, t. z. 4000 rokov pr.Kr. a skôr, až do doby kráľovskej, t. z. 3000 r. pr. Kr., kedy duch človeka bol schopný už spracuvávať kov a vyrobiť z neho aj predmety žiadúcej hodnoty. Dokonca dokázal umelecky stvárniť i telo v podobe kamennej sfingy, keď zvieraťu vytvoril ľudskú hlavu. Takto sa u neho vlastne "duch o sebe" zobjektivizováva v "ducha pre seba", i keď ich postavenie v hierarchii hodnôt bolo rovnaké. Umelecký duch sa prelína s duchom technickým, o čom nám svedectvo podávajú u spomínaných Egypťanov aj monumentálne hrobky faraónov, pyramídy, no i vysoký stupeň remeselného fortieľu; stavarského, kamenárskeho, hrnčiarského, kováčskeho, kovotepeckého a ďalších, kde je technická vyspelosť skĺbená s umeleckým cítením, ktorá sa stala základom aj neskoršej gréckej kultúry a vzdelanosti. Bol to zároveň aj zdroj múdrosti, ktorý sa v Grécku dokonale využil, aby sa tak stali najvyspelejším európskym národom staroveku, lebo zrodili také osobnosti akým bol napr.: Táles z Milétu, Herakleitos z Efézu, štátnik Perikles, filozof Sokrates, Platón, či historik Herodotos, ale i ďalší velikáni, ako Aristoteles a celá rada následovníkov, vynikajúcich to mysliteľov, o ktorých sa v tejto stati ešte zmienime a povieme si o nich viac. 3.GRÉCKY DUCH. Bol to predovšetkým duch Miléťanov, ktorý čerpal poznanie z predošlých vyspelých civilizácií; egyptskej, babylónskej, ale aj od Feníčanov, a ďalších národov v Malej Ázii. Zreteľne sa to prejavilo najmä u Tálesa z Milétu, ktorý žil v 7. a 6. storočí pred Kristom. Tento Grék na svojich častých cestách po Egypte sa ako jeden z prvých oboznamuje s využívaním poznatkov praktických vied, napr. geometrie, ktorá slúžila pri vymeriavaní každoročne Nílom zaplavených polí, alebo výpočtu potrebnej zeminy či vápencových kamenných blokov pri stavbe chrámov, hrobiek, pyramíd, atp. Pri častých plavbách po Stredozemnom mori sa naučil aj technickej metóde, že pomocou podobenstva trojúholníkov dokázal určovať vzdialenosti lodí na mori, a rovnako tak sa naučil aj technike riadenia plavby lodí podľa hviezd, ktorú Táles prevzal zrejme od Feníčanov. Pripisuje sa mu i predpoveď zatmenia slnka v r. 585, dňa 28. mája pred Kr. Táles tento dátum určil však iba približne tak, ako to prevzal od babylónskych kňazov/3/. Kým u Miléťanov, ktorí žili na maloázijskom pobreží Grécka, dominuje zmyslovo-empirická forma poznania, tak u pytagorovcov a eleátov /6. stor. pr. Kr./ sa prejavuje už rozumovo-abstrakná forma poznania. Bol to duch pytagorovcov, ktorý objavil vyššiu kvalitu rozvoja matematiky, astronómie a pohybu, čím sa grécky duch podstatne obohatil o nový rozmer, ktorý napr. v akustike /ale aj v geometrii/ dosiahol prevratné objavy. Bol to Pytagoras /6. stor. pr. Kr/, keď spolu so svojimi žiakmi prišiel na myšlienku, že číslo je podstatou všetkých vecí, lebo tvorí základ všetkého existujúceho. Ono má aj tú zvláštnosť a hodnotu, že je nevyhnutné, večné, nekonečné, nevzniklo ani nezanikne a všetkému dáva formu. Vysvetľuje to takto: Hmotnosť vzniká matematickým obmedzením neobmedzeného, ako napr. oheň, ktorý je obmedzený štyrmi stenami, zem šiestimi stenami, éter dvanástimi, voda dvatsiatimi atp. Navyše, každému číslu prisudzuje aj iné vlastnosti; trojke manželstvo, sedmičke zdravie, osmičke lásku, desiatke božstvo atp. Svojou inteligenciou abstraktného ducha sa Pytagoras dopracoval k dômyselnému vzťahu aj v geometrii, keď definoval, že obsah štvorca nad preponou pravoúhleho trojúholníka sa vždy bude rovnať súčtu obsahu štvorcov na oboma odvesnami, čo vyjadril aj matematicky v podobe známej pytagorovej rovnice. Aristoteles zhodnotil toto obdobie pytagorovcov veľmi vysoko, keď povedal, že teóriu čísiel doviedli do takej dokonalosti, že im bola niečim viac ako matematikou, bola to už fyzika /4/. Podobne by sme tu mohli rozvádzať aj teóriu eleátskej školy, napr. Zenonove apórie, keď abstraktným uvažovaním Zenon z Eleje dospel k popreniu pohybu tým, že vychádzal z nekonečnej deliteľnosti bodu, resp. dráhy. A keďže bod je do nekonečna deliteľný, vyvodil z toho záver, že Achilles nepredbehne korytnačku, a podobne popisuje aj pohyb letiaceho šípu a i. Popri vysokom hodnotení tohoto obdobia Grékov Aristotelom, hodno pripomenúť, že táto doba abstraktného uvažovania, no predovšetkým teória o obmedzenom a neobmedzenom, ale aj náuka s číslami, nadchla i samotného Platóna. PLATÓN /427 - 347 pr. Kr./, tento velikán starovekého mysliteľského ducha a učiteľ Aristotela, si veľmi vážil učenie pytagorovcov, z ktorého vychádzal aj pri koncepcii svojho kozmologického diela Timaios /5/. Tu sa zaoberá učením o "svetovej duši"* a jej prevteľovaní, keď pomocou stvoriteľa, čiže "demiurga" vytvára aj svet večných ideí. Z nich sa potom vytvára kruhový pohyb hviezd, keď v strede je Zem, a hviezdy i bohovia okolo nej krúžia...Ľudská duša je im príbuzná, lebo prišla z ich pristoru a zasa sa k nim vráti/6/. Pritom hmotný svet chápal ako svet sekundárny, odvodený od sveta ideí, no priznával mu v zmysle učenia atomistov, že pochádza z elementárnych častíc, t.z. atómov. Dušu /v dnešnom poňatí ducha/, pokladal za prvotnú vo vzťahu k hmote a prisudzoval jej vlastnosť pohybu, nesmrteľnosť a možnosť prevteľovania, čím vraj tak vytvára buď ľudí hlúpych, zlých a bezcharakterných, alebo múdrych, dobrých a charakterných. No a keďže duša prináša aj život, je potom nerozlučne spojená s ideou žitia. Ak by však duša v sebe obsahovala ideu smrti, bola by smrteľná a život by vyhynul. Idea, podľa Platóna, musí predchádzať aj prírode, podobne ako myseľ - atribút duše, predchádza skutku, program činu, plán stavbe, myšlienka umeleckému dielu /7/. Platón vo svojej Akadémii učil, že blaženosť človeka spočíva v odriekaní a v duchovnom sebazdokonaľovaní. Pritom zdôrazňoval, že k poznaniu pravdy nepostačuje len zmyslové poznanie, lebo toto nie je schopné postihnúť absolútne súcno, teda svet večný, nepremenný a dokonalý. Lásku pokladal za zboštelú krásu. Vo svojom diele Ústava, sa jednoznačne vyslovuje za všeobecnú školskú povinnosť, lebo len tak sa z jednotlivca môže stať harmonická osobnosť, ako záruka spoločenskej spravodlivosti. ARISTOTELES /384-322 pr. Kr./ bol duchom Platóna veľmi ovplyvnený, preto je nepochopiteľné, ako mohol marxizmus týchto dvoch najvýznamnejších filozofov staroveku postaviť proti sebe, kde jeden je akýsi "idealista" a ten druhý "materialista", čoho sme boli svedkami ešte v nedávnej minulosti, lebo tak sa to aj prednášalo na školách. V marxistickej filozofickej literatúre môžeme bežne čítať: "Aristoteles podrobil ostrej kritike Platónovu teóriu netelesných foriem"/8/, teda ideí, ducha atp. Veď Aristoteles túto "ideu" vo forme "prvého hýbateľa" sám chápal ako "príčinu všetkého existujúceho". "Boh pohybuje svetom, ako milovaný predmet pohybuje svojim milencom"/9/, takto uvádza jednu z jeho myšlienok v diele Fyzika aj B. Farington, a pokračuje: "Celá jeho fyzika je taktiež inšpirovaná Platónovým ideálom"/l0/. Až v neskoršom období odmieta oddelenú existenciu idey od hmoty, tak ako ju chápal Platón, a vysvetľuje aj prečo, keď hovorí, že idea existuje, len je vtelená v hmotnom svete a úlohou bádateľov je potom odhaľovať formy tohto hmotného sveta, ktorého konečnou príčinou je Boh. Lenže marxistické falzifikačné metódy práce z antickou literatúrou túto skutočnosť vynechali a ďalej už neuvádzali. V noetike /v teórii poznania/ Aristoteles neuznával myšlienku, že príroda by mala byť lepšie využívaná v záujme ľudstava. A to preto, že tento záujem môže byť aj sebecký, a potom už nie je ani v súlade s prírodou, ale skôr pôsobí proti nej, čo sa nám aj denne potvrdzuje. Vo svojich hlavných dielach; Fyzika i Metafyzika /pozri bližšie na príslušnej stránke/ Aristoteles obsiahol celé dovtedajšie filozofické poznanie, a jeho formulácie jednotlivých pojmov, kategórií, princípov a zákonov, ktoré sú zväčša, vlastne dodnes platné. Tak napr., na otázku čo je vec? Odpovedal: Je to zloženina z látky a formy, čiže tvaru. A aby sa nejaká vec stala hodnotou, musí vziať na seba podobu formy, napr. pohára. Ak sa táto podoba zrodí povedzme zo skla, teda z látky, musí sa v hlave tvorcu vytvoriť najskôr predstava, čiže myšlienka, podľa ktorej je potom pohár vyrobený. Je to neviditeľný duch, ktorý všetko premyslí, a až potom dá veci smer k uskutočneniu myšlienky, ktorú pomenoval enteléchiou. Rozum považoval za niečo viac ako prírodu a celé vedecké myslenie mu slúžilo k rozumovému poznávaniu pomocou indukcie a dedukcie. To znamená, že odvodzoval jednotlivé z obecného, obecné ešte z obecnejšieho atp. Z toho potom sylogisticky vyvodil záver, rozpracovaný v jeho ďalšom významnom diele, v Logike. V nej rozvíja výrokové formy, čiže súdy. Tak napríklad hovorí o tom, že každý pravdivý súd je obsiahnutý ešte v obecnejšom súde. A ako príklad uviedol tento známy sylogistický výrok: "Ľudia sú smrteľní. Sokrates je človek, teda Sokrates je smrteľný." Etiku Aristoteles rozpracoval až v troch dielach, no najznámejšia je Nikomachova etika. Založená je na pricípe výchovy k mravnému a rozumovému konaniu cnostných vecí, keď okren iného napísal; že múdry človek miluje Boha, a preto je najblaženejší. 