Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


FENOMENOLÓGIA je to filozofický smer, ktorý sa zamierava na skúmanie javov /jav=fenomén/ okolitého sveta v zmysle hesla: Niet objektu bez subjektu. Základ tohto smeru vo filozofii by sme mohli hľadať už u I. Kanta, ktorého "fenomén" ale zostáva za hranicou skúsenosti, a je nášmu poznaniu neprístupný, lebo má metafyzický základ. Vychádzajúc z Kanta,potom v druhej polovici 19. storočia začal Fenomenológiu ako filozofický smer rozvíjať Edmund HUSSERL /1859-1938/. On svoju metódu poznania stavia na týchto predpokladoch: 1. fenomenologická redukcia, to znamená, že každý poznávajúci subjekt by sa mal zdržiavať akýchkoľvek súdov, ktoré sa vzťahujú na objektívnu realitu, ak tie prekračujú hranice "čistej" /subjektívnej/ skúsenosti; 2. Držať sa zásady transcendentálnej redukcie, t. j. zameriavať sa na skúmanie samotného subjektu poznania, no nie ako reálnej, empirickej, spoločenskej či psychologickej bytosti, ale ako "čistého" transcendentálneho vedomia. A práve tieto dva metodické predpoklady Husserlovu fenomenológiu predurčili, že sa stala aj filozofickým základom existencializmu /Heidegger, Sartre a ď./ Zakladateľom fenomenologickej školy, ako sme už naznačili, je Edmund Husserl. Tento filozof zdôrazňuje, že ak vytvárame pravdivý súd, tak tým nevytvárame pravdu, len ju cezeň /teda cez súd/ lepšie chápeme; pretože poznanie nie je vytváranie nejakej veci, ale iba jej "uchopenie", čiže poznanie. Je to základ intencionality,ktorá je zameraná k poznaniu niečoho. Husserl tvrdí: Zmysel a štruktúra logickej pravdy je nezávislá na psychických procesoch, prostredníctvom ktorých si pravdu uvedomujeme, pretože logická pravda je voči psychickým procesom transcendetná. To znamená, že má ideálny predmet, ktorý tvorí reálnym veciam zákonitú a nevyhnutnú základňu, teda je ich podstatou. Husserl proti psychologizmu postavil svoju metódu, ktorá bola založená na logickom myslení a skúmaní. Jeho pravdy možno chápať iba ako prežívanie mnoho subjektov, teda pluralitne, lebo sú to podľa neho pravdy intersubjektívne, oslobodené od akýchkoľvek psychicky osobných nánosov či zvláštností. Táto jeho pluralita nám skôr pripomína Leibnizove monady a snáď aj preto ju Husserl nazval monadológiou. Jeho fenomony sú akoby očistené od fyzických a psychických zvláštností, takže okrem nich už ďalej v celom súcnu nie je nič. Zdá sa, že východiskom pri koncipovaní tohto filozofického smeru bol u Husserla ešte v starom Grécku sám Platón so svojou ríšou ideí, a až potom Leibniz či neskôr aj Kant so svojou Kritikou čistého rozumu, no a napokon mu poslúžilo i Brentanovo učenie preniknuté duchom intencionálnosti a zážitkov. Husserlovo pluralitné čisté vedomie je oddelené od bytia a vedomia konkrétneho subjektu, teda indivídua. V istom zmysle jeho metóda poznania a odhaľovania pravdy, akoby pripomínala ich vytváranie iba na základe intuície a tzv. čistého poznania. Je to naznačené aj v jeho hlavnom diele Logické skúmania /1900/,no i v jeho Filozofie aritmetiky /1891/, ako aj v Idey čistej fenomenológie a fenomenologickej filozofie /1913/,alebo v diele, Kríza európskej vedy a transcendentálna fenomenológia /1936/. Husserlovými hlavnými pokračovateľmi boli: Max Scheler /1874 -1928/ a Martin Heidegger /1889 - 1976/. A vo Francúzsku by sme k nim mohli priradiť aj J. P. Sartra /1905-1980/. Snáď ku všetkým trom možno povedať iba toľko, že k poznaniu ideí sa im ako rozhodujúca metóda stala - prechovávaná láska k poznávaným veciam a ideám.Tak napr. Scheler sa priam odvoláva na svätého Augustína, keď píše, že veci môžeme pravdivo poznať iba vtedy "ak ich milujeme." Láska k bytiu /životu/, sila, vcítenie, teda empatia, to všetko sú čisté atribúty či idey, ktoré umocňujú tvorbu človeka; básnika, športovca atp. Svojim obnovením metafyziky a zavrhnutím prírodných vied sa Scheler stal akýmsi predchodcom nového chápania filozofického smeru, tzv. existencializmu, ktorý je rozvinutý u M. Heideggera v dielach: Bytie a čas, a O podstate základov. Ale ďalej napísal aj Platónove učenie o pravde, Čo znamená myslieť, K otázke bytia, O podstate pravdy a i. Už ako Husserlov asisten na univerzite v Marburgu, za základnú metódu poznania považoval "naladenie", t. z. akési formy životného, nerozvinutého vedomia. Starosť, strach, úzkosť, smrť a ďalšie hraničné stavy, považoval za apriorné formy ľudského vedomia, a teda aj samotnej osobnosti. Sú to subjektívne formy človeka, ktoré kodifikujú jeho správanie, a teda sú jeho fundamentálnou a určujúcou ontológiou človeka. A aby človek mohol postihnúť zmysel svojho bytia, mal by sa vzdať všetkých praktických zámerov, uvedomiť si svoju "smrteľnosť" a "pominuteľnosť". Lebo len ak človek cíti, že je neustále vystavený "tvárou v tvár smrti", je schopný spoznať význam a náplň každého momentu života a oslobodiť sa od "idolov spoločenského bytia" - cieľov, ideálov a vedeckých abstrakcií.V podobnom duchu rozvíjal svoju existenciálnu filozofiu aj Francúz J.P. Sartre. /Viď. článok, Poňatie človeka v existenciálnej filozofii./ Toľko v krátkosti o FENOMENOLÓGII. Július Suja-Žiak