Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


FILOZOFICKO-HISTORICKÝ POHĽAD NA PROBLÉM GLOBALIZÁCIE NA PRAHU 3. TISÍCROČIA. Skôr ako sa zamyslíme nad podstatou nastoleného problému, ktorý hýbe svetom a vyvoláva veľa otáznikov, pozrime sa naň ani nie tak z politického hľadiska ako skôr zo zorného úhla vedy, či lepšie povedané, z filozoficko-historického pohľadu. Najskôr si ale povedzme čo je to globalizácia? Je to latinský výraz na označenie určitého spájania súhrnu javov alebo častí v jeden celok za účelom vytvorenia novej kvality pri zachovaní celku. Jej hlavná metóda k dosiahnutiu tohoto cieľa je integrácia, ktorá znamená zjednotenie častí v jeden, kvalitatívne väčší celok pri zachovaní jednotlivých integrujúcich sa menších celkov, v našom prípade národných štátov. Tu sa žiada nazrieť hlbšie do dejín a poučiť sa ako bola táto metóda dodržiavaná pri integračných snahách v minulosti, pretože ako vieme, globalizácia prebiehala aj vtedy, a ona vlastne v takej alebo onakej podobe prebieha stále. Bolo tomu tak v minulosti a rovnako je tomu aj v súčasnosti a bude i v budúcnosti. Lebo keby tomu tak nebolo, tak dnes by sme zrejme s najväčšou pravdepodobnosťou žili ešte stále na úrovni nejakého izolovaného kmeňa, napríklad niekde v pralese či v jaskyni. Jeden zo zdrojov múdrosti, z ktorého odvíjame naše ponaučenia je pre nás Európanov staroveké Grécko. Nuž pripomeňme si ako tento problém chápal jeden z najväčších mysliteľov tej doby, Aristoteles /4. stor. pred Kr./ Ten totiž vychovával syna kráľa Filipa II., Alexandra Macedonského až do veku 18 rokov, ktorý sa stal najväčším dobyvateľom vtedajšieho starovekého sveta. No a ten si svojho učiteľa a vychovávateľa Aristotela rozhneval práve preto, že pri svojich vojenských výpravách a následnej integrite podmanených štátov sa neriadil jeho učením o prirodzenom práve každého človeka na život v dobytých krajinách. Aristoteles totiž učil, že právo človeka na život je najväčšou hodnotou tohto sveta, ktoré musí byť rešpektované aj víťazmi; lebo človek je tvor spoločenský, a ako jediný zo živočíšnej ríše je obdarený rozumom, rečou, kultúrou, vierou a ďalšími atribútmi ktoré robia "človeka božským", preto mu nik nemá právo odňať život. A keďže aj otrokársky štát bol považovaný v Grécku za prirodzený, tak aj moc v ňom uplatňovaná, by mala byť šľachetná a cnostná. I neskorší stoici, tí tiež videli v štáte ideu všeobecnej rovnosti ľudí, no i slobody a úcty k spoločnému majetku. Podľa nich by človek mal byť vždy sýty a zaodetý aby nezahynul, a mohol sa rozumovo zdokonaľovať a tak byť pre spoločnosť užitočný. V dobe rímskej, podobne ako za čias Alexandra, sa globalizácia uskutočňovala tiež prevážne výbojmi a násilím. Celistvosť celého rímskeho impéria bola preto udržiavaná buď vojensky, alebo pre Rím výhodnými zmluvami o mieri. Preto neskôr G. W. F. Hegel túto civilizáciu nazval, že bola "násilnícka, založená na výbojoch", čo však malo aj kladný dopad najmä na "vznik a rozvoj pozitívneho práva", dodal Hegel. Svätý Augustín, odmietajúc krutosť a násilie, ktorého bol aj sám svedkom, sa pokúsil tento problém riešiť pomocou viery, čo rozvinul vo svojom diele "Boží štát" ako nový symbol či vzor pre usporiadanie svetského štátu, v ktorom on celú svetskú moc ale chápal ako sprostredkujúci pozemský život, ktorým sa človek má uberať prostredníctvom kresťanskej viery ku spáse v Božej obci. V renesancii myšlienky usporiadania svetského života, tento už chápali vo vyšej kvalite ako národné štáty. Vtedy znova ožili nebývalou intenzitou nové pohľady na štát a v jeho vrcholovom období už holandský právnik Hugo Grotius /1583-1645/ pri usporiadaní spoločenských vzťahov v