4. KRESŤANSKÝ DUCH. V ďalšom historickom vívine ducha nezaznamenávame podstatnejší pokrok. Tak napr. ani rímske obdobie neprekročilo rámec ducha Platóna či Aristotela. Myslíme tým predovšetkým na učenie Senecu a Marca Aurélia, ktorých stoická filozofia nedosiahla významnejší stupeň rozvoja ako v Grécku, povedzme u Epikura. Takže po tomto ustrnutí ducha a po páde rímskej ríše, dochádza ku konštituovaniu kresťanskej filozofie, ktorá nachádza svojho najväčšieho rozvoja v osobe AUGUSTÍNA AURÉLIA /354 - 430/, čiže Svätého Augustína. Rozvoj ducha tohto prvého význačného, už kresťanského mysliteľa, spočíva v sebapoznávaní, t. z. v tzv. vnútornej skúsenosti, lebo podľa neho môže človek len v nej nájsť istotu a pravdu. Takto to rozoberá vo svojm diele "O trojici", keď ďalej môžeme čítať aj to, že v duši každého človeka sú a priori uložené isté pricípy pravdy, ktoré popri zmysloch sú obsiahnuté aj v rozume. No a ten nám umožňuje postihovať také nepochybné pravdy, ako sú, povdezme; pravdy matematické či logické, pomocou ktorých dochádzame k pravdám mravným a estetickým. Pravdy, podľa neho neobsahujú len stránku noetickú, čiže poznávaciu, ale aj metafyzickú, a to v podobe večnosti. A keďže večné nepodlieha zániku, nemôže byť dielom nevečného a zániku podliehajúceho človeka, preto je pravda svetlo Božie. Píše: "Boha a ducha si prajem poznať. Ďalej už nič... Som človek z duše a tela; duša je vnútorná a telo vonkajšie; a to vnútorné je lepšie... lebo duša poskytuje telu život; a život života tvoho je Boh..." Toľko čítame v jeho ďalšej práci Vyznanie. V Augustínovej etike je najvyšším cieľom snaženia človek, ktorý spája praktické požiadavky života na tomto svete s mravným konaním vyvierajúcim z dobrej vôle. Podľa neho je večný mravný zákon uložený v srdci človeka, no zároveň je aj zákonom rozumu. Mravnému konaniu však nesmie chýbať viera. A tak štyri hlavné platónske cnosti; múdrosť, umiernenosť, spravodlivosť a statočnosť, dopĺňa o kresťanskú vieru, nádej a lásku. Vo svojom najvýznamnejšom diele Boží štát, Augustín rozvíja kresťanskú koncepciu dejín tým spôsobom, že církev považuje za symbol božského usporiadania života v súlade so svetskou mocou. Jeho myšlienky mali nesmierny vplyv na neskorší rozvoj nielen filozofie, ale aj kultúry v celej Európe, a z jeho múdrosti čerpal i jeden z najvýznamnejších európskych mysliteľov neskoršej doby, Francúz, René Descartes, ale aj ďalší. No, vyvrcholením rozvoja kresťanského filozofického ducha je TOMÁŠ AKVINSKÝ /l225-l274/. Jeho učiteľom bol francúzsky profesor Albert Veľký. T. Akvinský sa vo svojej filozofii pridŕžal učenia Aristotela, ktoré považoval za najlepšie rozpracovaný filozofický systém. Zaujal ho predovšetkým Aristotelov problém látky a formy. V niektorých sociálnych otázkach však s ním nesúhlasil, napr. v tom, že človek by mal byť otrokom druhému človeku, čo ale všetci Gréci vo svojej dobe taký stav považovali za celkom normálne usporiadanie spoločnosti. T. Akvinský síce pripúšťal sociálne nerovnosti v spoločnosti, no chápal ich pritom ako prirodzený jav rozdielnych rozumových a intelektuálnych schopností ľudí, spojených aj s majetkovými a stavovskými rozdielmi. Veď on podobne ako Aristoteles, odsudzoval aj akúkoľvek tyraniu. Vo vzťahu k filozofii Augustína, však T. Akvinský dáva prednosť rozumu pred vôľou, keď píše: "rozum je supremus motor duševného života a tvorí len to, čo jeho múdrosť uznala za dobré". V sporoch, ktoré sa pred T. Akvinským odohrali medzi realistami a nominalistami, sa postavil na stranu umierneného realizmu, keď univerzálie chápal ako veci, ktoré sa nám javia až v trojakej podobe; vo veci /in re/, pred vecou /ante rem/, čo znamená, že je prítomná v Božom rozume, a napokon je to /quidditas/, čiže odlišnosť vecí jedna od druhej. Napr. človek sa od druhého človeka odlišuje telom... Marxizmus bagatelizoval filozofiu A. Augustína i T. Akvinského. Čas ale ukázal, že pokiaľ kresťanská filozofia od A. Augustína po dnešok pretrváva už tisícšesto rokov, tak marxistická teória /filozofia/ utrpela fiasko už po stopäťdesiatich rokoch. G. W. F. Hegel, ktorý v otázkach církvi zaujímal aj kritické stanovisko, svojho času náboženstvo, /ktoré tu nechceme prirovnávať ku kresťanskej filozofii/ charakterizoval takto: "Je celkom správne, že ľudí treba vychovávať k náboženstvu, no nie ako k niečomu, čo ešte nejestvuje. Lebo keď povieme, že štát sa zakladá a korení v náboženstve, znamená to hlavne, že z neho vznikol, vzniká a vždy bude vznikať...Teda aké je náboženstvo, taký je štát a jeho zriadenie"/ll/. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že nič tak výstižne ako táto myšlienka necharakterizuje naše vlastné dejiny, ak si uvedomíme, že naše korene sú pevne uzemnené v kresťanskom náboženstve a kultúre už od polovice 9. storočia, keď knieža Pribina postavil na našom území prvý kresťanský kostol a druhý panovník Rastislav, ten už pozval a privítal na Veľkej Morave naších vierozvescov, filozofa Konštantína a jeho staršieho brata Metoda, aby u našich predkov šírili kresťanskú vzdelanosť. Veď nie nadarmo ich pápež Ján Pavol II. vyhlásil za patrónov Európy. Bolo to aj preto, že ich zásluhou sa u nás prvýkrát v dejinách stretáva kresťanská kultúra západu, ktorá dovtedy tu zapúšťala korene, s kresťanskou vzdelanosťou východu, aby sa potom šírila ďalej, do ďalších slovanských štátov, kde zapúšťala korene kresťanského ducha pokroku a vzdelanosti. 5.RENESANČNÝ DUCH. Renesančný duch sa začína prejavovať v l5. - l7. storočí, ako životný názor na svet a život v ňom. Postoje človeka sa začínajú presadzovať svojou individuálnosťou, rozumovosťou, ale aj zmyslovosťou života. Zreteľne sa to prejavilo najmä v dielach G. Boccacia a Danteho, ktorí nám človeka vykresľuju ako túžiaceho po rovnoprávnej a zmysluplnej svetskej moci, kde by život mohol mať plnší rozlet tvorivých síl, ale aj šťastia, radosti a vedomia si autonómnosti vlastnej osobnosti. Tento renesančný myšliekový smer, nazývaný tiež humanizmom, zdôrazňuje najmä vedomie vlastého ja, vrátane bohatstva, moci, ale aj márnivosti a hriešnosti. Hneď naň sa napája druhý smer, ktorý má viac mysliteľský a prírodovedný ráz, a zahŕňa prvých tvorcov i oživovateľov stále užitočných myšlienok starých Grékov a ďalších pokrokových myšlienkových prúdov. Oba smery začínajú svoj vzostup predovšetkým v severnom Taliansku, kde hospodársky rozmach vyvolaný novými objavmi a rozvojom obchodu diktuje zmeniť životný štýl, najmä mestského obyvateľstva. Remeslá a obchod začínajú rozkvitať, čo si vyžaduje aj vzdelaných ľudí. To podmieňuje rozširovanie a zakladanie stredného i vysokého školstva. Do tohto procesu spontánneho povznesenia ducha je vtiahnutá aj veda, umenie a kultúra. Je to obdobie renesancie, v ktorom sa vynára potreba vdelania vo filozofii i v prírodných vedách. Popri obchode a remeslách sa rozširuje nevídaným tempom aj moreplavectvo, ktoré so sebou prináša i nové technické objavy a vynálezy, ako napr. vynález kompasu, systém veterných mlynov, ktoré evokuju myslenie pre vznik hodinových súkolí, objavenie šošovky, vynález kolovratu, tkáčskeho stavu, tlačiarenskej techniky atp. Keď k tomu prirátame prevzatie techniky výroby papieru od Arabov, a ešte predtým tajomstva výroby čierného strelného prachu od Číňanov, potom pochopíme, že táto doba musela zrodiť takých