Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


NEMECKÝ OSVIETENECKÝ FILOZOF HERDER A JEHO VPLYV NA NÁŠHO J. KOLLÁRA A Ľ. ŠTÚRA. ÚVOD. Nemecký osvietenský filozof, historik-spisovateľ, literárny vedec a básnik. Johan Gottfried Herder sa narodil 25. augusta l744 v malom východopruskom mestečku Mohrungene, ako syn kostolníka. Svoju mladosť prežil v ortodoxnom duchovnom prušiackom prostredí, ktoré ho predurčovalo ku vsupu do pruského vojska, lebo už v mladom veku sa musel zaviazať k vojenskej službe. Napokon sa tejto neradostnej životnej dráhe vyhol. Stalo sa tak počas sedemročnej vojny, keď cárske vojsko obsadilo jeho rodné mesto. Vtedy jeden ruský ranhojič ho vzal so sebou do Královca /Königsbergu/, kde sa mladý Herder rozhodol študovať teológiu. A ako sám neraz povedal, nebolo to z iných pohnútok, než z túžby svojho srdca. Zrejme to bolo aj preto, že už svojou povahou, no ale i výchovou v útlom veku, bol skrz-naskr nábožensky založený. Veď biblia bola uňho v mladosti najčítanejšou knihou, keď mu v samotársky prežívaných dňoch, práve ona najčastejšie poskytovala duchovnú útechu a uspokojenie. Po absolvovaní teologickej fakulty na univerzite v Královci v r. l764, kde počúval prednášky aj I. Kanta, neskoršieho svojho kritika, prijíma učiteľské miesto na katedrálnej škole v Rige. Tu sa zároveň po prvý raz predstavuje verejnosti ako spisovateľ a básnik. Vtedy vo svojej práci, Kritika lesa /Kritische Wälder/, obhajuje obecné pricípy umeleckej tvorby. No jeho najpozurohodnejší prínos k poňatiu dejín v dobe osvietenstva je, že neprehliadal minulosť /dejiny/ pri vývine kultúry, jazyka a všetkého čo sa dotýka ľudovosti, ale naopak hlboko sa do nich stále častejšie ponáral, aby odtiaľ čerpal múdrosti vekov. Veľký vplyv mal naňho aj francúzsky osvietenec J. J. Rousseau, ale aj jeho krajan G. W. Leibniz, ktorého diela dobre poznal. A práve z nich prevzal niektoré prvky idealizmu a myšlienku vývoja od nižšieho k vyššiemu, čo sa uskutočňuje po jednotlivých stupňoch až k celku, ktorý sa dotvára rovnako v ľudských dejinách ako v samotnej prírode. Herder si tento princíp vývoja osvojil, a preto aj on dejiny ľudstva pokladal za pokračovnie dejín prírody, pretože človek je iba malou čiastočkou celku, ale ľudské činy v jeho objektívnom historickom význame pretrvávajú veky. Prírodné zákony chápal tak, že v ich podstate spočíva Boh, a že cez ne sa nám zjavuje v celej svojej mohutnosti, moci, s nemennou vznešenou dobrotou a krásou. A všetko čo sa na tejto zemi deje, odohráva sa podľa pravidiel, ktorým je vlastná dokonalosť; a to nielen v prírode ale aj v ľudskej histórii, lebo to všetko je iba prejavom všemohúceho Boha. HERDER O JAZYKU NÁRODOCH. Zo začiatku bol vo svojom myslení ovplyvnení aj Lessingom, no skoro sa u neho prejavuje geniálnosť historika literatúry. A síce v tom, že na rozdiel od svojho predchodcu, hlavnú úlohu literárnej tvorby videl v posudzovaní a v hodnotení literatúry podľa tvorivého ducha tej doby, v ktorej tvorivé sily jednotlivých národov pôsobili. A to bez rozdielu či sa to týkalo národa malého, veľkého alebo rasou odlišného. Lebo on všetky národy chápal z hľadiska prirodzených danností, ako plnohodnotné a plnoprávne pre svoj svojbytný slobodný rozvoj a existenciu s vlastnou identitou. Podobne chápal aj ich úlohu pri tvorbe poézie, keď zvlášť zdôrazňoval, že v každom národe má dar ducha svoj osobitný význam. Tak napríklad o národných piesňach sa vyjadroval tak, že vďaka svojej pôvodnosti a pramennej čistote, je v nich najlepšie obsiahnutý aj základ pre básnictvo. V tomto období napísal už aj svoje druhé