Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


VŠEOBECNE O METODOLÓGII - ... aj na pomoc doktorandom - ÚVOD. Všeobecná metodológia je pre nedostatok literatúry z tejto problematiky na väčšine VŠ pri doktorandskom štúdiu dosť veľkým problémom, čo sa potom nepríjemne odráža najmä pri záverečnom ukončení postgraduálneho štúdia. Preto som sa ako autor článku rozhodol, že takýto príspevok by bol prospešný nielen pre študujúcich doktorandov, ale i pre ostatných čitateľov, tak ho aj v istej forme poskytujem k dispozícii... Problémy teórie vedy a povahy jej vedeckej metódy sú zaujímavým poznatkom pre každého, najmä teraz, keď v súčasnom svete veda odhaľuje stále nové a nové objavy, a naše vedomosti sa nevídaným tempom obohacujú, a to priamoúmerne s prebiehajúcou scientizáciou poznania. Hneď na úvod sa žiada povedať, že veda si vždy už aj v minulosti, menej alebo viac uvedomovala svoje postupy a metódy práce, ktoré pod tlakom nových skúseností, resp. nových javov a faktov ich musela pri svojom vývine neraz aj meniť a znovudotvárať. Tým sa menili aj jej základné názory a postoje na povahu tej ktorej vedy či reality, poprípade i jej vedeckých zákonov. Nezriedka sa stávalo, že pod ťarchou nových vedeckých dôkazov sa menila aj samotná povaha vedy, ako napríklad koncom stredoveku, keď vtedajšia fyzika bola vystriedaná galieovsko-newtonovskou fyzikou. No a v minulom storočí sa znova dostala do podobnej situácie, keď po r. l905 bola nútená ustúpiť z cesty, aby spravila priestor k rozvoju špeciálnej teórie relativity, kde vtedy ešte celkom mladý fyzik A. Einstein dokázal, že napríklad rýchlosť svetla v objektívne existujúcom svete sa ku všetkým sústavám a systémom vo vesmíre šíri rovnakou rýchlosťou, /299 776 km za sec./ a to bezohľadu na ich vzájomný pohyb. Na základe tejto skutočnosti vtedy usúdil a dokázal, že každá masa /m/, čiže hmota, pochádza vždy z nejakej energie /E/ a naopak. Vyjadril to rovnicou, kde energia E = mc². Pár rokov potom, šokoval odborný vedecký svet aj svojou všeobecnou teóriou relativity, /l9l6/ keď prehlásil, že odstredivá sila všetkých nebeských telies vzniká zotrvačnosťou, a že je rovnaká ako ich príťažlivá sila. No ale keď teleso nie je v príťažlivej blízkosti s inými telesami vo vesmíre, tak naň nepôsobia žiadne sily a jeho pohyb je určovaný vlastnosťami priestoru a času tých miest, kadiaľ prechádza. Po experimentálnom overení týchto skutočností, už nebolo žiadnych pochýb o tom, že všetky deje vo vesmíre sa odohrávajú tak ako ich Einstein predpovedal. Aj v oblasti chápania pohybu mikročastíc došlo r. l924 k prevratnej zmene, keď vo fyzikálnych objektoch v kvantovej mechanike, Louis de Broglie spolu so Schroedingerom dokázali, že tento pohyb má korpuskulárno-vlnový charakter. A mohli by sme ešte spomenúť aj Rutherfordov objav o možnosti rozbitia jadra atomu dusíka priamym zásahom alfa časticami atď. Tieto objavy, podobne ako celá rada ďalších, ktoré nasledovali aj v iných vedách, zapríčinili zmeny v celom rade vedeckých disciplín, a to do takej miery, že si to vyžiadalo prebudovanie celého systému teoretických postupov ďalšieho bádania. Týmto čím ďalej tým viac naberala na dôležitosti aj potreba a prestýž filozofického zovšeobecnenia, ktoré muselo prehodnotiť svoje staršie metodologické postupy a položiť väčší dôraz na presnosť, jasnosť a dôslednosť samotnej teórie metódy. Pritom sa ukázala potreba stanoviť aj