velikánov vedy, akým bol napr. Mikuláš Koperník /l473-l543/, ktorý vyslovil smelú hypotézu heliocentrickej teórie vesmírnych telies, keď ju postavil proti geocentrickej astronomickej sústave Klaudia a Ptolemaja Alexandrijského /2. stor. po Kr./. Hneď potom túto hypotézu Koperníka opravuje Johannes Kepler /l57l-l630/, ktorý pri pozorovaní Marsu zistil, že jeho dráha nezodpovedá predpokladaným kruhovým obehom, ktoré popísal Koperník, čo ho priviedlo na myšlienku, že dráhy nebeských planét nebudú kruhové, ale eliptické. Tým otvoril cestu I. Newtonovi, ktorý rozviedol Galileove zákony pohybu planét a vytvoril tak svoju vlastnú teóriu klasickej mechaniky, objavom všeobecného zákona príťažlivosti, ktorý sa stal uznávaným a platným zákonom klasickej mechaniky nebeských telies. Prírodovedecké otázky skúmajú nielen jednotliví vynikajúci učenci, ale vznikajú aj učené spoločnosti, ako napr. Akadémia bystrozrakých, ktorá bola založená r. l603 v Ríme, a jej členom sa stal aj Galileo Galilei/l2/. Druhá polovica renesancie začína l6. storočím a charakterizovaná je popri pokroku v astronómii aj obrodou filozofického myslenia. Bola to doba, v ktorej vynikli takí velikáni vied a filozofie, akými boli F. Bacon, R. Descartes, B. Pascal, G.W. Leibniz a ďalší. Pokiaľ v Anglicku v tejto dobe F. Bacon, svoju induktívno-senzualistickú metódu myslenia orientuje na vytvorenie skutočnej a systematickej organizácie vedeckej práce na pôde Kráľovskej spoločnosti, tak vo Francúzsku zapúšťa svoje korene do vedeckého bádania Descartova racionalisticko-deduktívna metóda vedeckej práce, ktorú rozpracoval vo svojom hlavnom diele Rozprava o metóde. V nej rozvíja vedecké, racionálne formy myslenia, aby tak vedeckému bádaniu predostrel nové obzory. F. Bacon bol podobne ako R. Descartes vynikajúcim vedcom a filozofom. No oproti Descartovi bol navyše aj veľkým a dobrým fantastom. Vo svojej Novej Atlantíde, dávno pred J. Vernom, opisuje ideálne kráľovské spoločenstvo, v ktorom sú ľudia obklopení takými technickými vymoženosťami, ako sú napr. automobily, parné stroje, podmorské člny, lietadlá, telefóny a dokonca i ľudské roboty /l3/. Vo svojom hlavnom diele Nové Organon napr. píše: "Pravý a zákonitý cieľ vied spočíva v tom, aby ľudský život zabezpečili novými objavmi a prostriedkami"/l4/. Zdôrazňoval a nepriamo vyzýval panovníkov, že vedu nemožno pestovať len súkromne, ale že na svoj prospech potrebuje aj mocenskú podporu štátu. Rozvoj vedy videl v uplatňovaní induktívnej metódy za pomoci rozumu i skúsenosti, a objasňoval to na príklade matematického opisu voľného pádu či vrhu. Potom zdôrazňoval, že tieto pohyby nie sú "jednoduché pohyby" ako by sa zdalo, ale že sú to "pohyby zložené", na ktoré pôsobia jednotlivé merateľné sily; príťažlivosť, odpor vzduchu a pádu, rovnomerne priamočiary pohyb atp. Druhú fázu týchto zložených pohybov skúmal vo vzájomnej funkčnej závislosti časovej a priestorovej zložky jednotlivých stránok pohybu /l5/. Z jeho diela stojí za povšimnutie aj táto myšlienka: "Ak dokážeš v nejakom prírodnom telese vzbudiť pohyb, za pomoci ktorého sa toto teleso rozširuje a rozpína a potom tento pohyb potlačiť a obrátiť ho tak, aby toto rozširovanie nepostupovalo rovnomerne, ale aby čiastočne prebiehalo a čiastočne bolo potlačené, potom nepochybne vyvoláš pohyb..." A popri týchto na svoju dobu nesporne významných opisoch dejov v prírode, F. Bacon objasňuje aj niektoré metodické postupy vedy, ako napr. hypotézu, experiment a funkčné súvislosti medzi priestorom a časom. F. Bacon objasňuje aj princípy, ktoré charakterizuje ako základné predpoklady vedy a podobne. Všetky tieto názory vyjadruje preto, aby poukázal na nejasnosti a omyly vo vede, čo napokon zhrňuje do tzv. idolov, čiže klamov, omylov, ktoré sa podľa neho vyskytujú v každej vede, a úlohou nás ako obyčajných ľudí i vedcov je vyvarovať sa ich. Chápe celkom štyri druhy týchto idolov: Prvú skupinu tvoria idoly rodu, ktoré sú typické pre celé ľudstvo a vyjadrujú naše nesprávne duševné sklony napr. k akejsi väčšej rovnováhe vo veciach, než je tam ona v skutočnosti obsiahnutá, resp. ako sa tam nachádza. Druhú skupinu tvoria idoly jaskyne, kam sa zaraďujú individuálne sklony, zvláštnosti, sympatie a antipatie každého jednotlivca. Tretia skupina je najškodlivejšia a tvoria ju idoly trhu, ktoré pochádzajú zo sugescie slov, pomocou ktorých sme náchylní uveriť aj tomu, čo nejestvuje. Štvrú skupinu tvoria idoly divadla, t. z., že sú to klamy, ktoré vznikajú z presvedčivosti nesprávnych teórií, či lepšie povedané, z nekritického preberania cudzích názorov. /l7/ Po objasnení si Baconovej induktívnej teórie, ktorá podstatne zasiahla do rozvoja vied v Anglicku, vráťme sa ešte k R. Descartovi a objasnime si jeho hlavné dielo, Rozprava o metóde/l8/, v ktorom aj tento autor v prvej polovici l7. storočia ovplyvnil myslenie vedcov, vtedy ešte na pevninskej Európe. V tejto práci rozvádza svoje "cogito", teda rozum, ako mysliaci orgán človeka, keď tvrdí, že ak ma klame zlý duch, som to vlastne ja, kto klame. Potom musím pochybovať o všetkom čo poznávam, píše Descartes, okrem svojej vlastnej existencie. No a svoju existenciu si môžem uvedomovať len myslením, preto: "Myslím, teda som" /Cogito ergo sum/. Ďalej toto myslenie analyzuje tak, že si kladie otázku: "Čo to znamená, myslieť?" A zároveň odpovedá: "Znamená to predstavovať si, vnímať, rozumieť a chcieť". Predstavovanie a vnímanie chápe ako dve časti jedného ducha, ktoré sú závislé od niečoho, čo existuje mimo môjho ducha, teda na existencii hmoty. Takto oddelil ducha od hmoty, a kedže vlastnosťou ducha je aj snaha, čiže vôľa veciam porozumieť a odhaliť pravdu, navrhuje vedcom vyvarovať sa omylov pri vedeckom skúmaní na základe týchto štyroch pravidiel: l. Smiem uznať len tie pravdy, ktoré sa môjmu duchu predstavujú jasne a zreteľne tak, že o tom nemôžem pochybovať. 2. Každý skúmaný problém musíme rozdeliť, pokiaľ je to len trocha možné, na čo najviac častí. 3.Vždy treba vychádzať od právd najjednoduchších a najľahších, k pravdám a poznatkom zložitejším. 4.Všetky získané veci a poznatky musia byť úplné a prehľadné, aby som si bol istý, že som nič nevynechal a nezanedbal. Pri tomto rozvádzaní Descartových zásad či pravidiel proti vzniku omylov nám nevdojak prichádza na myseľ ich podobnosť s pedagogickými vyučovacími metódami J. A. Komenského, s ktorým sa R. Descartes aj osobne stretol v r. l642 v Endegeste pri Laydene /l9/, zrejme aj pre túto blízkosť názorov. No známe je, že v riešení otázky problému "pravdy" sa nepohodli, lebo po rozchode asi po štyroch hodinách debaty, Descartes na požiadavku Komenského vyhlásil aj tieto slova:"Ja za okruh filozofie nevykročím". Komenský mu zrejme pripomínal, že pori pravde vedeckej je aj pravda Božia, ktorú dualista Descartes do vedeckého bádania nezahŕňal a teda ju ani nepripúšťal, i kedˇjej miesto v náboženstve uznával. Jeho metóda racionálneho myslenia a dedukcie ho napokon priviedla ku geniálnemu objavu analytickej geometrie, v ktorej empirické kresby nahradil racionálnymi analytickými rovnicami. Descartes vytvoril aj systém algebraických znakov, ktorý sa s malými zmenami udržal až do dnes. V mechanike poukázal na relatívnosť pohybu a pokoja, sformuloval aj všeobecný zákon akcie a reakcie, ako aj zákon zachovania celkového množstva pohybu pri náraze dvoch nepružných telies. V optike zdôvodnil zákon stáleho pomeru sínusov pri lome svetla. Vypracoval aj matematickú teóriu dúhy /20/, a B. Pascalovi pomohol pri objave zákona atmosferického tlaku. Z uvedeného je zrejmé, že Descartes nebol len vynikajúci filozof, ale aj významný matematik a fyzik, ktorý okrem už spomenutých prírodovedeckých objavov vyslovil aj smelú hypotézu o prirodzenom vývine slnečnej sústavy, načo neskôr nadviazali I. Kant a P. Laplace. A bol to on, ktorý najviac ovplyvnil aj mladého svojho súčasníka B. Pascala, ktorý už ako l9-ročný navrhol a za pomoci remeselníkov zhotovil, ako prvý na svete mechanický počítací stroj, či moderne povedané - "mechanickú kalkulačku", ktorá sa po zdokonalení Nemcom Leibnizom používala ešte do sedemdesiatych rokov 20. storočia aj v našich učtárňach pred zavedením počítačov. Ďalej Pascal objavil i zákon hydrostatiky a svojim