ZAČIATOK A PRIEBEH OSLOBODZOVACIEHO HNUTIA
ZA NEZÁVISLOSŤ USA.
ÚVOD.
Situácia na severoamerickom kontinente je v prvej polivici l8. storočia veľmi zvláštna v tom, že na jednej strane je tu anglickou koloniálnou mocnosťou do života spoločnosti neúprosne presadzovaná poslušnosť voči kráľovskej korune, no na druhej strane intelektuálne spoločenské vrstvy sú i napriek feudálnym pomerom, alebo práve preto, opájané vlnou osvietenskej filozofie, ktorá sa sem dostáva zo západnej Európy, najmä z Francúzska, ale aj zo samotného Anglicka. Diela Bacona, Newtona, Locka, Harringtona, Miltona, Voltéra, Montesquiea, to sú všetko duchovné zbrane, proti ktorým koloniálna moc nepozná obranu. Preto vo viacerých týchto okupovaných severoamerických osadách a oblastiach sa približne od polovici storočia začínajú vytvárať rôzné nespokojné skupiny a združenia. Jedno takéto združenie amerických mysliteľov, ale aj niektorých popredných politikov - intelektuálov, založil jeden veľmi schopný a tvorivý vedec - fyzik a ekonóm, no i mysliteľ - filozof, Benjamin Franklin /l706 - l790/. Tento sa v r. l743 rozhodol, že na povznesenie ducha, tvorivých a nielen vedeckých, ale aj popredných politických dejateľov vytvorí tzv. Americkú filozofickú spoločnosť, ktorej členom sa stali aj ďalší myslitelia, ako napr. Samuel Adams, ktorý na Harvardskej univerzite v r. l740 práve končil štúdie, a svojou dizertačnou prácou zdôvodňoval, aj na základe Lockového filozofického učenia, zákonnú povinnosť povstať voči vládnym úradom, ak tie neplnia vôľu ľudu a neochraňujú jeho základné, prirodzené ľudské práva. Ďalším členom spoločnosti bol Thomas Paine demokratický politik a mysliteľ, ktorý, odvolávajúc sa na „prirodzené práva“ človeka vyzýval k tomu, aby sa kolónie stali nezávislými, a aby sa všade po celej koloniálnej dŕžave Angličanov v severnej Amerike zavádzalo demokratické zriadenie. Neskoršie, po vysokoškolských štúdiach, do tohoto učeného združenia vstúpil aj Thomas Jefferson, ktorý sa vlastne v r. l743 iba narodil, preto si na členstvo v tejto prestížnej filozofickej spoločnosti musel niekoľko rokov počkať. Ale aj uňho, rovnako ako u svojich starších kolegov, veľký ohlas už dlhšie vyvolávali filozofické diela F. Bacona, Voltéra, no predovšetkým veľkého osvietenca Johna Locka s jeho senzualistickou filozofiou, najmä z jeho teóriou - prirodzeného práva na sebaurčenie, o rozdelení moci v štáte, ako aj práva na revolúciu, ak panovník nekoná v záujme ľudu.
Keď anglické úrady k týmto a ďalším aktivitám a vyhláseniam sa začali stavať represívne a ešte viac miestne obyvateľstvo zaťažili daňami, tak rozhorčený ľud začal nahlas s posmechom vyslovovať aj také obavy, aby koloniálne úrady nezaviedli ešte aj daň „z hlasovania a zo slnečného svetla a vzduchu.“ Keď v marci l770 vyšli rozhorčení robotníci do bostonských ulíc protestovať proti stále sa zhoršujúcim pracovným podmienkam a začali v prístave bojkotovať vykladanie anglického tovaru z lodí, koloniálna správa proti nim nasadila vojsko, ktoré použilo proti protestujúcim zbrane a 6 demonštrantov zastrelili. Po tejto udalosti si prístavní zamestnanci vytvorili tzv. Dorozumievacie výbory na čele so S. Adamsom, J. Warrenom a P. Reverom. Keď v r. l773 odhlasoval anglický parlament tzv. čajový zákon, ktorým chcel zdôrazniť svoje právomoci pri ukladaní daní v kolóniach, výbor prevzal moc do svojich rúk, aby sám rozhodoval o ďalších svojich záležitostiach.