nové uvedomelé spôsoby získavania ďalších vedeckých poznatkov a postupov pri vedeckej práci. Zároveň sa vytvorila aj nová teória výskumných metód práce, pomocou ktorej by sa budoval dokonalejší vedecký systém, nazývaný - metodológia vedy. Na základe nových poznatkov takto došlo k vytvoreniu exaktnejšej metodológie ako boli dovtedajšie jej teórie: o jej rozvoj sa vo svojich prácach zaslúžili, predovšetkým Frege, Hilbert a predstaviteľ ľvovsko-varšavskej školy, logik Tarski. U nás to bol na prelome 50 až 60. rokov prof. V. Filkorn, ktorý v teoretickej oblasti pokračoval v započatom diele svojich predchodcov. Tu ale treba mať na zreteli, že metóda vedy, čiže metodológia vedy sa nesmie stotožňovať s teóriou vedy. Teória vedy hovorí o obsahu vedy: - o povahe, hodnotách a jej hraniciach, no i o ďalších gnozeologických otázkach, ktoré súvisia s obsahovou stránkou tej-ktorej vednej disciplíny. Metodológia tá zas rieši otázky postupov a spôsobov získavania nových vedeckých poznatkov tej-ktorej vedy, resp., ak sú tieto postupy spoločné všetkým, či takmer všetkým vedám, zaoberá sa nimi všeobecná metodológia vied. Metodológiu vied je preto treba chápať ako teoretické učenie o metóde vedeckého poznávania a pretvárania sveta. V súčasnosti sme svedkami veľkého metodologického pretvárania nielen prírodných, ale aj ostatných vied, a s tým spojených problémov, najmä pri zavádzaní nových technických a technologických postupov /logických agoritmov, digitalizácie a s tým spojených ďalších aplikácií a t.p./ V nich sa už kladie väčší dôraz na presnosť, jasnosť, rýchlosť a dôslednosť samej teórie metódy, čiže sa viac zdôrazňuje to, aby sama metodológia bola exaktnou vedou. Vyžaduje si to predovšetkým logická stránka vedy ako vedeckej práce i jej systémov, čím sa zaoberá práve metodológia. Ju nemožno chápať ako nejakú psychológiu vedeckej práce, ani ako množstvo rád, ktoré by mal vedec zachovávať ak chce byť úspešný /hoci ich užitočnosť sa nepopiera/, ale ju treba chápať ako - logickú analýzu komplexu tých postupov a princípov, pomocou ktorých sa vedec vo svojej práci dopracuje k vedeckým zákonom a k celým vedeckým systémom. Záverom tejto úvodnej časti o metodológii treba povedať, že dobrý metodológ určitej vednej disciplíny je ten, ktorý dobre pozná celkovú situáciu vo vedách a predovšetkým musí bedlivo skúmať, či si v niektorých disciplínach nerazí cestu principiálne nové hľadisko /nová kategória/ a zároveň hľadať nové možnosti ich uplatnenia vo svojej disciplíne. Takto napríklad Lomonosov voviedol kategóriu kvantity, ktorá bola už aplikovaná vo fyzike, do chémie, alebo Lamarck kategóriu vzťahu do biológie a Darwin kategóriu kauzality do zoológie. METODOLÓGIA A VÝSKUM V SOCIÁLNYCH VEDÁCH. Metodológia /gréc./ je teória vedeckých a výskumných metód práce, postupov, pomocou ktorých budujeme vedecký systém v určitej oblasti; vedy, kultúry, ale i hospodárstva a iných sociálnych štruktúr. Ak sú tieto postupy spoločné, napríklad všetkým alebo takmer všetkým v e d á m, ako v našom prípade, tak sa nimi zaoberá metodológia vied. Vo svete, no predovšetkým u nás v Európe, sa teoretickým zdôvodnením metód vedeckého poznania systematickejšie začali zaoberať už v novovekej filozofi v l7. storočí, Angličan F. Bacon a Francúz R. Descartes. Pokiaľ ten prvý uprednosňoval v poznaní metódu indukcie, tak Descartes ako matematik a filozof dával prednosť deduktívnym formám poznania. V