teoretickým popisom, v útlom spise: "Pojednanie o sínusovej kruhovej výseči", vlastne prispel, ako sa vyjadril nemecký filozof Leibniz k tomu, že sa potom jemu podarilo objaviť zákon derivácie. Vyslovil aj ďalšie pozoruhodné smelé prírodovedné myšlienky, ktoré v ďalšom období dopomohli iným vedcom k objavu zákonov, predovšetkým v matematike a vo fyzike. Za svojich iba 39 rokov života B. Pascal dokázal veľké veci, a preto ho Voltaire nazval aj géniom francúzskej vedy. 6.DUCH OSVIETENCOV - ENCYKLOPEDISTOV. Duch osvietencov-encyklopedistov sa rozvíjal na bohatstve myšlienok R. Descarta, a to ako v oblasti filozofie, tak aj v oblasti matematiky, fyziky, mechaniky, fyziológie, medicíny a ďalších práve rodiacich sa vedných disciplín, ale i techniky. Najmä F. M. A.Voltaire a CH. L. Montesquie začali Francúzov oboznamovať s Newtonovou fyzikou a mechanikou. Aj vznik francúzskej Encyklopédie bol inšpirovaný encyklopédiou anglickou a zakladateľom i organizátorom všetkých prác bol Denis Diderot /l7l3-l784/ a o štyri roky mladší Jean Leron d´Alambert, ktorý bol vedúcim pracovného tímu a autorom úvodu k encyklopédii. Všetci títo autori si vytýčili za úlohu do nej zahrnúť popri filozoficko-vedeckej obsažnosti aj oblasť techniky, remesiel, priemyslu, továrenskej a priemyselnej výroby. A všetky hesla boli zoradené v Encyklopédii v abecednom poriadku a jednotlivé čiastkové práce boli postupne vydávané od r. l751 až do r. l780 aj s prestávkami. Práce na diele boli rozdelené podľa špecializácie a záujmu autorov; tak napr. d´Alambert redigoval matematicko-fyzikálnu časť diela a zároveň napísal aj úvod. Denis Diderot mal zas na starosti najväčší rozsah prác a snáď aj preto, keď nastali isté problémy s jej vydaním a niektorí autori, ako napr. Voltaire, Rousseau, Lamettrie, Holbach, a napokon aj sám L. d´Alambert videli, že ťažkosti sa hromadia /zrejme aj finančné/, prácu na spoločnom a rozrobenom diele opustili, takže ju Diderot musel dokočiť sám. Vo francúzskej Encyklopédii bolo sústredené celé ľudské poznanie celkom v 48 zväzkoch "pokiaľ bolo v súlade s rozumom", a vylúčili z nej iba históriu, Descartovu vieru o vrodených ideách a teológiu. Celá Encyklopédia bola ukončená deväť rokov pred vypuknutím revolúcie, a ako už vtedy doba naznačovala, pomery v krajine sa radikalizovali a filozofický duch postupne z regálov knižníc a univerzít začina stále viac prenikať medzi pospolitý ľud. Tento stav sa začal prejavovať predovšetkým úpadkom a pohŕdaním citovosťou človeka, spoločenským chladom, ale aj prehlbovaním stavovských rozdielov. Z eckylopedistov si ho stačil najviac povšimúť J. J. Rousseau, ktorý snáď ako jediný v tejto dobe poukázal na sociálny problém Francúzska v celom jeho rozsahu, čím tak vyjadril i pocity väčšiny obyvateľov krajiny. Kým vo Francúzsku sa duch filozofov a učencov sústreďoval na dokončenie veľkej Encyklopédie ľudského poznania, tak z druhej strany kanála, z Anglicka, prebleskuje na európsku pevninu od polovice l8. storčia, predovšetkým do Francúzska a Holandska, ale aj ďalších krajín západnej Európy, filozofia, ktorá nebola tak sociálno-revolučne ladená ako francúzska, no o to viac zodpovedala predstavám praktického života človeka. Krajné a extrémne vyústenie takéhoto poňatia, ktoré silne kontrastovalo s osvietenstvom, nachádzame u Davida Humea, ktorý sa vyslovil za to, aby sme spálili všetky knihy, v ktorých sa hovorí o duchu a zákonoch, no najmä o kauzálnych zákonoch. Človek sa má podľa neho držať toho, čo je dané, a nech neverí, že niečo musí byť, že je dielom prozreteľnosti. Pravda je podľa Humea len umelá konštrukcia našej mysle, rovnako ako duša a ďalšie abstrakné atribúty či pojmy. Jeho krédom bolo: ídea vlastníctva je nevyhnutnou podmienkou sociálnej spravodlivosti a prospešnosti, je to otázka empirického zmyslu "mať" a vlastniť. Rozum hodnotí ako chladný a ľahostajný, bez pohnútok k činnosti. Tak o tom píše vo svojej etickej práci Skúmanie o zásadách mravnosti. No aj napriek takýmto prejavom, osvietenský duch, v ktorom by mal práve rozum zvíťaziť, sa presadil nielen vo Francúzsku, ale aj v ďalších štátoch Európy a severnej Ameriky. Pokiaľ Francúzsko na najvyšší piedestál vyzdvihuje práve stránku racionálnu, tak v Anglicku je to stránka empirická. V oboch prípadoch sa však zabudlo na stránku iracionálnu, teda citovú, etickú. Bolo to podmienené aj tým, že istá forma materializmu v nich obsiahnutá, odvrhla vieru i Boha, čo ochudobnilo aj ľudského ducha a negatívne poznačilo celkový ďalší vývoj rozvoja spoločnosti nielen vo Francúzsku, ale aj v celej Európe. Táto skutočnosť ukázala u encyklopedistov istú jednostrannosť a nepochopenie, že popri rozume majú v živote človeka a spoločnosti rovnaký význam aj zdanlive iracionálne atribúty, ako je cit, emócie, empatia, vôľa, viera atp. 7. DUCH NEMECKÝCH FILOZOFOV-KLASIKOV. Celkom inak sa začiatok osvietenctva vo filozofii začína prejavovať v Nemecku. Pokiaľ filozofie vo Francúzsku a v Anglicku boli schopné postihnúť len kvantitu súcna s menej výraznou kvalitou, ak sa v Anglicku dá vôbec o nej takto hovoriť, tak v Nemecku, počínajúc G. W. Leibnizom, sa vo filozofii objavujú prvky dialektiky a nezávisle na Newtonovi aj diferenciálny počet. Jeho následovník CH. Wolff, ten už vytvoril jasný filozoficko-logický systém, ktorý na začiatku osvietenskej doby v Nemecku pripravil pôdu aj pre jedného z najväčších mysliteľov, Immanuela Kanta /l724-l804/. Tu kvalita súcna nadobúda svoju systémovejšiu podobu, i keď nie hneď, lebo v prvom období svojej vedecko-pedagogickej činnosti, keď stál v podstate na stanovisku osvietenského racionalizmu, sa čistej filozofii ešte nevenoval. Spolupodieľal sa však v tejto dobe na vytvorení slávnej, Kant-Laplaceovej teórie vzniku vesmíru. Po prvý raz sa Immanuel Kant dostal k filozofickým /iracionálnym/ problémom až vtedy, keď sa pokúsil o zlúčenie "slepej a zákonitej nevyhnutnosti hmoty s Božou prozreteľnosťou", čo neskôr uverejnil v práci Kritika súdnosti. No ešte pred ňou vydal svoje hlavné dielo Kritika čistého rozumu /2l/, kde ako sám názov diela napovedá, Kant kritizuje iba racionálne poznávanie skutočnosti a zdôrazňuje, že človek nie je len bytosť mysliaca, ale aj bytosť cítiaca, ktorá je obdarená vôľou, etickými a estetickými vlastnosťami. A na takomto základe, takto synteticky poňatého človeka, rozpracováva aj "jednotiacu mohutnosť ľudského ducha." V Kritike súdnosti ju rozvádza na príklade organickej prírody, keď rozum, ako píše, dokáže deje prírody vysvetliť iba mechanicky ako "veci o sebe", no cit nám pomôže túto prírodu pochopiť aj esteticky, a ona sa nám potom predstaví ako "syntetické umelecké dielo, ktoré je výsledkom autonómneho ľudského ducha, a ten je potom aj tvorcom nášho rozmyslu." V práci Kritika praktického rozumu /22/ sa venuje bipolarite človeka ako subjektu jednajúceho z hľadiska tzv. "slobodnej kauzality", teda človeka s "praktickým rozumom", ktorý je obdarený určitými možnosťami poznania "veci osebe", no nie je mu dané poznať veci "pre seba", ktoré sú výsledkom teoretického rozmyslu. Aj keď sa o Kantovi hovorí, že jeho filozofický duch je ťažko zrozumiteľný, celkovo treba povedať, že vo svojej dobe to bol duch univerzálny, s veľkou tvorivou invenciou. Vyplýva to aj z toho, že okrem filozofických otázok rozpracoval i teóriu o vzniku vesmíru, ktorou nadviazal na Newtonove zákony vo fyzike, keď vyslovil genialnu myšlienku, podľa ktorej slnečná sústava vznikla z ohromného množstva v priestore rozptýlených elementárnych častíc hmoty, až po súčasnú svoju podobu. Dnes vedci-astromómovia za pomoci výkonných prístrojov pokračujú v skúmaní tohto vesmíru, aby tak prenikli ešte hlbšie do jeho tajov a objasnili aj ďalšie javy a zákonitosti vzniku života na našej Zemi. V tomto astronomickom snažení potvrdzujú myšlienky I. Kanta a jeho predchodcov v tom, že to nemohla byť žiadna náhoda, keď sa v celom vesmíre vytvorila taká optimálna súhra veľkého množstva faktorov, ktorá predurčila zrod tohto života; na vrchole ktorého stojí jedinečný duch človeka. Význam týchto faktorov pochopíme až vtedy, keď si uvedomíme, že by stačila iba nepatrná odchyľka od daného stavu usporiadania vesmíru a našej galaxie, no a život v dnešnej podobe by na našej planéte