Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


ELEATSKA ŠKOLA. Hlavnými predstaviteľmi elatskej školy sú Xenofanes, Parmenides, Zenon a Melissos. V roku 540 pr. Kr. založili občania maloázijského mesta Kolofon na juhoitalskom pobreží osadu Eleu. Boli to zrejme buď nespokojní občania, alebo dokonca vyhnanci, akým bol aj sám zakladateľ eleatskej školy Xenofanes. Tu v Eley od polovici 6. storočia pr.Kr. s nim žili a pôsobili aj Parmenides a Zenon. Melissos ako najmladší, ich filozofické myšlienky obhajoval až okolo r. 440 pr.Kr. No všetci sa popri filozofii zaoberali aj aktívnou politickou činnosťou. Tak napríklad Parmenides bol spoluobčanmi, lebo na rozdiel od Xenofana bol rodom Eleyčan, považovaný aj za jedného z hlavných politických vodcov Eleye. Plutarchos o ňom píše:"Parmenides svoju vlasť skvelými zákonmi uviedol do poriadku, takže občania každoročne museli sa prísahou zaviazať, že zostanú verní zákonom Parmenidovým." O Zenonovi zas Diogenes Laertský píše nielen ako o vynikajúcom filozofovi, ale aj schopnom štátnikovi. No a Melissos bol zasa veliteľom loďstva, ktoré zvíťazilo v námornej bitve proti Aténam v časoch Periklových. Xenofanes sa narodil r. 580 pr. Kr., ale presný rok úmrtia nie je známy, dožil sa však vyše 90. rokov. Keď opustil svoje rodisko Kolofon, potom putoval po viacerých gréckych osadách a mestečkách ako básnik, aby si tak získaval prostriedky k obžive. V jednom zo zachovaných fragmentov sám o sebe píše: "Je tomu už 67 rokov čo roznášam svoje myšlienky po hellénskej krajine. A vtedy mi bolo asi dvadsaťpäť rokov, ak sa nemýlim." Myslel tým obdobie, keď po Hellade chodil ako rapsod /básnik/, a živil sa iba tým, čo od ľudí dostal. Xenofanes ako filozof má zásluhu pri rozvoji vedeckého myslenia aj v tom, že okrem zmyslového poznania vyzdvihol i rozumovú stránku v poznaní, ktorej prisúdil rozvážnosť a úžitok. Fyzickej sily si veľmi nevážil a staval ju do protikladu s múdrosťou. Preto na jej margo aj napísal: "Nie je potrebné ospevovať zápasy Titanov, Gigantov a Kentaurov - výmysli skorších dôb..., ale je treba oslavovať tých, ktorí dávajú najavo svoje prednosti v pamäti a vytrvalosť v cnosti." Podľa Xenofana sú "naše vedomosti omnoho lepšie, ako sila ľudí či koní. Je nezmyselný a nespravodlivý zvyk dávať prednosť telesnej sile pred užitočnou múdrosťou." A na adresu "ľudových más" vyhlasoval, že "väčšina je slabšia ako rozum." Bohom prisudzoval ľudské vlastnosti a mal posmešný postoj k viere, vešteniu a k proroctvám. Stredobodom jeho fizozofických názorov je idea jednoty sveta, pretože svet je jediný, večný a túto všejedinnosť nazýval aj božstvom. Jeho boh má abstrakne metafyzický charakter a tvorí podstatu celého kozmu. Podľa Aetiusa, Xenofanov svet nebol stvorený, ale je večný a nezničiteľný. Keď ďalej poznamenáva, že keby svet vznikol, musel by aj zaniknúť. Xenofanes uznával večné bytie, ale na rozdiel od Miléťanov ho považoval za večný, nehybný a nepremenný. Slnko a ostatné nebeské telesá vznikajú podľa Xenofana z rožeravených mračien, ktoré cez deň zhasnú a na noc sa znova rozžhavia ako uhlíky. Čiže východ i západ nebeských telies je ich rozžeravovanie a zhasínanie. Mračná vznikajú z vlhkých výparov a voda je ich zrdojom. Moria sú prameňom vody a vetrov, píše Xenofanes, a dodáva, že zem sa tak zbavuje vody. K zmyslovému poznaniu sa staval kriticky, pretože nám nepodáva vždy pravdivé poznanie. Opravdovú podstatu poznávaných vecí je možno dosiahnúť iba rozumovým poznaním. Parmenides /540-asi 465 pr. Kr./ Priateľ a žiak Xenofanov, pokračoval v šlapajách svojho učiteľa. Už sme sa zmienili o ňom, že bol aj vynikajúcim zákonodárcom. Bol rodom z Eleye a pochádzal zo šľachtickej rodiny. Jeho filozofické učenie je obsiahnuté aj v jeho básni "O prírode", kde alegorickým spôsobom popisuje putovanie mladého muža k bohyni, ktorá mu zjavuje pravdu. Je to vlastne jeho obrazný opis cesty, ktorú vykonal konským záprahom, kde za pomoci rozumu s múdrosti uháňa za dievčatmi, ktoré predstavujú jeho zmyslovosť; orgány