Nemecku od konca l8. až do 30. rokov l9. storčia, do metodológie svojou všeobecnou metódou poznania markantne prispel aj G.W.F. Hegel, ktorý ako prvý zdôraznil špecifický charakter filozofickej metódy, jej odlišnosť od metód konkrétnych vied, keď zdôraznil, že každá metóda je vlastne pohyb dynamického obsahu a preto nemôže byť rozpracovaná mimo tohto obsahu. V súčasných podmienkach búrlivého rozvoja vied význam metodológie, najmä v sociálnych vedách, exponenciálne narastá. U nás, ešte pred niekoľkými rokmi, pred tzv. zamatovou revolúciou, sa touto problematikou zaoberali, predovšetkým už spomenutý prof. Vojtech Filkorn a v Česku prof. Ladislav Tondl, ktorý jednotlivé metódy analyzoval v kontexte viacerých filozofických a sociologických smerov, lebo tie sa už vtedy na Západe rozvíjali, či už v rámci novopozitivizmu, pragmatizmu alebo i existencializmu atp. Z tohto obdobia náš významný slovenský logik a metodológ, prof. V. Filkorn, vo svojom diele: Úvod do metodológie vied, vydanej r. l960 vymedzil otázky všeobecnej metodológie takto: Najsamprv musí dôjsť k ujasneniu problému, čo je l. Predmetom vedy, t.z., že na samom začiatku predmetom vedy bola bezprostredná praktická skúsenosť. Skúsenosti sa postupom času vedou zjednocovali, rozvíjali a v rámci toho sa spoznávala aj povaha vedy i jednotlivých predmetov, javou, dejov atp. Poznaná povaha spomínaných okruhov a jednotlivých predmetov v nich, zas spätne určovala metódu ďaľších postupov vedeckého výskumu. Výdobytky jednej vedy ovplyvňovali a určovali okruh výskumov ďalších vedeckých disciplín, takže adekvátne určenie predmetu vedy prestalo byť záležitosťou jednej disciplíny a stalo sa spoločnou úlohou všetkých vied. To nakoniec teoretikov vedy prinútilo „pri definovaní predmetu vedy hovoriť o podstate vedy, o filozofii vedy a o filozofii vôbec.“ Píše prof. V. Filkorn v spomenutej práci na s. l7. Ak potom takáto filozofia má „vyjadrovať podstatu vedy, ak má byť zákonom jej rozvoja, tak je pre filozofiu nielen cenné, ale aj nevyhnutné postihnúť tendencie rozvoja jednotlivých disciplín.“ A aká je povaha vedy a jej vedeckého systému? Filkorn ju charakterizoval nasledovne: - je to množina predmetov, prvkov javov, poznatkov a pod., ktoré presne vymedzeným spôsobom medzi sebou súvisia. A zároveň v tom kontexte objasňuje aj základné axiómy poznania, ako je pojem, súd, dej, poznatok vo výpovediach a t.p. Pritom poukazuje aj na ich javovú podstatu, ktorá presne vymedzeným spôsobom jedna druhú ovplyvňuje, čiže, ako medzi sebou pôsobia. V ďalších kapitolách knihy rozoberá 2. Analytické postupy, t. z., že pomocou nich analyzujeme najdôležitejšie častí vedeckej metódy. Samotná analýza je postup, ktorým sa od celku dostávame k častiam, alebo postupujeme od jednotlivých viet a pojmov k axiómam, ktoré sú aj základnými pojmami. Pomocou nich potom definujeme dej do podoby vety a na základe istého princípu tak vytvárame axiomatický vedecký systém. Cieľom analytických postupov je odkrytie povahy celku, jeho jednoty za účelom pochopenia existencie, aby sme tak mohli riešiť s tým spojené aj ďalšie problémy predmetu, objektu atp. Analýza nám ukazuje smer a formu, ktorú treba na predmete skúmať. Vezmime si napríklad také problémy ako povedzme: - jav, podstata, fakt, danosť, kategória, zákon, atď., a to predovšetkým z hľadiska filozofického /teda z najobecnejšieho/, ktorý je platný pre všetky metodológie. Potom