ZAČIATOK A PRIEBEH OSLOBODZOVACIEHO HNUTIA.
Prelomovým rokom pre Američanov sa stal rok l774. Vtedy sa v januári z Anglicka práve vrátil demokratický politik Thomas Paine, ktorý sa Lockove filozofické myšlienky odhodlal po krajine šíriť všetkými možnými prostriedkami, aby sa tieto dostali aj do myslenia pospolitého ľudu. Napokon tieto, na tú dobu doslova revolučné myšlienky, sa stali natoľko populárne, že už aj kazatelia v nedeľných pobožnostiach svoje kázne vždy končili citátmi z diel J. Locka. Situácia v kolóniach sa stále viac elektrizovala a bolo len otázkou času, kedy nespokojnosť naberie vrcholu, lebo bola napätá do krajnosti. Túto situáciu umocňovali ešte aj stále živé a bolestivé spomienky na šesť mŕtvych bostonských prístavných robotníkov z pred štyroch rokov, proti ktorým okupačné vojská použili zbrane. A vtedy to bol práve S. Adams , ktorý napísal takéto prevolanie: „Krv preliata na bostonskej dlažbe volá po pomste!“ A navyše, už v tomto období sa koncom decembra l773 anglickí kolonisti rozhodli, že dovoz čaju bude vykonávať len ich Východoindická spoločnosť a bostonský prístav definitívne uzavreli. Nuž znovu sa začal protest, ale tentokrát spôsobom dosť neobvyklým, ktorý vošiel do dejín ako tzv. „bostonské pitie čaju“. Situácia sa v napätom stave udržiavala ešte aj tým, že vo Virgínii bol na protest uzavretia bostonského prístavu vyhlásený deň smútku, pôstu a modlitieb. Po týchto akciách neposlušnosti, ktoré nenachádzali u kolonizátorov skoro žiadnu pozitívnu odozvu, sa jeden z najmladších demokratov - filozoficky vzdelaný Thomas Jefferson vtedy rozhodol napísať v júni l774 anglickému kráľovi Jurajovi III. list, v ktorom mu oznámil vypovedanie akejkoľvek poslušnosti: v mene svojom, ale aj v mene amerického ľudu mu listom zdeľuje, že americká pôda, ktorú si anglická kráľovská koruna neprávom privlastňuje, mu táto podľa prirodzeného práva nepatrí, lebo tá je iba majetkom toho, kto na nej v pote tváre a krvi pracuje a obrába ju.
Áno, takto sa to začalo. Hneď nato v októbri l774, dvanásť osád požiadalo o zvolanie I. kontinentálneho kongresu do Philadelphie, kde delegáti požiadali o kontrolu daňovej politiky okupačnej vlády a zároveň navrhli schváliť rezolúciu o bojkote a neposlušnosti voči britským príkazom, a o nevyhnutnosti začať viesť vojenské prípravy voči kolonizátorom. Pre koordináciu týchto akcíí bola založená Kontinentálna asociácia, ktorá mala za úlohu uvádzať túto rezolúciu do praxe a zároveň mala kontrolovať výbory bezpečnosti. Toto je už vlastne aj de facto otvorená výzva na začatie amerického hnutia za nezávislosť. V decembri l774 začali po krajine živelne vznikať ozbrojené oddiely, ako napríklad „chlapci slobody“ a iné, ktoré sledovali akcie okupačných vojsk, aby ich vzápätí prepadávali a tak získavali od nich zbrane a muníciu. Ako vidíme, oficiálna výzva Kongresu podnietila americký ľud k tomu, že vtedy zároveň povstalo proti anglickej koloniálnej vláde aj známych l3 osád na východnom pobreží. V nasledujúcom roku došlo aj k prvým väčším zrážkam medzi povstalcami a koloniálnymi vojakmi. Zväčša to boli ešte len akési menšie a ojedinelé partizánske prepady niekde v lese, alebo keď sa zpoza budov strieľalo na anglických vojakov, aby sa im dalo na vedomie, že nie sú na americkej pôde vítaní. No začiatok vojny väčšieho rozsahu vysel na vlásku. A podnet k nemu dali samotní kolonizátori, keď vyhlásili zatykač na S. Admasa a J. Hancocka. Vtedy sa jeden anglický vojenský oddiel