dielo, Štúdiu o pôvode jazyka /Abhandlung über den Ursprung der Sprache/. Túto prácu napísal iba ako dvadsaťšeť ročný, a to v r. l770, no vyšla mu o dva roky neskôr. V nej rozvíja ideu jednoty myslenia a jazyka, keď zdôrazňuje, že žiaden jazyk sa nezaobíde bez rozumového myslenia, rovnako ako zas myslenie nie je možné, aby existovalo bez jazyka. A zásadne nesúhlasil s Kantovou „kritikou“ čistého rozumu, proti ktorej postavil svoju fyziológiu poznávacích schopností a učenie o prvotnosti jazyka oproti rozumu. Aj pojem priestoru a času vyvodzoval zo skúsenosti, keď tvrdil, že v procese poznania každá hmota má svoju formu, a ich jednota bez priestoru a času je nemysliteľná. Rovnako, ako je nemysliteľné myslenie bez objektívneho obsahu, ktorý zmyslami vnímame z vonku, a Kantovu „vec o sebe“ označil za výmysel. Svoje výhrady proti Kantovi na sklonku svojho života zhrnul do dvoch prác: Metakritika kritiky čistého rozumu /Metakritik zur Kritik der reinen Vernunft/ a „Kalligone“. Tieto posledné svoje práce napísal snáď aj preto, aby svojmu učiteľovi týmto spôsobom odpovedal na dva Kantove referáty, ktoré sa ho osobne dotkli, lebo pre neho vtedy vyzneli dosť nepriaznivo. Po štvorročnom pobyte v Rige sa vydal na cesty po Európe; navštevuje Paríž a hneď nato sa odobral do Štrasburgu, kde sa po prvýkrát stretáva, vtedy ešte verejnosti s neznámym J. W. Goethem. Pri tomto stretnutí mu Herder, ako u nastávajúceho poeta, odkryl aj svoj svet - historického pohľadu do podstaty poézie a duše básnika. V r. l773 spolu s Goethem vydáva aj zborník, O nemeckom umení. Po tomto stretnutí sa jeho pôvodné cestovateľské zámery zmenili, lebo ich skrížila náhla ponuka na miesto hlavného farára v Bückenburgu. Funkciu prijal, a tu zostáva vyše troch rokov, a to až do r. l776. Potom odchádza do Výmaru, kde na príhovor už svojho priateľa Gotheho, sa stáva generálnym superintendantom. Herder tu napokon prežil až tridsať plodných rokov, lebo počas tejto doby napísal množstvo prác, z ktorých si niektoré aj spomenieme. Treba povedať, že popri štúdijných rokoch a štvôrročnom pobyte v Rige, či na fare v Bückenburgu, je toto jeho už tretie, ale zároveň aj najhlavnejšie životné obdobie, pretože v ňom napísal všetky svoje hlavné diela. Veď tu vlastne uzreli svetlo sveta jeho Hlasy národov v piesňach /Stimmer der Völker im Liedern/, keď zozbierané a nazhromaždené národné piesne zo všetkých možných jazykov a dialektov, /nielen európskych/ s hlbokým porozumením preložil do svojho národného jazyka, do nemčiny. Aby takýmto spôsobom oboznámil svoj ľud s najprirodzenejším, ale zároveň aj z najcenejším bohatstvom pospolitého ľudu iných krajín, ktorým každý národ či etnikum disponuje a navyše si ho aj s láskou ochraňuje: - a to sú práve jeho piesne, balady a zvykoslovia a tp. Hovoril im „hlasy národov“ a prechovával k nim obzvlášť veľkú úctu. Pritom ale nezľahčoval význam veľkých umeleckých diel, napríklad klasického stredoveku či iných období. Odmietal však akékoľvek napodobňovanie, epigónstvo, či už klasickej poézie alebo iných umeleckých prejavov. Zdôvodňoval to prdovšetkým tým, že všetko by malo byť zachované v pôvodnej forme a v tých podmienkach, v ktorých sa dielo zrodilo, vzniklo, lebo akékoľvek presádzanie či prevádzanie do iných životných podmienok, prostredia a doby, sa znehodnocuje, ba i stráca čistota a krása ľudovoumeleckej tvorby. Tvrdil, že prednosti tejto činnosti spočívajú práve v jej pôvodnej originálnosti, či svojráznosti obsahu. Aj reč, o ktorej začal písať ešte skôr ako o Hlasoch, sa vo svojej práci - Štúdia o pôvode jazyka, vyjadruje ako o zázraku, lebo