štáte, začal odlišovať prirodzené právo /jus naturale/ od práva pozitívneho /jus voluntarium/, ktoré považoval za spoločenské právo vytvárané si ľuďmi na svoju vlastnú ochranu, a to prostredníctvom štátu. Pritom zdôrazňoval, že spoločenské práva nesmú narúšať ani negovať prirodzené práva človeka či národa, ale môžu ho len dopĺňať, napríklad formou rôzných právnych zmlúv. V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť, že vtedajšie ponímanie prirodzených práv by sme mohli prirovnať k dnešným ľudským a národným právam, ako napríklad sloboda, rovnosť, právo na vlastný jazyk, kultúru, ale aj právo chrániť svoj majetok, štát atp. Pokiaľ H. Grotius rozviedol základy prirodzeného a pozitívneho práva za účelom lepšieho usporiadania vzťahov v štáte, tak nemecký filozof G. W. Leibniz vystupuje v 17. storočí aj na obranu mieru v Európe, a to heslom: "Už nikdy viac vojnu!" Áno, mal na mysli hrôzy, ktoré sám na vlastné oči uvidel a prežil, počas trvania a pustošenia 30 ročnej vojny v Európe, najmä v jej druhej polovici. Tento nemecký filozof veril, že Vesfálsky mier ako konkrétna forma pozitívneho práva, zabespečí lepší svet a sám začal nabádať európskych vedcov, ale aj ostatné osvietené hlavy, aby začali s budovaním tzv. spojených štátov európskych. Lebo iba v nich videl možnosť, kde by mohlo dôjsť k zjednoteniu vedeckých poznatkov v jednotný systém vied, ktorý by postupne viedol aj k zjednoteniu znepriatelených kresťanských cirkví - katolíckej a protestanskej, keďže tá v tej dobe najviac rozdeľovala európsku spoločnosť. Bol presvedčený, že myšlienková rozdielnosť a nevraživosť je vyvolávaná práve jazykovými bariérami jednotlivých národov a štátov, preto navrhoval tento nedostatok odstrániť - vytvorením medzinárodnej značkovej reči, ako univerzálneho jazyka všetkých ľudí. Tento jeho návrh aj napriek jeho dobrému úmyslu nenašiel kladnú odozvu, lebo sociálne podmienky na to ešte nedozreli, neboli priaznivé. Takže jeho dobrý úmysel, napokon zostal uchovaný iba ako spomienka. No pre ďalšie generácie sa predsa len integračný génius uplatnil v jeho matematickom objave, a to v podobe integračného a derivačného infinitezimálneho počtu, ktorý on objavil ako prvý, ešte pred I. Newtonom. Ďalší mysliteľ, ktorý usporiadanie spoločenských vzťahov v štáte chápal v novom modernom duchu, kde by boli pevne stanovené isté kritéria pri usporiadaní výkonnej a zákonodarnej moci, bol anglický osvietenský filozof John Lock /1694-1778/. Tento vynikajúci mysliteľ, ktorý na vlastnej koži hrôzy občianskej vojny v Anglicku síce nezažil, ale jej neblahý dopad na spoločnosť si uvedomoval, najmä po znovunastolení kráľovského absolutizmu po smrti O. Cromwella. Preto navrhol kráľovi, aby v mene väčšej sociálnej spravodlivosti a slobody sa zriekol niektorých právomocí, napr. zákonodarných, a to v prospech zástupcov ľudu, t. zn. parlamentu, a on sám by si mal ponechať iba vládnu moc. Súdnictvo odporúčal usporiadať na konfederatívnej platforme, čo by znamenalo, že by v ňom malo byť ako zastúpenie parlamentu, tak aj vlády na čele s kráľom, aby tak každé rozhodovanie bolo nezávislé a spravodlivejšie. Tieto myšlienky boli veľmi kladne prijaté v 18. storočí francúzskymi osvietecami, ako bol Ch. L. Montesque, F. M. A. Voltaire, J.