zároveň odhodlal obsadiť aj jedno skladište zbraní povstalcov, aby ich vzápätí zrekvírovali. Lenže tí sa o tejto zamýšľanej akcii dopredu dozvedeli a na koloniálnych vojakov sa dôkladne pripravili, takže keď tí jedného aprílového rána r. l775 dorazili do Lexingtonu, aby ukryté zbrane ukoristili, v tom sa na nich zosypala paľba bojových povstaleckých oddielov. Všetci anglickí vojaci padli. Nuž a takto sa začala vojna za oslobodenie krajiny. Jej ohlas bol v Anglicku prijímaný rozpačito, najmä po veľkých stratách u Lexingtonu, ale aj u Cocordotu ešte v polovici apríla l775. A o tri mesiace neskôr, aj pri Bunker´s Hill, lebo tu padlo vtedy veľa vojakov na obidvoch stranách. Takže doterajšie zväčša pokojné hnutia, ktoré rôznými formami poddaných proti Jeho veličenstvu iba protestovalo, zrazu prerástlo do skutočných a neľútostných ozbrojených akcií. Americkí vojaci boli vo veľkej nevýhode, lebo nemali dostatočne potrebný vojenský výcvik, takže v nasledujúcich dvoch rokoch po niekoľkých zväčša neúspešných bojoch, sa G. Washingtonovi len s veľkými stratami darilo americkú armádu zachraňovať pred zničením či obkľúčením, ako napríklad u Long Islandu. Vtedy sa zachránili iba za tú cenu, že ustúpili do Pensylvánie. No ale aj tak utrpeli ťažkú porážku u Trentonu v r. l776, keď gen. Ch. Lee sa vzdal Angličanom. Po 80. rokoch sa vyjavila pravda o tom, že tento generál tu vraj zradil a dobrovolne sa vzdal nepriateľovi. V týchto prvých dvoch rokoch sa armáde Kongresu veru nedarilo, lebo z pôvodných 34 000 mužov zostalo po krvavých bojoch na žive iba okolo 4 000 vojakov. Tieto veľké straty boli zapríčinené aj preto, že anglické vojská začali používať taktiku boja v rojnici, čo v dovtedajších vojnách sa v priamych útočných akciách takáto forma boja ešte nepoužila, takže pre povstalcov bola úplne neznáma. Thomas Paine, ktorého Kongres poveril dozorom nad bojujúcou amádou, začal v tomto najťažšom období oslobodzovacích bojov, vydávať aj svoj vlastný časopis, pod názvom „Americká kríza“, v ktorom vyzýval ku statočnosti všetkých vlastencov a nabádal ich, „že čím ťažšie sú skúšky, tým radostnejšie bude ich konečné víťazstvo.“ Pravicové krídlo v americkom kongrese sa pod vedením Johna Dickinsona pokúsilo kráľovi ponúknuť aj mier, keď mu dokonca poslali i tzv. petíciu olivovej ratolesti. Vláda Juraja III. odpovedala však silou, keď nariadila britskému loďstvu, aby podpálilo mesto Falmouth, dnešný Portland. A aby toho nebolo málo, dala príkaz spustošiť aj brehy Virgínie u osady Creek Bridge.
Predchádzajúce neúspechy na bojiskách podnietili G. Washingtona k intenzívnemu premýšľaniu, ako by nepriateľa zaskočil. Stalo sa tak v štedrovečernej noci r. l776. Vtedy G. Waschington dostal požadované čerstvé posily, tak s týmito čerstvými silami sa rozhodol, že Angličanov pri štedrovečernom hodovaní prekvapí, a tak na nich v tábore u Trentonu aj zaútočil. Konečne dosiahol túžobne očakávané víťazstvo, no aby sa ale ubezpečil či to nebola iba náhoda, hneď nato Angličanov porazil aj druhej bitke u Princentonu. Týmto prekvapivým útokom sa konečne dočkal tak dlho očakávaných vojenských úspechov. Angličanom už nepomohla ani ofenzíva Burgoynovej armády u kanadských hraníc, či Clintonovej armády pri rieke Hudson. Šťastena sa tentokrát priklonila po niekoľkých počiatočných vojenských neúspechoch, definitívne na stranu Američanov. Ich ďalšie víťazstvá, no najmä u Saratogy, znamenali defitívny krach strategických plánov britského velenia.
