Pavol Országh HVIEZDOSLAV /2. 2. l849 - 8.ll. l92l/.
Pavol Országh „Vyšňanovie“, syn roľníckeho zemana Mikuláša Országha, ktorý určitý čas bol aj garbiarom v Medzihradnom, a matky Terézie, rodenej Medzihradskej, sa narodil 2. februára l849 vo Vyšnom Kubíne na Orave.
V r. l854-60 mladý Pavol navštevoval ľudovú školu vo Vyš. Kubíne, v Jasenovej a Leštinách. V r. l862-65 ho rodičia poslali k strýkovi do Miškovca, kde študoval gymnázium. Zanedlho s úspechom zvládol aj maďarčinu, a to natoľko, že ju ovládal lepšie ako svoju rodnú reč. Neskoršie priznáva: „Mňa maďarská škola celkom pomýlila na mysli. - Maďarsky som myslel a prekladal, keď som písal po slovensky...“ Takto úprimne sa vyjadril po tom, keď na jednej rodinnej svadbe rečnil po maďarsky a jeho matka sa vtedy rozplakala, lebo mu vôbec nerozumela. U Pavla to zanechalo nevídaný citový otras, lebo matku mal nadovšetko rád a preto jej sľúbil, že po maďarsky už rozpávať nebude. V rokoch l865-70 v Kežmarku ukončil lýceum a pod pseudonymom Jozef Zbranský, ako l9 ročný vydáva svoju prvú zbierku veršov, Básnické prvosienky. V r. l870-72 študoval na Právnickej akadémii v Prešove a po jej skončení pôsobil dva roky ako advokátsky koncipient v Dol. Kubíne a v Turč. Sv. Martine. No od r. l873 začal pracovať na okresnom súde v Dol. Kubíne, a jeden rok pobudol aj v Senici. Roku l875 zložil advokátske skúšky v Budapešti, takže už mohol pracovať aj ako samostatný advokát. Svoju advokátsku prax začína na Orave v Námestove, ale keď mu r. l876 ponúkli miesto podsudcu v Dol. Kubíne, nastúpil sem a tu pôsobil celkom štyri roky. Zároveň sa v tomto roku /l876/ aj oženil, a to s dcérou ev. seniora Nováka, Ilonou. R. l879 natrvalo opúšťa úradnú štátnu službu a odchádza vykonávať advokátsku prax tam kde začínal, to znamená späť do Námestova, kde s manželkou zotrval až dvadsajeden rokov. A práve tu v prekrásnej hornooravskej prírode napísal aj svoje vynikajúce diela: lirické Spomienky, Z jesenných zvukov, Sonety, tri zbierky Letorostov, Hymny a žalmy, Prechádzky jarom, Prechádzky letom a i. Tak napr. v trojdielnych Letorostoch na sklonku l9. storočia zvýrazňuje jednotný vnútorný charakter človeka ako subjektu, teda jedinca, keď lyrickým spôsobom vyjadruje aj jeho osobný vzťah k spoločenskému ideálu, čo je možné chápať aj ako isté filozofické zovšeobecnenie svojej osobnej drámy. No na prahu nového storočia /l904/ sa stáva vedúcim filiálky Tatra banky v Dol. Kubíne, a tu je uňho možné pozorovať, že čím ďálej tým viac sa chce venovať už iba spisovateľskej činnosti.