-J. Rousseau, takže postupne sa dostali aj do celej Európy a severnej Ameriky. Popri týchto skutočnostiach, keď sa odohrávajú niektoré premeny prirodzeného práva na právo pozitívne, sú i ďalšie návrhy. Tak napríklad v diele Zákon národa, švajčiarský filozof Emerich de Vattel v 18. storočí odporúčal riešiť pomery v štáte nie formou mocenskej rovnováhy v štáte, ale na princípe plurality a rovnosti slobodných štátov, tzv. formou konfederácie európskych štátov. Najvýznamnejší nemecký filozof na prelome 18. a 19. storočia G. W. F. Hegel, ten k problému globalizácie pristúpil z iného zorného úhla, a hneď ho navrhol aj riešiť na základe dejinného a metodologického skúmania; t. zn. prevýchovou ducha človeka, uvedomujúc si tú skutočnosť, že všetko čo človek v sebe má, čo tvorí jeho prirodzenú stránku bytia, je v jeho srdci, v náklonnosti, temperamente a v náruživosti. A to nie je podľa neho možné dosiahnúť inak, len akousi apeláciou na rozum a trpezlivou, sdĺhavou výchovou či prevýchovou človeka. Bol presvedčený o tom, že duchovnou prevýchovou sa dá vypestovať slobodná individualita každého človeka, respektíve také jeho slobodné bytie, ktoré v historickom vývine by dotvorilo aj samotné prirodzené právo. On ho uznával ako primárne určenie, ktoré sa stalo základom pozitívneho práva aj u Grékov, či iných národov, keď vlastne to bolo ono, čo potom formovalo vo svojich základoch nielen ducha národa, ale i štátu. A jeho rozmanitosť potom rozoberá vo svojom hlavnom historickom diele, vo Filozofii dejín. V ňom píše: "Je povrchné a naivné si myslieť, že pekný a ozaj slobodný život môže vzniknúť jednoduchým vývinom rodu, zotrvávajúceho v stave pokrvného príbuzenstva a priateľstva...Tak Gréci ako aj Rimania sa vivinuli z colluvies, z toku najrozmanitejších národov, z ktorých sa vyvinul svojrázny grécky duch, ktorý robí z gréckeho charakteru peknú individualitu, ktorú tvorí duch tým, že prírodné pretvára v svoj vlastný výraz." A tento vývoj je možný iba v podmienkach slobody a vysokej vzdelanosti preto, že musí vychádzať zo seba samého. Len tak sa potom môže meniť a dotvárať prirodzeným spôsobom. Všetky tieto myšlienky sú myšlienkami pokroku ľudského ducha, lebo v sebe zachovávajú zásady spravodlivejšieho usporiadania ľudských vzťahov, a to v širšom, nadnárodnom spoločenstve, proklamujúc tak aj vyšší stupeň demokracie a veľa pozitívneho prinášajú aj do riešenia širších medzinárodných vzťahov. No paradoxom zostáva, že dejiny sa doteraz a i v súčasnosti, a to i napriek vyššie spomenutým snahám, vždy vyvíjali skôr ako boj všetkých proti všetkým, než na princípoch mierovej koexistencie národov. Tu zrejme mal pravdu Lockov predchodca T. Hobbes, ktorý svojským spôsobom prežil Cromwellovu revoloúciu v Anglicku, a zrejme aj preto takýto stav prisudzoval podstate prirodzených vlastností ľudí. Za pravdu mu dávajú aj dejiny 19. a 20. storočia, kde najmä dve svetové vojny predznamenali aj možný zánik ľudstva formou sebazničenia. Aj preto sa v medzivojnovom období, najmä po 2. svetovej vojne, proti takémuto vývinu postavili predovšetkým filozofi existenciálneho smeru, ktorí nielen filozoficky ale aj esejisticky, ba i verejnými politickými vyhláseniami varovali národy pred hrozbou možného vojenského vykynoženia ľudského rodu na tejto planéte Zem. Najvýznamnejší z nich boli: K. Jaspers, G. Marcel, J. P. Sartre a v roku 1962 sa k nim pripojili aj ďalší filozofi v Nemecku, ktorí napríklad na VII. filozofickom kongrese v Munsteri upozornili /K. Lovith/ vlády všetkých štátov sveta na aktuálne nebezpečenstvo studenej vojny, aby medzi sebou hľadali cesty zmierenia. Tento ich hlas, že namiesto konfrontácie vyzývali k aktívnemu odporu proti ďalšej vojnovej hrozbe, nakoniec slávil úspech. Známa sa stala Adornova výzva, že ak ľudstvo neprinúti politikov zastaviť horúčkovité zbrojenie, tak stupňujúca studená vojna môže každým dňom prejsť vo vojnu skutočnú, čo by mohlo znamenať aj zánik tejto civilácie. Po ich výzvach nakoniec predsa len našli politici cestu k sebe a v 80. rokoch minulého storočia umožnili napĺňať ľudstvu odveký sen reálnymi