Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


>PRÁVO a BEZPRÁVIE. ÚVOD. Skôr ako sa začneme zaoberať našou témou práva a bezprávia, patrí sa čo-to hneď na začiatku povedať o samotnom význame pojmu "práva",keďže ide o jeho nedodržiavanie. Hovorí sa, že história je matkou múdrosti, tak začneme ňou. Jeden z najstarších starogréckych filozofov, Herakleitos z Efézu,/koniec 6. st.pr. Kr./ za základ celého súcna /univerza/ považoval také právo, ktoré vychádza z nepretržitého diania tohto sveta, a nazval ho právom prirodzeným. Od neho túto myšlienku prevzali aj neskorší, tzv. starí sofisti /pozri článok "sofisti"/, čiže platení učitelia múdrostí, ktorí ako pragmatici, povýšili človeka za mieru všetkých vecí, a tým aj jeho prirodzené túžby a práva. Zastávali názor, že to, čo človek chce a po čom túži, je vlastne sama príroda, čiže prirodzený stav všetkých vecí. A to ostatné čo je ustanovené spoločnosťou, respektíve štátom, napríklad formou zmluvy alebo nejakou konvenciou v prospech istých sociálnych skupín, či členov spoločnosti, ako o tom píše aj Platón vo svojej Ústave, to je už právo pozitívne. K filozofickému poňatiu prirodzeného práva došli aj stoici /pozri na mojej web. stránke/, ktorí sa hlásili k ideálu všeobecnej rovnosti, slobody a spoločného majetku. Je pravdou, že otázka "spoločného majetku" prešla rôznými úskaliami a reformami, v rámci ktorých napokon nadobudla charakteru prirodzeného práva, a teda i nedotknuteľného práva na vlastný majetok. V takomto stave sa prirodzené právo ponímalo nielen v Grécku, ale dostalo sa aj do rímskych právnych ustanovení. Popri ňom ako k ideálu, sa pridružuje aj právo vládnucích kruhov, teda štátu, ktoré, ako sme si vyššie spomenuli, bolo uznávané rovnako ako v gréckych mestách polis, tak i v rímskej spoločnosti, o čom rozhodoval senát. Bolo to právo pozitívne, ktoré bolo určované spoločenským zriadením, respektíve senátom rímskeho štátu. Stoické poňatie prirodzeného práva,ktoré bolo primárne a určujúce, ožilo znova až za renesancie, a to zásluhou holandského právnika, menom Hugo Grotius /1583-1645/. Ten začal už presne odlišovať prirodzené právo /jus naturale/ od práva pozitívneho /jus voluntárium/. On celkom jasne definoval prirodzené právo, ktoré je nezávislé od štátnej moci, lebo je absolútne a raz navždy dané a teda trvale platné. Na rozdiel od prirodzeného práva, sa pozitívne právo odlišuje tým, že má spoločensko-štátny charakter, lebo vzniklo uzavretím zmluvy, a jeho platnosť trvá dovtedy, dokiaľ zmluva vyhovuje a prospieva blahu väčšiny ľudu danej spoločnosti, čiže štátu. No ak vládca ľuďom ubližuje a uzavretú dohodu nedodržiava, tak zmluva automaticky stráca platnosť, a vtedy má ľud právo vládcu /kráľa/ aj zosadiť. V druhej polovici 17. storočia tieto zásady na podmienky Anglicka veľmi dobre rozpracoval John Locke /1632-1704/. Tento filozof žil v období, keď v jeho krajine skončila občianská vojna, ktorá sa práve viedla o právny charakter štátu. A vtedy O. Cromwell, ktorý stál v čele parlamentaristov, zosadil z trónu kráľa Karola I. Stuarta, ktorého následne potom aj popravili. J. Locke už vo svojej dobe si veľmi dobre uvedomoval dôležitosť prirodzeného práva, ale aj práva pozitívneho, ktoré namiesto toho, aby pre človeka znamenalo jeho ochranu a udržiavalo ho spolu s prirodzeným právom pri živote; chrániac