Vo februári l778 nasleduje podpísanie zmluvy o priateľstve medzi Francúzskom a Spojenými štátmi, čím sa tak vytvárajú priaznivé podmienky americko-francúzskeho spojenectva proti odvekému nepriateľovi Francúzska. A v tomto spojenectve proti Anglicku, si na kráľovskom dvore Juraja III. začínajú uvedomovať, že situácia sa pre Anglicko ani v zahraničnej politike na európskej pevnine nevyvíja priaznivo. Najmä potom, čo sa príkladom Francúzska inšpirovalo aj Španielsko a Holandsko. Takže proti Anglicku sa postavili okrem Ameriky aj ďalší traja najväčší rivali na atlatickom pobreží Európy. Ak sa k tomu pripočíta aj tzv. ozbrojená neutralita Ruska, čo v podstate znamenalo, že nepodporuje nepriateľské akcie Anglického loďstva proti obchodu neutrálnych mocností, tak proti Anglicku potom vlastne boli všetky rozhodujúce mocnosti Európy. V takejto situácii Angličanom neostávalo už nič iné, než pristúpiť k mierovým rokovaniam. Tie sa však uskutočnili za necelé dva roky, a to až po tom, čo spojenecké americko-francúzske jednotky, ktoré boli trojnásobne silnejšie ako anglické, prinútili gen. Cornwallisa vzdať sa vojskám Ligy neutrálnych štátov a Francúzska v obkľúčenom Yorktowne /l9. l0. l78l/. Bola to definitívna porážka Angličanov na americkej pôde, ktorá ukončila všetky vojenské akcie.
Začiatkom septembra l783 sa konečne delegácie Anglicka a USA odobrali k mierovým rokovaniam do Paríža. Za americkú stranu je do čela delegácie vymenovaný jeden z najskúsenejších a najschopnejších mužov Ameriky, Benjamin Franklin - všestranný vedec a americký osvietenský filozof. Popri oveľa mladšom T. Jeffersonovi, ktorý nezávislosť vyhlásil ečte v r. l776, je tak B. Franklin druhým predstaviteľom odbojového oslobodzovacieho hnutia, ktorý sa podpísal pod text nezávislosti, i keď tentokrát, ako čelný predstaviteľ americkej delegácie na mierových rokovaniach vo Verseilles. Týmto aktom je sloboda a nezávislosť USA zpäčatená i Anglickom, čo znamenalo ich definitívne uznanie aj bývalou koloniálnou mocnosťou.
Popri G. Washingtonovi /l732 - l799/ ako hlavnom veliteľovi oslobodzovacích vojsk, najväčšiu zásluhu na vytvorení nezávislého a demokratického charakteru štátu na severoamerickom kontinente, majú najmä títo mysliteľsky založení predstavitelia USA: Franklin, Adams, Paine, Jefferson. Lebo to boli oni, ktorí začali šíriť oslobodzovacie myšlienky o nezávislosti a vytvorení slobodného štátu, keď prevolávali hesla: rovnosť, sloboda a vlastníctvo, aby burcovali ľud za svoje oslobodenie. Všetci sa stali horlivými význávačmi týchto osvietenských myšlienok, pôvodne prebratých z Európy; od J. J. Rousseaua, G. B. Mablyho a ďalších najmä francúzskych osvietencov. Aby tak pod heslom týchto práv, pojem „vlastníctva“ spojili s pojmom „práca“, ktoré sa u nich už nepričleňovalo k právam prirodzeným, ale k občianskym, t. z. historicky sa meniacim. V tomto prípade nedávali za pravdu Lockovi, ktorý na rozdiel od nich aj osobné vlastníctvo považoval za právo prirodzené, čiže večné. Takže pravdou zostáva, že tieto heslá prispôsobili svojej dobe, a niektoré v tom zmysle aj pozmenili. A to len preto, aby napr. taký pojem, ako „vlastníctvo“, vyhovovalo ich systému zamýšľaných reforiem, takže ho jednoducho nahradili výrazom - „snahou po šťastí.“ Čiže sa tu už dopredu predikovala myšlienka získavania majetkového bohatstva jeho privlastňovaním, /ktoré im malo prinášať vytúžené šťastie/, čo sa hneď začalo aj v plnom rozsahu uplatňovať pri vyvlastňovaní majetku anglikánskej církvi, britskej šľachte, /ktorá sem prišla zbohatnúť/ a veľkostatkárom - kolonizátorom.