skutkami - žiť v mieri. Aj keď ešte stále dochádza k jeho porušovaniu, ako to svojho času napísal I. Kant vo svojej útlej knížke "O večnom mieri", keď vyriekol prorockú myšlienku, že militarizmus, majetková chamtivosť budú ešte veľmi dlho v rozpore s proklamovanou demokraciou a prirodzenými právami, a preto aj on už vtedy vo svojej dobe vyzýval politikov monarchistických štátov Európy, aby prestali písať dejiny krvou, keď z jeho útleho diela čítame: "Každý človek má byť rešpektovaný ako svoj absolútny sebaúčel. Je zločinom na ľudskej dôstojnosti zneužívať ho ako prostriedok cudzích cieľov." Veľmi výstižne tento velikán vedy a filozofie už v 18. storočí vystihol myšlienku, ktorá aj dnes napomína mocných tohto sveta, aby už raz navždy prestali zneužívať moc ku svojim sebeckým cieľom. Dvadsiate storočie potvrdilo aj tú pravdu, ktorá tvrdí: ak integrujúci štát či sústava štátov, ktoré sa odhodlali, alebo boli prinútené ku globalizácii silou, a pritom sa nedodržia vyššie spomenuté zásady zachovania prirodzených práv národov a štátov, alebo sa ich neodňateľné práva začnú nahrádzať novými, umelo a účelovo vytvorenými zásadami či pravidlami, ktoré sa navyše aj etablujú a povýšia na akési vzory /ako sme toho boli svedkami ešte v nedávnej minulosti/, tak takáto integrácia je už vopred odsúdená k nezdaru. Spomeňme si, ako sa v socialistickej integrácii ZSSR vyhlásil za vzor, tzv. sovietsky národ, ktorý mal nahradiť prirodzené národy Ukrajincov, Bielorusov, Kazachov a iných národov, ktoré mali takýmto spôsobom definitívne zaniknúť. Tak to bol názorný príklad neuznania prirodzených práv jednotlivých národov, ktoré boli združené v ZSSR. Ich popretie vlastnej štátnosti, jazyka, kultúry a ďalších prirodzených atribútov, v ktorých sa po stáročia dotvaráli, mali zrazu zaniknúť?! Potom bolo celkom samozrejmé, že takáto integrácia skončí neúspešne a už pri slabšom otrase sa zrúti ako domček z karát. Toľkoto v stručnosti z histórie, z ktorej si dnešná integrujúca Európa dozaista vezme pre seba potrebné ponaučenie. Lebo pri každej integrácii vo väčší globálny celok, treba mať na zreteli aj tú skutočnosť, že žiadna globalizácia nebude mať pre všetkých občanov integrujúcich štátov len pozitívny dopad. Tak napríklad už dnes sa ukazuje veľký problém - v riešení rôznej globalizovanej zločinnosti; s drogami, ľuďmi, so zbraňami atp. Preto dôležitým prvkom v jej procese dotvárania, by mala byť prijatá zásada, ktorá by stanovila dopredu isté pravidla, a to v takej zákonnej forme, že by sa už dopredu zameriavala na riešenie čo najširšieho okruhu predpokladaných negatívnach javov, ktoré by mohli tieto globalizačné snahy oslabovať. Ide predovšetkým, napríklad aj rôzné územné, rasové, náboženské či iné i segregačné snahy etník, ktoré žijú v integrujúcich štátoch. Európska únia síce stanovila isté pravidlá, ktorým sa prispôsobujú aj naše právne normy, no zdá sa, že sú v nich nedostatky, ktoré u nás už teraz začínajú zneužívať niektoré politické zoskupenia a strany. Prvé náznaky potvrdzujú, že ani v zjednocujúcej Európe sa nepoužíva rovnaký meter pri posudzovaní istých snáh či aktivít, ktoré sa skôr berú na "ľahkú váhu", než aby boli seriózne posudzované. Z toho potom vyplýva, že kritické pripomienky menších a "slabších" štátov na prácu integrujúcich komisií či politikov, akoby sa nebrali celkom vážne. Ukazuje sa, že nestačí len niečo proklamovať či právne upraviť, povedzme postavenie tých menších a slabších, a potom to v praktickom živote nedodržiavať. Rovnako tak neobstoja ani také praktiky, ktoré sa často využívajú, ak pri integrácii sa začne voči takpovediac "neposlušným" štátom" uplatňovať isté sankcie, lebo tie poväčšinou