Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


ARGENTÍNA. NA ÚVOD: Keď môj syn Miroslav začínal svoje diplomatické poslanie v službách českej republiky, vtedy som mu poslal tento článok o histórii Argentíny, tejto svojim spôsobom zvláštnej juhoamerckej krajiny, ktorá je špecifická tým, že jej klimatické podmienky od veľmi teplého a príjemného severu sa smerom na juh menia až do podoby, ktorá nám stredoeurópanom pripomína akési obdobie, ktoré u nás bolo kedysi po štvrej dobe zaľadnenia. I prvé osídlenie tohto kontinentu je zaujímavé, preto som tento článok zahrnul aj do svojho internetového súboru prác. PôVODNÉ OSÍDLENIE JUHOAMERICKÉHO KONTINENTU: Juž. Ameriku ľudia osídlili pred 25 až 20 tisícmi rokmi pred pr. Kr.Boli to kmene príbuzné sibírskym mongoloidom, ktorí prešli cez Beringov prieliv v poslednej dobe 4. zaľadnenia. Na západe juž. Ameriky, v dnešnej Bolivíi, pri jazere Titicaca to bol indiánsky kmeň Aymarov, ktorých spravovali tzv. múdri muži /Ánd/. Strednú a južnú časť až po Ohňovú zem osídlili primitívne kmene zberačov plodov, lovcov a rybárov. Obyvatelia Ohňovej zeme patrili k najzaostalejším kmeňom. Skladali sa z troch skupín Indiánov: Selknamovia /Ohňoví/, Alakulufovia a Jamanovia /Jaganovia/. Selknamovia žili v severnej a východnej časti Juž. Ameriky a boli to zväčša lovci divokej zveriny;najmä lamy /guanako/. Zbierali aj plody a korienky divokých jedlých rastlín. Ich zbrane boli luk a šíp. Alakulufovia žili na západe južného kontinentu a živili sa zbieraním mäkkýšov. Na juhu žili Jamanovia a tí lovili tulene, mrože a iné morské zvieratá, ktoré žili v okolí Ohňovej zeme a na ostrovoch. ŠTÁT INKOV A JEHO ZÁNIK PO OBJAVENÍ AMERIKY. Neskôr sa tie najvyspelejšie indiánske kmene juž. Ameriky zjednotili pod názvom "Inkovia." Od kmeňa Kečuov, ktorí boli blízki Inkom, sa zachoval aj ich jazyk. Hodnoverné dejiny Inkov sa začínajú za panovníka Pačakutiho /l438 - l463/, ktorý bol už v poradí deviaty vládca. Jeho moc siahala do oblasti Ánd, Kolumbie a strednej Chile. Na čele stála kmeňová šľachta - Inkovia. Podriadené im boli kmene Kurakov a ďalšie príbuzné kmene. Štát Inkov sa nazýval Tahuantinsuju, čo znamenalo, že sú to „štyri oblasti spolu spojené“. Na čele štátu stál Sapa Inka, t. j. Inka samovládca. Správy sa odovzdávali pomocou poslov-bežcov, ktorí mali stále stanice. Dorozumievali sa kečuánskym jazykom, ktorý bol pre všetkých jednotný a povinný. Náboženstvo bolo totemistické, v ktorom prevládal kult predkov - panovníkov, ktorých si uctievali rituálnymi tancami. Najvyším bohom bol Boh Slnka, od ktorého sa odvodzoval aj pôvod Inkov, potom nasledoval Boh Mesiaca a Virakoča, čiže svet ľudí na jazere. Legendárny predok Inkov bol Manko Kapak, ktorý svoj pôvod odvodzoval od Boha Slnka. Aj bolívijskí Aymari vyznávali svojho Otca Slnka, ktorý sídli na oblohe /Arak Pača/. Najväčším náboženským strediskom bol chrám Slnka v Kuzku. Chrámy boli obrovské a ovplývali veľkým bohatstvom a početným služobníctvom. Hlavným obsahom kultu bol obetný rituál. Miery odvodzovali od ľudských údov, ako napr. palec, siaha /l62 m/. Mali aj školy, ale iba pre chlapcov. Do školy chodili 4 roky. Písmo mali uzlíkové. OBJAVITELSKÉ DOBRODRUŽSTVÁ. Na jar l492 Španieli za panovania kráľa Ferdinanda a kráľovnej Izabely dobyli na Pyrenejskom poloostrove Granadu od Maurov, a z ich poverenia sa už l2. októbra l492 moreplavec K. Kolumbus vybral z prístavu Palosu smerom