jeho rodinu a majetok, sa naopak, stáva účelovým nástrojom mocných, a začína byť uplatňované ako bezprávie, keď neraz nadobúda až obludných rozmerov. Preto sa Locke rozhodol, že filozoficky zdôvodní novú teóriu štátu, ktorá by uviedla do spoločnosti istú harmóniu, a narušený stav by sa tak stal spravodlivejším. Pritom si uvedomoval,že to nebude ideálny stav voči všetkým, ale vždy iba voči väčšine občanom Anglicka, ale aj tak by to malo byť vždy lepšie usporiadanie štátu, ako ten stav, ktorý bol. A táto jeho predstava spočívala na troch základných pilieroch s jasne stanovenými kompetenciami: 1. na čele štátu by mal byť panovník,teda kráľ s presne vymedzenými kompetenciami a vláda; 2. parlament by mal byť zákonodárnym orgánom štátu, ktorý musí vytvárať také zákony, aby vyhovovali čo najširším vrstvám obyvateľstva; a 3. nad porušovaním ľudských práv a slobôd, ako i nad nedodržiavaním prijatých zákonov, by malo dohliadať a sankcie udeľovať nezávislé súdnictvo. Tieto tri piliere mali tvoriť zároveň aj základ demokratického usporiadania spoločnosti.Jeho učenie malo napokon veľmi pozitívny dopad aj na vznik samotných Spojených štátov amerických. Lebo keď v druhej polovici 18. storočia sa americkí kolonisti rozhodli odtrhnúť z pod koloniálnej nadvlády Anglicka, tak čelní predstavitelia kolonistov, ktorí si založili na východnom pobreží už prvé osady, ale aj tí čo žili v Bostone a inde na území východne od Mississippi,/lebo tak im panovník stanovil právo osídľovania/ sa v listoch kráľovi Jurajovi III. odvolávali predovšetkým práve na porušovanie prirodzených práv zo strany Anglicka, t.z. práva na život, na majetok a na slobodu slova. Vtedy americkým kolonistom Lockovo učenie o štáte poskytovalo teoretický návod na získanie svojej novej svojbytnosti, a to vytvorením si vlastného štátu, ktorý napokon i dosiahli a zavŕšili ho aj vyhlásením vlastnej Ústavy USA v r. 1787./Bližšie pozri na web. stránke:Hnutie za nezávislosť USA./ BEZPRÁVIE. Bezprávie znamená porušovanie ľudských práv a slobôd, ktoré sú zaručené ako prirodzeným právom na dôstojný život, tak aj pozitívnym právom pri porušovaní zákonov štátu a ochrane občanov. To znamená, že štátna moc má zabraňovať páchaniu bezprávia na človeku všetkými prostriedkami, ktoré má k dispozícii. Inak povedané, bezprávie je porušovanie ľudských práv a slobôd človeka, ale i všetkých zákonom ustanovených práv, a to bez rozdielu rasy, vieroviznania, veku, pohlavia, vzdelania a iných rozdielov či odlišností; ako v domácom prostredí, tak aj na školách a v ostatných oblastiach ľudskej činnosti. Sem patrí aj bezprávie pachané na deťoch, starých ľuďoch, ženách, ale i na ostatných občanoch, ktorí sú vystavovaní akýmkoľvek druhom bezprávia či násilia a ponižovania.A práve na základe prirodzeného práva sa niektoré krajiny s najvyspelejším demokratickým zriadením napokon rozhodli zrušiť dokonca aj trest smrti ako taký, pretože tento trest nie je v súlade s prirodzenými kriteriami človeka a jeho humanizmu. Ak sa bezprávie odohráva na ľuďoch vo vnútri vlastného štátu, povedzme na pracoviskách, v podnikateľskej činnosti či na školách, ako napr. tak často kritizovaná rodičmi šikana, alebo aj v samotných rodinách medzi manželmi či rodičmi a deťmi atp. Tam všade sa treba vždy domáhať o nápravu alebo spravodlivosť prostredníctvom právnych inštitúcií