Jeffersonove prehlásenie o nezávislosti spočívalo na princípoch, respektíve stanoviskách, ktoré by obsahovalo aj formu štátneho usporiadania krajiny, teda vyhlásenie republiky na čele s prezidentom, kde by v novom štátnom útvare /republike/, boli zakotvené aj také ustanovenia, ktoré do života spoločnosti budú zavádzať a uplatňovať základné demokratické práva a slobody, ako napríklad: rovnosť občanov pred zákonom, zvrchovanosť ľudu, právo vlastníctva súkromného majetku, ale aj právo ľudu meniť formu vlády a pod.
Pôvodne T. Jefferson do Prehlásenia o nezávislosti zakotvil aj návrh na zrušenie otroctva, ale tým by bolo „šťastie bielych ohrozené“, takže na žiadosť Južnej Karolíny a Georgie, bol tento paragraf vyčiarknutý. Neprijatie tohto zákona Jeffersona, ako rozhľadeného a osvietenského politika, veľmi rozčarovalo, lebo to bolo ustanovenie, ktoré ešte zaviedol kráľ, a bolo „proti ľudskosti.“ On ale nemienil v tejto otázke len tak rezignovať. Preto, keď sa mu ďalšia príležitosť naskytla, a tá prišla v r. l784, znovu predkladá svoj návrh zákona na zrušenie otroctva vo všetkých štátoch Unie. Ale ani tentokrát nebol jeho návrh väčšinou hlasov prijatý, i keď teraz o jeho zamietnutí rozhodol iba jeden hlas. /Je zujímavé, že v tomto im kráľovský akt proti ľudskosti nevadil?!/ Jefferson bol vtedy sklamaný, lebo v neprijatí tohto zákona o zrušenie otroctva v novom štáte, na ktorom sa takou významnou mierou oduševnene podieľal, na americkej demokracii a ľudských právach stále zostávala zahanbujúca škvrna. Čo on osobne považoval za vážny nedostatok amerického zákodárstva, ktoré ale v tomto období odzrkadľovalo myslenie a predsudky väčšiny vtedajších amerických politikov.
Anglicko sa po vojenskej porážke na severoamerickom kontinente len tak ľahko nevzdávalo svojich predsavzatí a zámerov. Preto sa všemožne snažilo svoje nové pozície tu aj naďalej presadzovať, napríklad i prostredníctvom tzv. slobodného obchodu a trhu. A kupodivu celkom sa im to aj darilo, takže vo veľmi krátkom čase, Spojené štáty zaplavili lacným tovarom za dumpigové ceny, a to aj na dlhodobé úvery. Pre USA bol takýto obchod veľkým nešťastím, lebo znevýhodňoval zakladanie vlastných amerických manufaktúr, pretože tovar dovážaný zväčša z ázijských kolónií, bol natoľko lacný, že malí a strední farmári, ktorých bola väčšina, sa nedokázali svojími výrobkami doma presadiť. A to malo veľmi neblahý vplyv na americkú ekonomiku.
Preto na jeseň l786 dochádza aj k ojedinelým vzbúram malých farmárov, ba i k menším povstaniam, keď je na vláde požadovaná zmena agrárneho zákona, ktorý by prerozdelil vlastníctvo pôdy, lebo to nebolo v predošlých rokoch rozdeľované podľa vyhlasovaného hesla „rovnosti,“ ale v duchu násilia a korupcie.