na západ, do tzv. západnej Indie. Doplával k San Salvádoru na Bahamách, a tu v Karibskej oblasti objavil aj ďalšie ostrovy. Hneď nato r. l499 Hojeda a Amerigo Vespuci objavujú Kolumbiu. Na začiatku l6. storočia dochádza k dobývaniu Južnej Ameriky: r. l5l5-l5l6 španielsky námorník de Solis sa vydal na objavnú cestu pozdĺž brazílskeho pobrežia až k rieke La Plata, a v tom samom období, v službách španielského kráľa Karola I., /l5l6 - l556/ podniká objavné cesty k Ohňovej zeme Portugalec Magalhanes. Južné moria sa tak stali španielskym teritóriom, kde vytvorili veľkú koloniálnu ríšu; keď v r. l53l - l533 obsadzujú Ecuádor, Bolíviu, Peru a hneď nato aj Chile. V tomto období zároveň začína koniec ríše Inkov, keď po smrti svojho vládcu Atahualpy r. l532, títo povstali proti španielskym a portugalským kolonizátrom. V čele povstania Inkov stál princ Manko, ktorý r. l536 obliehal aj Kuzku. Indiáni boli napokon v dôsledku lepšej výzbroje kolonizátorov, predsa len definitívne porazení, a to v r. l572. VZNIK ARGENTÍNSKEHO ŠTÁTU. V Španielsku za Filipa II., ktorý vládol v r. l556 až l598, dochádza k posilneniu španielského absolutizmu a k protireformačnému hnutiu na Pyrenejskom poloostrove. Zároveň sa Španielsko definitívne zmocňuje strednej a južnej Ameriky najmä po porážke Inkov. Za Filipa III., ktorý vládol v r. l598 - l62l, Španielsko upadá, lebo r. l58l je zosadený z trónu nad Holandskom, ktorému pomáhalo aj Anglicko. Tento úpadok pokračuje aj za Karola II., /l665 - l700/ posledného habsburgovca na španielskom tróne, ale aj za panovania jeho nástupcu Filipa V. bourbonského z rodu Ajou /l700-l746/, vnuka francúz. kráľa Ľudvíka XIV. Po ňom nastúpil na trón Ferdinand VI., /l746 - l759/, ktorý v Španielsku robil osvietenskú politiku, lebo obmedzil moc šľachty, zmodernizoval armádu a štátnu správu. V jeho osvietenskej politike pokračoval aj Karol III. /l759 - l788 /. Ale, keďže už za Filipa V. začali v kolóniach od r. l7l8 vládnuť miestokráli /Kolubia, Ekvádor, Panama, Venezuela/, až do r. l8l0, dochádza v máji v Buenos Aires k povstaniu. Hildago de Cisneros je ako miestokráľ zosadený, a zásluhou José de San Martína vzniká nezávislá provincia La Plata. Mala aj vlasnú ústavu, ktorá bola vypracovaná podľa vzoru ústavy USA. Prijatá bola 25. mája l8l9 v Buenos Aires. Dňa 24.l2. l826 je štátny útvar La Plata, po schválení novej ústavy, premenovaný na Argentínu. Táto ústava bola výsledkom víťazstva tzv. unitárov, ktorí presadzovali censtrálne štátne zriadenie proti veľkostatkárskym federalistom. Po víťazstve v La Plate vyhlasuje nezávislosť na Španielsku aj Urugvaj, a to v r. l828. Prvým vládcom Argentíny sa stal diktátor Juan Manuel Rosas /l793-l877/. Za jeho vlády od r. l826 až do r. l868 sa rozmohla statkárska moc a zvôľa. Robil výbojnú politiku voči susedom /Paragvaj, Urugvaj a Brazílii/. Pod jeho vedením zosilnel v Argentíne vplyv Anglicka, /prílev kapitálu/ ale postavil sa proti Francúzsku. Po ňom začal v Argentíne v r. l868 - l874 vládnuť Domingo Faustíno Sarmiento, ktorý žil v rokoch l8ll - l888. Do čela štátu bol zvolený po dlhých nezhodách a bojoch s federalistami a po agresívnej vojne proti Paragvayi. Podarilo sa mu ale stabilizovať vnútropolitické pomery, čo posilnilo argentínske hospodárstvo. V tejto jeho celkom úspešnej politike pokračovali aj jeho nástupcovia: Avellaneda /l874 - l880/ a Julio Roco /l880 - l886/. Za Rocu sa boj s Indiánmi stal