zistíme, že taká analýza javu nám odkryje svoju podstatu tým, že cez javovové, t. z. vonkajšie stránky predmetu, tento predmet spoznávame. Lebo podstata každého predmetu je ukrytá v jeho javových stránkach, ktoré sa navonok za istých okolnosí prejavujú, čiže javia. A čo to je podstata? Je to taký súhrn hlavných stránok o predmete, ktoré na určitom stupni poznania dokážeme spoznať a o nich vypovedať, teda ich charakterizujeme. Fakt, teda vedecký, je vlastne našou výpoveďou, ktorá môže mať formu úsudku, súdu, konštatovania, opísania atp. Danosť v sebe zahrňuje bezprostredný a sprostredkovaný priesečník skutočnosti, poznania a všetkého o čo sa veda opiera. „Danosť je prameň, z ktorého veda čerpá nové myšlienky...“ pre budovanie systému vedy. Napísal V. Filkorn a pokračuje: Kategória či kategórie, sú „najvšeobecnejšie a najzákladnejšie momenty, stránky určenia predmetov, ktoré musí mať každý predmet.“ Sú to vlastne akési vedecké uzlové body v sieti poznatkov. Pomocou vedeckých kategórií človek zaujíma ku skutočnosti svoje prirodzené postoje. Kategórie majú svoje kvalitatívne, ale aj kvantitatívne hľadisko, resp. podstatu. Exaktnosť vedy je potom daná práve týmito dvoma hľadiskami. Vedecký zákon je určovaný vlastnosťami predmetu alebo oblastí, ktoré sú s ním späté. Zo systémového hľadiska zákon má potom význam iba v súhrne ďalších zákonov. Preto každý zákon má tak syntetizujúci charakter, a často sa aj definuje ako že „vyjadruje nevyhnutný, všeobecný, ale aj ako vnútorný súvis vzťahov,“ ktoré sa prejavujú medzi predmetmi a ich systémami, ak správne definujeme Hegla. Každý zákon je vetou určitého systému, ale je súčasne aj princípom predvídania a teda objavovania nových javov. Napísal rakúsky filozof M Schlick. Vo vedeckom poznaní sa nemožno zaobísť ani bez 3. Klasifikačnej analýzy, ako elementárnej forme každej metódy vo vede. Ona rozoberá a objasňuje predmety na prncípe vťahu ekvivalencie, t. j. vzťahu podobnosti medzi predmetmi a javmi ako nástroja hľadania podobnosti, to znamená toho, čo medzi veciami a javmi je si podobné. Celkom ich rozoznáva tri druhy: a/ syntetická klasifikácia, b/ analytická klasifikácia, c/ zložitejšie klasifikácie. Syntetická klasifikácia hľadá vo veciach a javoch to, čo im je spoločné a podľa toho ich zatrieďuje do kategórií. Skúma veci a javy na základe podobnosti a ekvivalencie. Analytická klasifikácia je možná len tam, kde už máme nadobudnuté určité vedomosti a samotnú klasifikáciu robíme na základe rozkladu rôznych prvkov, aby bol systém prehľadnejší, napr. v knižniciach pri triedení kníh podľa odborností. Zložitejšiu klasifikáciu môžeme nazvať aj klasifikačnou algebrou, lebo jej prvky sú celé klasifikácie, alebo sú to prvky /najčastejšie algebraické čísla/, dotýkajúce sa určitého javu. Tu už narábame aj s viacerými klasifikáciami a našou povinnosťou potom je špecifikovať, čo do ktorej klasifikácie patrí a čo nie, čiže rozkladáme množinu, povedzme v skupine D na klasifikácie K1, K2 a t. ď., a tie zasa na podmonožiny A11, A12 ..., a na ďalšie n podmnožiny s rovnakými vzťahmi. No a takýto zložitý komplex vlastností vzťahov napokon vyústi až v abstraknú klasifikáciu. Tá už patrí do modernej vedy a jej riešenie je v súčasnosti nemysliteľné bez počítačovej techniky. I keď tá je dnes nápomocná a priam nepostrádateľná aj pri všetkých ostatných metodologických postupoch; Veľmi významná je 4. Vzťahová analýza, ktorá