Zem už nebol možný. I. Kant rozpracoval aj teóriu o relatívnosti pohybu a kľudu, no a v biológii načrtol genealogickú klasifikáciu živočíchov. Bol tvorivý i v ďalších, najmä v antropologických výskumoch, kde vyslovil myšlienku o prirodzenom vzniku a vývine ľudských rás. I.Kant nadviazal na tie dialektické myšlienky, ktoré rozpracovali jeho predchocovia, najmä však Leibniz a Wolf, z ktorých vychádzali aj ďalší nemeckí myslitelia. Známe sú i jeho antinómie vyjadrené v kontradičnom vzťahu, čiže odporujúcimi si tvrdeniami, ktoré nazval "téza" a "antitéza", keď z nich len jedna môže byť vo forme výroku pravdivá. Tieto jeho antinómie sa stali východiskami aj pre ďalšie rozpracovávanie dialektiky, napríklad u J. Fichteho a F. Schelinga. A bol to práve Scheling, ktorý pomocou tejto dialektickej metódy začal rozpracovávať vývinovu teóriu prírody. Nemecká klasická filozofia však najväčšieho rozmachu a dokonalosti dosiahla u jej najvýznamnejšieho predstaviteľa a zavŕšiteľa, G.W.F. HEGLA /l770-l83l/, ktorý zúročil bohaté myšlienky svojich predchodcov; J. Fichteho a F. Schelinga, no predovšetkým ich spoločného predchodcu, vynikajúceho I. Kanta. Heglov filozofický systém je akýmsi zauzlením rozvoja a zrelosti nemeckého filozofického ducha v polovici l9. storočia. Hegel rozvinul svoj filozofický obsah v logických pojmoch, ktoré boli na danom stupni poznania najvernejším popisom prejavov zákonov prírody, spoločnosti a ľudského myslenia. Jeho duch je slobodný, lebo len tak si môže osvojovať veci v prírode, ktoré by potom využíval v zmysle svojej objektivizácie. Vývoj prírody je podľa Hegla, "sám od seba odcudzené" myslenie ducha, ktorý musí prejsť všetkými formami tohoto inobytia /odcudzenia/, aby sa stal "duchom pre seba". No spôsob, ako Heglov duch hľadá svoju identitu nie je živelný, ale je determinovaný vnútornou logikou, ktorú poznáme pod pojmom dialektická metóda /bližšie pozri na samostatnej stránke: G.W.F.Hegel a jeho jadro dialektiky/. Kantovu "tézu" a "antitézu" dopĺňa v zhode s Fichtom o tretiu kategóriu - "syntézu", čím vytvára známu dialektickú triádu, v zmysle ktorej začína Heglov duch svoju pozemskú púť, resp. začína tvoriť nové kvality od najnižších foriem ich existencie až k formám najvyšším. Tak napr., kým dospel do štádia gréckeho ducha, musel prekonať veľa prekážok, prejsť rôznými nižšími formami a rozmanitosťami. U Hegla môžeme čítať, že "grécky národ sa k stavu v ktorom bol, iba vyvinul.Preto hlavným momentom, ktorý treba skúmať pri pôvodnosti jeho národnej jednoty je jeho rozdelenie vôbec, vnútorná cudzorodosť. Prvú periódu gréckej vzdelanosti tvorí prekonanie tejto cudzorodosti. A len touto cudzorodosťou a jej prekonaním vznikol pekný, slobodný grécky duch"/23/. A podobne by sme Heglovu triádu mohly ilustrovať aj pri vývine rímskeho, či germánskeho ducha. 8.DUCH ZÁPADNÝCH SLOVANOV. Nás zaujal Heglov postoj k duchu slovanskému, ku ktorému sa vo svojom diele Filozofia dejín, v kontexte rozboru germánskeho ducha, vyjadril takto: "Okrem toho nachádzame vo východnej Európe veľký slovanský národ, ktorého sídla sa rozprestierajú na západe pozdĺž Labe po Dunaj. Medzi nimi sa potom usadili Maďari/Uhri/..., v severnom Grécku Bulhari**..., Albánci, takisto ázijského pôvodu, ktorí pri vzájomných výpadoch a pochodoch národov tu zostali ako zvyšky barbarov... Slovanov si podmanil rozmysel západného sveta, avšak celá táto masa zostáva mimo našich úvah, pretože doteraz nevystúpila vo svete v rade rozmyselných foriem."/Pod výrazom "rozmyselné formy," Hegel chápal snahy národa po slobode, ktorými by sa západní Slovania vymanili z područia iných národov a získali tak vlastnú samostatnosť, štátnosť a mohli sa uberať cestou slobodného rozvoja - J.S.-Ž/. Keď ďalej píše: "Či sa tak stane v budúcnosti, to sa nás tu netýka, lebo v dejinách máme dočinenia iba s minulosťou." /24/Toľko Hegel. Podobnú myšlienku v druhej polovici 18. storočia ešte pred Heglom o západných Slovanoch vyjadril aj ďalší význačný nemecký mysliteľ osvietenskej doby, J.G.Herder, ktorý bol od Hegla starší o 26 rokov. On vo svojej práci, Idey k filozofii ľudstva***, napísal aj o tom, že budúce dejiny Slovanov sa mu javia ako veľmi optimistické. Keď v kapitole, O národoch slovanských, im prisúdil svetlú budúcnosť, lebo ako ľudia sú "dobrosrdečnej a mäkkej povahy ...skromní a obdarení láskou i usilovnosťou k domácim prácam." Preto im predpovedá veľkú a skvelú budúcnosť, ale až sa "konečne oslobodia od svojich otrockých okovov." Čiže inými slovami, v podstate povedal o Slovanoch to samé čo napísal po ňom citovaný Hegel. Len s tým rozdielom, že na pozadí povahových vlastností slovanských študentov a záujmom o ich jazyk a kultúru, ktorú mal možnosť dobre spoznať, sa ako duchovný a kulturolól vyjadril aj o ich budúcnosti. Tieto slová boli adresované predovšetkým Slovanom v strednej Európe, preto veľmi nadchli aj P. J. Šafárika i J. Kollára, no aj českých obrodencov; Dobrovského, Jungmanna a ďalších.Ich duchovná obroda o všeslovanskej vzájomnosti v kultúrnej oblasti ako ju rozpracoval J. Kollár /bližšie pozri na osobitnej stránke/ bola mocným stymulom a povzbudením pre Slovákov a Čechov, no i pre západobalkánskych Slovanov v snahách o vymanenia sa z pod ďalšieho vplyvu maďarizácie a germanizácie. Na nej vyrástlo aj štúrovské hnutie, najmä v tom zmysle, že okrem duchovnej obrody nastolilo i otázku jej praktickej realizácie, a to ustanovením politického programu. Štúrovci si boli dobre vedomí tej skutočnosti, že v Uhorsku väčšinu tvorili nemaďarské etniká, zväčša Slovania. Preto vznik vlastnej národnej samosprávy sa im stal hlavným cieľom ich snaženia. Pritom rátali s tým, že v týchto ich nárokoch budú mať podporu aj u ostatných slovanských etník, ktoré žijú v tomto zemepisnom priestore. Ľ. Štúr to vyjadril i v Žiadostiach slovenského národa v rokoch meruôsmych, keď na Slovanskom zjazde v Prahe r.1848 odmietol austroslavizmus. V diele Slovanstvo a svet budúcnosti, Ľ. Štúr načrtol taký politický program, že sa v ňom už otvorene hlási k Slovanstvu, v ktorom by sa západní Slovania mohli plnohodnotne rozvíjať iba v rodine slovanských národov spolu s Rusmi. Táto myšlienka, ale ako vieme, sa už nenaplnila, lebo udalosti, ktoré sa vo svete neskoršie odohrali, k takejto jednote o slovanskej vzájomnosti nenapomohli. Napokon predsa len činnosť Ľ. Štúra priniesla svoje ovocie v inej podobe, a to v ustanovení jednotnej spisovnej slovenčiny a celkového národného obrodenia Slovákov v tej najprirodzenejšej forme, ktorá sa neskôr dotvorila do podoby česko-slovenskej jednoty. Teraz si ukážme ako sa tento duch u západných Slovanov uberal ďalej, keď sa vymanil z područia cudzích národov, v ktorom sa dovtedy nachádzal. Duch západných Slovanov sa v plnom rozsahu pričlenil k "svetu rozmyselných foriem", ako by to povedal Hegel, až po 1. svetovej vojne, lebo viac než 90 rokov sú jeho národy už slobodnými a nezávislými štátmi. Ich kultúra a vzdelanosť je a bola vždy spätá so Západom. I keď, ešte predtým od polovice 9. storočia, bola obohatená aj kultúrou kresťansko-byzantskou, ktorú k nám priniesli dnes už svätí patróni Európy, vierozvescovia Konštantín /Cyril/ a jeho starší brat Metod. Všetko sa to udialo prirodzenou cestou vývoja, pretože v tejto časti Európy, podľa najnovších, potvrdených archeologických výskumov tu prví Slovania zapúšťali svoje korene už od 4.