ju /reč/ považuje za nadovšetko, ako najvzácnejší dar Boží. Pretože je to práve ona, reč, ktorá sa stala neodmysliteľnou a prirodzenou súčasťou národnej identity každého národa. Reč aj keď nie je vždy dokonalá, je predsa tým najcenejším darom čo ľudský duch má. Lebo spojuje ľudí v kmene, národy a je pojítkom aj medzi jednotlivými národmi, ich kultúrami atp. Preto je reč aj najpodstatnejším prostriedkom tvorby ľudového umenia; poézie, piesní, balád, ale aj remesiel a p. Pritom veril, že na všetky tieto prejavy človeka: reč, kultúra, zvyky, obyčaje, literatúra, umenie atp., vplýva prírodné prostredie /podnebie, geografická členitosť a i./, v ktorom ľudia žijú, a tým im dáva istú svojskú pečať a špecifickú odlišnosť. Zastával názor o tzv. kauzalite, ktorá sa prejavuje ako v prírodnom dianí, tak aj v spoločenskom vývine. V sociálnej oblasti ju však chápal tak, že tu sa môže kauzalita aj zastaviť či celkom zaniknúť, ak sa začne prejavovať u vecí ničotných a obmedzených, u ktorých je vývoj neživotaschopný, teda pominuteľný. U človeka zastával názor, že jeho povahové rysy sa dedia po predkoch, ktorí siahajú ďaleko do minulosti, ale to, čo ho robí nesmrteľným, sú predovšetkým jeho výtvory, ktoré sú ku prospechu a úžitku celej spoločnosti. A čím im človek dáva viacej svojej energie, čím ich viac zdokonaľuje, tým sa dostávajú v rebríčku spoločenských hodnôt vyššie a vyššie, až dospejú k ideálom ľudskej predstavivosti a k úžitku ďalších pokolení. Podľa Herdera človek vo svojom živote prežíva tri podobné štádia svojej existencie ako rastlina: prvé je mladosť /rozpuk/, druhé zrelosť /rozkvet/, a tretie starnutie /odkvetanie/. No život ľudstva tieto stupne nemá, lebo ten je stále mladý a svieži. Herder bol priam uchvátený vášňou ku všetkému čo mohol zaradiť do minulosti, odkiaľ čerpať ďalšie svoje poznatky, aby tak obohatil dejiny tou najpôvodnejšou ľudovosťou, a síce v tom význame, že ona je najvernejším, najčistejším a najúprimnejším prejavom vývojovej svojráznosti každého národa v jeho stáročných, či až tisícročných dejinách. Preto všetky tieto prejavy ľudského ducha a remeselnej zručnosti aj s takou láskou zbieral u všetkých možných národov, ale i kmeňov v ich pôvodnej forme a jazyku. Herder ako rousseauovec si veľmi ctil celej ľudskej prirodzenosti, najmä ak je táto obdarená ešte aj ušľatilosťou ducha. A snáď preto, ako praktický príklad a vzor toho všetkého, v najcelistvejšej a najzreteľnejšej podobe videl a vnímal u Slovanov. Celkom jednoznačne o tom píše vo svojom ďalšom diele, Idey k filozofii dejín ľudstva /Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit/ z r. l774 až l776. V tejto univerzálnej práci, Herder opisuje zákonitý proces vývinu ľudstva od nižších stupňov vždy k vyšším a vyšším stupňom, a pritom zdôrazňuje, že predovšetkým svojráznosť duchovnej kultúry na každom tomto stupni je to najvzácnejšie čo jednotlivé národy majú. A najzretelnejšie to vypozoroval u juhoslovanských národov, ktorých napríklad poéziu veľmi vysoko hodnotil. V jednej kapitole o dejinách kultúry sa rozpisuje O národoch slovanských, aj takto: „...sú mäkkej povahy... skromní a obdarení láskou i usilovnosťou k domácim prácam.“ Preto im sľubuje veľkú a skvelú budúcnosť, ale až budú „konečne oslobodení od svojich otrockých pút...a budú môcť oslavovať svoje staré slávnosti v pokojnej starostlivosti...