T. JEFFERSON SA STÁVA 3. PREZIDENTOM USA.
V rokoch l785 - l789 sa T. Jefferson stáva vyslancom USA v Paríži. A keďže to bola doba aj začiatku Veľkej francúzskej revolúcie, lebo Francúzsko sa rozhodlo ísť tiež cestou „slobody, bratstva a rovnosti,“ aby sa tak zaradilo do čela demokratických štátov sveta, /veď napokon bolo kolískou osvietenstva/, stal sa Jefferson jej obdivovateľom a sympatizantom. Po dobu jeho misie vo Francúzsku americký kongres schválil dňa 28. septembra l787 ústavu Spojených štátov, ktorú vypracoval konvent a schválili všetky štáty Únie. Ústava do platnosti vstúpila až 2l. 6. l788 a podľa nej boli oficiálne vytvorené a uzákonené aj ústredné orgány štátnej moci. Tu sa však žiada pripomenúť, že americká Ústava sa dotvorila síce pod vplyvom západoeurópskeho osvietenstva, ale jej široké myšlienkovo-filozofické podhubie vyrástlo z occamského nominalizmu a anglického empirizmu, predovšetkým F. Bacona a T. Hobbesa. No a tento myšliekový prúd hlásal, že veda a filozofia sa nemajú pestovať len pre zdokonalenie ľudského poznania, ale aj pre pozdvihnutie a upevnenie moci. Myšlienka upevňovania moci bola dominantná predovšetkým u T. Hobbesa, ktorý tvrdil, že tak ako v prírode platí právo silnejšieho, rovnakú úlohu by malo zohrávať aj spoločenské právo pri určovaní formy štátu. A práve túto skutočnosť si veľmi dobre uvedomovali či už Franklin alebo i Jefferson, no ale aj ďalší tvorcovia síce novej, ale tiež v podstate dobyvateľskej a mocenskej kultúry na americkom kontinente. T. Jefferson po skončení svojej diplomatickej misie sa v r. l790 vracia späť do Spojených štátov, kde sa stáva na tri roky štátnym tajomníkom /sekretárom/ v prvej vláde G. Washingtona. V nej mal potom na starosti politické, obchodné, ale aj diplomatické vzťahy s Francúzskom.
. V roku l796 je T. Jefferson, ako humanista a americký osvietenský filozof, zvolený za prezidenta Americkej filozofickej spoločnosti, lebo jej zakladateľ B. Franklin, ktorý túto funkciu zastával dlhé roky, práve pred šiestimi rokmi umrel. T. Jefferson na tomto poste zotrval až do volebného obdobia na funkciu 3. prezidenta Spojených štátov amerických. Tá doba nastala v r. l80l, keď vo volebnej porážke strany federalistov, je zvolený po G. Washingtonovi a J. Adamsovi, tretím prezidentom Spojených štátov amerických. Za jeho prezidentské obdobie v rokoch l80l až l809, si Spojené štáty upevnili svoje postavenie vo svete. Lebo okrem hospodárskych úspechov sa podarilo k USA pripojiť Ohio a od Francúzska odkúpiť aj Louisianu. Jefferson si so zahraničím upevňoval svoje postavenie aj tým, že nadväzoval s nim diplomatické vzťahy, ako napríklad s Ruskom. Zároveň sa mu čiastočne podarilo splniť aj to, čo ho najviac znepokojovalo, a to bola otázka otrokov. Preto na sklonku svojho funkčného obdobia, ešte v kresle prezidenta USA, zakazuje dovoz čiernych otrokov z Afriky. Zároveň v r. l807 prerušil s Európou obchodné styky vyhlásením embarga, aby tak eliminoval zhúbny vplyv Anglicka na americkú ekonomiku, no a zrejme aj kôli nepredvídateľnej rozpínavosti Napoleonovho Francúzska. Za jeho vlády však vo vnútri USA došlo k posilneniu, najmä osvietenských programov v kultúre a v školstve, no aj v ďalších oblastiach spoločenského života. Tak napríklad v hospodárskej politike bol okrem iného aj zástancom stredného a drobného podnikateľského stavu, ktorý sa len ťažko zmáhal, preto v súkromnom podnikaní razil zásadu čestnosti a bezúhonnej príkladnosti, najmä pri nadobúdaní majetku. Pri tejto činnosti razil zásadu, ktorá bola zhodná so zásadami anglického osvietenca J. Locka, a to, že práca každého podnikateľa, či už veľkého alebo malého, by nikdy nemala byť poškvrnená žiadnými neetickými spôsobmi v jeho podnikateľských aktivitách.