postihujú najviac nevinných ľudí. Týmto nechcem povedať, že by nám nedodržiavanie demokratických princípov a ľudských práv či slobôd človeka malo byť ľahostajné. No myslím si, že v takýchto prípadoch treba hľadať iné formy než tie, na ktoré dopláca väčšina nevinných. V integrovanej Európe by sa zákonnými opatreniami mali stanoviť najmä tie kritéria, ktoré by občanom zaručovali okrem základných ľudských práv a slobôd aj jasne stanovené povinnosti, ktoré by boli rovnako aj od všetkých vyžadované.No rovnako by mal byť zaručený slušný životný štandard pre všetkých, a to i v neproduktívnom veku, ktorý by mal viacej zohľadňovať dosiahnuté vzdelanie a praktické schopnosti v produktívnom veku. Zákonným spôsobom stanoviť aj nadobúdanie určitého stupňa vzdelania, používanie jazykov /bilingvizmus/, zachovávanie kultúrnych hodnôt a nedotknuteľnosti prirodzených práv jednotlivých štátnych a národných celkov. Toto sú len tie najzákladnejšie právne kritéria, ktoré by mali byť vždy brané v úvahu a dodržiavené, ak má byť integrácia do EÚ úspešná. Súčasná integrácia v rámci prebiehajúcej globalizácie nie je iba výzvou, ale stáva sa aj nevyhnutnosťou, a to nie len v Európe, ale skôr či neskôr prebehne aj v ostatných štátoch sveta - v Ázii, v Latinskej Amerike, ale i v Afrike. Len tých problémov budú mať v niektorých prípadoch neúmerne viac a budú nesporne zložitejšie než u nás v Európe. Či už máme na mysli stále pretrvávajúce feudálne prežitky - napr. v postavení žien v spoločnosti, alebo moslimské extrémistické hnutie Džihád, Taliban, Hizballáh a iné, ktoré sa snažia presadzovať vlastné náboženstvo za svetové i za cenu vyvolávania vojenských ohnisiek vo svete s cieľom vytvoriť akúsi jednotnú svetovú moslimskú ríšu. A že to nie jav iba súčasný a ojedinelý, svedčí o tom aj myšlienka, ktorú pred necelými 200 rokmi vyslovil aj nemecký filozof A. Schopenhauer. On veľmi dobre poznal korán a vtedy o ňom napísal: "Táto kniha stačila na založenie svetového náboženstva, na uspokojenie metafyzickej potreby mnoho miliónov ľudí po 1 200 rokov, ďalej na to, aby sa stala základom ich morálky a ich neobyčajného pohŕdania smrťou, ako aj oduševňujúcim podnetom ku krvavým vojnám a rozsiahlým výbojom." Aj preto celá Európa s pochopením prijíma súčasné snahy Vatikánu v šírení ekumenizmu svetových cirkví, ktoré by malo privodiť ich zblíženie, vzájomné uznávanie a zmierenie, lebo len tak bude môcť byť nastolený mier a pokoj v celom svete. Doteraz sme hovorili o sociálnych problémoch integrácie. Vieme však, že popri nich tu máme aj nie menej významné problémy ekologické, eniromentálne. Vedci nás už niekoľko rokov upozorňujú, a to celkom vážne a oprávnene, že ak sa k prírode budeme aj naďalej správať tak ako doteraz, môžeme aj takto privodiť svoj zánik. Každým rokom sa vo svete objavujú nové nepoznané choroby a kataklizmy, ktoré spôsobujú nepredvídateľné ochorenia a smrť státisícom ľudí. A rovnako ako denne miznú zo zemského povrchu rôzné druhy flóry a fauny, rovnako tak sa môže stať, že jedného dňa sa pominie aj človek. Stačí, aby napríklad došlo za nepredvídaných okolností k narušenie tenkej ochrannej ozónovej vrstvy našej Zeme, povedzme freónmi alebo inými chemickými derivátmi, ktoré môžu ochranné účinky ozónovej vrstvy natoľko eliminovať, že škodlivosť nebezpečného slnečného žiarenia vyvolávajúceho rakovinu kože, môže mať pre ďalší život na Zemi až fatálne následky. Rovnako nebezpečné môžu byť aj exhaláty, ktoré vznikajú pri stále sa stupňujúcom spaľovaní fosílnych palív. Pretože práve tie majú najväčší vplyv na vytváranie tzv. skleníkového efektu, ktorý spôsobuje otepľovanie našej planéty; rozširovanie púšti, roztápanie ľadovcov, čo