a v zmysle právnych ustanovení, teda súdnou cestou. Vo veľa prípadoch nám môže byť v tejto oblasti nápomocný aj úrad ombucmana, najmä ak sa to dotýka priestupkov, či pri akejkoľvek inej pomoci, alebo vymožiteľnosti práva a spravodlivosti občana. V súčasnosti sa bezprávie uplatňované a páchané v sociálnej oblasti natoľko rozrástlo, že niekedy dosahuje až obludných rozmerov, čo spoločnosť nesmierne znepokojuje a destabilizuje. Preto sa objavujú aj názory, že trest smrti by sa v krajných prípadoch mal zachovať ako jediný odstrašujúci prostriedok. Myslím si ale, že toto by nebol správny postup, skôr by sa malo uvažovať o sprísnení sankcií. Do blasti bezprávia však patrí aj porušovanie ľudských práv v iných štátoch, kde sa dosť často porušujú práva aj ich vlastných občanov; najmä voči politickým oponentom, ale i voči nábožensky odlišným názorom, či iným, povedzme i rasovým odlišnostiam,iného etnika, národnosti atp.Vtedy je účinným prostriedkom boja proti tomuto bezpráviu, ktoré sa takto pripúšťa, či dokonca aj zámerne uplatňuje voči jednotlivcom alebo skupinám, organizovanie podpisových akcií. Na Slovensku je možné pri porušovaní občianskych práv a slobôd človeka sa obrátiť na Amnesty Internacionál, ktoré má sídlo v Bratislave a v súčastnosti je riaditeľkou pani Emília Sičaková-Beblavá. V Česku si veľmi dobre počína Amnesty Internacionál, pod vedením p. riaditeľky, Dáši Van der Horst, ktorá napríklad zorganizovala na školách r. 2008 podpisovú akciu proti porušovaniu práv človeka v niektorých krajinách. Vtedy sa podpísalo až 11 000 protestných listov, v ktorých bol vyjadrený nesúhlas proti porušovaniu ľudských práv, napríklad v Číne. Ale i v niektorých iných krajinách je celá rada vynesených nespravodlivých súdnych rozhodnutí, ktoré nezodpovedajú medzinárodným, a veľakrát ani vlastným trestnoprávnym štandardom previnenia, keď navyše sú vynútené zväčša aj neprimeraným mučením. Ďalej to môže byť uvalená väzba bez súdu, či neprimerané, prípadne zámerne vykonávané prieťahy súdnych procesov a tp. Takže zbieranie podpisových akcií na školách, alebo aj na iných pracoviskách proti nespravodlivým rozsudkom či akémukoľvek inému porušovaniu ľudských práv a veľakrát aj vlastných zákonov štátu, a následne ich odosielanie cez Amnesty Internacionál tým úradom alebo vládam štátov, kde sa takéto bezprávie uskutočňuje, sa ukazuje ako veľmi účinná forma boja proti skoro všetkým represiám. Jedným z najstrašnejších foriem bezprávia je to, ktoré je riadené a uskutočňované samotnou štátnou mocou; najčastejšie sa s ním stretávame v totalitných krajinách,pri vojenských konfliktoch a podobných ozbrojených akciách. A je to Holokaust. HOLOCAUST /z gréčtiny - obeta, ktorá sa spáli/. V novodobejšej histórii sa tento výraz používa aj na označenie akcií - prostredníctvom ktorých dochádza k systematickému, štátom vykonávanému prenasledovaniu a hromadnému vyvražďovaniu zväčša etnických skupín, ale aj náboženských či politických skupín, ako napríklad počas 2. svet. vojny nacistickým Nemeckom; vykonávané na hromadnom vyvražďovaní Židov, Rómov atp. V hebrejčine sa na označenie takého vyhladzovania ľudí používa tiež výraz - šoa /zničenie, záhuba/. Autorom termínu "holocaust" je sositeľ Nobelovej ceny za mier Elie Wiesel, ktorý tento termín prvýkrát použil v románe NOC, a to v r. 1958. Najpočetnejšími