Pavol Országh svoje básne uverejňoval pod pseudonymom Jozef Zbranský alebo Syn ľudu, ale od r. l877, keď v Národných novinách uverejnil svoj nekrológ za zakladateľom a podpredsedom Matice slovenskej V. Paulinym Tóthom, tak vtedy po prvýkrát použil nový pseudonym - Hviezodslav. Svoje básne publikoval aj v Orli, i v Slovenských pohľadoch a i. A vo všetkých týchto jeho literárnych dielach je badateľná veľká láska k ľudu a k prekrásnej oravskej prírode, najmä tej pod Babou horou, kde sa zrodila aj jeho veľká rozpravná epická báseň z rokov l884-6, Hájnikova žena. V nej Hviezdoslav rozvíja dej na pozadí čarokrásnej prírodnej scenérie, kde sa život lesa a celej prírody prelína s harmonickým životom človeka až potiaľ, pokiaľ neprejde v konflikt s upadajúcou aristokratickou polofeudálnou spoločnosťou /Artuš Villáni/ a ženou hájnika /Hankou/. Villániho necitlivým zásahom do života hájnikovej ženy dochádza k narušeniu šťastia nevinnej a pravými ľudskými hodnotami správajúcej sa mladej ženy už tým, že jej život je stále viac vťahovaný do osídiel nečistých veľkopánskych avanturistických manierov a praktík, ktoré vyvrocholia tragédiou Hanky i Michala Čajku. V ďalšej sérii menších epických obrazov, Hviezdoslav stvárňuje idylu dedinského života, oživenú anekdotickými konfliktami susedských svárov /Bútora a Čútora, l888/, ktoré nakoniec pod tlakom majetkových vzťahov vyústia až k rozpadu citovej harmónie medzi deťmi a rodičmi /Poludienok, l89l, a Večera, l892/. Realistická analýza psycho-sociologického obrazu dedinského života, v ktorom dochádza k splývaniu zemianského života s nezemianskym, je vykreslená v eposoch Ežo Vlkolinský /l890/ a Gábor Vlkolinský /l897-99/. Drobní zemania a sedliaci sú vsadení do umeleckej kompozície plastických dedinských dolnooravských postáv dediny Vlkolín, /kricie meno pre Vyšný Kubín/, v ktorej Hviezdoslav epicky zachytáva sociálnu realitu života na dedine, ktorá je popretkávaná vnútornými rozpormi a konfliktami celým radom životných postáv, aby sa tak dovolával po spravodlivom docenení. I tu napokon do života dediny, ako čierny tieň potupy prichádza zlo z panského kaštieľa. Po básnikovom odchode do Dol. Kubína zač. 20 stor., sa jeho tvorivé ambície veľkých epických diel zoslabujú a viac sa chce venovať prekladateľskej činnosti. Ale ako zrelý umelec sa ešte rozhodol, že na základe biblického námetu napíše dramatické dielo, tragédiu Herodes a Herodias
/1909/. V tomto diele, humanistickou kritikou zachytáva úpadok mravov vládnucích spoločen. vrstiev, a na pozadí týchto historických postáv obraňuje princípy pravdy a spravodlivosti. No pokračuje aj v lyrickej tvorbe, ale tu je badateľné akési jeho sklamanie, ba až trpkosť nad vlastnou národnou spoločnosťou, ktorej akoby prestával rozumieť...?! Vyjadril to v cykle Stesky /l903-8/, kde na výstrahu pripomína, že: „Bez kázne niet zákona, ako bez zásluhy chleba niet, bez cti je činnosť úhonná, ako bez správy spustne svet.“ Aj v ďalšej lyrickej básni, Dozvuky /l909-ll/, poukazuje na etický ideál, ako na základ každého ľudského života, podľa ktorého sa treba správať. No a jeho hlavné lyrické dielo, Krvavé sonety, sú vyvrcholením toho, „kedy spoločenský vred,“ ktorý tak intenzívne pociťoval, vybuchne. A on výbuchol vznikom l. svetovej vojny, čo ním tak veľmi otriaslo, že sa iba s úžasom dokázal pozastaviť nad tým, čoho všetkého je ľudstvo schopné; keď ničí národ a celý svoj ľudský rod?! Vyjadril to takto: „Bože, teba zvú v spor svoj: Bojuj vraj na ich strane! - Či si Mars, čo krvavé rád skutky? Baal či Jahvé? - Súď, je to vzývanie, či rúhanie?...a či skúška? Ach, pojem nízky - hriešna pochleba; súc láskou, tebe toho netreba - “.
V básnickom diele P. O. Hviezdoslava, sa pri všetkej tematickej a žánrovej mnohostrannosti odráža rozsiahlý svetový, no ale aj vnútorne jednotný národný celok so všeľudskými hodnotami. Do slovenčiny poprekladal: Shakespeara, Goetheho i Schillera, no i Puškina a Lermontova, ba aj Mickiewicza a Słowackého, a napokon aj Petőfiho, Aranya a Madácha. K jeho veľkým zásluhám preto patrí predovšetkým to, že vo svojich prekladoch dokázal rovnocennosť slovenčiny s básnickými jazykmi svetovej literatúry. V r. l9l2 sa stal členom Kišfaludyho spoločnosti a v r. l9l3 aj dopisujúcim členom Českej akadémie. Dožil sa aj vzniku l. ČSR a r. l9l8 bol dokonca i členom revolučného Národného zhromaždenia. R. l9l9 sa stáva čestným predsedom Matice slovenskej. Zomrel vo veku vyše 72 rokov a pochovaný je v Dol. Kubíne.
Liter.: Hviezdoslav O d k a z y, vyd. v T. Sv. Martine l949. A Slovenský biografický slovník, II. zv. E - J, MS Martin l987.
J. Suja-Žiak