rozširuje možnosti metodologických postupov, v našom prípade klasifikačnej analýzy, lebo tá vyjadruje len určité vlastnosti, či momenty skutočných oblastí a javov, a to takých, ktoré sú určené vzťahom ekvivalencie /<->/ a obsiahnutosti /v/. Tým sa ale povaha javov a oblastí nevyčerpáva, a preto je treba túto obmedzennosť prekonať vzťahovou analýzou. Svoje miesto nachádza najmä pri skúmaní vzťahov sociálneho systému, kde je vzťahová analýza nepostrádateľná, ako povedzme vo výrobných vzťahoch. A podobne je to i v biológii, teda v živočíšnej ríši, kde živočícha chápe ako istý funkčný systém závislostí a súvislostí medzi orgánmi, kam sa upiera pozornosť biológov pri skúmaní a rozložení orgánov. /Napr. takto skúmal vo svojej Zoológii funkčnosť orgánov aj J. Lamarck v práci: Zoologische Philosophie, Leipzig l903, l6 a n./ Skúmať túto funkčnosť znamená, že tu bude treba použiť iný prístup ku skutočnosti, a teda aj iný spôsob analýzy, než bol klasifikačný prístup, a to je práve táto vzťahová analýza. Tento spôsob analýzy je taký starý ako ľudstvo samé. I keď pravdaže táto metóda sa hneď nestala uvedomelá, aby mohla mocne vplývať na ďalší rozvoj, napríklad človeka. Ten sa veru veľmi dlho rozvíjal až dosiahol dnešný stupeň. Pritom musel prekonať niekoľko vývojových fáz či stupňov, než od najjednoduchších pracovných nástrojov dosiahol dnešnú úroveň. Vedci ešte aj v súčasnostnej dobe exaktne dokazujú, že uvedomelé narábanie s nástrojmi sa naším predkom stalo vlastné až na stupni rozvoja homo sapiens, teda ľudí obdarených rozumom, ktorí niekedy pred 60 tisícmi rokmi začali vedome rozvíjať svoju reč a tvorivosť. A len vďaka reči a tvorivému mysleniu súvisel aj rozvoj teórie, pretože odovzdávanie zručností z pokolenia na pokolenie ústnou formou sa pokoleniami vytrácalo z pamäti a postupne zanikalo. Takže zapisovanie úkonov a postupov ako narábať a používať napr. nástroje, ktoré im uľahčovali život, sa neskôr stalo nevyhnutnosťou. O tom sa nám zachovalo dostatok poznatkov najmä zo starého Grécka, ale neskoršie aj zo stredovekých kláštorov, keď si církevné školstvo začalo uvedomovať, že teória a metóda postupov, napríklad pri tavbe kovov, výrobe skla, porcelánu, tkanín a t. p., je pre spoločnosť v oblasti poznania veľmi významným krokom k rozvoju nielen človeka samotného, ale aj spoločnosti v ktorej žil. No a v tomto reťazci najväčšieho skoku sa pri výrobe a využití nástrojov a strojov dosiahlo a rozvinulo až za kapitalizmu. To napokon vyústilo aj v istú analógiu medzi človekom a strojom, ako sa to dozvedáme i od nestora kybernetiky, amerického matematika N. Wienera, čo zreteľne opísal vo svojej knihe Cybernetics. Bol to naskutku nový odbor tvorivej vedy, kde sa využila matematika, elektronika a technika spojov s novým odvetvím - teóriou informácií. Krátky historický prehľad o vývoji vzťahovej analýzy v sociálnej oblasti nám naznačil, že je to metóda nielen najstaršia, ale aj bohato využívaná, predovšetkým preto, že jej predmetom skúmania nie sú iba dva predmety či javy, ale poväčšinou to býva celá množina javov, predmetov, ktorou zovšeobecňujeme či už istú vlastnosť, ktorá je spoločná celku, alebo i celým sústavám, aby sa potom tie zjednotili v ešte širší celok. Vzťahová analýza neskúma iba vlastnosti a zákonitosti samotných predmetov či celkov, ale aj vzťahov v oblasti živých organizmov, čo rieší biológia. Jej predmetom bádania je aj človek so