najhlavnejším bodom jeho politiky. Bolo to zapríčinené aj veľkým prílevom európskych prisťahovalcov, ale aj celkovým rozvojom krajiny. Za vlády Julia Rocu boli Indiáni centrálnou vládnou mocou ovládaní takým spôsobom, že pri jednej bitke u Gran Chacu, sa proti jeho dobývačnej politike postavil aj prezident USA Hayes /l878/ a celé povodie rieky Verde obývané Indiánmi bolo napokon priznané Paragvayi, čo Argentína odmietala. V r. l886 - l890 sa stal prezidentom Argentíny Miguel Juarez Celman. Za jeho vlády vyvrcholil hospodársky rozkvet krajiny a Argentína sa stala svetovým vývozcom obilia, mäsa, vlny a kože. No pod tlakom Občianskej radikálnej únie musel Celman odstúpiť. Po ňom sa prezidentom stal Carlos Pellegrini /l890-l892/. Za dva roky toho nestihol urobiť veľa, preto na nátlak „venkovských federalistov“ a mestských unitaristov /probitskí konzervatívci/ sa novým prezidentom na roky l89l - l895 stáva Luis Saenz Peňa. Tento sa napokon stal oporou všetkých prezidentov, ktorí nasledovali po ňom až do r. l9l6. Od r. l895 až l898 to boli: José Avarista Uriburu, potom v r. l898 - l904 Julio A. Roca, ďalej l904 - l906 Manuel Quintana, l906 - l9l9 José Figueroa Alcorta, l9l0 - l9l4 Rogue Saenz Peňa, l9l4 - l9l6 Viktorino dela Plaza. Na roky l9l6 až l922 sa stáva prezidentom Hipólito Irigoyena, ktorý sa stal zároveň aj predstaviteľom Občianskej radikálnej únie, ktorá zvíťazila v prvých argentínskych voľbách s tajným hlasovacím právom. Vo vojnách zachovával neutralitu, ale bol proti rozpínavej nemeckej politike v období svojho panovania. Oproti tomu ale obnovil probritskú politiku svojej krajiny, čím tak chcel zabezpečiť jej hospodársky rozvoj. V januári l9l9 krvavo potlačil týždenné povstanie v Buenos Aires. V ďalšom období, a to začiatkom augusta l929, dochádza v Argentíne k znárodneniu naftových prameňov, čo umožnilo v krajine priaznivý vývoj pre rozvoj národného hospodárstva. Dňa 6. októbra l930 dochádza k štátnemu prevratu a predsedom prozatímnej/dočasnej/ vlády sa stáva generál José F. Uriburu, ktorý bol zároveň zvolený aj prezidentom, keď v úrade zotrval až do r. l932. V celej krajine nastolil vojenskú diktatúru a tak všetky predchádzajúce demokratické práva a slobody boli udusené. Po ňom sa prezidentom stal Augustín Justo, ktorý v prezidentskom úrade zotrval do r. l938. Jeho režim bol rovnako diktátorský ako predchodcu Uriburu, ale za jeho vlády boli vytvorené priaznivé podmienky pre hospodársky vplyv Nemecka a pre rozvoj nacistickej propagandy a agitácie v Argentíne. Pre obdobie rokov l938 až l942 sa prezidentom Argentíny stal Roberto E. Ortis, ktorý pod tlakom ľudového hnutia bol nútený l5. mája l939 formálne rozpustiť nacistické organizácie, čo sa tu vytvorili za dvoch predchádzajúcich prezidentov. R. E. Ortis sa v prvej fáze 2. svetovej vojny snažil zachovávať neutralitu Argentíny, ale ako sa misky váh nakláňali v neprospech nacistického Nemecka, začína sa aj Argentína stále viac prikláňať na stranu dohodových mocností. Po skončení 2. svetovej vojny a totálnej prehre Nemecka sa 24. februára l946 konajú v Argentíne parlamentné a prezidentské voľby. V nich sa protisebe postavili peronistická Národná revolučná strana a Demokratický zväz /koalícia KS, socialisti a radikáli/. Zvíťazili peronisti, a tak sa na roky l946 - l955 stal prezidentom Argentíny Juan Domingo Perón. Jeho politickou koncepciou sa sa stal justicializmus, t. z. zavedenie v celej krajine „spravedlnosť pre všetky sociálne triedy.