“ Tieto slová nadchli aj P. J. Šafárika, no i J. Kollára, ako aj českých obrodencov; Dobrovského, Jungmanna a ďalších.Herderove vyjadrenie o "mäkkej" povahe Slovanov možno pochybovať, lebo také tvrdenie by v období V. Moravy ťažko obstálo, pretože za kráľa Svätopluka by nedošlo k vytvoreniu tak rozsiahlej ríše, akú vytvoril. Herder sa vo svojej práci na základe vtedy dostupných prameňov pokúsil dosiahnúť aj toho, že vo všeobecných rysoch ukázal cestu, po ktorej by sa mal uberať sociálnokultúrny pokrok každého národa, a to bez rozdielu rasy, ktorý pred ľudstvom v jeho historickom výskume, ešte iba čaká. Okrem už tu vyššie spomenutých diel, napísal aj ďalšie práce, ako napríklad: O Shakespeareovi /Über Shakespeare/; Listy na podporu humanity /Briefen zur Beförderung der Humanität/ l793 až l797 a spomenuté práce s kritikou teórie, o dvadsať rokov staršieho, I. Kanta, no i ďalšie. Vo všetkých sa v podstate stavia za nezávislý spoločenský vývoj jednotlivých národných celkov, dotváraných v mierových humanitných podmienkach, ktoré by boli založené na pricípoch slobody a vlastnej identity. HERDEROV VPLYV NA J. KOLLÁRA A Ľ. ŠTÚRA. V 80. rokoch tejto osvietenskej doby, ktorú Herder vo Výmare plodne prežíval, a ako vysoký duchovný hodnostár evanjelickej církvi, sa musel k rozličným náboženským otázkam aj vyjadrovať a zaujímať k nim svoje stanoviská. Tak napríklad v dialógoch o Bohu hovoril aj takto; Boh to je Svet sám, ktorý bol zostrojený rozličnými formami činností všetkých živých organizmov, vrátane človeka, a to k svojmu obrazu. K dosiahnutiu vyššieho stavu ľudskosti sa človek potom dostáva svojou bohapodobnosťou, lebo len tak sa môže stať opravdovým človekom. „Čím viac pribúda ľuďom rozum, tým viac sa musí človek už od mladosti učiť, že existuje krásnejšia veľkosť než neľudská veľkosť tyrana, že je lepšie i keď ťažšie zem kultivovať než pustošiť, mestá stavať než rozvracať a ničiť.“ No a takéto slová syna nemeckého národa veľmi silno zapôsobili aj na nášho Jána Kollára, ktorý v rokoch l8l7-l9 študoval teológiu na univerzite v Jene. Herderove slová, kde „neľudská veľkosť tyrana“ nestavia ale rozvracia a ničí, celkom korenšpodovalo z jeho pocitmi a názormi. Navyše u Herdera nachádzal aj ďalšie myšlienky, lebo popri teológie, filozofie, estetiky, navštevoval aj prednášky z antických, no aj z novodobých germánskych dejín a literatúry. A jeden z hlavných prameňov, ktoré Kollár v knižniciach študoval, boli aj práce Herderove, pretože v tejto oblasti bol významým vedeckým odborníkom v celom Nemecku. Z týchto štúdií na Jána Kollára najviac zapôsobili myšlienky Herdera, lebo na ňom zanechali zo všetkých nemeckých mysliteľov aj najväčší dojem. Nadchli ho predovšetkým svojou prirodzenou ľudskosťou, ale i demokratickými a proslovanskými myšlienkami. U Kollára tento obdiv k Herderovi bol o to väčší, že dovtedy sa v nemeckom prostredí s niečím takým nestretol. A Ján Kollár to napokon veľmi jasne vyjadril aj spomienkou naňho v najvýznamnejšom svojom diele, v Slávy dcéra /r. l824/, kde čítame: //Zlatá Lado!/Stříbroluký Milku!/Jděte od nás toho večera,/By zde u Hrobu sme Herdera,/s nábožností klaněli se chvilku.// J. Kollár si vážil u Herdera predovšetkým to, že vo svojich dielach rešpektoval slobodný vývin národov na princípe humanity a ľudskosti. No sympatické mu bolo aj Herderovo ponímanie Boha a všetkého, čo sa v prírode prejavuje od najjednoduchších foriem až po človeka a jeho dejiny, v zmysle božskej prozreteľnosti a múdrosti. Herder totiž mal kladný vzťah ku kresťanstvu, ktoré ale chápal ako čisté a nepoškvrnené, či lepšie povedané, očistené od svojvoľných nešvárov, ktoré mu boli v minulých obdobiach spôsobené, alebo si ich aj samé zapríčinilo. On Kristovu vieru stále ponímal v pôvodnom duchu pravých kresťanských ideálov, v ktorých videl prejav Božskej podstaty, pretože