svojími vzťahmi či už medzi sebou navzájom, alebo nástrojmi a ďalšími prístrojmi či systémami, ktoré vytvoril. A tým sa zaoberajú rôzné spoločensko-vedené disciplíny: psychológia, sociológia, politológia, ekológia a veľa ďalších. Metodologická direktíva vzťahovej analýzy nás núti hľadať vzťahy v sociálnej oblasti napríklad aj tak, že čím je viac týchto vzťahov v istej udalosti /jave/, tým je väčšia potreba, aby sme ich rozložili na menšie časti a prvky, aby sa tie stali konkrétnejšie, lebo len tak sa potom dajú lepšie pochopiť, a tým nám umožňujú aj účinnejšie vyriešiť zložité problémy. Túto metódu je možné uplatniť nielen pri skúmaní vzťahov v sociálnej oblasti, ale keďže rieší aj vťahy medzi predmetmi, javmi i neživej prírody, je často využívaná i vo fyzike, chémii, v geológii a i. Už v úvode sme spomenuli fyzika A. Einsteina a veľmi stručne sme si pripomenuli aj oba jeho najvýznamnejšie objavy 20. storočia, pri ktorých vzťahová analýza /či už na stupni konkrétnych vzťahov alebo abstraktných/ vo východiskových úvahách vtedy u neho zohrala nezastupiteľnú a veľmi dôležitú úlohu, samozrejme aj s kauzálnou analýzou, lebo na otázky ktoré si postavil, bolo treba odpovedať len metódou kauzálnej analýzy. Popri konkrétnej vzťahovej analýze, ktorá vychádza z konkrétnych výskumných vzťahov, súvislostí a závislostí či operácií, existuje ešte aj abstraktná vzťahová analýza. V nej ide ale o vzťahy medzi vzťahmi a predmetmi, javmi či akékýmikoľvek prvkami, ktoré do „vzťahov medzi vzťahmi“ nejakým spôsobom zasahujú.Vo vzťahovej analýze má význam spájať tie vzťahy, ktoré sú nezávislé, ale sa dolpňujú a spojením tvoria širší celok. Tu je už nápomocná aj moderná matematika, ktorá je v podobe výpočtovej aplikácii v abstraktnej vzťahovej analýze dokonale využívaná. Vzťahová analýza sa takto vlastne svojími teoretickými operáciami pretvára v akúsi kombinatoriku, ktorá istými spôsobmi a možnosťami vytvára tvorbu nových vlastností systémov, resp. nových štruktúr, ktorých obsahom sa zaoberal aj americký vedec G. Birkhoff, /viď jeho Lattice theory, New York l948./ A keďže aj vzťahová analýza má svoje obmedzenia, čo potvrdil i korelačný Cuvierov zákon, keď skúmal živočícha ako uzavretý komplex vzťahov, pri ktorom vyslovil názor, že keď sa zmení jeden orgán, musí sa zmeniť aj niektorý iný orgán, no nemožno hneď povedať ktorý a kedy. Vzťahová analýza sa vyčerpá spojením daností, ktoré sú k dispozícii. Má preto svoje obmedzené možnosti a tie jej nedovoľujú ďalšie skúmanie. Preto tam, kde tieto činitele k dispozícii už nie sú, a k istým prejavom či procesom tam ale stále dochádza a my nevieme prečo sa tak deje, tak tam sa používa 5. kauzálna analýza. Tá hľadá nové danosti a ich súvislosti s ďalšími novými danosťami, ktoré musíme odhaliť. Zrozumiteľne povedané, kauzálna analýza všetko považuje za niečim zapríčinené a niečo zapríčiňujúce, teda za časti ešte širších celkov, čím sa stáva metodologickým zákonom objavovania nových vecí, vlastností a stránok skutočnosti. /Napr. Euklidova geometria, Darwinova teória živočíšnych druhov či geometria Lobačevského./ Úlohou kauzálnej analýzy je hľadanie príčin prečo sa niečo deje tak, ako sa deje, a to je najvýraznejším rysom každej vedeckej práce. Elementárna forma kauzálnych vzťahov sa stala základom vedeckej činnosti lebo je objavná. Ale pri zložitejších vzťahoch, a najmä ak ani činitele, ktoré to zapríčiňujú nepoznáme, tak