Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Moderna a postmoderna

MODERNA a POSTMODERNA.MODERNA sa začala dotvárať po nástupe buržoáznych revolúcií, ktoré prebehli najskôr v najrozvinutejších feudálnych krajinách a postupne nastolili do povice 19. storočia vo všetkých dôležitých štátoch Európy kapialistický spoločneský systém. S jeho nástupom sa začína rozpadať aj stará feudálna stavovská spoločnosť, ktorá sa mení na sociálne triedy, a tie postupne vyvolávajú potrebu pre etablovanie sa nového otvoreného spoločenského systému s rozvinutou deľbou práce, so špecializáciou trhových mechanizmov, s cieľom zabespečiť dostatok tovaru pre celú spoločnosť. Tým dochádza k väčšej racionalizácie práce a celkovej výroby. To vyvoláva potrebu vytvárania priestoru pre vznik širších národných trhových a obchodných spoločenstiev. Tie menia aj spoločenské vzťahy, v rámci ktorých sa vytvárajú možnosti slobodného rozvoja každého jednotlivca. V tomto systéme slobodného rozvoja človeka, i jeho súkrmno-vlastníckych a výrobných vzťahov, sa začína intenzívnejšie využívať aj pôda a ďalšie prírodné zdroje pre potrebu rozmáhajúcej sa výroby a obchodu. Tak dochádza aj k jeho postupnému zlučovaniu a k rozširovaniu, v rámci ktorého sú jednotlivé zložky /trhu a obchodu/ na sebe závislejšie a tým aj viac prepojené. Spoločnosti, či už vlastne podnikateľské subjety, sú takto aj z hľadiska medzinárodného, stále viac jedna od druhej na sebe závislejšie a to vyvoláva potrebu globalizácie. V rámci takéhoto rozmachu sa strojová a priemyselná výroba postupne mení na automatizovanú veľkovýrobu, ktorá si vyžaduje otvorené celosvetové trhovo-obchodné vzťahy so slobodnou možnosťou investovania a predaja vyrobeného tovaru. Slobodný nadnárodný trh zároveň vyžaduje liberálny právny systém jednotlivých štátov, s čím súvisí i potrebná vzdelanostná úroveň všetkých občanov, ktorí chcú úspešne obstáť v konkurenčnom boji na trhu práce. Všeobecné vzdelanie je zabezpečené pre všetkých občanov zákonným opatrením, čo je zakotvené aj v právnom systéme každého štátu, ktorý sa zaviazal dodržiavať základné ľudské práva. Rozmáhajúci sa trh a obchod si vyžaduje aj zmeny v ďalších sférach sociálnej štruktúry spoločnosti, ktorá sa stratifikuje a dotvára do troch hlavných sociálnych skupín: vyššia vrstva, stredná vrstva a nízka vrstva. Ich právna sloboda je zakotvená aj v základnom zákone štátu - v Ústave. Moderna ako istý sofistikovaný pojem, alebo pojmová schéma,o ktorej tu už hovoríme, je práve charakteristická pre túto epochu, ktorá zahŕňa v sebe všetky štáty či národné spoločenstvá, ktoré pri riešení nových úloh tohto myšlienkového procesu si stanovujú nové perspektívy možného inovačného rozvoja, aby tak zaručili ďalšie prosperity kapitalizmu uskutočňované v rámci celého tohto obdobia až do súčasného predglobalizačného stavu. No, pokiaľ pojem tejto "modernity" sa objavuje až po vzniku kapitalistickej strojovej veľkovýroby, novej priemyselnej vyspelej spoločnosti, ako prejavu jej kultúrnej či filozofickej abstrakcie, tak od druhej polovice 20. storočia, sa vynára už nový názov či vlastne pojem a to "postmoderna." Charakteristický je tým, že naznačuje nastupujúcu etapu odlišnú od "moderny" svojou revolučnejšou inováciou v celom hospodársko-sociálnom dianí; v ekonomike, vo vede, v kultúre a umení, v školstve, vo filozofii, ba dokonca aj v