-6. storočia, takže ich autochtónosť je zrejmá a nad všetky pochybnosti. Dnes v Európe západní Slovania tvoria s ostatnými európskymi národmi organickú jednotu, ktorá je na prahu 21. storočia, takpovediac zastrešená aj v EÚ. No i napriek tomu, že sme na tejto ceste prekonali veľa prekážok, stále nás trápia isté neuralgické a umele vyvolávané iredentistické požiadavky niektorých maďarských politikov, ktoré voči slovanským súsediacim štátom a Rumunsku neustále vznášajú. Nechcú si zanič na svete pripustiť, i keď celá Európa o tom vie, že to boli práve ich predkovia, ktorí sa tu začiatkom 10. storočia v slovanskom prostredí usadili. Trápi nás to najmä preto, že toto napätie pretrváva už roky. Ich nepokojná povaha desaťročia oživuje ducha iredentizmu, a ako sa zdá, zrejme sa ho ani nehodlajú zbaviť. Najnovším svedectvom toho sú aj ich opakované nacionálne a šovinistické ohovárania, založené na klamstvách a sťažnostiach, a to nielen na pôde parlamentu EÚ. Takže nezaškodí, ak si o niektorých príčinách tohoto ich nepokojného ducha, niekedy až s prvkami infantilizmu, povieme aj o niečo viac. Publicista Jozef Šteininger o tomto našom susedstve a ich nepokojnom duchu píše:"Aké je? Ako ďaleko budeme od pravdy keď budeme tvrdiť, že je náš sused zlý, ne-dôveryhodný, agresívny, nevypočitateľný, nebezpečný?! Pokúsme sa bez emócií, s troškou zdravého rozumu, a aspoň so školáckou znalosťou dejepisu "rozkryť" pravú tvár či ducha tohto "zaťatého" vzťahu, ktorý limituje to, čo nás spája, alebo čím nás ich súčasná politická iredenta rozdeľuje. Pri minimálnej tolerancii by sme neboli ďaleko od pravdy pri tvrdení, že z Maďarska nemožno za celú históriu zaznamenať ani jediný pozitívny susedský krok. Ide to tak ďaleko, že Maďarsko voči niektorým svojim susedom, a k Slovensku zvlášť, trvale vedie psychologickú vojnu, pričom toto jedovaté semeno intolerancie u maďarskej verejnosti, odchovanej na sfalšovaných dejinách a povýšeneckej etnocentrickej samoľúbosti, padá na "úrodnú" pôdu. Politika Maďarska voči susedom je plná ultimát, arogantných a povýšeneckých vyhlásení, ktoré v podstate susedské vzťahy destabilizujú." No a akí sú Maďari ako susedia očami cudzincov? Výstižne to charakterizoval aj dobrý znalec maďarského živlu, škótsky publicista Scotus Viator už v r. 1908 keď napísal: "Holá pravda je taká, že Maďari svojim slovanským susedom pripisovali rovnaké pohnútky, aké mali oni sami: nazdávali sa, že Slovania musia byť rovnako neznášanliví. Ťažisko Maďarského strachu a intolerancie voči susedom akoby malo základ práve v tom, že Maďari svoje vlastné psychologické úchylky a tendencie ako je expanzia, požadovačnosť, vyvyšovanie sa nad druhých "pripisujú" tým druhým." J.Šteininger k tomu dodáva: "Ani desiatky rokov nič nezmenili na tejto charakteristike. Spomínané psychologické úchylky /ich ducha - poz. J.S.-Ž./ a nenormálne tendencie sú trvalou prekážkou k rovnoprávnemu partnerstvu a slušnému spolunažívaniu medzi našimi národmi. Príčin je samozrejme mnoho. Ak prehliadneme "argumenty" žlčovitých šovinistov, tak na "svetlo božie" sa derie až chorobne utajovaná, skrývaná pravda: že totiž žiaden národ v Európe, a snáď ani vo svete, neprekrútil a nesfalšoval vlastnú históriu tak ako Maďari. Úsilie vymazať z maďarských dejín, či aspoň do najväčšej možnej miery minimalizovať existenciu a význam okolitých národov, predovšetkým Slovanov, je najmä od roku 1867 a ďalej po roku 1918 úporné a systematické, čo trvá dodnes. Je to snaha odstrániť svojich historických učiteľov, snaha kultúrnych kópií zničiť originál, aby si napríklad maďarská mládež už odmala fixovala nadradenú pozíciu maďarstva v dejinách. Vykonštruovali si teda iné, ligotavé dejiny, ktoré vnucujú svojim potomkom i svetu. Pravda je však celkom iná. ...strach z vlastného zániku, neskrotná túžba po nadvláde a kultúrna zaostalosť vyústili do neuveriteľnej neznášanlivosti so susedmi, ale i medzi príbuznými kmeňmi. Aj preto boli vlastne dotlačení, donútení k poľudšteniu a prijatiu určitých civilizačných zásad. Samozrejme, že historické pravdy o násilnom usadení, pokresťančení i vytvorení uhorského štátu zúrivo popierajú. Trianonom vytvorený maďarský štát v roku 1920, vodné dielo Gabčíkovo i ďalšie civilizačné kroky sú na samostatné kapitoly. Keď sa po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 zmocnili vlády nad Uhorskom, premenili ho na žalár národov." /Takto to nazval aj nórsky spisovateľ a nositeľ nobelovej ceny B. Bjorson, ktorý pozdvihol svoj výstražný hlas v čase najväčšieho útlaku proti násilnému pomaďarčovaniu nemaďarských národov v Uhorsku - poz.J.S.Ž./ A J. Šteininger pokračuje: "Vládnuca vrstva, ten skutočný maďarský pánsky národ, paradoxne prevážne z nemaďarskej krvi, nastolila v Uhorsku režim štátneho terorizmu, korupcie, svojvôle a podľa dobových historikov (samozrejme nemaďarských) znovu ožili ázijské pomery. Že neskôr, v roku 1920 so vznikom vlastného štátu si zaviedli režim s fašistickými prvkami a charakteristikami, potom ani neprekvapuje. Preto i za logické pokračovanie možno považovať to, že Maďari sa v oboch svetových vojnách vždy postavili na stranu agresora, a tým aj na stranu porazených. Ani potom však nedokázali normálne a slušne, podľa noriem medzinárodného práva spolunažívať so svojimi susedmi. Naopak, na oboch mierových konferenciách ich zástupcovia nielen že nevystupovali ako porazení, ale sa štylizovali do role víťazov a moralizátorov, pričom vo svojom národe naďalej živili a živia myšlienky revanšu a vzbury. Porážky sprevádzajú Maďarov i v 20. storočí, ako to povedal jeden zo súčasných maďarských politikov. Je to preto (ale to už onen politik nepovedal), že ani po jednom, zjednodušene povedané, z historických prešľapov ako bola napríklad násilná maďarizácia, uhorský štátny terorizmus, obe svetové vojny, krvavá okupácia južného a východného Slovenska, Sedmohradska, Vojvodiny, sa nedokázali vyrovnať s históriou tak ako iné kultúrnejšie národy a prejsť morálnou očistou.Všetko považujú za krivdu na maďarskom národe a voči susedom neprestali používať arogantný politicky rasizmus, čoho dôkazom je aj dnes uniformovaná strana Jobbik. Za celú svoju existenciu sa nezbavili zlozvyku hľadať chyby zásadne mimo seba a zvaľovať všetko zlé na nepriazeň osudu, iné národy, iné štáty. Útek pred realitou je v maďarskom národe zakorenený ako komplex, ktorého sa nevedia zbaviť. Jeho prejavy možno nájsť už v dávnej, ale i novodobej histórii. Len s údivom môžeme sledovať, ako napr. bez zaváhania sfalšovali pápežskú bullu Silvestra II. z roku 1001 aby tak prikrášlili legendu o Štefanovi I. Sami sa vyhlásili za pilier obrany európskej civilizácie i kresťanstva. Pritom neváhali odvrhnúť nemaďarské národy Uhorska, svojich učiteľov kultúry a civilizácie, a vygumovať ich z uhorských dejín. Neváhali vyhlásiť mnohonárodné Uhorsko, v ktorom maďarstvo dlhodobo hralo iba druhé husle, za výhradne maďarský štát. Ako civilizačne najslabšie etnikum odkázané na pomoc zvonku sa bez zaváhania vyhlásili za najvyspelejší a najkultúrnejší národ, predurčený na výnimočné historické poslanie v celom karpatskom priestore. Bez studu zatajujú deficit výrazných osobností z vlastných radov a z dejín si prisvojili celú plejádu osobností nemaďarského pôvodu: Nemcov, Chorvátov, Slovákov, Rumunov, Židov... Maďarské kokošenie, prisvojovanie si cudzích zásluh chorými vyhláseniami, donútilo k reakcii i hlavného rabína v Budapešti Landeszmana, ktorý v rozhovore pre noviny Igen, v apríli 1993 povedal:"Keby sme vymenovali všetkých židov a hodnoty ktoré vytvorili, a keby sme ich vyňali z Maďarska, tak z maďarskej kultúry, okrem širokých gatí a barackovice by neostalo nič." Samozrejme, tu treba mať na mysli aj tú skutočnosť, že do "revolúcie v r.1848-1849 viedli Maďarov", ako píše ďalej J.Šteininger,"pomaďarčení Slováci - Lajos Kossuth (Ľudovít Košút)a Sandor Petöfi(Alexander Petrovič) ako najväčší maďarský básnik. Obaja sa naučili po maďarsky až v škole, podobne ako "najväčší Maďar" István Szecényi (pôvodne Sečanský)." A to nehovoríme o ďalších známych Slovákoch z neskoršieho obdobia; preto za všetkých stačí spomenúť aspoň jedného z najvýznamnejších slovenských básnikov, Hviezdoslava, vlastným menom Pavla Országha z Vyšného Kubína na Orave. Toho rodičia boli nútení dať študovať do maďarského gymnázia, lebo tri slovenské gymnázia vládou skôr trpené ako povolené, nestačili prijať všetkých záujemcov. Tak sa pri jednej jeho návšteve svojich rodičov doma na Orave už nedokázal po slovensky ani len porozprávať, ale iba maďarsky. Jeho matka sa vtedy zo žiaľu rozplakala, lebo mu nerozumela ani slovo. A vtedy si mladý Országh uvedomil čo sa s ním vlastne stalo. Tak matke, ktorú nadovšetko miloval, prisľúbil, že po maďarsky viac už rozprávať nebude. Neskôr o tom aj sám napísal tieto slová: "Mňa maďarská škola celkom pomýlila na mysli. Maďarsky som myslel a v mysli som si aj prekladal, keď som písal po slovensky..." V ďalšom tvorivom literárnom úsilí od tejto chvíle ako 25 ročný, začal už výlučne používať iba slovenský jazyk, keďže do roku 1867 písal iba v jazyku