iná možnosť než že použijeme kauzálnu analýzu, ani neexistuje. Je to v podstate dynamická forma kauzálnych vzťahov, ktorá sa prejavuje predovšetkým v takých systémoch kde sa dejú zmeny. Je to potom aj metóda ovládania a odhaľovania zmien /objavov/ v prírode vôbec, či už máme na mysli anorganický alebo organický svet. V organickom svete sú to, povedzme i sociálne štruktúry ľudí ako isté množiny, ktoré tvoria rôzne štruktúry či systém. A keďže veľakrát nevieme ako sa tento sociálny systém bude vyvíjať, pri jeho vedeckom poznávaní používame práve kauzálnu analýzu. Najzreteľnejšie túto metódu vo svojom filozofickom učení rozpracoval, už vyššie spomenutý nemecký filozof, G. W. F. Hegel. Záverom môžeme povedať, že pokiaľ vzťahová analýza sa v podstate viac zaoberala iba statickými množinami a systémami, tak kauzálna analýza skúma dynamické systémy určitých vlastností, ich správanie ako množín, procesov či prvkov týchto množín. Pri všetkých spomenutých analytických postupoch sme mohli meniť okolnosti, a tak aktívne zasahovať aj do chodu prírody, aby sme zistili jej povahu a správanie. Takéto zásahy do akejkoľvek kauzálnej množiny, alebo jej vytvoreniu, čiže navodenie nových okolností, voláme experimentom. Ten sa vždy uskutočňuje pomocou nejakého, i keď aj toho najprimitívnejšieho nástroja. Preto experiment, ktorým meníme okolnosti, je uskutočňovaný vždy pomocou istého nástroja, tzv. kauzálnej analýzy. Je to pokus, obyčajne vedecký, ktorý často býva ukončený aj s pochybným výsledkom, i keď ten je vo vede nevyhnutný. Pomocou experimentu často meníme aj samú povahu vlastností, resp. vytváranie vlastností nových. Každým experimentom, vlastne prírode kladieme otázku, na ktorú nám príroda odpovedá tým, že sa prejaví. Keď sa experiment mnohonásobnými pokusmi a predpokladmi potvrdí, vznikne hypotéza, ako určitý vedecky podložený predpoklad, ktorým sa vysvetlí súbor skúmaných javov. Hypotéza je potrebná pre všetky druhy analýz, t.z., že ju môžeme považovať za návod, pomocou ktorého vedec tvorí, keď sa púšťa do nepreskúmanej oblasti. Rozoznávame prvotnú hypotézu, ktorou je obyčajne pozorovanie, a hypotézu vedeckú v pravom slova zmysle, ktorá je pokračovaním experimentu, ako sme sa o tom práve zmienili, o čom potom vyjadríme svoj úsudok čiže konečnú hypotézu. Prvotné hypotézy sa zvyčajne stávajú súčasťou ďalších hypotéz, ktoré sú už predpokladom samotnej vedy. Pozorovanie, experiment a hypotéza sú neodmysliteľnou súčasťou vedeckej práce. I. INDUKTÍVNE POSTUPY. Hlavnou úlohou kauzálnej analýzy je hľadanie príčin dejov. Ich odkrytie nám umožňuje Indukcia, ktorá v sebe zahŕňa také postupy, ktorými dochádzame k hlavným príčinám, alebo ešte k všeobecnejším postupom, pomocou ktorých dôjdeme k jednoznačným vyjadreniam či procesom, teda k účinku. Každá príčina vyvoláva účinok. Indukciou sa dostávame k takým procesom, ktoré nám umožňujú predvídanie, a to nás dovedie buď k podstate predmetu alebo k zákonu predmetov či ich oblastí, čím je poznanie relatívne zavŕšené. Niektoré z týchto uzlových bodov poznania sme si uviedli v analytických postupoch, ktoré sú súčasťou indukcie no myslím si, že nebude na škodu ak si ešte raz v vrámci induktívnych postupov zopakujeme aspoň tri hlavné pojmy poznávacích procesov: Čo je to podstata, jav a zákon. Podstata - je to filozofická kategória, ktorá odráža najvšeobecnejšie a nevyhnutné stránky všetkých objektov a procesov vo