samotnom ponímaní náboženskej ideológie a atp. Pre francúzskeho filozofa Michela Foucaulta je slovo "byť moderný" takým pojmovým výrazom, ktorý neznamená ustavičnú inováciu, ale skôr to, ako v pohybe inovácií vnímať tie určujúce faktory, ktoré v nej pretrvávajú, teda sú stále. Tak napríklad, pokiaľ v "moderne" indivíduum slobodne dotvára samého seba, čiže jednotlivca v intenciách, ktoré sú postavené na trvalých hodnotách a pricipoch, tak v "posmoderne" sú tieto kultúrne a filozofické princípy chápané ako rôznorodé, t.z. v pluralite a v stálej premenlivosti, čo vyvoláva potrebu častej analýzy a prehodnocovania. Niektorí triezvejšie uvažujúci myslitelia, ako je napr. Francúz Bruno Latour, zastávajú názor, že by nebolo správne, aby sme v mene nejakého myšlienkového projektu sa už dopredu vzdávali "modernity", a to jednak preto, že sme vždy takí v akej dobe žijeme, a aj preto, že by jednoducho nebolo správne, len tak sa vzdávať všetkých znakov a princípov "modernity" najmä ak sa osvedčili. A pripomína, že ich dopredu apriori netreba odmietať, ale skôr by ich bolo treba v nových podmienkach skúmať a prehodnocovať. Aj Wolfgang Welsch dôvodí, že v posthegelovskej filozofii sa začína analyzovať celok a jednota, čo je vlastne už začiatok pre postmoderné obdobie, ktoré nás iba očakáva. W. Welsch upozorňuje, že postmoderna nemá ísť proti moderne a nemá v úmysle ju ani nijakým spôsobom negovať či nahradzovať, lebo postmoderna je podľa neho obdobie, v ktorom heterogénne formy v sociálnej štruktúre spoločnosti a jej života nie sú ignorované, ale sú brané celkom vážne, preto ich treba skôr analyzovať. Niektorí modernisti zastávajú názor, že akékoľvek urýchľovanie tohto procesu do štádia postmoderny, by sa nasilu unáhľovať nemalo. K nim patrí napríklad i Jürgen Habermas, ten je toho názoru, že moderna celkom ešte nevyčerpala všetok svoj potenciál a ďalšie rozvojové možnosti či stymuly, ktoré by mohli čo-to súčasnej spoločnosti ponúknuť. Preto nie je ešte celkom namieste hovoriť o postmoderne. Náš generálny štátny radca v církevnych otázkach M. Balazs v tejto súvislosti cituje nemeckého profesora teológie J. Baptista Metza, ktorý píše:"Európske modernizačné procesy...neposilňujú subjektívne bytie človeka, ani jeho schopnosť vstupovať do medziľudských vzťahov a jeho dejiné vedomie ho skôr oslabuje. Princípy výmeny tovaru, na ktorých táto civilizácia stojí, už dávno prerástla z ekonomickej oblasti do duchovných základov našej spoločnosti a svojim spôsobom kolonizovala srdcia ľudí. Všetko, vrátane medziľudských vzťahov sa zdá byť predmetom obchodu. Tak isto v našej dejinnej pamäti vládne stále menej morálna zodpovednosť... V takejto atmosfére sa šíri tichá smrť človeka, a to tým rýchlejšie, čím viac ju budeme prežívať ako zábavu a rozptýlenie a nie ako ohrozenie a útlak“. V tejto súvislosti sa človeku vynárajú vo vedomí myšlienky, ktoré pred vyše dvesto rokmi napísal aj význačný nemecký osvietenský mysliteľ I. Kant, keď povedal, že ľudia sa nesprávajú podľa mravných zákonov, ale podľa zmyslovosti, /čo s pribúdajúcimi rokmi naberá ma sile-poz.JSŽ/ keď pripomína, že vedecké presvedčenie v záujmu etiky musí neraz uprednostniť aj vieru, lebo mravnosť ľudskej spoločnosti si vyžaduje náboženstvo a metafyziku v záujme záchrany človeka pred zhubným dosahom empirickej skepsy. Aj preto jeho morálnym krédom zostalo:"Hviezdé