“ Začal vykonávať reformnú politiku, a tým si získal veľkú popularitu. Takáto politika sa ale nepáčila vojenským kruhom, takže bol vojenským pučom v septembri l955 zvrhnutý. Po ňom krajine až do r. l958 vládli Eduard Lonardi a Pedro Aramburu, ktorí uskutočňovali politiku blízku „vojenskej junty.“ V Argentíne sa politická situácia pod vojenským diktátom postupne radikalizuje a do čela peronistickej Radikálnej občianskej únie nezmieriteľných, sa postavil Arturo Frondizi. Ten zároveň v rámci predvolebnej kampane občanom sľúbil pozemkovú reformu, demokratické slobody a ochranu prírodného bohatstva krajiny pred medzinárodným kapitálom, čím si získal sympatie väčšiny obyvateľov a voličov, a tak sa stal na obdobie rokov l958 - 62 prezidentom Argentíny. Ale rok po voľbách sa priklonil k prozápadnej politike, a to vylučovalo splniť jeho predvolebné heslo, najmä o ochrane krajiny pred cudzím kapitálom. CESTOPISNÉ ZÁŽITKY J. HANZELKY A M. ZIKMUNDA. Pre lepší a plastickejší obraz o Argentíne, kde politické súvislosti nebudú udávať tón, ale to budú zážitky cestovateľské, ktoré zažívali pri svojich cestách krížom Argentínou najväčší československí povojnoví cestovatelia, Jiří Hanzelka a Miroslav Zikmund na svojom Tatrapláne. Túto svoju cestu opísali v cestopisnom diele „Cez Kordillery“ z r. l957. Táto cestopisná črta z cestovateľských zážitkov Jiřího Hanzelku a Miroslava Zikmunda po štátoch Lat. Ameriky z rokov päťdesiatich je zaujímavá tým, že ju opísali vo forme živých cestopisných zápiskov po Argentíne tak, ako snáď nikto iný pred nimi.Nuž vychutnajme si ich zážitky: „Štyri a pol storočia uplynulo od chvíle keď sa španielska koruna zmocnila lánov zeme od La Platy na juh až po Ohňovú zem a na západ až po Kordillery, ale táto kolónia patrila medzi najpochybnejšie aktíva španielskej ríše v Novom svete.“ Ak tu cestovatelia píšu o „pochybnosti aktív“, majú tým na mysli velikánske kopce Kordiller, pampy a vrchy i rozsiahlé pralesy, v ktorých žili Indiáni ako stála hrozba dobyvateľov. A aj „preto v r. l833 argentínski generáli začali najrozsiahlejšiu akciu proti argentínskym Indiánom. Tí sa stiahli do pralesov odkiaľ podnikali svoje výpady, takže generáli boli napokon nútení s ich náčelníkom Calfucorom uzavrieť mierovú zmluvu. No aj napriek tomu museli v r. l87l Argentínci znovu brániť Buenos Aires, lebo pred jeho bránami stáli indiánske kmene /Arakánci a Tehnelci/. No dokonalejšia vojenská technika prisťahovaleckých európanov slávila úspech. Našťastie to bol posledný boj prisťahovalcov s Indiánmi.“ Ďalej spomínajú, že:„Jediný deň jazdy do mesta La Platy od atlantického pobrežia na západ, je osožnejší pre poznanie krajiny, ako desať školských príručiek. Lebo každý kilometer krajiny volá zúfale po vode a čím je pobrežie Atlantiku ďalej, tým skúpejšie je na obdobie dažďov. V období dažďov síce krajina nasaje do seba trochu vody, ale s tou musí tento kraj vystačiť po celý rok. Šesto kilomentrov od La Platy sú už iba vyschnuté jarky s pieskom a kameňmi. Prvým mestom za jeden deň jazdy autom z Buenos Aires je Rio Cuarto. Tu by sme už márne hľadali žírne polia a roviny ako u La Platy či Santa Fé. Ani honosných malomeštiackych domov tu niet. Len samé chudobné predmestia a pastviská pre dobytok s vyschnutou trávou. Je to kamenistý kraj ako niekde v Líbyi v severnej Afrike. Na západ od Rio Cuarto bol kraj ako