je charakterizovaná poriadkom, dokonalosťou a harmóniou celého prírodného a spoločenského diania. Človek u Herdera nevystupuje ako dajaký otrok či ponížený sluha, ale ako tvorca, čiže aktívny činiteľ všetkých premien obdarený Božou láskou. Herderov pohľad na svet, ktorý sa pohybuje v medziach Bohom vymedzených zákonov a nim aj určených, sa uskutočňuje silou a vôľou ľudí. A všetky tieto myšlienky nášho Kollára tak ovplyvnili, že aj v jeho filozofii, najmä v národnoobrodeneckých náhľadoch, či už v knihe „Básne“ z r. l82l alebo v úvahe „O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími ...“ z r. l836, zanechali v jeho myslení prvoradý a ďalekosiahlý význam. Pretože Herderove vyjadrenia o nádejných vlastnostiach slovanských kmeňov a národov, Kollár pochopil tak, že len na západných Slovanoch bude záležať, či sa svojou vôľou oslobodia z pod cudzieho jarma a poroby, aby potom začali slobodne rozhodovať o sebe ako rovnocený národ ostatným národom. No ich oslobodenie videl ale iba v jednote všetkých Slovanov, pretože rozdrobenosti sa bál, čo bolo zretelné aj v tom,že zotrvával na koncepcii tzv. československého jazyka. J. G. Herder svojími myšlienkami zaujal aj ďalšieho významného Slováka l9. storočia, Ľ. Štúra. Ten sa v polovici l9. storočia, v rokoch l838 až l840 tiež rozhodol, že pôjde načerpať duchovnú silu k obrodeniu svojho národa do Nemecka na univerzitu do Halle, akoby po vzore J. Kollára. Aj jeho nadchla Herderova a Heglova filozofia. No pokiaľ u Hegla obdivoval filozofické učenie o vzostupnom vývine ducha, ktorý v dejinách nevyhnutne napreduje po špirále vždy od nižšieho k vyššiemu, tak jeho dialektiku chápal ako metódu tohto vývojového procesu. Hegel však vo svojej Filozofii dejín spoločenský vývoj zavŕšil rozvojovým stupňom germánskeho národa. Ďalej sa historickým vývojom ducha, už v podobe ďalšieho možného,t.z. nastávajúceho vývoja nezaoberá, lebo, ako to zdôvodnil, tá záležitosť je vecou budúcnosti, a to do dejín už nepatrí. Herder na rozdiel od Hegla sa venoval popri filozofii aj poézii, literárnej vede a ešte navyše bol aj evanjelickým kňazom. Takže vývin ľudstva chápe plnšie, citovejšie a navyše sa pridržiaval aj pricípov viery. To potom jeho filozofické myslenie posúvalo ďalej aj s pohľadom do budúcnosti, a navyše, ako u správneho kresťana, to bol rozmer optimistický. A práve v tejto fáze uvažovania bol nášmu Ľ. Štúrovi oveľa bližší práve Herder než Hegel.* A okrem optimistických Herderových predpovedí o Slovanoch, ktoré sme už spomenuli vyššie, a nadchli aj J. Kollára, boli rovnako kladne prijímané i Ľ. Štúrom. Ba dalo by sa povedať, že Herderova viera v spoločenský pokrok a svetlá budúcnosť Slovanov, u praktickejšie založeného Ľ. Štúra než Kollára, vniesla do jeho politickej činnosti aj tvorivejší náboj a nový rozmer. A síce v tom, že pochopil Herderove Slovanstvo vo význame, - ako nadnárodné spoločenstvo so svojimi rozmanitosťami. Štúr túto rozmanitosť videl predovšetkým v odlišnosti jazyka, no i v kultúre, vo zvykoch, obyčajoch a v ďalších znakoch, ktoré boli natoľko špecifické, že ich začal chápať ako samostané časti /národy/ jedného širšieho celku - Slovanov. Podľa neho potom koncepcia slovanskej vzájomnosti a Slovanstva, mohla existovať len cez tieto časti, ktoré začal ponímať ako jednotlivé a identitné národy. Ľ. Štúr zrejme aj pod vplyvom filozofického učenia nemeckých mysliteľov, predovšetkým Hegla a Herdera, prehodnotil aj svoju politickú činnosť v predchodzajúcom období, kedy bol radikálnejší. No po príchode z Nemecka sa z neho stáva liberálnejší a uvážlivejší národný buditeľ s realistickejšími filozofickými názormi na riešenie problémov svojho národa. I keď jeho slová sú stále vyslovované rozhodnou rečou praktického politika, čo dosvedčuje aj výrok: „Dosť bolo poroby...