spôsobuje ďalšie následné zmeny našej klímy. Vznikajú cyklóny, záplavy, zosuvy pôdy a dejú sa aj iné anomálie, ktoré vyvolávajú nielen prudké zmeny počasia, ale môžu spôsobovať i smrť všetkému živému, vrátane človeka. Nehovoriac už o najnovších výskumoch glaciológov, ktorí predpokládajú, že v roztápajúcich ľadovcoch môžu byť zmrazené rôzné nebezpečné vírusy, ktoré by mohli vyvolať aj doteraz celkom neznáme druhy ochorení či epidémie, proti čomu nebudeme schopní nájsť dostatočne rýchlo potrebnú, účinnú ochranu. V narúšaní tohto krehkého ekosystému Zeme máme niekedy dojem, že človek hnaný vidinou materiálneho blaha tejto konzumnej spoločnosti, uprednostňujúc hedonistické pôžitky nad duchovnosťou, je akoby rozumu zbavený - nepoučiteľný a nenapraviteľný! Veď koľko sa toho už pohovorilo a popísalo v rozmanitých médiach, ako napríklad o vyrubovaní tropických lesov a následnej erózii pôdy, ktorá má negatívny dopad na klímu celej planéty, alebo o spomenutých fosílnych palivách, ktoré by bolo potrebné čím skôr nahradiť tzv. čistými druhmi energií, ale náprava je akoby v nedohľadne. Devastácia životného prostredia pokračuje, príroda sa pľundruje a ovzdušie je pri niektorých inverziách nedýchateľné. Preto jedna z nádejí, že sa tomu spoločnými silami zabráni, je aj integrovaná Európa; lebo iba v nej môže dôjsť k účinejšej koordinácii vedeckého výskumu s cieľom - vyvinúť tlak na zodpovedných politikov, aby okamžite začali riešiť spomínané a ďalšie problémy, ktoré majú neblahý vplyv na všetko živé na tejto zemi. Možnosti ako tomu predchádzať sú napríklad aj v tom, žeby zodpovední politici v EÚ stanovili zásady, či zákonné opatrenia, ktorámi by umožnili daňové úľavy pre tie krajiny, ktoré by do výrobných procesov začnú ako prvé zavádzať nové, tzv. čisté technológie, napríklad do spaľovacích naftových či benzínových motorov, ktoré naše prostredie znečisťujú až 30%. A toto by mohol byť jeden z prvých názorných a veľmi účinných spôsobov, ako riešiť tento pálčivý problém dneška. Rovnako by to mohla byť aj jedna z ciest ako riešiť a zastaviť zhoršujúci zdravotný stav obyvateľstva, a to v čase, keď podľa štatistík už každý druhý človek trpí chorobami horných ciest dýchacích, nehovoriac o ďalších sprievodných javoch, ktoré sú týmto stavom vyvolávané. A že tieto a veľa ďalších problémov bude treba účinne riešiť, s čím zjednotená, globalizovaná Európa sa bude môcť omohlo lepšie vyrovnať než nejednotná bez integrácie, je nad všetkú pochybnosť. Záverom sa žiadá povedať, že súčasná globalizácia naberá celosvetový charakter. A je iba otázkou krátke doby, keď sa začnú integrovať aj štáty LA na juhoamerickom kontinente, ako i v euro-ázijskom zemepisnom priestore a inde. Preto je najvyšší čas, aby všetky štáty, ktoré budú na tej-ktorej integrácii participovať, resp. sa budú skôr či neskôr do nej integrovať, aby vyvinuli maximálne úsilie a v spolupráci s vedeckými ústavmi a vyspelejšími štátmi, a popri ekonomickej prosperite by mali dbať predovšetkým na odstraňovanie chudoby, a to s cieľom pozdvihnúť svoj ľud na vyššiu úroveň: vo vzdelaní, v zdravotníctve, v ekológii s cieľom - odstrániť priepastnú sociálnu nerovnosť. V tomto úsilí by vyspelé štáty mali byť všemocne nápomocné a poskytovať im pomoc nezištne, pri zachovávaní ich prirodzených práv ako jednotlivcov tak i národov. Lebo história nás učí, že akékoľvek formy narúšania týchto práv v rámci globalizácie, ktoré by neboli schopné zabezpečiť plnohodnotnejší a lepší život aký mali predtým, je už dopredu odsúdená k neúspechu a skôr či neskôr by sa taká integrácia rozpadla. --------------------------------------------------------------------------------------------------