nebo nadomnou a mravný zákon vo mne." Bolo to jeho mravné posolstvo pre človeka a celé ľudstvo, ktorým položil dôraz na praktickú činnosť ľudí, aby ich tak nabádal konať dobro, čím by sa správanie každého jednotlivého človeka mohlo stať aj obecným zákonom platných pre ostatných ľudí. Je to najvyšší princíp mravnosti a lásky ku každému blížnemu, a ku všetkým ľuďom. Namiesto tohto zjednocujúceho posolstva sa však denne stretávame s presným opakom, lebo sme neprestajne konfrontovaní, nie s osvietenskými víziami Kanta, ale s biedou a chudobou na jednej strane, a na strane druhej so špičkami za podivných okolností zbohatnutých elít. A čo, alebo kto to spôsobuje? Áno, je to globalizujúci slobodný svetový trh a obchod, je to rozdielné ponímanie jednotlivých kultúr a ideológií, či už náboženských alebo rasových, je to aj byrokratické odcudzenie medzi inštitúciami a občanmi, medzi politickými elitami a ich voličmi, je to pragmatizmus, ktorý sleduje za každú cenu iba biznis, úžitok a úspech atp. Nuž a v takejto atmosfére potom vznikajú napätia a protirečivé postoje, ktoré prerastajú až v nevraživosť jednotlivých sociét či sociálnych skupín, čo sa zákonite premieta aj do špičiek polickej moci v štáte. A keď sú ešte navyše tieto skutočnosti umocňované aj ekonomickou krízou, a v nej stále prebiehajúcim konzumným spôsobom života, v ktorom si veľká väčšina ľudí nedokáže v dôsledku vysokej nezamestnanosti a nedostatku peňazí zabezpečiť ani tie najnutnešie prostriedky k životu, tak nečudo, že hladina nespokojnosti občanov začína politikom a štátnej moci prerastať cez hlavu. Tu výzvy a sľuby, či apelovanie na vieru a zdravý rozum, strácajú akékoľvek opodstatnenie a znysel. Ak sa k tomu pridružia ešte aj ďalšie živé reminiscencie niektorých žijúcich pamätníkov, napríklad z obdobia 2. svetovej vojny, že ako účastníci po jej skončení budú sa mať lepšie a žiť radostnejším životom, tak konfrontujúc to so svojim súčasným postavením zisťujú, že ich nádeje sa rozplynuli skôr ako ranná hmla. Potom veru niet sa čomu čudovať, že ich minulé starosti z obdobia socializmu, proti tým súčasným, sa zdajú byť až smiešné a celkom zanedbateľné. Takže ich pretrvávajúce a oveľa horšie starosti so svojou obživou v tomto konzumno-trhovom hospodárstve, spolu so zhoršujúcimi medziľudskými vzťahmi /i medzi detmi a rodičmi/, im ešte viac prehlbujú priepasť chudoby a nespokojnosti, čo celkom oslabuje ich postavenie v tomto odcudzenom svete. Človeku sa potom v tejto globalizujúcej sa Európe zrazu stáva všetko odporné až neprijateľné, lebo jeho problémy sa vôbec neriešia, ale sa prehlbujú, a to bez toho, aby sa na obzore črtalo nejaké to svetielko útechy či nádeje k lepšiemu životu.Tu proklamovaná sloboda, alebo akákoľvek pluralita názorových či tzv. demokratických koncepcií riešenia problémov, je v príkrom protiklade s ich prioritami a istotami. I toto je súčasná moderna, alebo lepšie povedané, jej druhá stránka, ktorá žiaľ, vytvára viac problémov ako by bolo vôbec únosné. POSTMODERNIZMUS - Lyotard, Foucault, Derrida...,upravené podľa encyklopédie - Wikipédia.) Podľa S.J.Grenza, „postmodernizmus označuje intelektuálne rozpoloženie a celý rad kultúrnych prejavov, ktoré spochybňujú ideály, princípy a hodnoty, ktoré tvorili základ moderného sveta“. Je to tiež spoločný názov pre viacero škôl 20. storočia - postštrukturalizmus, dekonštruktivizmus, neopragmatizmus..., podľa ktorých v dobe spochybnenej racionality nie je dôveryhodné žiadne uniformné vysvetlenie správania alebo významu. Myslitelia ako Descartes, Newton a Kant vytvorili intelektuálny základ pre modernú éru, ktorá sa začala na konci 17.storočia a vrcholila v 18. a 19.storočí, no vstúpila aj do 20.storočia, keď doznieva jej posledná fáza. Moderné myslenie predpokladá isté, objektívne formy poznania a vychádza z toho, že racionálny, nezaujatý subjekt môže takéto poznanie získavať slobodne, pričom sa pozerá na mechanistický svet z pozície neutrálneho pozorovateľa, vyzbrojeného vedeckou metódou. Do poznávacieho procesu sa zapája s vierou, že poznanie nutne vedie k pokroku a že veda spolu so vzdelaním oslobodí ľudstvo z jeho bezbrannosti a to ako voči prírode, tak aj od všetkých foriem sociálneho područia. Utopistickou víziou modernej doby bolo vytvorenie jedinej dokonalej ľudskej spoločnosti, v ktorej bude vládnuť mier, spravodlivosť a láska. Zárodky postmoderného uvažovania nájdeme už na konci 19.storočia - a to u predstaviteľov nemeckého romantizmu, najmä u Schopenhauera a jeho následovníkov. Boli to problémy okolo objektívnosti pravdy a relativity hodnôt, hermeneutické problémy a problémy jazyka.... V 30.rokoch 20.storočia sa prvky postmoderny prejavili aj v umení a ako kultúrny jav sa posmoderna začala presadzovať v rokoch 70-tych (architektúra, umenie, akademická pôda...). Prioritou postmoderného myslenia sa stalo - dostať sa za hranice modernizmu, odmietnuť moderný postoj k životu: * svet v postmodernom poňatí nemá jednotný význam, neexistuje objektívna skutočnosť, ktorej poznanie je všeobecne platné. Poznávajúce indivíduum prežíva, chápe a interpretuje skutočnosť individuálne; * človek v procese poznania nie je v pozícii nezaujatého, nezávislého poznávajúceho subjektu, ale naopak, práca vedcov a iných ľudí je historicky a kultúrne determinovaná; to, čo prijímame za pravdivé, záleží na spoločenstve, do ktorého patríme, neexistuje absolútna pravda a naše poznanie nie je úplné; * odmieta moderné ponímanie poznania, nabáda k spolupráci s prírodou, nie k jej dobýjaniu a ovládnutiu, pričom odmieta aj jeho racionálny rozmer: existujú aj iné cesty k poznaniu - city, intuícia; * koniec „sveta“, sveta objektívneho, fungujúceho podľa určitého poriadku, ktorý sa prejavuje v prírodných zákonoch a ľudský rozum je schopný ho poznať: v postmoderne badáme posun ku konštruktivistickému pohľadu na svet, v sprístupňovaní sveta sa zdôrazňuje konštruktivistická úloha jazyka, svet sa vykladá v dosiahnutí prospechu a úspechu človeka; * koniec „metapríbehu“, jedného, univerzálneho - zdrojom hodnôt a presvedčení jednotlivých kultúr sú miestne príbehy, určujúce vzťahy vo vnútri spoločnosti, ktoré tvoria základ ich nároku na legitimitu; * koniec vedy - pluralita sa prejavuje aj vo vede, ktorej cieľom nie je odhaliť pravdu, ale dôraz sa kladie iba na jej užitočnosť; * revolúcia v poznaní - nová pozícia vedca, nový pohľad na povahu vedeckého skúmania - napr. Kuhnova teória paradigiem a ich nesúmerateľnosti (paradigma - myšlienkový rámec, prevládajúci v danej vedeckej obci a v danom dejinnom období, na základe ktorého sa chápu a vysvetľujú určité aspekty skutočnosti) - nové paradigmy sa utvárajú revolúciami vo vede. * U človeka dochádza k pluralite názorových koncepcií, neexistencia