vymretý. Piesok a kamene nás sprevádzali až k úpätiu Ánd do pohoria Sierra de San Luis. Tu, pod horami Ánd prežili svoj život už dve pokolenia Talianov, Španielov, Nemcov, Slovanov a od La Platy sa borili s pôdou, aby ju ako-tak napojili vodou z horských riečok a zúrodnili. Písal sa rok l560, keď popravili Francisca Pizarra. Arankánci síce nemali zlato, ale vedeli bojovať. Vtedy Pedro de Castillo poslal sem svoje vojsko, aby obsadili a pripojili toto územie k jeho miestokráľovstvu /Nueva Espaňa/. Založili tu aj svoje mesto - Mendóza. No svojich veľkých dní sa mesto dožilo až po 200 rokoch, keď sa tu vo funkcii guvernéra usadil revolucionár a generál San Martín. Poznal španielskú vojenskú vedu a prax vojaka z afrických bojísk, takže po návrate do Argentíny bol schopný postaviť silné 4 000 vojsko, s ktorým od La Platy prešiel cez najvyššie horstvo Kordiller, aby priniesol slobodu aj do Chile. Vtedy mesto Mendóza získalo veľkú slávu. Rástlo celých 50 rokov, aby napokon po veľkom zemetrasení zmizlo z povrchu zemského. Zahynula celá polovica ľudí mesta. Mendocinos však vedeli, že ich mesto ožije iba pracovitosťou ľudí, ktorí oživili ovocinárstvo a vinohradníctvo. A na prelome 20. storočia sem zamierili prvé prúdy európskych prisťahovalcov, ktorí bažili za kúskom pôdy. Ale keďže vedeli skultivovať pôdu, tak povzniesli Mendózu do dnešnej krásy, bohatú na vinice a ovocné sady. Na prepravu vinného moštu vtedy vybudovali dokonalý systém potrubia, ktorý za jednu hodinu prepraví milión litrov čerstvo vykvaseného vína. Toto tečie do betónových skladodacích piliet počas oberačiek. Vinné pivnice Giol, kam sa mušt dopravuje, nie sú v Mendóze jediné, lebo Argentína je povestná pitím vína. No na nás urobil tento systém veľký dojem, lebo v Mendózskych pivniciach Bodegas Giol od začiatku februára až do konca apríla sa uskladní okolo 2500 litrov hrozna denne, kým sa nenaplnia všetky skladovacie priestory o objeme l50 miliónov litrov vína. Keď si v reštaurácii objednáte víno, vždy k nemu patrí; kúsky pečeného asada na rošte, čorisa, činčuína, alebo dusené vemeno, pečienka či ľadvinky. Zvyk je tu taký, že k vínu patrí večera a sóda sa podáva bez večere. Mendóza leží na 33. rovnobežke južnej pologuli, čiže je na tom približne rovnako ako Káhira v Egypte, ale severne od rovníka. Sú tu približne rovnaké subtrópy, no zima je tu poriadna a nočné mrazy sú oveľa vyššie ako v severnej Afrike, i keď od Tichého oceána je to vzdušnou čiarou iba 240 km, ale cez gigantické Kordillery. Na sever od Mendózy je mesto San Juan, ktoré leží v aktívnej zóne zemetrasení. Do roka je ich tu niekoľko a l5. januára l944 bolo jedno z najväčších. Vtedy sa San Juan ocitlo celé v troskách a mŕtvych bolo toľko, že ich pomaly nemal ani kto pochovať. V San Juane žije veľa aj našich krajanov Čechov a Slovákov. Dokonca Čechoslováci tu postavili aj cukrovar, ktorý spracuváva cukrovú trstinu. Úrodné polia na západ od La Platy vystridala step, ktorá sa tu strieda ešte s početnými podhorskými oázamy paliem, ale aj viníc a ostatnej zelene. Tie nás sprevádzajú až ku Kordielleram. V týchto končinách je najhľadanejším tovarom drevo, ktoré sa do Mendózy a San Juana malo dovážať z USA, ale pre nedostatok peňazí sa museli spoliehať len na svoje kebračové drevo. Argentína je rozdelená na množstvo oblastí /provincie/, ktoré nesú mená zvyčajne po mestách ako napríklad oblasť Santa Fé, San Juan, Mendóza, Tucumán a