maďarskom. J. Šteininger vo svojom článku o Maďaroch píše aj o tom, že "roku 1989 si Budapešť išla zlámať krk ako aktívne likvidovali socializmus, pretože prevratom im skrsla nádej na uskutočnenie veľkomaďarského sna, teraz v divokom kapitalizme. Pri úteku do NATO boli paradoxne, na ich nemilé prekvapenie pribrzdení práve USA, odkiaľ im dnes vidno iba škrpále. James Baker, americký minister zahraničných vecí v januári 1994 totiž prehlásil:"Nemôže byť členom NATO Maďarsko, ktoré spolupracuje so separatistickými hnutiami v Rumunsku a na Slovensku a v ktorom sa dostávajú k moci nacionalistické skupiny, aby sa potom pokúsili anektovať tieto územia a tam žijúce národy." Neuveriteľne výstižná a presná charakteristika maďarského iredentizmu. "Škoda, že tak rýchlo odišla do zabudnutia u väčšiny maďarských politikov." Dodal nakoniec autor článku. Ako všetci vieme, duch každého národa, a teda aj národa slovenského je uchovávaný v jeho knihách, umeleckých dielach, ale aj v obyčajoch, zvykoch a v rôznych historických a iných, ako napríklad i archeologických pamiatkach. Veľmi vecne a pravdivo o tom píše aj autor diela Stratené slovenské poklady II, Milan Vároš. Tentokrát sa podujal sledovať osudy slovenských umeleckých diel a pamiatok, ktoré Slovákom odcudzili Maďari či už v roku 1919 alebo v r. 1938 po viedenskej arbitráži a v súčasnosti sa nachádzajú v maďarských múzeách a galériách. Túto ich lúpeživú mentalitu, teda ducha, podopiera aj svedectvom z ich nedávnej, ale aj dávnej minulosti, keď sa odvoláva na významného rakúskeho historika a spisovateľa profesora Paula Lendvaia, ktorý do roku 1956 žil v Budapešti. Vo svojej knihe, Tisíc rokov maďarského národa, hneď prvú kapitolu nazval: "Pohanskí barbari dobývajú Európu - Svedectvo zo Sant Gallenu." V nej píše o Maďaroch ako o "pohanských barbaroch" a "diabolskom plemene," ktorí v rokoch 898-955 boli "pokladaní za metlu Európy." Keď ďalej uvádza: "Pri svojich lúpeživých a koristníckych ťaženiach zmietli všetko..., vypálili Brémy a Bazilej..., a r. 926 prepadli kláštor San Gallen pri Bodanskom jazere. Na hostine zubami trhali polosurové mäso, chlastali víno a po sebe hádzali ohlodané kosti...Povraždili tam veľa žien a mužov. Až po roku 955, keď utŕžili zdrvujúcu porážku od nemeckých vojsk Ota I. pri rieke Lech, sa následne odhodlali postupne prijať západnú kultúru a kresťanské náboženstvo. V 19. storočí sa znova po tých niekoľkých stáročiach, akoby v Maďaroch vzbúrila krv dávnych predkov, a opäť sa začali v Uhorsku rozpínať a utláčať nemaďarské národy." Píše historik a spisovateľ Paul Ledvai, mimo iné vyznamenaný po r. 1989 aj maďarskými štátnými vyznamenaniami. Aj v knihe Milana Vároša, okrem iného môžeme čítať: "Najviac fondov slovenskej územnej proveniencie sa nachádza v Maďarsku, ktoré boli zhabané na prelome 19. a 20. storočia." Ďalej autor uvádza, že z týchto odcudzených vecí nášho duchovného bohatstva bolo možné na výstave maďarských historických kníh v Umeleckopriemyselnom múzeu v Budapešti r. 1882 spomedzi šesdesiatich vzácnych stredovekých kódexov vidieť viac ako polovicu zo Slovenska. A v tomto súčtu nie sú zahrnuté tie odcudzené veci, ktoré nám Maďari pobrali v rokoch 1918, ale najmä 1919 pri okupácii Slovenska /bližšie pozri aj osobitný článok na tejto webovej stránke: Okupácia Slovenska v r. 1919; ale aj T.G. Masaryk ako filozof.../ Toľko hovoria fakty o nepokojnom duchu nášho južného suseda, s čím musí súhlasiť každý, kto pozná naše spoločné dejiny, ale aj ich súčasné správanie sa v našom zemepisnom priestore; lebo v ňom neustále a všetkými prostriedkami ich politickí predstavitelia oživujú iredentizmus medzi občanmi maďarskej národnosti. Zatiaľ je to iba akási virtuálna ídea Veľkého Maďarska, ale nepochybne budú robiť všetko preto, aby tieto svoje predstavy premenili na skutočnosť, k čomu by im mali poslúžiť všetky možné spôsoby klamstiev, či mystifikácií, no aj praktické kroky, ako sú nimi umelo vytvárané napr. i etnické jazykové getá na juhu Slovenska, či ponad hranice udeľované maďarského štátne občianstvo tým občanom Slovenska, ktorí o to požiadajú, a to takým spôsobom, aký nemá žiadna krajina v Európe a snáď ani vo svete. 9. MARXISTICKÁ NEGÁCIA DUCHA. V druhej polovici l9. storočia vzniká v Európe nový teoretický myšlienkový prúd, osnovaný K. Marxom a F. Engelsom, tzv. marxizmus, ktorý sa svojou teoretickou koncepciou pokúsil riešiť problémy, nie ľudského ducha, lebo toho v podstate negoval a prisúdil mu, že môže byť iba akousi vlastnosťou hmoty a nič viac. Takto ho premenil v materialistickú substanciu, teda v hmotu, a v forme spoločenského vývinu hlavným predmetom jeho záujmu už nebol duch človeka alebo národa, ale to bol - proletariát, ako protipól "vykorisťujúcej buržoázie". Človek v tradičnom ponímaní sa tak z marxizmu vytratil ako dvojjedinosť ducha a tela, a stal sa púhou pracovnou silou, ktorá je vraj predurčená zničiť sociálnu triedu majetkových vlastníkov, teda buržoáziu. Marxizmus, ako teoretickú koncepciu vytvorili spomenutí osnovatelia /Marx a Engels/ z "troch zdrojov a troch súčastí", ktoré vtedy v Európe prevládali: "Francúzskeho ateistického materializmu, anglického ekonomizmu a nemeckej klasickej filozofie", z ktorej prevzali iba dialektickú metódu. Ako by povedal básnik; sobášom bez kostola vzniká z uvedených európskych mysliteľských smerov materialistické učenie, tzv. marxizmus, ktorý s polu s duchom odvrhl aj iracionalitu, bez ktorej, ako to už vo svojej dobe povedal I. Kant, je filozofické učenie bezduché a bezcitné, teda neúplné. Takto vlasne marxizmus vytvoril nového bezduchého človeka v bezcitnom svete, ktorému sa ako idál predkladal projekt "šťastnej a svetlej budúcnosti v komunizme, v ktorom bude hojnosť všetkého pre život človeka a nik nebude trpieť nedostatkom." Aby však k tomu došlo, musí každý ešte za socializmu ako prvej fáze komunizmu, poctivo pracovať a tak zveľaďovať a chrániť všeľudový majetok spoločnosti, ktorého jediným vlastníkom je štát. Toto bohatstvo štátu /25/ ako jediného vlastníka je nevyhnutné preto, aby potom výlučne štát mohol každému občanovi rozdeľovať z neho všetky životné potreby podľa zásluh. Človek takto pozbavený majetku sa zrazu ocitá v marxistickom objatí rovnosti a zásluhovosti, v ktorom stráca nielen svoj majetok, ale napokon aj sám seba ako špecifickú osobnosť so všetkými z toho plynúcimi následkami. Pokračovateľom a realizátorom diela K. Marxa a F. Engelsa sa v tzv. poslednom štádiu monopolného kapitalizmu vo svete stáva V. I. Lenin, vlastným menom Uljanov. On v jednej z najzaostalejších častí vtedajšieho sveta, v Rusku, oproti prirodzenému, evolučne postupnému vývinovému procesu ľudského ducha človeka, národa, postavil svoju "revolučnú teóriu", ktorá vošla do dejín pod názvom, marxizmus-leninizmus. Pomocou nej potom vytvoril projekt ako uviesť do pohybu odcudzenú ľudskú masu, v jeho prípade v podobe ruských "mužíkov", ktorú nazval podľa Marxa proletariátom. No a ten má vraj jedinečnú príležitosť stať sa aj tvorcom dejín. A tak pod jeho vedením sa začali vykonávať také "revolučné premeny" v Rusku, ktorých cieľom bude "vytvorenie beztriednej spoločnosti, kde nebude vykorisťovanie človeka človekom a všetci si budú rovni." A aby nezostalo iba pri slovách, tak tento "prvý revolucionár sveta", Lenin, v októbri r.1917 túto teóriu marxizmu uviedol aj do praxe. Ruský národ pozbavený svojej identity duchovnej, ale i národnej, tak preskakuje jednu vývinovú etapu kapitalizmu, lebo vláda Kerenského, ktorá bola pri moci iba vyše polroka, neznamenala v dejinnej kapitalistickej sebarealizácii ľudského ducha, vlastne nič. V hlavnom meste vtedajšieho cárského Ruska, v Petrohrade, Lenin zvrhol túto vládu Kerenského, popravil cára s rodinou a nastolil prvý bolševicko-proletársky štát na svete. Takto potom na materiálno-feudálnej základni, pod Leninovým totalitným bolševickým vedením, začal bezduchý proletariát vládnuť neúprosnou tvrdou rukou. Sociálny bolševický systém štátnej moci teraz už neumožňoval, aby sa človek rozmanitými formami v podmienkach slobodnej, dejinnej objektivizácie sebauvedomoval a dotváral svoje "Ja", svoju subjektivitu, či už vo forme jedinca, rodiny, národa, alebo štátu. Týmto spôsobom došlo k prerušeniu