obeťami holokaustu boli Židia, na ktorých svoje vyhladzovacie ukrutnosti robili nacisti počas 2. svetovej vojny prostredníctvom takzvaného konečného riešenia židovskej otázky. Popri nich boli holokaustom postihnutí aj Rómovia, ale i homosexuáli, Svedkovia Jehovovi a ľudia s telesným a duševným postihnutím, či odporcovia nacizmu, najmä z radov anarchistov a demokratov. Celkový počet obetí sa odhaduje až na 12-16 miliónov ľudí, z toho Židov bolo asi 5 miliónov 754 000. Počas 2. svetovej vojny ich vykonávali špeciálne jednotky: Einsatzgruppen - tí postupovali po prejdení frontu, keď strelnými zbraňami vraždili Židov alebo komisárov Červenej armády. Hlavným aktérom bol Hainrich Himler, a keďže podľa neho strieľanie ručnými zbraňami začalo demoralizovať nemeckých vojakov, v ďalšom období tento nacista nariadil postaviť koncentračné tábory a potom ich už hromadne trávili plynom a následne spaľovali. Takže strelnými zbraňami ich na začiatku tejto genocídy zabili asi milión a ostatní zahynuli už vo veľkých skupinách v koncentračných táboroch: - v Osviečime a Brezinke ich zahynulo 1 milión 500 tisíc; - v Majdanku pri Lubline /1941-44/ ich zahynulo cca 360 tisíc; - Betzec, Treblinka, Sobibór a ď. ich zahynulo 1 milión 500 tisíc...,a tak by sme mohli pokračovať ešte veľmi dlho...?! Obete holokaustu, páachané na Židoch, ako sme už spomenuli, počas 2. sv. vojny sa pohybujú cez 5 miliónov 700 tisíc ľudí. Celkom ich vraj prežilo, ako uvádzajú štaistiky, len 8.100 väzňov. Ničenie Židov bolo nacistami uskutočňované predovšetkým z hospodárskych príčin, lebo to pre Nemcov bol najrýchlejší zdroj nadobudnutia kapitálu. Holokaust Rómov bol uskutočňovaný vraj preto, že neboli čistou nordickou rasou. Sťahovanie Židov bolo uskutočňované zo všetkých Nemcami okupovaných štátov Európy, teda aj zo Slovenska, odkiaľ pod komandom nacistov deportovali 65 892 Židov. Najhroznejšie na tejto veci je to, že ešte aj v 21. storočí sa nie v jednom prípade, v istej miere, hromadné vyvražďovanie stále vo svete uskutočňuje. V Ázii to boli Červení Khméri, v r. 1973 v Čile po vojenskom zosadení prezidenta Aliendeho diktátor Pinoccet začal s vyvražďovaním civilistov iba preto, že tí podporovali zákonne zvoleného prezidenta. V súčastnosti najčastejšie tento jav sa vyskytuje v Afrike, ako napríklad v Somálsku /Darfúl/, ale aj inde, kde prebiehajú lokálne vojenské konflikty, najmä tie gerilové, ktorými sa zaoberajú aj také medzinárné inštitúcie akými je OSN, ale i ďalšie, ktoré voči týmto štátom prijímajú rôzné, no predovšetkým ekonomické sankcie, aby aktérov týchto hrozných činov prinútili k civilizovanému sa správaniu. POZNÁMKA AUTORA ČLÁNKU: zo dňa 11.07.2012: NEMECKO VYPLATÍ NA ŽIADOSŤ RUSKA OBETIAM HOLOKAUSTU - zo Sovietskeho zväzu čiastku vo výške 245 miliónov eur. Tagy: Holokaust, Správy, Spoločnosť, Nemecko. © Celia Hippie/flickr.com, prevzaté z Hlasu Ruska. Nemecko vyplatí odškodné ešte 80000 prívržencom judaizmu z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorí prežili holokaust. Vláda a komisia o židovských materiálnych nárokoch voči Nemecku rozhodla vyčleniť na tento účel sumu v hodnote 245 miliónov eur. Židia z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorých sa táto otázka týka, dostanú jednorazovú sumu v hodnote 2556 eur a mesačný dôchodok vo výške 300 eur. Július Suja-Žiak