zraku predstavujú slnečné devy, ktoré v noci opustili svoj príbytok a smerujú k svetlu preto, lebo oči bez neho by neboli k ničomu atď., čím poukazuje na význam a prednosti rozumu pred zmyslovými orgánmi, čiže zmyslovým poznaním. Parmenides veľmi jasne oddeľuje pravdu získanú rozumom od pravdy založenej len zmyslovým poznaním, ktorá je nedokonalá a preto varuje pred slepou dôverčivosťou. Bytie chápe v súlade so Xenofanovým učením ako nepremenné a vždy rovnaké, teda v tomto chápaní je v úplnom protiklade s Miléťanmi a Herakleitom. Rovnako ako jeho učiteľ, i on je veľmi kritický k ľuďom s "prázdnou hlavou." Bytie považuje za večné, nevzniká a nezaniká, je stále rovnaké. Bytie a myslenie stotožňuje, pritom je nehybné, prežíva večný pokoj a tým aj reálnosť pohybu a mnohotvárnosť. Zenon z Eleye /asi 490-430 pr.Kr./ bol žiakom a nástupcom Parmenidovým. Zenon už za svojho života sa stal slávnym ako talentovaný učiteľ a vynikajúci rečník. Zenon bol aj aktívnym politikom. Diogenes Laertský o ňom píše: "Svojmu rodnému mestu, bývalej fokaiskej kolónii, ktorá sa zpočiatku nazývala Hiela a pozdejšie Eleya, mestu nepatrnému, ktoré vedelo vychovávať iba dobrých mužov, dával prednosť pred pyšnými Aténami. Ani raz nenavštívil Atény, ale žil iba vo svojom rodisku." Rozvinul učenie Parmenida, najmä jeho podnety ontologické, keď sa snažil o to, že problém jediného bytia treba dokázať, aby bolo pochopené. Pritom priestor ako odlišnosť od bytia odmieta. Hovorí: "Keby priestor patril k predmetnému súcnu, kde by bol? Pravdepodobne v druhom priestore, druhý v treťom a tak ďalej do nekonečna. Tu je vidieť, že vec domýšľa hlbšie ako jeho učiteľ Parmenides, i keď ešte nie úplne správne. A na jeho obranu použije vždy taký príklad, ktorým by dokázal i jeho zásluhy v riešení problému. Presvedčivo obhajuje aj nedokonalosť poznania pomocou zmyslov, keď píše: ak pustíme na zem jedno zrno, tak jeho dopad na zem nepočujeme, ale ak pustíme na zem už vrece obila, tak ho počujeme; náš rozum potom tvrdí..., že naše úsudky o bytí nemôžeme vytvárať na základe zmyslov, ale rozumu, ktorý vykoná v našom abstraktom myslení operáciu súčtu zŕn, čo sa potom rovná určitej kladnej veličine. Aj v ďalších prípadoch bráni učenie Parmenida, keď niektorí odporci nechceli uznať jeho jestvujúcu celosť, ktorá je jediná, pevná a nekonečná, za vedeckú pravdu. Zenon ich kritizuje a vytýka im, že veci dokonale rozumom nepremyslia, a preto je ich kritika nesprávna. A rád im to aj dokazoval, že práve ich poznanie konkrétnej skutočnosti vždy speje nevyhnutne k rozporom; a že sú to vlastne oni, ktorých subjektívne chyby, ktorých sa dopúšťajú pri posudzovaní objektívnej reality, vytvára omyly. Lebo ak sa súcno skladá z množstva, tak každé zrnko či čiastka čo toto množstvo vytvára, musí byť zároveň tak veľké, že aj v nekonečnu si vždy zachováva istú veľkosť. A je to veľkosť nekonečná. V tejto antinómii /neriešiteľný rozpor/ Zenon vlastne objavuje problém konečného a nekonečného, čiže problém nekonečnej deliteľnosti konečných vecí. A to rozvíjal aj vo svojom učení o apóriach, ktoré z neho spravili známeho filozofa. Jeho apórie nastoľujú dôležité otázky, ktoré už po stáročia zaujímajú všetkých filozofov, no ale aj matematikov, logikov a ďalších vedcov. Preto nie je náhoda, ako uvádza Platón, že keď Sokrates menoval najučenejších Grékov, ktorých prirovnával k Periklovi, tak neopomenul medzi nimi spomenúť ani Zenona. Zenonove apórie, ktorých bolo oveľa viac ako ich poznáme dnes, /čo sa zachovali/ sú duchaplné, a poznáme ich pod názvami: "dichotomie", "Achilles a korytnačka", "šíp" a "štadión". V apórii "dichotomie" čiže rozpoltenie, sa Zenon pokúša dokázať, že pohyb je nemožný, keď píše: predmet, ktorý sa pohybuje k cieľu, musí najsamprv prejsť polovicu cesty k nemu, a aby ju prešiel, musí najskôr prejsť i jej polovicu, a potom ďalšiu polovicu, a tak do nekonečna. Zenon to uzatvára tak, že teleso nemôže nikdy dosiahnúť svoj cieľ, lebo tým, že vždy prekonáva iba nekonečné poloviny cesty, sa vlastne