svete. Každá podstata sa javí, prejavuje. A čo je jav? Je to konkrétna udalosť, ktorou sa vyjadrujú vonkajšie stránky predmetu alebo nejakej skutočnosti. Jav je defacto istou formou prejavu a odhalenia niektorej sledovanej podstaty. Zákon vo vede /vedecký zákon/, je to vlastne vnútorná a podstatná súvislosť javov, ktorá podmieňuje ich nevyhnutný vývoj. Zákon vyjadruje určitý poriadok príčinnej, nevyhnutnej a stálej súvislosti medzi javmi alebo vlastnosťami materiálnych objektov, čiže opakujúce sa podstatné vzťahy, keď zmena jedných javov vyvoláva celkom určitú zmenu iných javov. Každý vedecký zákon je podstatou, čiže výpoveďov o určitom systéme, no súčasne je aj princípom predvídania a aj objavovania nových javov či skutočností. Poznáme zákon dostatočného dôvodu, zákon príčinnosti, protirečenia, negácie negácie, čo sformuloval Hegel v rámci svojej dialektiky; ale poznáme aj zákon totožnosti, zákon zachovania energie, Archimedov zákon atp. Predstaviteľom tejto induktívnej metódy sa na prahu novoveku stal anglický filozof F. Bacon. II.DEDUKTÍVNE POSTUPY. Deduktívne postupy sú organickou súčaťou vedeckej metódy. Sú vlastne vyšou formou dokonalého rozvitia analytických postupov, o ktorých sme vyšie hovorili. A je to práve hypotéza, keď sa abstraktná myšlienka ako nevyhnutná deduktívna metóda uvažovania stáva súčasťou vedeckej práce. Obsah a bohatstvo hypotézy, ktoré určuje možnosti jej overenia, závisí nielen od samého predpokladu, z ktorého sa vychádza, ale aj od použitých metód vyvodzovania, od množstva a foriem použitých deduktívnych pravidiel a dôkazov. Deduktívne postupy sa tvoria spôsobom budovania vedeckých teórií; špecifickou zvláštnosťou je používanie iba deduktívnej techniky /metód/ odvodzovania čiže dedukcie. Dedukcia je nevyhnutne spojená s indukciou, veď usudzovanie musí byť výsledkom aj induktívnych postupov. Teda deduktívne postupy sú výsledkom induktívnych procesov, ktoré im predchádzali stáročnými skúsenosťami ľudskej poznávacej činnosti. Deduktívne postupy sú druhou stranou mince /popri induktívnych/ vedeckej činnosti, ktoré vznikajú v rovine abstraktného uvažovania. Poznáme vzťahovú dedukciu a kauzálnu dedukciu.Vzťah medzi rôznými deduktívnymi formami je obdobný vzťahu medzi rôznými druhmi analýz a vedeckého zákona. Vzťahová dedukcia sa buduje abstraktne /t. z. rozumovou úvahou./ Deduktívny postup /metóda/ je nevyhnutným prostriedkom pri budovaní vedeckej teórie. Uplatňuje sa zvyčajne vtedy, keď sa nahromadí určité potrebné množstvo empirického materiálu /poznatkov/, ktorý treba zosystematizovať a vyvodiť z neho potrebné závery. Deduktívne systémy /postupy/ sa delia na axiomatické /axiomatická metóda/ a konštruktívne /konštruktívna resp. genetická metóda/. Keď sa deduktívna metóda používa pre poznatky založené na skúsenosti a experimente, vystupuje ako hypoteticko-deduktívna metóda. Analýza deduktívneho spôsobu budovania vedeckého poznania sa začala už v antickej filozofii napr. u Aristotela, ale aj Euklida /Euklidova geometria/ no i u stoikov. V novovekej filozofii to bol Descartes, Pascal, Spinoza, Leibniz a i. Do konca l9. stor. sa deduktívna metóda používala skoro výlučne iba v matematike. Dnes si pomocou nej buduje svoj predmet bádania aj fyzika, biológia lingvinistika, sociológia a iné vedné discplíny. Aspoň toľko o všeobecnej metodológii, ktorá je nevyhnutá metóda každej tvorivej vedeckej činnosti. Július Suja-Žiak