“, ktorý často zdôrazňoval, a že je najvyšší čas, aby sa začal viesť tento nerovný zápas s neprajnou vládnou mocou. A Štúr si aj vďaka Herderovi uvedomil, - keď v Halle študoval filozofiu, literatúru a jazykovedu, - že bez jednotiacej sily reči /jednotného jazyka/, by sa jeho snaženia dali len ťažko uskutočniť. Preto sa pevne rozhodol, že prvým aktom k národnému oslobodeniu bude treba zaviesť jednotný spisovný jazyk. V jeho argumentoch na zavedenie spisovného jazyka, je celkom zrejmá Herderova ozvena vyslovená i v jeho Listoch na podporu humanity, kde sa píše: že je to práve pospolitý ľud, ktorý je najvernejším strážcom materinskej reči. Keď ďalej rozvádza, že národ môžeme vychovávať v láske ku všetkému čo nám je sväté, iba vo vlastnom materinskom jazyku. Lebo len pomocou neho môžeme udržiavať čisté mravy, usporiadanosť a poriadok v celej spoločnosti. A to boli myšlienky, ktoré Ľ. Štúra nesmierne povzbudili, pretože v nich videl silný mravný a humanitný základ. Veď nie náhodou už po šistich rokoch čo sa vrátil z Nemecka /r. l846/ vydáva svoj spis „Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí“; a v „Náuvke reči slovenskej“ toho samého roku aj vysvetlil celý svoj gramatický systém s fonetickým pravopisom, ktorý sa stane základom novej slovenčiny. Zároveň v ňom zdôvodnil, prečo sa rozhodol pre stredoslovenské nárečie ako pre spoločný jazyk všetkých Slovákov! Zdôvodnil to tým, že toto nárečie považuje za najvhodnejšie preto, lebo je v strede ďalších dvoch nárečí: západoslovenského a východoslovenského. Takže má rovnako blízko k obom a ľud si ho tak skôr osvojí a bude mu lepšie rozumieť. Tiež vysvetlil, prečo je neprijateľný český jazyk, alebo iný jazykový hybrid. J. G. Herder bol vskutku veľkým mysliteľom, literárnym vedcom a historikom, no navyše bol dobrým prognostikom-vizionárom v tom najlepšom zmysle slova. Preto bol u Slovákov, ale i u Čechov hodnotený, ako veľký syn nemeckého národa, a v dobe obrodenia aj „hlavným slovanským učiteľom.“ J. G. Herder umrel vcelku mladý, iba vo veku 59 rokov a l8. decembra to bolo plných 200 rokov od jeho smrti, čo si zároveň s terajším okrúhlym 260. výročím jeho narodenia, s úctou pripomíname. J. Suja-Žiak Literatúra: / l / Clark, R. T.: Herder. His leife and thought, Berelay - Los Angeles l955. / 2 / Dobbek, W.: Johan Gottfried Herder, Weimar l950. / 3 / Hegel, G. V. F.: Filozofia dejín, SNPL, Bratislava l957. / 4 / Herder, J. G.: Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit, Weimar l776. / 5 / Kollár, J.: O literárnej vzájomnosti, Bratislava l954. / 6 / Konstantinov, F. V. a kol.: Filozofická encyklopédia diel-l / rusky/, Štátne ved. naklad., Moskva l960. / 7 / Reiman, P.: Základné smery v nemeckej literatúre l750 - l848, /preklad do ruštiny/, Moskva l959. / 8 / Várossová, E.: Prehľad dejín slovenskej filozofie, SAV, Bratislava l965. / 9/ Zutise, J. J. a kol.: Dejiny sveta, diel V. /preklad v češtine/, NPL Praha 1963. Poznámka: Uverejnené v Slovenských národných novinách zo l6. 3. 2004, č. 6/2004, Ročník l5 /l9/. * E. Várossová v Prehľade dejín slovenskej filozofie, v stati „Filozofické základy obrodeneckej koncepcie Ľudovíta Štúra“, pripisuje obrodenecký vplyv na Štúra v rokoch jeho štúdijného pobytu v Halle /l838- l840/ výlučne Heglovi, s čím nemožno súhlasiť, lebo koncepcia Herdera, najmä pokiaľ ide o reč a ľudovosť kultúry, mu bola oveľa bližšia a viac inšpirujúca.