do cieľa nikdy nedostane. Prvý, kto postrehol, že Zenon zamieňa nekonečné a nekonečne veľké, bol Aristoteles. Je síce pravdou, že v možnosti je čas a priestor nekonečne deliteľný, to ale neznamená, že je v skutočnosti nekonečne rozdelený. U Zenona sa chyba stala v tom, že zabsolutizoval nepretržitosť priestoru a postavil ju proti pretržitosti. V inej apórii "Achilles a korytnačka",je defacto to samé čo v "dichotomii", a rozdiel je iba v tom, že v prvom prípade sa konečný bod pohybu, teda cieľ nemení, ale v tomto prípade áno. I tu Zenon dokazuje nemožnosť pohybu tým, že nie je možné v konečnom čase prejsť nekonečné množstvo polovíc cesty; kým Achilles prejde polovicu cesty, korytnačka prejde iba kúsok vpred. Kým Achilles prejde ďalšiu polovicu, Korytnačka sa tiež o kúsok posunie vpred atď. až do nekonečna, no a Achilles tak nikdy korytnačku nepredbehne. Zenon priestor chápe ako súčet konečných pretržitých úsečiek a proti nemu stavia nekonečnú pretržitosť časov. I tu Zenon ignoruje jednotu pretržitosti a nepretržitosti, a to iba preto, aby potvrdil pri pohybe svoju pravdu. Podobne aj v apórii "šíp" sa Zenon pokúsil dokázať nemožnosť pohybu na základe toho, že letiací šíp je v každom okamihu na tom mieste kde je; ale ak v každom danom okamihu zotrvá v pokoji, je nehybný. Zenon tu vychádza s poňatia času ako súčtu okamžikov, z pretržitosti času. Takto odhaľuje rozpornosť pohybu, času a priestoru; v čom má nesporne zásluhu. Ďalší Zenonov argumen proti pohybu je obsiahnutý aj v apórii "štadión" /závodište/. V tejto apórii sa na protiľahlých stranách po rovnobežných priamkach proti sebe pohybujú rovnakou rýchlosťou dve telesa, resp. bežci, ktorí krúžia okolo tretieho telesa, ktoré je nehybné. Každý z bodov /bežcov/ pohybujúcich sa telies prebehne rovnakú vzdialenosť za nerovnakú dobu: vo vzťahu k telesu, ktoré sa pohybuje opačným smerom. Potom bude táto vzdialenosť prebehnutá v časovom úseku dvakrát menšou ako voči telesu nehybnému. Je tomu tak preto, že prebehnutá vzdialenosť a rýchlosť pohybu je v oboch prípadoch rovnaká, tvrdí Zenon, čím dochádza k záveru, že dvakrát menší čas sa rovná dvakrát väčšiemu, t. z., že polovica je rovná celku. Táto Zenonova apória ignoruje to, že v prípade, kedy sa dva predmety /bežci/ pohybujú smerom proti sebe, ich rýchlosť sa sčíta; to znamená, že je založená na rovnakých princípoch ako sú ostatné apórie. Pohyb je nemožný, ak pripustíme, že čas je spätý s priestorom. Zenonove apórie, i napriek metafyzičnosti, alebo práve preto, vytýčili pred filozofiu zaujímavý problém o pohybe, čo posunulo naše poznanie na vyššiu úroveň - abstrakného myslenia a tvorby logických pojmov a kategórií. Posledným filozofom elátskej školy je Melissos , ktorého vrchol tvorivého obdobia spadá do roku 440 pr. Kr. Melissos prijal a obhajoval základné myšlienky Parmenidove a Zenonove. Rovnako i on za zapojil do politickej činnosti, a jeho súčastníci ho považovali za politického rivala Perikla. Už sme v úvode spomenuli, že bol vynikajúci vojvodca, keď r. 442 pr. Kr. vyhral vojenskú bitvu s loďstvom Atén. Aristoteles túto námornú bitvu ohodnitil tak, že Melissos vlastne zvíťazil aj nad samotným Periklom ako vládcom Atén. Melissos vo svojom diele O prírode, čiže o súcne, opisuje prírodu, ako ostatní eleáti, t. z. na pozadí metafyzickej abstraktnosti, ktorú považuje za jedinú, večnú, nepremennú a nekonečnú. Nehybnosť dokazuje popieraním prázdneho priestoru, lebo vraj "prázdnota nie je ničím". Rovnako ako jeho predchodcovia, i on vystupuje proti Miléťanom, najmä proti teórii zhusťovania a zrieďovania, ktorú proklamoval Anaximénes. Melissos obhajuje tézy Eleátov, ale nesúhlasí s Parmenidovými názormi o ohni a zeme, s ktorým zmiešaním sa tvoria vecí. Nedostatkom Eleátov bolo, že nedokázali zlúčiť pricíp jednoty s princípom všeobecného vývoja, a že jednostranne absolutizovali jednotu. No kladom je, že dokázali vyjadriť logický pohyb v relatívnej pojmovej rovine, i keď tým chceli dokázať iba absolútnosť a jednotu súcna. J. Suja-Žiak