ďalšie. Tak napríklad o provincii Tucumán sa hovorí, že je republikou bohatstva. Veď z Tucumánu denne prúdia do Buenos Aires po trati dlhej poldruhatisíc kilometrov veľké množstvá banánov, ananásov, mandariniek, pomarančov, cukrovej trstiny a ďalších plodov. Naša cesta zo San Juana vedie ďalej na sever, len kúsok západne pozdĺž 65. poludníka cez mestá La Rioja, Catamarcu a do spomenutého Tucumánu. K nemu ešte toľko, že tu v Tucumáne je vraj záhrada Argentíny, ako ju nazval aj sám prezident Sarmiento, zakladateľ argentínskeho školstva. Štedrá subtropická príroda dala Tucumánu do vienka prívlastok - rajská záhrada. Preto je aj hlavným pilierom argentínskeho hospodárstva. Keď sme prechádzali do Tucumánu cez Catamarcu, je to vzdialenosť okolo 250 kilometrov, tak okolie mesta nám pripomínalo naozaj zelenú záhradu. No len čo sme sa od mesta vzdialili na niekoľko kilometrov všade iba samé skaly a vrchy. Bujná vegetácia sa stráca ako ranná hmla a ďaleko za ovocnými sadmi sa už dvíhajú iba nebotyčné Kordillery. Roku l542 Diego de Rojas prekonal ako prvý 5000 km dlhú cestu medzi Limou v Peru na pobreží Tichého oceána a La Platou na druhom konci kontinentu pri Atlantickom oceáne. Tieto mesta, ktoré prechádzame, vznikali asi po dobu 50 rokov /Tucumán, Cordóba, La Rioja, Salta, Jujnya a ď./ Aj Buenos Aires vznikol podobne, keď na jeho založení po Pedrovi de Mendóz, má ako druhý zásluhu aj Juan Garay. V r. l889 americký podnikateľ a automobilový magnát Henry Ford začal budovať fabriky na automobily, ktoré potrebovali kaučuk na pneumatiky. Preto zvolal r. l923, 5. medzinárodnú konferenciu do Santiaga, kde uzavrel a podpísal s 2l štátmi L. Ameriky dohodu o výstavbe hradsky Carratera Panamericana, ktorá by mala spájať New-York s Buenos Aires v dĺžke l7 tisíc kilometrov. Cesta sa však kôli vypuknutiu 2. svet. vojny nedokončila a projekt sa zrealizoval len po Guatemalu. No cestná tepna v istej podobe pokračuje aj ďalej po okraji tichomorského pobrežia Chile a Peru, ale v horskom masíve je z ôsmych metrov zúžená iba na 4 metre. Tak napríklad medzi Mendózou a severným okrajom provincie Tucumán je jej dĺžka l000 kilometrov a z Tucumánu do Saly sa plazí cez horské masívy vo výške až šesťtisíc metrov nad morom. Len horko-ťažko sme sa dostali do mesta Humahuacon, kde Indiáni vykrajujú table soli z horských solísk, aby si ich odpredajom zarobili nejaký ten peniaz. Rieka Rio grande a serpentíny sú prekrásnym javiskom zdobené štvormetrovými kaktusmi, ktoré nás budú sprevádzať až do Bolívie. Horskí Indiáni tu žijú veľmi skromne len na hrsti prosa a kukurice či fazuli. Pritom pijú lacnú pálenku, vyznávajú pohanských bohov, tak ako ich predkovia. Úsek cesty od Humahuacy na argentínskej strane do Bolívie sa pohybuje vo výške 4500m nad morom, takže naša osobné vozidlo Tatra /Tatraplán/ sa pohybuje len na polovičný výkon.“ V r. l940 sa po tejto ceste uskutočnili aj automobilové preteky, ktoré viedli z Buenos Aires do Washingtonu v USA. Sedemnásťtisíc kilometrová trasa, keď 9 tisíc viedlo horskými masívmi, jazdci prekonali za 98 hodín. Druhé preteky boli v r. l948, ale iba z Buenos Aires do Caracasu /9575 kilometrov/. Pretekalo l4l pretekárov ale ani jeden nebol z USA či z Európy, lebo kôli ťažkému terénu sa radšej súťaže nezúčastnili.Vtedy sa hrdinom Argentíny stal pretekár Juan Gonzáles. Toľkoto na záver o Argentíne, z knihy Jiřího Hanzelky a Miroslava Zikmunda, „Cez Koldillery.“