historicky stáročiami overenej a Heglom popísanej sebarealizačnej púte ducha, ktorý by nadobúdal stále väčších materiálnych, ale aj duchovných rozmerov a hodnôt, aby nimi zabezpečil lepšie životné istoty a perspektívy človeka na tejto zemi. Takto narušená kontinuita premien prirodzeným evolučným spôsobom, ktorá mala umožniť materiálne nasýtenie ľudí Ruska v podmienkach kapitalistickej formy objektivizácie, vlastne znemožnila prechod k vyššej forme svojej sebarealizačnej existencie. Zásada dialektickej kontinuálnej zákonitosti vývinu ľudského ducha sa takto Leninom odvrhla, nebrala sa v úvahu, ale naopak, vraj "v najslabšom článku kapitalistickej reťaze treba nasilu odstrániť starý spoločenský systém." No a táto zásada "najslabšieho článku", sa začala Leninom dokonca považovať aj za zdokonalenie marxizmu. Ruský národ však bol iba na samom začiatku etapy svojho kapitalistického vývinu, v ktorej by malo dôjsť k jeho nasýteniu materiálnymi, ale aj duchovnými hodnotami, a tak i k napĺňaniu jeho odvekých prirodzených ľudských túžieb... Napriek skutočnosti, že marxizmus-leninizmus verbálne uznával vyššie spomenutú dialektickú zákonitosť vo vývine dejín, prax bola celkom opačná. Ruský národ ustrnul v začarovanom blúdnom kruhu; jeho duch absentoval vo všetkých sférach a oblastiach ľudského života, lebo cieľ i prostriedok jeho práce sa mu už vopred odcudzil. A kedže každá obecná zákonitosť sa presadzuje sama v zmysle vyššie popísanej Heglovej púte ducha, a teda nezávisle aj na želaniach človeka, lebo tvorí metafyzickú podstatu súcna. A aj preto v zmysle univerzálnej platnosti tejto zákonitosti, Leninov spoločenský systém po vyše 70. rokoch zaniká. Bol to dôsledok odvrhnutia pôsobenia metafyzického vývinového zákona spoločnosti, čo sa mu napokon vrátilo ako bumerang. Tu, na tomto stupni historického vývinu Ruska, ale aj ostatných krajín, ktorým sa nanútila cesta tzv. budovania socializmu, sa vlastne potvrdila objektívna a nevyhnutná platnosť pôsobenia jedného z hlavných filozofických zákonov dialektiky; zákona negácie, negácie, ktorý, - ako to marxisti často a radi zdôrazňovali, keď hodnotili "víťazstvá" svojich revolúcii vo svete, že - "Hegel geniálne uhádol" vývoj, v ktorom sa "vždy presadí to, čo je životaschopnejšie nad tým, čo je menej životaschopné." A to sa naozaj aj stalo, pretože to menej životaschopné zaniklo! 10.ZÁVER. Dejiny ľudstva sú vždy v konečnom dôsledku dejinami poznania a sebapoznania, a to ako individuí tak národov, štátov, teda subjektov, ktorých duch musí byť niečím viac ako nejakým "odrazom." Musí to byť duch racionálny i iracionálny, zmyslový i nadzmyslový, musí to byť, ako to už povedal vo svojej dobe I. Kant, duch rozmyslu, ktorý je charakteristický tým, že musí byť chápaný ako substancia historického odrazu sveta, ktorú K. Kosík hodnotí aj takto: "Subjekt musí putovať svetom a poznávať svet, aby poznal sám seba. Poznanie subjektu je možné len na základe tohoto subjektu vo svete, subjekt poznáva svet len tým, že do neho aktívne zasahuje a len aktívnou premenou sveta poznáva sám seba." /26/ A túto aktivitu subjektu treba chápať aj ako aktivitu slobodného ducha človeka, ktorý sa zobjetivizováva, a tým i zospoločenšťuje v tých najrozmanitejších formách a podobách svojej existencie. No a pokiaľ tento duch neprejde všetkými prirodzenými formami svojho bytia, či už na počiatku, na úrovni raného vývinového štádia, alebo štádia kapitalistického, ktorý je ťažko definovať na akom kvalitatívnom stupni sa dnes nachádza a ako dlho bude trvať. No podstatné je, že umožňuje v doterajšej sebarealizácii ľudského ducha napĺňať jeho materiálne, ale aj duchovné potreby, a i jeho predstavy vo forme prirodzených túžieb a želaní. A ak tu máme použiť metafóru z Heglovho dialektického myslenia, tak by sme to mohli vyadriť aj tak, aby sa tento náš duch mohol vždy z "týchto kozmických ciest" vrátiť ako z "cudzieho bytia" sám k sebe, v protiklade k prírode, ako vedomie, ako "duch o sebe a pre seba"; čo znamená, že by nebol "subjektívny" ani "objektívny", ale "absolútny." Preto v záujme človeka v tomto štádiu by podľa Hegla mala byť taká oblasť jeho duchovného života, ktorú predstavuje; náboženstvo, umenie a filozofia. Žiaľ, v súčasnom období je to práve filozofia, ktorá je z týchto troch súčasti najviac nedoceňovaná, lebo je podriaďovaná materiálnemu mamonu a moci. Ale zrejme i toto je istý stupeň sebarealizácie, ktorým spoločnosť bude musieť prejsť, a s tým sa vyrovnať. My sme tento stupeň kapitalistickej sebarealizácie tiež prerušili a začali s budovaním socializmu, čím púť nášho ducha na určitú dobu ustrnula, no a ono sa nám to teraz vracia tiež v podobe bumerangu. A to samé platí aj o duchu národov, ktoré sa nechajú unášať vysnívanými ideálmi iredentizmu, šovinizmu, fašizmu a ďalšími ireálnymi a nesplniteľnými víziami v niektorých súsediacich štátoch. A to i napriek tomu, že doteraz sa im táto činnosť vždy vrátila ako bumerang, a zrejme ani v budúcnosti to nebude iné, ak sa z dejín nepoučia. J. Suja-Žiak.---------------------------------------------------- Literatúra: /l/ Kosík, K.: Dialektika konkrétního. Académie ČSAV,Praha l966, s. l9. /2/ Hegel, G.W.F.: Filozofia dejín. SNPL, Bratislava l957, s.445. /3/ Hrušovský,I.: Antalógia z diel filozofov /Predsokratici a Platón/. Epocha, Bratislava l970, s.445. /4/ Zlomky předdsokratovských myslitelů /preklad K.Svoboda/. ČSAV,Praha l962, s.l84. /5/ Platón: Timaios a Kritias. Praha l9l9. /6/ Tamtiež. /7/ Platón v stati "O duši" píše: "ako je boh najvyššou formou sveta, duša je najvyššou formou a prvou entelechiou tela rastlinného, zvieracieho i ľudského." /8/ Konstantinov, F.V. a kol.: /v ruštiene/ Filosofskaja enciklopedia - l. Moskva l96O, s.9l. /9/ Farrington, B.: Věda ve starém Řecku. Rovnost, Brno l950, s.97-98. /l0/ Tamtiež,s. ll3. /Pozri aj: Aristoteles, Metafyzika, Praha l946/. /ll/ Hegel,G.W.F.: Filozofia dejín., SNPL,Bratislava l957, s.57. /l2/ Žukov, J.M. a kol.: Dějiny světa - 4 diel, preklad z ruštiny. SNPL, Praha l96l, s.758. /l3/ Bacon, F.: Nová Atlantída a Eseje. Praha l98O s. 9 a ď. /l4/ Bacon, F.: Nové Organon. Svoboda, Praha l99O, s.l9. /l5/ Patočka, J.: Bacon Veluránsky a Komenského didaktika. In: Pedagogika č.6 /l956/. /l6/ Ako /l4/, s.29. /l7/ Tamtiež. s. 30. /l8/ Descartes, R.: Rozprava o metóde, Praha l947. /l9/ Comenius, J. A,: Continnatio admonitionis fraternae, s.59. In: Archiv pro bádání o živote a spisech J.A. Komenského 3, ed.J.Kvačala l9l3. /20/ Asmus, V. F.: Stručné dejiny filozofie. Preklad z ruštiny. VPL, Bratislava l962 s.l7./2l/ Kant, I.: Die Kritik der reien. Vernuft, l78l. /22/ Kant, I.: Kritika praktického rozumu. Praha l944, s.58 a ď. /23/ Hegel, G. W. F.: Filozofia dejín. SNPL, Bratislava l957, s.225 - 226. /24/ Tamtiež. s.348 - 349. /25/ Machiavelli, N.:Vlády a státy./Preklad St.Janderka/, Zlín l939, s. l49, píše:"Pretože usporiadané republiky majú udržiavať štát bohatým a občanov chudobnými, bola v rímskej ústave po tejto stránke urobená chyba." / 26/ Kosík, K.: Dialektika konkrétního. Académia ČSAV, Praha l966, s. 50 - 5l. Poznámky: Práca, Historický vývin ducha, bola až na stať č.8/ prednesená vo forme referátu na 7.Celoštát.seminári dejín fyzik / CESDEF 92/ v dňoch 22.- 25.9.l992 vo Vzdelávacom stredisku Masarykovej univerzity, v Šlapaniciach u Brna. Publikovaná bola v X.Zborníku dejín fyziky, vyd.:Vysoká vojenská škola v L. Mikuláši a pobočky: Jednota slov. matematikov a fyzikov, ako aj Slovenskej spoločnosti pre dejiny vied a techniky pri SAV Bratislava. Práca bola opublikovaná aj v týždenníku Matice slovenskej, v Slovenských národných novinách od č.l7/ l999 až po č.24/ l999, zo dňa 27.4. až l5.6.l999.Zároveň bola rozšírená o stať: Kresťanský vývin ducha a táto verzia bola zahrnutá aj do tejto súbornaj práci. * Platón pojem "duch" nepoznal, preto požíval v tom čase významove rovnaký pojem "duša." ** Bulhari ako aziati však na rozdiel od Maďarov a Albáncov prijali od tamojších Slovanov písmo /cyriliku/, reč a z veľkej časti aj kultúru. ***Herder, J.G.:Ideen zur Philosophi der Geschichte der Menschheit, Weimar 1776. ---------------------------------------------------------------------------------------Július Suja-Žiak------------------