Po skončení Jeffersonovho funkčného prezidentského obdobia v r. l809, proti vláde vo Washingtone tentokrát svoje vojenské aktivity vystupňovali indiánske kmene, a to po celom území Únie, až k hraniciam Kanady, kde prebiehali ostré boje. K týmto občianskym zrážkam sa pričleňuje ešte aj tzv. druhá vojna o nezávislosť USA s Anglickom, lebo zväčšovanie územia Únie narážalo na stále väčší odpor kráľovskej koruny. K vyvrcholeniu sporu došlo najmä po tom, keď USA vo svojej expanzívnej politike za 4. prezidenta J. Madisona, okupovali španielskú Floridu. Angličania vtedy obsadili Washington, ale konflikt sa im napokon podarilo uzavretou mierovou zmluvou z Gentu, dňa 24. decembra l8l4 zažehnať.
ZÁVER.
Konvent pod veľkým tlakom nespokojných občanov s pôvodným znením ústavy, napokon v r. l787 schvaľuje dodatky do tzv. druhej ústavy. V podstate to boli v priebehu dvoch rokoch uskutočnené len akési doplňky do pôvodnej ústavy. Celkom sa ich podarilo schváliť a do ústavy zahrnúť desať: slobodu slova, tlače, zhromažďovania, osobnú slobodu, podávanie petícií, nosenie zbraní, slobodu odmietnúť voj. službu a ď. Táto tzv. druhá ústava z r. l789 bola dôležitým zákonným opatrením, najmä preto, že vytvárala predpoklady k upevneniu národného povedomia, a definitívne skoncovala s feudalistickými prvkami najmä v agrárnej oblasti.
Doba sa konečne v krajine začala postupne v novom storočí upokojovať a Jeffersonovi až teraz zostávalo viac času aj na ďalšie osvietenské a humanitárne aktivity. Uvedomoval si, že jeho vlasť potrebuje stále viac vysokoškolsky vzdelaných odborníkov, preto sa v r. l8l9 rozhodol, že vo Virgínii založí univerzitu. A podľa vzoru anglických a francúzskych osvietencov; J. Locka, J. J. Rousseaua, a G. B. Mablyho ale i ďalších, začína na škole organizovať a zavádzať taký systém prednášok, ktorý by mal blízko k ich filozofickým a sociologickým názorom. Takýmto spôsobom sa začala na americkej pôde vychovávať istá vrstva kultúrnych a humanitne vzdelaných mladých ľudí, i keď stále viac ovplyvňovaných novou pragmatickou filozofiou. On sám sa zaoberal etikou a filozofickými problémami prirodzeného práva, čo považoval za veľmi významé filozofické otázky nielen v oblasti duchovnej sféry, ale, ako sme sa o tom presvedčili aj z jeho Deklarácie o nezávislosti, i v praktickom živote. V etike síce bol zástancom myšlienky, že hlavnú rolu v nej zohrávajú vrodené ídey, no veľký význam prisudzoval aj charakteru mravných spoločenských noriem, lebo tie zohrávajú nezastupiteľnú úlohu v praktickom živote človeka. A podceňovanie tejto stránky morálky, či už z pohľadu ateizmu alebo z nedoceňovania a zanedbávania charakteru týchto spoločenských morálnych noriem aj u tak významného a váženého filozofa, akým bol napríklad francúzsky senzualista C. A. Helvécius, odsudzoval a podroboval kritike.
Július Suja-Žiak
Literatúra:
/ l / Andrews, C. M.: The colonial background of the American
revolution, New Haven l924.
/ 2 / Burnett, E. C.: The Continental congress, New York l94l.
/ 3 / Clarck, D. E.: The West in American history, New York l937.
/ 4 / Franklin, B.: Autobiographical writings. Selectet and ed.
by C. Van Doren New York l945.
/ 5 / Jefferson, Th.: The Complete Jefferson. Containing his
major writings ... Asssembled and arranged by G.
K. Padover. New York l943.
/ 6 / Konstantinov, F. V. a kol.: Filozofická encyklopédia, diel
l. /rusky/, Štát. ved. nakladateľ.,Moskva 1960.
/ 7 / Spisy: The papers of Thomas Jefferson v. l - l4,
Princenton / New Jersey/ l950 - 58.
/ 8 / Světové dějiny v datech d. l, NPL, Praha l964.
/ 9 / Vossler, O.: Die amerikanischen Revolutionsideale in ihren
Verhältnis zu den europäischen. Untersucht
an Thomas Jefferson, München l929.
/ l0 / Zutise, J. J. a kol.: Dejiny sveta , zväzok V. /česky/,
NPL Praha l963.