akéhokoľvek dominujúceho systému, uprednostňovanie individuality subjektu pred tradíciou a inštitúciou.Tento posun sa objavuje už aj v živote jednotlivca, keď individum, teda Ja sa stáva určujúčim prejavom pri poznaní, konaní a vytváraní životnej perspektívy. * vzájomná prepojenosť filozofie a umenia, filozofie a náboženstva a predovšetkým filozofie a vedy a vplyv logiky, matematiky (neeuklidovská geometria) a najmä modernej fyziky (kvantová teória, teória relativity), ktoré spôsobujú sproblematizovanie pojmu hmota (hmota je manifestáciou energie, atómy nie sú nedeliteľné, do úvahy treba brať aj pozorovateľa, kauzalitu je nutné nahradiť štatistickou pravdepodobnosťou...); objavujú sa nové kozmologické a kozmogonické teórie, rastie význam biológie (genetika, etológia, ekológia), rozvíja sa psychológia(psychoanalýza, hlbinná psychológia, humanistická, transpersonálna...), jazykoveda, technika (kybernetika, komputerizácia, virtuálna realita o ktorej napríklad Grenz (Úvod do postmodernizmu)píše: „Žiť v postmodernej spoločnosti znamená obývať svet podobný filmu - ríšu, kde pravda a fikcia splývajú. Na svet sa dívame podobne ako na filmy s podozrením, že to, čo okolo seba vidíme, môže byť v skutočnosti ilúzia.“ Nemec Wolfgang Welsch naznačuje riešenie vedúce k prekonaniu záporov postmoderny. Je nutné zmeniť stratégiu jednoty (moderna) za stratégiu mnohosti (postmoderna), rešpektovať namiesto konsenzu disenz (rozdielnosť, odlišnosť) - uplatnenie tolerancie, vyvarovať sa etickej nezodpovednosti. Takzvané veľké príbehy (J. F. Lyotard), t. j. univerzálne dejinné vízie, ktoré zahŕňali jednotu a zavŕšenie ľudstva v budúcnosti, výrazne utvárali vývoj novovekých dejín. Tieto vízie však už dnes strácajú svoju formujúcu silu i presvedčivosť. Tak napríklad oproti vízii slobodného a neregulovaného kapitalistického trhu stojí naša skúsenosť vytvárania priepastného rozdielu medzi bohatými elitami a masovou biedou a chudobou na celom svete. Oproti vízii beztriednej spoločnosti stojí naša skúsenosť s totalitnými systémami, ktoré stavali na tejto téze, i skúsenosť neudržateľnosti týchto režimov. Tieto a podobné vízie, zahŕňajúce víziu oslobodenia, jednoty a univerzality ľudstva v budúcnosti, v skutočnosti neboli schopné reálne naplniť svoj obsah a nesmerovali k očakávanej univerzalite oslobodeného ľudstva. Naopak, v skutočnosti viac alebo menej stroskotali. Namiesto týchto stroskotaných vízií nám dnes zostalo množstvo jednotlivostí - kultúry, národy, jednotlivci -, ktoré sú odsúdené na spolužitie azda bez veľkých vízií, ale o to humánnejšie. Ako tvrdia zástancovia postmoderny, miesto veľkých diskurzov nastúpili malé diskurzy. Dnes síce všetky predchádzajúce dejinné vízie nahradila vízia globalizácie a globálneho sveta, avšak táto vízia je stále v počiatkoch, v štádiu vývoja a ešte nemáme možnosť porovnať samotnú víziu s hlbšími sprievodnými, či následnými skúsenosťami. Na ceste k takejto globalizačnej koexistencii sme vyzvaní hľadať také činitele a spôsoby konania a myslenia, ktoré takéto humánne spolužitie môžu vytvoriť a garantovať: solidaritu, toleranciu, otvorenosť, spravodlivosť a pod. Jednota pluralitného sveta si vyžaduje zjednocujúce duchovné a etické perspektívy. Pluralita, ktorá bola v predošlých časoch čímsi okrajovým, či doplnkovým, sa dnes posunula do centrálnej, resp. základnej pozície.